Moj sused pstros

Moj sused pstros

Pre Slovakov doma z laskou zo Zapadnej Australie


Niektori ludia zbieraju anekdoty, ini si prinasaju musle z dalekych ciest, ja si ukladam utrzky rozhovor, vyraz tvare,
dotyk ruky, odraz slnka na hladine, dozvuk krokov na kamennej dlazbe...milion nesuvislych vnemov v mojej pamati.
Ked polozim pero na papier tak sa naraz vynoria a ten kalejdoskop vnemov sa vyformuje do mojej dalsej basne a ci poviedky. Mnohi moji Slovenski citatelia mi napisali,ze im uz nestacia ich znalosti Anglictiny sledovat moje pisacky na Australskych blogoch, tak skusim znovu trosku moju matercinu...

Friday, March 30, 2012

ZAVER SEPTEMBER PERLARSKY FESTIVAL



     A znovu je tu cas ‘Shinju Matsuri’ Japonskeho Perlarskeho Festivalu v Broome. Ludia v Japonskych maskach tancuju po uliciach. Toto je jediny specialny tyzden v roku, ked perlarske lode, ako kedysi vyplavaju na ocean lovit perly. Ako kedysi.
Prave perly, male zrnka piesku obalene v muslovom obale. Nic viac a nic menej.
Nemaju tvrdost diamantu ani neznicitelnost zlata. Mozu byt bezcenne alebo hodnotnejsie ako zlato. Ty im davas hodnotu.  Ich hodnota sa odraza v ludskom oku.
V malom japonskom obchodiku na konci ulice si tucny American prilozil ruzovkastu perlu k oku a obdivne sa na nu zahladel. Maly Japonec sa na nho usluzne usmial a podal mu ciernu perlu. American zaporne zavrtel hlavou.
      “ Tieto su vzacnejsie,” pokyval hlavou.
      “ Preco?” American sa zacudoval.
     “ Ludia si ich viac cenia,.” Japonsky predavac pokrcil plecami a tajomne sa usmial: “ Zberaci orchidey sa zabijaju pre kvet, svet je plny zahad.”
American sa zasmial a hodil na stol kreditnu kartu.

Mestecko je plne turistov a obyvatelia Malajskeho, Cinskeho, Japonskeho a Europskeho povodu, ktori sa prisposobili zmenam sa pretekaju v ponukani turistickych atrakcii.
Perpetuin rodinny dom bol zrekonstruovany na dovolenkovu chatu. Domorode chatrce boli zrovnane so zemou a domorodci sa odstahovali cez toto rusne obdobie hlbsie do bushi. Turisti by si ani neboli vedomi, ze tam vobec nejaki domorodci zostali, nebyt par domorodych sprievodcov, ktori boli najati turistickymi spolocnostami na prehliadku kresieb v jaskyniach a pripravy domorodych specialit nad ohnom.
Iba nedaleky klastor s kostolikom a Broomska galeria s obrazmi Elizabeth Durrack su dokazom, ze Perpetua a Windjana neboli len vyplodom mojej fantazie.
A este niekto…



FABIAN

Fabian som prvy krat zbadala v poslednej lavici v stvrtej triede, ked som prisla ucit do jeho skoly tazko zvladnutelne deti. Tmavy kuceravy chlapec s inteligentnymi ocami a 
sibalskym usmevom. Bol carodejnik s ceruzkou a jeho portrety a kresby z oblubenych filmov si jeho spoluziaci nalepovali do zositov. Bol vzdy prvy v triede, ktory vyriesil 
matematicke hlavolami alebo postavil najkomplikovanejsiu konstrukciu z kociek.

Fabian bol najhorsim ziakom v triede. Chodil neskoro, neumyty a bez ranajok a bez prospektu, ze v ten den si kupi v skolskom stanku s obcerstvenim, desiatu alebo obed. Ak to nebol samozrejme jeden z par dni do mesiaca, kedy vytiahol z vacku 50 dolarovku a pozval vsetkych spoluziakov na obed. Nikto nevedel odkial ma peniaze ani nikto radsej nechcel vediet. Vedelo sa ze jeho otec sedi vo vazeni a jeho matku nikto nikdy v skole nevidel. V dni kedy prisiel do skoly dobity, napachnuty alkohom a v tricku, ktore stratilo farbu aj tvar sa predpokladalo, ze otec bol asi prepusteny ‘nachvilu’ za dobre spravanie. Jeho skolska taska bol plastikovy sacok, v ktorom mal jeden z jeho oblubenych vynalezov, praktickych zartikov, ktore rad uplatnoval na spoluziakov ale este radsej ucitelov. Ked sa zufala riaditelka a ucitelia, ktorym zmenil vyucovaciu hodinu na cirkusove predstavenie pytali preco to robi. Jeho odpoved bola vzdy rovnaka. 
On nenavidel skolu a viac ako skolu neznasal ucitelov. V tom mladom veku si urobil plan, ze ak obrati skolu naruby a nebude poriadne fungovat, tak ju vyprazdnia a on bude mat pokoj. Vyhrazka na prepustenie zo skoly bola zbytocna, za styri roky stihol vystriedat vsetky skoly v okoli. Z nasej skoly, ktora vacsinou prichylovala najvacsich nezbednikov uz nebolo kam ist. A on to vedel. 
Nespocetne mnozstvo detskych odbornikov a psychologov, ktori prisli dolezito s harkami papiera pod pazuchou po niekolkych hodinach len neurcito mavli rukou. Niektori vahavo navrhli, ze treba spolupracovat s jeho rodinou. No aj urychlene dodali, ze neexistuje zakon, ktori by donutil domorode rodiny spolupracovat so skolou, alebo sa len jednoducho starat o ich deti. Stat nechcel opakovat chybu z minulosti, ked domorode deti boli nasilne odnate od rodicov. Skola dostala zvysene financie. Riaditelka pocitala peniaze a nevedela co dalej. Zacali sme Fabianovi v skole robit sendviche, ale on ich casto odmietal. On chcel dobroty ako mali ostatni.  

V zufalej situacii riaditelka mu navrhla zostavat par dni doma s jeho rodinou a dat vydychnut ucitelom a spoluziakom.  Napriek jeho odporu k skole jej navrh neprijal a dokonca odmietal opustat skolu po zvoneni, ked mohol dokoncit rozrobeny model, alebo hru na pocitaci bez pritomnosti hlucnych spoluziakov. Napriek jeho pozvaniam na obed, kresliarskym a matematickym schopnostiam, spoluziaci ho obchadzali. Bol to strach zmiesany s nedoverou a pohrdanim. Bol spinavy domorodec.

Najvacsim jeho nepriatelom bol Kaid. Vysoky bledy blondavy chlapec v najmodernejsom obleceni, ktory rad tyral zvierat aj spoluziakov, ak mu neurobili po voli. Jeho najvacsou zabavou bolo nechavat nedojedene desiatove a obedove dobroty pod Fabianovym nosom a potom to pred nim slavnostne hadzat do kosa. Vsetko sa muselo pred nim zamykat, lebo Kaid bol ‘kleptoman’. Psycholog to vysvetlil, ze vsetko kradne, lebo to mu dava istotu. V castych vybuchoch zlosti, ktore prisli z nicoho nic zacal hadzat stolicky o stenu, nicit nabytok, kopat do stien a do dveri...Jeho matka vyobliekana v najnovsej mode prisla nahnevana a v nevyberanom slovniku nam objasnila jej nechut, ze sme jej prerusili nakupy a druhym dychom nas ubezpecila, ze nemoze nahradit skody, lebo je slobodna matka styroch malych deti. Tak ako pre Fabiana, nasa skola bola Kaidova posledna stanica. Kaidovou vyhrou bol jeho ‘obchodnicky vztah’ k ucitelom. Ucitelia sa naucili ‘kupovat’ Kaidovo dobre spravanie ‘podplacanim’. Kaid ‘prosperoval’ a ucitelia mali pokoj. Az kym znovu nevybuchol a ‘obchodnicke vyjadnavanie’ zacalo odznovu…

Fabian sa vsak nedal ‘podplacat’. Fabian bol ‘nacasovana bomba’ a kazdy v nasej skole cakal so zatajenym dychom, kedy vybuchne…



MOJ ZIVOT NESTOJI ZA NIC
Piaty rocnik zacal Fabian s neustalimi narazkami na smrt. Spestroval nam zivot roznymi prikladmi ako si vziat vlastny zivot alebo ublizit niekomu okolo. Zato travil vacsinu vyucovania za dverami s vychovavatelkou, ktoru uvadzal do stavu sialenstva jeho nespocetnymi praktickymi zartikmi.
V jedno horuce poobedie, ked teploty vystupili na 40tky a bolo to utrpenim pre obidvoch travit cas na kamennej verande pred triedou vletela vychovavatelka ako bez duse do triedy a s hrozou ukazovala na sportovy sklad oproti. Na najvyssom spicatom bode strechy stal Fabian a robil akrobaticke kusky. Plech musel byt rozhoruceny, lebo nevydrzal sa ho drzat dlho a zacal skakat.
Vyletela som von a zacala som nanho vykrikovat aby zisiel dolu. Fabian sa na mna vitazne zahladel. Jedna nula pre neho, podarilo sa mu ma vyviest z rovnovahy. Medzitym sa riaditelia z obidvoch skol  / hlavnej aj pre tazko zvladnutelne deti/ zhromazdili pri mne a zacali vyratavat vsetky pravne procesy, co sa so mnou a so skolou stane ked si ublizi. 
Vypytovat sa ma preco k tomu doslo a preco som tomu nepredisla. Preco som sa rozhodla ho drzat na horucej verande namiesto pouzit terapeuticku miestnost / prazdna miestnost, kde sa ziaci privezovali v najhorsich situaciach/. Nikdy som ju nepouzivala.
Fabian nas chvilu zo strechy so zabavou pozoroval a potom zacal poskakovat pricom rukami sa snazil udrziavat rovnovahu.
Vedela som, ze v tejto situacii to bude jednoduche zvalit vinu na mna a tak som im kyvla, ze nepotrebujem ich pomoc. S radostou sa vzdialili.

Jedina moja sanca bola zostat pokojna a nedat sa vyprovokovat. Necitit
zlost and sebalutost nad mojou situaciou do ktorej  ma tento nespratnik dostal. Inak tam nema zmysel zostat ucit.
Fabian vykrikoval ako jeho zivot nestoji za nic. Pri kazdom upozorneni zacal skakat vyssie. Tak som sa vzdala. Pri jednom zo skokov sa preboril cez strechu. Stala som pred tymi zatvorenymi dverami do sportoveho skladu. Vnutri bolo ticho. Pred ocami mi prebiehalo vsetko naukladane sportove naradie. Dych sa mi s hrozou zastavil, ked som si vybavila kopije na hod do dialky naukladane spicatym koncom hore v strede miestnosti. Pomaly som odomkla dvere a nakukla do tmy vnutri. 

Zrazu som zacula vysmievacny smiech:
     “ Hej, tento krat to nevyslo, to si stastna, co?”

Sedel na kozenom matraci vedla kopiji a z prelomenej strechy nanho padali kusky materialu. Cez dieru v streche sa predral luc slnka a osvietil ho. Naraz vyzeral tak bezbrane. Mal skrabance na tvari a rukach, ktore trochu zacali krvacat. Sadla som si vedla neho a skontrolovala jeho zranenia.

     “ Nenavidis ma?” Spytal sa naraz.

Pokrutila som hlavou: “ Ty sa sam nenavidis.”

     “ No a co.”  Nafukol sa.



     “ Pod osetrime tvoje skrabance, nastastie sa Ti nic nestalo.”

Prekvapene som zistila, ze bez slova pocuvol a dal sa viest von, kde nas cakal zastup ucitelov s riaditelmi na cele, ktori debatovali situaciu a najlepsi trest pre Fabiana.

Viac sme o tom s Fabianom nerozpravali hoci cela skola mala o com rozpravat velmi dlho. Stresovu dovolenku som si nevybrala a Fabian pokrcil plecami, ked mu oznamili ze jeho pohyb po skole bude obmedzeny a prestavky stravi zbieranim papierov. 



VYMEN NOZ ZA CERUZKU


 V siestom rocniku Fabian zacal ohrozovanim jeho ucitelky Cinstiny nozom, ktory potiahol v nasej skolskej kuchyni, kde mame s detmi hodiny varenia. 

       “ ‘Tvoj’ Fabian zase vyvadza, pani Li potrebuje pomoc.” Jeho vychovavatelka pribehla za mnou. Uz sa to stalo pravidlom, ze ma volali cez moje prestavky alebo hodiny v inej triede  na pomoc s Fabianom. 

Fabianove vybuchy hnevy a prakticke zartiky neprestali, ale po mnohych rozhovoroch s nim sme prisli k dohode. Ja ho budem pocuvat, budem sa ho snazit pochopit a on sa bude snazit pracovat na jeho spravani. Trvalo to cely rok, kym nasa dohoda nadobudla naozaj platnost.
Ked som prisla k pani Li triede, znovu riaditelia diskutovali co dalej a pozerali cez okno do triedy. Zavolali uz policiu. Situacia san am vymykala z ruk.
Pani Li bola biela ako krieda nalepena na tabuli a Fabian s nozom namierenym na nu. 
Nastastie tam neboli ziadni ziaci. Vosla som do triedy a Fabian so smiechom polozil noz vedla neho na zem:

     “ To bol len zart,” zasmial sa: “ Moj otec, ked je doma mi to robi stale.”

Pani Li vybehla hystericky z triedy. Nasa riaditelka vosla do triedy a zacala nanho kricat, ze je zavolana nanho policia naco on znovu chytil noz do ruky. Chytila som jeho ruku s nozom, naco on ho namieril na mna. 

Potom sa zasmial a podal mi ho: “Len zartujem.”

Nasledujuci tyzden stravil Fabian v riaditelkinom urade, kde sa debatovalo co dalej. Pani Li nepodala staznost na policii, ale odmietla ho ucit. Fabian sa ospravedlnil a nase hodiny varenia boli zrusene do konca roka. Ziaci sa stazovali, pravom, ze stratili oblubenu hodinu. Ostatni ucitelia ho odmietli tiez ucit. V skolskej zborovni bolo anonymne odhlasovane, ze je to nebezpecne pre ostatnych ziakov a ucitelov, aby sa pohyboval s vychovavatelkou ci bez po uzemi skoly a jeho pobyt musi byt obmedzeny len na jeho triedu alebo riaditelkin urad. Situacia zacala byt neznesitelna. Fabian nemal dovolene opustit triedu, ci to bol sport, prestavka…Bolo ho tazke tam udrzat. Citil sa tam ako lev v klietke a nechapal, ze on sam je tomu na pricine.

Vtedy sme zacali pracovat na skolskom projekte o Domorodcoch. Bola to skolska sutaz.
Fabian mi rozpraval domorode pribehy z jeho detstva, o jeho mnohych bratrancoch, o jeho mrtvom dedkovi o ktorom mu jeho mama rozpravala…Nasla som v skolskej kniznici DVD o domorodcoch zijucich v Broome a on ho dookola pozera a pritom nam rozpraval, ze raz tam pojde.

Nasiel vela informacii o domorodcoch na internete v skole a rozpraval o tom ziakom.
Ti ho zacali pocuvat bez strachu a nedovery po prvy raz. Dokonca aj Kaid pocuval.
Bola to jeho kultura a vedel o nej vela.
Zainteresovali sme aj ostatnych do projektu a nase skolske hodiny naraz prestali byt bojovym uzemim a zacali byt zalozene na spolupraci. Fabian neunavne pracoval na ilustraciach.

Riaditelka sa nezaujimala o projekt, ale bola rada, ze vsetci sa spravaju civilizovane na chvilu. Skupina Domorodcov, ktori dobrovolne prichadzali pomahat do skoly vsak namietli, ze ja nemozem so ziakmi robit ‘Domorody projekt’, lebo nie som Domorodkyna. Nemohli nas vsak uz zastavit. Po tristvrte roku prace na projekte sme ho konecne poslali na sutaz.



Ake bolo nase prekvapenie, ked sme vyhrali prve miesto za Juznu cast Zapadnej Australie. 

Fabian nemal dovolene si ist prevziat cenu kvoli jemu nebezpecnemu spravaniu. Riaditelka si hrdo zavesila na stenu sedem tisicovy obraz, ktory sme vyhrali a navrhla ma na povysenie. Na otazku o Fabianovi len pokrcila plecami, ved bezo mna by to aj tak nespravil. Fabian tiez pokrcil plecami. Nestal o tu sutaz. Ale ja som vedela, ze bez Fabiana by sme tu sutaz nevyhrali. On bol jediny domorodec v nasej triede, mozno nebezpecny, ale velmi sikovny.

Blizilo sa k Vianociam. Posledny skolsky den som Fabianovi odovzdala Vianocny darcek zabaleny v ligotavom papieri s kartou na ktorej bolo napisane: “ Dakujem”. Podla pohladu, ktory na mna vrhol som pochopila, ze to bol prvy Vianocny darcek, ktory v zivote dostal. Kupila som mu dalekohlad, lebo som vedela, ze po nom tuzi. K nemu som mu napisala:  ‘ Zelam Ti Fabian, aby si vzdy ked sa pozries cez tento dalekohlad videl svet taky aky ho chces vidiet a nie aky je pre Teba v skutocnosti.’
Ked sa vratil po prazdninach, tak som sa dozvedela, ze to bol prvy darcek, ktory kedy dostal okrem maminho kriza od mnisok pri narodeni. Nas vztah sa zmenil. Lepsieho ziaka som si ani nemohla priat. Samozrejme prakticke zartiky ho nepresli, ale nebolo v nich ani trosku zloby.


FABIANOVA MATKA PRISLA PRVY KRAT DO SKOLY


Zaciatok siedmeho rocnika zacal pre Fabiana vyborne, zapajal sa do vyucovacieho procesu, cital predpisane anglicke knihy a riesil gramaticke ulohy, aj ked neustale krutil hlavou nad stratou casu. Jedinym sposobom ako som ho udrzala pri ulohe boli slubene matematicke rebusy cakajuce nanho na konci jeho stola.

Napriek jeho dobremu spravaniu, jeho trest pokracoval a nesmel opustit triedu cez prestavky, sporty a exkurzie. Ked ziaci radostne opustili triedu a nechali Fabiana tam sediet sameho, jeho hnev prisiel spat, ale teraz sa upokojil iba nadavkami:

     “ F…, drzia ma tu ako zviera ako v klietke, zevraj sa spravam ako zviera.”

     “ Vies o tom, ze vedci teraz zistili, ze zvierata si dokazu pomahat a obetovat sa jeden pre druheho, ako napriklad vcely?”

    “ No a co?”

    “ Myslis si, ze ‘drakulie netopiere’ si pomahaju?”

    “ Mozno si piju krv, ako drakule.”

    “ Nie, davaju si krv, ako ludia davaju krv aby zachranili niekomu zivot.”



Stravili sme prestavky hladanim informacii o zvieratach na internete. Nasli sme druh opic, nazvanych ‘Bonobo’, ktori nepouzivaju nasilie na vyriesenie problemov a nedorozumeni. Mame s nimi spolocnych 98.7 genov. Na internete bola polozena otazka, keby sa ludia vyvyjali od Bonobo a nie od simpanzov, ktori sa zabijaju, boli by sme lepsi? Vela som skusala o tom s Fabianom rozpravat, ale bolo to pre neho nepochopitelne. Nasilie bola prva vec, ktoru poznal. Nasilie bolo neodmyslitelnou castou jeho zivota, najlepsie co dokazal bolo naucit sa nasilie ovladat.


Nakoniec som presvedcila skolske spolocenstvo aby mu dovolili zucastnit sa skolskych pretekov v plavani. A bomba znovu vybuchla.

V polovici siedmeho rocnika Fabian kopol ucitelku telocviku do brucha, lebo do neho drgla a nazvala ho ‘spinavym domorodcom’.
Fabian bol premozeny dvomi ucitelmi telocviku a odneseny do riaditelkineho uradu. Rozhodlo sa, ze nebude odporucany na buduci rok na strednu skolu pre tazko zvladnutelne deti, ale do polepsovne, ktoru ten rok otvorili pre adolescentov, ktori ohrozuju svoje prostredie a mali nieco do cinenia so zakonom.

Rozhodla som sa navstivit domorodych dobrovolnikov v skole a poziadat ich o pomoc. Poziadala som ich skontaktovat Fabianovu matku a oznamit jej, ze Fabian nema sancu dostat sa na Strednu Skolu. Stara domorodkyna na mna upodozrievavo pozrela, ale slubila, ze odkaz odovzda. Nemala som inu moznost, len jej verit. 

Na druhy den tesne pred obedom niekto ticho zaklopal na dvere triedy a v nich sa zjavila Fabianova matka. Ked som videla prvy krat Mary Bernadette bola dobita s modrinami a s ocami sklopenymi mi podala Fabianov obed. Potichu som sa jej spytala, ci vie o Fabianovi a skole. Ona len rychlo odpovedala, ze vie a rychlo zmizla. O sekundu sa vo dverach objavila riaditelka.

     “ Moja mama neveri ucitelom a boji sa riaditelky. To bola velka vec, ze prisla do skoly.” Zamrmlal Fabian, ked som mu podala obed.

     “ Tvoj otec je zase doma na chvilu, vsak?” Spytala som sa potichu mysliac na jej modriny.

Fabian rychlo prikyvol a zahryzol s chutou do hamburgra.

Fabianovi nevadilo, ze ho nepustia do strednej skoly, bol len nahnevany, ze ho nazvali ‘spinavym domorodcom’. Snazila som sa mu vysvetlit, ze ten privlastok spinavy opisuje jeho neumyte vlasy a stare tricko. Fabian to nechcel pochopit, az raz jeden zo ziakov mi pomohol, bez toho, ze by si to uvedomil.

Scott bol tichy chlapec, ktory nedoveroval novym ludom a nemal rad, ked sa nieco zmenilo v jeho rezime. Kazdu malickost, ktora sa vymykala z normalu privital s vybuchami zlosti. Ked nahle zomrela jeho mama, vsetci sme s hrozou cakali ako na to zaeraguje. Majuc ho v mojej triede cast tyzdna a vidiac jeho tazko ovladatelnu zlost a hnev, pytala som sa ho co by ho upokojilo. Neodpovedal, ale raz pocas 
hodiny gramatiky neocakavane vstal zo svojej lavice a podisiel k mojmu stolu. Zobral z vedlajsieho stola vychovavatelky jej kefu na vlasy a zacal mi cesat vlasy. Tento proces sa zacal opakovat pravidelne pri hodinach pisania a vyvolal vela nespokojnosti hlave do Kaida a Fabiana, ktori vehementne tvrdili, ze je to velmi nespravodlive aby Scott mal take vyhody.

Raz cez prestavku, ked zase vsetci odisli a on si sadol k pocitacu pokracovat v jeho ‘zvieracom projekte’, sa naraz obratil k mojmu stolu, kde som opravovala pisomky a dozadoval sa odpovede, preco Scott ma vyhody. Nanestastie, tito chlapci ziju v takych podmienkach, ze oznamenie umrtia matky ich neomraci, ani nerozciti. Fabian rad rozprava o smrti a casto sa vyhraza, ze otca zabije. Rozhodla som sa vyuzit jeho nahly zaujem v cesani vlasov na jeho vlastnu neopravenu a neucesanu hrivu. Vysvetlila som mu, ze Scott je vzdy umyty a cisto obleceny.  Fabian sa na to bez slova otocil spat k pocitacu.



     “ V nasom vesmire je obrovska jama, velka billion svetelnych rokov, je to mozne?” Zrazu vykrikol.

     “ Kde si to nasiel?”

      “ Je tu taka stranka o vesmire, mali by sme ucit viac o planetach a o tej vesmirnej jame.”

Polozila som cervene pero na kopu opravenych zositov a unavene som mu vysvetlila: 
“ Mozme si zopakovat nasu svetelnu sustavu po prazdninach, ale vedci este nevedia vela o druhych svetelnych sustavach a tato tvoja velka vesmirna jama je velka zahada.”

     “ Chcel by som byt astronomom a skumat vesmir.”

     “ A co Ti v tom brani?’

Pokrcil plecami: “ Nie som dost dobry.”

     “ Si genius v matematike,” pozrela som sa na neho: “ Mas este tvoj dalekohlad, pozri sa cez neho a uvidis Fabiana, ktory dokaze vsetko.”

     “ Pozeram sa s nim na hviezdy kazdy vecer.” Zamrmlal Fabian a otocil sa spat k pocitacu.




ROZLUCKA S FABIANOM


O tyzden nato Fabian neprisiel do skoly a neukazal sa do konca polrocnych prazdnin.
Ked som isla za domorodymi dobrovolnikmi v skole opytat sa co sa stalo, oznamili mi, 
ze Fabianov otec nema viac sancu opustit vazenie na velmi dlhy cas, tak starostlivot o Fabiana presla do ruk jeho stryka, ktory ho zobral so sebou do Broomu.
Uz sa viac nevrati.



Pripravila som jeho knihy a zosity do uhladnej kopky na konci jeho lavice, ale nikto si pre ne neprisiel.

Sprava ma ohurila, ale nakoniec som si povedala, ze je to prenho najlepsie riesenie. Cokolvek ho caka v Broome, je to urcite lepsie ako polepsovna. Kaid sa velmi potesil a spraval sa najlepsie ako vedel. Riaditelka s radostou vyciarkla Fabiana zo zoznamu ziakov a zivot isiel dalej.

Mesiac po navrate do skoly sa zrazu otvorili dvere a do triedy vosiel vyumyvany Fabian v novom tricku a teniskach. Prave sme citali v kruhu pred tabulou. Sadol si na jeho zvycajne miesto a zacal citat ako keby nikdy nechybal. Len jeho hlas stratil istotu.

     “ Uz som zabudol co skola je,” uskeril sa na mna.

Riaditelka vletela bez dychu do triedy a dozadovala sa aby Fabian opustil triedu, lebo uz nie je nas ziak. Fabian sa postavil a zavrel nahnevane knihu. Kaid vyuzil situaciu a zacal odsuvat Fabianovu stolicku, aby ked si znova sadne dopadol na zem. Zobrala som mu stolicku z ruk a postavila ju spat a poprosila som riaditelku aby neprerusovala nasu hodinu citania. Nakoniec odisla, ale nasa hodina bola skoncena. Nakoniec sa mi podarilo utisit chlapcov a prehovorit Fabiana, aby nam porozpraval ako bolo v Broome.
Opisal nam radu starsich, ktora ho zaucala do domorodych zvykov aj domorode jedla, ktore jedol a tance, ktore tancoval v noci okolo ohna. A potom zacal rozpravat o alkohole…

Po skole, ked vseci ziaci odisli, podisiel k mojmu stolu a poznamenal huncutsky:
     “ Moja mama si mysli, ze som v Broome, aj moj stryko s ktorym som tam letel.”

     “ Fabian,” pozrela som sa na neho zhrozene: “ Ako si sa sem dostal z takej dialky?”

Fabian mavol rukou: “ Bratranec ma zviezol na jeho novom nakladiaku, viezol zasielku sem, tak som sa pridal. Fabian ukazal na jeho tricko: “ Kupil mi aj toto tricko, tak uz Ta mozem ucesat?”

Nez stihol chytit kefu na vlasy do ruky, riaditelka vpochodovala do triedy a ukazala na Fabiana, aby opustil triedu.

     “ Uz mi nemozes rozkazovat, uz nie som Tvoj ziak.” Vybuchol a kopol do stolicky.

     “ Fabian.” Povedala som jeho meno potichu.

Po chvili pokrcil plecami, polozil kefu pomaly spat a pobral sa k dveram. Nez vysiel von, otocil sa a zakyval mi na pozdrav: “ Poslem Ti darcek.”

Riaditelka si vzdychla a hodila rukou za odchadzajucim Fabianom: “ Ti domorodci su nevypocitatelni. Uz som do Broomu poslala o nom vsetky informacie. On sem nemoze prist spat. Kaid sa tak zlepsil odkedy je prec…”
    
     “ On sa prisiel len rozlucit.” Ubezpecila som ju.

Presli dva tyzdne a Mary Bernadette sa objavila vo dverach. Nechcela som verit ociam nad jej zmenou. Jej  tmave vlasy boli pekne upravene, v modernom tricku a dzinsach sa vynimala jej stihla postava. Vyzerala ako dievcatko, hoci uz tiez nebola najmladsia.
 Po modrinach nebolo ani stopy. Ako dlho? Prebehlo mi myslou.
Len jej oci zostali sklopene ked mi podavala krabicu od auticiek.

     “ Fabian mi nakazal Vam to dat, su tam pocitacove hry, ktore zbieral, davali mu ich za dobre spravanie v skole, ale my doma nemame pocitac, posiela ich pre Vasho syna.”

Chytila som prekvapene do ruk krabicu: “ To som necakala, odkazte mu, ze dakujem, ked pojdete za nim.”

Usmiala sa a prvy raz zdvihla oci, mala ich nezne orieskove: “ Ja zostavam tu.” Pozrela sa za seba a zakyvala svalnatemu chlapikovi s tetovanim, ktory stal, ruky prekrizene na chodniku. Otocila sa, ze ide za nim, ked si na nieco spomenula a ukazala na maly balicek vedla hier: “ Fabian chce, aby ste to mali na pamiatku.”

     “ Co to je?” Spytala som sa zvedavo, ale ona neodpovedala a vysla z dveri: “ Pockajte, bude tam Fabian chodit do skoly vsak, je velmi sikovny, bola by ho skoda?”

Mary Bernadette sa otocila a mykla plecami: “ Jeho stryko sa o to postara, zevraj chce byt astronaut, ci take daco.”

Este raz mi zakyvala a pod trickom sa jej zaligotalo nieco cierne. Pretrela som si oci a pozrela sa este raz, ale ona sa uz otocila a spolu s jej novym druhom rychlo kracali prec.

Bola to cierna perla, alebo nebola. Rozmyslala som vecer doma, ale potom som si uvedomila, ze najlepsie je, ked v zivote zostanu niektore zahady nevyriesene, niektore slova nedopovedane a niektore skutky neuskutocnene. Zostane nam ta nekonecna tuzba…
Vecer doma som si rozbalila balicek v ktorom bol maly perletovy krizik. Zozadu bolo na nom vyryte: ‘ Sestry Svateho Jana, Kimberley, Zapadna Australia 1962’.

Polozila som krizik k ostatnym darcekom od ludi, ktorych cesty skrizili na chvilu moje a ktori dali mojmu zivotu vacsi zmysel. Fabian ma naucil trpezlivosti a umeniu nerozculovat sa nad malickostami. Stale este ‘panikarim’, to je povahova crta, ale uz ma maloco naozaj rozhadze. Fabian mi dal skolu… 

Na druhy den skoro rano pred skolou som isla na moju pravidelnu prechadzku k oceanu, ked mi pri nohach pristala zvlastna musla s ciernou perletou vnutri. Prekvapena som ju zdvihla a pomaly som s nou kracala spat rozmyslajuc co to je zac, ked som skoro narazila do dlhej udice rybara chytajuceho z brehu ryby.

     “ Co ste to nasli?” Spytal sa prekvapene hladiac na muslu v mojich rukach: “ To vyzera ako musla v ktorych kultivuju perly, rybarcil som hore v Broome, tam som take videl.” 

     “ V Broome?” Pozrela som sa na neho neveriaco.

Pomaly pritakal a poskrabal sa pod ciapkou: “ Bohvie ako sa tu nabrala, asi ju jedna z rybarskych lodi chytila do siete a priviezla sem, najpravdepodobnejsie.”

     “ Tajomstvo ciernej perly,” posepkala som si pre seba a rychlo som pridala do kroku aby som nezmeskala prvu hodinu.




‘ Perception is everything’
V ten vecer som odovzdala mojmu synovi staru krabicu od auticiek s tuctom pocitacovych hier: “ Od kamarata, ktoreho nepoznas, je len trosku starsi od Teba.” Zhrabol krabicu so sirokym usmevom a hned bezal k pocitacu. 
O chvilu sa vratil a v ruke drzal fotografiu: “ Hej, toto som nasiel naspodu krabice, to je asi on, vyzera starsi ako ja.”
Zahladela som sa na fotografiu a usmiala som. Bol tam zobrazeny Fabian s dalekohladom, co dostal odo mna na Vianoce a pod tym bolo napisane jeho hrbolatym pismom: ‘Perception is everything’.
Pozrela som sa svojho syna, ktory nie je o vela starsi od Fabiana a naraz som si uvedomila aky je rozdiel medzi nimi.
Novorodenca, ked sa narodi, je ako ta prava perla vylovena z mora.
Moze sa citit bezcenne alebo kralom sveta. V ociach jeho rodicov sa odraza jeho hodnota.
Dieta rastie a objavuje svet a v ociach rodicov hlada podporu,
na neprebadanej ceste zivotom.
Ked je jeho cas roztiahnut kridla a vyletiet z hniezda 
hlada oci,
ktore by odrazali jeho lasku spat.
S kazdymi spalenymi kridlami straca a znovu 
nachadza strateny lesk.
                                         Dieta vyrastie a pride cas,
ked jeho oci sa spoja
s ocami jeho novonarodeneho 
dietata 
a pride cas odrazat novoziskany lesk spat.
Ked dieta zostarne,
tak znovu zacne hladiet spat,
hladat a pytat sa,
zil som ako som chcel?
v com je moja hodnota?
kde sa straca moj lesk?
A co sa stane s detmi, 
ktorych rodicia
odmietaju
odrazat 
ten 
lesk
Zostanu z nich perly bez lesku,
perly bez ceny
Ak sa niekto 
nenajde,
niekto cudzi
a nezdvihne tu perlu
z prachu
a nevrati jej LESK
Ja uz nepotrebujem navstivit klenotnictvo s pravymi perlami. Ja ich zbieram kazdy den, tie bezcenne a vraciam im lesk.
‘That’s what I do for living. I am just a teacher…’



Tak ako so vsetkymi rozpravkami, ten koniec je nakoniec pravdivy. Tak ako to uz s pravdou byva, pravdiva rozpravka sa nekonci so slovami: a stastne zili az kym nepomreli. Uz styri roky uplynuli od napisania tejto poviedky. Tato poviedka bola napisana na zelanie venovana mojmu naozajstnemu ziakovi Fabianovi, bez toho aby to vedel. Este sa mi obcas o nom sniva, niektori ziaci su pre ucitela nezabudutelni. Co sa s nim stalov vsak neviem, nikto kto sa vracia z Broomu mi o nom nic nevie povedat. 
Moja priatelka, biologicka, ktora sa prave vratila z Broomu, nerozpravala o nicom inom ako o tajomnom ujave, ktori ma malo ludi stastie vidiet: rozmnozovanie koralov, tak sa aspon s Vami podelim s jej prihodou:
Nehostinne Kimberley pobrezie je posledna neprebadanna tropicka podmorska oblast na svete. Isla tam aj so skupinou biologov skumat tropicke koraly, ked ich zachytil tropicky cyklon Lua. Po dve noci sa skryvali v pobreznej jaskyni, kym vonku zuril vietor, ktory rychlo nabral rychlost 160 km za hodinu. Nachadzali sa v opustennom Cygnet zalive asi 200 km od Broomu. Vsetko sa tak rychlo utisilo ako to zacalo. Vysli von, bola noc, spln mesiaca a ich zaliv bol plnny ziarivych ruzovych a neonovych koralovych vajiciek. Tento specialny zaliv skryva okolo 280 druhov koralov a teplota vody tu vystupi az na 40 stupnov. Raj pre biologov, ktori sa zaoberaju podmorskym zivotom.

Takze uz len rozlucka s Vami moji mili verni citatelia. Koniec jedneho dobrodruzstva znamena zaciatok druheho...takze o com by mali byt nase dalsie Australske dobrodruzstva na papieri (ci vlastne na pocitaci:)...dufam, ze Vasa hlava je plnna napadov, takze dajte vediet...

Friday, March 9, 2012

CAST 18. BUSH SA VYPRAZDNUJE



    Sydney Olympijske Hry na zaciatku roku 2000 priniesli radost do Australskych rodin s vyhrou 58 medal. Domoroda bezkyna, Cathy Freeman, ktora vyhrala najviac zlatych medajli pre Australiu sa stala ‘milackom publika’.  Australcania jej dokonca odpustili, ked po vyhre kyvala domorodou zastavou namiesto Australskej a so zatajenym dychom cely narod sledoval, ako zapalila Olympijsky ohen.

     “ Australia ma konecne ‘domorodu hviezdu’”, Perpetua si s uspokojenim prezerala velky plagat, zobrazujuci bezkynu na rohu doktorskej ordinacie , ktoru prave navstivila.
Zabocila za roh do lekarne, kde si vybrala rieky na srdce, ktore jej predpisal. Mlada lekarnicka jej s usmevom podala krabicku aj s instrukciami ako ich brat. Perpetua sa zahladela na male pismena, ktore sa jej roztancovali pred ocami. 
     “ Pani, ja Vam to mozem precitat,” ponukla sa usluzne lekarnicka.
Perpetua jej zmatene podala krabicku spat: “ Nikdy som nemala problemy so zrakom.”
Predavacka sa sucitne usmiala: “ Na to lieky nie su, to je iba staroba, asi budete potrebovat okuliare na citanie.”
Perpetua sa naraz zadivala na jej zvraskavene ruky a vzdychla si: “ Viete, ze ste dnes uz druhy doktor, co mi pripomenul moj vek?”
     “ Hej, ale aspon zijeme v uspesnom case, nie?” Lekarnicka rychlo zmenila temu a podala jej spat krabicku aj s uctom na zaplatenie: “ Vyhrali sme Olympiadu.”
Perpetua vybrala jej dochodkouvu kartu a zmurkla na lekarnicku: “ A ja mam zlavu, aj moj stary vek ma svoje vyhody, pockajte uvidite.” 
Lekarnicka si podvedome chytila jej hladke lica: “ Nestraste, radsej si budem vsetko platit.”
Deti v skolach sa zacali znovu zaujimat o atletiku. Australske olympijske oslavy nemali konca kraja a zahranicni novinari pisali o zdravej, sebavedomej Australskej mladezi, ktora si s radostou uziva bezstarostny zivot.

   Vsetko sa zmenilo 11. Septembra 2001.


Mary Bernadette sa nahle prebudila na hluk televizora z vedlajsej izby a namrzene si prehodila vankus cez hlavu:
     “ Hej, stiste to, pocujete, tu sa neda spat.” Zakricala namrezene a prevratila sa na druhu stranu. Vtedy Eddyho zena vletela do jej izby a zacala nou triast.
     “ Vstavaj, Mary, pod sa na to pozriet, niekto napadol Ameriku, bude vojna, mrakodrapy padaju ako hracie kocky…” 
     “ Hej, nechajte si tie zarty, uz musi byt skoro polnoc,” Perpetua sa posadila a pretrela si oci, ale Eddyho zena uz bola spat pri televizore, odkial ju pocula vzrusene vykrikovat spolu so vsetkymi detmi.
Namrzene si navliekla zupan a dosuchtala sa do zapratenej kuchyne oddelenej od obyvacky barovym pultom. Pokrutila hlavou nad nezvycajne tichymi detmi nalepenymi na obrazovke.
     “ Tento film z New Yorku som este nevidela,” poznamenala, ked automaticky zapla elektricky varic a hodila si do salky lyzicku Bush café. Potom si pomaly zapalila cigaretu a zacala prevracat prazdne flase na pulte, ci sa este v nich najde kvapka niecoho.
     “ Mary, to je naozaj, myslis, ze to ukazuju aj vo vazeni ?” Eddyho zena sa na nu nervozne pozrela: “ Dufam, ze Eddy a Fabian budu vediet, co sa deje, mozno ich pustia aj skor ….” Ked videla, ze Mary Bernadette nejavi ziaden zaujem, mykla plecom a uchlipla si z nedopitej flase.
  
     “ To je super, pozri sa na ten vybuch,” mali domorodi chlapci zacali vykrikovat z vydratej sedacky, ked zrazu dvaja sa zacali kbcit: “ Hej, Fab, vrat mi ten prepinac pocujes.”
    “ Fabian, prestan,” Mary Bernadette zakricala unavene z kuchyne, ale jej sedemrocny syn jej nevenoval pozornost. Pozorovala ako jeho mali paste so vsetkou zurivostou bubnuju do jeho vacsieho bratranca, ktory ho jednym hmatom premohol a hodil do kuta.
Nedojedena vecera v papierovych krabiciach z McDonaldu sa rozsypala po koberci. Nikto si to nevsimol. Fabian vykrikol od bolesti ked hlavou narazil do rohu steny.
O chvilu sa vsak pozbieral a znovu sa vyrutil na smejuceho sa bratranca. Dievcata zacali skriekat a chlapci zacali tlieskat tesiac sa na dalsi zapas.

Vystrasena hlasatelka z Ameriky opisovala situaciu, ale nikto jej uz nevenoval pozornost.
Eddyho zena zaspala na fotelke napriek vseobecnemu hurhaju a Mary Bernadette si zobrala flasu a vysla na verandu. Sadla si do slameneho kresla a pritiahla si zupan k sebe aby sa ochranila pred cerstvym vzduchom.  Skora jar sa hlasila vonou kvetou a jasnou oblohou pokrytou milionmi hviezd.
    “ Do certa s Fabianom, je ako jeho otec,” prehodila namrzene a pozrela na dno prazdnej flase: “ Do certa s Amerikou.” Vykrikla do tmavej ulice a hodila prazdnu flasu cez plot.

     Australsky ministersky predseda Howard bol v tom case vo Washingtone a hned ponukol pomoc prezidentovi Bushovi. Dvadsiati Australcania, ktori boli v nestastnych mrakodrapoch v nespravnom case dostali statne pohreby, aj ked ich pozostatky bolo nemozne identifikovat. Slovo ‘terorista’ bolo na kazdeho perach. Ludom prestalo chutit cestovanie, mnohi zacali rusit letenky a dovolenky do zahranicia. Letiska a hotely stali prazdne. Posty tiez zacali zivat prazdnotou. Nove slovo ‘anthrax’ sa objavilo v slovniku ludi a posta zostala neotvorena. Australski SAS vojaci sa chystali do Afganistanu, ale nikto ich nevyprevadzal. Nikto vsak ani nevital preplnene derave lode z Indonezie, ktore uz desiatky rokov pasovali utecencov. 4 tisic Afgancov sa skusalo vylodit na jednom 
z koralovych ostrovov, ale Australska hliadka ich zahnala prec. Howard presvedcil ludi, ze to je v zaujme Australskej bezpecnosti a Australcania suhlasili. 

     “ Dobre, ze sme prisli skor,” kyvalo smutne hlavami sest poslednych ziakov Anglictiny, ktori zostali v Perpetuinej triede: “ Poculi ste tu poslednu spravu, 353 muzov, zien a deti sa potopilo blizko pobrezia, lebo Australcania im nedovolili vylodit.”
    “ Rodina mojho stryka bola medzi nimi,” prehovoril potichu mlady Afganec: 
“ Poslal im peniaze aby sa sem prepasovali a tak usli pred Talibanom, jeho najmladsia dcera mala len pat rokov.”
V to poobede ju sefka zavolala do kancelarie a Perpetua vedela, co to znamena. Stat skratil dotacie na vyucbu Anglictiny pre pristahovalcov a ona je uz davno v dochodkovom veku.  Ked vosla posledny raz do jej kancelarie, Sue na nu zakyvala spoza jej pisacieho stola na ktorom mala rozlozeny jej oblubeny hamburger s colou.

    “ Pocula si to, uz nebudeme mat tych drzych Arabov, teraz ich rovno zatvaraju do specialnych taborov a odtial vyjdu, az ked sa ptvrdi, ze nie su nebezpecni…”
Perpetua nahnevane buchla taskou, do ktorej si balila vsetky jej veci: “ Drzia ich tam aj s ich zenami a detmi, ako moze byt nemluvna nebezpecne, povedz mi Sue?”
Sue si tucnou rukou zakryla usta: “ Ale Perpetua, oni su vsetci teroristi, nepocula si posledny prihovor nasho Howarda?”
Perpetua kyvla rukou a pokusala sa zatvorit preplnenu tasku: “ Ani mi ho nespominaj, dufam, ze uz nevyhra volby a uz to aj tak nie je moj problem, preberas mojich ziakov.”
Kyvla prekvapenej Sue na pozdrav a kym sa ta stacila spamatat, buchla za so sebou dvermi.
     “ Perpetua, uz sa nemozes tak rozculovat v tvojom veku, akurat Ti vypovie srdce.” Pocula Sue kricat za nou cez dvere.
     “ Tebe vypovie skor ako mne,” zamrmlala si Perpetua pre seba. 
 Ked vysla na slnecnu ulicu, naraz si s ulavou vydychla. Oktobrovy vzduch vonal sviezou jarou. Ulice boli plnne ludi v sortkach so zmrzlinou v rukach. Pootvarane obchodiky vonali kavou a cerstvymi ‘pies’.  Toto je Australia ako ju pozna, alebo uz nie?


    Howard vyhral dalsie volby v Novembri. Australcania si vydychli, ze ich neustupny vodca ich uchrani pred teroristami a zacali znovu balit kufre na dovolenky. Nie vsak do dalekeho nebezpecneho zahranicia, iba na blizke Indonezske ostrovy plnne luxusnych hotelov a lacneho alkoholu. 12. Oktobra 2002 dve bomby vybuchli na ostrove Bali v nocnom klube. Stovky mladych Australcanov stratilo zivot popijajuc si koktail v ich tradicnych sortkacha a slapkach.  Australia stichla v horore. Letiska sa znovu vyprazdnili, iba businesmani v ciernych oblekoch nervozne sa prechadzali po dlhych vylestenych chodbach, kde po prvy krat chybali rodiny v pestrych kvetovanych koseliach s hromadou kufrov a s vyhladom na bezstarostnu lacnu dovolenku na exotickom ostrove. 

V roku 2003 dalsi Australski vojaci vyplavali do Iraku.
Perpetua si prilozila namornicky dalekohlad k jej kratkozrakym ociam a  sledovala z jej verandy ako velke vojenske lode manevruju na ‘Garden Island’ na oceane. Potom si vzdychla, odhrnula si sedivy pramen z oci a odsuchtala sa do kuchyne uvarit si kavu. Vsetko jej v poslednej dobe trvalo tak dlho. Casto sa zastavila a nemohla chytit dych.
 Drziac salku horucej kavy v rukach otvorila noviny a pohlad jej padol na titulny clanok: 
‘ Pocet ludi na svete sa zvysil z 2 bilionov na 6 bilionov v poslednych 70 tich rokoch a vsetci potrebuju priestor a vsetci potrebuju nerastne suroviny. Australia ma nekonecny priestor a nerastne suroviny. Nas neprebadany sever je plnny nerastnych bohatstiev…nove diamantove bane boli objavene len minuly tyzden v Kimberley…’
     “ Kimberley, Broome, domov…” Perpetua zasepkala pre seba, zlozila si okuliare z nosa a zavrela noviny.
Sadla si do stareho hojdacieho kresla, zavrela oci a zrazu videla pred sebou Broome ako ho poznala.
     “ Musim ist domov, kym nie je neskoro,” zacala si panicky opakovat a hladat kluce od auat: “ Musim zbalit mamine obrazy, boze kde som ich len dala…” Otvorila skrine a vybrala jej cestovne tasky. Jej pohyby zacali byt mechanicke a presne. Konecne mala ciel. Musi sa sustredit. Uz nema vela casu. Uz nema ziaden cas.
Preslo len par hodin a uz ju bolo vidiet zamkynat jej vchodove dvere a vyrazat v jej Toyte smerom na sever. Prechadzajuc cez nespocetne mestske stvrte okolo Fremantle a neskor Perthu sledovala syto zelene travniky pred upravenymi identickymi domcekami s rodinkami v sortkach grilujucich si obed na verandach. O par hodin zavlazovane farmy vystriedali sceneriu s radami vysadenych ovocnych stromov a vinohradov. Usmiala sa pri spomienke na Margaret, ked v dialke zbadala ocean a pred nim ‘Pinacles’ s pustnymi kopcami. Pust vsak akosi nechcela skoncit. Zastala na chvilu na konci cesty a ocistila si jej dioptricke slnecne okuliare.  
S udivom sa obzerala po bielej prasnej zemi okolo nej, kde predtym boli farmy. Zastavila auto, vysla von a klakla si popri ceste. Chytila do ruk biele zrnka a olizla ich. Boli slane. Presla cez par zaprasenych osad, kde len dvere na vyprazdnenych domcekoch opustene vrzgali. Citila sa naraz velmi osamela a ked zbadala konecne zaparkovane auta pred tradicnou krcmou na konci autostrady rychlo zastavila.

     “ Nasa solna zahuba,” bradaty krcmar v klobuku odpovedal na jej otazku, ked jej podaval pohar vody: “ Vy v meste minate vodu ako keby sme jej mali nadostac, lenze tu je sucho a sol z podzemnych solnych jazier vychadza na povrch.”
Perpetua chytila chladny pohar: “ Ja nie som z mesta, moj dedo mal farmu v Kimberley…”
Krcmar na nu pokyval prstom aby sa nahla blizie a posepkal jej do ucha: “ Nebudem kricat, toto su vsetko skrachovani farmari okolo, ale oni to vlastne zapricinili, vyklcovali vsetky stromy a bush a toto im zostalo.” 
Perpetua sa obzrela po osamelych chrbtoch v karovanych koseliach s klobukmi zastrcenymi hlboko do cela, ako osamelo sedia pri stoloch strateni v chmurnych myslienkach a popijaju cakaju na dazd, ktori neprichadza. Rychlo dopila a pobrala sa prec.
Privitalo ju viac vyprazdnenych mesteciek. V jednom sa zastavila na obednajsi hamburger a postarsia vlastnicka obcerstvenia pre motoristov si prisadla k nej s hrncekom kavy.
    “ Vela ludi tu neprejde, aj Vy vyzerate nejaka osamela, kde cestujete ak sa Vas mozem spytat?” zadivala sa na nu zvedavo.
     “ Domov,” Perpetua zdvorilo prikyvla a pustila sa s chutou do jedla: “ Vsetko sa zmenilo odkedy si to pamatam, vela miest uz ani neexistuje,” prehodila s plnymi ustami.
Sama sa zacudovala nad jej apetitom.
    “ Hm,’ obchodnicka prikyvla a rychlo plackou zabila muchu, ktora pristala na flasi s kecupom: “ Tato krajina, bush straca ludi, farmari opustaju tieto vyschnute farmy.  Mlyny a tovarne zatvaraju, nezamestnani sa stahuju do miest, vsetci sa stahuju do miest, zevraj je tam lahsi zivot.” Obchodnicka mykla plecom a vstala stazka obsluzit postarsieho farmara, ktory sa zastavil pre noviny a obcerstvenie.
Perpetua dojedla, podakovala a spytala sa obchodnicky na cestu k najblizsiemu motelu. Citila sa zrazu unavena. Dnes uz nemoze cestovat dalej. Mozno to bolo blaznovstvo vybrat sa na taku dlhu cestu v jej veku. A co mysli, co najde, co ju caka doma?




2.


     Cervena rozkopana zem s do neba sa tyciacimi obrovskymi taznymi strojmi ju privitala pred Port Hedland. Musela si zatiahnut okno, lebo obrovske tazne kamiony, ktore ju neustale obchadzali ju vzdy nechali vo vire cerveneho prachu. Tazne pristavne mestecko ju privitalo neobycajnym ruchom a milionmi novych bielych domcekov so sirokymi verandami, ktore sa tiahli do siroka daleka. No namiesto zelenych travnikov, ako ich Perthski susedia zdola, pred domom stali len najmodernejsie modely aut na prasnej zemi. Pod mestskym napisom bolo nastriekane zlatou farbou: ‘ Tu sa robia peniaze, tu sa nemina cas …’ Perpetua zaostrila oci, ale nemohla vylustit posledne slovo, zlata farba pred tym nez stihla uschnut sa pokryla vsadepritomnym cervenym prachom.

     “ Aspon niekde nevyprchal zivot,” zamrmlala si pre seba, ked zastavila pred znamou 
‘ Pier Krcmou’, ktora tu stala nezmenena so zeleznou ozdobnou verandou a dlhymi okenicami od zaciatku minuleho storocia. Usmev jej zahral na tvari ked si spomenula na mnohe cesty, ktore absolvovala s jej otcimom, mamou a Jackom smerom do Melbourne a ci iba Perthu. Vzdy zastavili v tejto oblubenej otcimovej krcme a casto tu museli prespat, lebo otcim to ‘znovu prehnal’, ako zvykla Elizabeth ironicky poznamenat.

‘ Nase historicke krcmicky sa stracaju, lebo tie hrozne zahranicne banicke spolocnosti ich skupuju na ubytovanie…’ znovu pocula jeho smutny hlas zniet v aute: ‘ Ale Pier krcmu nikdy nekupia, tato ma historiu, je to najdrsnejsia a najkovbojskejsia krcma v bushi, kazdy rok sa tu stane aspon pat vrazd,’ zvykol im rozpravat stisenym hlasom, ked ona s Jackom len od uzasu otvarali usta a Elizabeth len prevratila oci nad jeho rozpravkami. ‘ Ani cyklon nemohol znicit tuto pevnu kamennu stavbu a vsetci to vedeli, v najvacsej burke tu bola vzdy najvacsia zabava..’ Otcim na nich vzdy mrkol, upil si z chladeneho piva a dal im olizat penu.
Ked stazka otvorila masivne dvere a mosadzny zvonec zazvonil pri dverach, aby ohlasil jej prichod, velky chlap v banickych cizmach sa jej postavil do cesty a poskrabal si neoholenu bradu:

     “ Prepacte madam, sme zatvoreni pre verejnost, banicka spolocnost to teraz vlastni.”

     “ Ktora, ak sa mozem spytat?” Spytala sa naraz zvedavo. Jej byvaly muz zvykol predsa vlastnit bane nedaleko, mozno aj jemu sa zacalo znovu darit v tomto uspesnom obdobi. S uspokojenim si uvedomila, ze uz ju jej nenavist presla, celkom by mu to zelala vlastnit takuto grandiouznu staru krcmu.


     “ Cinana,” prehodil banik sucho: “ Vsetko tu teraz vlastnia cinania, necitate noviny?”

Perpetua len pokyvala hlavou a vysla spat von do prasnej horucavy. Stazka si oblizla vyschnute pery a zastrela si rukou oci pred palivym slnkom. ‘ Dobre, ze sa toho otcim nedozil,’ pomyslela si. Rychlo vosla do jej zapraseneho auta, nastartovala a zapla si auto chladenie. Rozhodla sa, ze uz nema preco otalat. Vystartovala a rozhodla sa zastavit az ked uvidi jej malebne perlove mestecko rozlozene na pieskovom pobrezi Indickeho Oceanu. Este nie je taka stara, este to vydrzi. Toto je jej posledna cesta domov. 

     Cestovala cely den a ked sa cervena cesta okolo zaliala zlatym zapadajucim slnkom odstavila na kraji prasnej cesty pod obrovskym flaskovym stromom, Chvilu otalala a potom vybrala spod sedadla staru deku a s tazkostami vyliezla na kapotu, kde ju rozprestrela a lahla si na nu. ‘ Boze, taka stara baba a lezie na kapotu,’ zachichotala sa sama pre seba: ‘ Dobre, ze ma nikto nevidi.’ Ticho a cervena sirava okolo nej rovna ako doska, len sem tam prerusena velkym balvanmi, nizkym porastom a vysokymi termitiskami jej davali pocit pokoja a mieru. Par  pstrosov a klokanov rychlo prebehlo cez cestu a krdel papagajov zaskriekal v korune jej stromu. Nepresla ani polhodina a krajina okolo nej scernela. S nasiroko otvorenymi ocami sledovala Venusu a Saturn, ktore sa vzdy prve objavia na oblohe a za nimi Juzny Kriz. O chvilu sa cela mliecna draha rozziarila na oblohe. Oci jej uz nesluzili ako predtym a kosti ju boleli pri kazdom pohybe na tvrdej kapote, ale Perpetua sa znovu citila ako male dievca, ked s Jackom takto prespavali na ich ceste na juh. Jej otcim zatial zalozil ohnik a rozlozil si spacak na zemi, kym Elizabeth sa snazila si urobit pohodlie v aute a frflala, ze si uz konecne musia kupit caravan, lebo takto je to nepohodlne. Ale jej otcim, clovek narodeny v bushi nechcel o tom ani pocut, vravel, ze odmalicka ho zakryvala iba obloha a bola by hlupost ohradit sa stenami, ked takto mozes vnimat vsetku tu krasu okolo seba. Perpetua teraz vedela, co tym myslel. Aj Jack mal vzdy rad bush. Zrazu nou zatriasla chladna triaska, preco sa jej zda, ze uz ho nikdy neuvidi, ved k nemu cestuje?

Zrazu mrmlave dunenie v dialke ju prebralo z myslienok a o chvilu zbadala snuru malych svetielok priblizovat sa jej smerom. Nez sa stihla spamatat obrovsky dlhy nakladiak preletel popri nej s rachotom az sa jej auto zacalo otriasat ako na vlnach. O chvilu svetla a hrmot sa stratili v dialke ale Perpetua stratila pocit pokoja a rozhodla sa prestahovat do bezpecia jej kabinky.
     ‘ Bush uz nie je ako si ju pamatas otcim,’ mrmlala si ked zaspavala: ‘ Ani uz nikdy nebude, iba ak v nasich spomienkach. Dobru Noc, Windjana.’ Zrazu zasepkala prekvapena sama sebou a dotkla sa ciernej perly, ktora bola bezpecne schovana po cele tie roky na jej teraz uz vraskavej hrudi.

     Nedaleko od Broomu skryte v mangrovnikoch pri brehu muslovej riecky objavila novo postavene skladne budovy s napisom; ‘ Muslova Liaharen, Morganova Perlova Spolocnost’. Zvedavost jej nedala a zaparkovala pred velkymi sklenymi posuvacimi dverami s napisom: ‘ Office’. Mala izba bola zapratana s muslami roznych tvarov. Chytila jednu velku ako tanier do ruky a jemne hladkala ruzovkaste vnutro musle pokryte perletou.


     “ Hej, koho nam to tu vanok z juhu dovial?” Srdecny muzsky hlas ju prestrasil az jej musla vypadla z ruky, ale svalnatec v sortkach ju sikovne chytil predtym nez dopadla na zem: “ Tato sedo-ruzovkasta farba je najlepsia perlet, ide dobre na odbyt v nabytkarstve, v sperkarstve aj v odevnom priemysle.” Zmurkol na nu a pohladkal perlet. Potom vystrel ruku a az vtedy si Perpetua vsimla kvapky vody na jeho mokrej hrudi, ktore mu tiekli prudom z mokrych vlasov: “ Prepacte madam, bol som v liaharni, moje meno je Richard.”

     “ Perpetua, tesi ma,” chytila jeho mokru ruku a srdecne ju potriasla: “ Nechcela som Vas vyrusit, cestujem do Broomu po dlhom case a objavila som Vas popri ceste…toto Vam patri?”

    “ Bolo by dobre, keby patrilo, ja tu iba robim, vystudoval som Zoologiu a Microbiologiu, vlastnim vsak s kamaratom turisticku jachtu v Kimberley, ak pojdete okolo, zastavte a dajte mu zarobit, ‘Slnecny tanec’ sa vola nasa lod.” Richard sa zasmial a pokyval hlavou, az vodna sprst z jeho hustej hnedej hrivy pristala na Perpetuinej tvari. Jeho smiech bol nakazlivy. Zacala sa chichotat ako za mlada.

     “ Robite tu aj excurzie, myslim pre turistov ako sa robia perly?”

Richard naspulil pery a chvilu rozmyslal: “ Mozem Vam ukazat liaharen, ak Vas to zaujima?” Navrhol a ona nadsene pritakala. 

Zakyval na nu, aby ho nasledovala na verandu vonku, kde stali obrovske kade s vodou a pritom neprestaval rozpravat: “ Hej, malokto vie ako sa kultivuju musle, ked najdeme dobre urodne musle, tak ich stimulujeme, aby zacali rodit, potom pozbierame vajicka a dame ich do tychto vodnych nadrzi.” 
 S hrouzou pozorovala ako sa cela jeho vrchna cast tela stratila v obrovskom kontajneri. O chvilu sa vynoril, cely mokry s obrovskym usmevom na tvari jej ukazoval kovovu konstrukciu v ktorej bolo tucet musli velkosti tanierika podobnych ako drzala v prednej miestnosti.

Perpetua sa rozosmiala a potom sa zacudovane pozrela na zelenu zabaciu vodu ktora sa ligotala na povrchu nadrze. Richard sledoval jej pohlad a rychlo dodal: “To je algae, krmime tym vajicka.” 

Perpetua prikyvla a znovu sa zahladela na musle: “ Ale tieto nemaju perlet.”

Richard si posuchal bradu: “ Nie este, ked narastu, tak ich prevazame do dalsej Japonskej farmy tu z druhej strany Broomu, oni su perlovi technici,” ospravedlnujuco pokyval ramenami: “ Ja som len ‘perlovy farmar’.”


     “ A odkial pochadzaju tie urodne musle?” Perpetua sa spytala, ked sa vratili spat do prednej kancelarie a Richard pred nu polozil hrncik caju s mliekom, z ktoreho sa trochu vylialo na stol s papiermi.

Richard rychlo priskocil a zacal susit harok papiera: “ Jane ma zabije,” ked zbadal Perpetuin udiveny pohlad, ospravedlnujuco sa usmial: “ Sekretarka, je tu vzdy rano, inak ja by som si s tymi papiermi neporadil.” Potom odvesil osusku z vesiaka spoza dveri a zacal chodit hore dole po miestnosti a utierat sa, zrazu sa zastavil: “ Ah, musle chodime s helikopterou dovazat z tamtych ostrovov,” ukazal cez okno na vzdialeny oceansky horizont: “ Minule, ked sme sa tam potapali, objavil som stare domorode obydlia, vravia, ze tam kedysi pred vojnou zili domorodci, ze boli odbornici na perly, skoro ako Japonci.”

Perpetua zrazu prestala pit a zahladela sa na malicke cierne bodky na konci nekonecneho oceanu: “ Zije tam niekto?” Spytala sa s nadejou a mysel jej hned zabehla k Windjana a 
k osudnej noci, ked ho nasli polomrtveho na plazi.

Richard pokrutil hlavou: “ Nikto, vsetci vyhynuli, alebo sa odstahovali, alebo…bohvieco sa s nimi stalo, ale verte mi teraz by sa nam ich vedomosti zisli, lebo ti hrozni Japonci su tajnostkarski, ti inemu ako Japoncovi neprezradia ako kultivovat pravu perlu.”

     “ Ja si vsak stale myslim, ze nie je nad pravu divoku perlu, ktore Japonci lovili okolo Broomu.” Poznamenala ticho Perpetua.

Richard sa zasmial: “ Tie casy su davno prec, madam, prave perly su teraz velmi vzacne, ak sa mam priznat, ja som nijaku nikdy nevidel.”

Perpetua si stisla ciernu perlu pod bluzkou a zrazu mala velku chut ju ukazat Richardovi. Vedela si predstavit, ako by sa jeho oci rozsirili. Zrazu ju to velke tajomstvo tazilo a chcelo sa jej strasne s nim o to podelit. 

Odolala pokuseniu. 
Rychlo dopila caj a narychlo sa rozlucila.
Ale ked chcela vstat prudko zo stolicky, zatocila sa jej hlava a zbledla. 
Predsa to len s tou dlhou cestou prehnala.

     “ Citite sa v poriadku, madam?” Richard ju ustarostene chytil pod pazuchu: “ Nemali by ste cestovat sama vo Vasom veku.”

Ironicky sa usmiala a mavla rukou: “ V mojom veku, Richard uz nema zmysel cakat na galantnu muzsku spolocnost, ani zmysel, ani cas.”

 Richard jej s prekvapenim zakyval z verandy ked prudko vystartovala na prasnej ceste. Ked sa liaharen stratila v cervenom opare za rohom, ulahcene si vydychla., dala slub a musi ho dodrzat. To je jedine, co moze pre Windjana urobit. Tajomstvo ciernej perly si zoberie so sebou do hrobu. A to uz nebude dlho trvat.




3.


     Prechadzajuc znamou hlavnou Broomskou ulicou, jej rodne mesto sa jej zdalo akesi mensie, zaprasenjsie, zanedbanejsie. Niektore cinske obchodiky, do ktorych tak casto chodila nakupovat zivali prazdnotou, niektore boli ponuknute na predaj. Ked konecne zastala pred znamou bielou branickou, z murovaneho domu s cervenou strechou, kde prezila svoje detstvo vysla tmava postava s rednucimi sedivymi vlasmi odena v dlhej exotickej robe. Za nou sa skryvalo dlhonohe tmave dievca.

     “ Ronda, ako sa mate?” Perpetua vykrikla s nadsenim, ked vystupila zo zaprasenej Toyoty a brala sa hore strkovym chodnickom smerom k sirokym schodom na konci ktorych stali, odete ako si blizsie vsimla v ciernom. 

Rondina tvar, aj napriek mnohym vraskam stale prekrasna, ako vzdy neprezradzala nic, ale jej vyrazne tmave oci odrazali smutok.

     “ Jack?” Perpetua naraz vyhrkla prestrasene a spomenula si na zvlastny pocit, ktory mala v tu noc, ktoru stravila sama v bushi.

Ronda pomaly prikyvla, potom sa otocila na tmavovlasku schovavajucu sa za jej chrbtom a pohladila ju nezne po vlasoch: “Toto je Morena z Rumunska, stihol ju spoznat, pochovali sme ho len pred tyzdnom,” zadivala sa na Perpetuu, ktora nahle zbelela v tvari: “ Infarkt.” Nakoniec dodala potichu: “ Chcela som Ti to dat vediet, ale nemam tvoju adresu a prislo to tak nahle.”

    Neskor v ten den, ked prechadzali pomedzi cerstve hroby v zadnej casti uz preplneneho Broomskeho cintorina, Ronda sa zastavila pred najnovsou kopou hliny s krizom, na ktorej pomaly vadli cerstvo natrhane kvety. Pomaly, sustredene zapalila sviecku a podala ju Morene, aby ju polozila ku krizu.
    “ Tu sa nedavaju cerstve kvety na hrob, tu sa dokonca ani nepalia sviecky,” potichu prehlasila a pokrutila hlavou: “ A ludia nasledovali jeho truhlu obleceni v bielom s jasotom a vyskotom, ako keby to bola dalsi perlarsky festival.” Dodala pomaly, ale jej tvar neprezradzala nic, ani udiv, ani zial.

     “ Co budes teraz robit?” Perpetua sa spytala, ked opatrne kladla velky veniec z umelych tropickych kvetov na prostriedok hrobu.

Ronda pokrcila plecami: “Letne kino uz rok prenajimame, nasli sme nadsencov z Perthu, ktori ho menia na turisticku atrakciu, dnes vecer v nom premietaju novy domorody film,  mozme ist …ak chces.”

Perpetua sa na nu neprestavala pozerat a dievca prechadzalo ocami z jednej na druhu. Ronda prehovorila k nemu po Rumunsky a ono sa chapavo usmialo.
     “ Este sa nenaucila po Anglicky, prepac,” a ked videla, ze Perpetua stale caka odpoved, zastrnkala netrpezlivo naramkami na zapastiach a mykla plecami: “ Moje zdravie uz dobre nesluzi, musim si setrit sily, mam teraz konecne dceru, aj ked prisla neskor ako sme pocitali.” Chytila Morenu za ruku a opatrne zacali kracat medzi hrobmi 
k vychodu.
Perpetua si vzdychla a pobrala sa za nimi. Po ceste sa pristavila pri otcimovom a Elizabethinom hrobe. Navstivila aj dedov a babkin hrob, ktorych nikdy nepoznala. 
‘ Cela moja rodina je tu,’ pomyslela si zufalo, chytila si jej zvraskavenu tvar a naraz sa citila velmi osamela a stara.

     Ked vchadzali vecer do osvetleneho preplneneho letneho kina, familiarne pohladkala zname drevene lavice, teraz novo nafarbene a poobzerala sa po hladisku plneho domorodcov. Na cestnom mieste vpredu sedeli dve stare domorodkyne a vedla nich mlady stihli beloch v klobuku s bradou.


     “ Otcim aj Jack by boli hrdi, ze kino este funguje,” Perpetua zasepkala Ronde do ucha, ktora pritakala a ukazala na trojicu vpredu.

     “ To je reziser,” nasla prazdne miesto a kyvla na Perpetuu, aby ju nasledovala:
“ Nakrutil zivotopis tych domorodiek, co sedia vedla neho, vola sa to: ‘ Rabbit-proof fence’.

Perpetua so zaujmom sledovala, ako hlavne hrdinky, desatrocne domorodkyne boli odnate matkam a poslate do klastora vzdialeneho stovky kilometrov, z ktoreho usli a sledujuc plot, ktory rozdeluje stred Australie sa im podarilo najst po tyzdnoch v bushi cestu domov. Perpetua si stastne vydychla nad stastnym koncom spolu s publikom, ktore tvorili vacsinnou domorodci pysne sa roztahajuci na sedackach, ktore kedysi patrili len bielym. Vsimla si, ako stare domorodkyne vpredu sa rozplakali a reziser im potriasal ruky. Obecenstvo zacalo s nadsenim tlieskat a vykrikovat ovacie. Film mal uspech.
‘ Keby si to mohol vidiet, Windjana,’ pomyslela si Perpetua, ked sa s ostanymi postavila:
‘ Dnes by si mohol sediet tu vpredu a nikto by Ta za to neposadil do vazenia.’



     “ Niekedy mam uz dost tohto domorodeho hurhaju, ziadna civilizacia,” vzdychla si vecer na verande Ronda, kde popijali ladovy caj a odhanali drze komare, ktore bzucali v horucom vzduchu a bezhlavo dorazali do lampy na stoliku. Zahrada vpredu bola skryta v tropickych stromoch a medzi ich listami rozoznali t mave postavy, ktore sa vracali z krcmy so zvycajnym krikom. Prazdne plechovice od piva strngali na strku a nezrozumitelne nadavky sa rozliehali v nocnom zvuku. O chvilu ulica zase stichla.

Perpetua si odpila z caju a zapocuvala sa do spevu cikad: “ Bolo by dobre pre teba a Morenu odist do Pethu, tam su dobre skoly aj nemocnice, to uz je dolezite v tvojom veku.”

     “ Hej, mladica rozprava, ty nemas rozum, prejst taku cestu sama autom,” Ronda na nu ukazala prstom: “ Pamatam si este ako ste sa sem dotrepali pred rokmi s tou Polkou, ako ze sa vola?”

     “ Margaret.” Perpetua zasepkala.


Ronda si tukla do cela: “ Hej, Margaret, pamat mi uz akosi vynechava, dovliekla si ju sem polomrtvu, som si ista, ze tu si uz do bushi nedostala, vsakze nie?”

Perpetua sa zasmiala a pokrutila hlavou: “ Ona je mestanka, vydala sa a je stastna v Perthe.”


      “ Vies o tom, ze aj moj brat sa ozenil a byva v Perthe?”  Ticha Ronda sa naraz nezvycajne rozrecnila: “ Je z neho zevraj filozof, pise knihy…”

     “ Raymond?” Perpetua nadsene vykrikla: “ Kto by to o nom povedal, dalsi dovod, aby si isla do Perthu.”

     “ Prenajimaju si jednu izbu,” Ronda pokrutila hlavou: “ Raymond nikdy nebol prakticky, jeho hlava je v oblakoch, vela toho nezarobi…”

Perpetua ju chytila za ruku: “ To je jednoduche, uz som nad tym rozmyslala, urobime vymenu, moj dom je Vam k dispozicii, ak samozrejme mi dovolis ostat tu nacas, “ odmlcala sa a v ocakani pozerala na zmatenu Rondu.

     “ Ja neviem, to je tak nahle, ale tu nie je nic pre teba, co tu chces robit?” Ronda si nervozne odpila z caju vytrhnuta z jej obvykleho pokoja a potom sa pozorne zahladela na Perpetuinu zvraskavenu tvar: “  Tieto teploty Ti na zdravi nepridaju.”


Perpetua naraz vzrusene vyskocila a tahala prekvapenu Rondu spat do domu: “ Pod, nieco Ti ukazem, myslim na to uz velmi dlho…”

     “ Nerob buchot, zobudis Morenu, spravas sa nie ako sedemdesiatrocna ale sedemrocna,” Ronda mrzuto protestovala, ale nechala sa tahat Perpetuou cez dlhu tmavu chodbu do jej zadnej povodnej detskej izby. 

Ked vosli dnu, Ronda zostala prekvapene stat nad obrazmi a skicami v novych ramoch zaberajucimi kazde volne miesto: “ To su tvojej mamy,vsak?”

     “ Chcem jej urobit vystavu, tu v Broome,” Perpetua rozhodila rukami: “ Jej celozivotne dielo, jej pamiatka, ak moj zivot nestal za vela a nic po mne neostane tak aspon…”

     “ Ved mas syna, nie, a velmi uspesneho som pocula?” Ronda naraz vyhrkla, ale rychlo olutovala jej nezvycajny vybuch, ked zbadala bolest v Perpetuinych ociach.

Chvilu tam stali ticho, az Ronda potichu zasepkala: “ Potrebujem si to rozmysliet.”

Perpetua jej vdacne stisla ruku, to je vsetko, co od nej cakala, ved vedela, ze Ronda nerobi nic na impulz. Nie ako ona.



4.


Nasledujucich par tyzdnov Perpetua stravila pomalym objavovanim jej Broomu z detstva. Citila sa ako turista. Vsetko bolo akosi ine, nove. Vela domorodcov byvalo teraz v strede Broomu v opravenych domoch, ktore kedysi patrili bielej smotanke. Azijske perlarske rodiny vlastnili obrovske palace s rozlahlymi tropickymi zahradami. Miesanci obsadili byvali cinske ulicky. Perpetua sa zatulala do starej krcmy, kde jej mrtva kamaratka, Kitty kedysi tocila pivo.

Sadla si s chladenym poharom do rohu. Jej prve po takom dlhom case. Citila sa ako skolak, ale vedela, ze uz je vylieceny alkoholik. ‘Cas vsetko vylieci,’ pomyslela si trpko a zistila, ze pivo jej uz ani nechuti. Odsunula pohar a zapocuvala sa do rozhovoru medzi skupinou farmarov s dobytkom z Kimberley.

     “ Hej, pocuvajte Davida,” zakrical jeden a posotil si klobuk do cela: “ Zevraj stravil tyzden na strome a hladni krokodily cakali nanho dolu az spadne.”

Postarsi asi 50 rocny David si poskrabal neoholene strnisko na jeho opalenej tvari a ukazal velku jazvu na nohe: “ Tu ma chytil, potvora.”

Ostatni farmari odborne pokyvali hlavami: “ Odkial si, povedz nam o tom, zaplatime Ti rundu.”

     “ Zo striebornych plani, hore na severe,” David sa zaskeril zvesela nad prospektom piva zadarmo: “ Bol som na tradicnom paleni bushi a ohen splasil mojho kona, ktory sa hnal rovno k mocariskam. Zhodil ma v dva a pol metrovej trave. Stratil som vedomie a ked som prisiel k sebe a poobzeral som sa okolo seba, vsade boli krokodile stopy a niektore teda poriadne.”

     “ A co bolo dalej,” stuchali ho farmari, vzdy hladni po senzaciach z bushi. 

     “ Niekto nieco vravel o pive?” Uskrnul sa a krcmar mu rychlo nacapoval jedno a prisadol s k stolu pocuvat. 

Kym David pokracoval v jeho pribehu, Perpetua si zacala obzerat pocuvajuceho krcmara. Jeho crty jej boli povedome. A potom jej to doslo. ‘ Boze, Kitty bola by si pysna na svojho syna, vyrastol z neho krasavec.’ Usmiala sa pre seba a obratila pozornost spat na Davida, ktory s bradou bielou od pivovej peny ukazoval ako po nom hladny krokodil chnapol, ale on sa stihol vyskrabat na najblizsi strom.

     “ Sedel som tam sedem dni, moja noha krvacala, mal som len dva sendviche a kazdu noc dva velke krokodily sedeli pod stromom a pozorovali ma, vsetko co som videl boli ich velke cervene oci pod mnou.” David sa rozohnil tesiaci sa z divackej pozornosti.

Ked ho farmari stuchali, aby pokracoval, on len ukazal na prazdny pohar. Perpetua sa musela usmiat a pomyslela si v duchu, ze vsetko sa v Broome zmenilo, ale farmari s dobytkom zostali taki isti. Ani dlho trvajuce sucho ich neobralo o ich dobru naladu a mozno prave preto prezivaju, aj ked nebohatnu.

David si spokojne utrel bradu po dalsom pive a zmurkol na posluchacov: “ Hej, musel som zliezt z toho stromu, inak by som tam umrel od hladu a ani krokodily by zo mna nic nemali.”

     “ A ako to, ze ta nechmatli?” Niektori farmari neveriacky krutili hlavami.


     “ Stastie, bratrickovia, stastie,” David sa zasmial: “ Inak, by som Vam to tu nerozpraval, cez den som sa odvazil zist zo stromu a utekat od toho mocariska ako najrychlejsie sa dalo. Dopadol som vycerpany na cistinu a tam ma zbadala nasa helikoptera, ktoru poslali na patracku po mne.”


Farmari sa rozosmiali a strnkli si s vysmiatym Davidom, ktory dodal vitazne: “ Hej, viete co mi dal pilot v kabine, Mars bar, to bola pochutka.”

     “ Hej, poculi ste to, zevraj chcu zrusit rodeo na buduci tyzden kvoli suchu a nedostatku financii,” postavil sa jeden z farmarov a hnevlive vybuchy ostatnych nasledovali.

     “ Poslednu radost nam chcu zobrat.”

     “ Aj v Derby zrusili minuly mesiac.”

     “ Tak si ho budeme financovat sami.” Postavil sa dalsi a zdvihol pohar.

     “ Hej, ja nemam ziaden ‘cash’, ale mozem pripravit ‘yard’, co vy na to?” Navrhol dalsi a vsetci zacali vykrikovat jeden cez druheho.

Perpetua sa potichu v tom hluku vytratila vonku do ostreho obednajsieho slnka. V duchu dufala, ze farmarom sa podari zorganizovat rodeo, rada by este raz zazila tu charakteristicku atmosferu.

Perpetuine zelanie sa splnilo a stravila krasny den s Rondou a Morenou tulajuc sa okolo premnohych ohrad s konmi a nadsenymi kovbojmi predvadzajucimi ich triky. Perpetua minula dost velku sumu penazi na mladeho domorodca, ktory jej pripominal Windjana za mladych cias. Skusal bezuspesne skrotit mladeho mustanga bez sedla. Perpetua sledovala smutne ako ho na nositkach odnasali a Ronda pozerala ustarostene na jej prazdnu penazenku.

Sprava sa rozsirala o Perpetui a jej ‘strate’ a o tyzden bola pozvana do miestnej strednej skoly na sutaz mladych domorodych modeliek: ‘Kimberley Girl Competition.’  V ten vecer Perpetua beznadejne bludila medzi davmi turistov a miestnych bohacov, ktori nadsene sledovali podium. Prisne vyzerajuca porota pozostavajuca z clenov mestskej rady a par vysluzilych modeliek pozorovala hanblive dlhonohe dievcata v bikinach.
Naraz ju postarsia domorodkyna chytila pod pazuchu a Perpetua sa na nu prekvapene otocila: “ Poznam Vas?’


     “ Ta tretia vpravo je moja dcera, Talissa,” prehodila domorodkyna hrdo ignorujuc jej otazku.

     “ Musite byt na nu hrda,” poznamenala Perpetua obzerajuc si stihlu krasavicu s dlhymi ciernymi vlasmi.

     “ Vyhrala uz fotograficku sutaz pred rokom, pozvali ju tento rok aj na Perthsku Modnu prehliadku predvadzat, ale…”

Perpetua sa na nu pozrela, ale uz videla iba jej chrbat. Domorodkyna sa uz predierala pomedzi davy smerom k zakulisiu. Kyvla na nu a Perpetua ju zvedavo nasledovala. V malej miestnosti videla dievcata z podia sa nervozne obliekat do pripravenych zaverecnych rob. Zrazu v kute zbadala domorodkynu pomahat jej dcere do vecernych bielych siat s jemnou vysivkou.

     “ Tvoj otec musi byt stastny mat taku krasavicu ako ty,” Perpetua poznamenala, ked pristupila k nim.

Talissa na nu zdvihla prekvapene jej velke mandlove oci, ale nepovedala nic.

     “ Jej otec bol rybar z Noveho Zelandu, zmizol nez sa narodila,” poznamenala sucho stara domorodkyna a potom posepkala Talisse do ucha: “ To je ta bohata Durackova, co som Ti o nej rozpravala, ona je nasa posledna nadej, usmej sa na nu.”

Perpetua sa nervozne zasmiala a brala sa k vychodu: “Tak to ste si ma s niekym pomylili.”

Dievca ju naraz chytilo jemne za rameno, kym jej matka sa hrala so zipsom na jej satach: “ Nic od Vas nechceme, nebojte sa, aj tak nechcem byt modelka, mama, to je tvoj sen.” Obzrela sa naraz dozadu, ale jej matka len nieco zahundrala popod nos a pokracovala v uprave satov.

     “ A cim chces byt?” Perpetua sa zastavila v polceste.

     “ Letuska, chcem vidiet svet,” Talissa sa naraz rozziarila a ukazala jej perfektne biele zuby.

Perpetua pokyvala hlavou a podala jej ruku: “Vela stastia.”

     “A ked uvidim svet, vratim sa domov do Broomu, k svojim.” Kricala za nou: 
“ A zalozim skolu len pre domorodcov, my nie sme len ‘dobri na nic’ ako si vy bieli myslite, my nepotrebujeme vase peniaze.” 

Jej hlas ju nasledoval po dlhej ciernej chodbe. Perpetua jej naraz zavidela tu mladost a ten élan.

 Svet sa meni okolo nej, aj v jej rodisku a ona uz prestava byt jeho sucastou. ‘Ta mladez je teraz taka sebavedoma, Windjana, ‘ mrmlala si sama pre seba: ‘ My sme taki nikdy neboli, skoda, mozno by nas zivot bol uplne iny.’




4.


          Presne o tretej poobede po japonskom obede, ktory pozostaval zo surovej ryby zabalenej v ryzi a pol flase sampanskeho, vietor sa obratil a turistom sa ukazal vyhlad na divoku, ludskou rukou nedotknutu pobreznu cast Kimberley. Japonski turisti vytiahli fotoaparaty a ostatni turisti z Nemecka a Ameriky len vzdychali nad tou panenskou tropickou krasou.

     ‘ Tamto vidite ustie Polovnickej rieky pomenovanej Filipom Parker King na jeho expedicii v roku 1818. Uchvateny bielymi plazami ukrytymi v tropickej zeleni a mnozstvom ryb, ktore ti same skacu do lodi  nazval tuto cast Kimberley rajom na zemi.’
Okolo lode preletel par morskych orlov a turisti zacali na nich vzrusene ukazovat. Z vody vyskocilo tucet hravych delfinov. Kapitan si odkaslal a prerusil vyklad. Vylozil si nohy na kormidlo a odpil si z piva. 

Perpetua k nemu pristupila a on sa na nu usmial: “ Vzdy ma zabavi pozorovat turistov, pozrite, Japonci neprestanu cvakat fotoaparatmi, Nemci budu sediet nadurdene s kamennymi tvarami, akoze toto vsetko uz videli, Americania si zachvilu budu pytat riadny obed s chipsami a Anglicania budu mudrovat, aka je ich kolonia zaostala…”

Perpetua sa rozosmiala a on si posotil kapitansku ciapku s napisom ‘Morsky vlk’: “ Hej, dufam, ze nie ste Anglicanka, clovek nikdy nevie, ale urcite nie, urobili ste na Richarda dobry dojem.”

     “ Boze nie, Irka povodom a s tym dobrym dojmom, v mojom veku ak urobim nejaky dojem na muza je dobre, nie?” Stuchla zartovne Richardovho spolocnika do pleca a on sa zvesela rozosmial.

Zrazu k nim pristupil tucny American: “ Hej kapitan, moj syn sa chce pozriet na breh, zakormidlujte tam, zaplatim.”

Kapitan sa poskrabal za uchom a zmurkol na Perpetuu: “ Je tam plytko.”
  
      “ Kolko to bude?” American zopakoval netrpezlivo.

      “ Musite zaplatit dopredu,” kapitan sa uskeril a dodal: “ Pre istou, tie mangrovniky su totiz plne krokodilov a ja nechcem prist o peniaze.” Potom natiahol ruku k Americanovi, ktory zacal odratavat bankovky. Ked ten dopocul posledne slovo, zastavil sa v polceste, strcil dolare spat do vacku a utekal spat k jeho skupine oznamit vzrusujucu spravu.
O chvilu poculi celu spolocnost hikat a splasene ukazovat na breh. Japonci znovu vytiahli fotoaparaty a zacali sa nebezpecne nahynat cez palubu.

Perpetua sa rozosmiala a kapitan sa pomaly postavil a nastartoval motor: “ Radsej sa pohneme dalej, vyzera to, ze jeden z tych Japoncikov skonci cez palubu a potom si mozu ostatni odfotit aj zraloka.” 

Perpetua pokrutila hlavou a obratila tvar k vetru, ked ‘Slnecny tanec’ zacal rozrazat vlny a spliechat rozjarenych turistov, ktori rychlo utekali dolu do kajuty.

     “ Ked vidim tychto turistov, ktori si myslia, ze vsetko sa da kupit a chcu ‘dobrodruzstvo naservirovane na zlatej tacke’, tak som rad, ze som Australec, vy nie?” Kapitan sa na nu obratil a ona rychlo prisvedcila.

     “ Kapitan poznate miesto, kde prvi farmari s dobytkom z Queenslandu pristali?”

Kapitan sa na nu zvedavo pozrel a potom ukazal smerom na juh: “ Vraciame sa spat, 
o chvilu vyplavim na clne nadsencov domorodeho umenia, idu si pozriet so sprievodcom jaskyne, prve farmy zacinaju tam niekde.”


O chvilu sa Perpetua natlacila s Nemeckou rodinou, ktori sa neustale hystericky natierali opalovacim kremom do nafukovacej lodky. Ked pristavali, zostali ako prikovani sediet v clne a ohromene pozerat na troj metroveho krokodila, ktory si ich zvedavo prezeral a potom blezkovo zmizol v mangrovnisku. Domorody staresina ich vsak uz vital na brehu so sirokym usmevom a usluzne pritiahol cln az na piesok, tak im neostavalo nic ine len vahavo vystupit. Perpetua vpredu klebetila s domorodcom, ktory jej v kratkosti opisal neutesenu situaciu v jeho osade, kym Nemci ich nasledovali s kamennymi tvarami a neustale sa panicky obzerali.

     “ Vela alkoholu, madam, v nasej komunite a nijaka praca,” pritakal smutne hlavou: 
“ Stale dookola to iste, rodicia idu pravidelne do Derby pre penziu, ktoru cely tyzden prepijaju a ich deti inhaluju petrol a potom blaznia celu noc, podpaluju co sa da…”

Perpetua ho naraz chytila za ruku: “ Mozem sa tam ist pozriet, Jimi?”

Jimi rychlo pokyval hlavou: “ Nic pre Vas tam, madam, iba chudoba, podte radsej ukazeme tymto ‘turistikom’ to ich umenie.”

Pobral sa hore kopcom, ale Perpetua ho znovu zastavila: “ Jimi, vies pokial sem prisli prvi farmari s dobytkom, vies kedysi davno, prvi prieskumnici hladajuci urodnu zem?”

Jimi pokyval hlavou a pozrel na nu smutne: “ Ti co nam ukradli nasu zem, hej, tam hore je este stary eucalyptus na ktorom si oznacili ich uzemie.” Jimi ukazal hore na kopec a odplul si do prachu.

Perpetua pockala kym Jimi s Nemcami vosli do blizkej jaskyne ukrytej v hustom poraste a pobrala sa k stromu nahnuteho v polovoci od neustalych vetrov od oceana. Na jeho tvrdej drsnej kore este stale bolo vidno inicialy: SM a rok 1882. Perpetua si utrela pot z cela a musela si nahle sadnut do prachu, aby chytila druhy dych. Srdce jej uz nesluzilo ako predtym. Uz nema vela casu. Vedela, ze toto je jej posledna cesta sem. Jemne sa dotkla pismen: ‘ Stumpy Michael, prvy Durack, co sem prisiel,’ povedala si sama pre seba a naraz si nebola ista, ci sa ma tesit alebo plakat.

Spat na lodi si ju kapitan chvilu obzeral ako potichu pozera pred seba a potom k nej pristupil: “ Tak co nasli ste tie stopy po prvych farmaroch, vasi predkovia co?”

Perpetua mlcky prikyvla: “ Hej, nasla som strom s inicialmi Michaela Durack.”

Kapitan si hvizdol a zadival sa naraz na nu pozornejsie: “ Do dobrej rodiny ste sa narodili, meno ‘Durack’ najdes po celej tejto oblasti,” nahol sa k nej a ukazal na pohorie v dialke: “ To je Durackove pohorie a pod nim tecie Durackova riecka a tamto je Durackov kopec, vela fariem Vam tu kedysi patrilo, vy ste nejaka dynastia alebo co.”

Perpetua pokrcila plecami: “ Nikdy som o tom nevedela, ale tiez nikdy predtym som sa do tejto oblasti nezatulala.” Naraz sa musela zahanbene otocit, lebo do oci jej vystupili slzy.

Kapitan ju otcovsky potlapkal po ramene, hoci bol aspon o dvadsat rokov mladsi: “ Nuz, mozno aj tak dobre nie, ved tie farmy su uz davno prec, zmenene na prach, toto nekonecne sucho vsetkych farmarov znici a kto by to povedal, vsak?”

    “ Co, ze v mojom veku neviem odkial pochadzam?”

Kapitan mavol rukou: “ To sucho, ked sa pozeras na tu exoticku zelen na pobrezi, nechce sa Ti verit, ze vnutrozemie skryva iba suchu bush.

Perpetua sa rychlo zahanbila. Znovu prevladla jej Irska natura. Zabudla, ze Australcania neradi hladia dozadu a nezamyslaju sa nad minulostou. Neradi si komplikuju zivot, cim netreba.”

     “ Prepacte, ja som len uz prilis stara…” Stazka prehltla.

     “ Hej, a kto sa stara, nie?” Zmurkol na nu: “ Co takto si zarybarcit, skusali ste to, barramundi tu skacu same na udicu?”

     “ Boze, nechytala som ryby odkedy som bola dieta,” pritakala vzrusene.

Podal jej udicu: “ Musime chytit tymto vecne hladnym Americanom nieco, “ potom sa sprisahanecky naklonil k nej a zasepkal: “ Mam aj par mrazenych polotovarov v mraznici, ved oni to aj tak nerozoznaju, ked im to oblozime chipsami.” 

Slnko sa ukladalo k zapadu a objavilo krvavo cervenou farbou cely ocean. Vietor sa utisil. Z vnutra lode poculi smiech turistov, ktorym plavcik rozlieval sampanske. 
Z televizora sa ozyval monotony hlas opisujuci krasy Kimberley pobrezia.

     “ Ani nevedia o co prichadzaju,” sprisahanecky zasepkala Perpetua obdivujuc sytozelene obrysy pobrezia pomaly miznuce v tme. Zrazu sa znovu citila ako male dievca.

     “ Povedal som im, ze teraz su zraloky najhladnejsie,” uskeril sa na nu, ale ona len pokrutila hlavou.

Kapitan sa poskrabal previnilo po hlave: “ Pri rybacke musi mat nasinec pokoj a aj tak,  mozes prist iba o to, o co stojis, nie?”




5.


     Preslo par rokov, kym sa Ronda vahavo rozhodla prestahovat a Perpetua si s ulavou vydychla, ked sa s nimi rozlucila na letisku. Previnilo si uvedomila, ze znovu sa citi v Broome ako doma a chce mat jej rodinny dom v jej starobe len pre seba. 

Tesila sa na jej pokojnu starobu.

Bude sa prechadzat po ‘Cable Beach’ teraz plnej turistov, ktori oblubuju exoticke prechadzky na tavach po plazi a hladat Windjana. Nevedela to vysvetlit, ale akosi pozerajuc na Indicky ocean citila sa k nemu najblizsie. Akoby kazda vlnka jej suskala tajny kod, ktory iba ona moze prelustit. Niekedy sa citila detinsky a smiala sa sama na sebe za jej blaznive myslienky, ale neprestavala brazdit plaz, ktora bola poloprazdna len pri vychode a zapade slnka a pocuvat nekonecny priliv a odliv. Mozno raz sa jej ten kod podari vylustit.

Tesila sa, ze nasla cestu domov.

S malokym sa stykala, ale necitila sa osamela. Zila v minulosti, viedla v jej mysli rozhovory s ludmi, ktori jej boli drahi, ktori uz nezili.

Tesila sa na to, co ju caka, ale vedela, ze este ma pred sebou poslednu ulohu, ktoru musi splnit.

V to horuce rano po jej zvycajnej prechadzke vosla do radnicnej budovy a poziadala o stretnutie s primatorom mesta. Privital ju jej byvaly spoluziak v pohodlnych sortkach a vytahanom tricku s udicou v rukach. Ani by ho nespoznala kvoli tym sedinam a pivnemu brusku, nebyt jeho sibalskeho uskrnu.

     “ James, vobec si sa nezmenil a stale utekas poza skolu na more,” usmiala sa nanho srdecne a podala mu pravicu: “ Perpetua, Perpetua Durack, chodili sme spolu do piatej triedy, moj nevlastny brat Jack bol tvoj…”

James si presiel rukou po sedinach a vzdychol si: “ Chudak Jack, uz je tam,” ale hned aj ozil a potriasol Perpetuinu ruku: “ Hej, spoluziacka, na starobu sa kazdy taha domov, nie je nad Broome.”

Perpetua sa usmiala a ukazala na prutene kresla pred jeho impozantnym pisacim stolom, za ktorym bol znak Broomu: “ Nechcem Ta zdrzovat, vidim, ze si na odchode, ale potrebujem tvoju pomoc.”

James odlozil rybarsku udicu do kuta a ukazal jej aby si sadla: “ Chcem som len rychlo vyklznut pred poradou, toto je moj posledny rok v urade.” Zmurkol na nu spoza stola a rychlo poprosil cez telefon sekretarku o kavu a obcerstvenie. Potom si sadol oproti nej a pokracoval: “ Predstav si to, na buduci rok budem len rybarcit a moju zenu to taha domov, tak asi stravime cas v Anglicku.”

Perpetua sa podakovala sekretarke za kavu a zahladela sa na velky obraz po jej pravici zobrazujuci Broome z minuleho storocia: “ Perlarska velmoc ako sme ju poznali skoncila, nie je ti to luto?”

James mavol rukou: “ Teraz je Broome turisticka velmoc, vazne, nemame problemy,” potom sa zahladel na jeho stol pokryty papiermi: “ Az na tych prekliatych domorodcov, su toho plne noviny a robi nam to zlu reklamu, clovek by si myslel, ze za tie roky by sa scivilizovali a zili ako ty a ja, no nie?” 

Perpetua ho prekvapene sledovala ako sa rozohnil a potom ticho dodala: “ Bola som hore v Kimberley, pri jednej domorodej osade, je tam zevraj chudoba…”

     “ Chudoba,” James vyprskol namrzene: “ Tym mi novinari omielaju usi, zevraj daj im pracu, postav im nemocnicu a dobre skoly a co som ‘pan boh’?”

Perpetua pokrcila plecami: “ Ja sa nevyznam do politiky, ale stat dava peniaze na…”


     “ Na podporu nezamestnanych, ktoru prepiju, zevraj im mame obmedzit pristup k alkoholu a potom nas zase obvinia, ze sme rasisti, pamatas, ked nemohli ist do krcmy?”

Perpetua sa nervozne zasmiala: “ To by sa ani krcmarom nepacilo.”

     “ Ani statu nakoniec, lebo firmy, co vlastnia vacsinu krciem tu su velmi zadobre s mnohymi politikmi, no hovorim Ti, je to ‘bordel’,” vzdychol si James: “ Teraz hlavne potrebujem sudcu, posledny usiel a hromadu policajtov,” postavil sa k oknu a zahladel sa na trblietavy ocean: “ Cert to ber, nech uz je tu vikend, nie je nad dobru rybacku.”

Perpetua dopila kavu a obratila sa na Jamesa: “ Chcela by som otvorit vystavu, s malbami a kresbami mojej mamy, Elizabeth Durack, pamatas si ju?”

     “ Hej,” ozvalo sa z okna a Perpetua videla, ze James je este stale myslou nepritomny, ale o chvilu sa prebral a podisiel spat k stolu: “ Samozrejme si ju pamatam, to je dobry napad, na buduci rok mame storocnicu zalozenia Broomu, aj ministersky predseda, ze nas ma navstivit, bude robit predvolebnu kampan, u nas, dobre co?”

Perpetua sa zhrozene nanho pozrela: “ Myslis Howard, ved ten je uz stary ako my, urcite uz konci ?”

James sa rozosmial: “ On je tvrdy oriesok, mali by sem si z neho brat priklad a mozno budes prekvapena a znovu vyhra, nakoniec priviedol nas stat k prosperite, no nie?”

Zrazu sa citila velmi unavena a tuzila sa vratit spat do bezpecia jej domceka: “ James, nebudem Ta uz dlhsie zdrzovat, len som myslela, ze mestska rada mi moze pomoct 
s financovanim, myslim s prenajanim haly a …”

Zrazu zazvonil telefon. James lezerne vstal a zdvihol ho. Po chvile sa pozrel na nu, zakryl rukou sluchadlo a zamaval jej na pozdrav: “ Nie je problem, zlato, len to daj na papier, zariadim to, aby sme Ti pomohli so vsetkym co potrebujes.”

Perpetua si vydychla a zakyvala na pozdrav. Ked zatvarala dvere pocula Jamesa na telefone: ‘Hej, zlato, dnes pridem neskoro, mam jednanie, co ine domorodci, zase…”

Ked presla za roh, videla ho prefrcat v jeho novom jipe, siltovka na jeho sedivych vlasoch a vzadu rybarske naradie.


   Perpetui sa splnil sen. Sedela pysne vedla Jamesa a pozerala na sediveho maleho chlapika v okuliaroch so striebornym ramom, ktory aj napriek jeho stareckym pohybom vyzaroval dominanciu a sebavedomie. Orlim zrakom brazdil zhromazdene obecenstvo pozostavajuce z Broomskej smotanky a pri kazdom slove dolezito buchal pravicou do stola. Pocuvala jeho prednes a aj napriek nesuhlasu s jeho konzervativnymi nazormi, Perpetua sa nemohla ubranit obdivu. Tento chlapik bol rodeny politik a nechcel sa vzdat moci, ktorej chut tak dobre poznal. 

‘ Mili zhromazdeni mestania Broomu, ktore oslavuje storocnicu. Som pocteny Vasou pohostinostvou a som rad, ze sa Vam dari. Teraz je dobre zit v Australii. Pozrite, co sme dosiahli za tych sto rokov. Historia je nasim zrkadlom, v ktorom sa mozeme najst. Blizsie sa pozrieme, jasnejsie uvidime aj chyby, ktorych nebolo malo. Pozrite okolo na toto ohromne prirodne bohatstvo, ktore si uzivame a miname priehrstami. Nikto nemysli na zajtrasok, ale to sme my Australcania, neradi sa pozerame spat a nerozmyslame co bude, chceme mat vsetko hned a teraz, chceme si uzivat, sme materialisticki a nestarame sa o vonkajsi svet. Vytvorili sme si svoj vlastny, ktory nam mnohi zavidia. Australia zacala dvadsiate storocie s najvyssou zivotnou urovnou a teraz sme v prvej dvadsiatke. Iba malo krajin s populaciou malou ako mame my, bojovalo v obidvoch vojnach, nestratilo demokraciu a zdvojnasobnilo populaciu. Australia je velka ako Spojene Staty, ale ak Amerika ma 260 milionov obyvatelov, my mame iba 20 milionov. Napriek tomu sme vybudovali vsade perfektne dialnice, zeleznice, telekomunikaciu a zdrave, optimisticke a slobodne spolocenstvo. A aj ked mnohi to priznaju iba s nevolou, je to aj vdaka nasim, Vasim politikom…’

Ked skoncil a utrel si spotene sedive obrvy, ludia, aj ktori sme prisli pripraveni ho kritizovat, vstali na jeho pocest a tlieskali. On sa vybral medzi nich, uklanajuc sa na vsetky strany a potriasajuc ruky hodnostarom mesta. Ked zastal pred Perpetuou, videla jeho unavu, schovanu hlboko v jeho ociach zamaskovanu formalnym vyrazom stareho politika, ktoreho uz nic neprekvapi. Perpetua otvorila usta, ze mu povie nacvicene frazy na privitanie a potom nanho zautoci na jeho cynicky postoj k domorodcom, ktoreho tu nevidela ani jedneho, ale naraz sa rozhodla nepovedat nic a len mu automaticky na ozdobnom vankusi podala noznice na prestrihnutie masli do Elizabethinej novej galerie.
S uzasom zistila, ze on automaticky pritakal, akokeby povedala privitaciu rec, zamrmlal tesi ma a uz odkrivkal smerom k vchodu do galerie, kde novinari zobrali jeho fotku.
Perpetua pokrutila hlavou a vosla s ostatnymi do velkej haly, kde viseli mamine obrazy.

Pocitila naraz naramny pocit zadostucinenia. ‘ Pozri, mama, aj nas ministersky predseda si prisiel pozriet tvoje obrazy,’ zamrmlala si pre seba a naraz sa zachichotala: “ Aj ked neviem, ci si vobec vsimol, ze nieco visi na stene.’ Kym sa zastupy zastavovali pri obrazoch a popijali Sampanske, Perpetua presla do rohu miestnosti, kde pod sklom boli vystavene okopirovane listy od mladej huslistky z Irska a cast dennika jej mamy, ktory si pisala ako dievca vyrastajuca na farme v Kimberley. Perpetua ho nasla v starom kufri v zadnej izbe a dlho nad nim preplakala. Jednu noc, kde nemohla zaspat od horucavy zacala pisat o zivote jej mamy v Kimberley. Poslala rukopis z dlhej chvili do vydavatelstva do Perthu a na jej velke prekvapenie jej ponukli ho vydat. Nebol to grandiozny zivotopis starej Durackovskej dynastie, ako jej vzdialena pribuzna v Sydney napisala, skor mala spomienka na jednu jeho zabudnutu clenku. Nebol to pribeh rozpravkoveho zbohatnutia ani nahlej chudoby, skor hladanie pochopenia a lasky medzi ludmi. Perpetua dostala ponuku aj na sfilmovanie jej maleho pribehu v exotickom prostredi Kimberley. Najprv ju to ohurilo, potom lahostajne podpisala prava. Vonkajsi svet ju uz nezaujimal. To vsetko prislo prilis neskoro.

Na druhy den skoro rano vysla na plaz a zbadala tam par surfistov chytat prvy priliv. Lahla si do piesku a so zaujmom ich pozorovala. Pripomenulo jej to casy v Sydney, 
ked s jej nevlastnym bratancom sa zatulali na Bondi Beach. Ako ten cas rychlo uteka.
Bohvie ci sa ‘Little Pattie’ este surfuje, bohvie ci by este dokazala niekoho zachranit. Zrazu zbadala ako jeden z mladych surfistov sa stratil pod obrovskou vlnou. Jeho surfisticka doska o chvilu makko pristala na piesku. Perpetua k nej v panike pristupila a zaclonila si oci pred vychadzajucim slnkom. Medzi ostatnymi surfistami nastala panika a videla, ze jeden z nich vytiahol potopeneho mladika na dosku. O chvilu obidvaja priplavali k brehu, smejuc sa a tlapkajuc sa po chrbte. Zachraneny mladik vypluval vodu a vycerpane dopadol na piesok vedla Perpetui.

     “ Si v poriadku?” Spytala sa ho s nahlym zaujmom byvalej sestricky.

Mladik sa uskeril: “ To bola taka krasna skusenost, to by ste neverili.” 

Perpetua sa nanho podozrievavo zahladela. Mozno si udrel hlavu o utes a teraz bluzni. Pomyslela si.

     “ Vazne, neverili by ste,” presviedcavo sa na nu zahladel: “ Tam pod vodou, ked nad Vami hucia tie obrovske vlny, Vy ich necitite, Vy sa ich nebojite, tam dolu je tak ticho a mierumilovne…” prestal rozpravat a rozkaslal sa: “ Asi v nebi je tak.”

     “ Naozaj si sa nebal?” Perpetua sa neveriacko k nemu obratila, ale on uz chytil dosku a utekal spat do vln.

Perpetua sa pomaly vybrala popri oceane domov a zrazu sa jej tvar rozziarila poznanim. Uz vedela co jej Windjana chce povedat. Uz vedela tajny kod, co jej posiela kazdy den na vlnach. Pridala do kroku a ponahlala sa kolko jej dych stacil. Pred jej rodnym domom sa oprela o branicku a cakala az chyti druhy dych. Potom si pomaly akosi slavnostne snala ciernu perlu z krku. Doma ju vlozila do postovej obalky a odniesla do trezoru v meste.
S klucikom v hrsti chvilu stala na hlavnej ulici a vahala, co dalej, ked zacula vyzvananie z kostolika pri klastore. Potichu sa pre seba usmiala. To je jedine miesto, kde jej mozu pomoct.


Ked sa vratila z klastora, upokojena akosi, ze jej slubili urobit vsetko co bude v ich silach v patrani, ktore ona tak dlho odkladala, vedela, ze prisiel jej cas. Viac nemoze urobit. Viac sa neda urobit. Uz je prilis neskoro. Nasla dalsiu postovu obalku, na ktoru napisala jedno slovo: ‘ Ronda’. Potom vytiahla zo suplika harok papiera a zacala pisat.. Casto sa zastavila a zahladela na ocean, akoby stratila pojem o case. Akoby ju k nemu cosi volalo. Ked dopisala list, vlozila ho do obalky a nechala na stole v jej byvalej detskej izbe. Poobzerala sa este raz po tych znamych stenach a potom presla pomaly cez kazdu izbu akokeby sa s nimi lucila. Dlho postala v maminom byvalom atelieri, kde teraz Ronda pestovala tropicke kvety. Pomaly vysla von a zamkla. Klucik vlozila do kvetinaca na verande a vybrala sa cestickou k oceanu.

Dlho sedela na plazi, v jej najpohodlnejsom dlhom tricku a sortkach. Cas ubiehal akosi nezvycajne pomaly. Pockala kym vyskajuci turisti sa poprevazaju na tavach po plazi. Usmiala sa na nahanajuce deti, ktore vycerpane mamicky uvaznili do ich sportovych kocikov a viezli naproti kriku domov na pripraveny nocny kupel a krmenie. Pozorovala trpezlivych rybarov, ktori hadzali dlhe udice z brehu a cakali na stastlivy ulovok. 
S obdivom si obzerala vysportovane tela mladych businesmanov, ktori so sluchatkami na usiach v rychlom behu rozrazali vodu. Zadumane sa zadivala na zalubene pariky, ktore si suskali tisice sladkych slov a cakali ruka v ruke na romanticky zapad slnka. 

Den sa koncil, den ako kazdy druhy a predsa iny.

Postupne sa plaz vyprazdnila a zapadajuce slnko sfarbilo ocean do krvavocervena. Na okamih vsetko stichlo a ocean sa upokojil. Hladina vyzerala ako zamat.  Perpetua si objala zvraskavene kolena a zatriasla sa v nahlom chladivom vanku od vody, ktora sa znovu rozhybala. Jej pohlad bol zafixovany na vlnky, ktore makko pristavali na piesku pri jej nohach a volali ju. O chvilu sa cela plaz stratila v hustnucej tme a len roztratene pariky zostali na plazi nevenujuce pozornost nicomu inemu len jeden druhemu. Ich chichot ju odprevadzal na jej pomalej ceste. Krok za krokom vchadzala do chladivej vody. Zaotalala nachvilku ked jej voda bola po pas a rozsantene vlny, ktore ju vitali sa rozbijali s velkou penou na jej hrudi. Zacitila ich slanu chut na perach a usmiala sa. Bez toho aby sa obzrela naspat ponorila sa a zacala plavat k horizontu, kde posledne luce slnka mizli za obzorom. Ked spomalila tempo, aby chytila dych, okolo nej bola cierna tma. Nad nou sa objavil mesiac. Ako dlho takto neplavala. Ako dlho vobec neplavala.
Ako dlho sa necitila tak ziva, ako prave teraz. Citila kazdu zilku v jej tele. Rozdrkotali sa jej zuby. Bola jej zima. O chvilu sa obloha rozzriarila tisicami hviezd a velke vlny ju zacali odnasat smerom k horizontu. Uz nevladala plavat. Uz nemusela plavat. Lahla si na chrbat a nechala sa niest. Zdalo sa jej na chvilu, ze je vo svojej posteli a zaspava, ked otvorila oci a obrovska vlna sa tycila nad nou. Na okamih ju zaplavili a ona zadrzala dych. Voda bublala v jej bubienkoch a citila, ze sa musi nadychnut. Otvorila usta a vytiahla  tvar z vody. Zalapala po vzduchu, ale nez sa stihla nadychnut, dalsia vlna sa nad nou tycila a dalsia. Nestihla ich uz pocitat. Sily ju opustali. Otvorila usta a voda naplnila jej pluca. Z poslednych sil chcela bojovat…ale potom necitila nic. Uz jej nebola zima.
Uz vie co ten mlady surfista myslel.

Windjana, cakas ma tam niekde?


Mili moji citatelia...CEZ DIALKY CESTUJEME...ABY SME OBJAVILI....SAMI SEBA. Takze moji mili putnici zivotom, nasa poviedka sa pomaly, ale iste konci, ale zivot pokracuje...vydrzte nabuduce na ten ozajstny koniec, alebo pokracovanie?


Rada by som si s Vami pripomenula slova E.M. Remarque z romanu 'Miluj Blizneho Svojho':


"Pamataj, ze si putnik, chlapce. Putnici maju prezivat dobrodruzstva, ale nic, z coho by im pukalo srdce, ked sa musia podobrat dalej. To vsak vobec neznamena, ze sa treba branit dobrodruzstvam. Ani srdcu. Najmenej vsak tym, co nam cestou poskytnu trochu tepla. Hovori to mozno trochu proti nam. Lebo clovek berie a dat moze iba malo."


"Myslim, ze ja nemozem dat vobec nic..."


"V laske vobec nic je ovela viac, nez malo, chlapce. To je takmer vsetko. Zalezi len na tom od koho. Neboj sa, spravne je vsetko, co clovek citi. Vrhni sa do toho. Ale neuviazni v tom."


TAKZE PUTUJTE DOBRODRUZNE MOJI MILI PUTNICI; KED UZ NIE NAOZAJ; ASPON V SNOCH A V MOJICH POVIEDKACH:)