Moj sused pstros

Moj sused pstros

Pre Slovakov doma z laskou zo Zapadnej Australie


Niektori ludia zbieraju anekdoty, ini si prinasaju musle z dalekych ciest, ja si ukladam utrzky rozhovor, vyraz tvare,
dotyk ruky, odraz slnka na hladine, dozvuk krokov na kamennej dlazbe...milion nesuvislych vnemov v mojej pamati.
Ked polozim pero na papier tak sa naraz vynoria a ten kalejdoskop vnemov sa vyformuje do mojej dalsej basne a ci poviedky. Mnohi moji Slovenski citatelia mi napisali,ze im uz nestacia ich znalosti Anglictiny sledovat moje pisacky na Australskych blogoch, tak skusim znovu trosku moju matercinu...

Wednesday, April 21, 2010

AK TO NIE JE HAD, TAK KTO SA TO U NAS DOMA OBZERA V ZRKADLE?




 POZOR. POZOR !!!!  Dolezite upozornenie:

PO PRVE:

 
    Moji najblizsi rodinni prislusnici su casto zastavovani ich kolegami alebo kamaratmi: “ A co Beata, v jej poslednej poviedke som cital…”
Moji drahi nevedia samozrejme o com je rec, lebo oni necitaju moje pisacky
/nemozte sa im cudovat: ‘ONI MUSIA SO MNOU ZIT’!
Potom ked im to dojde prevratia oci, ze zase musia pocuvat o mojich vymysloch.

Ti. co ma uz trosku poznaju, vedia, ze svojich najblizsich denne nicim nevycerpatelnou energiou /nastastie uz pomaly,ale iste vyprcha / a milionmi kazdodennych napadov, z ktorych sa polovica neda uskutocnit, aspon nie hned ako ja si to predstavujem.
Ti postarsi si vypracovali ‘protiinfarktovu ochranku’ a zmiznu z mojej nebezpecnej blizkosti hned, ako je to mozne /alebo ma poslu na prechadzku…/. Ti mladsi ma chvilu sleduju s rozospatymi ocami a potom o tom debatuju.

     “ Zase nejake nove huby dneska rano?” Opyta sa jeden.

     “ To je iba nasa mama,” vzdychne si dalsi: “ Ale mohlo by to byt aj horsie, nie?”

     “ Horsie to uz nemoze byt.” Skonstatuje posledny a vsetci sa na seba sucitne pozru.

Moji najdrahsi sa ma uz snazia pochopit dobru stvrt storocia a ja ich zato strasne lubim a aby to vydrzali aj nadalej, musim ich sanovat.
Moje pisanie je /aspon by malo byt/ iba jednou sucastou mojho normalneho /aspon sa snazim, aby bol/ zivota. Moji najblizsi ma potrebuju inym sposobom a samozrejme ich mozte chapat, ked namiesto uspokojovania ich kazdodennych potrieb /ktore su vsestranne, kazda zena to chape/  zbalila som si zase kufry na chvilu a odisla do svojich ‘oblakov’, kde ma nikto z nich nemoze nasledovat…

TAKZE PROSIM, v ich zaujme aj vo svojom, ked ich nahodou stretnete /nastastie sme daleko/ alebo ste s nimi v kontakte, nezmienujte sa o mojej pisacej chorobe.

PO DRUHE:

Hoci tieto dve prve poviedky dost opisuju skusenosti z mojho naozajstneho zivota /pozor, dost neznamena uplne/, vo vacsinne pripadov moje poviedky zobrazuju zivot okolo mna ako ho ja vidim a je pretkanny osudami a prihodami mnohych ludi, ktorych na svojej ceste zivotom som mala stastie stretnut…Mozno n
Pisanie poviedok podla Evicky, Ingridky, Zuzky …/ a dalsich mojich rodinnych pekarok/, ktore pecu moje oblubene kolace:

1.    Pekar, jeho laska k peceniu, predstavivost a sikovne rucicky je velmi dolezity a samozrejme dobra truba /v mojom pripade pocitac/
2.    Dobre vypracovane cesto / v mojom pripade kalejdoskop mojich vnemov ulozenych bezpecne v moje pamati/ je nutnost
3.    Cerstve a chutne prisady / v mojom pripade hrdinovia mojich poviedok a ako sa pasuju s kazdodennymi zivotnymi prekazkami…/
4.    A ESTE NIECO – ked toho pridate vela, kolac nevyjde ale ked toho pridate malo, kolac sa da len
iekedy v nietkorej osobe alebo prihode sa Vam na moment zablysti pocit poznania…mena a okolnosti su vsak zmenene. Alebo mozno ani nie, lebo Vy by ste to alebo ju/jeho videli uplne inak ako ja.
zjest, ale nie vychutnat. CO TO JE, sa musite opytat jednej z tychto pekarok, ked ich poznate, ale navstivte ich ked citite vonu vychadzat z ich kuchyne. Treba si osladit zivot, kym stoji za to.
5.    Takze dobru chut! Vychutnajte si dalsiu poviedku na Vase zelanie …



O NASICH ZVIERATKA A NAS /ich obetiach…/ alebo opacne?


Tiger- Had, moj bratricek

UTEC, LEBO TA PREJDEM, ALEBO CHCES RADSEJ LOPATOU PO HLAVE?

   
    Pred odchodom do Australie som sa vyzbrojila vsetkymi vedomostami o nebezpecnej Australskej faune a ako sa pre nou najlepsie ochranit. Civilizovani Europania pre ktorych divocina znamena zapolovat si na divoke prasiatko alebo rychlu srnku v lesiku par krokov od najblizsieho ludskeho obydlia si predstavuju Australiu ako vyprahnutu prazdnu krajinu osidlenu vsetkymi havedami na ktore si len spomenies. Ja som nebola ina. ‘Vsetky hady su tam smrtelne jedovate a je ich tam najviac na svete, ako sa ich vyhnem?” Vrtalo mi hlavou ked sme cakali na Australsky pripoj v Malajzii na letisku.

    “ Ako je to s tymi havedami?” Spovedala som prisediacu Slovensku Australcanku, ktora sa vracala do Perthu z navstevy rodneho Presova.

Usmiala sa na mna chapavo: “ Neviem si zvyknut na tie vecne pavuciny, oprasis ich vecer a rano su zase vsade okolo domu, ved uvidis.”

Nas prvy domcek bol tri ulice od oceana a hoci som sa docitala, ze niektore hady aj plavaju, domaci ma ubezpecili, ze nijakeho hada v oceane nevideli a tak morske meduzy boli jedine, ktore ma stipali ten prvy rok.

Potom sme sa prestahovali na farmu vzdialenu 30 kilometrov od mesta. Spriatelila som s mojou najblizsou susedou, rodenou Australcankou, ktora mi rozpravala pribehy z jej  detstva, ked videla pytona zjest cele male prasiatko. Ked ma videla s obavami v ociach kontrolovat kazdy krik okolo domu, so smiechom mi vysvetlila, ze sa narodila tisic kilometrov od Perthu a tu su len take male hadiky, ktore Ta nanajvys tak ustipnu, najlepsie je klepnut lopatou po hlave kazdemu ktoreho uvidis, lebo su smrtelne jedovate.
Zila sama a nikdy som ju nevidela behat po farme bez gumakov a bez lopaty.
Moje srdce sa ukludnilo a mala som plne ruky prace sa starat o nase rozrastajuce hospodarstvo skladajuce sa z krdla husi, kaciek, sliepok, sestoro zajacov, stada kozi a par mladych byckov.

Moja suseda z jej visutej siete na priedomi vzdy s uzasom pozorovala ako sa nahanam okolo tych nasich domacich zvierat.
    “ Naco Ti to je, tu si v Australii, ked Ti je smutno, tak si kup psa alebo kona?”

Nakoniec som ju uspokojili. Nase dva mlade vlciaky ma vsade nasledovali, tak som sa citila bezpecna a bola tu moja suseda s lopatou, ktora na prvy moj vykrik vzdy dobehla a roztala kazdeho hada napoly, ktory si dovolil priblizit k nasemu obydliu. Potom sme studovali jeho ciernu farbu so zltym pruhom tahajucim sa po bielom bruchu.

    “ Vidis tento pruh, preto ho prirovnavaju k tigrovi, velmi agresivny,” skonstatovala vzdy s hrdym usmevom ako lahko si s nim poradila.

Po narodeni najmladsieho syna som sa po urcitom case rozhodla ukazat mu nasu farmu po prvy krat. No nestacila som ani otvorit nase zadne dvere, ked ma prekvapil Tiger-had skruteny na rohozke. Vztycil sa a naraz siahal az do polovice mojho tela. Ja som vsak nedrzala lopatu, ale novorodenca a zmrzla som na mieste. Vedela som,ze kazdy pohyb hada vystrasi a zautoci. Neviem ako dlho som tam stala a moj syn sa zacal mrvit. Pot mi vystupil na celo, ked naraz had zmizol. Zostala po nom len prazdna rohozka. Trvalo mi par dni, kym so sa konecne odvazila ist s mojim novorodenym synom von.
Ked som moju nezvycajnu prihodu rozpravala susede, ta len zamavala lopatou: “ Mala si len stastie, nabuduce zakric…”

Preslo par mesiacov, hady zaliezli, slniecko svietilo tak som dala spat mojho syna v kociku na verandu. Vratila som sa pre nieco spat do kuchyne ked ma zrazu vystrasil rachot na verande a zurivy stekot jedneho z nasich vlciakov. Kym som dobehla, pred kocikom lezal mrtvy Tiger-had a vlciak pri nom tazko dychcal. V panike som vybrala mojho syna z kocika, ktory sa na ten buchot tiez zobudil a vystiskala som nasho hrdinskeho vlciaka. O dvadsat minut bolo po nom. Tiger-had ho stihol postipat.
Vyrezali sme nasmu oddanemu vlciakovi dreveny kriz a pochovali sme ho s tazkym srdcom.

Kedykolved som videla hada vyhrievat sa na ceste, ked ja som bola za volantom, tak sa mi pred ocami objavil moj oddany vlciak a s radostou som ho presla.



Tiger – Had, moj bratricek

UTEC, LEBO KED NAJDEM TU GULOVNICU, TAK TA NAJMODUSU ZASTRELIM…
Slovensky Folklor na Australsky Sposob


    Preslo par rokov, zoznamili sme sa s druhymi Slovenskymi pristahovalcami tu a stali sa zvykom sa zist u nas na farme pri prilezitosti narodenin alebo len tak z dlhej chvile.  Doniesli si stany a vsetci sme sa utaborili na zadnom konci farmy, kde bola len bush.

Vsetci zili v meste, tak prisli vyzbrojeni sietkami a sprejami proti vsetkej havedi a v kazdom kriku videli hada. Vysvetlili sme im, ze had sa boji hluku a ak sa neodtaraju daleko od tabora, tak sa nemusia nijakeho hada bat.

Alkohol vsak urobil svoje a o polnoci uz mnohi hrdinovia utekali smelo do krickov
do bushi, ked priroda volala. Zeny su vzdy opatrnejsie a tie poslusne spolu sa vratili do domu, ale muzi si nedali povedat.

Starostlive manzelky na nich vymysleli trik. Vzdy ked videli alkoholom posmeleneho hrdinu smelo kracat do bushi na potrebu zacali spievat: “ Videla som hada ziveho, icom, picom, travicka zelena …” a hadzali kamienky do najblizsich krickov. Na ten podozrivy suchot kazdy hrdina sa rychlo vynoril z bushi a utekal do domu somrajuc si popod nos:
“Radsej mat maly ako ziadny, tie potvorne hady, nemate gulovnicu, vystrielam ich…”

Niekedy vsak alkohol bol silnejsi ako strach. Dom bol prilis daleko, ked zaludok nevydrzal to mnozstvo alkoholu a chlapovi neostavalo nic ine ako odplazit sa k najblizsiemu kricku.

Na vykriky z tabora: “ Krmis hadov?” vacsinnou chudakovi prislo este viac zle, ale tentoraz nie od alkoholu ale zo strachu.

Mali sme aj mladu dvojicu medzi nami. Ona z Ceskych Budejovic sa rozhodla prijat pozvanie osameleho Australskeho Slovaka. Ich prve rande sa uskutocnilo na nasej farme za velkeho dobrosrdecneho podpichovania zucastnenych Slovakov. Este nebola ani pol noc ked sa potajme vytratili. Ich stan sa im zdal nebezpecne blizko k rozjarenej spolocnosti tak sa rozhodli pre bush. Nepresla dlha chvilka a prva polovyzlecena osoba sa driapala z bushi von s hrouzou v ociach a  hystericky kricala: “ Ja to vedela, ze ja hloupa nezustala doma pri mamince…”
Ona sa vratila do Ceskych Budejovic a nas osamely Australsky Slovak sa vratil na sever do bani zarobit viac dolarov a podarilo sa mu dolakat sem Rusku. Ale tu k nam uz radsej nedoviedol.



Tiger – Had, moj bratricek

CO BY SOM SI BEZ TEBA POCALA?
    

     Preslo dalsich desat rockov a hady beriem ako nevyhnutnu sucast zivota v bushi. Takisto ako si kontrolujeme vodu, aby sme mali istotu, ze nam vydrzi cez obdobie sucha, vieme, ze na jar hady vyjdu von a su velmi aktivne, tak treba vsetko okolo domu vycistit a vykosit, aby sme ich my zbadali skor ako oni nas. Zadnu cast domu mame oplotenu a sietky na dverach nam davaju istotu, ze sa nam nijaky do domu nezatula. Na jar a v lete chodime len po vycistenych chodnikoch po farme a ked najdeme nejakeho sa vyhrievat na slnku tak sa mu bezpecne vyhneme.
Ked sa nejaky predsa len zatula nebezpecne blizko domu, tak si vzdy spomeniem na moju susedu a jeden silny uder lopatov mi znovu prinesie pokoj mysle, aj ked radsej som ked had sa sam od seba rozhodne odstahovat z nasho susedstva.

Civilizacia sa k nam nebezpecne, ale s istotou blizi. Perth sa rozrasta ohromnou rychlostou a nove predmestia uz siahaju skoro k nasim farmarskym plotom. Pred rokom postavili nedaleko od nas obchodne centrum. Rozliahle parkovisko sa taha az do bushi.
Pracujem v skole s tazko zvladnutelnymi detmi a mnohe z nich trpia roznymi mentalnymi chorobami. Ked skoncia skolu, jedinne zamestnanie ktore su schopni vykonavat je vykladanie tovaru do regalov v obchode alebo zbieranie nakupnych vozikov po parkovisku. To druhe zamestnanie som nasla pre jedneho z nasich ziakov v nasom novom obchodnom dome.

Je to velmi priatelsky chlapec, ktory my Down syndrome a srdce ma vzdy hrialo, ked som isla nakupovat a videla ho pysne si vykracovat po parkovisku a tlacit voziky spat do obchodu. Citil sa dolezity. Po case vsak jeho usmev vymizol. Ludia si ho nevsimali. On by rad komunikoval, ale jeho recove schopnosti su obmedzene a nikto nema cas lustit jeho posunkovu rec.

Jedno horuce letne popoludnie, ked teplomer znovu vystupil na 40 stupnov som zastavila auto na polovyludnenom parkovisku a nikde som ho nevidela. Chromove voziky sa ligotali v rozzeravenom slnku, mnohe popadane dookola.
Dufam, ze ho nevyhodili,  rozmyslala som v panike, ked som sa nahlila do klimatizovaneho obchodneho vestibulu. Asi mu sef dovolil zostat dnu v tejto horucave, upokojovala som sama seba, ked som ho nasla sediet pred informacnym pultom obklopeneho davom zvedavcov.

    “ Ustipol ho had do ruky, ked sa nacahoval za spadnutym vozikom do bushi,” informoval ma jeden: “ Videl som to na vlastne oci a doviedol som ho sem, ten chudak chlapec si vobec neuvedomil co sa mu stalo.”

    “ Sanitka by tu uz mala byt, preco to tak dlho trva?”  Dodal druhy, ked som sa v panike zacala predierat pomedzi nich.

    “ Ten nas obchodny manager nestoji za nic, pozrite, len sa nanho pozera a ta sestricka ho nejako pomaly obvazuje ako keby sa nic nedialo, ved ten chlapec tu moze dodychat…”  Zacal vykrikovat dalsi.
     “ A ty by si co robil?” Ten prvy sa nanho vyrutil: “ Jedine stastie pre toho chlapca je, ze nevie co sa okolo neho deje, to ho moze nakoniec zachranit.”

Ked sa mi konecne podarilo predrat k nemu, sestricka dokoncila silne obvazovanie jeho lakta nad ranou aj pod ranou a polozila jeho ruku pomaly na pult. Ked ma moj byvaly ziak zbadal, tvar sa mu rozziarila pychou, ako keby chcel povedat, pozri, konecne maju ludia o mna zaujem. Sestricka aj manager z druhej strany mu dali ruky na plecia aby sa nehybal a pokyvali na mna aby som mu to posunkovou recou vysvetlila.

Ked som sa ho zacala vypytovat na priznaky otravy, ci sa mu netoci hlava, neciti sa na zvracanie tak len pokrutil hlavou a urobil zdravou rukou jediny znak, co znamena:
“ Stastny.”

Jeho adoptivni rodicia sa nakoniec dostavili aj sanitka prisla a za velkeho sprievodu prestrasenych ludi ujukala do nemocnice. Moj ziak to prezil bez najmensich nasledkov. 

    “Zostal kludny a nerozprudil si krvny obeh. Silne obvazy zabranili rozsireniu jedu do krvi. Je vysoky na jeho vek a ma dobru vahu, to mu tiez pomohlo.” Skonstatovali lekari a na druhy den ho pustili domov.

Ked sa vratil spat do jeho zamestnania, ludia ho vitali ako hrdinu. Vsetci ho oblapkavali, zacali sa ucit posunkovu rec aby s nim mohli komunikovat. Vzdy ked sa teraz objavim v obchode ukazuje mi s hrdostou dve male jazvy, ktore mu zostali po uhryznuti a opakuje: “ Moj kamarat, had.”

Manager vsak nepovazuje hadov za jeho kamaratov. Naraz si uvedomil, ze keby to moj byvaly ziak neprezil tak sud, ktory by nasledoval by istotne zruinoval jeho karieru. O tyzden buldozeri zrovnali bush dosiroka daleka a novovystaveny plot chrani parkovisko zo vsetkych stran. Umela trava sa blisti neprirodzenymi farbami v letnom slnku.

Moj ziak dalej zbiera voziky po parkovisku a kazdeho sa pyta: “ Kde je moj kamarat had?”

    “ Had je nebezpecny, bud rad, ze uz sem nemoze prist.” Ludia sa pri nom pristavuju a posunkovou recou mu vysvetluju.

Ale on si stale opakuje svoje. Ludia nakoniec mavnu rukou: “ On nevie, co hovori.”

Moj byvaly ziak sa smutne obrati na mna: “ Kde je moj kamarat had?”

    “ V bushi,” odpoviem mu.

On na to vyposunkuje: “ A kde je bush?”  a ukaze na zrovnanu zeminu tahajucu sa az k novo vystavanym domom. Pred nimi sa  ligoce nova reklamna tabula: “ Chcete za sebou nechat ruch a stress mesta, pridte byvat do bushi.” Niekto na tu tabulu nasprejoval: pridte byvat do bushi bez bushi.

Cestou spat k mojej farme kde este prava bush existuje, pokym nas mesto nepohlti som nasla na ceste sa vyhrievat hada. Pribrzdila som auto tesne pred nim, ale ani sa nepohol:

“ Tu je tvoj kamarat had, “ povedala som si nahlas sama pre seba a pomaly som ho autom obisla.

Dakujem, ze ste si aspon v myslienkach posedeli na nasej verande a priblizili si nas zivot. Ked sa Vam poviedka zapacila, pridte aj na buduce. Caka Vas 'photo-story' na zelanie dalsej nasej citatelky.

4 comments:

  1. Ahoj Bea !! :-)
    Zdravim ta z dalekeho Slovenska.
    Dakujem za pozvanie na tvoj blog, aj za uznanie, ktore si mi nim prejavila.
    Povedala som si, ked uz mi dava takuto doveru, nemozem to odmietnut. A tak som sa pustila do citania kazdeho slova na tvojom blogu. Precitala som vsetko.
    Sposob, akym to pises, je fakt skvely. Mne sa to velmi paci. Uplne ma to vtiahlo do tvojho prezivania a mala som pocit, ze som to vsetko prezila s tebou. A navyse, mala som pocit, ze uplne chapem ...
    Vsetok ten pocit "ano, rozhodla som sa ...." ... ked nieco ziskas, ine stratis ... a vies, ze to nejde inak, lebo tak to proste v zivote je a ty mas len 2 moznosti - bud proti tomu bojovat s nadejou, ze nieco vybojujes (pricom uz davno je takyto boj vopred prehraty), alebo to s pokorou prijat a akurat tak si uvedomovat svoje emocie, smutky, radosti a prijimat plnost zivota. Je v tom kus trpkosti, ale je z toho citit velka pokora a oddanost.
    Mna tie poviedky pohladili.
    I ja sa vyvijam ako kracam svojim zivotom a tiez postupne "autom obchadzam hady".
    Az mi zimomriavky presli po chrbte z toho, aka velka vec je zivot a z toho, aka vacsia vec je chciet ho zit s porozumenim, pokorou v srdci a naplno.

    Drz sa Bea. Ked nieco dalsie napises, urcite ma prizvi. Rada pridem nahliadnut do tvojej duse, blizsie k oceanu ...

    Katarina

    ReplyDelete
  2. Moja mila Katka, samozrejme Ta znovu prizvem. Dakujem, ze si 'prebrala k zivotu moje poviedky', lebo ja mozem pisat kolko chcem a ako chcem, moje pisacky zostanu len 'nemymi symbolmi na papieri ci pocitaci'. Len citatel ich moze ozivit. Mam velke stastie na spriaznene duse mojich vernych citatelov...pisanie je len jedna cast dialogu, citanie je druha tak isto dolezita cast.

    Zelam Ti krasne /nie bezpolestne, lebo ako si sama zistila, take neexistuje/ a vzrusujuce kracanie zivotom. Boli to, ale stoji to za to.
    Beata

    ReplyDelete
  3. Veľmi príjemné čítanie Beatka, získali ste si novú čitateľku Slovenku žijúcu vo Western Australia. Taktiež žijem na farme, takže mnohé veci sú mi známe :)
    Veľa úspechov pri písaní a teším sa na nové dobrodružstvá a zážitky.

    ReplyDelete
  4. Neskoro, ale predsa dakujem Veronika, ze si sa mi ozvala, pisem viac blogov a niekedy nezbadam, ze niekto sa ozval...tesi ma, ze mam susedku farmarku ako mojho noveho fanusika:)

    ReplyDelete