Perpetua konecne v Sydney Cast 7.

     Pisal sa rok 1956, Perpetua sa poberala hore uzkou kamennou ulickou, cez najstarsiu mestsku stvrt nazvanu ‘Rocks’. S rozkosou privonala k ‘bottle brush’ cervenym kvetom, ktorych nizke stromy rastli skoro pred kazdym uzkym jednoposchodovym domcekom s bielou verandou. Nahle zastala pred rozpadavajucou sa kamennou vilou, ktoru mesto zacalo rekonstruovat. Tak tu byval ich prvy guverner Artur Phillip, ktory tu pred dvesto rokmi doviedol prvych pristahovalcov, 1030 muzov, zien a deti.
A vybudovali toto, zrak sa jej rozbehol po nedoziernej zaplave striech, soch a parkov az ku konecnej modrej linii Atlantickeho Oceanu. V dialke na pobrezi sa vypinala prva vaznica s hrozivymi kamenymi murmi. Tam byval jej prastary otec, Irsky politicky trestanec. Zvuk motora ju vytrhol z myslienok a musela sa rychlo uhnut, ked biely Holden bez strechy zastal pri nej.

     “ Chces sa odviezt, ideme do Hyde Park,” jej sirokopleci nevlastny bratranec v pasikavom tricku sa na nu uskeril spoza volantu. Auto bolo plnne jeho kamaratov, ktori na nu piskali a vykrikovali: “ Nechces vidiet konske preteky?” “Je tam aj boxersky turnaj, pridaj sa k nam.”

Perpetua sa hanblivo usmiala a zavrtela hlavou. Ked auto s velkym hukotom odfrcalo, vydychla si. James pracoval v miestnej automobilke a kazdy volny cas travil na plazi, kde patril do dobrovolneho klubu plavcikov. Hoci bol o dva roky mladsi, jeho bezstarostne zartovne maniere ju uvadzali do pomykova a casto mala pocit, ze na nu hladi zvrchu.

     “ Ah, tak ty si ta tajomna chudobna pribuzna z busi, ktora teraz bude u nas byvat?” Privital ju so smiechom prvy krat.

     “ James,” jej nevlastna teta ho odsunula a chytila ju laskavo za ruky: “ Tak ty si Elizabetina dcera, som rada, ze Ta konecne poznam, ako sa ma Tvoj otcim, boli sme ako pes a macka, my dvaja s nim, ked sme vyrastali…” Zrazu sa jej vyblednute modre oci zarosili davnymi spomienkami: “ Povedz mi, ta Cinska stvrt v Broome este existuje, predavali tam najlepsie dobroty..”

     “ Preboha, Mary, nechaj to ubohe dievca vydychnut,” jej nevlastny stryko jej zakyval z kuta kde montoval novy televizor: “ Perpetua, videla si uz tento carovny vydobytok techniky, kupil som ho len vcera…”

     “ George, neviem na co nam to bude, bolo to tak drahe,” Mary si prihladila natupirovane sedive vlasy a tahala Mary k prestretemu stolu.

     “ Neboj sa, Mary, ani sa nebudes chciet od tej skrinky pohnut, hlavne teraz ked zacinaju nase Olympijske hry v Melbourne…”  George oprasil posledny krat televizor a pobral sa k nim.

     “ Ozaj, pisal Vam Jack z Melbourne, nam poslal kartu, zevraj mu to studovanie ide.” Mary sa usmiala na Perpetuu a dala jej tanier: “ Naber si co chces, George je dobry kuchar a teraz ked je na dochodku vari viac ako ja.”

Perpetua sa s chutou pustila do chladenej nakrajanej morky s rybim a zeleninovym salatom.

     “ Pockaj ked vytiahnem lod na ocean, to Vam spravim rybaciu specialitu.” George sa hrdinsky vypol a potom sa nepohodlne zavrtel na novej jedalenskej stolicke: “ Boze tieto hranate stolicky.”

     “ Su moderne, George.” Mary nanho karavo pozrela.

     “ Ja dnes doma nejem, mame ‘party’ v klube plavcikov,” James im zakyval spoza dveri a uz ho nebolo.

     “ Tento najmladsi sa stale tula a moje dve dcery su povydavane po svete, este ze ty si k nam prisla.” Mary sa na nu laskavo usmiala a Perpetua vedela, ze sa tu bude dobre citit.

2.

     “ Vyhrali sme, uz mame 13 zlatych medaili,” George prisiel s krikom na zadny dvor, kde stala skupina ich susedov a priatelov okolo grilovacieho stola.

     “ Uz mas po sesdesiatke a skaces tu ako maly chlapec a pusti sa do grilovania prosim Ta, nechces vyhladovat hosti kvoli tvojim Olympijskym hram,” Mary ho privitala karavo a pokracovala v krajani zeleniny do salatu.

    “ Mary, ale to musime vidiet, nie je nahodou teraz prenos atletiky, John Landy bezi.” Ich dlhorocny priatel, ktory chodil casto rybarcit s Georgom zmurkol na Mary a vsetci sa pobrali do obyvacky pred televizor.

     “ Ja som to vedela, ten televizor je prieklatie, ani sa uz ludia nemaju cas rozpravat,” Mary pozrela na Perpetuu a zapichla zlostne noz do uhorky.

     “ Nevsimaj si to Perpetua, Mary vzdy vybuchne, ale uvidis ona prva bude Johnymu fandit, ked vyhra.” Postarsia vdova zo susedstva chytila Mary a Perpetuu pod pazuchu a viedla ich smerom k obyvacke: “ Tak ako sa Ti paci studovat za sestricku, Perpetua?”

     “ Teraz mame prave praktikum v nemocnici, musim povedat, mnisky ma vela naucili, ale stale nie som zvyknuta na ten rychly kolobeh a ruch, je to taky obrovsky kolos, teda oproti co som…”

Jej hlas zanikol v hlucnom fandeni v obyvacke. George rozdaval pivo z chladnicky a to vsetkym podvihlo naladu a ochladilo ich od pribudajucej horucavy vonku. Zrazu priamy prenos z atletiky bol preruseny zabermi z Madarska, kde ukazali Ruske tanky premavat sa po Budapestianskych uliciach a mierit na ludi.

     “ Co to je, nejaka porucha?” George pristupil k televizoru namrzene a prehodil deviaty kanal, ale ten ukazoval to iste.

     “ Ticho, pocuvajte,” naraz niekto zavelil.

‘ Dnes krvave demonstracie zacali v Polsku a Madarsku, kde Stalinisti boli vystriedani modernejsou vladou v Oktobri tohto roku a Ruske vojska
 opustili tieto uzemia. Ale dnes sa vratili spat a vsetci, ktori demonstruju
su kruto potrestani.’

     “ Co to znamena?” Perpetua sa obratila zmetene na Georga.

     “ Pocula si o krvavom Stalinovi v Rusku, ktori zabil viac ludi ako Hitler, okolo 18 milionov?” Perpetua prikyvla a on pokracoval: “ Nuz tito komunisti okupuju vychodnu Europu a vyzeralo to, ze stracaju silu, ale ako vidis, nedovolia ziadnu demokraciu.”

     “ To je daleko, to sa nas predsa netyka, preco neprepnu spat na atletiku,”zacali sa rozculovat niektori, ale priamy prenos prisiel spat a vsetci rychlo zabudli na neprijemne prerusenie programu.

3.

     Perpetua unavene zatvorila za sebou kovovu starodavnu branu ‘ Rumovej nemocnice’. V duchu sa pousmiala, ked si spomenula ako tato impozatna budova s dvoma kridlami dostala meno. V roku 1810 Guverner Macquarie si uvedomoval, ze rastuce Sydney potrebuje nutne novu nemocnicu, ale nemohol najst dost vyucenych murarov na jej stavbu. Nakoniec dal vyhlasit, ze murarska partia, ktora sa na to da, dostane monopolne povolenie na dovoz 45 000 galonov rumu z Anglicka.
Pomaly sa poberala dolu obchodnou ulicou pomenovanou v jeho mene a kochala sa pohladom na impozatne mestske palace z minuleho storocia obyvanne najbohatsimi obyvatelmi Sydney. Pri bronzovej soche Anglickeho krala Eduarda Siedmeho sa otocila a pobrala sa hore kamennymi schodami k nedostavanemu katolickemu kostoliku svatej Marie.
Slubila mniskam v Broome, ze tu navstivi ich sestry a konecne sa na to odhodlala. Nedokonceny kostolik v strohom gotickom style stal na prostriedku Anglickej zahrady plnnej ruzi a travnikov. Ked vosla do tmaveho interieru s mozajkovymi oknami a ohromnym do nekonecnej vysky sa cnucim stropom, zostala stat v nemom uzase. Zaspominala si na ich maly chudobny kamenny kostolik v Broome a srdce jej zaplavila nezvycajna clivota. Zrazu zbadala staru mnisku zapalovat sviecky na hlavnom majestatnom oltari a pobrala sa za nou. Mniska ju zaregistrovala a kriticky sa na nu pozrela.

     “ Ty nie si z nasej fary, Irka, katolicka, cestujes tadialto?” zasepkala na nu a prebodavala ju pohladom: “ Nas pan vidi vsetko.” Prezehnala sa nakoniec smerom k oltaru a cakala netrpezlivo na odpoved.

Perpetua naraz stratila chut rozpravat a nakoniec len zamrmlala: “ Chcela som vidiet tento kostol.”
     “ Hm, mas divny prizvuk, ale dobre si urobila, ze si prisla do nasho kostola, aj ked nie je dostavany a asi ani nikdy nebude, nie ako ten protestansky vedla.” Mniska si vzdychla a mavla rukou.

     “ Myslite tu katedralu s dvomi vezami na konci parku?’

     “ Ta katedrala bola dostavana uz v roku 1870, ked iba zacali stavat tento kostol a moji rodicia, boh ich pozehnaj museli sa modlit tam, taka nespravodlivost.” Mniska sa rychlo prezehnala a pobrala sa k vychodu.

Perpetua zostala nerozhodne stat pred oltarom. Zrazu si klakla a zacala sa modlit, ako bola zvyknuta kedysi davno. Poprosila o dobre zdravie pre sestru Bernadetu a aby nasla raz Windjana. Darmo sa pytala v nemocnici, domorodci nezili v Sydney a nikto nepocul, ze by sem doviedli zranenych domorodych vojakov. Nikto ani nepocul, ze by domorodci sluzili v armade.
Vela ludi v Sydney ani nikdy nestretli domorodca, pre nich to boli divosi ktori zili a patrili do busi. Podvedome sa dotkla jej ciernej perly na krku a slzy jej vybehli do oci. Rychlo si ich opakom ruky utrela a vybehla von do ostreho slnka a mestskeho hluku.

POKRACOVANIE NABUDUCE





  

PERPETUA VYRASTLA Cast 6.

     Perpetua utrela spotene celo mladeho vojaka a priniesla mu dalsiu deku, lebo napriek horucavam vonku sa neprestajne triasol. Ked sa konecne utisil a zaspal, skontrolovala jeho pulz a rozhliadla sa po nemocnicnej izbe.
Tu v kute sa ako male dievca prvy krat starala o Windjana, ked ho polomrtveho s mniskami doniesli sem z plaze. Odvtedy detsku sekciu klastornej nemocnice mnisky zmenili na vojenske oddelenie s chromovanymi postelami a este aj teraz v Juni 1954, presne rok po skonceni Korejskeho konfliktu vela vojakov tu muselo zostat, lebo boli v takom zlom psychickom a ci fyzickom stave, ze jednoducho ich nemali kam poslat.

     “ No co dievca moje, vyzera to, ze bude z Teba dobra sestricka,” Sestra Bernadeta sa pomalicky domotkala k nej. Zostala buclata, ale vek ju tlacil k zemi, jednou rukou sa oprela o Perpetuu a druhou sa prezehnala: “ Tohto vojaka si zachvilu Boh povola k sebe.”

     “ Ale sestra Bernadeta, on ma len nocne mory a trasie sa od zimy…”

     “ Perpetua, niekedy sila a mladost nestaci, ked nechces zit, tento chudak chlapec prezil medzi tymi zltymi neznabohmi take hrozy…”

     “ Sestra Bernadeta, matka predstavena ma vola, prisli si pre mna,” zrazu asi dvanastrocne domorode dievca pribehlo s krikom k nim a klaklo si pred sestrou Bernadetou.

     “ Mary, kolko krat som Tebe aj ‘ostatnym’,” sestra sa karavo pozrela na dievca az to od hanby sklonilo hlavu a potom sa pozrela smerom k dveram cez ktore nakukalo par domorodych deti. Ked ich videla zmiznut, sestra pokracovala: “ povedala, ze sem nesmiete vkrocit, prinesiete len spinu, krik a bacily. Ak ste spravili vsetku pridelenu pracu, mate sa ist do kostola modlit za Vase cierne duse…”

     “ Ano sestra, ale sestra…”

     “ Mary, ty nemas dovolene hovorit, kym som neskoncila, pane Boze, preco ste Vy domorode deti take nevychovatelne.” Sestra Bernadeta prevratila oci smerom k stropu a prezehnala sa a potom sa obratila smerom k Perpetui: “ Uz som aj rada, ze vlada sa rozhodla uz viac nam neposielat tieto cierne deti na prevychovu, aj ked na druhej strane v busi pri ich rodicoch z nich vyrastu len divoki pohani dobri k nicomu.”

Perpetua sa nahla k Mary a pohladila ju po kuceravych ciernych vlasoch:
“ Vela stastia v tvojej novej sluzbe, Mary, snaz sa vsetko spravit, co im uvidis  na ociach, nech su k Tebe dobri, nie ako Ti predchadzajuci.”

     “ Ti sa stazovali, ze Mary je velmi leniva,” sestra ju prerusila karavo a netrpezlivo kyvla k vychodu: “No, Mary, chod v mene bozom, bud vdacna, ze ta krestanska rodina si Ta berie do domu za sluzku.” Potom urobila nad Mary kriz a ta sa postavila, poklonila smerom k nim a vybehla von.

Sestra si vsimla Perpetuinu ustarostenu tvar: “ Neboj sa, ona bude v poriadku, trosku bitky jej nezaskodi a o dva, tri roky…”

     “ A o dva, tri roky si ju jej novy biely zamestnavatel pozve do spalne a o devat mesiacov ju vyhodia, lebo caka jeho dieta…” Perpetua odsekla a ked videla mniskin zhrozeny pohlad rychlo dodala: “ Sestra Bernadeta, netvarte sa akoby ste nevedeli o com rozpravam, ja uz mam osemnast, uz nie som ziadne dieta a...”

     “ Perpetua, prestan s tymi hriesnymi recami, ty by si mala prva vediet ake su tieto cierne deti tazko zvladnutelne, co sa len ta tvoja mama natrapila s Windjana a…”

     “ Sestra Bernadeta, ja sa strachujem co sa s nim stalo,” Perpetua ju naraz prerusila a zakryla si tvar rukami: “ Myslela som, ak ho zranili dovezu ho sem, neoznamili nam, ze padol, nevratil sa, kde len moze byt?”

     “ No vidis, ved Ti vravim, oni nevedia co to znamena vdacnost alebo krestanska laska, on uz davno na nas zabudol.” Sestra si vzdychla a utrela pot z cela spiaceho mladeho vojaka: “ Ty len chod do Sydney, vystuduj za
zdravotnu sestru, najdi si takehoto bieleho krasavca, vydaj sa…a v mene bozom…”

     “ Hej, sestry, pozrite tuto,” prihopkal k nim vojak o barlach: “ Nasa nova kralovna, Elizabet Druha prisla na prvu navstevu do Sydney, aj jej muz Duke z Edinburgu je tu,” usmievavy blondak im strcil pod nos bielo-cierny obrazok z novin.

     “ Mozno je to tvoja kralovna,” sestra Bernadeta odstrcila noviny: “ Ty si urcite protestant, my sme Irski katolici, nezabudaj.”

      “ Mnisky,” vojak sa na ne zaskeril, vopchal noviny pod pazuchu a odhopkal.

Sestra Bernadeta mavla za nim rukou a potom sa zamyslela: “ Co som to chcela povedat?”

     “ Ze si mam najst Pomyho /prezyvka pre Anglicanov v Australii/, najlepsie protestanta a ist pozdravit Kralovnu do Sydney,” zasmiala sa jej do tvare Perpetua.

     “ Perpetua,” sestra Bernadeta sa na nu zhrozene pozrela.

     “ Nebojte sa Bernadeta, nechystam sa do Sydney a nikdy sa nevydam.” Perpetua bojovne vystrcila bradu a odpochodovala k dalsej posteli, kde dalsi starsi vojak krical, ze je smadny.
Snazila sa udrzat pevnu ruku, ked mu pridrzala pohar pri popukanych perach ale on sa tak triasol, ze vacsina vody vzdy skoncila na vankusi. Ked po mnohych pokusoch sa mu podarilo napit a prezliekla mu vankus za novy, zbadala jeho vdacny pohlad. Hanblivo sa na nho usmiala a pobrala sa k dalsiemu pacientovi. Jeho chraplavy hlas ju nasledoval: “ Dakujem Vam sestra, boh Vas za to pozehnaj.”
Ked zbadala sestru Bernadetu posielat jej vzdusny bozk cez postel, Perpetua len pokrutila hlavou: “ Nerobte si zbytocne nadeje, sestra Bernadeta, mniska zo mna tiez urcite nebude.”

2.

     Dalsi rok ubehol a Perpetua stale vypomahala mniskam v klastornej nemocnici, vela noci zostala spat tam, v ich byvalej klastornej izbicke, aby mohla byt nablizku sestre Bernadete, ktora zalahla so zapalom pluc a nevedela sa z toho dostat. Ale hlavne aby sa vyhla maminym ustarostenym pohladom a neustalym otazkam o jej buducnosti. Klastorne budovy boli tiche a zivali prazdnotou. Cez rozbite okna fukal vietor od oceana prinasajuci vonu prveho dazda. Vojenskych pacientov pomaly ubudalo a s nimi ubudali aj stedre vojenske fondy, ktore boli pridelene mniskam na ich osetrovanie. Drevene panty skripali v osarpanych prazdnych detskych ubytovniach. Niekedy sa Perpetua zobudila vystrasena, lebo sa jej zdalo, ze pocuje detsky plac a vzlykanie ako ho tak casto pocula, ked tam ako mala s mamou prespavala. Casto otvorila okno a beznadejne pozerala do tmy hladajuc zdroj toho nezvycajne cliveho zvuku, ale jedine co vzdy objavila bolo rytmicke kyvanie radu metli a farmarskeho naradia pod verandou, ktore chovanci denne pouzivali. Bice zavesene uhladne v dlhom rade skripali najviac, ako keby si spominali na mnohe chrbty domorodych chlapcov, na ktorych skoncili. Skoro rano zname zvonenie z ich maleho kostolika ju zobudil a s nostalgiou sledovala ako stale mensi a mensi zastup zostarnucich mnisok sa pomaly suchce ku kostolnej brane. Nove mnisky neprichadzali, svet sa menil, modernizoval, dievcata z busi isli studovat do mesta rychlopis aby z nich boli sekretarky, alebo sa uspesne vydali, ako jej kamaratka Kitty… Nezabudne na rozhovor co mali naposledy v ich oblubenej pizzerii.

     “ Na co cakas, Perpetua?” Kitty sa nervozne hrala s jej novym perlovym nahrdelnikom, ktory dostala od svojho nastavajuceho, o dvadsat rokov starsieho uspesneho krcmara.

     “ Myslim, ze Ty si mala pockat,” Perpetua ju zahriakla a s chutou zahryzla do pizzy. Dobre, ze sa Valenzio vratil. Usmiala sa nanho, ked ho zbadala tocit velke kolesa cesta na jeho dlani. Jeho tmava ruka s vysukanym rukavom sa rychlo krutila. Druhy prazdny rukav mal diskretne zastrceny v nohaviciach. Vzdy teraz zartoval s Talianskym prizvukom, ze Korejci tiez asi lubia pizzu, ked mu neodstrelili aj druhu ruku. Mozno aj Windjana nema ruku a preto sa nechce vratit, vzdy nad tym myslela ked sa zadivala na ten prazdny rukav.

    “ Perpetua, pocuvas ma vobec?” Kitty s nou zatriasla: “ Nie je to pravda?”

    “ O com rozpravas?” Perpetua sa naraz zahanbila.

    “ O tvojej mame,” Kitty si upravila cerstvo natocene kudrlinky: “ Ta urobila to iste, takze ma nesud.”

     “ O com to preboha rozpravas? ”

     “ Boze, Perpetua, netvar sa, ze si mniska, aj ked zijes medzi nimi,” Kitty nahle vybuchla, ale rychlo stisila hlas: “ Ja vsak neurobim rovnaku chybu a vydam sa hned.” Kitty si pohladila jemne vycnievajuce brusko a Perpetua si zakryla rukou usta v nahlom pochopeni.

     “ Kitty, ako si mohla, koho to je?” Perpetua s nechutou odsunula tanier s nedojedenou pizzou.

     “ Nie je dolezite koho to je, ale koho to bude,” Kitty sa znovu zacala hrat s jej novym nahrdelnikom: “ Predstav si, nic mi nebude chybat, budem pani a…”

     “ Samozrejme, pani krcmarka,” Perpetua sa jej ironicky uklonila a potom rychlo vstala a smerovala k vychodu.

     “ Lepsie ako skoncit ako svatuskarka, mniska…” Kitty kricala za nou so slzami v ociach, ale Perpetua len kyvla na pozdrav Valenziovi, ktory na nu zmurkol a vybrala sa hore ulicou k jej domu.

Prechadzala cez zname ulice, dolu pod nou zivot znovu bublal v Cinskej stvrti skoro ako pred Korejskou vojnou. V dialke v zalive videla kotvit par poslednych perlarskych lodi. Mozno ich znovu bude viac. Prosperita sa vracia do Australie, bolo to vidno na tvarach ludi okolo nej. Slniecko sa znovu vytiahlo cez mraky, spustil sa husty dazd a velka duha rozziarila okolie.
Vystavila svoju tvar dazdu a plnymi duskami vdychovala aromaticku vonu tropickych kvetin v zahradach. Pridala sa k skupine deti ktore skackali okolo a chytali dazd do ruk. Ale o chvilu sa zahanbila, oprasila si suknu a dostojne pokracovala v ceste. Uz nikdy nebude nic ako bolo predtym. Uz je dospela.

    


3.


     Ked otvorila vonkajsiu branku zacitila dym. Presla cez ich dom, ktory sa jej zdal pri kazdom prichode viac a viac preplneny. Decky, umele kvety, azijske sosky a anglicky porcelan zaberali kazde prazdne miesto. Odsuvajuc sietkove dvere zakopla do skleneho Indickeho slona.

     “ Davaj pozor,” pocula mamin hlas z travnika na zadnom dvere:
“ Perpetua, konecne si sa ukazala, musime sa porozpravat o …do kelu nechce to horiet…”

     “ O mojej buducnosti, vsak som uhadla mama?” Perpetua vysla na verandu a zbadala ako Elizabeth sa beznadejne snazi udrzat pri zivote maly ohnik v ich grilovacom kute.

     “ Dufame, ze si ho nerozbila, dostala som ho od Starostovej zeny, je to velka podsta, sme k nim pozvani v Nedelu na grilovacie posedenie, iba najvyznamnejsi su pozvani, neviem co si mam obliect…”

    “ Odbila som mu obidve usi, co to robis?” Perpetua prisla blizsie a zbadala velku hrbu Elizabethinych davnych kresieb a malieb pripravenych na spalenie. Zrazu nahla smrst podvihla vrchne kresby a zacali vo vetre tancovat az skoncili rozhodene po travniku.

Elizabeth chytila nostalgicky jednu z kresieb ktora letela okolo nej. Bol to portret domorodeho dietata: “ Moj muz vravi, ze taketo portrety sa teraz ku mne nehodia, vies mam uz urcity status, co si o nas pomyslia susedia, ze sa zaujimam o domorodcov?”

    “ Mama, daj mi tie portrety, prosim Ta, daj mi ich, pojdem do Sydney studovat, ako si si zelala, urobim co chces, len ich prosim Ta nespal.” Perpetua ich panicky zacala zbierat z travnika. Zrazu jej ruka zastala na malbe sestry Bernadety krmiacej sliepky na klastornom dvore, v pozadi stala skupina domorodych deti. Malba sa zacala roztapat na mokrej trave. Perpetua ju rychlo zdvihla a slzy jej zacali tiect po licach. Takto si klastor pamatala, ked bola este dieta.

    “ No dobre, Perpetua, nemusis preto plakat,” Elizabeth k nej utekala v panike a pohladila ju po vlasoch: “ Zober si ich vsetky, ale musis si ich zobrat so sebou do Sydney.”

     “ Mama, ale to je nasa minulost.” Perpetua jej chytila ruku.

     “ Minulost,” vzdychla si Elizabeth: “ Tvoj dedo zomrel, lebo sa nevedel rozlucit s minulostou.”

     “ Ten, co vlastnil tu velku farmu, kde Windjana pracoval?” Perpetua sa naraz zahladela pozorne na mamu: “ Nikdy si o nom nerozpravala.”

     “ Moja minulost,” Elizabeth si naraz sadla do travy akoby stratila vsetku silu. Perpetua si sadla vedla nej a naraz si v soku uvedomila, ze jej mama ma sedive vlasy a okolo ust a oci nespocetne mnozstvo tenkych vrasok: “ Moja minulost, mas vsetko a naraz nemas nic, mas vsetko a znovu nemas nic…uz sa nikdy nechcem tak citit… nemat nic.”

     “ A co moj otec, nemas jeho portret?” Perpetua naraz vyhrkla az ju to samu prekvapilo.

Elizabeth pokrutila hlavou a zahladela  sa do dialky.

     “ Mama, ja uz nie som dieta, ja mam pravo vediet.” Perpetua naraz chcela vediet vsetko.

     “ Bol vojak, nevedel, ze si sa narodila,” Elizabeth stazka vstala a jemne sa dotkla Perpetuinych vlasov: “ A ty ho vidis kazdy den, ked sa pozries do zrkadla a ja ho vidim tiez,” nachvilu zmlkla a dotkla sa nezne jej cela: “ v tvojej podobe.”

Perpetua chcela nieco povedat, ale ked zbadala mamin vyraz len jej stisla ruku. Aj to bol dar dospelosti, naucila sa kedy ticho znamena viac ako slova.

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovaci, napisala som pokracovanie v Jesennej note, aby som si pripomenula Jesen v Australii (teraz je tu uz znovu skore leto a potime sa v 40tkovych horucavach:) a tiez aby ste sa citili v poviedke 'ako doma'..ved teraz Vam dazdik klope na okna, farebne listy rozfukava vietor a voda stoji vsade (nielen v kaluziach ako som pocula).

Vybrala som sa na kajaku na nase ostrovy tucniakov ( ktore su len na par skokov od mojho domu), aby som nabrala dalsiu inspiraciu na pokracovanie poviedok z Australskej minulosti. Verim, ze opisanim epizodiek zo zivota obycajnych ludi zijucich
v Australia, kedysi aj teraz ,Vam najlepsie priblizim zivot tu a budete is ho vediet predstavit bez ruzovych okuliarov. Zivot nikde nie je 'ruzovy', len iny a aj ked sa hovori, ze u susedov je trava vzdy zelensia, je to len nieco, comu chceme verit:)
Vazte a opatrujte si co mate, moji drahi Slovaci, mate toho vela...vacsinnou to clovek
zisti az odide a pozera sa spat....