GIRLS' POWER - BLONDINKY DOMA A V AUSTRALII

SLUBENA PHOTO-STORY, asi nie aku cakate, ale pero mi pisalo same...



Maria a ja

Blondinky na Slovensku - sexy krasky na prechadzky

‘CO BY POVEDALI LUDIA …’



Spomienka na moju kamaratku z detstva, Mariu mi priblizuje moje najkrajsie chvile stravenne v Tatrach, ked sme pod dozorom jej otca, znameho Slovenskeho horolezca,
sa skriabali na dalsiu skalu v plavkach, s lyzami na chrbte aby sme sa zhora spustili po poslednych zbytkoch snehu z druhej strany. Mala som 10 rokov a Maria 14. Bola mojim idolom. Prekrasna Slovenska blondinka s vlasmi po pas a stihlym driekom, majsterka v lyzovani v junioroch ma vzdy nechala v zavese.Vzdy som sa bala vysok a v polovici steny som sa vzdy pozrela dolu a chcela som sa vzdat a zliezt spat, ale ona mi zhora podavala ruku a kricala: “ Hlavu hore a dopredu, dokazes to, len sa prestan bat!” Ona sa nebala nicoho a zivot bol pre nu gombicka.

O rok na to sa vsetko zmenilo.Jej mama skoncila v protialkoholickej liecebni, kym jej otec sa znovu pokusal zdolat so Slovenskou expediciou K2. Mna vodili rodinni prislusnici po sudoch, kde som bola svedkom ci vlastne obetou sexualneho predatora.

Zobrala si ma pod ochranne kridla a stravili sme spolu kazde prazdniny lozenim po kopcoch s jej otcom, ktory ju dostal do opatery po rozvode. Jeho castu nepritomnost s dalsou horolezeckou expediciou kompenzoval tym, ze kupil Marii vsekto, na co si zmyslela. Spolu s jej vzrastajucim poctom obdivovatelov som pocuvala zahranicnu hudbu na najmodernejsej vezi v jej moderne vybavenom byte. Ako Maria dospievala, horolezectvo a lyzovanie ju prestalo zaujimat.  Zacala snivat o herectve. Ako dcera vrcholoveho sportovca mala otvorenne dvere do luxusnych kupelnych liecebni pre zahranicnych turistov na statne utraty.

Na zelanie mojich rodinnych prislusnikov, ktori verili, ze pobyt v kupeloch s Mariou mi pomoze zbavit sa mojich depresii a navratit doveru k muzskemu pohlaviu, ja som sa tam ocitla s nou zo zdravotnych dovodov na odporucenie psychologa.  Maria mala 18 rokov a vyzivala sa v prepychu a neustalych partiach s Olympijskymi sportovcami a nasimi znamymi hercami, ktorym bola vzdy vyhradena cast kupelneho zariadenia. Neskor nabrala odvahu a nechala sa pozyvat od zahranicnych hosti do prepychovych restauracii a nechat si od nich platit vo valutach. Rada s hostami smiala a tancovala, ale styk s nimi nikdy nebol viac intimny ako dotyky pri tanci. Ja som ju vsade nasledovala ako tien a vsetci ma brali ako jej mladsiu sestru.

Mariina sportova dravost, s ktorou sa jej podarilo vyhrat lyziarske preteky sa zmenila na zensku dravost a jej snahu najst dostatok obdivovatelov v hereckych kruhoch. Bola prijata na studium herectva na VSMU a citila potrebu vydlazdit si cestu k slave a uspechu. Cele dni sme travili v nasom kupelnom prepychovom apartmente, ignorujuc predpisane procedury, malovanim a chystanim sa na vecerne zabavy. Moj nezaujem o moj vonkajsok ju vzdy uvadzal do zufalstva a nedala mi vydychnut, kym som jej nedovolila ma upravit k jej uspokojeniu az sme nase ubytovanie opustali ako dvojicky. 

Pocas troch rokov co sme navstevovali dvojmesacne letne kupele, Mariina chut davat si platit za spolocnost vzrastala umerne s mojou nechutou a nedoverou  k nasim nocnym zabavam, ktore zacinali byt viac a viac nebezpecnejsie. Nastastie nase vylety so zahranicnymi hostami sa skoncili, ked nas raz nalakali po polnoci do tmaveho parku, z ktoreho sme utekali v roztrhanych satach spat do kupelneho komplexu.
Casto som si vsimla pri prichode a odchode z nasho komplexu skupinu mladych vozickarov a invalidov. Vzdy nas sledovali s ich smutnymi ocami a ja som si vzdy uvedomila, ze tieto kupele su urcenne pre nich. My sme len ta ‘smotanka’, co tu vlastne nema co hladat.

Ked som chcela obist mladeho muza, ktory tlacil dalsieho invalidneho mladika vo voziku, dotkol sa mojej ruky a poprosil ma, ci by som nachvilu nemohla robit jeho bratovi spolocnost, ktory o tom sniva a mozno by zmenil jeho nazor na beznadejnost jeho situacie. Suhlasila som, nevediac, co za spolocnost mysli a odisla som s nimi do ich skromne zariadenej malej izby na prizemi, ktora sa nedala porovnat s nasim prepychom.
Porozpraval mi o nestastnom osude jeho brata, ktory sa dostal pod vlak a teraz si chce siahnut na zivot. Invalidny brat ma sledoval hladnymi ocami, kym on mi vysvetloval ako si mu mam do vozika sadnut na kolena…Ked som pochopila, co odo mna ziada, pokrutila som hlavou a otvorila dvere na odchod, ale zase sa mi zdravy brat dotkol ruky a zasycal mi do tvare: “ Za valuty sa chodite zabavat, ale chudakovi, co si chce siahnut na zivot nechcete pomoct, bodaj by si sa  aj ty tu raz ocitla, nie tam hore, ale tu dole…”

Utekala som odtial ako najrychlejsie som mohla minajuc jednu mladu kocku vo voziku ktora ma sledovala s takym nenavistnym pohladom, az ma v chrbte zamrazilo.
Ked som tu prihodu rozpravala Marii, ta len mavla rukou, ze invalidov mam vypustit z hlavy. Ale ja som nemohla. Na druhy den som zaklopala na ich dvere a opytala sa zdraveho brata, ci mozem jeho brata invalida zobrat na prechadzku. On vsak zaporne pokrutil hlavou. Ked som dalsi den opustala vestibul na mojej ceste do Tuzexu kupit si za darovane valuty rifle, dobehli ma. Invalidny brat sa pytal ci moze mi pomoct s nakupom.

Bola to moja najneprijemnejsia cesta po kupelnom meste, ale na jeho rozziarenej tvari som videla, ze mu to pomaha, celou cestou kyval ostatnym vozickarom, ktorych sme minali. Ja som sa naucila manipulovat s invalidnym vozikom v autobuse a v obchode , kym som pocuvala jeho monolog o jeho smutnom osude. Odvtedy som sa im vyhybala, ale citila sa za to velmi vinna.

 O par dni som nasla v nasom apartmante, ktory sme zabudli zamknut dalsieho mladeho invalida, ktory stratil polovicu nohy pod elektrickou. Sedel na nasej posteli, jeho rifle a proteza opreta on roh postele a vital ma so slovami: “ S nim si uz mala rande, teraz som ja na rade.”
Maria, ktora o chvilu prisla za mnou ho vyhnala s nadavkami na chodbu, kym on hopkal prec, somrajuc: “ On bol na voziku, co ja som horsi…”
Ale ja som si naraz uvedomila, ze to nie je zivot, aky chcem zit. Vyzliekla som priesvitne saty, zmyla malovku z tvare a navliekla stare tricko a rifle, v ktorych som sa citila najlepsie. Maria to pochopila tiez a objala ma: “ Chod za svojim amaterskym fotografom, ty snilko.”

Ten amatersky fotograf bol 23 rocny student Architektury, ktoreho som stretla v mojom prvom roku v kupelnom parku, kde fotil sochy. Spajal nas rovnaky zaujem o umenie a ja som pochopila, ze pobyt v kupeloch mi nakoniec predsa pomohol. Nasla som niekoho, kto mi znovu pomohol uverit, ze nie vsetci muzi su sexualni predatori.

Maria sa v kupeloch zalubila do syna Arabskeho sejka, ktory sa vratil spat domov a jej zostala po nom dcera. Napriek tomu uspesne skoncila VSMU a ja som ju cakala s malou Mary v naruci pri zadnom tmavom vchode do Malej Sceny, kde zacala dostavat male ulohy. Nakoniec sa rozhodla nechat Mary vo vychove jej tety, ktora byvala v Pezinku.

    “ Co by povedali ludia, keby vedeli, ze som slobodna mamicka s dietatom od Araba?”
Vzdy sa zacala ospravedlnovat, ked som ju navstivila a hladala Mary: “ Staci, ze moj otec frfle, ze som si pokazila karieru aj zivot, nepotrebujem aby sa mu susedia smiali co to ma za vnucku.”

V case, ked som sa odstahovala do Australie sa stihla rozviest a znovu vydat, hrat vedlajsie ulohy v par filmoch.

Pocas mojich kratkych navstev Slovenska som nikdy nenasla dost casu alebo odvahy ju vyhladat. Po patnastich rokoch som dostala od nej kartu z Viedne s vystrizkami filmu, ktory sa tam nataca. Bol tam aj datum, kedy ma planuje navstivit v Australii s jej dcerou Mary.

Maria a ja

 Blondinky v Australii - tough beauties and mates in one

‘ I DON’T GIVE A SHIT, WHAT THEY THINK..’


35 rokov ubehlo od casu, ked sme sa splhali po Tatranskych kopcoch s Mariinym otcom a 30 rokov od casu nasich kupelnych vyletov.

‘Spoznam este Mariu’, rozmyslala som, ked som ju cakala v letistnej budove v Perthe: ‘Bude to ta sebavedoma, atraktivna blondina, ktora prijimala moje gratulacie za jej dalsiu vedlajsiu ulohu na Novej Scene a rozmyslala, ci sa ma znovu rozviest a vydat za bohaca zo Severneho Talianska.”

Aka bude Mary? Pokracovala som v dumani, ked zrazu som ich zbadala tlacit letecky vozik plnny batoziny.
Upravenna Maria s kruhami pod ocami, ale s nebojacnym vyrazom, ktory som si dobre pamatala ma hladala v dave. Ked ma zbadala, jej vymalovana tvar sa rozziarila  a rozhodnym krokom sa pobrala ku mne. Mary, uz vysoka ako mama, jej cierne vlasy nakratko ostrihane, jej vyspela postava skryta v sportovom tricku letargicky tlacila vozik, az naraz drgla to niekoho a z vozika vypadol jeden kufor na zem.

    “ Mary!” Marrin burlivy hlas sa rozlahol v plnnej hale a zastavil okoloiducich v ich cinnosti. Mary len mykla plecami a hodila kufor spat.

     “ Boze moj, tie deti,” prehrasila teatralne akokeby recitovala Hamleta na podiu a potom sa na mna beznadejne pozrela: “ Nechal ju jej chlapec, jeho rodicia si nepriali Mary, lebo zevraj je spinava Arabka a jej otcec je urcite terorista.”

     Chcela som Mariu potesit, ale Mary sa priblizila a usmiala na mna, jej  mandlove Arabske tmave oci zostali smutne.

Ja som ju tuho objala a zacala spievat: “ Ma 17 a chodzu zeny a v ociach otazku, co laska zmeni…”

Maria sa k nam pridala a dala ruky okolo nasich pliec spievajuc: “ Ma 17 a uz vie, ze lasky niet.”

Ked som im poukazovala farmu, kde zijem a ulozili si veci do hostovskej casti domu, Mariu sa s velkou kozmetickou taskou brala do kupelky.

Zastavila som ju v polceste: “ Pamatas na nase pobyty v kupeloch, kde  som Ta musela pocuvat pri kozmetickych procedurach…”

     “ Samozrejme a teraz som v tom este vacsia odbornicka, privyrabam si ako maskerka, to vies, uz nemam vela hereckych uloh v mojom veku,” zasmiala sa a ukazala na preplnenu tasku: “ Zmalujem Ta zase, zislo by sa Ti to.”

Zobrala som jej tasku z ruky a oznamila rozhodnym hlasom: “ Tento mesiac budes pocuvat Ty mna a zrkadlo potrebovat nebudeme.”

     “ Ty si sa zblaznila,” Maria zacala burlivo protestovat : “ Slubila si mi specialne oslavy mojich 50tin a nedovolis sa mi ani upravit.”

Vecer sme si sadli na terasu s poharmi Australskeho cerveneho a pozorovali ako macka s malou jasterickou, ktora sa k nam zatulala piju mlieko z jednej misky. Farebne papagaje skriekali vo vysokych eukalyptoch a domorody vtak sa usadil na nedalekom konari s hadom v zobaku. Krvavocervena farba zapadajuceho slnka sa rychlo vytracala a ochvilu nas obklopila husta tma. Z nedalekej bushi sa ozyval suchot a dupot skryvajucich sa klokanov. Horuci letny vzduch bzucal hmyzom, ktory lietal v hufoch okolo nasich hlav.

     “ Ako tu mozes zit?” Maria sa zachvela v nahlom strachu z neznama.

Zapalila som sviecku proti hmyzu a s prekvapenim som sa na nu pozrela: “ Ty, co si sa nicoho nebala, co sa s Tebou stalo?”

Jej tvar bez zvycajneho mejkapu vyzerala unavena a vraskava. Naraz mi rezignovane odpovedala: “ Naucila som sa bat ludskych reci a otcovych vycitavych pohladov a Mary s jej otazkami: “ Preco nie som ako ostatni?” ”

Zahladela som sa na velkeho pavuka, ktory si v nedalekom kriku spriadal svoju nocnu siet. Maria ho nastastie nezbadala. Cez okno som pozorovala Mary ako si prehrava s mojim synom najoblubenejsie pesnicky na Ipode.

     “ Zajtra zacina kurz Anglictiny pre zahranicnych studentov, uvidis tam budu vsetci rovnaki,” zahladela som sa znovu na Mary, na jej stustredennu rozhodnu tvar a vedela som, ze ma Mariinu povahu a s tou sa nestrati.”

  Prvy tyzden sa zacal prvym prekvapenim, co som pre Mariu pripravila.
Prvy vylet spocival z trojhodinovej jazdy do Yorku, kde sme si malom miestnom letisku si vyskusali skok s padakom v tandeme.  Chichotali sme sa ako skolacky, ked nas miestny letec ucil ako pristavat na tvrdom terene a potom nas navliekol do predpisaneho munduru. Ked sme sedeli v radoch a cakali kym nase lietadlo dosiahne  najvyssiu moznu vysku na vyskok, Maria mi stisla ruku a jej oci sa rozziarili mladickym elanom. Nahle sa otvorili dvere , napravili sme si okuliare a skontrolovali padaky na chrbte a po jednom sme si sadali na prah lietadla s nohami hompalajucimi sa v nekonecne…Prudky odpor vzduchu nas vysotil von a naraz vsetky svaly na tvari sa nam zacali vzduvat a v usiach nam sycal rychly hvizd vetra, co nas unasal kozmickou rychlostou. Rychlo sme dosiahli polovicnu vysku, padak sa nam
otvoril a naraz zavladol vsade pokoj a ticho. Padak nas unasal  a my sme sa citili ako chumace peria hojdajuce sa v zamatovom vzduchu. Pod nami sa pod mrakmi skryvali kusky zeme a vody a my sme pomalicky sa vznasali v jemnom vanku a zemska pritazlivost nas tahala jemne dole…
Ked sme jedna vedla druhej tazko dopadli na zem a vymotali sa z padakov, stretli sa nam oci a vedeli sme, ze sme prezili nieco neopakovatelne, nieco, co sme si pamatali z Tatranskych vrcholov a kusok mladosti sme si pricarovali spat. 

Druhy tyzden som zaviedla Mariu na oslavu  50tin mojej kolegyne z prace. Isli sme do oblubeneho ‘Battle zone laser bush camp’. Tam sme sa obliekli do vojenskeho munduru, precvicili sa v plazeni sa na bruchu cez bush, skakanim cez umele priekopy, preliezanim prirodnych prekazok a splhanim sa po lane. Po uspesnom ukonceni vojenskeho vycviku sme kazdy vyfasovali laser gun a rozdelili sa do dvoch taborov. Pocas dvoch hodin sme sa snazili dobyt do nepriatelskeho tabora a ukradnut im spred nosa uskladnenu municiu na neznamom mieste.  Po skonceni sme oslavovali vitazstvo a narodeniny pri grilovacke a bedniach piva alebo vina.  Ked som pozorovala vycerpanu, ale stastnu Mariu , jej vzdy upravene vlasy zalepene potom a prachom, s bojovym pomazanim zdobiacim jej tvar namiesto maskary, usmiala som sa na nu a pridala sa k jej  bojovemu pokriku.  Vedeli sme, ze dalsi kusok nasej mladosti sme si pricarovali spat.

Jeden teply letny vecer v tretom tyzdni sme dostali pozvanie od mojej 60rocnej kolegyne oslavit jej narodeniny v letnom kine. Prisli sme dve hodiny pred zacatim filmu s nazvom: “ Sestry” z jej rodneho Holandska. Rozpresteli sme si piknik do travy pred platno a popijali sampanske. Oslavenkyna Jo a Maria sa po niekolkych poharikoch velmi skamaratili a dokonca sa aj dorozumeli s pomocou mojho prekladu. Maria sa jej priznala, ako lutuje, ze uz straca shihlu liniu, naco sa moletna Jo bezstarostne rozosmiala, ze ona nastastie nema take problemy, lebo co clovek nema, nemusi sa obavat, ze strati. Maria sa pozalovala, ze po styroch nevydarenych manzelstvach este stale tuzi byt vydatou, lebo to jej doma zaruci uctu a spolocensky status.
Jo pokrutila hlavou a povedala, ze ona po jednom nevydarenom manzelstve pochopila, ze ta nemoderna institucia nie je pre nu a uz 20 rokov si seruje dom s boyfriendom. Respekt a sebaucta sa neda kupit obruckou a schovavanie sa manzela iba maskuje zenin vlastny pocit  zavislosti a menejcenosti. “ Okolie je spokojne, ze zena je zabezpecena, manzel je samozrejme tiez spokojny, ze ma zenu pod kontrolou, ale co s tym zena ziska?” Jo sa na nas vitazoslavne pozrela a strnkla si s nami: “ Girls power”. 

 Jedno poobedie stvrty tyzden sme sledovali preteky v surfovani, ktoreho sa zucastnil aj moj syn a jeho najlepsi kamarat, ktoreho ‘girlfriend’, moletna nenapadna brunetka  v surfovom ubore si prisadla k nam.

Maria si ju nenapadne obzerala a nechapavo krutila hlavou zakial mi sepkala do ucha v nasom jazyku: “ Ako si ju ten pekny chlapec mohol vybrat, ani stihla, ani atraktivna, ved na nej nic nie je…”

Aby som uspokojila Mariinu zvedavost, spytala som sa ho priamo po pretekoch, co na tej svojej ‘girlfriend’ vidi.

Odpovedal jednoducho: “ Rozumieme si, mame spolu ‘fun’.”
Ked sme ich potom sledovali ako spolu hraju beach volleyball a cricket na plazi, skacu hlavicky do vody a potom sikovne poskacu na surfove dosky a nechaju sa unasat vlnami, pozrela som sa na Mariu ci to chape. Ona naspulila pery, ze mi odpovie, ked moj syn si sadol medzi nas: “ Mojho kamarata ‘girlfriend’ je tak ‘cool’, keby som aj ja taku mohol najst.”

Maria naraz zbadala na plazi sa opalovat mladucku vymalovanu krasavicu v malickych bikinach, skonstatovali sme, ze je to asi turistka: “ Pozri to by bola girlfriend pre Teba,” ukazala na nu prstom a pozrela sa na mojho syna, ktory naspulil pery v nesuhlase:
“ Boring.”

“ Co tym myslis, boring?” Protestovala Maria: “ Co sa stalo s Vami, Australcanmi, stratili ste vsetok zmysel pre krasu?”

“ Australcania maju radi ‘sporty, outgoing’ typ,” moj syn sa zahladel na Mariu, ktora si zacala pudrovat nos v malom zrkadle a kontrolovat uces a potom mavol rukou: “ To sa neda Tebe vysvetlit, Maria, you know ‘tough beauty and mate in one’.”

“ Maria bola velka sportovkyna kedysi, pretekarka v lyzovani,” zacala som prekarat mojho syna, ale ten len mykol plecami, akoze co bolo ho nezaujima. On zije teraz, nie ako my s Mariou, v minulosti.

“ Co tym myslel, ‘tough beauty and mate in one’? “ Maria sa ma zrazu spytala, ked videla ako moj syn skace na jeho doske na vlnach.

“ Tym, co si bola, Maria, tam na Tatranskom stite pred 35 rokmi, pamatas?” Pozrela som sa pozorne na nu: “ A to co sa snazim v Tebe prebudit,” zdvihla som jednu tazku surfovu dosku a poukazala som na druhu: “ Pod ideme to skusit.” A necakajuc na odpoved som sa rozbehla smerom k vlnam.

“ Ja uz nemam 20, vies?” Kricala za mnou, ale videla som, ze ma vahavo nasleduje tahajuc dosku za sebou po piesku.

Sledujuc jej sustredeny vyraz, ked jej moj syn vysvetloval, kedy ma na dosku skocit a ako sa postavit zo zaciatku aspon na jedno koleno…sledujuc jej bezuspesny boj s vlnami a doskou, ktory brala so smiechom a sportovym duchom, vedela som, ze dalsi kusok mladosti sme si pricarovali spat.

Posledny den pred ich odletom domov, v den Mariinych 50tich narodenin som sa jej spytala, co by chcela robit.

Ona na mna zmurkla, nenamalovana, natrela sa opalovacim kremom, rozpustila sedivejuce vlasy, ktore si zabudla nafarbit a navliekla sa do plaviek: “ Vies na ktorej plazi su najvacsie vlny, taky naozaj divoky ocean?”

Mary sa objavila vo dverach jej izby, kde studovala Anglictinu, jej smutne oci sa blystali novym elanom do zivota: “ Pockajte, idem s Vami.”

Na parkovisku nas privital silny Juzny vietor prinasajuci chladny vzduch od Antarktidy:
“ Leto sa pomaly konci, “ skonstatovala som a zahladela na rozburene vysoke hrebene vln ktore sa v bielej pene rozbijali o breh: “ Si si ista, ze chces skoncit na svoje narodeniny s modrinami?”

Namiesto odpovede sa Maria rozbehla k oceanu a nebojacne skocila do vln. My sme ju     s vyskotom nasledovali, kriciac od bolesti aj radosti ked nas ladove hrebene
 s treskotom oblievali a podlamovali nam nohy.

Naraz sa Maria otocila k nam a my sme s hrozou zistili, ze vo vlnach stratila vrchnu cast plaviek.

“ Dievcata, hladajte,” prikazala a my sme sa v marnosti potapali a skusali vylovit strateny kusok latky.

“ Co povedia ludia..” zacala kvilit Maria naco Mary sa poobzerala po ludoprazdnej, vetrom slahanej plazi a zasmiala sa: “ A ktori?” Strhla si svoj vrch plaviek a odhodila ho do vln opakujuc novo naucene slovicka: “ Anyway, I don’t give a shit, what they think.”
“ GIRLS’ POWER” , zakricala som do vetra a strhla moju vrchnu cast plaviek. Nasla som rychlo pod vodou Mariine a Mary ruky a silno som ich chytila s vykrikom:
“ HLAVU HORE A DOPREDU A DOKAZES TO, LEN SA PRESTAN BAT.”

Na buduce znovu na veselsiu notu, na zelanie Zuzky poviedka o nasej klokanke Klare.

AK TO NIE JE HAD, TAK KTO SA TO U NAS DOMA OBZERA V ZRKADLE?

 POZOR. POZOR !!!!  Dolezite upozornenie:

PO PRVE:

 
    Moji najblizsi rodinni prislusnici su casto zastavovani ich kolegami alebo kamaratmi: “ A co Beata, v jej poslednej poviedke som cital…”
Moji drahi nevedia samozrejme o com je rec, lebo oni necitaju moje pisacky
/nemozte sa im cudovat: ‘ONI MUSIA SO MNOU ZIT’!
Potom ked im to dojde prevratia oci, ze zase musia pocuvat o mojich vymysloch.

Ti. co ma uz trosku poznaju, vedia, ze svojich najblizsich denne nicim nevycerpatelnou energiou /nastastie uz pomaly,ale iste vyprcha / a milionmi kazdodennych napadov, z ktorych sa polovica neda uskutocnit, aspon nie hned ako ja si to predstavujem.
Ti postarsi si vypracovali ‘protiinfarktovu ochranku’ a zmiznu z mojej nebezpecnej blizkosti hned, ako je to mozne /alebo ma poslu na prechadzku…/. Ti mladsi ma chvilu sleduju s rozospatymi ocami a potom o tom debatuju.

     “ Zase nejake nove huby dneska rano?” Opyta sa jeden.

     “ To je iba nasa mama,” vzdychne si dalsi: “ Ale mohlo by to byt aj horsie, nie?”

     “ Horsie to uz nemoze byt.” Skonstatuje posledny a vsetci sa na seba sucitne pozru.

Moji najdrahsi sa ma uz snazia pochopit dobru stvrt storocia a ja ich zato strasne lubim a aby to vydrzali aj nadalej, musim ich sanovat.
Moje pisanie je /aspon by malo byt/ iba jednou sucastou mojho normalneho /aspon sa snazim, aby bol/ zivota. Moji najblizsi ma potrebuju inym sposobom a samozrejme ich mozte chapat, ked namiesto uspokojovania ich kazdodennych potrieb /ktore su vsestranne, kazda zena to chape/  zbalila som si zase kufry na chvilu a odisla do svojich ‘oblakov’, kde ma nikto z nich nemoze nasledovat…

TAKZE PROSIM, v ich zaujme aj vo svojom, ked ich nahodou stretnete /nastastie sme daleko/ alebo ste s nimi v kontakte, nezmienujte sa o mojej pisacej chorobe.

PO DRUHE:

Hoci tieto dve prve poviedky dost opisuju skusenosti z mojho naozajstneho zivota /pozor, dost neznamena uplne/, vo vacsinne pripadov moje poviedky zobrazuju zivot okolo mna ako ho ja vidim a je pretkanny osudami a prihodami mnohych ludi, ktorych na svojej ceste zivotom som mala stastie stretnut…Mozno n

Pisanie poviedok podla Evicky, Ingridky, Zuzky …/ a dalsich mojich rodinnych pekarok/, ktore pecu moje oblubene kolace:

1.    Pekar, jeho laska k peceniu, predstavivost a sikovne rucicky je velmi dolezity a samozrejme dobra truba /v mojom pripade pocitac/

2.    Dobre vypracovane cesto / v mojom pripade kalejdoskop mojich vnemov ulozenych bezpecne v moje pamati/ je nutnost

3.    Cerstve a chutne prisady / v mojom pripade hrdinovia mojich poviedok a ako sa pasuju s kazdodennymi zivotnymi prekazkami…/

4.    A ESTE NIECO – ked toho pridate vela, kolac nevyjde ale ked toho pridate malo, kolac sa da len

iekedy v nietkorej osobe alebo prihode sa Vam na moment zablysti pocit poznania…mena a okolnosti su vsak zmenene. Alebo mozno ani nie, lebo Vy by ste to alebo ju/jeho videli uplne inak ako ja.

zjest, ale nie vychutnat. CO TO JE, sa musite opytat jednej z tychto pekarok, ked ich poznate, ale navstivte ich ked citite vonu vychadzat z ich kuchyne. Treba si osladit zivot, kym stoji za to.

5.    Takze dobru chut! Vychutnajte si dalsiu poviedku na Vase zelanie …

O NASICH ZVIERATKA A NAS /ich obetiach…/ alebo opacne?

Tiger- Had, moj bratricek

UTEC, LEBO TA PREJDEM, ALEBO CHCES RADSEJ LOPATOU PO HLAVE?

   

    Pred odchodom do Australie som sa vyzbrojila vsetkymi vedomostami o nebezpecnej Australskej faune a ako sa pre nou najlepsie ochranit. Civilizovani Europania pre ktorych divocina znamena zapolovat si na divoke prasiatko alebo rychlu srnku v lesiku par krokov od najblizsieho ludskeho obydlia si predstavuju Australiu ako vyprahnutu prazdnu krajinu osidlenu vsetkymi havedami na ktore si len spomenies. Ja som nebola ina. ‘Vsetky hady su tam smrtelne jedovate a je ich tam najviac na svete, ako sa ich vyhnem?” Vrtalo mi hlavou ked sme cakali na Australsky pripoj v Malajzii na letisku.

    “ Ako je to s tymi havedami?” Spovedala som prisediacu Slovensku Australcanku, ktora sa vracala do Perthu z navstevy rodneho Presova.

Usmiala sa na mna chapavo: “ Neviem si zvyknut na tie vecne pavuciny, oprasis ich vecer a rano su zase vsade okolo domu, ved uvidis.”

Nas prvy domcek bol tri ulice od oceana a hoci som sa docitala, ze niektore hady aj plavaju, domaci ma ubezpecili, ze nijakeho hada v oceane nevideli a tak morske meduzy boli jedine, ktore ma stipali ten prvy rok.

Potom sme sa prestahovali na farmu vzdialenu 30 kilometrov od mesta. Spriatelila som s mojou najblizsou susedou, rodenou Australcankou, ktora mi rozpravala pribehy z jej  detstva, ked videla pytona zjest cele male prasiatko. Ked ma videla s obavami v ociach kontrolovat kazdy krik okolo domu, so smiechom mi vysvetlila, ze sa narodila tisic kilometrov od Perthu a tu su len take male hadiky, ktore Ta nanajvys tak ustipnu, najlepsie je klepnut lopatou po hlave kazdemu ktoreho uvidis, lebo su smrtelne jedovate.
Zila sama a nikdy som ju nevidela behat po farme bez gumakov a bez lopaty.
Moje srdce sa ukludnilo a mala som plne ruky prace sa starat o nase rozrastajuce hospodarstvo skladajuce sa z krdla husi, kaciek, sliepok, sestoro zajacov, stada kozi a par mladych byckov.

Moja suseda z jej visutej siete na priedomi vzdy s uzasom pozorovala ako sa nahanam okolo tych nasich domacich zvierat.
    “ Naco Ti to je, tu si v Australii, ked Ti je smutno, tak si kup psa alebo kona?”

Nakoniec som ju uspokojili. Nase dva mlade vlciaky ma vsade nasledovali, tak som sa citila bezpecna a bola tu moja suseda s lopatou, ktora na prvy moj vykrik vzdy dobehla a roztala kazdeho hada napoly, ktory si dovolil priblizit k nasemu obydliu. Potom sme studovali jeho ciernu farbu so zltym pruhom tahajucim sa po bielom bruchu.

    “ Vidis tento pruh, preto ho prirovnavaju k tigrovi, velmi agresivny,” skonstatovala vzdy s hrdym usmevom ako lahko si s nim poradila.

Po narodeni najmladsieho syna som sa po urcitom case rozhodla ukazat mu nasu farmu po prvy krat. No nestacila som ani otvorit nase zadne dvere, ked ma prekvapil Tiger-had skruteny na rohozke. Vztycil sa a naraz siahal az do polovice mojho tela. Ja som vsak nedrzala lopatu, ale novorodenca a zmrzla som na mieste. Vedela som,ze kazdy pohyb hada vystrasi a zautoci. Neviem ako dlho som tam stala a moj syn sa zacal mrvit. Pot mi vystupil na celo, ked naraz had zmizol. Zostala po nom len prazdna rohozka. Trvalo mi par dni, kym so sa konecne odvazila ist s mojim novorodenym synom von.
Ked som moju nezvycajnu prihodu rozpravala susede, ta len zamavala lopatou: “ Mala si len stastie, nabuduce zakric…”

Preslo par mesiacov, hady zaliezli, slniecko svietilo tak som dala spat mojho syna v kociku na verandu. Vratila som sa pre nieco spat do kuchyne ked ma zrazu vystrasil rachot na verande a zurivy stekot jedneho z nasich vlciakov. Kym som dobehla, pred kocikom lezal mrtvy Tiger-had a vlciak pri nom tazko dychcal. V panike som vybrala mojho syna z kocika, ktory sa na ten buchot tiez zobudil a vystiskala som nasho hrdinskeho vlciaka. O dvadsat minut bolo po nom. Tiger-had ho stihol postipat.
Vyrezali sme nasmu oddanemu vlciakovi dreveny kriz a pochovali sme ho s tazkym srdcom.

Kedykolved som videla hada vyhrievat sa na ceste, ked ja som bola za volantom, tak sa mi pred ocami objavil moj oddany vlciak a s radostou som ho presla.

Tiger – Had, moj bratricek

UTEC, LEBO KED NAJDEM TU GULOVNICU, TAK TA NAJMODUSU ZASTRELIM…

Slovensky Folklor na Australsky Sposob

    Preslo par rokov, zoznamili sme sa s druhymi Slovenskymi pristahovalcami tu a stali sa zvykom sa zist u nas na farme pri prilezitosti narodenin alebo len tak z dlhej chvile.  Doniesli si stany a vsetci sme sa utaborili na zadnom konci farmy, kde bola len bush.

Vsetci zili v meste, tak prisli vyzbrojeni sietkami a sprejami proti vsetkej havedi a v kazdom kriku videli hada. Vysvetlili sme im, ze had sa boji hluku a ak sa neodtaraju daleko od tabora, tak sa nemusia nijakeho hada bat.

Alkohol vsak urobil svoje a o polnoci uz mnohi hrdinovia utekali smelo do krickov
do bushi, ked priroda volala. Zeny su vzdy opatrnejsie a tie poslusne spolu sa vratili do domu, ale muzi si nedali povedat.

Starostlive manzelky na nich vymysleli trik. Vzdy ked videli alkoholom posmeleneho hrdinu smelo kracat do bushi na potrebu zacali spievat: “ Videla som hada ziveho, icom, picom, travicka zelena …” a hadzali kamienky do najblizsich krickov. Na ten podozrivy suchot kazdy hrdina sa rychlo vynoril z bushi a utekal do domu somrajuc si popod nos:
“Radsej mat maly ako ziadny, tie potvorne hady, nemate gulovnicu, vystrielam ich…”

Niekedy vsak alkohol bol silnejsi ako strach. Dom bol prilis daleko, ked zaludok nevydrzal to mnozstvo alkoholu a chlapovi neostavalo nic ine ako odplazit sa k najblizsiemu kricku.

Na vykriky z tabora: “ Krmis hadov?” vacsinnou chudakovi prislo este viac zle, ale tentoraz nie od alkoholu ale zo strachu.

Mali sme aj mladu dvojicu medzi nami. Ona z Ceskych Budejovic sa rozhodla prijat pozvanie osameleho Australskeho Slovaka. Ich prve rande sa uskutocnilo na nasej farme za velkeho dobrosrdecneho podpichovania zucastnenych Slovakov. Este nebola ani pol noc ked sa potajme vytratili. Ich stan sa im zdal nebezpecne blizko k rozjarenej spolocnosti tak sa rozhodli pre bush. Nepresla dlha chvilka a prva polovyzlecena osoba sa driapala z bushi von s hrouzou v ociach a  hystericky kricala: “ Ja to vedela, ze ja hloupa nezustala doma pri mamince…”
Ona sa vratila do Ceskych Budejovic a nas osamely Australsky Slovak sa vratil na sever do bani zarobit viac dolarov a podarilo sa mu dolakat sem Rusku. Ale tu k nam uz radsej nedoviedol.

Tiger – Had, moj bratricek

CO BY SOM SI BEZ TEBA POCALA?

    

     Preslo dalsich desat rockov a hady beriem ako nevyhnutnu sucast zivota v bushi. Takisto ako si kontrolujeme vodu, aby sme mali istotu, ze nam vydrzi cez obdobie sucha, vieme, ze na jar hady vyjdu von a su velmi aktivne, tak treba vsetko okolo domu vycistit a vykosit, aby sme ich my zbadali skor ako oni nas. Zadnu cast domu mame oplotenu a sietky na dverach nam davaju istotu, ze sa nam nijaky do domu nezatula. Na jar a v lete chodime len po vycistenych chodnikoch po farme a ked najdeme nejakeho sa vyhrievat na slnku tak sa mu bezpecne vyhneme.
Ked sa nejaky predsa len zatula nebezpecne blizko domu, tak si vzdy spomeniem na moju susedu a jeden silny uder lopatov mi znovu prinesie pokoj mysle, aj ked radsej som ked had sa sam od seba rozhodne odstahovat z nasho susedstva.

Civilizacia sa k nam nebezpecne, ale s istotou blizi. Perth sa rozrasta ohromnou rychlostou a nove predmestia uz siahaju skoro k nasim farmarskym plotom. Pred rokom postavili nedaleko od nas obchodne centrum. Rozliahle parkovisko sa taha az do bushi.
Pracujem v skole s tazko zvladnutelnymi detmi a mnohe z nich trpia roznymi mentalnymi chorobami. Ked skoncia skolu, jedinne zamestnanie ktore su schopni vykonavat je vykladanie tovaru do regalov v obchode alebo zbieranie nakupnych vozikov po parkovisku. To druhe zamestnanie som nasla pre jedneho z nasich ziakov v nasom novom obchodnom dome.

Je to velmi priatelsky chlapec, ktory my Down syndrome a srdce ma vzdy hrialo, ked som isla nakupovat a videla ho pysne si vykracovat po parkovisku a tlacit voziky spat do obchodu. Citil sa dolezity. Po case vsak jeho usmev vymizol. Ludia si ho nevsimali. On by rad komunikoval, ale jeho recove schopnosti su obmedzene a nikto nema cas lustit jeho posunkovu rec.

Jedno horuce letne popoludnie, ked teplomer znovu vystupil na 40 stupnov som zastavila auto na polovyludnenom parkovisku a nikde som ho nevidela. Chromove voziky sa ligotali v rozzeravenom slnku, mnohe popadane dookola.
Dufam, ze ho nevyhodili,  rozmyslala som v panike, ked som sa nahlila do klimatizovaneho obchodneho vestibulu. Asi mu sef dovolil zostat dnu v tejto horucave, upokojovala som sama seba, ked som ho nasla sediet pred informacnym pultom obklopeneho davom zvedavcov.

    “ Ustipol ho had do ruky, ked sa nacahoval za spadnutym vozikom do bushi,” informoval ma jeden: “ Videl som to na vlastne oci a doviedol som ho sem, ten chudak chlapec si vobec neuvedomil co sa mu stalo.”

    “ Sanitka by tu uz mala byt, preco to tak dlho trva?”  Dodal druhy, ked som sa v panike zacala predierat pomedzi nich.

    “ Ten nas obchodny manager nestoji za nic, pozrite, len sa nanho pozera a ta sestricka ho nejako pomaly obvazuje ako keby sa nic nedialo, ved ten chlapec tu moze dodychat…”  Zacal vykrikovat dalsi.
     “ A ty by si co robil?” Ten prvy sa nanho vyrutil: “ Jedine stastie pre toho chlapca je, ze nevie co sa okolo neho deje, to ho moze nakoniec zachranit.”

Ked sa mi konecne podarilo predrat k nemu, sestricka dokoncila silne obvazovanie jeho lakta nad ranou aj pod ranou a polozila jeho ruku pomaly na pult. Ked ma moj byvaly ziak zbadal, tvar sa mu rozziarila pychou, ako keby chcel povedat, pozri, konecne maju ludia o mna zaujem. Sestricka aj manager z druhej strany mu dali ruky na plecia aby sa nehybal a pokyvali na mna aby som mu to posunkovou recou vysvetlila.

Ked som sa ho zacala vypytovat na priznaky otravy, ci sa mu netoci hlava, neciti sa na zvracanie tak len pokrutil hlavou a urobil zdravou rukou jediny znak, co znamena:
“ Stastny.”

Jeho adoptivni rodicia sa nakoniec dostavili aj sanitka prisla a za velkeho sprievodu prestrasenych ludi ujukala do nemocnice. Moj ziak to prezil bez najmensich nasledkov. 

    “Zostal kludny a nerozprudil si krvny obeh. Silne obvazy zabranili rozsireniu jedu do krvi. Je vysoky na jeho vek a ma dobru vahu, to mu tiez pomohlo.” Skonstatovali lekari a na druhy den ho pustili domov.

Ked sa vratil spat do jeho zamestnania, ludia ho vitali ako hrdinu. Vsetci ho oblapkavali, zacali sa ucit posunkovu rec aby s nim mohli komunikovat. Vzdy ked sa teraz objavim v obchode ukazuje mi s hrdostou dve male jazvy, ktore mu zostali po uhryznuti a opakuje: “ Moj kamarat, had.”

Manager vsak nepovazuje hadov za jeho kamaratov. Naraz si uvedomil, ze keby to moj byvaly ziak neprezil tak sud, ktory by nasledoval by istotne zruinoval jeho karieru. O tyzden buldozeri zrovnali bush dosiroka daleka a novovystaveny plot chrani parkovisko zo vsetkych stran. Umela trava sa blisti neprirodzenymi farbami v letnom slnku.

Moj ziak dalej zbiera voziky po parkovisku a kazdeho sa pyta: “ Kde je moj kamarat had?”

    “ Had je nebezpecny, bud rad, ze uz sem nemoze prist.” Ludia sa pri nom pristavuju a posunkovou recou mu vysvetluju.

Ale on si stale opakuje svoje. Ludia nakoniec mavnu rukou: “ On nevie, co hovori.”

Moj byvaly ziak sa smutne obrati na mna: “ Kde je moj kamarat had?”

    “ V bushi,” odpoviem mu.

On na to vyposunkuje: “ A kde je bush?”  a ukaze na zrovnanu zeminu tahajucu sa az k novo vystavanym domom. Pred nimi sa  ligoce nova reklamna tabula: “ Chcete za sebou nechat ruch a stress mesta, pridte byvat do bushi.” Niekto na tu tabulu nasprejoval: pridte byvat do bushi bez bushi.

Cestou spat k mojej farme kde este prava bush existuje, pokym nas mesto nepohlti som nasla na ceste sa vyhrievat hada. Pribrzdila som auto tesne pred nim, ale ani sa nepohol:

“ Tu je tvoj kamarat had, “ povedala som si nahlas sama pre seba a pomaly som ho autom obisla.

Dakujem, ze ste si aspon v myslienkach posedeli na nasej verande a priblizili si nas zivot. Ked sa Vam poviedka zapacila, pridte aj na buduce. Caka Vas 'photo-story' na zelanie dalsej nasej citatelky.

Slovak na Australsky sposob

Pri kazdej mojej navsteve domoviny ma moji drahi priatelia a rodinni prislusnici srdecne vystiskaju /ako to len Slovaci vedia/ a pytaju sa: " No ako, ako sa zije Slovakovi v dalekej Australii?"
Ta otazka ma vzdy zaskoci, hoci som ju uz pocula sto krat. Neviem ako najpravdivejsie opisat tu skusenost jednou vetou. Mozno tato poviedka uspokoji vsetkych, ktori sa doteraz museli uspokojit s mojim strucnym: "Dobre."


               Stefan, Stefko a Ja

     Zakladna Skola, Dlhe Diely, Bratislava

     Posledny rok doma som ucila prvacikov, ked do mojej triedy vosiel opaleny tridsiatnik za ktoreho chrbtom sa schovavalo utle chlapciatko. Stefan Urban sa vratil po desiatich rokoch zivota v Darwine do Bratislavy, aby ukazal svojmu synovi domovinu. Mlady Stevko sa rychlo prisposobil. Za tyzden sa naucil Slovensku abecedu a vedel vymenovat vsetky Slovenske skarede slova, len zabudol, ze tie sa nahlas neprednasaju pred tabulou.
Horsie to bolo so starym Stefanom. Akosi sa nevedel prisposobit. Srdce mu vravelo zostat doma, ale sposob zivota mu uz nevyhovoval. Nakoniec sa po par mesiacoch zbalil a vratili sa aj so synom do Darwinu.

Pocas jeho pobytu v Bratislave sme casto debatovali o Australii. Ja som srsala nadsenim. Prave som dostala povolenie vycestovat do Australie za pracou a chcela som vediet co ma caka.

On len kyval hlavou: " Je to ako upisat dusu certovi, vidis tu zem neobmedzenych moznosti, kde sa zije dobre, tak co mozes stratit, no nie?"

Ja som sa nanho prekvapene pozrela: " Co sa stazujes, mas moznost si vybrat, kde chces zit, ked sa Ti nepaci doma ides spat, tak co si vlastne stratil?"

On sa na mna smutne pozrel: " Mozes si vybrat a vlastne nemozes, lebo naraz nikam nepatris."

Ja som nechapavo nanho pozerala, ale on len mavol rukou: " Ved uvidis, a ked sa usidlis v Perthe tak ma pridi pozriet do Darwinu, mozme pokracovat v debate."


        Josh, Jane, Jo a Ja
        Klub priatelov knihy, Shoalwater, Perth
                                                

     Ked som sa usadila v Perthe, tak som prisla na dve veci. Stefana v Darwine nebudem mat moznost tak lahko navstivit, lebo to nie je ako ist na navstevu z Bratislavy do Kosic, ale skor ako z Bratislavy do Cairo
v Egypte. Este zatial sa mi nepodarilo za Stefanom zaskocit na vikend, ale pracujem na tom, lebo uz viem co stratil.

    Jesen sa ohlasila prvym dazdom po troch mesiacoch horuceho a sucheho leta. Eukalypty sa poslusne uklanali v nahlej sprske a naraz zacalo vsetko znovu vonat. Rychlo som zaparkovala a ponahlala som sa popri rozburenom oceane do nasej utulnej vinarnicky. Moje kolegyne a kolega uz vehementne listovali v novovydanej knihe vypozicanej z vydavatelstva a vymienali si nazory o zameroch autora.

    " Cely zivot zije v Anglicku, ale vsetky jej poviedky sa odohravaju v Irsku, ale pritom nema sajnu co sa tam deje." Rozculoval sa Josh, statny Australec, ktoreho praprarodicia prisli do Australie na trestaneckej lodi: " To Irsko co ona tu opisuje uz davno neexistuje, ja to musim vediet, moj syn tam uz roky byva."

Jo si uchlipla z vinka a pritakala: " Ja som sa narodila v Dansku, ale nemohla by som realisticky opisat tu krajinu, tak malo si pamatam."

    " Na zdravie Juznej Afrike," Jane zdvihla pohar a zasmiala sa: " Odisla som odtial ako strnastrocna a tie horory co by som mohla napisat, ale kde sme my bieli zili to vyzeralo ako male Anglicko alebo Australia..."

   " Ona to tu predsa vysvetluje, preco nemoze pisat o Anglicku," strcila som im prednu stranu knizky pod nos a citala nahlas: " O'Brien povedala, ze moze pisat iba o miestach, ktore najde aj poslepiacky. Irsko, kde sa narodila, prezila detstvo a mladost pozna aj v jej spanku, je to jej domov a preto o nom neprestane pisat."

   " Opytaj sa tvojich deti, ci by vedeli opisat tvoj domov?" Nahle sa na mna vsetci traja obratili.

   " Asi nevedeli," pokrutila som hlavou.

Na to sa zasmiali a strnkli poharikmi: " Vidis to, oni su Australcania, oni by pisali o Australii."

    " Oni ano, ale co ja?" Obratila som sa na nich, ale naraz som zistila, ze som si tu otazku polozila sama sebe: " Co som ja?".

Moji kolegovia mykli plecami, strnkli si a pokracovali v diskusii. Ja som polozila nedopity pohar na stol a zahladela som sa na ocean strateny v hmle. 

Stefanove slova sa mi ozyvali v usiach: "Je to ako upisat dusu certovi, vidis tu zem neobmedzenych moznosti, kde sa zije dobre, tak co mozes stratit?"