CIERNA PERLA Z BROOME

JUN – mesiac perly
AUSTRALSKY JUN – mesiac ciernej perly

‘ Perly prinasaju slzy’ tvrdili nasi predkovia, lebo si mysleli, ze su to slzy.
Staroveki Greci verili, ze su to slzy Bohyne Lasky, ktore stratila, ked sa prvy krat vynorila z mora. Podla Arabskej legendy su to slzy mesiaca a v starych Cinskych papyrusoch sa uvadza, ze su to dracie slzy.

 Napriek tomu si ich vsak nasi predkovia cenili viac ako zlato alebo diamanty a obchodovali s nimi uz pred 5 000 rokmi.
V starovekom Rime, iba zamozni a vysokopostaveni hodnostari mohli vlastnit perlu, ktora im mala zarucit dlhy zivot a zdravie. V renesancnom obdobi, ak si nebol slachtickeho povodu a nasli ta dotykat sa alebo nosit perlu, skoncil si v zalari.
V obdobi kriziackych vojen, rytieri pred bitkou si klakli pred kriz, aby si vymodlili vitazstvo a knazna im zavesila okolo krku zlatu retiazku s perlou,
ktora ich mala uchranit od smrtelneho zranenia.

I v modernych dobach, ked veci okolo nas stracaju ich mysticku hodnotu a skoro vsetko vratane dobreho mena, slachtickeho titulu alebo dnes ta vysoko cenenej popularity sa da kupit, vstup do klenotnictva s pravymi perlami Ta zavedie do ineho sveta. Vystavenne skromne po jednej na syto-modrych zamatovych vankusoch sa lesknu vo vsetkych odtienoch od preisvitno bielej, ruzovej az po…

    “ Vacsi lesk znamena vacsiu hodnotu,” poucuje ma s usmevom postarsi klenotnik. Som jedinny zakaznik v jeho obchode. Prave perly sa nekupuju kazdy den ani v tejto uspesnej komercnej dobe. Usluzne vyberie jeden z mnohych zamatovych vankusikov a s uctivym obdivom sa zahladi na vybrany exponat: “ Su symbolom citov, vody a zien…predstavuju vsetko krasne v co ludia chcu verit: statocne srdce a ciste svedomie, nevinnost a vieru. Su balzamom na dusu, pomozu Ti schladit city a najst stratennu harmoniu.”

Usmejem sa a viem, ze je cas opustit obchod. Jeho obchodnicka retorika, akokolvek sikovna nestaci na moju penazenku. Uz otvaram dvere, ked moj pohlad zachyti nezvycajnu perlu umiestnenu v sklennom trezore.

     “ Tieto perly su teraz najvzacnejsie, ja mam iba jednu,” klenotnik uz je pri trezore a kyva mi aby som prisla blizsie: “ Potapaci sa potapaju za pravymi perlami uz vsade na svete,, ale tieto su nase perly, pochadzaju zo severneho pobrezia Zapadnej Australie a to je jedine miesto kde ich mozes najst…”

     “ Ako sa vola to miesto, je to daleko?” Zvedavost mi neda a klenotnik sa unavene usmeje, ked si uvedomi, ze obchod mu dnes nevyjde.

     “ Broome, je to na sever od Perthu, iba jedna cesta tam vedie autostrada popri pobrezi, ale trva to dobre styri dni tam dosoferovat, lepsie je zobrat lietadlo,” kyvne mi rukou na rozlucku: “ Ale tiez uz aj tam sa rozmohli farmy na produkciu kultivovanych peral, taky ‘rubbish’, nie je nad pravu ciernu  perlu.”   

CIERNA PERLA Z BROOME
/Uvod/

     Ked sa mi po dlhom case podarilo konecne dostat do ‘perloveho centra’ Australie, privitali ma 40-tky horucavy, nekonecny roj much a cerveny prach, ktory pokryval cele mestecko, ktore sa zdalo ludoprazdne. Vsade, kde si dovidel stali rovnake charakteristicke Australske drevenne domceky so sirokymi verandami, mnohe s Azijskymi doplnkami a pismom. Iba jedna budova v strede bola impozatna, kamenna akoby tam ani nepatrila. Kedze, podla instrukcii som tam mala najst mojho sprievodcu, zaklopala som na impozatnu prednu branu s velkym napisom: Miestny Sud. Nikto sa vsak neozval. O chvilu sa z malych bocnych dveri vyrojil usmievavy chlapik s
Azijskymi ocami a kuceravymi vlasmi.

     “ Matsuri,” predstavil sa mi s uklonom: “ Ja som pravy predstavitel Broomu, moj otec bol Japonec, matka domorodkyna a mam aj Europskych predkov,” uskrnul sa a ukazal prstom na Miestny Sud: “ Tato budova je tu tiez omylom, Anglicania ju planovali v minulom storoci postavit ich dalsej kolonii, v Juznej Afrike, v pohori Kimberley, ale kedze my mame tiez Kimberley /pohorie okolo Broome sa tak vola/, kapitan lode si myslel, ze to ma odviezt sem.”

Po rychlom predstani sme rychlo nasadli do jeho terenneho auta, aby mi ukazal najnovsiu atrakciu. Pri pobreznysh skalach sme muesli cakat na odliv, ked miznuca voda odhalila stopy dinosaura, ktore tam zanechal pred 150 milionmi rokov.

     “ Matsuri, ale ja chcem vediet, ako sa  lovia prave perly,” zastavila som ho v jeho nadsennom vyklade.

    “ Moj bratranec stale lovi perly, zoberiem Ta na jeho farmu,” zmurkol na mna a uz sme sledovali cestu okolo pobrezia. O chvilu sme zastavili pri pobreznej Australskej vile. Stihly Japonec nas bez vahania zobral na jeho motorovy cln ukazat jeho perly.

Matsuri mi hrdo prekladal z ‘Pidgin’ Anglictiny / mnohi Australcania na severe rozpravaju miesaninou domorodej, azijskej a anglickej reci/, ked mi jeho Japonsky bratrance ukazoval musle s perlami, ktore vybral z jedneho z mnohych kosov v oceane.

     “ Ale toto nie su prave perly, Matsuri?” prerusila som jeho preklad.

Matsuri mi dal do ruky tri matne zltkaste perly ovalneho tvaru,  Trpezlivo mi vysvetloval, ze perla je vlastne ochranny obal, ktory morsky zivocich vytvori okolo kazdeho cudzieho elementu, ktory sa objavi v jeho musli.
Jeho bratranec lovi perlove musle a dodava do nich cast inej musle, ktore za 18 mesiacov morsky zivocich obali a on ich moze pozbierat z kosov a predat.
Toto nie je nova metoda, cinania ju vymysleli uz v 13 tom storoci.

     “ Tak tu lovia aj prave perly, alebo uz nie?” prerusila som ho znovu netrpezlivo.

     “ Zostalo par firiem, a vacsinna pravych peral sa vyvaza do Azie, cierne perly su vzacne a vo velkom dopyte. Prave perly sa teraz hlavne lovia na ostrovoch okolo.”

Cesta spat popri zasnivanych pieskovych plazach presla mlcky. Ja som bola sklamanna, ze som stale nenasla pravych lovcov peral a moj sprievodca…

Gumy na aute zrazu prudko zaskrpali na cervenej hline.  Matsuri vyskocil spoza volantu a uz sa predieral dolu skalnatou cestickou dolu  k oceanu.
 V polovici cesty sa otocil a kyvol mi ho nasledovat.

       “ Tu su tvoji pravi lovci peral,” Matsuri zrazu zastal naprostriedku sirokej plaze pokrytej hrobmi s japonskymi symbolmi a pisom. Na velkom ozdobnom stlpe bolo napisanne: “ Japonsky cintorin pre lovcov peral”.
     “ Tu je hrob mojho otca, a mojho deda a pradeda…” Moj sprievodca zrazu zmlkol a uctivo sa poklonil smerom k hrobom.

Az ked sme boli spat v aute zacal znovu rozpravat: “ Pred vojnou v Broome iba Japonci mali dovolenne lovit prave perly, lebo boli v tom najlepsi, nepouzivali ziadne pristroje ani ochranu a vydrzali pod vodou vynimocne dlho.
Nezostali vsak zit dlho, ak neskoncili tragickou smrtou v oceane tak zomreli pred styridsiatkou na zlyhanie srdca. A kvoli comu?  Oni iba lovili perly za babku a bieli vlastnici perlarskych lodi na tom bohatli a este viac klenotnici…KED VIDIM PRAVU PERLU, TAK VIDIM SMRT.  

Matsuri pomaly nastartoval a vracajuc sa pozdlz pobrezia do Broome, sledovala som par poslednych perlarskych lodi miznut v zapade slnke za obzorom.

Posledny den v Broome som sa rozhodla stravit v muzeu, bola tam vystava portretov domorodych obyvatelov z 1940 do 1960 od znamej vytvarnicky. Zastala som pred portretom smutneho asi desat rocneho domorodeho dievcata s nazvom: ‘ Sirota’.

     “ To som bola ja,” ozval sa za mnou hlas a ked som sa otocila zbadala som sedivu laskavu domorodkynu, ktora mi predala listky do muzea: “ Stala som jej modelom v ich krasnom rodinnom dome, vsade krystal a zamat...pamatam si to akoby to bolo vcera.” Pohladkala nezne obraz a pobrala sa spat k jej stolicke v rohu.

     “ Nevedela som, ze Elizabeth Durrack pochadzala odtialto?” Pobrala som za nou s otazkou.

    “ Durracks tu boli jedna z najbohatsich farmarskych rodin, pravdaze,
az kym ich sucho nepolozilo na lopatky,” usmiala sa domorodkyna rada, ze ma spolocnost. Okrem mna bol v muzeu iba par mladych studentov z Nemecka a ti sa nezdali velmi zhovorcivi. “ Podte, nieco Vam ukazem,” kyvla na mna, aby som ju naasledovala k sklennej vytrine so starymi rukopismi a novinami.

     “ V tychto novinach z rokov 50-tich sa pise nieco o ‘zahadnom zmiznuti ciernej perly nezvycajenej velkosti,” dychtivo som sa obratila na domorodkynu.
     “ To bola posledna perlova senzacia, ktoru nase mesto zazilo…ked som bola mala viac nez tristo perlarskych lodi stalo v pristave a po vojne sa zacali stracat…” Domorodkyna si vzdychla a potom vzrusene pokracovala:
“Ale potom nasli tu perlu,  a vsetko znovu ozilo nachvilu…”

     “ A potom?’

    “ A potom ta perla zahadne zmizla,” domorodkyna sa tajomne usmiala
odhalujuc chybajuce zuby:  “Vravi sa, ze jej dcera,” otocila sa smerom k vytvarnickinym portretom: “ Ze ona ju stale este ma, ale to su iba reci, ved Duracks stratili vsetko, boli na tom ako ja sirota…a za tu jednu perlu by si mohli kupit cele Kimberley.”

    “ Mozem si pozriet tento stary zosit, to vyzera ako dennik…”

    “ To je vyvtarnickin rukopis, napisala zivotopis o ich farme, velmi uspesny, bol aj sfilmovanny,” Domorodkyna otvorila sklo a podala mi zozltnutu knizku: “ Ale nic tam nie je o ciernej perle…”

       
CIERNA PERLA Z BROOME
/Poviedka/

1.

Praveke skaliste hory a nedozierne pastviny na brehoch sirokej rieky plnnej krokodilov, to je Kimberley, jedno z poslednych Australskych nepristupnych miest, kde vedie iba jedna cesta a o ktorom nikto nic nevie okrem domorodcov ….a farmarov s dobytkom.

Elizabeth sa kriticky zadivala na jej kresbu a potom na divoky vodopad medzi skalami a hustym zelenym porastom. Sklamane odhodila uhlik aj papier a zahladela sa do priezracnej vody pod vodopadom. Bez rozmyslania odhodila saty a skocila do vody. Citila nieco chladne prejst vedla jej nohy. Domorodci na ich farme jej prezradili, este ked bola dieta, ze tam zije staroveka ryba, ktora sem doplavala z mora pred milionmi rokov. Ocami bludila po lesklej hladine az jej oci zastali na tmavom otvore do jaskyne, ktory bol priamo nad vodou na druhom brehu. Tajomne miesto, kde domorodci maju ich ritualy. Vzdy ju tym strasili, zaujimave, ake su silne spomienky z detstva. Napriek stupajucej obednajsej horucave ju obliala triaska a rychlo vysla z vody. Obliekajuc si saty za cesty nervozne sa zacala  skriabat hore utesom spat domov.

Slnko zacalo palit nemilosrdne, pot sa z nej lial a citila hrozny smad kym sa jej podarilo vydriapat na vrch. Privitala ju nedozierna spalena cervena zem. Pamata si to ako dnes, vsade bola zelena pastvina plnna dobytka, ked sa lucila s touto farmou pred desiatimim rokmi pred cestou na jej vytuzenu Skolu Umenia v Melbourne.
Melbourne, vzdychla si v duchu, iny svet, desat uspesnych rokov tam stravila, mala aj vlastnu vystavu, a spoznala niekoho …

Zastavila sa na chvilu, aby si utrela pot z cela a predstavila si jej zasnivaneho umelca v elegantnej zelenej uniforme ako jej kyval posledny krat z vojenskej lode. Bolo to len pred styrmi rokmi, ale zda sa akoby odvtedy presla vecnost. Dostala par listov a par kresieb:  oci vytrestene od hrozy, grimasa na tvari mrtveho vojaka… Doteraz ju tie obrazky mataju. Kde sa stratil ten
citlivy snilko, ktory jej rano natrhal kyticu kvetov v zahrade a potom ich pol dna maloval?
A tento rok nasla jeho meno medzi padlymi na Krete.
Zdalo sa jej to take nezmyselne, ani nevedela kde Kreta je.
Zacala strhavat v zlosti ten plagat z 20 Maja 1941 z mestskej sudnej budovy, ked postarsia pani jej chytila ruku: “ Tvoj mily nie je jediny, co tam padol,
4 000 ich bolo a medzi nimi moji dvaja synovia.”
“ Tak naco tam vobec isli, ved to nie je nasa vojna!” Pamata si ako sa na nu rozkricala, ale ta pani sa len smutne dotkla pecate s Anglickou kralovnou
na plagate.
“ Ja som Irka a nie Anglicanka,” Elizabeth zakricala pani do ucha a ako bez duse utekala do jej maleho studia v Melbourne, kde rychlo zbalila kufre, chytila za ruku malu Perpetuu a…



“ Tu Nastastie nepocut o vojne, iba toto…” Smutne sa rozhliadla okolo seba.
Len cerveny prach, presne 5 000 kilometrov suchej zeme. Ich farma. V roku 1880 sem prisiel ich predok, prvy Durack. A tam dakde v dialke sa mihoce v tej nelutostnej palave ich bydlisko, dom, ktory on postavil.  Ako opatrne kracala po tej popukanej kore setriac si sily, predstavovala si jej otca ako teraz sedi zhrbenny v jeho prekrasnej studovni a caka…na koniec. On, taky hrdy farmar s dobytkom, sklamany, ze nema dedica, iba dve dcery. A teraz mu doviedla este vnucku.







 2.

Bol den po pohrebe. Zvony na Irskom katolickom kostole zvolavali na ranajsiu modlitbu. Zo svojho klastorneho okna videla mnisky v bielych habitoch viest zastup domorodych deti do kostola. Obloha bola tmava, palmy sa divoko krutili v zdvihajucom sa vetre. Okna vrzgali na blizkej
detskej ubytovni aj vedlajsej nemocnici. Zdialky zacula spev sestry Bernadety.

Pristupila k druhej posteli a dotkla sa zlahka lica svojej dcery: “ Perpetua, stavaj, skola sa zacina.”

Pred kostolom pobozkala na celo svoju dceru  a drziac kresliarske potreby pevne pod pazuchou pobrala sa za spevom.

     “ Dobre rano, sestra Bernadeta, mozem Ta kreslit ako krmis sliepky?”

     “ Ak si myslis, ze postarsia okruhla mniska so sliepkami je tvoj najlepsi
motiv, tak si posluz, ale neviem, ci sa s tym budes moct pochvalit na tvojej
vystave v Melbourne?” Zasmiala sa dobrosrdecne Bernadeta kym velkymi priehrstami hadzala zrno volne pasucim sa sliepkam okolo klastora.

     “ Ja sa uz nevratim do Melbourne,” Elizabeth odvetila potichu.

     “ To je mi novina,” mniska polozila vedro s krmivom na zem  a pristupila
k Elizabeth: “ Dieta moje, vies, ze u nas mozes zostat dokedy chces, vzdy si
tu bola vitana, ale teraz ked nas Tvoj otec tak tragicky opustil…” Bernadeta sa rychlo prekrizovala.

Elizabeth sa roztriasla hoci vietor sa utisil a namiesto vysnivanneho dazda,
znovu vyslo palive slnko. Z oci jej vyhrkli slzy ked si spomenula na otca vystreteho na doskach v kostole, s klobukom na hlave, aby nikto nevidel jeho prestrelennu hlavu. Samovrazda nie je nieco, co katolici beru zlahka.

    “ No, no,” mniska objala Elizabeth: “ Farma je predanna, tam uz nemozes ist, najlepsie Ti je ist spat, kde z Teba moze byt slavna umelkyna…a tiez vies, tu kazdy kazdeho pozna…” Bernadeta sa nahle zastavila nevediac ako pokracovat.

    “ No a?” Zatvarila sa Elizabeth nevinne, aj ked vedela kde mniska mieri,
rada niekedy tyrala tieto nevinne duse, ktorych zivot sa nezmenil od roku 1907, kedy sem prvykrat prisli.

Ale sestra Bernadeta ju prekvapila: “ Nech mi Boh odpusti, ty vies co myslim, nevydata s dietatom, miestna smotanka Ta roznesie v zuboch a nepomoze Ti ani, ze si Durack.”

     “ Myslim, sestra Bernadeta, “ Zasmiala sa dobrosrdecne Elizabeth: “ Ze dnes si budete musiet dat sedem otcenasov,” ale naraz zvaznela a chytila mnisku za ruku: “ Za ten rok, co som sa vratila som stratila vsetko, ale ja som tu doma, nedaleko od nasej farmy, aj ked tam nemozem ist…otec by to tak chcel.”


.

3.
Cas ukazal, ze mniska mala pravdu. Nedostala do prenajmu lepsi dom v strede stvrti bielych, len taky starsi drevenny domcek na rozcesti troch stvrti. Biela smotanka byvala nad nou, na kopci v priestrannych Australskych domoch. Na strane sa tahali uzke pestrofarebne domceky napratanne rodinkami pristahovalcov z Malajzie a Ciny. Aj uzke ulicky medzi nimi boli plnne, ludia tam varili, predavali tovar a opravovali vsetko, co si im doniesol. Exoticke vone Azijskej kuchyne sa niesli az k nim.

     “ Hmm,” Perpetua sa otocila na nu s rozziarenymi ocami, ako stali spolu na ich bielej drevenej verande: “ Citim Chang kuracie rezance a toto su koho domy?”

Nad Azijskym mraveniskom sa na morskom utese beleli jednoduche Japonske domceky.

     “ Tam byvaju lovci peral.”
    
     “ Aj ja budem raz lovit perly!” Oznamila jej Perpetua rezolutne.

      “ To zeny nerobia,” Elizabeth ju pohladila jemne po vlasoch, cudujuc sa kde sa v tych zasnivanych ociach berie taka rezolutnost.

     “ A robia, ” dupla jej patrocna dcera nozkou : “ Ty si vcera kreslila Malajzanku u nas a ona mi povedala, ze je lovkyna peral.”

     “ Ale nie biele zeny.” 

     “ Tak ja budem prva,” vystrcila jej dcera bojovne bradu a Elizabeth videla na sekundu pred sebou stat miniaturu jej otca.

     “ Vies kto byva tam?” chytila dceru do narucia a otocila ju opacnym smerom. Museli si zaclonit oci proti zapadajucemu slnku, ktore sa odrazalo od priezracnej hladiny oceanu a ked sa zahladeli smerom do vnutrozemia, tam v dialke okolo vyschnutej rieky stali chatrce z konarov a listia.

     “ To su len cierni domorodci, pani Smith povedala, ze tam sa ani nemam pozerat, lebo aj ja som lepsia ako oni.”

     “ Ako tak mozes rozpravat Perpetua, chodis s nimi predsa do Nedelnej skoly a su to tvoji kamatati.” Elizabeth sa nahle rozculila a pustila Perpetuu na zem.

     “ Takze nie som lepsia ako oni, lebo nemam otca, vsak?” Perpetua sa nahle otocila a necakajuc na odpoved utekala dnu.

Elizabeth stala zadumana na verande, ked hlasne buchnutie sietkovych dveri ju prebralo zo soku. Uvedomila si nahle, ze je doma, ale byva na priecesti.  Nikam uplne nepatri. Neprekazalo jej to velmi a mozno jej to aj pomohlo preniknut do kazdej skupiny, lebo vsetci ju volali kreslit ich portrety, aj ked nie vsetci dobre platili.
Lenze kde bude patrit Perpetua?

4.


Vojna prisla nakoniec aj do Broome. Tu burlivu noc roku 1942 Elizabeth nikdy nezabudne. Bolo po polnoci, ked sa zobudila na burlive dunenie oceanu. Okenice na ich spalni sa same nasilne otvorili a a jej vcerajzie kresby virili v studenom vetre. Zrazu zahrmelo. Rychlo vstala zavriet okna a oci sa jej hrozou rozsirili. Obrovsky blesk pretal divoky ocean
a odhalil krvavocervenu oblohu a masy vody ktore sa valili na pobrezie. Palmy sa bezmocne ohybali vo vetre a v nahlej vodnej spusti.

     “ Vyzera to na cyclon, ale nie je este sezona, Perpetua vstavaj, mozno budeme musiet ist do pristresku,” zacala mykat spiacou dcerou a balit nevyhnutne veci, ked znovu zadunelo a v Azijskom susedstve zacalo horiet par domov. Zadunelo znovu a velky vybuch nad nimi ju zhodil z noh.

     “ To nie je burka, mami, co to je?” Jej dcera si zrazu sadla v posteli  pretierajuc si oci.

Rychlo vstala, bez vysvetlenia chytila dceru do narucia a utekala von.
Vonku ich prebrala zo soku vodna spust, ktora sa liala z cierneho neba. Ludia okolo nich behali vsetkymi smermi, panicky kricali ich vystrasene tvare sa odrazali v dohasinajucej ziare zhorenych domov v susedstve. Zrazu ju prekvapil nezvycajny rachot zhora a par vojenskych lietadiel im preletelo ponad hlavou. O chvilu nasledoval vybuch a par domov v bielej stvrti vzblklo v plamenoch.

     “ Japonci nas napadli,” niekto zakrical a vsetci zacali utekat panicky k oceanu, co najdalej od padajucich domov.

 Na pobrezi nebolo vidno ani na krok, dazd ich nemilosrdne slahal a prudky vietor zhadzoval z noh. Ohlusujuci nebezpecny ocean prehlusil vsetky zvuky. Naraz Elizabeth zakopla o nieco vlhke na piesku a Perpetua sa jej sklzla z ruk. Zohla sa a dotkla sa latky. Blesk na sekundu osvetlil pobrezie
posiate utopencami. Videla ludi ako ona zakopavat o nehybne postavy a vzdzychat v uzase. Otocila mrtvolu pred nou a zbadala tvar mladej zeny, domorodkyne podla oblecenia asi z blizkych ostrovov.
     “ Perpetua!” Skrikla v panike a v miznucom svetle sa snazila rozoznat malu postavu jej dcery. V poslednom zablesku sa jej zdalo, ze ju videla cupiet pri jednom z utopencov nedaleko.

V nahlej tme sa predierala tym smerom a stale kricala: “ Perpetua, Perpetua…”

     “ Tato mrtvola zije, mami, a je to chlapec,” jej dcera kludne skonstatovala, ked ju konecne chytila do narucia.

     “ Pod, musime ist dalej,” pokusala sa vstat, ale dcera sa jej vymkla z ruk a sadla si spat k nehybnej malej postave.

     “ On je zivy, otvoril na mna oci, ja ho chcem…”

     “ Perpetua,” Elizabeth zasepkala v zufalstve a naraz citila ako ju opustaju vsetky sily.

Zrazu sa nad nimi objavila postava v bielom habite a Elizabeth sa zdalo, ze to prisiel pre nich anjel. Nez stratila vedomie videla sa nad nou sklanat laskavu tvar sestry Bernadety.

5.


Znamy zvuk kostolnych zvonov ju prebral z nepokojneho spanku. Ked otvorila oci a zistila, ze je v jej znamej skromnej izbicke, spokojne si vydychla.  Mnisky jej ju vzdy pridelia.
Kedy sem prisla prvy krat?  Mala asi osem, ked jej matka nahle zomrela a otec nevedel co s nou, tak ju doviedol sem. Odvtedy sa sem mnohokrat vratila, odist na chvilu od tvrdeho zivota na farme a otcovej zeleznej ruky…
A teraz farma je predata a otec uz tu nie…

     “ Perpetua? ” V panike sa zahladela na prazdnu neodoslannu postel oproti nej, rychlo sa obliekla a uz letela dlhou tmavou chodbou k schodistu. Kamenny klastor bol prazdny, aj v skromnej drevennej ubytovni boli len domorode deti aj to len tie najmensie.
Ked sa vsak blizila k drevenej nizkej budove nemocnice, prekvapil ju nezvycajny zhon a ruch. Vsetci boli tam a mali plnne ruky prace, mnisky,
vacsi domorodi chovanci, domorodci, ktori pomahali okolo klastora aj par neznamych bielych doktorov. Ako sa neskor dozvedela poslala ich armada. Ked vosla dnu, citila sa ako vo vojenskej nemocnici, zraneni ludia lezali vsade, na zemi, sedeli na stolickach… Spoznala tvare mnohych Azijskych a bielych susedov, ktori sa na nu chabo usmiali.
Oblial ju studenny pot pri spomienke na vcerajsiu noc a rychlo vysla na verandu. Horuce slnecne rano a nezmenene prostredie klastoru davalo klamna zdanie, ze sa nic neprihodilo.

     “ A co tu ty robis, krasavica?” Par zranenych fajciacich vojakov na nu kyvalo spoza rohu.

     “ Co sa vcera prihodilo na pobrezi?” Pristupila k nim a oprela sa o okenicu pri ich stole s cigaretami a hracimi kartami.

Vojaci neodpovedali len sa na nu dychtivo pozerali s ich stvrdnutymi unavenymi tvarami. Zrazu sa zapyrila a podvedome si uhladila vlasy aj  sytozlte saty bez rukavov, este stale vlhke a spinave od piesku. Mala iba 25 rokov, ale uz zabudla ako je to byt v strede muzskeho zaujmu.

     “ Toto je bozi dom, tu sa nefajci,” sestra Bernadeta sa objavila spoza rohu
a vytiahla najblizsiemu vojakovi cigaretu z ust : “ A tieto certove obrazky, moj ty Boze.”

     “ Aspon tu mate trosku veselo, sestra.” Zasmial sa jeden z nich a rychlo strcil karty do vrecka.

Ale mniska sa im uz otocila chrbtom a kriticky sa zahladela na Elizabeth:
    “ Ty lepsie urobis, ked ma budes nasledovat.”

Elizabeth mala co robit, aby za mniskou stacila. Presli cez prasny dvor do detskej sekcie nemocnice a tam v tmavom kute zbadala spat jej dceru na vojenskej deke.

     “ Nechcela od neho odist, tak sme jej prestreli tu,” Bernadeta potichu povedala a popravila jej prikryvku.

Elizabeth si cupla k spiacemu chlapcovi vedla jej dcery: “ Tak naozaj bol zivy!”

     “ Iba par sa nam ich podarilo zachranit, okolo 70 je este stale na plazi, potrebuju krestansky pohreb, ale este cakame, bude ich urcite viac
v oceane…” mniska znela naraz velmi unavene.

     “ A kto su to?” Elizabeth sa zahladela na jemne crty desatrocneho chlapca a bola si ista, ze to bola jeho mama, ktoru objavila prvu na plazi.

    “ Vsetko domorodci z prilahlych ostrovov, ktore Japonci zacali bombardovat uz pred tyzdnom, nasa armada ich zacala evaukovat, ale ako sa zda, neskoro…”

     “ Sestra Bernadeta, Tvoj pacient krvaca…” ozvalo sa zvonku a mniska sa rychlo prezehnala , zasustal jej biely habit, vrzli sietkove dvere a uz bola prec.

Elizabeth ticho sedela pozorujuc ako sa chlapcove leskle kucerave vlase a dlhe mihalnice jemne chveju v rytmickom dychu. Bude z neho krasavec, ked vyrastie, dobre, ze sa toho dozil. Povedala si v duchu, ale zrazu sa jej celo zachmurilo, kde skonci? Mnisky maju teraz plno, doviezli im dalsie domorode deti, ktore nasilne zobrali od rodicov…Toto je jedna vec s ktorou
s mniskami nesuhlasila, hlavne ked pocula nove deti tak lutostne v noci kricat za mamou, deti su vzdy lepsie s rodicmi aj za cenu, ze nebudu ‘scivilizovane’.

Naraz male rucky jej stisli hrdlo, Elizabeth sa otocila a silno objala Perpetuu: “Ty si mala pravdu, ty si ho zachranila.”

      “Vezmeme si ho domov, mami, vsak? A kym Elizabeth mohla protestovat tak rychlo pokracovala: “Vola sa ‘ Windjana’ a doma sa uz ucil lovit perly, to mi uz stihol povedat…”

     “ Perpetua, ja nemam dost prostriedkov ani nas dve uzivit…” Elizabeth sa ju snazila prerusit, ale jej dcera sa jej vymkla z narucia a sadla si vedla chlapcovej hlavy.

     “ Ked nemozem mat otca, tak budem mat aspon brata.” Perpetua rezolutne vystrcila bradu a Elizabeth uz vedela, co to znamena.

POKRACOVANIE NABUDUCE