Cast 10. NARODENIE MARY BERNADETTE

     “ Auch, sestricka, kvoli Vam este raz rad spadnem z kona,” skeril sa krotitel divych koni, ktoreho doviezli nad ranom do ich nemocnice.

     “ Radsej to neskusaj, Wild Jimmy, lebo mozes si hladat nove remeslo,

aj tak s touto nohou velmi nerataj, ostanes krivy.” Zakrical na neho z vedlajsej miestnosti doktor.

     “ Doktorko, ja som sa dostal z horsej slamastiky, naposledy ma domorodci priviedli k zivotu v hlbokej busi a tu som, Vam doktorom sa neda verit…auch.”

Perpetua mu naschval stiahla obvaz trosku silnejsie na nohe a huncutsky nanho pozrela: “ Jimmy na tvojom mieste by som sa hned pomodlila, ze si tu stihol doktora na jeho pravidelnej obchodzke, inak by si skoncil v mojich rukach a ja som kosti este nenapravala.”

Doktor presiel okolo nich so zbalenym kufrikom a kyvol na Perpetuu, aby ho nasledovala. Ked stali za klastornou nemocnicou vonku na prasnom priestranstve usmial sa na nu a pozrel na jej velke brucho: “ Take dva tyzdne maximalne, ak budu komplikacie, zavolajte.”

      “ Mnisky sa o mna postaraju, nebudem prva ani posledna, casto zistim, ze moja skola by mi bola k nicomu bez nich.”

     “ Nepodcenuj sa, tu horuckovu epidemiu ste zvladli vyborne, a mala se pravdu, komare ju roznasali, aha, uz je tu, nie je nad lietadlo, to sa uz inac cestuje po tychto nemocniciach na konci sveta.” Zakyval jej a zmizol do rozvireneho prachu.

Perpetua si zaclonila oci proti slnku a sledovala ako sa male lietadlo s hukotom vznieslo k oblohe. Ked sa vratila do malej osetrovne, Jimmy sa zmietal v horucke. Sestra Bernadeta sa nad nim sklanala.

     “ Musim ist, Matka predstavena nas zvolava na vecerne bohosluzby, lepsie ked s nim zostanes.” Mniska prehovorila, ked ju pocula otvorit dvere.

     “ Predvolala si ma predvcerom a davala mi kazen, este ze som pre nu uzitocna, inak by ma vyrazila.” Zasomrala si pod nos Perpetua a zacala utierat Jimmove spotene celo.

     “ Perpetua, toto je klastor, prichylili sme Tvoju mamu pred Tebou, ked budeme takto pokracovat …dufam, ze si jej nepovedala koho to je?”

     “ Nie som vcerajsia a to som este prisahala na bibliu, ak sa budem skvarit v pekle bude to tvoja chyba.” Uskerila sa na na Bernadetu, ktora zbledla a rychlo sa prezehnala.

      “ Panenka Maria skakava, ale je to pre vsetkych dobro, tvoju mamu by to polozilo do hrobu, a specialne teraz,” sestra Bernadeta pozrela ustarostene na Perpetuu: “ No musim ist, nezabudni, ked pride cas zvlademe to iba my dve.”

Ked sa za sestrou Bernadetou zavreli dvere, skusila Jimmov pulz, ktory sa utisil a potom chvilu pozorovala ako si pravidelne odfukuje az jeho tvar sa v jej mysli zmenila na tvar jej matky, na jej vyraz plnny bolesti, ked ju privitala v Broome pred ich domom.

     “ Boze moj, Perpetua, preco musis opakovat moje chyby?” 

Perpetua si vsimla jej vychudnutu tvar, ktora sa tak nahle zmenila za toho pol roka a nepovedala nic.

Elizabeth sa oprela o eukalyptus, akoby ju aj stanie vysilovalo a pokracovala slabym hlasom: “  ten mestsky chuligan co to sposobil neprisiel, vsak?”

     “ Nie je to ziaden mestsky chuligan a ved Ty ho dobre poznas…” Perpetua naraz vyhrkla v zlosti ale Elizabeth necakala na jej odpoved a poberala sa cestickou k ich domu. 

Pred schodami na verandu sa naraz otocila: “ Aspon niecim Ta potesim Perpetua, nas Windjana konecne dosiel k rozumu, len pred tyzdnom mal svadbu tu v nasom kostoliku…”

Teraz bol rad na Perpetui, ktora sa naraz musela chytit zabradlia.

     “ Ta cesta Ta vysilila Perpetua, pod z toho slnka, spravim Ti nieco chladene...”

V obyvacke pri limonade s ladom Elizabeth pokracovala: “ Mozno sa Ti zda, ze som prikra, ale ja viem co Ta caka, ja som tym presla, ale mozno sa vsetko spravi a ked sa to narodi a posleme mu fotku, tak zmeni nazor, niektori chlapi sa boja zenenia…co si vravela, ze ho poznam?”

Perpetua rezolutne pokrutila hlavou. 

     “ Myslela som si, ze sa mi to zdalo.” Elizabeth ticho skonstatovala a chytila sa za hlavu: “ Som tak unavena, stale sa mi toci hlava…”

    “ Si v poriadku, mama?” Perpetua sa naraz spytala previnilo, ale Elizabeth ju rychlo chytila za ruku a laskavo sa na nu usmiala.

    “ Ja budem v poriadku, neboj sa.” Chvilu ticho sedeli, kazda schovana vo vlastnych chmurnych myslienkach.

    “ Vravela si, ze sa ozenil?” Nakoniec sa Perpetua spytala chraplavym hlasom.

    “ Hm, poslal mi pozvanku, po tolkych rokoch, ale nemohla som ist, nemohla…” Elizabeth rychlo pozrela na Perpetuu akoby cakala vybuch zlosti, ale ta len hladela do zeme, tak pokracovala: “ Potom som si to aj vycitala, nikoho tam nemali, ale aspon sestra Bernadeta im robila svedka, lebo nevesta vies…”

Perpetua naraz vyskocila, az ju pichlo v bruchu, a musela si znovu sadnut:

    “ Mama, idem pozriet sestru Bernadetu, budem aj tam byvat, aj tak potrebuju sestricku a aspon nebudem ludom na ociach.”

   

     “ Nerobte to, ubehate ich k smrti, zlomia si krky na utese, prec, prec s tymi hroznymi strojmi, nieeee…” Jimmy sa zrazu zacal metat v horucke. Perpetua sa rychlo prebrala z myslienok a snazila sa ho udrzat na posteli.

    “ Jimmy, Jimmy to je len sen.” Laskavo k nemu prehovarala a utierala mu pot z cela, ked sa konecne utisil. Naraz otvoril oci a pozrel na nu akoby ju videl prvy krat. Jeho neudrziavana sediva brada sa chvela a jeho pokozka sneda od staleho slnka a vetra naraz zbelela.

        “ Sestricka, mate radi kone, divoke kone ‘brumbies’ ?” Spytal sa jej nahle.

     “ Neviem, nikdy som o tom nerozmyslala, pravdu povediac, nikdy som nesedela na koni.” Mykla plecom Perpetua.

    “ Vy mestski ludia, co vy viete,” vzdychol si nahle Jimmy: “ Len nedavno sa na farme bez kona nemohli ani pohnut, ale objavili motorky, tak ich strielaju ako divu zver a vies ako ich chcu krotit?”  Jeho pohlad na nej visel az sa citila neprijemne.

     “ To mi musis ty povedat, ty si krotitel divokych koni,” usmiala sa nanho a podala mu vodu.

     “ Chcu ich nahanat tym novym vynalezom, lietadlom, ustvu ich tak…” Jimmy sa naraz rozkaslal, lebo mu zabehla voda, “ k smrti .”

     “ To sa nikdy nestane, Jimmy,” Perpetua ho utisovala a v tom nou zatriasla panika, lebo citila bolestive bodnutie, az sa musela sklonit. Polozila pohar spat na stolik a rychlo si sadla. Jimmy si nic nevsimol, pozeral do stropu zahlbenny v jeho myslienkach.

     “ V busi som prezil cely zivot, ” potichu pokracoval: “ Zil som s roznymi domorodymi kmenmi, so vsetkym sa so mnou rozdelili…s niektorymi sme zacali chytat divoke kone, oni su tak zrucni.”

Izba stichla a Perpetua myslela, ze Jimmy zaspal, ale naraz zbadala, ze na nu spytavo hladi.

     “ Preco je to tak?”

     “ Co Jimmy?”

     “ Ked som ja chytil divokeho kona, trvalo mesiace, kym som sa ho naucil ovladat, kym mi zacal verit, nikdy som vsak nezlomil jeho ducha. Ostal divoky, len sa naucil niekomu doverovat.”

Perpetua nanho hladela stiskajuc zuby pri kazdom bolestivom bodnuti.

     “ Preco je to sestra, ze ludia chcu znicit vsetko, comu nerozumeju?”

V tom sa otvorili dvere na osetrovni a v nich sa zjavila sestra Bernadeta. Perpetua si vydychla ulavou.

2.

     V tu veternu noc v jej izbicke, v ktorej stravila tolko casu ako dieta s jej mamou, sa narodila jej dcera. Pozerala na jej neznu tmavu tvar a citila sa naraz tak osamelo. Sestra Bernadeta, ktora si umyvala ruky v malom umyvadle v rohu sledovala jej clivy vyraz.

    “ Zavolam Windjana, farma, kde byvaju nie je daleko…” 

Perpetua rezolutne pokrutila hlavou: “ Toto je moje dieta, chcela by som mat pri sebe moju mamu.”

Sestra Bernadeta sa k nej doknisala a zobrala jej dieta z ruk: “ Nechaj Tvoju ubohu matku z toho vonku, vies, ze som Ti pomohla za urcitych podmienok a ty si s tym suhlasila.”

Perpetua sa otocila k stene a prehltla slzy.

Sestra Bernadeta zabalila novorodenca zrucne do deky s klastornym znakom: “ Toto dieta nam doniesli z busi, nebude to po prvy krat, vychovame ju na cirkevne trovy a …

     “ Sestra Bernadeta, dohodli sme sa…”

     “ Neboj sa Perpetua, ja sa budem osobne o nu starat, ona je specialna, napoly biela, vsak moja chovanka?” Laskavo zacala hojdat novorodenca v naruci: “ Budes sa volat Mary, vsetky chovanky tak volame…”

     “ Mary nie,” skrikla Perpetua.

     “ Perpetua, nebud detinska, pamatas ako si sa o nu bala, dopraj jej aj tvojmu Windjana stastne spoluzitie, patria k sebe, su domorodci.”

     “ Chcem, aby sa volala po Vas.” Perpetua nasucho prehltla.

     “ Mary Bernadeta,” sestra Bernadeta vyhlasila slavnostne: “ Nie, Mary Bernadette, po svatej Mary z Francuzka.” 

3.

     Pisal sa rok 1962. Perpetua stala v jej karovanej modernej sukni medzi zastupom ludi na ‘Circular Quay’ v Sydney, kde slavnostne otvarali prvy moderny mrakodrap. Zrazu spanikarila a rychlo sa pozrela na hodinky, uz ma len pol hodinu, aby prisla nacas do sluzby. Rychlo sa pobrala k prechodu, kde stala mlada policajtka v zelenej uniforme. Perpetua sa na nu usmiala a rychlo obehla skupinu prvacikov, ktori sa ucili prejst cez rusnu krizovatku.

Na druhej strane visel velky plagat: ‘ Australia patri bielym.’ Obzrela sa na detske plave a cervene hlavy a vzdychla si.

V nemocnicnej hale ju privitala recepcna, ktora sa trapila s novou technikou, velkym pocitacom na celu stenu: “ Perpetua, toto sa nikdy nenaucim.”

     “ Myslim, ze s tym mladym technikom to nebude az taky problem,” zmurkla na nu a bezala k vytahu. Obzrela sa a videla, ako sa recepcna zacervenala a mladik v bielej koseli s kravatou na nu zakyval. Dnes sa jej zdalo, ze vsetko je mozne, co ju dnes caka?

    “ Perpetua pockaj, mas tu list, nevedeli tvoju adresu domov, tak to poslali sem.” Pocula hlas recepcnej kricat za nou a prestrcila sa cez zatvarajuce sa vytahove dvere.

V prezliekarni rychlo na seba hodila sestrickovsku uniformu a pritom nervozne rozdrapila obalku. To musi byt od sestry Bernadety. Tie listy boli jedinym spojivom s jej dcerou. Vzdy jej stiahlo hrdlo, ked jej mniska oznamovala prve slovo, co Mary preriekla / bolo to ‘beta’, skratka pre Bernadeta/, prvy krok co urobila…

Ale toto je ine pismo. Perpetua si sadla na stolicku a oci sa je zahmlili privalom slz:

Mila Perpetua,                                                                              7-2-1962

                                                                                           Sestry Svateho Jana

                                                                                                    Kimberley

                                                                                          Zapadna Australia

Nasa draha sestra Bernadeta nas minulu noc opustila a pred tym nez odisla do kralovstva bozieho, musela som jej slubit, ze Ti napisem. Povedala, aby si sa netrapila s prichodom na pohreb, tu su totizto velke horucavy a jej drahe pozostatky musia byt ulozene k odpocinku co najskor. Tvoje meno bolo posledne co vyslovila, nez zomrela a este jej chovanky, ktorej venovala vsetok svoj cas, Mary Bernadette je jej meno. Ta svata osoba prezila cely svoj zivot staranim sa o tie ‘cierne domorode duse’, Boh mi je svedkom, maloktore jej to vratili.

 Kladla mi na srdce, neviem pre aku pricinu, aby si sa nebala o jej buducnost. Jej slova boli, snazila som sa ich zapamatat, aj ked nedavaju velky zmysel: ‘ Vychovala som vela deti, ktore boli nasilne odnate od rodicov a myslim, ze je cas, aby som to napravila. Nemaj mi to za zle, Perpetua, ale citim, ze je cas,  aby Mary Bernadette spoznala svojho otca.

Mary si ju velmi oblubila. Su to jej ludia, patri tam. Ma ich poznat.’                                             

Boh mi je svedkom, Perpetua, ze som chcela len to najlepsie. Raz to pochopis.,,

Perpetua vykrikla a skrcila list. V tom sa otvorili dvere a objavil sa v nich mlady chirurg: “ Priviezli nam naliehavy pripad, potrebujeme kazdu volnu ruku.”

Perpetua mechanicky prikyvla,  vlozila si list do vrecka uniformy a vysla von. Na chodbe okolo nej preletela mobilna chirurgicka postel s pacientom, ktory bol skryty v obvazoch.  Dvaja medici tlacili za behu postel, kym sestricky drzali transfuziu a umelu vyzivu. Doktori kricali povely. Niekto jej strcil nadobu s transfuziou napojenou na pacienta do ruky a uz aj ona bezala zelenou chodbou. 

     “ Co sa mu stalo ?” Spytala sa postarsieho medika, ktory bezal vedla nej.

      “ Havaria, co ine, tito mladi talianski pristahovalci, ziju rychlo a nebezpecne, rychle auta, zeny, alkohol…”  

 Naraz sa dvere do operacky rozleteli a zhltli ich vsetkych. 

4.

      Kvap, kvap, kvap, umela vyziva pomaly kvapkala do zily tohto neznameho snedeho krasavca, ktory jej bol naraz taky blizky. Pripominal jej Lorenza, ktory jednou rukou po vojne s veselym usmevom miesal cesto v jej oblubenej pizzerii v Broome. Ale to bolo tak davno. Uz dva tyzdne pri nom sedela, poznala kazdu jeho crtu, jeho nezne crty a kucerave vlasy jej pripominali este niekoho ineho, koho raz takto davno zachranila pocas vojny z plaze. Spomenula si na toho chlapca a srdce sa jej zovrelo velkou bolestou a smutkom. To bol chlapec a toto je muz. Nema este tridsat, a nikto nevie ci sa zobudi, ci zomrie alebo bude zit. Skontrolovala pristroj, ktory pravidelne pumpoval jeho srdce.

     “ Svata Maria, matka bozia, zachran ho, zachran ho pre mna,” zlozila ruky a slzy sa jej liali prudom z oci. Naraz zbadala, ze jeho velke snede oci sa otvorili a pozera sa priamo na nu. Mimikoval nieco perami. Opatrne mu vybrala dychaci pristroj z ust.

     “ Santa Maria, gracia, Santa Maria.” Opakoval a chytil jej ruku a pobozkal ju.

Perpetua si rychlo zahanbene odtiahla ruku a pozerala nanho zmatene. Potom zazvonila na doktora, ktory mal sluzbu. 

     “ Tak sme Vas predsa prebrali k zivotu, ” mlady doktor pribehol a skontroloval pacienta, ktory sa skeril, akoby sa mu nic nebolo stalo a ukazoval na Perpetuu.

     “ To ona, ona je moja ‘Santa Maria’, priviedla ma spat k zivotu svojou motlidbou,” prehovoril s prizvukom a zlozil si ruky, prevratil oci a mimikoval Perpetuu: “ Santa Maria, zachran ho pre mna.”

Perpetua si schovala tvar do ruk, ked ju doktor zo zartu stipol do lakta: 

“ Nuz, Marco, mate stastie, ze ste v nasej nemocnici, kde sestricky pouzivaju velmi netradicne metody na uzdravovanie pacientov.”

     “ Ja rozumiem, moja mama sa vzdy modli k ‘Santa Maria’, mame aj jej sosku doma a teraz urcite kupi aj dalsiu.” Marco sa zasmial z plneho hrdla a krical za Perpetuou ktora utekala k dveram: “ Uvidis, s mojou mamou si budete rozumiet.”

     “ Sestra, pockajte,” doktor za nou zakrical a ona sa oprela o veraje a pozrela nanho ignorujuc Marcove poznamky: “ Sestra, zatelefonujete jeho pribuznym, ze sa prebral, chcete im nieco odkazat Marco?” Doktor sa naraz obratil k pacientovi.

     “ Ze sa idem zenit.” Zaskeril sa Marco z postele.

     “ A kto je stastna vyvolena, Marco, nejaku, co ste nechali v slamastike a teraz Vas trapi svedomie?” Zasmial sa doktor: “ To sa na Vas podoba ‘wogs’, /posmesna prezyvka pre pristahovalcov zo Stredomoria/.

Marco pokrutil hlavou a ukazal na Perpetuu: “ Santa Maria je moja vyvolena.”

A to uz doktor nemohol vydrzat a pustil sa do hlasneho smiechu: “ A ako viete, ze tato sestricka nie je vydana alebo zadana a ze Vas chce?”

     “ Nema obrucku, to je jasne,” Marco sa labuznicky usmial: “ A mna este ziadna baba neodmietla.”

Perpetua vyletela von z pacientovej izby ako na kridlach. Zavolala jeho pribuznym a zdvihla jeho mama, ktora rychlou taliancinou na nu spustila a do toho miesala par anglickych slov. Nakoniec dala sluchadlo mladsiemu Marcovmu bratovi. Perpetua sa konecne dostala k slovu a tak mu povedala len jednu vetu: “ Moj Marco sa prebral.”

Vecer zavolala zo sestrickovskej ubytovne domov.

     “ Ah boze, Perpetua, Bernadetin pohreb bol taky smutny, citim, ze za chvilu ju budem nasledovat.” Mamin hlas sa chvel na druhej strane.

     “ Ale mama, neprehanaj,” Perpetue stislo hrdlo.

     “ Keby som aspon vedela, ze si v poriadku, ked mi sestra Bernadeta povedala / pochvalena bud jej dusa/, ze si potratila tak…”

     “ Mama, nespominaj to stale dokola, to uz bolo davno,” Perpetua ju prerusila zlostne.

     

     “ Keby si sa uz usadila, roky Ti letia a ja tu nebudem vecne.” 

      “ Mama, budem sa vydavat.”

      “ Konecne,” Elizabeth si vydychla a potom rychlo dodala: “ Ale dufam, ze je to katolik.”

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji citatelia, obrazky k tejto poviedke su vsetky z farmy, kde zijem. Rozhodla som sa tentoraz zostat blizko mojho obydlia, lebo ako sa vravi, ak Ti nie je blizke miesto, kde zijes, tak neobjavis krasu nicoho nikde na svete.

Dufam, ze Vas moje pavuciky neodstrasia, rada ich studujem a obdivujem ich jemne, ale pevne pavucie vlakna po ktorych sa premavaju s ohromnou sikovnostou...ich opatrny pohyb na pavucej sieti mi pripomina nas kazdodenny zivot, cez ktory balancujeme opatrne, pripravujuc sa, ako najlepsie vieme na prekvapenia a tazkosti, ktore na nas cakaju za kazdym rohom.

Nasa poviedka nas pomaly ale iste privadza do casu, v ktorom sa podaktori z nas (ti starsi) narodili a umoznuje mi nahliadnut na nas zivot (a verte mi, nie je az taky rozdiel v ktorom kute sveta zijete) z bezpecneho nadhladu. Rada by som sa dotkla temy, ktora je pre mnohych z Vas velmi citliva. Mnohi z Vas, moji citatelia z domova su veriaci, niektori v pravom slova zmysle, pre niektorych viera je osobna vec a niektori neveria z principu, neuvedomujuc si, ze kazdy z nas veri niecomu, aj ked to nemusi byt 'boh' v nabozenskom zmysle slova.

Ja osobne verim, ze z kazdeho svetoveho nabozenstva sa mozme vela naucit. Kazda viera poukazuje na nasu zranitelnost a uci nas nestratit nasu 'ludskost' a co je najdolezitejsie snazi sa upriast neviditelnu siet, ktora spaja vsetkych ludi....v momente vsak, ked zacneme verit, ze nasa viera je nad vsetkymi ostatnymi, ta siet sa roztrha, ludskost sa zacne vytracat a ostava len ta zranitelnost....

Prajem Vam krasne VELKONOCNE SVIATKY, nezabudnite na tradicie a dovod preco oslavujeme Velku Noc, ale tiez prosim nezabudnite, ze su mnohi ludia na svete, ktori mozno veria v nieco ine ako my, ale nie su preto menej ludskejsi, nez my:)

  

WINDJANA JE SPAT Cast 9.

     “ Pozri sa na moj zasnubny prsten,” sestricka z vedlajsieho oddelenia k nej pristupila ked odmeriavala medicinu pre pacientov.

Perpetua polozila odmerky na nemocnicny stolcek a objala sestricku: “ Je krasny, Irene, som stastna pre Teba.”

      “ Oh, Perpetua, nevies si to predstavit, ako sa citim, teraz sa zacnu pripravy na svadbu, budes moja hlavna druzicka, poviem Ti, kedy je skuska siat…”

      “ Damy,” zrazu spoza rohu sa ozval prisny hlas vrchnej sestry: “ Ked ste skoncili skolu, to je este neznamena, ze znizite z pracovneho standartu, pripravte pacientov, bude visita.”

Obidve sestricky sa rychlo uklonili, ked postarsia sestra ich obisla s noom hore a ked vosla do pacientskej izby, s chichotom sa schovali na zachode pre zamestnancov.

     “ Oh, Perpetua, budem rada, ze tuto vrchnu uz viac neuvidim, moj nastavajuci povedal, ze hned po svadbe letime do Londyna, nasiel si tam pracu…”

     “ Letite, myslela som, ze pojdete lodou,” Perpetua jej skocila do reci.

     “ Kde Ty zijes, dievca,” Irene si vzdychla a upravila si pred zrkadlom uniformu: “ Je rok 1959, mame Boeing jets, ktore su v Europe za par dni a su celkom lacne, ako moj nastavajuci vravi, mozme si to dovolit.”

     “ Uvidis svet, Irene, to je fantasticke.”

     “ Perpetua, pridi za mnou, myslim, ked sa usadime, pocula som, ze potrebuju v Londyne sestricky.” Irene ju naraz chytila nadsene za ruky: “ To by bolo fantasticke, moj muz, teda buduci tam ma rodinu, ale ja tam nikoho nepoznam.”

Perpetua smutne pokrutila hlavou a podvedome sa dotkla brucha: “ Myslim, ze ma cakaju ine starosti,” vzdychla si, ale ked zbadala Irenin spytavy pohlad, rychlo ju objala: “ Ale bude mi za Tebou strasne smutno.”

     “ Irene, Irene…” Zaculi vykriky zvonku. Irene jej este raz stisla ruku a vybehla von. Perpetue sa naraz zakrutila hlava a obratil sa jej zaludok. Nez sa stihla spamat, umyvadlo bolo plnne jej ranajok. Rychlo sa oplachla, umyla umyvadlo a vysla von.

     “ Perpetua, vyzeras ako duch,” postarsi doktor sa pozrel hore, ked pristupila k pacientovej posteli ktoreho prave vysetroval: “ Myslim, ze najlepsie spravis, ked dnes skoncis skor, aj tak z Teba nie je ziaden uzitok.”

     “ Ale pan doktor,” zacala slabo protestovat, ale znovu si musela dat ruku pred usta.

On len mavol rukou k vychodu a ona utekala rychlo spat na zachod.

Ked sa jej zaludok utisil, sadla si na lavicku v nemocnicnom parku rozmyslajuc kde pojde. Zimne slnko sa horko tazko preskriabalo cez mraky a nachvilu polaskalo vsetko teplymi lucmi. Ale od oceana sa uz hnali tmave mraky a vedela, ze o chvilu sa spusti lejak. Vsetko nahle stmavelo. Vstala z lavicky a rychlym krokom sa pobrala k zastavke. Zlte listy jej suchotali pod nohami. V Broome vzdy svieti slnko, aj ked prsi svieti slnko…vzdychla si, ked si sadla do poloprazdneho autobusu a cez sklo pozorovala veternu spust vonku. Zrazu sa jej vyskove budovy velkomesta stratili pred ocami a uvidela Broome, ako ju privital toto leto.

                                                                                

Mestecko vyzeralo ako predtym, len Cinska stvrt sa zmenila, par tradicnych obchodikov sa stracalo medzi obrovskymi vilami v novom Azijskom style.

      “ Som rada, ze perlarske lode este existuju.” 

     “ Zabudni na perlarske lode, farmy s umelymi perlami sa rozmohli

a hadaj, kto ich teraz vlastni?” pysne jej oznamil otcim, ked otvaral dvere na ich starom domceku.

     “ Tak televizor prisiel aj do tychto kutov,” Perpetua objavila znamu skrinku v kute: “ Urcite Vam to zobralo divakov z kina.”

     “ Drzime sa nad vodou.” Pokrcil plecami.

     “ Povedala som mu, ze to ma zavriet.” Elizabeth vosla opatrne dnu a v polovici chodby sa musela opriet o stenu.

Perpetua jej bezala na pomoc, ale ona len kyvla rukou: “ To nic, chod pomoct otcimovi vybalit, ja sa zatial pozbieram.

Ked vecer pili caj v obyvacke, Elizabeth naraz chytila Perpetuu za ruku a tahala ju letnej izby: “ Pod, nieco Ti ukazem.”

     “ Ty si zacala malovat, Mama.” Perpetua skrikla prekvapene ked sa obzerala po novozariadenom atelieri plnom rozpracovanych krajiniek.

“ Toto je z  dedovej farmy, vsak?” Zastala pri jednom, ktory zobrazoval vodopad s jazerom skryvajucom sa v zeleni s tajomnou jaskynou odrazajucou sa od hladiny vody.

                                                                                     

Elizabeth len mlcky prikyvla. A ked videla Perpetuin spytavy pohlad si vzdychla: “ Ked mi doktor oznamil, ze moje zdravie mi moze hocikedy vypovedat, akosi som viac zacala spominat na minulost a tuzim sa vratit spat…”

     “ A toto je moj otec vsak?” Perpetua nezne pohladkala portret mladeho vojaka v pristave.

Zrazu otcimova hlava sa objavila v dverach: “ Juan Lee volal, uz nas cakaju, dnes je predsa ta perlarska party.”

    “ Oh, ja som na to uplne zabudla,” Elizabeth sa v panike otocila na Perpetuu: “ Rychlo sa chod obliect, musis spoznat nasu novu smotanku.”

-

Perpetua sa nevedela vynadivat, ked zastali pred jednou z novych Cinskych vili a ocitli sa v priestrannej zahrade vysvietenej Cinskymi lampionmi. Mnozstvo ludi v smokingoch a vecernych satach sa prechadzali medzi tropickymi naaranzovanymi vodopadmi a casnici ich obiehali zo vsetkych stran s tackami so sampanskym a kaviarom.

     “ Ten tucny Cinan v bielom saku tu vlastni najviac perlovych fariem, toto je jeho dom,” zasepkala jej Elizabeth do ucha a chytila si jej nahrdelnik z umelych peral: “ Mala som Ti pozicat jeden z mojich nahrdelnikov, toto je perlova party.”

     “ Ja nemyslim, ze potrebujem jeden,” usmiala sa Perpetua huncutsky.

     “ Pozri, tam je tvoja kamaratka z detstva, uz by si ju ani nespoznala vsak?” Elizabeth ukazala smerom k lavicke, kde sedela plnostihla zena v zle usitom kostyme s postarsim panom s vycnievajucim bruskom.

     “ Kitty?” Perpetua skrikla neisto a pobrala sa tym smerom. Ale Kitty, ked ju zbadala necakala, vyskocila a vrhla sa jej do narucia.

     “ Pod Perpetua, nech si chvilu oddychnem od toho mojho zgrlosskeho muza,” Kitty ju tahala prec od lavicky. Po ceste z tacky zobrala dva pohare so sampanskym a ked zasli za roh, sadla si na makku travu pod najblizsi strom, podala Perpetui, ktora ju s uzasom nasledovala, jeden pohar a druhym si s nou strngla: “ Na nas dve.”

    “ Ale Kitty, tu nemozme takto sediet, niekto nas tu objavi.” 

Kitty vsak mavla rukou, vypila pohar do dna a odhodila ho do krika, potom si s ulavou vyzula lacne lodicky a labuznicky sa oprela o kmen stromu. Ked si vsimla, ze Perpetua nad nou stale neisto stoji, pozornejsie sa na nu zahladela: “ Vyzeras naozaj dobre v tych Francuzkych koktailovych  satach,

tie museli stat furu.”

     “ V meste je casto vypredaj…”

    “ V meste,” vzdychla si Kitty a pohladila miesto vedla seba: “ Sadni si, neboj sa, nezaspinis sa.” 

Ked si Perpetua k nej nakoniec sadla, zbadala na jej dychu, ze to nie je prvy pohar, co dnes vypila. “ Kitty, ako sa mas?”

                                                                                                                                                            

    “ Bajecne,” zasmiala sa Kitty ironicky: “ Driem od rana do vecera v tej jeho krcme a on mi nechce dat ani na novy kostym, tento som tu mala minule, este k tomu mi bol aj maly, musela som si ho presit, vies po tretom decku…”

    “ Ty mas uz tri deti?”

   “ A co si si myslela, cas leti, ‘cas su peniaze’, ako vravi ten moj zgrlos, a teraz, ked zacala ‘strihacska sezona’ a mame stale nabite, tak ich ani nevidim.”

Ked zbadala Perpetuin zhrozeny pohlad, tak sa len zasmiala: “ Moja mama sa o nich stara a tak aj lepsie, lebo tito strihaci oviec si nedavaju pozor na usta, keby si videla ako sa Windjana zmenil, mohla som mu tisic krat povedat, ze domorodcov dnu nepustame, hodil na stol zvazok bankoviek a povedal, ze na vojne boli vsetci rovni…”

     “ Videla si ho, kde je?” Perpetua sa naraz k nej otocila a stisla jej ruku, ze Kitty skrikla od bolesti.

    “ Neblazni, odtrhnes mi ruku,” Kitty si odtiahla ruku a pokracovala:

“ Striha s ostatnymi partakmi tu okolo ovce, teraz su myslim tu nablizku u Modreho Joa, tam nebudu dlho, ten ma len okolo tisic oviec a potom sa nastastie pakuju a my budeme mat chvilu pokoj.”

   “ Si si ista, ze su u Modreho Joa, to je ta najblizsia farma nie?”

   “ Hm, myslim, ak uz neodisli do vnutrozemia, tam maju viac prace, Perpetua kam bezis, este si mi nepovedala ako je v meste?”

                                                                                  

 Skoro rano vyskocila z postele, umyla si vlasy a obliekla jej oblubene bezove nohavice s bielou bluzkou.

     “ Kam sa chystas?” Elizabeth ju privytala v jedalni, kde prestrela vajcia so slaninou.

Perpetua si uchlipla z kavy a stroho poznamenala: “ Musim ist na farmu Modreho Joa, moze ma otcim odviezt alebo si musim najst iny transport?”

     “ Perpetua, neblazni, je skoro rano…rozmysli si to,” Elizabeth sa na nu prosebne zahladela.

Perpetua bojovne vystrcila bradu.

    “ Co sa deje?” Elizabethin muz strcil hlavu do dveri.

    “ Prosim Ta odvez ju,” Elizabeth mavla rukou a ked videla Perpetuu radostne utekat k vychodu, zakricala za nou: “ Pije ako duha, nebud sklamana, to uz nie je Windjana akeho poznas.”

Ale Perpetua namiesto odpovede len silno buchla dvermi.

Otcim si ju skumavo prezeral, ked sa hrabali po prasnej ceste k prvym farmam, ale ked videl, ze nema naladu rozpravat, nechal ju tak. Zeny su nevypocitatelne stvory, cert aby sa v nich vyznal, dumal si sam pre seba.

Vydychol si, ked konecne po nekonecnom otvarani a zatvarani farmarskych bran, zastali pred rozlahlou rezidenciou a sam Joe na nich krical z verandy, kde si pil ranajsiu kavu: “ Pan filmarsky majster, dnes nejako skoro, ides mi ponuknut nejake dobre filmy?”

     “ Dobre Rano, nemal som to v umysle, ale ked som uz tu preco nie urobit reklamu mojmu kinu.” 

Perpetua pomaly vystupila z auta a sledovala neisto, ako jej otcim sa zvital na verandovych schodoch s farmarom a ukazoval smerom na nu: “ Toto je moja nevlastna dcera Perpetua, chcela by Ta poprosit o laskavost.”

    “ Moje meno je Joe, rad Vas spoznavam mila slecna, ako Vam mozem byt napomocny?” Uzemcisty farmar jej otcovsky potriasol pravicu, ked k nim konecne pristupila a vludne sa na nu zahladel.

    “ Rada by som Vas poprosila, ci by ste neuvolnili Vasho strihaca oviec na par hodin, nevidela som ho uz roky, potrebujem sa s nim porozpravat.”

    “ Strihaca oviec, hm, zaujimave,” farmar sa uskeril a zakyval na jeho spravcu.

   “ Windjana je jeho meno, je to rodinny hm nieco ako priatel, vyrastali spolu ako deti.” Jej otcim jej pomohol a ona sa nanho vdacne usmiala.

    “ Prived Windjana.” Farmar zakrical na spravcu a potom sa obratil na Perpetuu: “ Pre mna si to moze dorobit v jeho volnom case, len jeho partaci neviem ako to zoberu.”

                                                                            

    “ Dakujem,” Perpetua si vydychla a farmar im ukazal aby ho nasledovali.

     “ Budem rad, ked si date so mnou ranajky, teraz zijem ako vdovec, zena je v Perthe na nakupoch.”

Ked im mlada domorodkyna priniesla na terasu caj s mliekom a ‘scones’, Perpetua vykrikla od prekvapenia: “ To si ty, Mary?”

Domorodkyna sa na nu zahanbene usmiala ale ked jej farmar pokyval rukou, rychlo zmizla za dverami: “ Vidim, mlada slecna, ze mate prehlad o vsetkych domorodcoch v okoli.” Zasmial sa prekvapene a Perpetua sa zahanbila.

     “ Pomahala som mniskam v klastore, kde sa o nich starali…” Zacala sa ospravedlnovat, ale stratila rec ked zbadala Windjana vystupovat hore schodmi. V nemom uzase sledovala jeho obnazene mocne ramena lesknuce sa od potu, jeho jemne crty, ktore boli maskovane vonkajsou tvrdostou a jeho oci, ktore sa na nej zastavili v nahlom prekvapeni.

     “ Volali ste ma ‘boss’?”

     “ Windjana,” farmar k nemu pristupil slavnostne a potlapkal ho po pleci: 

“ Neviem cim si si to zasluzil, ale dnes je tvoj stastny den, tato prekrasna slecna chce s Tebou stravit cas.” Rukou ukazal na Perpetuu a zacal sa smiat.

     “ Dakujem Joe, to by stacilo,” Perpetua naraz vyskocila zo stolicky a chytila ohureneho Windjana za ruku: “ Je tu niekde kludne miesto, kde by sme sa mohli porozpravat?”

Windjana mlcky prikyvol a ukazal jej aby ho nasledovala. Ked sa obzrela videla cez sietkove dvere Mary ako ju sledovala s pohladom plnym nenavisti. 

     “ Dve hodiny, mila slecna, nezabudnite, dve hodiny.” Krical za nimi farmar a jeho posmievacny hlas jej brnel v usiach aj ked sa im farma stratila z oci a oni sa ocitli v hustej busi.

                                                                                     

Windjana si naraz sadol pod vysoky Eucalyptus, kde este zostali fliacky zelenej travy: “ Este je rano, tak tu je prijemne, niekedy si sem chodim oddychnut.” Odkaslal si nervozne a zacal si sulat cigaretu.

     “ Windjana, tak dlho som Ta hladala, myslela som, ze Ta v Korei zabili, ale Ty si sa vratil, Windjana, ty si sa vratil.” Perpetua si k nemu prisadla a nemohla zastavit prival slov: “ Tvoju perlu stale nosim, pozri, musis si ju teraz zobrat…” Bez rozmyslania si odopla bluzku a odvesila si  perlu..

Ked mu ju vsak podavala, Windjana ju jemne chytil za ruky a zaveslil jej perlu spat na krk. Prilozil jej prst na pery a ked stichla, pokracoval v odopinani jej bluzky.

     “ Slecna tu je konecna, slecna ste v poriadku?” Perpetua sa mykla ked zbadala nad sebou stat sofera autobusu.

     “ Prepacte prosim, akosi som sa zamyslela.” Perpetua sa zahanbene ospravedlnila a vystupila na konecnej do husteho dazda. Ked sa cela premocena konecne dotrepala domov, prekvapena Mary ju privitala vo dverach: “ Dnes ste skoncili nejako skoro, preboha ty si cela mokra…”

     “ Mary, ja musim ist domov, zajtra davam vypoved v nemocnici.”

     “ A co tak zrazu?” 

     “ Mala som to urobit uz davno,” Perpetua sa na nu rozhodne usmiala a pobrala sa do hostovskej izby zbalit si kufor.

                                                                                  

Cestovanie mam v krvi, kazda moja nova cesta ma privadza k novym objavom, mozem cestovat po tej istej ceste a predsa je vzdy ina. Na jednu z mojich ciest ste sa vybrali so mnou. Spolu sledujeme biele klbko, ktore sa pomaly odvija smerom do minulosti, teraz sme sa spolu ocitli v 50 rokoch v Australii, hoci vacsinna z nas nebola ani na svete, nova skusenost nam pomaha porozumiet nas vlastny cas v ktorom zijeme. CESTUJEME SPAT ABY SME LEPSIE VYCHUTNALI 'TERAZ' A LEPSIE SA PRIPRAVILI NA 'ZAJTRA'.
Fotograf Jonathan Scott, ktory stravil 30 rokov zobrazovanim zivota nasich prvych predkov, domorodcov z Juznej Afriky napisal: ' Jediny zaciatok, ktory pozname je cas nasho narodenia ako smrt je iba nasim koncom.'
Na zaciatku kazdej z mojich nespocetnych ciest citim blizkost nasich prvych predkov, ktori 
sa vybrali na prvu cestu...cez celu Afriku az k brehom Stredozemneho mora, kde sa jedna skupina vybrala hore do nasich koncin, mili Europania a druha na vychod do Azie a odtial s castymi zastavkami na nespocetnych ostrovoch, ktore ako prirodny most ich spojili s najstarsim kontinentom, cez ktory sa uberaju moje nespocetne cesty...citim neuspokojitelnu tuzbu neustale cestovat az kym mi moje nevypovedaju sluzbu a potom mi uz zostane len jedine...takze cestujme spolu, kym sa nase klbko kruti....