"Ked si budes spominat na svoj zivot v starobe," moja kamaratka Chris chrlila zo seba kym sa snazila natlacit moj batoh do jej preplneneho terenneho auta, "tak Ta urcite nebude stvat, ze si vynechala schodzu, ale, ze si odmietla ist so mnou do Broomu…vzdy si tam chcela ist..., co mas v tom batohu tehly?"
"Ale mozno ked sa vratime, nebudeme mat robotu a na to si urcite spomeniem,"vytrhla som jej batoh z ruk a otvorila som predne dvere, "Dam si ho pod nohy, dobre vies, ze sefka nema rada, ked vynechavame skolenia, prazdniny zacali pre ziakov, nie pre nas..."
Chris kyvla rukou a naskocila za volant: "A kto si myslis bude ucit tych nespratnikov, ucitelov je vela, ale nie takych 'uspavacov hadov' ako sme my," rozosmiala sa a auto sa ako na povel rozbehlo po uzkej farmarskej ceste smerom k autostrade: "Neznasam toto hmliste, studenne a uprsanne pocasie."
"Raz do tyzdna prsi, inak svieti slnko a cez den vystupi na 25, ty nevies co je zima," drgla som do Chris, ktora mi na to odsekla: "Ja som vyrastla na severe a tam je horuco a slnecno po cely rok."
Na krizovatke Chris na sekundu zavahala a ja som rychlo vyuzila prilezitost: "Otoc na juh, aspon sa tam ukazeme, to ze vieme ukludnit tazko zvladnutelne deti je len skusenost a dlha prax, pamatas kolko mladych ucitelov k nam prislo hladat miesto na zaciatku roku?"
"Nebud strachopud," Chris zakrutila hlavou a prudko skrutla na autostradu smerom na sever. V duchu som sa potesila, ze rozhodnutie bolo spravenne aj ked som este chvilu robila grimasy. Chris pustila na plnne pecky 'Born in boots' a naraz jasne modra obloha pred nami vyzerala velmi lakavo. Coskoro nas vsak nadsenie preslo, ked nas Perthske mrakodrapy privitali rusnou mestskou premavkou.
"Toto ma byt najviac izolovane a najprazdnejsie hlavne mesto na svete?" Chris nervozne stupla na brzdu: "Z jednej strany nedozierny ocean az do Afriky a okolo pustna prazdnota, preco sa 1.3 milionov ludi rozhodne zit prave tu?"
Ked sme sa mravcim krokom konecne preplazili za mesto, Chris veselo pridala plyn a stovkou sme sa rutili po prazdnej dialnici minajuc romanticke pobrezie s dramaticky vyformovanymi vapencovymi skalami a sytomodromym oceanom, ktore vyzeralo akoby tam ludska noha nikdy nevkrocila.
Pred Kalbarri nas privitala sytozelena bush, ktora mi pripominala z dialky svieze luky doma.
"Ani na to nemysli," Chris citala moje myslienky: "Rozbehni sa do nej a nevyjdes ziva, tieto pustne kriaky su najpichlavejsie na svete."
Na obed sme sa zastavili v malom utulnom mestecku vystavanom na bielom pieskovom zalive. Z jednej strany ho obmyva pokojna rieka co pri nom usti do mora a z druhej strany ocean.
"Moj stary otec tu chodil chytat morske raky v 1952 a vtedy tu nebolo nic iba par rybarskych chatrc," Chris s chutou zahryzla do grilovanej ryby, ktoru nam miestny rybar chytil a pripravil v jeho
rybarskom stanku, "vtedy sa tu dalo dostat iba lodou, ale odkedy v 1970 urobili cestu, ludia z Perthu tu zacali dovolenkovat."
"Ake dalsie mestecko nas caka?" Spytala som nadsenne, ale Chris sa rozosmiala: "Vy Europania sa nezapriete, dalsich 300 km nie je nic iba jedna prasna cesta k oceanu."
"Aspon sa okupeme," utrela som si upotene celo.
"Voda tam je plytka a horuca ako polievka, ale ziju tam tiez zvedave morske hady," Chris zmurkla na mna a otocila auto na sotva viditelnu vyjazdenu cestu cez bush smerom do vnutrozemia.
"Kam ides, zostan na autostrade, kludne budem plavat s hadami, lepsie ako zahynut od smadu v bushi." V panike som sa obratila na Chris, ale ta venovala vsetku pozornost volantu, lebo auto sa nebezpecne naklanalo vo vyjazdenych kolajach.
Po styroch hodinach krkolomnej jazdy sme sa ocitli na vnutrozemnej dialnici a zastali pred osarpanou benzinovou pumpou stratenou v nedoziernej bushi.
"Stryko Micky," Chris vybehla z auta a zakyvala na stareho farmara v klobuku, ktory opravoval sanitku zaparkovannu nedaleko.
Mick bol 66 rocny byvaly farmar, ktory uz desat rokov ako dobrovolnik sanitkar zachranoval zivoty na tomto opustenom useku cesty.
"Tento rok je zatial najrusnejsi, 225 pripadov do dnesneho dna," Mick sa pochvalil, ked nam kazdej dal do ruky obity hrncek s cajom a mliekom.
"A koho tu zachranujes, stryko, ved tu nevidno zivej duse," Chris sa rozosmiala ale Mick ju rychlo prerusil: "Iba predvcerom sme mali nedaleko odtialto autohavariu, turisticky autobus, trinast ludi bolo zranenych, ja som bol prvy na mieste nehody, jeden muz bol mrtvy na mieste, ale jeho zena a dieta zomreli v nemocnici."
"Turisti su asi jedinni, ktori sa sem zatulaju," prikyvla som.
"Zije tu vela farmarov, ale su roztrusenni do sto kilometrov okolo, cestne nehody, ustipnutia hadom, porody a porazky su na dennom poriadku, ja som tu jedinny siroko daleko na koho sa mozu obratit."
"Stryko bol nas sused, ked sme mali farmu tu nedaleko, rada by som Ti ju ukazala," potom sa obratila na stareho farmara: "Byvaju tam este ti isti ludia, co to od nas kupili, urcite nam tam dovolia prespat?"
Mick prikyvol a dal Chris par instrukcii ako najst farmarske skratky, ktore casto znamenali len par vyjazdennych kolaji.
Farmu sme ani po krkolomnej hrbolatej jazde cez bush a neustavneho otvarania a zatvarania vrat, aby sme sa dostali cez ploty, ktore rozdelovali nedozierne farmarske zeme nenasli.
Neskoro vecer sme sa upotenne a smadne dotrepali do zanedbanneho motorestu, kde vacsinnou prespavaju vodici dialkovych kamionov. Malu izbicku s uzkou dvojpostelovkou a velkou klimatizaciou sme si s radostou zabukovali a skoro rano sme znovu vyrazili po prazdnej sirokej dialnici obklopennej nehostinnou bushou. Okrem par vychudnutych koz a obhorennych kriakov nebolo sa naco pozerat. S uzasom sme sledovali ako sa krvavo cervenne slnko dotyka horizontu a naraz teplomer v aute vystupil na 40tku v priebehu par minut. Chris zapla klimatizaciu a nasu oblubennu country na ipod.
"Taky nehostinny kraj, ako si to tu mohla vydrzat?" Vzdychla som si.
"Na detstvo mam najkrajsi spomienky, zivot na farme sa neda k nicomu prirovnat." Chris sa rozosmiala a rychlo skrutla na prasnu cestu spat smerom k pobreziu.
O par hodin sme sa napojili na nasu staru znamu dialnicu, ktora sa hadi okolo celeho Zapadneho pobrezia a opat nas privital nekonecny sytomodry ocean.
Na opustenej krizovatke Chris zastala a citala smerovky: "Tak len pre tvoju zaujimavost, mozme sa vybrat do Sydney, smerom na juhovychod, co je odtialto 4 000 km, alebo do Brisbane, smerom na severovychod, co je odtialto 5 000 km alebo do centra Australie do Alice Springs na vychod, co je odtialto 4 000 km, co si vyberies?"
Poobzerala som sa okolo seba a vidiac len nehostinnu pustnu krajinu v panike som zvolala: "Ale ved si vravela, ze najblizsie mestecko je len 300 km."
Chris zmurkla na mna: "Carnavon, kde rastu najsladsie banany, ale najprv si podme zaplavit s tymi morskymi hadmi."
Ocean bol naozaj teply ako polievka, ale nastastie ziadne morske hady sme nevideli. Popri pobrezi sme prekracali do Hamelinovho Zalivu, kde Chris mi ukazala sedive morske huby velke ako past, ale aj omnoho vacsie stojace nehybne v plytkej vode, ktora sa tiahla daleko k horizontu az k pieskovej bariere. Iba male kyslikove bubliny, ktore vychadzali pravidelne z ich sedivych porov nam davali na znamost, ze tieto sedive podvodne neforemne hmoty ziju.
Za nou velke biele jazyky rozbijajucich sa vln davali vsetkym na znamost, ze divoky ocean sa nevzdava svojho uzemia tak lahko.
"Tak kvoli tomuto sme sa tu pachtili?" Nervozne som si utrela upotene celo a chcela som si ovlazit nohy vo vode.
Chris my chytila za ruku: "Tu sa nesmie kupat, toto su stromatolity, prve morske organizmy na nasej planete, su stare 3.5 bilionov rokov a nezachovali sa nikde inde na svete, iba tu. Vies o tom, ze sa pozeras spat do minulosti, na nasu planetu ako vyzerala, ked na nej zacal zivot?"
"Mozno, ale ak odtialto skoro neodideme, tak moj zivot sa tu aj skonci, je horuco a ja som smadna ako tava." Frflala som ked sme sa konecne pobrali hore kopcom spat k zaparkovanemu autu.
V Carnavon sme sa napchali cerstvymi bananami, ochutnali miestnu specialitu, vyprazane banany s hranolkami s bananovou zmrzlinou namiesto desertu. Brucha nas boleli ostosest, tak sme ojkali celu noc v lacnom motoreste s velkym plastikovym bananom namiesto napisu, ktoreho neonove svetlo nam osvetlovalo izbu.
"Uz nechcem banany v zivote vidiet a varujem Ta, nezastavujeme viac az kym sa nepriblizime k Broomu." Chris zdvihla varovne prst ale hned si ruku umiestnila spat na jej bolave brucho.
"Myslela som, ze sa cestou zastavime v Koralovom Zalive, mali by sme tam aj prespat este jednu noc, to este neutiahnes taku dialku za jeden den." Protestovala som a nastastie Chris prikyvla.
Koralovy zaliv bol plnny turistov, ktory v tomto case prisli plavat s velrybymi zralokmi. Nastastie sme nasli jedno prazdne miesto v stanovom tabore a postavili nas cestovny ministan. Pred zapadom slnka sme este stihli poplavat si a poobdivovat pestrofarebne koraly, ktore sa vynimaju na tomto specialnom mieste hned pod morskou hladinou.
Chris sa nemohla dockat dorazit uz konecne do Broomu tak sme skoro rano, kym sa turisti pozobudzali a malicky zaliv zaplnil ruchom a hlukom do prasknutia, rychlo pobalili a vyrazili po nasej autostrade smerom na Darwin.
Broome nas privital krasnym krvavocervenym zapadom slnka, ktory do ruzova sfarbil svetoznamu Kablovu plaz a tavove karavany, ktore z kroka na krok odmeriavali kazdodennu trasu z jedneho konca zalivu na druhy. Turisti behali okolo s fotoaparatmi a fotili ich rodinnych prislusnikov kolisujucich sa na tavovych chrbtoch.
"Toto je horsie ako Koralovy Zaliv," zamrmlala Chris a nariadila mi sadnut spat do auta.
"Chris, uz mam dost natriasania sa v aute, kam este chces ist?" Protestovala som, ale Chris sa robila, ze ma nepocuje a preletela cez Broome ako raketa.
"Musim najst ten zaliv, kym je tma," Chris opakovala a zvysila rychlost na 150 km/h.
"Aky zaliv, neblazni, akurat Ta chytia policajti."
"Carnot Zaliv, kde kapitan Ivan Smirnoff havaroval s jeho lietadlom." Chris rychlo vyhrkla a zabocila z autostradu na dalsiu pieskovu odbocku. Auto sa nebezpecne naklanalo v pieskovych kolajach a tma nas obklopila nahle ako nepriepustna deka.
"Chris neblazni, pocujem ocean pred nami, skoncime aj s autom vo vlnach," chytila som volant, ale on a odstrcila moju ruku a prudko zastavila auto.
Dialkove svetla nam osvetlili kusok pieskovej plaze, kde sme si narychlo rozlozili nas ministan.
"Si si ista, ze nas vlna neodnesie do rana?" Zasepkala som, zabalena v spacaku az po usi. Divoky sum oceana ma vsak stale ohlusoval a voda sa mi zdala nebezpecne blizko. Chris vsak spala ako drevo a mne neostavalo nic ine len sa k nej pridat.
Ostre slnko sa mi dostalo pod viecka a nezvycajne ticho ma uplne prebralo. Vyhrabala som sa zo stanu a ocean sa predo mnou zrkadlil ako pokojne nekonecne jazero. Chris sedela nedaleko podmorskeho koraloveho utesu zahlbenna v myslienkach.
Ked som sa k nej pribrizila, tak len poukazala na utes: "Kapitan Ivan Smirnoff havaroval tu s jeho lietadlom pred 70 rokmi. V lete sme sa tu zvykli potapat s otcom a vylovili sme vela polamanych kuskov z Pelikaana, skusali sme najst aj stratenne diamanty, ale..."
"Ake diamanty?" Spytala som sa dychtivo, ked som si knej prisadla. Perly a diamanty, Broome je nimi znamy.
"Australsky vojensky pilot, narodeny v Rusku, Smirnoff prepravoval Holandskych uprchlikov, ktori utekali pred Japoncami pocas vojny z Javy, ale Japonci ich nasledovali a zostrelili ich dolu…"
"Citala som o Japonskom bombardovani Broomu, ale si spominala diamanty…"
"Pred odchodom z Javy Smirnoff dostal pokyn prepravit malu krabicku od cigar so zahadnym obsahom a bankar ho mal cakat v Broome aby to od neho prevzal…"
"A tam boli diamanty?"
"Smirnoff o tom nevedel, zevraj patrili dvom najbohatsim rodinam z Javy."
"Co sa s nimi stalo?"
"To sa pytali aj Smirnoffa, ked ho nakoniec aj s utecencami, co prezili zachranili."
"A co povedal?"
"Ze mal ine starosti ako sa starat od diamanty, styri dni stravili na tejto plazi bez pitnej vody a vacsinna utecencov bola vo velmi zlom stave po nudzovom pristati na plytcine a styria sa ani nedockali pomoci vratane rocneho dieatata."
"Takze si naozaj myslis, ze diamanty su stale ukryte tu medzi koralmi?" Prekvapene som na nu pozrela a hned som zacala rozmyslat, kde som zapatrosila plavky.
"Predstav si, ze Japonci ich vypatrali dalsi krat, lebo vypoculi ich SOS signal, ale museli sa otocit a natankovat, medzitym ich nastastie objavili Katolicki misionari a rychlo ich na konoch prepravili do najblizsej Aboriginalskej osady vzdialenej 60 km."
"Idem sa prezliect, stoji zato ten koral preskumat," postavila som sa a oprasila piesok zo sortiek.
"Pamatas Mickyho, co vozi tu sanitku, jeho otec vyhral jeden v kartach v krcme v Broome."
"Stary Mick, ten naozaj nevyzera, ze vlastni diamanty," hned som si sadla spat vedla nej.
" Rybari co tu zvykli chytat do sieti, sa prisli sem pozriet o niekolko tyzdnov neskor, ked sa dopoculi o spadnutom vojenskom lietadle a nasli tu krabicku s diamantami."
"Takze miestni rybari su teraz velmi bohati," rozosmiala som sa a kupanie ma hned preslo.
"Teda jeden z nich ju objavil, Jack a hned utekal za jeho kamaratom lovcom perli, Jimom, ktory zavolal dalsieho kamarata mechanika Franka a spolu sa rozhodli ich minut v krcme."
"Coze? To uz ich naozaj nic mudrejsie nenapadlo?"
"A tak dalsich sest mesiacov diamanty sa povalovali v miestnych krcmach, kde ich osadenstvo prehravalo a vyhravalo az nakoniec ti traja virtuozi boli predvolani pred Perthsky sud, kde tvrdili ze v krabicke bolo iba par diamantov…"
"Aspon prehrali menej…"
"Predvolali aj posadku, co prezila a ti tvrdili, ze Smirnoff poslal viackrat jeho co-pilota hladat tie stratenne diamanty a ze na vlastne oci videli, ako sa krabicka vyklzla z jeho ruk, ked sa pre nu potapal a neocakavana vlna ho obliala."
"Takze Smirnoff klamal,"
"Smirnoff, ked ho predvolali sa zaprisahal, ze si nepamata nic, co sa stalo s diamantami."
"Ako sa Mickyho otec dostal k diamantu?"
"Stryko Micky by Ti na to povedal, ze bol na spravnom mieste v spravnom case, niekedy ani cas v krcme nie je cas strateny a asi viac miestnych farmarov prislo takymto sposobom k zemi, lebo doteraz sa podarilo najst menej ako tretinu stratennych diamantov."
"Nemal ten nalez nahlasit?"
"Jeho otec ho cestne vyhral v kartach a ako spravny kamarat sa podelil s nim s mojim starym otcom, preto sme vlastnili farmu…"
"Vasa farma je kupenna s ukradnutym diamantom, no to sa naozaj moze stat iba v Australii," vyhrkla som prekvapene.
"Ako si pamatam, chcela si sa potapat a najst jeden, naco?" Chris sa napaprcila a pokyvala prstom: "Povedz ze na to, aby si ho vratila tej Holandskej rodine, co je bohata aj bez toho?"
Aby som zmenila temu, poukazala som na vapencovy utes ktory sa tycil po nasej lavici a vlny sa onho divoko rozbijali: "Podme sa nanho vysplhat."
Bez cakania na odpoved som sa zacala skriabat po jeho hladkom povrchu. Chris ma nasledovala. Zrazu nepravidelna vlna vystrekla do vysky a podlomila mi nohy. V poslednej minute, Chris chytila moju ruku a pritiahla ma do bezpecia skalnatej priehlbiny, kde moje roztrasenne nohy nasli oporu. Chvilu sme tam ticho sedeli a pozerali na divoky ocean pod nami.
"Mali by tu nabit zachranne koleso s lanom, nemalo by vyznam skocit za Tebou, odliv by nam odniesol obidve."
"Dakujem, Chris," nakoniec som nasucho prehltla.
"Vies co mi stryko Micky raz povedal, ked boli jeho otec a moj stary otec mladi, zvykli si privyrabat lovenim peral a raz boli obidvaja prichyteni o skalu dolu, ale len jeden z nich mal kyslikovu bombu, tak dychali na prestavky…"
Len som prikyvla nevediac co mi Chris chce povedat.
" Raz ked sa s kamaratom delis o vzduch, co dychas, podelis sa s nim o vsetko v zivote. Otec mi vzdy prizvukoval, ze nas sused stryko Micky znamena pre nas viac ako rodina."
Mili moji rodaci, prajem Vam krasne leto doma, cestujte, aj ked len na koniec Vasej ulice, objavujte, aj ked len noveho motyla vo Vasej zahradke, teste sa zo slniecka, aj ked pecie neuprosne, lebo zajtra znovu moze zacat prsat....a hlavne nikdy nezabudnite na svojich kamaratov, lebo bez nich by nas zivot bol velmi prazdny a smutny a nikdy neviete, kedy budete potrebovat ich pomocnu ruku:)
Len tak pre zaujimavost, aby ste vedeli, ze si zase tolko nevymyslam, ta poviedka o stratenych diamantoch povalujucich sa po krcmach a kapitanovi Smirnoffovi je uplne, uplnucko pravdiva....cast nasej nie tak starej Australskej minulosti:)
Len tak pre zaujimavost, aby ste vedeli, ze si zase tolko nevymyslam, ta poviedka o stratenych diamantoch povalujucich sa po krcmach a kapitanovi Smirnoffovi je uplne, uplnucko pravdiva....cast nasej nie tak starej Australskej minulosti:)
