ZO ZIMY DO LETA...
O takomto case minuly rok som uz nevyslovne tesila na moju prvu velku cestu. Moje vyrastenne deti
si ma znepokojene prezerali, si si ista mama ze sa nestratis? Ved tu v Australii aj na parkovisku zabludis a Kanada je na druhom konci sveta a nikoho tam nepoznas.
Ale ja som len pokrutila hlavou, idem tam predsa pisat. Na letisko sa vybrala so mnou cela rodina, ked mi moj starsi syn vyberal moj velky kufor, zartovne sa ma spytal, si si ista ze ides iba na mesiac? Pamatam si na mojich drahych ako tam zmatene stali uprostred preplenenej letistnej haly akoby stale neverili ze si len tak odletim.
Slza mi vypadla a nielen jedna, ved som moju rodinu nikdy este neopustila, ale ked sa lietadlo zdvihlo do vysky, chytil ma uzasny pocit dobrodruzstva a slobody. Okrem Australie kde som s rodinou emigrovala 20 rokov dozadu som veru vela toho nevidela a hlavne nie sama, padtesiatka na krku, ked nie teraz tak kedy potom?
Cestu si uz velmi nepamatam az na to ze bola pohodlna, Emiraty sa vzdy o svojich pasazierov staraju,
v Dubaji som len prebehla dlhou chodbou aby mi neusiel pripoj a zobudila som sa v Toronte. Odtial bol len skok do Montrealu, po dvoch dnoch lietania som sa jendu krasnu teplu polnoc ocitla pred Montrealskou letistnou budovou. A co teraz?
Ludia sa rychlo zvitali s rodinou a vytratili, len jedna mlada kocka zostala vo veku mojej dcery a netrpezlivo cakala na automat aby jej vydal autobusovy listok. Tam bola moja sanca, s jej pomocou som nasla spravny autobus a kedze ona isla tym istym smerom sedeli sme spolu. Jej Anglictina bola popretkavana Francuzkymi slovami, vracala sa zo studia v Parizi, ako mnohi mladi Montrealcania.
Moj maly hotelik bol umiestneny v strede mesta a len dve zastavky metrom od mojej university. Ked som otvorila dvere na mojom apartmane nechcela so verit vlastnym ociam, bola som na 12. poschodi a mesto sa podo mnou ligotalo ako na dlani. Montreal ako aj Rim nikdy nespi, zaspavala som aj zobudzala sa do rytmu taxikov a nocnych barov ktore sa nad ranom zmenili na denne cafeterie. Ked som docestovala, kulturny festival bol v plnnom prude, ulice plnne muzikantov od vymyslu sveta, komediantov z kazdeho rohu zemegule a maskarnych kostymov.
Moja univerzita bola umiestnena v malebnom parciku plnnom soch a romantickych zakuti kde sa mladi studaci objimali. Ostatni spisovatelia ma privitali so smiechom a stiskami ruk, konecne som mohla pridat tvare tym s ktorymi som komunikovala iba cez internet. Vo vedlajsej budove bolo prirodopisne museum s krasnou mozajkou a dlhym stlporadim, chodila som si tam oddychnut cez obed.
Poobede som sa vytratila do ulic a objavovala historicke zakutia a repliky Parizskych budov, slnko prazilo ostosest, 40tky na dennom poriadku, citila som sa ako doma v Australii a casto som sa chodila schovat pred horucavou do jedneho z tisicich kostolov. Okolo druhej, pravidelne ako keby to bolo denne naplanovanne sa vsak obloha zatiahla a mestom sa prehnala letna burka. Casto na mojich potulkach som sa zatulala do obrovskych parkov a zmokla do kosti lebo sa tam nebolo kde ukryt.
Stretla som tam Francuza ktory ma skryl pod jeho dazdnik a vysvetlil ze Montreal je postavenny na ostrove v strede rieky preto tie burky. Na druhy den som sa vybrala hladat repliku Notre Dome, ked zacali bit hromy a blesky ocitla som sa v jednej z uzkych uliciek a nikde ani zivej duse. Dunenie sa hrozivo odrazalo od kamennych historickych budov, pod odkvapom sa bozkaval francuzky par, ked ma zbadali, s posunkovou recou mi vysvetlili ze ma pozyvaju na obed. Serovala som si s nimi poutine (Montrealske chipsy) v jednej z tisicich kaviarniciek naokolo kym oni mi vysvetlovali ze predsa nemozu nechat ubohu turistku napospas zivlom.
Casto som sa zatulala do casti Montrealu, kde zili iba domaci a rozpravalo sa iba po Francuzky, ako ma moje deti odhadli, vzdy som zabludila a neostavalo mi ine len rukami nohami vysvetlovat ze potrebujem pomoc. Pred jednym z mnohych apartmanov sedel starsi pan a hral ostosest na gitare, povedal aby som si prisadla na schody a hral, hral, hral ako keby to bolo naposledy. Na mape mi naznacil kde je najblizsia autobusova zastavka spat do centra. Merci, merci som opakovala ked mi ukazal na mape hlavne mesto Kanady, Ottawa, a ja som si zaumienila ze sa tam zajtra vyberiem.
