Moj sused pstros

Moj sused pstros

Pre Slovakov doma z laskou zo Zapadnej Australie


Niektori ludia zbieraju anekdoty, ini si prinasaju musle z dalekych ciest, ja si ukladam utrzky rozhovor, vyraz tvare,
dotyk ruky, odraz slnka na hladine, dozvuk krokov na kamennej dlazbe...milion nesuvislych vnemov v mojej pamati.
Ked polozim pero na papier tak sa naraz vynoria a ten kalejdoskop vnemov sa vyformuje do mojej dalsej basne a ci poviedky. Mnohi moji Slovenski citatelia mi napisali,ze im uz nestacia ich znalosti Anglictiny sledovat moje pisacky na Australskych blogoch, tak skusim znovu trosku moju matercinu...

Sunday, May 29, 2011

Cast 11 PERPETUA V PERTHE




     “ Este si daj vina,” jej novopeceny muz jej prelial pohar az sa cervena farba rozliala po bielom obruse a tiekla dole stolom: “ Tento rok sa Ti vydarilo stryko Joe,” Marco zdvihol jeho pohar k ustam, nevsimajuc si skriekajucu Perpetuu, ktora rychlo odskocila, aby si zachranila jej svadobne saty.

     “ Budete krstit,” zasmial sa z plnnych ust postarsi talian oproti a zdvihol svoj pohar do vysky: “ Som rad, ze Ti chuti, Marco, musite prist do ‘Margaret River’ otvoril som novu vinaren.”

     “ Mama mia, vnuca je na svete a Vy ste mi nic nepovedali,” objavila sa zpoza rohu Marcova mama s tanierom plnnym oliv a domaceho ‘proschuta’.

     “ Marco ide otvorit nasu novu banu v Pilbare,” Marcov otec sa naraz neisto postavil az sa mu podarilo prevratit misu s  paradajkovou omackou:
“ Nasli sme nove lozisko zeleznej rudy, je to ‘bomba…”

     “ Ja ti dam ‘bomby’, Mama Mia, moja najlepsia specialita …” Jeho zena k nemu pribehla a zacala ho bit uterkou a kricat nieco po taliansky.

Marcov otec ju zo zartu buchol po zadku: “ Prestan vyvadzat mama,” a potom zdvihol jeho do plna naliaty pohar: “ Na nase bohatstvo, my ukazeme tymto Australakom, uz nas nebudu prezyvat ‘wog’, na nase bohatstvo moja rodina.”

Vsetci vstali a znovu si zacali strnkat ako uz sto krat predtym a vsetci sa zacali objimat a bozkavat. Talianska zahrada skryta v rozkvitnutych stromoch v ich Perthskej vile na brehu Labutej Rieky sa ozyvala krikom a talianskym spevom. Perpetua sa potichu zdvihla a nenapadne opustila spolocnost. Vosla do priestranej haly s obrovskymi oknami, kde v rohoch stali napodobneniny greckych soch a stale sa jej nechcelo verit, ze toto je jej dom. Vosla opatrne hore mramorovym schodistom a v jej priestrannej brokatovej spalni si pomaly prezriekla jej pokvapkane svadobne saty za pripraveny hodvabny biely kostym. Spinave saty hodila do kuta, sluzba, ktora chodi denne cistit ich dom sa o to postara.
Pisal sa rok 1961. Z okna pozerala na malebnu tichu zatoku preplnenu plachetnicami, ktore sa klzali po hladine ako po priezracnom skle. Cervena ziara zapadajuceho slnka oziarila aj jej novu rozjarenu mnopocetnu rodinu pod jej oknom. Bolo ich tolko, ze si stale nemohla zapamatat ich mena, co oni samozrejme brali ako osobnu urazku. Ale na konci len mykli plecom, ved ona nie je jedna z nich.
Pritiskla jej dlane na sklo a s uzasom pozorovala ako nespocetne deti v roznom veku santili po zahrade a ich ciernovlase perfektne upravene mamy na nich neustale vykrikovali. Ich postarsi snedi muzi so sedivujucimi kuceravymi vlasmi hlasno gestikulovali za stolom rozjareni alkoholom a oblapkavali kazdu zensku postavu, ktoru dosiahli. S prekvapenim zistila, ze jej novopeceny muz nie je ziadna vynimka. A nezda sa, ze by si vobec vsimol, ze tam chyba. Jej nova mama sa vsak zacala po nej obzerat, ked so skupinou postarsich talianok neprestavali nosit na stol nove dobroty, ktore boli vzdy privitane velkym jasotom. Perpetua sa rychlo odstupila od okna a sadla si do zamatoveho kresla v kute. Zachvilu ju urcite objavi a bude sa musiet pripojit k spolocnosti, alebo este horsie, znovu ju zavlecie do jej kralovstva – kuchyne a bude ju ucit varit po Taliansky, aby nahodou jej najmladsi synacik Marco nezomrel pri tej Australskej zene od hladu, ako ju pocula casto zasomrat. Alebo sa jej to zdalo? Keby tak mohla tej jej talianskej Anglictine porozumiet.
Keby tu tak mohla byt jej mama, nahle ju obliala clivota, a videla tento prepych, urcite by na nu bola pysna. Ale otcim jej odpisal, ze Elizabeth jej priputana k lozku. Marco jej slubil, ze pojdu do Broomu, hned ked to bude mozne, ved ho musi predstavit, to budu vsetci vyvaleni, akeho krasavca si doviedla. Ani Jack nemohol prist, chcela mu ukazat, akych pribuznych ma ona, ale odpisal jej z Londyna, su tam s Ronou stastni, viac tam zevraj zarobia. Aspon ze Mary a George pricestuju zajtra, uz sa nemoze dockat, co povedia, ked im ukaze tuto vilu. 

      “ Mama mia, Pertua sa stratila, Petua,” pocula kricat z dolnej haly Marcovu mamu. Volala ju ‘Petua’, lebo to bolo najblizsie ako mohla vyslovit jej meno. Perpetua si vzdychla, uhladila si vlasy a na vysokych lodickach opatrne zacala schadzat dolu mramorovymi schodmi do sveta jej novej rodiny.







2.

     ‘ Hlasime sa Vam s Juzneho Vietnamu, kde nasa mlada hrdinska spevacka, ktora ma iba sedemnast tento rok sa rozhodla podporit nasich Australskych vojakov a prave teraz pre nich spieva. Predstavujeme Vam 
‘ Little Pattie’…’

Perpetua sa prestala hrat s jej synom a utekala k televizoru aby pridala zvuk.

     “ Ticho Marco, toto je dolezite,” zahriakla ho, ked jej neprestaval podavat kocky.’ 

     “ Ty, ty, mama, ja chcem, ja chcem,” zacal sa hadzat o zem a malymi pestickami bit do dlazky.

Perpetua ho zdvihla zo zeme, otvorila dvere na jeho detskej izbe a posadila ho tam, potom rychlo zavrela dvere napriek jeho protestom. Ked sa vratila k obrazovke videla tam plavovlasu spevacku, ktoru kedysi davno spoznala na plazi v Sydney. Perpetua pocuvala slova jej piesne a uvedomila si, ze ich pozna: ‘ He’s My Blonde Headed Stompie Wompie Real Gone Surfer Boy.’
Perpetua zvysila hlas, aby prehlusila plakanie jej syna a zacala spievat s nou.
Zrazu sa obraz pokazil a zachvilu jej reporter oznamil, ze koncert musia rychlo zrusit a spevacku evakuovat. Pise sa rok 1966, vyznamna bitka ‘Long Tan’ sa zacina len par kilometrov od miesta koncertu. Perpetua zacala nervozne prepinat kanaly aby sa dozvedela viac, ale ziadna stanica uz viac Juzny Vietnam nespomenula.

Dalsia vojna, tento krat v Vietname. Dobre, ze uz zrusili povinnu vojensku dochadzku a nezoberu mi muza do vojny. Vzdychla si pre seba. Ale ako sa dozvie, ci je ‘ Little Pattie’ v poriadku…

     “ Marco, kde si ?” zrazu sa otvorili vonkajsie dvere a Marco starsi v elegantnom ciernom obleku s lesklou viazankou vosiel dnu a s hlukom zabuchol dvere. Ked pocul krik z detskej izby rychlo tam utekal a o chvilu uz niesol na rukach usoplene uplakane chlapca.

     “ Mama, mama sa nechcela so mnou hrat,” stazovalo sa chlapca.

     “ Hej, chlapi neplacu,” tisil ho otec a potom z kozeneho kufra vytiahol novu futbalovu loptu: “ Pozri co mam, musis zacat trenovat, vsetci Taliani su v tom dobri, musime ukazat tymto Australakom ako sa hra poriadny futbal.”
“ Pozri”, zacal behat s loptou po vylestenej hale a maly Marco ho zacal s vyskotom nahanat.

    “ Zoberte tu loptu vonku,” Perpetua so vzdychom zhasla televizor a stihla zachytit loptu, ktora len len ze nezhodila sochu.

     “ Hej, tyzden som nebol doma a zase Ta boli hlava,” starsi Marco k nej s vyskotom priskocil a stipol ju do lica: “ Menis sa na ‘macochu’, zatvaras mojho syna do izby a ‘svojmu milovanemu muzickovi’ si urcite zase pripravila len studenu ‘Anglicku’ sunku brr.”

     “ Marco, ty si chodis domov kedy chces, tvoj syn sa na Teba stale pyta, ale ty tu nikdy nie si,” Perpetua zacala protestovat, ale on ju obsypal bozkami.

     “ Muz je na to, aby nosil domov peniaze, aby si mohla zit v tomto…”
Prestal ju bozkavat a ukazal na prepych okolo: “ Ja od Teba len chcem aby si vsetok svoj cas venovala mojmu synovi, prihlasil som ho uz na sukromne hodiny tenisu, futbalu, Talianciny /lebo to ho ty nemozes naucit/ a Francuztiny…”

     “ Ale on ma len styri roky, Marco,” Perpetua znovu skusila protestovat.
Marco ju stisol az zjajkla a pritisol jej prst na pery aby stichla: “ Na buduci rok zacne aj sukromnu predskolu, najlepsiu v Perthe a to je len zaciatok, dam ho studovat do Londyna, nezabudaj, ze bude z neho buduci ‘zelezny magnat’ a na to mu len Taliansky sarm nebude stacit, aj ked…” Marco ju znovu pustil a zacal sa zvrtat pred Benatskym zrkadlom: “Mozem povedat, ze moj ‘vzhlad’ zarucuje moje uspechy v ‘business’.”

     “ Hlavne u zenskej klientely,” Perpetua prehodila ironicky.

V tom sa otvorili dvere a vosla Marcova Mama s velkymi taskami plnymi dobrot: “ Mama Mia, co sa stalo mojmu vnucikovi, zase sa Ta tvoja Australska mama o Teba dobre nestara,” zdvihla maleho Marca na ruky a obsypala ho bozkami az zacal jacat od rozkose. Ked ho polozila na zem, obratila sa k Perpetui:

     “ Vedela som, ze Marco sa dnes vracia domov, tak som Vam doniesla veceru, lebo viem, ze inak by sa tu vela nenajedol.” A hned sa ceremone vybrala do ich kuchyne vybalovat.

     “ Tak ja som jedinna, co nic neviem,” Perpetua za nou dobehla a pomahala jej vybalovat.

Marcova mama prevratila oci: “ Jeho nova frajerka mi to povedala, tam sa zastavil, nez prisiel sem.”

Perpetua buchla tanierom a hrabala sa k dveram do haly: “Marco, je to pravda?” Ale svokra ju chytila za rukav a vtiahla spat do kuchyne.

      “ Prestan skriekat, vsetci Talianski muzi su rovnaki, preco si si ho ty zobrala ha?” Pozrela ohurenej Perpetui priamo do oci a poklopkala si na celo: “ Aj ked neviem co on na Tebe vidi, vsetci chcu blondinky, to bude asi v tom, jedno Ti vravim, Taliani neopustaju rodinu, to je nasa zachrana, a hlavne ked mu das syna, tak dievca rozum do hrsti, nauc sa varit, preber sa k zivotu a nemas sa o co bat.”

Perpetua sa jej vymykla z ruk a pobrala sa krajat zlostne cibulu, az male kusky lietali na vsetky strany. Svokra sa zacala zvrtat v jej kralovstve a pritom si pospevovala. Marc sa zjavil v malym Marcom na rukach v kuchyni a zacal chutnat maminu cestovinu:

     “ Mnam, to je dobrota, ochutnaj to Marco,” strcil jeho synovi kus do ust a zacal sa smiat: “ My sa mame ako krali, Marco, ako krali.” Potom pristupil k mame a dal jej na obidve lica velky bozk az jej lica ostali spinave od paradajkovej stavy. Marcova mama ich odohnala zartovne uterkou.

     “ Berte sa prec vy huncuti.”

Potom Marco so synom na rukach pristupil k Perpetui, ale ta sa odsunula. On nieco posepkal synovi do ucha a ten ju objal a pobozkal. Perpetui vystupili slzy do oci. 

     “ To je od cibule,” otocila sa k jej muzovi, ale on na nu len huncutsky zmurkol a ona vedela, ze sa ho nic nespyta. 




3.

     Vecer v spalni, ked vyskereny cakal, kedy sa docese a pride si k nemu lahnut sa nahle rozhodla rozpravat.
     “ Marco, uz pat rokov cakam, kedy konecne si najdes cas a pojdes so mnou pozriet moju mamu,” otocila sa k nemu cakajuc na odpoved.

Marcova tvar sa zamracila s nevolou: “ Vies dobre aky som zaneprazdneny, neznasam, ked musim ist pozriet bane do tej divokej prasnej Pilbary a to je este raz tak daleko..”

     “ Marco, ale ty si mi to slubil, den ked sme sa zobrali, prisahal si na sochu svate panny Marie, co tvoja mama ma v kuchyni,” prehlasila Perpetua triumfalne.

    “ Vazne?” Poskrabal sa Marco a potom sa uskeril: “ To som musel byt dobre opity, porozpravame sa o tom zajtra, dobre?” A naciahol sa za nou a zvalil ju do postele.

    “ Marco, ja to myslim vazne,” oslobodila sa z jeho objatia a sadla si na kraj postele.

     “ Boze, Vy zenske nedate pokoj, mozem zato, ze si bola tehotna a potom bol Marco moc maly…” Vyskocil Marco z postele a nervozne zacal chodit hore a dole.

     “ Ale teraz Marco uz nie je babatko a moja mama chce vidiet svoje vnuca a samozrejme konecne svojho zata, fotky jej to nenahradia.”

     “ Vzdavam sa, na buduci tyzden letim do Pilbary, poletite so mnou a pojdeme pozriet perlovu farmu v Broome, moj svagor tam ma investicie, plati?”

Ked videl, ze sa konecne zacala usmievat, skocil na nu a zasepkal: “ A teraz uz konecne zacnime vyuzivat tuto postel, lebo zhrdzavie od necinnosti.”

     Rano vsak, ked mu usmiata niesla hore schodmi kavu a francuzke rohliky do postele, zazvonil niekto pri dverach. Polozila tacku na zem a utekala otvorit.

Postar jej dal do ruky telegram, zasalutoval a odisiel. Panicky roztrhala obalku a ked precitala obsah, svet sa s nou zakrutil.

Ked otvorila dvere na spalni bleda ako krieda a videla ho labuznicky sa roztahovat v posteli, skocila nanho plnna zurivost a zacala ho bit telegramom po hlave.

     “ Uz je neskoro, a ty si tomu na pricine, ty,” kricala a ked telegram jej vypadol z ruky, tlkla ho pastami hlava nehlava.
     “ Hej, hej, vidim, ze Ta ovplyvnuju nase zvyky a menis sa na horucu Talianku.” Zasmial sa a chytil jej ruky.

Perpetua sa snazila oslobodit, ale ked videla, ze nic nezmoze proti jeho sile, klesla na jeho hrud a rozplakala sa.

Marco sa zatial naciahol za telegramom, ktory spadol pod postel a jednou rukou ju objal a druhou otvoril list a precital ho.

     “ Hej, bambino, utis sa, to nie je tvoja ani moja vina,” 
hladkal jej jemne vlasy a pritom jej nezne sepkal do ucha: “ Zajtra je pohreb, dnes zavolam na letisko, rano stihneme Pilbaru a na obed sme tam, kupime krasnu kyticu a zaplatime aj nahrobny kamen, najkrajsi v Broome…to je osud, bambino, obycajny osud.” 




4.


     Ked pristalo lietadlom na prasnom letisku blizko banickeho mestecka nazvaneho ‘Tom Price’, Perpetua si len dala dolu zavoj na ciernom klobuku
a odhodlane prestupila do tereneho auta, ktore na nich cakalo. Maly Marco nadsene poskakoval okolo v ciernom malom obleku, ktory sa prachom farbil do cervena.  Ked zastavili v mestecku, ktore vo vyske 747 metrov nad morom bola najvyssie polozene v Zapadnej Australii, Marco bol vo svojom zivle.V perfektne usitom ciernom zamate si vobec nevsimal ako krici medzi zaprasenymi banikmi v kockovanych koseliach a sortkach s tazkymi topankami na nohach.

     “ Toto sme pomahali vystavat, len tento rok,” nadsene rozhadzoval rukami a ukazoval jej novovybudovane montovane domceky, ktore sa rozprestierali vsade dookola nich: “ Tu byvaju vsetci banici, ktori pracuju aj v nasich baniach.”

     “ Zamestnavate aj domorodcov,” Perpetua nadsene skonstatovala, ked zbadala par domorodcov prechadzat cez prasnu cestu.

    “ Co ja viem, asi,” Marco mykol plecami: “ Kazdy kto chce pracovat a ma dost sily, ukazem Ti, taku banu si este nevidela..”

    “ Marco, podte dnu, pripravili sme pre Vas obcerstvenie,” postarsi banik k nim pristupil a potriasol jej muzovi pravicu.

    “ Johny, na Teba sa mozem vzdy spolahnut, no ako to ide,” Marco mu srdecne stisol ruku a nasledoval ho, chytiac maleho Marca za ruku a kyvnuc na Perpetuu aby ich nasledovala. Perpetua zostala nerozhodne stat, ked zbadala postarsieho domorodca ako na nu uprene hladi. Podisiel k nej a ukazal na zarasteny kamenny kopec, ktory sa vypinal nedaleko mestecka.

     “ Povedzte ‘boss’, nech tam nekopu jamu,” nepozeral jej do oci, ale do zeme a ona sa musela nahnut aby rozumela jeho ‘Pidgin’ anglictine /mix domorodych a anglickych slov, ktorymi sa dohovaraju domorodci na severe/.

    “ Nerozumiem, musite rozpravat pomalsie,” Perpetua zasepkala nezne a odhrnula si zavoj.

    “ Tam su jaskyne,” domorodec ukazal este raz na kopec: “ S domorodymi kresbami, s kresbami nasich predchodcov, su tam uz 35 000 rokov.”

     “ Perpetua, pod dnu,” Marco sa objavil vedla nich, chytil ju za ruku a tahal ju dnu. V polceste sa zastavil a otocil k domorodcovi, ktory tam zostal stat.

    “ Neobtazuj lady, Jim, vies, ze sa to nepatri, a dostal si padaka, vela pijes a trepes hluposti.”

    “ To nerobte, ‘boss’, co budu moje deti jest.” Domorodec padol na kolena do strenu prasnej cesty, ale Marco si ho uz nevsimal, postrcil Perpetuu pred sebou do uradnickej miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Neskor ked sledovali s uzasom z vyhliadkovej veze, ako pod nimi sa nakladne auta a ludia pohybovali dokola v pravidelnom rytme ako mravce v strede obrovskej vykopanej jamy, Perpetua chytila Marca pod pazuchu a opatrne sa spytala:

    “ Preco si ho vyhodil, kde bude teraz byvat?”

    “ Perpetua, nemiesaj sa do veci do ktorych nerozumies, domorodci nemaju narok na ubytovanie, byvaju v ich chatrciach okolo, tak vzdy byvali, na to su zvyknuti.”

    “ Budete kopat aj na tom kopci za mestom?” Perpetua sa postavila pred neho: “ Tam su ich jaskyne a nemozete to znicit, to je jedina historia, ktoru tu mame v Australii.”

    “ Tak uz dost, Perpetua,” odsunul ju na bok a posunul maleho Marca k zabradliu: “ Pozri, Marco, toto Ti bude raz patrit.”






5.

         Perpetua sa zadusala slzami, ked zostarnuty farar, ktory prisiel z Derby sa modlil nad vykopanym hrobom jej matky. Marco stal dostojne s jej synom po pravej strane a zlava sa krcil nahle zostarnuty jej otcim.
Marco ho musel podopierat, ked hadzal hrudu na vylestenu bronzovu truhlu jej matky. Perpetua mala pocit, ze tam chce padnut za nou. Dlho tam stal, nahle neisty co ma robit dalej. Otocil sa a pozrel na nu s nemou otazkou: Ako mam dalej zit? Perpetua priskocila k nemu a podoprela ho z druhej strany a spolu ho viedli od hrobu prec. Potom potichu sledovali ako ostatni bieli obyvatelia Broomu hadzali smutne zem na truhlu. Nasledovalo par mnisok, ktore zostali verne ich kostoliku. Perpetua sa pozrela doprava kde pomaly chatrali byvale domovy pre domorode deti a klastor. Aj nemocnica prestala sluzit svojmu ucelu, postavili novu v strede mesta. Zrazu sa maly Marco, unudeny dlhym smutnym procesom rozbehol pomedzi hroby klastorneho cintorina smerom do busi. Perpetua sa rychlym krokom pobrala za nim. Nahle ho zbadala potknut sa o nahrobny kamen a dopadnut s krikom na kopu hliny. Ked tam dobehla, zbadala ze nejaky vysoky domorodec s malym dievcatom pomaha Marcovi na nohy a pocula ho ako nahlas protestuje:

     “ Nechytaj ma, papa vravi, ze vy ste spinavy.”

Rychlo ho chytila za ruku a chcela ho vyhresit, ked jej pohlad padol na domorodcovu tvar.

    “ Windjana,” vyhrkla neschopna pohybu.

Windjana sa na nu smutne usmial a postrcil chude kucerave dievca pred neho. Perpetua pustila Marcovu ruku a objala tuho Mary Bernadette.
Citila ako Mary stuhla v jej naruci od strachu a pustila ju. Ona rychlo utekala spat do bezpecia za Windjanov chrbat.

    “ Toto by sme chceli aby si dala za nas na Elizabethin hrob, myslim, ze by sme tam neboli vitani.” Windjana ticho prehovoril a vlozil jej do ruk kyticu z domorodych kvetov s jednoducho kartickou: ‘ Spi sladko Stara Mama.’
Bolo to napisane detskou rukou.

Perpetua skryla jej tvar v kvetoch a nahla bolest jej pretala hrud. Ked zdvihla zrak, Windjana s Mary Bernadette stali uz na konci busi vedla Mary s dietatom na rukach. Stali tam ako sochy a pozerali mlcky na nu.

     “ Mary Bernadette, odpusti mi, odpusti mi Mary Bernadette,” zakricala z plnych pluc a nohy sa jej podlomili v kolenach. Nezbadala ani ako jej syn odbehol spat k otcovi a teraz ho vedie jej smerom. Zaborila si tvar do vlhkej hliny a rozplakala sa. 

     “ Hej, bambino, nerob circus, pod nech Ta utriem, nemozes predsa takto pred ludi,” Marco k nej pristupil, postavil ju na nohy a jemne jej utieral hlinu z tvare bielou satenovou vreckovkou.

    “ Otec, tam boli domorodci, taki cierni…” Maly Marco ho tahal za sako a ukazoval smerom do busi.

Perpetua nahle odstrcila muzovu ruku a pozrela sa kde jej syn ukazoval, ale bus bola prazdna, akoby to vsetko co sa stalo bol len sen.

    “ Hej, Marco, ty si tak rad vymyslas, a co je toto?” Jej muz naraz zdvihol kyticu zo zeme a zvedavo si ju obzeral.

    “ Nedotykaj sa toho,” Perpetua mu ju rychlo vytrhla a pritisla si ju k hrudi.

Jej muz len mavol rukou, chytil maleho Marca a smeroval k vychodu cintorina. V polceste sa otocil a zavolal na nu: “ Obrad sa skoncil, budeme Ta cakat v aute, nebud dlho, Tvoj otcim je velmi unaveny.”

Perpetua sa pomaly pobrala k hrobu jej matky a polozila skromnu kyticu do stredu. Nebolo ju ani vidno medzi umeleckymi vytvormi z umelych kvetin.
Sedela tam a cakala. Citila sa taka prazdna, ani plakat uz nemohla. Cakala. Cakala, ze bude pocut kroky a Windjana s Mary Bernadette si klaknu vedla nej. Tma vsetko zakryla a nikto neprisiel. Ked opustala cintorin a pomaly sa vliekla k autu v jej srdci vedela, ze uz nikdy neuvidi Windjana a jej dceru.

V noci, v atelieri jej matky, ked pomaly balila obrazy, ktore jej matka zanechala, jej otcim zaklopal na dvere a neisto vosiel dnu.

     “ Tvoja matka ma tu nikdy nechcela, toto bolo jej kralovstvo.” Zasepkal a dotkol sa jedneho z obrazov.

     “ Nemozes jej to mat za zle otcim,” Perpetua si stazka vzdychla: “ Toto bolo jej miesto, kde zila cely svoj zivot este raz.”

Otcim pokyval hlavou a mlcky si sadol oproti obrazu vojaka so zasnivanymi ocami: “ Cely cas ked som ju osetroval, ked rakovina pomaly nicila jej telo, tak mi opakovala ako ma ma rada.”

Perpetua sa zahmlili oci dalsim prudom slz. Prisadla si k otcimovi a on ju chytil otcovsky okolo ramien a pokracoval: “Ale ked bluznila pred smrtou tak volala niekoho ineho meno.” Nachvilu bolo ticho a potom ukazal na portret vojaka: “To bol on koho volala.”

     “ To bol moj otec,” Perpetua povedala potichu.

     “ Ja viem,” jej otcim si vzdychol a potlapkal jej ruku: “ Vy zeny ste mysteriozne tvory, nikdy Vas nepochopim.”






6.  

    Spat v Perthe v ich vile, Perpetua rozvesala par maminych obrazov z obdobia ked zili s mniskami v dolnej hale a cakala co na to Marco povie.

    “ Perpetua, toto je Taliansky dom, rozumies, Taliansky, prosim Ta nenic nasu kulturu s tymito spinavymi domorodcami.” Nahnevane prskal, ked sa po tyzdni zase ukazal doma.

     “ Zabudol si, ze aj Vas prezyvali spinavy ‘wog’, ked ste sem prisli.” Zasycala mu Perpetua do tvare.

     “ Takto so mnou nerozpravaj,” chytil ju naraz za laket az zvyskla od bolesti: “ Nikto si nedovoli teraz tak volat nasu rodinu, ktora je jedna z najbohatsich v Zapadnej Australii a ty prva…” Pustil ju a mavol rukou.

     “ Citaj noviny, uz par rokov mozu volit a dokonca musia byt plateni rovnaku mzdu,” kricala za nim, ked sa isiel do spalne vybalit.

     “ Ale to nevies, ze ich vyhodili, lebo nebudu domorodca platit ako bieleho, radsej si najmu bieleho a teraz chodia okolo mojich bani a prosia ma o pracu.” Marco sa naraz objavil spat v spalnovych dverach.

     “ Len si davaj pozor aby si o tie bane neprisiel,” Perpetua si priblizila jej tvar k jeho: “ Domorodci sa zobudzaju, zacinaju protestovat, Yolngu kmen zo severu isiel protestovat pred Federalnu vladu proti otvarania bani na ich uzemi.”

     “ Bambino, kto sa o nich stara, nic nedosiahnu, tento stat potrebuje vyvazat rudu a my mu ju dodavame,” Marco chytil jej tvar do ruk a chcel ju pobozkat, ale ona sa mu vytrhla.

     “ Len pockaj, potrebuju len pravnikov, uz prvy domorodec vystudoval na Univerzite, dlho to nepotrva.”

     “ Do slaka, Perpetua, ked sa ich tak zastavas tak chod s nimi zit.” Marco sa rozculil a zabuchol jej dvere na spalni pred nosom.





7.



Presiel rok a novy ministersky predseda Holt vyhlasil referendum. Perpetua radostne zakyvala novinami : ‘ 93 percent Australcanov volilo, aby Domorodci dostali plnne obcianstvo: 44,000 pravych domorodcov z vnutrozemia aj z ostrovov a 200,000 miesancov /pol domorodec, pol biely/ sa po prvy raz v Australskej historii stanu pravoplatnymi obcanmi.’
Perpetua kricala do chladneho Majoveho vzduchu z verandy jej Perthskej vily a jej hlas sa odrazal na sytomodrej hladiny Labutej Rieky pod nou.
Poslala vzdusny bozk a zasepkala : “ Kdekolvek ste Mary Bernadette, moja dcera a Windjana, prajem Vam to z celeho srdca, myslim na Vas kazdy den.”


 V ten isty moment Windjana sedel na plazi v Broome, jeho oci boli schovane pod obvazom a pri nom jeho dcera drziala jeho bielu palicku.
O referende ani nechyrovali, trvalo dlho kym sa spravy z mesta dostali do bushi. A aj ked uz niekto z mesta prisiel s niecim takym, domorodci ho len odbili, uz boli zvyknuti na hocake zmeny a jedno isto vedeli. Hocaka 
zmena od bielych je zla pre domorodca.

     “ Mary, aky je ocean, vidis nejake perlarske lode?”  Windjana zdvihol hlavu a s pozitkom vdychoval morsky vzduch.

      “ Indicky ocean je pokojny a vidim vdialke jednu perlarsku lod, urcite boli hladat prazdne musle dobre na kultivovanie peral.” Pokojnym hlasom recitovala Mary Bernadette. 

     “ Musime Ta poslat spat do skoly, Mary Bernadette,” vzdychol si Windjana a chytil si obvazy: “ Keby ma len tato “ slnecna choroba” 
/ v 60tich rokoch slepota od silneho slnka bola velmi rozsirena medzi domorodymi farmarskymi pomocnikmi, trvalo dalsich desat rokov, kym sa vlada rozhybala a vyslala specialnych ocnych lekarov a dobrovolnikov vysetrovat tento nezvycajny ukaz/ nepolozila.”

     “ Neboj sa, papa, Mary si nasla robotu cistenim domov Broomskych bohacov, aj ja jej pomaham, my sa o Teba postarame.” Chude kucerave dievcatko ho objalo kostnatymi ruckami a on znovu sklonil hlavu. Ked sa dlho neozyval, Mary Bernadette ho pohladkala po sedivujucom strnisku a zacala trkotat aby ho rozveselila.

    “ Vies, papa, ja viem pisat aj citat, sestra Bernadeta ma kedysi davno naucila a vravela, ze ja som jedna ucena domorodka, lebo malo domorodcov vie citat a pisat.”

     “ To je pravda,” usmial sa Windjana: “ Moje pisanie nie je slavne, vzdy mi stacilo, ked som vedel napisat svoje meno a s citanim….”

     “ Vies co mi sestra Bernadeta kedysi davno precitala z Mestskej kroniky?” Mary Bernadette mu nadsene skocila do reci, rada, ze sa moze pochvalit jej vedomostami: “ V roku 1699 William Damper or Dampier neviem presne, bol prvy biely, ktory nasiel perlove musle tu na brehu.”
Hrdo dupla kostnatou nozkou do piesku a cakala na jeho odpoved. Ale on len viac sklonil hlavu a mlcal.

    “ Papa, pocuval si ma?”

Windjana smatral az narazil na jej ruku a pevne jej ju stisol: “ My sme domorodci, moji predkovia lovili perly davno predtym, nez sem prvi bieli zavitali.”



     “ A odkial je tvoj kmen, nikdy si o nom nerozpraval, povedz mi, ostatne domorode deti sa mi smeju a vravia, ze mi nie sme naozajstni domorodci, lebo ty si nepresiel ritualom bojovnika…”

     “ To je pravda, ale Mary, tvoja nevlastna mama patri do starobyleho domorodeho kmena pustnych ludi, spytaj sa jej, porozprava Ti o nich.”

     “ Naozaj?” Dievcatko sa nanho vazne zahladelo: “ Tak potom preco k nam nepridu?”

      “ ‘Velka Piesocna Pust’ je velmi daleko a Mary bola odtial ukradnuta ako dieta…”

      “ Ja viem, sestra Bernadeta mi povedala, ze ju vychovavala, ale ze nebola taka mudra ako ja.” Mary Bernadette sa hrdo vypla: “ Ale kde je tvoj kmen, ako sa vola?”

Windjana znovu nastavil tvar morskemu vanku a ticho zacal rozpravat: 
“ Casto sa mi sniva o mojom ostrove, zeny s nahrdelnikmi z musiel klopkaju do rytmu a muzi tancuju okolo ohna v palmovych sukniach a potom zaznie signal z musle a vsetci muzi poskacu do lodiek a ide sa na lov peral…aj ja som tam bol s nimi …”

     “ Kde je ten tvoj ostrov?”
     “ Neviem,” vzdychol si Windjana: “ A uz ho ani nikdy neuvidim.”

      “ Sestra Bernadeta mi povedala, ze tu noc ked Ta nasli, zachranili aj stovku Azijskych utecencov z ostrova Java.”

      “ Hm, vela domorodcov z ostrovov sa skusali dostat na ich lod a je stovka malych ostrovov okolo Kimberley, ktory je moj?”

      “ Ked vyrastiem, tak pojdem hladat tvoj ostrov.” Hrdo prehlasila Mary Bernadette.

      “ Najprv si musis kupit lod a musis ju vediet ovladat, vies, ze iba bieli tu vlastnia lode a nikto z nich Ta nezoberie?”

       “ Hm, na to som nepomyslela,” poskrabala sa po hlave Mary Bernadette.



       “ Teraz mame ine starosti, ” Windjana stazka vstal a tapal okolo seba. Dcera mu rychlo podala palicku a on nou zacal smatrat okolo seba. Mary Bernadette ho nasmerovala smerom k vychodu z plaze: “ Nabuduce Ti ukazem, kde moja mama je pochovana, je to nedaleko, tu na plazi.”

Ked po hodine obisli domorodu osadu a dalej skryty v busi nasli ich domcek nahrubo postaveny z kuskov dreva, kory a plechu, Mary Bernadette radostne pridala do kroku lebo zacitila vonu ‘damper’ /domacy Australsky chlieb/. Vnutri jej Mary odkrojila riadny kus a k tomu jej podala obity hrncek plny silneho cierneho caju s cukrom.  Mary Bernadette donho tuzobne zahryzla a sadla si na dlazku ubitu z dosiek vedla jej mladsieho brata, ktory sa hral s kuskami dreva.

      “ Ja nechcem, nechaj detom,” zasomral Windjana do rohu kuchyne, kde Mary stavala cajnik na stary sporak. Pomaly sa dosuchtal do zadnej izbicky, drziac sa stien oblepenych starymi novinami a zatiahol prudko zaves. Bola to jedina miestnost okrem kuchyne a tam vsetci spali. Coskoro ho poculi nepokojne odfukovat.

     “ Mary Bernadette, dnes som uprosila jednu milostivu Lady, aby Ti doverovala s upratanim jej domu,” Mary sa nahla k nej: “ Zajtra priviazem maleho Winjanda o stolicku, aby ho Windjana pocul, kde sa pohybuje a my dve musime …”
     “ Ale papa povedal, ze ma da spat do skoly, lebo som mudra,” zacala fnukat Mary Bernadette.

Maly Windjana sa rozplakal a Mary ho chytila na ruky a strcila mu korku z chleba do ust: “ Mary Bernadette, iba my dve sme zostali zivit tuto rodinu, Tvoj papa …”

     “ Do konca tyzdna zbalte vsetko potrebne, pocestujeme do hlavneho mesta, dufam, ze tam najdem niekoho, kto mi pomoze so slepotou.” Zaculi naraz jeho chraplavy hlas cez roztrhany zaves.

      “ Windjana to je daleko, najmenej tyzden cesty aj viac,” Mary sa rozplakala: “ A nikoho tam nepozname, ako sa tam vobec dostaneme.”

      “ Moj stary partak nas zoberie kus cestu na jeho nakladiaku, ide si hladat robotu do bani v Pilbare a potom uvidime.”

      “ Windjana, Windjana, prosim Ta, toto je jediny domov, ktory pozname,” vzlykala Mary a kyvala sa z boka na bok. Maly Windjana sa k nej pridal. Aj Mary Bernadette vystupili slzy do oci, nemala rada Broome, ale bolo to jedine co pozna.

     “ Prestante fnukat, alebo chodte von,” zakrical Windjana cez zaves: “ Tu nepozname nikoho, alebo nikto nas nechce poznat ako tam, nemame co stratit, bude ako som povedal.”

Mary sa rychlo pratala s detmi cez dvere lebo poznala, ze Windjana s hnevom nezartuje a teraz to bolo este horsie. Vonku si sadle pod podstienok do zavetria a zakryli sa dekou. Pozerali na eukalyptove stromy okolo nich, ktore sa pomaly zacali stracat v tme. Mary rychlo nazbierala par konarov okolo a urobila maly ohnik.

     “ Mary, porozpravaj mi o svojich pustnych ludoch.” Mary Bernadette zaprosila a pritulila sa k nej.

Mary pohladkala spiaceho chlapca na jej rukach a prilozila dalsi kus dreva na maly ohnik: “ Bolo to tak davno, uz neviem, co je sen a co je skutocnost,
pamatam si, ze sme kempovali pri jednej vodnej nadrzi v pusti a priviedli pred nasu radu starsich mlady par, ktory usiel do puste.”

      “ Co znamena ‘rada starsich’?” Prerusila ju Mary Bernadette.

      “ Nevsimla si si v domorodej osade tu vedla, tych starych domorodcov co vacsinou sedia pod tym uschnutym Eucalyptovym stromom a vzdy ked sa nieco prihodi …”

     “ Hej pamatam si, este v skole u mnisok chlapec z osady ukradol pecen chleba, mnisky mu dali bicom na chrbat a bolo to, ale spat v osade mu vecer pri ohni prerazili lytko ostepom, vratil sa so zapalenou ranou a mnisky mu to osetrili a volali tych v osade; ‘nezboznici’…” 

     “ Hej, Mary Bernadette chces to pocut do konca ci nie?”

      “ Prepac, Mary, uz Ta neprerusim,” Mary Bernadette sa poslusne zakutrila do deky a nastavila usi.

      “ Nuz, kde som to prestala, Keralup bol krasny mlady bojovnik, jeho naha koza sa mu leskla pokryta kresbami, ktorymi mu pokryli telo len pred mesiacom v tajnom rituali, kde bol pokrsteny z chlapca na muza. Dostal aj vlastne ‘bojove meno’ – ‘ Rychly Orol’, lebo jeho ostep nikdy neminul ciel.”

     “ Preto sa smeju Domorodci tu, ze Windjana nie je ‘pravy muz’, lebo nema vlastny kmen a ‘bojove meno’ vsak?”

      “ Mary Bernadette!”

      “ Uz Ta neprerusim, slubujem, pokracuj,”

       “ Keralup sa mohol teraz ozenit, nanestastie on si vybral Mulewu, ktora bola jeho krvnou pribuznou z davneho pokolenia a preto ich manzelstvo bolo ‘tabu’.  Keralup s nou usiel do puste, ale samozrejme na druhy den ich vystypovali a nez slnko zapadlo za obzor, stali pred radou starsich, pamatam si to ako dnes.”

Mary sa odmlcala a po chvile ju netrpezlive dievca tahalo za rukav: “Co sa s nimi stalo, dovolili im sa zosobasit?”

     “ Oni porusili ‘tabu’ a to sa trestalo len smrtou, zavreli ich na noc a rano ich cakalo ukamenovanie.”

Mary Bernadette si skryla tvar do dlani: “ Sestra Bernadeta mala pravdu, vy ste obycajni ‘bezboznici’.”

Mary s nou zatriasla: “ Nikdy takto nerozpravaj, ty si tiez jedna z nas, ja som zena tvojho otca, podla domorodych ty si moja dcera takisto ako tento tu.” Otocila sa spat k malemu Windjanovi, ktoreho to trasenie vyrusilo zo spanku a zacala ho tisit a pomaly vysvetlovat: “ Pust je nemilosrdna, iba silni preziju v nej, nase zakony zarucuju ze nasa krv zostane cista a budu sa rodit len silni bojovnici a zdrave matky, ktore porodia tychto bojovnikov.”

Mary Bernadette vsak zatato mlcala a tak Mary si len vzdychla a ticho pokracovala: “ Oni vsak tu noc usli.”

     “ Naozaj?” Dievca ozilo a zatlieskalo rukami: “ Ja som to vedela, ved on bol silny bojovnik.”



     “ Tu noc prisla aj pustna burka, vyzeralo to, ze pust je na ich strane,” usmiala sa Mary, my deti sme im vsetci drzali palce: “ A v to rano nas vystopovali prvi bieli, predstavili sa ‘Archeologovia’, vsetci sme boli vystraseni, ani rada starsich nam nevedela pomoct a to sa nikdy predtym nestalo, ani oni nikdy nevideli taky cudny kmen s divnym menom a kazdy sa bal tych ‘lietajucich drakov’ na ktorych prifrcali, vsetci sme mysleli, ze prileteli rovno z oblohy.”

     “ Myslis auta?” Zasmialo sa pohrdlivo dievca: “ A to bolo stastie, nie?”

Mary sa zahladela do dialky a slzy jej vyhrkli do oci: “ Za nimi prisli dalsi bieli a dalsi, nas vsetky deti vytrhli z ruk matiek a zavreli do tmaveho auta,
pamatam sa ako sme sa tulili k sebe a jacali a pozerali cez male zadne okienko ako nase matky bezia za autom a kvilia…pamatam si ako ma moja starsia sestra objala.”
    “ Kde je tvoja sestra?”

Mary pokrcila plecami: “Dlho sme cestovali, bez zastavky, vytiahli ma z auta polomrtvu, ani som nevnimala svet, ked ma dali Sestre Bernadete do narucia, neviem…” Mary sa naraz rozplakala: “ Neviem, kde su ostatni, viem len, ze v tu noc vylozili v nasom klastore iba mna.”

     “ Takze nevies, co sa stalo s utecencami?” Dievca si posuchalo sklamane bradu.

      “ Po dlhom case k nam priviedli vystrasene dievca z puste, asi v tvojom veku,” ozila naraz Mary: “ Cele noci sme sa rozpravali v nasom domorodom jazyku o nasich rodicoch, az raz,”

      “ Vedela nieco aj o utecencoch?” Mary Bernadette sa dychtivo spytala, ale Mary ju nepocuvala, zahlbena v myslienkach.

Sklonila hlavu a potichu zasepkala: “ Nikdy som nikomu o tom nerozpravala, je to tazsie, nez som si myslela.”

     “ Mary, rozpravaj, prosim Ta,” dievca nou potriaslo.

     “ Prestan, zobudis ho,” naraz Mary sa prebrala do skutocnosti a utrela si slzy: “ Jedna z mnisok nas nasla, mali sme zakazane rozpravat nasimi domorodymi jazykmi a tak nas rano zbicovali a potom oddelili.”

     “ Uz si ju nevidela?” 

Mary smutne potriasla hlavou: “ Az na marach, ked sme za nu modlili, zomrela na horucku.”

     “ To je smutne,” pokrutila hlavou Mary Bernadette.

Mary znovu smutne potriasla hlavou: “ Ani nie, kazdy druhy den sme sa za niekoho modlili, nebola dost silna, vela deti nebolo dost silnych,” vzdychla si znovu: “ A to bolo posledny krat, co som rozpravala mojim pustnym jazykom.”

Ked Mary po dlhej pauze pozrela na nevlastnu dceru vedla nej, vsimla si jej sklamany vyraz, tak ju chytila za ruku a nezne dodala: “ Neboj sa, stihla mi povedat o ‘utecencoch’.”

      “ Naozaj?” Vykrikla nadsene Mary Bernadette.

     “ Nas kmen nasilne presidlili k blizkemu mestecku a rada starsich prestala mat neobmedzenu moc nad domorodcami, tam uz vladli len biele zakony.”

     “ Takze boli zachraneni,” vydychla si Mary Bernadette.

     “ Bieli ich vystopovali na konci velkeho sucha, ked vsetky studne v pusti vyschli, zobrali kamery a chceli zevraj natocit film o poslednych obyvateloch puste.” 

     “ A natocili ho?”

    “ Keralup bol vychudnuty na kost, ale stale mal jeho ostep a lovil, lebo nasli pri nich maleho pustneho klokana. Malawi vyzerala ako kostra, ale stale este vladala naklast maly ohnik a vypracovat zvieraciu kozu, aby si ju jej bojovnik mohol navliect okolo bedier.” Mary ticho rozpravala: “ Zobrali ich s nimi ukazat im civilizaciu, ukazat ich kmen, ale oni sa hned na druhy den pytali spat do ich domova, do puste.”

     “ Videla si ten film?”

     “ Nie,” Mary zhrozene pokrutila hlavou a prilozila si prst na usta: “ Uz su mrtvi, nemala som o nich ani rozpravat.” Potom chytila Mary Bernadette za bradu a otocila si jej tvar k svojej: “ Nikdy sa nepozri na mrtveho domorodca, tym ho len zneuctis, to je uz len schranka, prazdna schranka, ktora bola opustena, to uz nie je on alebo ona.” Pozerala sa jej vazne do oci: “ Slub mi to!”

    “ Slubujem!”


Blizi sa koniec Jesene na nasej pologuli a po dlhom obdobi sucha k nam zavitalo obdobie dazdov. Blizi sa k polnoci, ked Vam dopisujem dalsiu poviedku a vonku hrmi burka. Divoky vietor od oceana ohyna eukalypty a prve velke kvapky dazda osviezuju vyprahnutu zem....konecne aj v nasich castiach sveta zem voni...
Prave som dopozerala 'Fair Game', kde sa hlavny predstavitel, univerzitny profesor pytal svojich studentov: "Preco vzdy hladame to co nas rozdeluje a nie to co nas spaja? Ako zareagujeme, ked vidime niekoho trpiet, nie je to niekto z nasej rodiny, nie je to niekto z nasho mestecka, nie je to niekto, kto rozprava nasim jazykom, nie je to niekto kto vyzera ako my....Je preto jeho utrpenie mensie? Je nasa vina mensia, ked sa rozhodneme ignorovat jeho bolest?"