CIERNA PERLA Z BROOME

JUN – mesiac perly
AUSTRALSKY JUN – mesiac ciernej perly

‘ Perly prinasaju slzy’ tvrdili nasi predkovia, lebo si mysleli, ze su to slzy.
Staroveki Greci verili, ze su to slzy Bohyne Lasky, ktore stratila, ked sa prvy krat vynorila z mora. Podla Arabskej legendy su to slzy mesiaca a v starych Cinskych papyrusoch sa uvadza, ze su to dracie slzy.

 Napriek tomu si ich vsak nasi predkovia cenili viac ako zlato alebo diamanty a obchodovali s nimi uz pred 5 000 rokmi.
V starovekom Rime, iba zamozni a vysokopostaveni hodnostari mohli vlastnit perlu, ktora im mala zarucit dlhy zivot a zdravie. V renesancnom obdobi, ak si nebol slachtickeho povodu a nasli ta dotykat sa alebo nosit perlu, skoncil si v zalari.
V obdobi kriziackych vojen, rytieri pred bitkou si klakli pred kriz, aby si vymodlili vitazstvo a knazna im zavesila okolo krku zlatu retiazku s perlou,
ktora ich mala uchranit od smrtelneho zranenia.

I v modernych dobach, ked veci okolo nas stracaju ich mysticku hodnotu a skoro vsetko vratane dobreho mena, slachtickeho titulu alebo dnes ta vysoko cenenej popularity sa da kupit, vstup do klenotnictva s pravymi perlami Ta zavedie do ineho sveta. Vystavenne skromne po jednej na syto-modrych zamatovych vankusoch sa lesknu vo vsetkych odtienoch od preisvitno bielej, ruzovej az po…

    “ Vacsi lesk znamena vacsiu hodnotu,” poucuje ma s usmevom postarsi klenotnik. Som jedinny zakaznik v jeho obchode. Prave perly sa nekupuju kazdy den ani v tejto uspesnej komercnej dobe. Usluzne vyberie jeden z mnohych zamatovych vankusikov a s uctivym obdivom sa zahladi na vybrany exponat: “ Su symbolom citov, vody a zien…predstavuju vsetko krasne v co ludia chcu verit: statocne srdce a ciste svedomie, nevinnost a vieru. Su balzamom na dusu, pomozu Ti schladit city a najst stratennu harmoniu.”

Usmejem sa a viem, ze je cas opustit obchod. Jeho obchodnicka retorika, akokolvek sikovna nestaci na moju penazenku. Uz otvaram dvere, ked moj pohlad zachyti nezvycajnu perlu umiestnenu v sklennom trezore.

     “ Tieto perly su teraz najvzacnejsie, ja mam iba jednu,” klenotnik uz je pri trezore a kyva mi aby som prisla blizsie: “ Potapaci sa potapaju za pravymi perlami uz vsade na svete,, ale tieto su nase perly, pochadzaju zo severneho pobrezia Zapadnej Australie a to je jedine miesto kde ich mozes najst…”

     “ Ako sa vola to miesto, je to daleko?” Zvedavost mi neda a klenotnik sa unavene usmeje, ked si uvedomi, ze obchod mu dnes nevyjde.

     “ Broome, je to na sever od Perthu, iba jedna cesta tam vedie autostrada popri pobrezi, ale trva to dobre styri dni tam dosoferovat, lepsie je zobrat lietadlo,” kyvne mi rukou na rozlucku: “ Ale tiez uz aj tam sa rozmohli farmy na produkciu kultivovanych peral, taky ‘rubbish’, nie je nad pravu ciernu  perlu.”   

CIERNA PERLA Z BROOME
/Uvod/

     Ked sa mi po dlhom case podarilo konecne dostat do ‘perloveho centra’ Australie, privitali ma 40-tky horucavy, nekonecny roj much a cerveny prach, ktory pokryval cele mestecko, ktore sa zdalo ludoprazdne. Vsade, kde si dovidel stali rovnake charakteristicke Australske drevenne domceky so sirokymi verandami, mnohe s Azijskymi doplnkami a pismom. Iba jedna budova v strede bola impozatna, kamenna akoby tam ani nepatrila. Kedze, podla instrukcii som tam mala najst mojho sprievodcu, zaklopala som na impozatnu prednu branu s velkym napisom: Miestny Sud. Nikto sa vsak neozval. O chvilu sa z malych bocnych dveri vyrojil usmievavy chlapik s
Azijskymi ocami a kuceravymi vlasmi.

     “ Matsuri,” predstavil sa mi s uklonom: “ Ja som pravy predstavitel Broomu, moj otec bol Japonec, matka domorodkyna a mam aj Europskych predkov,” uskrnul sa a ukazal prstom na Miestny Sud: “ Tato budova je tu tiez omylom, Anglicania ju planovali v minulom storoci postavit ich dalsej kolonii, v Juznej Afrike, v pohori Kimberley, ale kedze my mame tiez Kimberley /pohorie okolo Broome sa tak vola/, kapitan lode si myslel, ze to ma odviezt sem.”

Po rychlom predstani sme rychlo nasadli do jeho terenneho auta, aby mi ukazal najnovsiu atrakciu. Pri pobreznysh skalach sme muesli cakat na odliv, ked miznuca voda odhalila stopy dinosaura, ktore tam zanechal pred 150 milionmi rokov.

     “ Matsuri, ale ja chcem vediet, ako sa  lovia prave perly,” zastavila som ho v jeho nadsennom vyklade.

    “ Moj bratranec stale lovi perly, zoberiem Ta na jeho farmu,” zmurkol na mna a uz sme sledovali cestu okolo pobrezia. O chvilu sme zastavili pri pobreznej Australskej vile. Stihly Japonec nas bez vahania zobral na jeho motorovy cln ukazat jeho perly.

Matsuri mi hrdo prekladal z ‘Pidgin’ Anglictiny / mnohi Australcania na severe rozpravaju miesaninou domorodej, azijskej a anglickej reci/, ked mi jeho Japonsky bratrance ukazoval musle s perlami, ktore vybral z jedneho z mnohych kosov v oceane.

     “ Ale toto nie su prave perly, Matsuri?” prerusila som jeho preklad.

Matsuri mi dal do ruky tri matne zltkaste perly ovalneho tvaru,  Trpezlivo mi vysvetloval, ze perla je vlastne ochranny obal, ktory morsky zivocich vytvori okolo kazdeho cudzieho elementu, ktory sa objavi v jeho musli.
Jeho bratranec lovi perlove musle a dodava do nich cast inej musle, ktore za 18 mesiacov morsky zivocich obali a on ich moze pozbierat z kosov a predat.
Toto nie je nova metoda, cinania ju vymysleli uz v 13 tom storoci.

     “ Tak tu lovia aj prave perly, alebo uz nie?” prerusila som ho znovu netrpezlivo.

     “ Zostalo par firiem, a vacsinna pravych peral sa vyvaza do Azie, cierne perly su vzacne a vo velkom dopyte. Prave perly sa teraz hlavne lovia na ostrovoch okolo.”

Cesta spat popri zasnivanych pieskovych plazach presla mlcky. Ja som bola sklamanna, ze som stale nenasla pravych lovcov peral a moj sprievodca…

Gumy na aute zrazu prudko zaskrpali na cervenej hline.  Matsuri vyskocil spoza volantu a uz sa predieral dolu skalnatou cestickou dolu  k oceanu.
 V polovici cesty sa otocil a kyvol mi ho nasledovat.

       “ Tu su tvoji pravi lovci peral,” Matsuri zrazu zastal naprostriedku sirokej plaze pokrytej hrobmi s japonskymi symbolmi a pisom. Na velkom ozdobnom stlpe bolo napisanne: “ Japonsky cintorin pre lovcov peral”.
     “ Tu je hrob mojho otca, a mojho deda a pradeda…” Moj sprievodca zrazu zmlkol a uctivo sa poklonil smerom k hrobom.

Az ked sme boli spat v aute zacal znovu rozpravat: “ Pred vojnou v Broome iba Japonci mali dovolenne lovit prave perly, lebo boli v tom najlepsi, nepouzivali ziadne pristroje ani ochranu a vydrzali pod vodou vynimocne dlho.
Nezostali vsak zit dlho, ak neskoncili tragickou smrtou v oceane tak zomreli pred styridsiatkou na zlyhanie srdca. A kvoli comu?  Oni iba lovili perly za babku a bieli vlastnici perlarskych lodi na tom bohatli a este viac klenotnici…KED VIDIM PRAVU PERLU, TAK VIDIM SMRT.  

Matsuri pomaly nastartoval a vracajuc sa pozdlz pobrezia do Broome, sledovala som par poslednych perlarskych lodi miznut v zapade slnke za obzorom.

Posledny den v Broome som sa rozhodla stravit v muzeu, bola tam vystava portretov domorodych obyvatelov z 1940 do 1960 od znamej vytvarnicky. Zastala som pred portretom smutneho asi desat rocneho domorodeho dievcata s nazvom: ‘ Sirota’.

     “ To som bola ja,” ozval sa za mnou hlas a ked som sa otocila zbadala som sedivu laskavu domorodkynu, ktora mi predala listky do muzea: “ Stala som jej modelom v ich krasnom rodinnom dome, vsade krystal a zamat...pamatam si to akoby to bolo vcera.” Pohladkala nezne obraz a pobrala sa spat k jej stolicke v rohu.

     “ Nevedela som, ze Elizabeth Durrack pochadzala odtialto?” Pobrala som za nou s otazkou.

    “ Durracks tu boli jedna z najbohatsich farmarskych rodin, pravdaze,
az kym ich sucho nepolozilo na lopatky,” usmiala sa domorodkyna rada, ze ma spolocnost. Okrem mna bol v muzeu iba par mladych studentov z Nemecka a ti sa nezdali velmi zhovorcivi. “ Podte, nieco Vam ukazem,” kyvla na mna, aby som ju naasledovala k sklennej vytrine so starymi rukopismi a novinami.

     “ V tychto novinach z rokov 50-tich sa pise nieco o ‘zahadnom zmiznuti ciernej perly nezvycajenej velkosti,” dychtivo som sa obratila na domorodkynu.
     “ To bola posledna perlova senzacia, ktoru nase mesto zazilo…ked som bola mala viac nez tristo perlarskych lodi stalo v pristave a po vojne sa zacali stracat…” Domorodkyna si vzdychla a potom vzrusene pokracovala:
“Ale potom nasli tu perlu,  a vsetko znovu ozilo nachvilu…”

     “ A potom?’

    “ A potom ta perla zahadne zmizla,” domorodkyna sa tajomne usmiala
odhalujuc chybajuce zuby:  “Vravi sa, ze jej dcera,” otocila sa smerom k vytvarnickinym portretom: “ Ze ona ju stale este ma, ale to su iba reci, ved Duracks stratili vsetko, boli na tom ako ja sirota…a za tu jednu perlu by si mohli kupit cele Kimberley.”

    “ Mozem si pozriet tento stary zosit, to vyzera ako dennik…”

    “ To je vyvtarnickin rukopis, napisala zivotopis o ich farme, velmi uspesny, bol aj sfilmovanny,” Domorodkyna otvorila sklo a podala mi zozltnutu knizku: “ Ale nic tam nie je o ciernej perle…”

       
CIERNA PERLA Z BROOME
/Poviedka/

1.

Praveke skaliste hory a nedozierne pastviny na brehoch sirokej rieky plnnej krokodilov, to je Kimberley, jedno z poslednych Australskych nepristupnych miest, kde vedie iba jedna cesta a o ktorom nikto nic nevie okrem domorodcov ….a farmarov s dobytkom.

Elizabeth sa kriticky zadivala na jej kresbu a potom na divoky vodopad medzi skalami a hustym zelenym porastom. Sklamane odhodila uhlik aj papier a zahladela sa do priezracnej vody pod vodopadom. Bez rozmyslania odhodila saty a skocila do vody. Citila nieco chladne prejst vedla jej nohy. Domorodci na ich farme jej prezradili, este ked bola dieta, ze tam zije staroveka ryba, ktora sem doplavala z mora pred milionmi rokov. Ocami bludila po lesklej hladine az jej oci zastali na tmavom otvore do jaskyne, ktory bol priamo nad vodou na druhom brehu. Tajomne miesto, kde domorodci maju ich ritualy. Vzdy ju tym strasili, zaujimave, ake su silne spomienky z detstva. Napriek stupajucej obednajsej horucave ju obliala triaska a rychlo vysla z vody. Obliekajuc si saty za cesty nervozne sa zacala  skriabat hore utesom spat domov.

Slnko zacalo palit nemilosrdne, pot sa z nej lial a citila hrozny smad kym sa jej podarilo vydriapat na vrch. Privitala ju nedozierna spalena cervena zem. Pamata si to ako dnes, vsade bola zelena pastvina plnna dobytka, ked sa lucila s touto farmou pred desiatimim rokmi pred cestou na jej vytuzenu Skolu Umenia v Melbourne.
Melbourne, vzdychla si v duchu, iny svet, desat uspesnych rokov tam stravila, mala aj vlastnu vystavu, a spoznala niekoho …

Zastavila sa na chvilu, aby si utrela pot z cela a predstavila si jej zasnivaneho umelca v elegantnej zelenej uniforme ako jej kyval posledny krat z vojenskej lode. Bolo to len pred styrmi rokmi, ale zda sa akoby odvtedy presla vecnost. Dostala par listov a par kresieb:  oci vytrestene od hrozy, grimasa na tvari mrtveho vojaka… Doteraz ju tie obrazky mataju. Kde sa stratil ten
citlivy snilko, ktory jej rano natrhal kyticu kvetov v zahrade a potom ich pol dna maloval?
A tento rok nasla jeho meno medzi padlymi na Krete.
Zdalo sa jej to take nezmyselne, ani nevedela kde Kreta je.
Zacala strhavat v zlosti ten plagat z 20 Maja 1941 z mestskej sudnej budovy, ked postarsia pani jej chytila ruku: “ Tvoj mily nie je jediny, co tam padol,
4 000 ich bolo a medzi nimi moji dvaja synovia.”
“ Tak naco tam vobec isli, ved to nie je nasa vojna!” Pamata si ako sa na nu rozkricala, ale ta pani sa len smutne dotkla pecate s Anglickou kralovnou
na plagate.
“ Ja som Irka a nie Anglicanka,” Elizabeth zakricala pani do ucha a ako bez duse utekala do jej maleho studia v Melbourne, kde rychlo zbalila kufre, chytila za ruku malu Perpetuu a…



“ Tu Nastastie nepocut o vojne, iba toto…” Smutne sa rozhliadla okolo seba.
Len cerveny prach, presne 5 000 kilometrov suchej zeme. Ich farma. V roku 1880 sem prisiel ich predok, prvy Durack. A tam dakde v dialke sa mihoce v tej nelutostnej palave ich bydlisko, dom, ktory on postavil.  Ako opatrne kracala po tej popukanej kore setriac si sily, predstavovala si jej otca ako teraz sedi zhrbenny v jeho prekrasnej studovni a caka…na koniec. On, taky hrdy farmar s dobytkom, sklamany, ze nema dedica, iba dve dcery. A teraz mu doviedla este vnucku.







 2.

Bol den po pohrebe. Zvony na Irskom katolickom kostole zvolavali na ranajsiu modlitbu. Zo svojho klastorneho okna videla mnisky v bielych habitoch viest zastup domorodych deti do kostola. Obloha bola tmava, palmy sa divoko krutili v zdvihajucom sa vetre. Okna vrzgali na blizkej
detskej ubytovni aj vedlajsej nemocnici. Zdialky zacula spev sestry Bernadety.

Pristupila k druhej posteli a dotkla sa zlahka lica svojej dcery: “ Perpetua, stavaj, skola sa zacina.”

Pred kostolom pobozkala na celo svoju dceru  a drziac kresliarske potreby pevne pod pazuchou pobrala sa za spevom.

     “ Dobre rano, sestra Bernadeta, mozem Ta kreslit ako krmis sliepky?”

     “ Ak si myslis, ze postarsia okruhla mniska so sliepkami je tvoj najlepsi
motiv, tak si posluz, ale neviem, ci sa s tym budes moct pochvalit na tvojej
vystave v Melbourne?” Zasmiala sa dobrosrdecne Bernadeta kym velkymi priehrstami hadzala zrno volne pasucim sa sliepkam okolo klastora.

     “ Ja sa uz nevratim do Melbourne,” Elizabeth odvetila potichu.

     “ To je mi novina,” mniska polozila vedro s krmivom na zem  a pristupila
k Elizabeth: “ Dieta moje, vies, ze u nas mozes zostat dokedy chces, vzdy si
tu bola vitana, ale teraz ked nas Tvoj otec tak tragicky opustil…” Bernadeta sa rychlo prekrizovala.

Elizabeth sa roztriasla hoci vietor sa utisil a namiesto vysnivanneho dazda,
znovu vyslo palive slnko. Z oci jej vyhrkli slzy ked si spomenula na otca vystreteho na doskach v kostole, s klobukom na hlave, aby nikto nevidel jeho prestrelennu hlavu. Samovrazda nie je nieco, co katolici beru zlahka.

    “ No, no,” mniska objala Elizabeth: “ Farma je predanna, tam uz nemozes ist, najlepsie Ti je ist spat, kde z Teba moze byt slavna umelkyna…a tiez vies, tu kazdy kazdeho pozna…” Bernadeta sa nahle zastavila nevediac ako pokracovat.

    “ No a?” Zatvarila sa Elizabeth nevinne, aj ked vedela kde mniska mieri,
rada niekedy tyrala tieto nevinne duse, ktorych zivot sa nezmenil od roku 1907, kedy sem prvykrat prisli.

Ale sestra Bernadeta ju prekvapila: “ Nech mi Boh odpusti, ty vies co myslim, nevydata s dietatom, miestna smotanka Ta roznesie v zuboch a nepomoze Ti ani, ze si Durack.”

     “ Myslim, sestra Bernadeta, “ Zasmiala sa dobrosrdecne Elizabeth: “ Ze dnes si budete musiet dat sedem otcenasov,” ale naraz zvaznela a chytila mnisku za ruku: “ Za ten rok, co som sa vratila som stratila vsetko, ale ja som tu doma, nedaleko od nasej farmy, aj ked tam nemozem ist…otec by to tak chcel.”


.

3.
Cas ukazal, ze mniska mala pravdu. Nedostala do prenajmu lepsi dom v strede stvrti bielych, len taky starsi drevenny domcek na rozcesti troch stvrti. Biela smotanka byvala nad nou, na kopci v priestrannych Australskych domoch. Na strane sa tahali uzke pestrofarebne domceky napratanne rodinkami pristahovalcov z Malajzie a Ciny. Aj uzke ulicky medzi nimi boli plnne, ludia tam varili, predavali tovar a opravovali vsetko, co si im doniesol. Exoticke vone Azijskej kuchyne sa niesli az k nim.

     “ Hmm,” Perpetua sa otocila na nu s rozziarenymi ocami, ako stali spolu na ich bielej drevenej verande: “ Citim Chang kuracie rezance a toto su koho domy?”

Nad Azijskym mraveniskom sa na morskom utese beleli jednoduche Japonske domceky.

     “ Tam byvaju lovci peral.”
    
     “ Aj ja budem raz lovit perly!” Oznamila jej Perpetua rezolutne.

      “ To zeny nerobia,” Elizabeth ju pohladila jemne po vlasoch, cudujuc sa kde sa v tych zasnivanych ociach berie taka rezolutnost.

     “ A robia, ” dupla jej patrocna dcera nozkou : “ Ty si vcera kreslila Malajzanku u nas a ona mi povedala, ze je lovkyna peral.”

     “ Ale nie biele zeny.” 

     “ Tak ja budem prva,” vystrcila jej dcera bojovne bradu a Elizabeth videla na sekundu pred sebou stat miniaturu jej otca.

     “ Vies kto byva tam?” chytila dceru do narucia a otocila ju opacnym smerom. Museli si zaclonit oci proti zapadajucemu slnku, ktore sa odrazalo od priezracnej hladiny oceanu a ked sa zahladeli smerom do vnutrozemia, tam v dialke okolo vyschnutej rieky stali chatrce z konarov a listia.

     “ To su len cierni domorodci, pani Smith povedala, ze tam sa ani nemam pozerat, lebo aj ja som lepsia ako oni.”

     “ Ako tak mozes rozpravat Perpetua, chodis s nimi predsa do Nedelnej skoly a su to tvoji kamatati.” Elizabeth sa nahle rozculila a pustila Perpetuu na zem.

     “ Takze nie som lepsia ako oni, lebo nemam otca, vsak?” Perpetua sa nahle otocila a necakajuc na odpoved utekala dnu.

Elizabeth stala zadumana na verande, ked hlasne buchnutie sietkovych dveri ju prebralo zo soku. Uvedomila si nahle, ze je doma, ale byva na priecesti.  Nikam uplne nepatri. Neprekazalo jej to velmi a mozno jej to aj pomohlo preniknut do kazdej skupiny, lebo vsetci ju volali kreslit ich portrety, aj ked nie vsetci dobre platili.
Lenze kde bude patrit Perpetua?

4.


Vojna prisla nakoniec aj do Broome. Tu burlivu noc roku 1942 Elizabeth nikdy nezabudne. Bolo po polnoci, ked sa zobudila na burlive dunenie oceanu. Okenice na ich spalni sa same nasilne otvorili a a jej vcerajzie kresby virili v studenom vetre. Zrazu zahrmelo. Rychlo vstala zavriet okna a oci sa jej hrozou rozsirili. Obrovsky blesk pretal divoky ocean
a odhalil krvavocervenu oblohu a masy vody ktore sa valili na pobrezie. Palmy sa bezmocne ohybali vo vetre a v nahlej vodnej spusti.

     “ Vyzera to na cyclon, ale nie je este sezona, Perpetua vstavaj, mozno budeme musiet ist do pristresku,” zacala mykat spiacou dcerou a balit nevyhnutne veci, ked znovu zadunelo a v Azijskom susedstve zacalo horiet par domov. Zadunelo znovu a velky vybuch nad nimi ju zhodil z noh.

     “ To nie je burka, mami, co to je?” Jej dcera si zrazu sadla v posteli  pretierajuc si oci.

Rychlo vstala, bez vysvetlenia chytila dceru do narucia a utekala von.
Vonku ich prebrala zo soku vodna spust, ktora sa liala z cierneho neba. Ludia okolo nich behali vsetkymi smermi, panicky kricali ich vystrasene tvare sa odrazali v dohasinajucej ziare zhorenych domov v susedstve. Zrazu ju prekvapil nezvycajny rachot zhora a par vojenskych lietadiel im preletelo ponad hlavou. O chvilu nasledoval vybuch a par domov v bielej stvrti vzblklo v plamenoch.

     “ Japonci nas napadli,” niekto zakrical a vsetci zacali utekat panicky k oceanu, co najdalej od padajucich domov.

 Na pobrezi nebolo vidno ani na krok, dazd ich nemilosrdne slahal a prudky vietor zhadzoval z noh. Ohlusujuci nebezpecny ocean prehlusil vsetky zvuky. Naraz Elizabeth zakopla o nieco vlhke na piesku a Perpetua sa jej sklzla z ruk. Zohla sa a dotkla sa latky. Blesk na sekundu osvetlil pobrezie
posiate utopencami. Videla ludi ako ona zakopavat o nehybne postavy a vzdzychat v uzase. Otocila mrtvolu pred nou a zbadala tvar mladej zeny, domorodkyne podla oblecenia asi z blizkych ostrovov.
     “ Perpetua!” Skrikla v panike a v miznucom svetle sa snazila rozoznat malu postavu jej dcery. V poslednom zablesku sa jej zdalo, ze ju videla cupiet pri jednom z utopencov nedaleko.

V nahlej tme sa predierala tym smerom a stale kricala: “ Perpetua, Perpetua…”

     “ Tato mrtvola zije, mami, a je to chlapec,” jej dcera kludne skonstatovala, ked ju konecne chytila do narucia.

     “ Pod, musime ist dalej,” pokusala sa vstat, ale dcera sa jej vymkla z ruk a sadla si spat k nehybnej malej postave.

     “ On je zivy, otvoril na mna oci, ja ho chcem…”

     “ Perpetua,” Elizabeth zasepkala v zufalstve a naraz citila ako ju opustaju vsetky sily.

Zrazu sa nad nimi objavila postava v bielom habite a Elizabeth sa zdalo, ze to prisiel pre nich anjel. Nez stratila vedomie videla sa nad nou sklanat laskavu tvar sestry Bernadety.

5.


Znamy zvuk kostolnych zvonov ju prebral z nepokojneho spanku. Ked otvorila oci a zistila, ze je v jej znamej skromnej izbicke, spokojne si vydychla.  Mnisky jej ju vzdy pridelia.
Kedy sem prisla prvy krat?  Mala asi osem, ked jej matka nahle zomrela a otec nevedel co s nou, tak ju doviedol sem. Odvtedy sa sem mnohokrat vratila, odist na chvilu od tvrdeho zivota na farme a otcovej zeleznej ruky…
A teraz farma je predata a otec uz tu nie…

     “ Perpetua? ” V panike sa zahladela na prazdnu neodoslannu postel oproti nej, rychlo sa obliekla a uz letela dlhou tmavou chodbou k schodistu. Kamenny klastor bol prazdny, aj v skromnej drevennej ubytovni boli len domorode deti aj to len tie najmensie.
Ked sa vsak blizila k drevenej nizkej budove nemocnice, prekvapil ju nezvycajny zhon a ruch. Vsetci boli tam a mali plnne ruky prace, mnisky,
vacsi domorodi chovanci, domorodci, ktori pomahali okolo klastora aj par neznamych bielych doktorov. Ako sa neskor dozvedela poslala ich armada. Ked vosla dnu, citila sa ako vo vojenskej nemocnici, zraneni ludia lezali vsade, na zemi, sedeli na stolickach… Spoznala tvare mnohych Azijskych a bielych susedov, ktori sa na nu chabo usmiali.
Oblial ju studenny pot pri spomienke na vcerajsiu noc a rychlo vysla na verandu. Horuce slnecne rano a nezmenene prostredie klastoru davalo klamna zdanie, ze sa nic neprihodilo.

     “ A co tu ty robis, krasavica?” Par zranenych fajciacich vojakov na nu kyvalo spoza rohu.

     “ Co sa vcera prihodilo na pobrezi?” Pristupila k nim a oprela sa o okenicu pri ich stole s cigaretami a hracimi kartami.

Vojaci neodpovedali len sa na nu dychtivo pozerali s ich stvrdnutymi unavenymi tvarami. Zrazu sa zapyrila a podvedome si uhladila vlasy aj  sytozlte saty bez rukavov, este stale vlhke a spinave od piesku. Mala iba 25 rokov, ale uz zabudla ako je to byt v strede muzskeho zaujmu.

     “ Toto je bozi dom, tu sa nefajci,” sestra Bernadeta sa objavila spoza rohu
a vytiahla najblizsiemu vojakovi cigaretu z ust : “ A tieto certove obrazky, moj ty Boze.”

     “ Aspon tu mate trosku veselo, sestra.” Zasmial sa jeden z nich a rychlo strcil karty do vrecka.

Ale mniska sa im uz otocila chrbtom a kriticky sa zahladela na Elizabeth:
    “ Ty lepsie urobis, ked ma budes nasledovat.”

Elizabeth mala co robit, aby za mniskou stacila. Presli cez prasny dvor do detskej sekcie nemocnice a tam v tmavom kute zbadala spat jej dceru na vojenskej deke.

     “ Nechcela od neho odist, tak sme jej prestreli tu,” Bernadeta potichu povedala a popravila jej prikryvku.

Elizabeth si cupla k spiacemu chlapcovi vedla jej dcery: “ Tak naozaj bol zivy!”

     “ Iba par sa nam ich podarilo zachranit, okolo 70 je este stale na plazi, potrebuju krestansky pohreb, ale este cakame, bude ich urcite viac
v oceane…” mniska znela naraz velmi unavene.

     “ A kto su to?” Elizabeth sa zahladela na jemne crty desatrocneho chlapca a bola si ista, ze to bola jeho mama, ktoru objavila prvu na plazi.

    “ Vsetko domorodci z prilahlych ostrovov, ktore Japonci zacali bombardovat uz pred tyzdnom, nasa armada ich zacala evaukovat, ale ako sa zda, neskoro…”

     “ Sestra Bernadeta, Tvoj pacient krvaca…” ozvalo sa zvonku a mniska sa rychlo prezehnala , zasustal jej biely habit, vrzli sietkove dvere a uz bola prec.

Elizabeth ticho sedela pozorujuc ako sa chlapcove leskle kucerave vlase a dlhe mihalnice jemne chveju v rytmickom dychu. Bude z neho krasavec, ked vyrastie, dobre, ze sa toho dozil. Povedala si v duchu, ale zrazu sa jej celo zachmurilo, kde skonci? Mnisky maju teraz plno, doviezli im dalsie domorode deti, ktore nasilne zobrali od rodicov…Toto je jedna vec s ktorou
s mniskami nesuhlasila, hlavne ked pocula nove deti tak lutostne v noci kricat za mamou, deti su vzdy lepsie s rodicmi aj za cenu, ze nebudu ‘scivilizovane’.

Naraz male rucky jej stisli hrdlo, Elizabeth sa otocila a silno objala Perpetuu: “Ty si mala pravdu, ty si ho zachranila.”

      “Vezmeme si ho domov, mami, vsak? A kym Elizabeth mohla protestovat tak rychlo pokracovala: “Vola sa ‘ Windjana’ a doma sa uz ucil lovit perly, to mi uz stihol povedat…”

     “ Perpetua, ja nemam dost prostriedkov ani nas dve uzivit…” Elizabeth sa ju snazila prerusit, ale jej dcera sa jej vymkla z narucia a sadla si vedla chlapcovej hlavy.

     “ Ked nemozem mat otca, tak budem mat aspon brata.” Perpetua rezolutne vystrcila bradu a Elizabeth uz vedela, co to znamena.

POKRACOVANIE NABUDUCE

KLOKANI;KLOKANKY A KLOKANCATA Zaver

Zuzka /ala Suzi/ a Majka na dovolenke
 s klokankou Klarou…

    Zuzka zakyvala na Majku, ktora si zavesila skolsku tasku na stenu pred jej triedou a posledny krat sa otocila, aby skontrolovala, ci klokanka spi v jej kosiku.

     “ Klara je v poriadku, chod rychlo do triedy, lebo prides neskoro,” zakricala na nu Zuzka a prehodila si kosik s Klarou z jednej ruky na druhu.

    “ Spytam sa nasej ucitelky, ci Klara moze so mnou chodit do skoly, moje spoluziacky povedali, ze to je vyborna myslienka.” Odpovedala Majka a zmizla za dverami.

Zuzka si vzdychla a poobzerala sa po naraz stichnutej skole. Par oneskorencov sa este hralo s loptou na basketbalovom ihrisku v strede skoly, ale naraz sa otvorili dvere na jednej z najblizsich tried a oni rychlo zhrabli loptu a uz ich nebolo. Prizemne triedy s priestrannymi verandami, proti slnku a dazdu boli pospajane do ucka. V strede ucka boli ihriska a altanky so stolami, kde ziaci jedli cez prestavky. Na konci ucka bola riaditelna, kniznica a skolska kantina, kde si ziaci objednavali obedy. Zuzka odtial pocula hlasy a hlasny smiech.
 Zrazu sa dvere na kantine otvorili a postarsia zenska postava v bielej zastere na nu zakyvala.

Zuzka sa opatrne priblizila ku kantine a zaclonila si oci proti ranajsiemu slnku, ktore uz zacalo pripekat: “ Hello.”
Zena v bielej zastere zacala rychlo gestikulovat v nezrozumitelnej Anglictine, ale ked videla Zuzkin zmateny pohlad, len sa usmiala a prstom ukazala na oznam pripnuty na dverach: ‘ Looking for volunteers.’

Zrazu sa Klara zobudila, vystrcila hlavu z kosika a zacala cmukat, co bol jej signal, ze je hladna.

Zena v bielej zastere zakyvala na dalsie zeny, ktore robili vnutri oblozene chlebicky a vsetkych pat ich vyslo von. Zhromazdili sa okolo Zuzky a zacali hladkat Klaru. Zuzka spoznala jednu zo zien a s vydychom sa na nu otocila: “ Hi, Margaret.”

    “ Hi, Suzi,” objala ju Margaret, pristahovalkyna z Polska, ktorej Anglictine Zuzka bola schopna rozumiet: “ Tak toto je ta Vasa klokanka, tvoj Stevko o nicom inom v predskole nerozprava, teraz aj moj syn chce klokanku.”

    “ Rada by som si nasla nejaku pracu, teraz ked uz obidvaja chodia do skoly, ale co s Klarou?” 

Margaret sa zasmiala a ponukla klokanke prst, ktora ho chytila do obidvoch prednych labiek ako flasu: “ To mas namiesto babatka, my hladame vypomoc, ale to vies, klokanku nemozme mat v kuchyni…”

Zuzka pokrutila hlavou: “ Ja viem a tiez, potrebujem nieco zarobit, nasa farma nejde tak dobre, ako sme pocitali.”

Margaret na nu zmurkla: “ Musis muza poslat robit do bani na severe, nasi vsetci muzovia tam robia, vidime ich sice iba raz do mesiaca, ale…”

Zuzka chcela povedat, ze jej muz nie je banik, ale zena v bielej zastere ju chytila za ruku a ukazala na seba: “ Volam sa Ann a…”

Margaret jej skocila do reci: “ Ann, Suzi ma problemy rozumiet normalnu Anglictinu, nie este tu tvoju Skotsku hatlaninu.”

Ann sa vsak nedala: “ Budem rozpravat pomaly, vsetci sme odnekial,” a s tym sa otocila k Zuzke: “ My sme tu vsetko dobrovolnicky, mame akurat obed zadarmo alebo jedlo, co zostane, ale hladaju skolsku upratovacku, chod sa popytat do riaditelne.”

Zrazu sa dvere tried pootvarali a ziaci v sportovych uniformach vybehli na bezecke prekazkove drahy, ktore obkolesovali skolu. Dalsia skupina v surfovom obleceni sa vybrala k blizkemu oceanu.

Ann sa rychlo pobrala spat do kantiny: “ Podme zienky, musime sa poponahlat s obedom, o chvilu tu mame zastupy hladosov.”

Zuzka prikryla klokanku s ovcou kozusinou, ktora zaspala uvedomujuc si, ze dnes sa jedla nedocka a zdvihla kosik zo zeme. Zrazu zo zakruty vyletel stary model Holden a so skripanim zastavil na skolskom parkovisku pred tabulkou vyhradennou pre riaditela skoly. Z prednej kapoty sa dymilo. Z auta vystupil postarsi chlapik v sportovej bunde drziac plastikovu flasu s vodou v rukach a nahnevane otvoril kapotu.  Zuzka si zrazu spomenula na oznam v skolskych novinach, ktory ziadal vsetkych rodicov, aby upovedomili riaditela o podozrivej cinnosti okolo skoly. V panike  rychlo otvorila dvere na riaditelni. Uradnicka sa na nu usmiala spoza stola a cakala, kym upachtena Zuzka zlozi kosik na zem.

Zuzka ukazala cez okno na parkovisko na chlapika, ktory mal teraz pol tela strcenneho v kapote: “ Stoji na mieste vyhradennom pre riaditela.”

Uradnicka sa usmiala a pokyvala hlavou.

Zuzka si zahanbene odkaslala. Uradnicka na nu spytavo pozerala a Zuzka si zrazu uvedomila, ze asi jej neporozumela. Zrazu zbadala na stoliku oznam: ‘ Hladame spolahlivu osobu na denne upratovanie skoly.’

Ukazala na oznam a pozrela sa spat na uradnicku: “ Mala by som zaujem.”

Uradnicka sa znovu usmiala a ukazala na dvere v ktorych sa teraz objavil upachteny chlapik z parkoviska v sportovej bunde: “ Tu je riaditel, najlepsie sa spytat jeho.”

Zuzka sa otocila a chlapik sa na nu srdecne usmieval, utierajuc si ruky cierne od oleja do papierovej vreckovky, ktoru mu uradnicka rychlo podala: “ Nasa nova mamicka v skole, vitajte, samozrejme, ze Vas zamestname, cim viac rodicov pracuje v nasej skole, tym lepsie pre nas…a co je toto?” Zrazu sa sklonil ku klokanke, ktora vystrcila usi z kosika.

Uradnicka rychlo pristupila ku kosiku: “ Musim Vas upozornit, ze zvierata do riaditelne nepatria.”

    “ To je v poriadku, Ellen, zoberieme klokanku ku mne a dones nam za hrniec caju a nejake obcerstvenie, zase som stravil hodinu na ceste s tym mojim tragacom.”

    “ Co takto si kupit nove auto,” pohorsene sa na nas pozrela uradnicka a pobrala sa do kantiny.

Riaditel sa rozosmial, zdvihol kosik s klokankou a pobral sa do jeho riaditelne kyvajuc na Zuzku, aby ho nasledovala: “ To moje auticko mi sluzi uz dobrych patnast rokov, kazdy skrabanec na nom poznam, je to ako moj stary kamarat.”

Zuzka stravila s jej novym kamaratom riaditelom dobre dve hodiny pochutnavajuc si na chlebickoch a zartujuc o huncustvach jej klokanky Klary. Riaditel jej zase porozpraval o jeho detstve stravenom na velkej farme na severe, az kym jeho rodina skrachovala a museli sa prestahovat do mesta.

Zuzka nastupila od druheho dna ako nova skolska upratovacka. Chcete vediet co sa stalo s klokankou Klarou?

Ked Zuzka konecne opustila riaditelnu s rodivocennou klokankou v kosiku, bola prave obednajsia prestavka a ziaci dzavotali pod pristreskami pochutnavajuc si na chlebickoch. Rychlo sa pobrala dolu ulicou k oceanu, kde si sadla do piesku, zarobila klokaniu formulu a konecne nakrmila hladnu klokanku. Este ani klokanka poriadne nezaspala, ked ich obkolesila hrba ziakov.

    “ Toto je Klara,” Majka sa objavila medzi nimi odokryvajuc klokankine usi zahrabanne v kozusine.

    “ Majka, co tu robis?” Pytala sa prekvapenna Zuzka, ale naraz si uvedomila, ze kazdy pondelok  poobede Majkina trieda chodi k oceanu zbierat musle a pozorovat morske kraby v ramci hodiny  Prirodnych Vied.

Majkina ucitelka si tiez prisadla ku Zuzke a tunajsia hodina Prirodnych Vied bola o klokanke Klare.

Ako ano, ako nie, klokanka Klara zacala chodit s Majkou do skoly a stravila vyucovanie v jej kosiku spanim a pozorovanim deti okolo. Ziaci sa striedali v jej krmeni a prebalovani. Ak aj Klara narobila vacsi neporiadok v triede ako treba, Zuzka v ramci jej skolskeho upratovania zahladila vsetky stopy az jedneho dna…

Az jedneho dna klokanka Klara sa rozhodla, ze uz ma dost vyspavania v kosiku a v polovici hodiny matematiky sa rozhodla, ze si musi zaskakat, co je kazdeho klokana pravo aj povinnost.

Par ziakov zacalo pocitat jej rychle skoky z lavice na lavicu, az kym ich neudrela silnym chvostom a neposkrabala pazurmi na lici. V triede nastala panika a Majke trvalo chvilu, kym sa jej podarilo utisit Klaru, ktora sa znovu zmenila na pokojnu klokanku a v tom zmatku zaspala v jej kosiku, akoby sa nic nestalo.

Len potrhanne knihy a zosity, poprevracanne stoly a stolicky a hrba doskrabanych ziakov v kute boli svedkami jej prveho sportoveho vykonu.

Skolske dni klokanky Klary skoncili neslavne, jedinne stastie bolo, ze sa blizili velke skolske prazdniny a Vianoce, tak to nikomu velmi nevadilo a najmenej klokanke Klare, ktorej jej skakanie tak zachutilo, ze v jej kosiku zacala travit len noci.

V ramci rusnych Vianocnych priprav dostala cervenu Mikulassku capicu a spolu s Duncom nazerali cez sietkove dvere do kuchyne a vonali vanilkove rozky a orechove kolace.
 Ked ju skakanie vonku na dvore omrzelo, zacala skrabat na dvere a to bolo znamenie, ze Zuzka jej ma otvorit, aby sa mohla usadit pred televizor a sledovat jej oblubeny Vianocny program. Klokani su velmi cistotni, cistia si sustavne kozusinu, podobne ako macky a tiez na potrebu sa pytaju vonku. Napriek tomu tie jedny specialne Vianoce Zuzkin dom dostal zvlastnu klokaniu vonu, ktoru neprehrusili ani vone Vianocnych dobrot.
Skoro rano Zuzku zobudilo specialne klokanie cmukanie /klokani nevydavaju ziadne zvuky/ a kazdeho clena rodiny Klara poskakala a strhla z kazdeho prikryvku, co znamenalo: ‘ Su Vianoce, nebudete vyspavat, dajte mi moje mlieko a pustite mi televizor.’

Kedze chceli mat vsetci pokoj, tak jej rychlo a radi vyhoveli. Klokanka Klara sa rychlo naucila, ze jej zelania musia byt splnene a hned. Klara zacala tyranizovat celu rodinu. Nepomohlo, ze na Vianoce dostala novy velky kosik s kozusinou, gumenne hracky a novu flasu. Rychlo rastla a Zuzkin dom ako aj Zuzkin dvor jej zacinal byt maly. Pomaly, ale iste si Zuzka zacala uvedomovat, ze jej klokanie dieta dorasta a je cas opustit domov a skusit svet.

Cakala ich posledna dovolenka s klokankou Klarou. Zuzka sa rozhodla ukazat klokanke Klare juh Zapadnej Australie a podzemne jaskyne.

    “ Nech pozna aj nieco ine nez skonci natrvalo v bushi.” Vzdychla si Zuzka, ked videla ako ju Majka so Stevkom zabavaju na zadnom sedadle pocas ich pat hodinovej jazdy na Juh.

Ked konecne dorazili k jaskyniam, klokanka nemala dovoleny pristup, tak ju museli s tazkym srdcom nechat v aute spat. Ked sa vratili, ich auto bolo obkolesene hufom Japonskych turistov s fotoaparatmi. Ked sa cez nich pretlacili, videli cez okna na aute klokanku Klaru v jej dalsom skakacom a trhacom vytrzeni. Ich  auto zvnutra vyzeralo ako svinci chliev, ale Japonci na to pozerali ako na specialny Australsky kulturny zazitok a tlieskali klokanke Klare ako filmovej hviezde. Dokonca Stevkovi zacali hadzat mince do jeho siltovky, ktora mu v tej trme vrme spadla z hlavy. Majka v rozculeni zdvihla siltovku a mince z nej vyhodila na zem:

     “ To je nasa Klara, ona je nasa clenka rodiny a nie je ziadne cirkusove zviera.”

Jej protesty vsak nepomohli. Japonci s usmevami sledovali ako Zuzka cisti auto a  Majka nahana klokanku, ktora sa nedala dlho utisit. Ked konecne Klaru ulozili do jej kosika, nasli si miesto v tom neporiadku na sedenie. Stefan dal Zuzke ultimatum, bud on alebo klokanka a Zuzka vedela, ze nema na vyber.
Ked konecne opustili  turisticke parkovisko, autobus plnny Japonskych turistov im bol v patach. Dlhu cestu ich sledoval, az Stefan sa zacal bat, ze s nimi pojdu domov na ich farmu a budu zit zbytok zivota v Australii v Japonskom obkluceni.

     “ Mozes ich zamestnat ako modernych otrokov na nasej farme.” Skusila Zuzka zartovat, ale jeden pohlad na Stefanovu zamracenu tvar jej stacil.

     “ Na co, aby mi fotili ako mi rastie rebarbora?”

 Nastastie v Australii vzdialenosti su dlhe a po case ich ta nekonecna cesta omrzela. To bolo ich jedinne stastie, lebo Stefan so Stevkom uz pripravovali bojovy plan s velkymi hlavkami kapusty a s haluskami tvrdymi ako broky.

    Po navrate domov si Zuzka uvedomila, ze Klara potrebuje vacsi priestor a tak kazdy vecer sa s nou vybrala do bushi. Ked sa zotmelo, Zuzka sa vratila spat a zavrela branu, aby ju Klara nemohla nasledovat.

     “ Mama, to nemozes robit, ved nasa Klara v bushi neprezije,” plakala Majka a chcela otvorit branu.

    “ Neboj sa, Majka, Klara nie je ako ostatni klokani, ona sa nestrati.” Objala ju Zuzka, ale nevedela ci viac utesuje Majku alebo seba.

Dlho tam stali. Zuzka a Majka pred branou a Klara za branou pozerala smutne na nich.

    “ Tvoj cas prisiel, Klara, chod si za svojimi,” nezne sa k nej prihovarala Zuzka cez plot, ako keby ju Klara mohla rozumiet.

    “ My sme jej rodina, mama, preco ju posielas prec?” Rozculovala sa Majka a znovu chcela otvorit branu.

    “ Pretoze prisiel cas, ked my jej uz nemozme dat, co ona naozaj potrebuje.” Pohladkala ju Zuzka po hlavke a chytila jej ruku.

Brana zostala zavreta a klokanka Klara po case odhopkala do bushi, k svojim, ale nad ranom sa vzdy vratila spat domov. 

Prisla Jesen. Zacalo prsat. Vsetko ozelenelo a dostatok pase znamenal, ze prisiel cas parenia.

Cez den Klara stale zostavala v bezpeci na dvore. Raz Zuzka vesala pradlo a klokanka sa pri nej pasla, ked zrazu sa v bushi v susedstve objavil velky klokan. Preskocil plot ako hracku a skocil ku Klare. Klara sa zlakla a priskocila k Zuzke. Kedze uz narastla, Zuzka ju uz nemohla zobrat do naruce. Ked sa postavila na zadne nohy, hlavu mala uz Zuzke pod pazuchu. Klokan k nej priskocil a ten bol very vyssi od Zuzky, nehovoriac o klokanke. Nevsimajuc si Zuzky pustil sa hned do jeho biznisu, ktory si prisiel vybavit. Klara sa od strachu chvela a Zuzka sa triasla od rozculenia. Co si ten klokan dovoluje, predsa jej klokanka este nie je dospela. Zuzka si vyzula papucu a bila s nou klokana ostosest. Klokan vsak nevnimal nic, urobil svoje a potom preskocil plot a uz ho nebolo. Na dvore zostala len vystrasenna klokanka stale opreta o Zuzku, rozculenna a upachtena Zuzka s papucou v ruke a kos pradla vysypanny na zemi. Este, ze tu nie je Stevo, pomyslela si Zuzka, ked zberala zaspinene pradlo, ten by si zgustol.
Aj tak je to vsetko jeho chyba. Co ja viem, ako sa ma spravat klokania mama.

Ak Zuzka nevedela, ako sa ma spravat riadna klokania mama, tak to bolo este horsie s vnucatami.

Jedneho dna klokanka Klara preskocila plot a zmizla v bushi, uz natrvalo.

 Po case sa ukazala s malym klokankom vo vaku. Velky klokan, ktoreho Zuzka s takym gustom mlatila papucou, radsej zostal
v bezpecnej vzdialenosti v bushi. Asi vedel preco.

Zuzkin a Majkin zivot s klokankou Klarou sa skoncil a jej pravy zivot sa zacal….

Niekedy ju vidia sa past s jej skupinou klokanou a Zuzka rozmysla, ci si ti jej kamarati klokani uvedomuju aka je Klara znama, ved ona chodila do skoly, pozerala televizor a robila filmovu hviezdu pre Japoncov…

     “ Ale v bushi su si vsetci rovnaki,” vzdychne si Zuzka a otoci sa s Majkou, ze idu spat do domu, ked naraz Klara sa oddeli od skupiny a prihopka k nim. Zostane stat ako socha na konci bushi a pozoruje ich tymi smutnymi ocami, bez strachu a s pokojnou vaznostou, kym ostatne klokany ustrasene odhopkaju a rychlo sa skryju v bushi.

     “ Ona nie je ako ostatni,” Majka zatlieskala od radosti: “ Vela stastia, Klara, ty sa nestratis.” 

Mili moji verni citatelia, dufam, ze sa Vam poviedka o klokanke Klare pacila.
Na buduci tyzden zacinam novu poviedku o jednom mojom ziakovi na zelanie mojej Krstnej Mamy, ktora tento mesiac oslavuje 60tku.
Jun je pre mna velmi specialny mesiac, lebo vela ludi mne srdcu blizkych sa narodili v tomto alebo okolo tohto mesiaca. Niektori z Vas tuto poviedku spoznaju, ale kedze som na nu dostala velky ohlas…rada by som sa s nou podelila so vsetkymi z Vas…
takze nezabudnite na buduci Stvrtok….dobre citanie od Beaty zo zimnej Australie.

KLOKANI; KLOKANKY A KLOKANCATA CAST TRETIA

2.Zuzka /ala Suzi/ a Majka v druhom domceku
v bushi s klokankou Klarou…


   
    Zuzka zakyvala svagrovcom, ktori posledny krat zatrubili a ich Ute nalozeny az po strechu rebarborou, mandarinkami a silver-
beet zmizol za zakrutou. Potom si vzdychla a poobzerala sa po farme. Deti behali okolo psej klietky, v ktorej chovali Australske ovciarske psi na predaj.  Kym suka spala pokojne v klietke, jej sedem rozdivocenych steniatok robilo nezbedu.

    “ Das to sem,” Zuzka sa rozbehla za jednym steniatkom, ktore s radostou jej uchytilo zahradnicku rukavicu a hralo sa s nou ako s loptou. Medzitym dalsie steniatko prevratilo novonasadene crepniky a dalsie utekalo vitazoslavne s uterakom v papuli, ktory sa mu podarilo stiahnut zo snury.

   “ Vsak su sikovne, mama, vsak?” Majka k nej pribehla so ziarivym usmevom drziac jej najoblubenejsie steniatko v naruci:
“ Dufam, ze sa nam ich nepodari predat, ja ich chcem vsetky…”

    “ Aj ja, setky, setky…” opakoval po nej jej brat ako ozvena.

    “ Ja to tu nevydrzim,” rozbehla sa Zuzka s placom za jej muzom, ked sa jej konecne podarilo vybojovat rukavicu spat a drzala ju mokru a dozuvanu v ruke.

Jej muz hrabal zbytky rebarbory, ktore zostali z ranajsej oberacky a zahundral popod nos: “ Skoc mi pre pivo, svagor sa ponahlal na trh a nestihli sme si ani dat po jednom.”

    “ Vies mysliet aj na nieco ine ako na pijatiku?” Zuzka ocervenela od zlosti a na opatku sa rychlo zvrtla, ze ide spat do domu.

 Zrazu sa pri ich vonkajsej brane objavila postarsia zenska postava v gumakoch a zakyvala na nu. Zuzka sa priblizila k bielemu nizkemu plotu, ktory ich oddeloval a zaclonila si oci proti ostremu obednajsiemu slnku: “ Hello, suseda.”

Suseda zacala nieco vysvetlovat a ukazovat na domcek oproti, kde kosila travu a jej nova kosacka sa vynimala v strede travnika. Potom sa pozrela na jej vysoke gumaky a spat na Zuzku s otazkou v ociach. Zuzka zachytila len dve slova: “ Suzi” a “ shit”, ktorym susedka koncila kazdu vetu.

Zuzka sa rozbehla spat za muzom, ale v polovici cesty sa zastavila a zakricala na zmatenu susedu: “ Pockajte, hned zavolam pomoc, help, ok?”

Zuzkin muz si zatial skocil pre pivo a rozvalil sa na verande s novinami, nevsimajuc si hurhaj okolo.

    “ Ale uz aj vstan a pod mi pomoct,” zvrieskla mu Zuzka do ucha, ked pri nom udychcana zastala a za nou dobehli aj deti so svorkou stekajucich steniat v patach: “ Ked do tyzdna nepredame tieto psi tak sa stahujem a teraz este do toho nasa suseda, ktora opakuje ‘shit’ a ‘shit’, neda sa jej rozumiet a…”

    “ Shit, shit, shit,” opakoval Majkin brat radostne.

Majka si zakryla usta a spolu sa s ocinom na seba pozreli a vybuchli smiechom: “ Mama to sa nehovori, to je skareda nadavka.”

Zuzka zmatene pozerala z jedneho na druheho a rychlo klepla maleho syna po ustach, aby to prestal opakovat. Ten sa pustil do revu a Zuzkin muz si vzdychol a vstal pomaly zo stolicky:
“ V tejto rodine clovek nikdy nemoze mat klud, co vlastne chce ta suseda?”

    “ Tak Ty nemas klud, ha?” Dala si Zuzka ruky v bok a nasledovala muza, ktory sa pobral dolu cestickou k branke: “ Ja som  sa na farmu nebrala a teraz aha,” rozlozila ruku na jednu stranu kde sa vynimal mandarinkovy sad a velke pole rebarbory:
“ Teraz 5 akrov tohoto a este k tomu 5 akrov s tvojimi kozami, ovcami a tym potvornym dobytkom, co som komu spravila…”

    “ Hello, Steve,” suseda zakyvala s ulahcenim na jej muza, ktory sa obratil na Zuzku a ukazal jej, aby stichla.

    “ No a co, ona mi aj tak nerozumie, to nie je Anglictina, co ona rozprava, to je daka hatlanina.” Mykla plecami Zuzka a pobrala sa spat.

    “ To je narecie akym rozpravaju tu ludia na farmach, cim skor sa ho naucis tym lepsie.”

Zuzka sa otocila, ze mu odpovie, ze ona sa veru ucit nic nebude, ale Stefan uz so susedou spekulovali nad novou kosackou.

Zuzka s plnnou parou vpochodovala spat a nahnala vsetky steniatka spat do kliekty, ktoru rychlo za nimi zavrela za velkeho protestu Majky a jej brata.

    “ Tak, teraz si mozte vybrat, bud mama alebo steniatka, tak co to bude?” Zuzka si dala ruky v bok a prisne sa pozerala na jej dve vrieskajuce deturence.

    “ Steniatka, steniatka…” Opakovali oni ako verkliky.

    “ V poriadku,” zopakovala urazena Zuzka a slzy sa jej tisli do oci, ani nevedela preco: “ Tak s nimi mozte aj v tej klietke spat, aj jest aj..”

    “ A mozme ich aj otvorit?” Potesila sa Majka a hned bezala ku kliekte.

Zuzka ju zastavila v polceste: “ To teda nie, chodte teraz pustit sliepky, nech sa napasu v mandarinkovom sade, nenesu ziadne vajicka potvory…”

    “ Suseda Ti odkazuje, ze tu sliepky v lete nenosia vajicka, je tu prilis teplo, ale posiela Ti  dalsieho kohuta,” objavil sa jej muz na verande a do ruk jej posadil trepajuceho sa vtaka.”

    “ Jaj,” zvrieskla Zuzka a kohut jej vyletel z ruk a zacal behat splaseny po verande. Deti sa rozbehli vyskajuc za nim.

    “ Ja nepotrebujem ziadneho druheho kohuta,” nafukla sa Zuzka, ale zacala sa smiat, ked Stefan na nu zmurkol a stipol ju do lakta.

    “ To dufam, ze Ty nie, ale nase sliepky asi ano, ten nas stary vypelichany len kikirika a k nicomu sa nema,” Stefan si hvizdol, chytil kohuta sikovne pod rameno, za vyskotu deturenci, ktore ho veselo nasledovali do kurnika.

Zuzka sa zahladela na skriekajuce krdlo bielych papagajov, ktore sa usadili na blizkom eukalypte a upokojila sa. Otvorila sietkove dvere, ktorymi sa dostala z verandy rovno do prijemne chladnej jedalne s kamennymi dlazdicami a stenami v hnedocervenych odtienoch. Bezovy kuchynsky pult s barovymi stolickami sa vynimal na konci jedalne. Zuzka rychlo postavila na kavu a zacala zhladuvat, co rychlo vymysli na obed, ked Majka splasena dobehla na verandu a kricala cez sietkove dvere: “ Dalsie ovce zdochli, ocino zuri, pod rychlo…”

Horna cast farmy sa stracala v bushi, kde sa paslo stado kozi s obrovskym capom, ktory smrdel na sto honov, taktiez dobytok a stado vychudnutych, zakrpatelych oviec. Majka ju tahala za ruku cez pichlave kriky, az sa dostali na cistinku, kde lezali tri nevladne biele chuchvalce. Stefan stal zamraceny pri nich, kym maly Stevko behal okolo a nosil mu kusky travy: “ Zla buvina, zla buvina…”

    “ Suseda mi povedala, ze tu rastie taka jedovata burina, ktoru treba najprv vytrhat, kym tam das ovce, lebo oni su na nu chulostive, boze tolko sme so svagrom vysolili za tieto zdochliny a teraz co?”

    “ Nuz asi z tej zincovnice a bryndze nic nebude,” zacala zartovat Zuzka, ale ked videla muzov nestastny pohlad tak stichla: “ Este mas tie tvoje kozy, neviem naco si ich chcel, ale…”

    “ Na kozie mlieko predsa, kozi syr tu teraz leti, naucim Ta ich dojit, ked zakopem tieto…” Odplul si Stefan zrazu veselsie do dlani a chytil sa lopaty. Zuzka prevratila oci a v duchu sa prekarala, ze tie kozy vobec spomenula.

     Ked sa tropicke slnko rychlo stracalo za obzorom v krvavocervenej ziare, Zuzka so Stefanom si zasadli na prednej verande s vyhladom cez rozlahlu farmarsku krajinu a bush az k modrej ciare oceanu na obzore a pripili si ich cervenym z prvej urody.

Deti rychlo zaspali od unavy, zvierata sa tiez utisili po vecernom krmeni a konecne vsade nastal pokoj. Australske straky doskriekali, papagage odleteli a kookaburra sa posledny krat zasmiala na konari. Vecerny hmyz bzucal okolo nich v tropicky teplom vzduchu a Zuzka sa labuznicky natiahla skrabajuc za uchom ich kocura, ktory skoncil v jej lone.  Zrazu sa zamyslene zahladela na rozsvietene okno oproti.

    “ Kedy ten jej muz pride spat, videli sme ho iba raz a to tu uz byvame dobre dva roky, nie?”

     “ Hm, uz skoro,” poskrabal sa Stefan za uchom: “ To nie je tak jednoduche prist z bani zo severu, je to vyse tisic kilometrov a myslim, ze im to obom tak vyhovuje, ona vyrastla na rozlahlej farme na severe a je zvyknuta na samotu, predstav si, ze dnes sa jej chytil had do kosacky a…”

      “ Boze, ani mi to nehovor,” zrazu striaslo Zuzku od zimy a podozrivo sa zahladela do tmavych krikov, kde uz svetlo z verandy nedosiahlo.”

     “ Treba dat pozor na deti, neposielaj ich same pre vajicka do kurnika, niekedy tam moze byt aj had schuleny, boze, tie lisky ma tiez hnevaju, zase nam ukradli sliepku…” Stefan si odpil z pohara za riadny dusok: “ Este ze to vino nam vyslo, dobre, ze nasadil hrozno ten byvaly majitel, vidno, ze bol Talian.”

Zrazu nieco zasustalo v krikoch a Zuzka s krikom vyskocila.

    “ Boze, prestan jancit, to su len klokany,” Stefan sa zrazu otocil a vybral z puzdra novucicku gulovnicu.

Zuzka si dala ruku pred usta: “ Stefan, Ty si sa namojveru zblaznil, naco Ti to je, ved to ani nevies pouzivat..”

    “ So svagrikom sme to kupili na klokany, mozeme klokanim masom krmit psov, aspon niekde usetrime,” skonstatoval odborne Stefan a zacal vyberat naboje.

Zuzka k nemu priskocila ze mu pusku zoberie z ruky ale on sa uhol: “ Zuzka neblazni, co myslis, co sme na vojne robili a ked zijeme na farme to patri k tomu,” Stefan na nu zmurkol a otocil sa k odchodu: “ Pod, ideme ju vyskusat.”

     “ Kam?”

     “ Na susednu farmu, tam je len bush a nikto tam nebyva.”

Ta ich prva polovacka sa skoncila neslavne. Stefan mieril a strielal, strielal a mieril na rychlo skakajuce klokany, ktore sa mihali medzi krikami v oziarenom svetle z vystrelov. Nakoniec sa znechuteny vzdal a otocil sa k Zuzke, ktora ho prestrasena cakala na cesticke k domu. Zrazu sa v polceste zastavil a vratil sa spat do bushi.

     “ Stefan, co tam robis?” Zuzka sa roztriasla v sviezom nocnom vzduchu, ked ho zrazu zbadala ako drzi nieco zabalene v jeho svetri. Dal jej to opatrne do ruk, ked sa k nej priblizil.

Mala srncia tvar sa na nu zahladela a velke nezne oci prestrasene behali zo Zuzkinej tvare spat na Stefanovu. Male srdiecko v rozochvenom telicku bilo ostosest pod Stefanovou bundou. Zuzka nezne pohladkala velke usi: “ Co s tym budeme robit?”

     “ No co, Majka vzdy chcela klokana,” mykol plecami Stefan a vybral sa spat k domu s gulovnicou cez plecia.

    “ Stefan, nesvanduj, to nie je zajac alebo macka, ja neviem ako sa o to starat,” dobehla ho Zuzka drziac opatrne male telicko v naruci.

     “ Zviera ako zviera,” mykol plecami Stefan, ked dosli spat domov a zacal zivat: “ Ja idem spat, nechaj to tu vonku, zajtra uvidime co s tym.”

     “ Stefan, kde ides?” Zacala vykrikovat Zuzka, ked zrazu Majka sa objavila na verande.  Jej rozospate oci ziarili nadsenim: “ My mame klokana, naozajstneho klokana…”

Majka si ho hned zobrala do narucia: “ Klokani nepiju mlieko, vies Mami, ucitelka nam to povedala a tiez nasa suseda mala raz klokana hore na severe, sama mi o tom rozpravala…”

Ako ano, ako nie, Majka so Zuzkou skoncili u susedy a ta ich bez velkych ceremonii nalozila do stareho terenneho auta a spolu sa vybrali cez bush k miestnej ochrankyne domorodych zvierat. Oma Shanti, to bolo jej meno, nebola domoroda Australcanka, ako ich suseda ale pristahovalkyna z Libanonu. Mala prizvuk, tak ako aj Zuzka, takze bolo jej lahsie rozumiet a hned boli z nich velke kamaratky.

     “ Stefko bude tak nestastny, ze toto prespal,” vyskala Majka, ked v jej dlhom pyzame behala po velkej obyvacke plnnej malych klokanov v kosikoch a batozkoch zavesenych na klincoch na stene.

Oma Shanti v satke uviazanej okolo hlavy, z ktorej jej neposlusne vyliezali uhlovocierne kucerave vlasy sa na nu usmiala a podala jej flasu so specialnym dlhym cumlikom: “ Tu mas, nakrm jedneho z nich, musis sa to naucit, lebo budes krmit tvoju klokanku dva roky, kazde styri hodiny…”

     “ Je to klokanka, to som rada,” zvyskla Majka a chytila flasu.

     “ Co, dva roky a kazde styri hodiny?” Zvyskla Zuzka a v hroze si zakryla oci: “ Ja toho Stefana prichlostim, najmodusu…”

     “ Koho?” S udivom sa na nu pozrela Oma Shanti, kym miesala specialnu praskovu formulu pre dalsieho klokana.

     “ Steve, jej muz, si doma spi,”  zasmiala sa suseda a zobrala do naruce klokanku: “ Mate stastie, nie je az taka mala, ma uz srst a nasli ste ju v lete, tak by mala prezit.”

    “ Ako kazdy muz, ked sa nieco deje tak spi,” rozosmiala sa Oma Shanti: “ Prezije, ak sa budu o nu dobre starat, ako sa vola?”

Zuzka ohurena sedela na stolicke a pozorovala malych klokankov ako sa pravidelne zobudzaju, napiju z flase a znovu zaspia.

Oma Shanti sa na nu pozrela a pokyvala hlavou: “ Takto to ide po dva roky, potom zacnu skakat, ale len blizko okolo mamy, ktorou budes Ty a potom ich mozes pustit, ale len okolo domu, ked maju styri roky treba ich zacat pustat do bushi aby si nasli svojich a zacali sa starat sami o seba, je to dlhy proces a nikde nie je zaruka, ze to preziju.”

     “Ja ho najmodusu odstrelim, aj s tou jeho puskou,” opakovala Zuzka, kym Majka zacala skakat okolo nej s klokankou v naruci a vykrikovat: “ Klara sa bude volat, Klara.”

 Mili moji Slovenski citatelia, dobru noc z Australie /vlastne dobre rano, lebo su prave 3 hodiny nad ranom/. Na buduci tyzden Vas caka posledna cast poviedky o klokanke Klare, prosim kontrolujte si koncom tyzdna vzdy moju FB stenu ci uz je dalsia poviedka nas svete. Mnohi ma ziadate aby som Vas vzdy oboznamila osobne, ale kedze pocet citatelov sa neustale zvacsuje, nestiham to, takze mi tym velmi pomozete...vsetko dobre a prijemne citane...