PERPETUA VYRASTLA Cast 6.

     Perpetua utrela spotene celo mladeho vojaka a priniesla mu dalsiu deku, lebo napriek horucavam vonku sa neprestajne triasol. Ked sa konecne utisil a zaspal, skontrolovala jeho pulz a rozhliadla sa po nemocnicnej izbe.
Tu v kute sa ako male dievca prvy krat starala o Windjana, ked ho polomrtveho s mniskami doniesli sem z plaze. Odvtedy detsku sekciu klastornej nemocnice mnisky zmenili na vojenske oddelenie s chromovanymi postelami a este aj teraz v Juni 1954, presne rok po skonceni Korejskeho konfliktu vela vojakov tu muselo zostat, lebo boli v takom zlom psychickom a ci fyzickom stave, ze jednoducho ich nemali kam poslat.

     “ No co dievca moje, vyzera to, ze bude z Teba dobra sestricka,” Sestra Bernadeta sa pomalicky domotkala k nej. Zostala buclata, ale vek ju tlacil k zemi, jednou rukou sa oprela o Perpetuu a druhou sa prezehnala: “ Tohto vojaka si zachvilu Boh povola k sebe.”

     “ Ale sestra Bernadeta, on ma len nocne mory a trasie sa od zimy…”

     “ Perpetua, niekedy sila a mladost nestaci, ked nechces zit, tento chudak chlapec prezil medzi tymi zltymi neznabohmi take hrozy…”

     “ Sestra Bernadeta, matka predstavena ma vola, prisli si pre mna,” zrazu asi dvanastrocne domorode dievca pribehlo s krikom k nim a klaklo si pred sestrou Bernadetou.

     “ Mary, kolko krat som Tebe aj ‘ostatnym’,” sestra sa karavo pozrela na dievca az to od hanby sklonilo hlavu a potom sa pozrela smerom k dveram cez ktore nakukalo par domorodych deti. Ked ich videla zmiznut, sestra pokracovala: “ povedala, ze sem nesmiete vkrocit, prinesiete len spinu, krik a bacily. Ak ste spravili vsetku pridelenu pracu, mate sa ist do kostola modlit za Vase cierne duse…”

     “ Ano sestra, ale sestra…”

     “ Mary, ty nemas dovolene hovorit, kym som neskoncila, pane Boze, preco ste Vy domorode deti take nevychovatelne.” Sestra Bernadeta prevratila oci smerom k stropu a prezehnala sa a potom sa obratila smerom k Perpetui: “ Uz som aj rada, ze vlada sa rozhodla uz viac nam neposielat tieto cierne deti na prevychovu, aj ked na druhej strane v busi pri ich rodicoch z nich vyrastu len divoki pohani dobri k nicomu.”

Perpetua sa nahla k Mary a pohladila ju po kuceravych ciernych vlasoch:
“ Vela stastia v tvojej novej sluzbe, Mary, snaz sa vsetko spravit, co im uvidis  na ociach, nech su k Tebe dobri, nie ako Ti predchadzajuci.”

     “ Ti sa stazovali, ze Mary je velmi leniva,” sestra ju prerusila karavo a netrpezlivo kyvla k vychodu: “No, Mary, chod v mene bozom, bud vdacna, ze ta krestanska rodina si Ta berie do domu za sluzku.” Potom urobila nad Mary kriz a ta sa postavila, poklonila smerom k nim a vybehla von.

Sestra si vsimla Perpetuinu ustarostenu tvar: “ Neboj sa, ona bude v poriadku, trosku bitky jej nezaskodi a o dva, tri roky…”

     “ A o dva, tri roky si ju jej novy biely zamestnavatel pozve do spalne a o devat mesiacov ju vyhodia, lebo caka jeho dieta…” Perpetua odsekla a ked videla mniskin zhrozeny pohlad rychlo dodala: “ Sestra Bernadeta, netvarte sa akoby ste nevedeli o com rozpravam, ja uz mam osemnast, uz nie som ziadne dieta a...”

     “ Perpetua, prestan s tymi hriesnymi recami, ty by si mala prva vediet ake su tieto cierne deti tazko zvladnutelne, co sa len ta tvoja mama natrapila s Windjana a…”

     “ Sestra Bernadeta, ja sa strachujem co sa s nim stalo,” Perpetua ju naraz prerusila a zakryla si tvar rukami: “ Myslela som, ak ho zranili dovezu ho sem, neoznamili nam, ze padol, nevratil sa, kde len moze byt?”

     “ No vidis, ved Ti vravim, oni nevedia co to znamena vdacnost alebo krestanska laska, on uz davno na nas zabudol.” Sestra si vzdychla a utrela pot z cela spiaceho mladeho vojaka: “ Ty len chod do Sydney, vystuduj za
zdravotnu sestru, najdi si takehoto bieleho krasavca, vydaj sa…a v mene bozom…”

     “ Hej, sestry, pozrite tuto,” prihopkal k nim vojak o barlach: “ Nasa nova kralovna, Elizabet Druha prisla na prvu navstevu do Sydney, aj jej muz Duke z Edinburgu je tu,” usmievavy blondak im strcil pod nos bielo-cierny obrazok z novin.

     “ Mozno je to tvoja kralovna,” sestra Bernadeta odstrcila noviny: “ Ty si urcite protestant, my sme Irski katolici, nezabudaj.”

      “ Mnisky,” vojak sa na ne zaskeril, vopchal noviny pod pazuchu a odhopkal.

Sestra Bernadeta mavla za nim rukou a potom sa zamyslela: “ Co som to chcela povedat?”

     “ Ze si mam najst Pomyho /prezyvka pre Anglicanov v Australii/, najlepsie protestanta a ist pozdravit Kralovnu do Sydney,” zasmiala sa jej do tvare Perpetua.

     “ Perpetua,” sestra Bernadeta sa na nu zhrozene pozrela.

     “ Nebojte sa Bernadeta, nechystam sa do Sydney a nikdy sa nevydam.” Perpetua bojovne vystrcila bradu a odpochodovala k dalsej posteli, kde dalsi starsi vojak krical, ze je smadny.
Snazila sa udrzat pevnu ruku, ked mu pridrzala pohar pri popukanych perach ale on sa tak triasol, ze vacsina vody vzdy skoncila na vankusi. Ked po mnohych pokusoch sa mu podarilo napit a prezliekla mu vankus za novy, zbadala jeho vdacny pohlad. Hanblivo sa na nho usmiala a pobrala sa k dalsiemu pacientovi. Jeho chraplavy hlas ju nasledoval: “ Dakujem Vam sestra, boh Vas za to pozehnaj.”
Ked zbadala sestru Bernadetu posielat jej vzdusny bozk cez postel, Perpetua len pokrutila hlavou: “ Nerobte si zbytocne nadeje, sestra Bernadeta, mniska zo mna tiez urcite nebude.”

2.

     Dalsi rok ubehol a Perpetua stale vypomahala mniskam v klastornej nemocnici, vela noci zostala spat tam, v ich byvalej klastornej izbicke, aby mohla byt nablizku sestre Bernadete, ktora zalahla so zapalom pluc a nevedela sa z toho dostat. Ale hlavne aby sa vyhla maminym ustarostenym pohladom a neustalym otazkam o jej buducnosti. Klastorne budovy boli tiche a zivali prazdnotou. Cez rozbite okna fukal vietor od oceana prinasajuci vonu prveho dazda. Vojenskych pacientov pomaly ubudalo a s nimi ubudali aj stedre vojenske fondy, ktore boli pridelene mniskam na ich osetrovanie. Drevene panty skripali v osarpanych prazdnych detskych ubytovniach. Niekedy sa Perpetua zobudila vystrasena, lebo sa jej zdalo, ze pocuje detsky plac a vzlykanie ako ho tak casto pocula, ked tam ako mala s mamou prespavala. Casto otvorila okno a beznadejne pozerala do tmy hladajuc zdroj toho nezvycajne cliveho zvuku, ale jedine co vzdy objavila bolo rytmicke kyvanie radu metli a farmarskeho naradia pod verandou, ktore chovanci denne pouzivali. Bice zavesene uhladne v dlhom rade skripali najviac, ako keby si spominali na mnohe chrbty domorodych chlapcov, na ktorych skoncili. Skoro rano zname zvonenie z ich maleho kostolika ju zobudil a s nostalgiou sledovala ako stale mensi a mensi zastup zostarnucich mnisok sa pomaly suchce ku kostolnej brane. Nove mnisky neprichadzali, svet sa menil, modernizoval, dievcata z busi isli studovat do mesta rychlopis aby z nich boli sekretarky, alebo sa uspesne vydali, ako jej kamaratka Kitty… Nezabudne na rozhovor co mali naposledy v ich oblubenej pizzerii.

     “ Na co cakas, Perpetua?” Kitty sa nervozne hrala s jej novym perlovym nahrdelnikom, ktory dostala od svojho nastavajuceho, o dvadsat rokov starsieho uspesneho krcmara.

     “ Myslim, ze Ty si mala pockat,” Perpetua ju zahriakla a s chutou zahryzla do pizzy. Dobre, ze sa Valenzio vratil. Usmiala sa nanho, ked ho zbadala tocit velke kolesa cesta na jeho dlani. Jeho tmava ruka s vysukanym rukavom sa rychlo krutila. Druhy prazdny rukav mal diskretne zastrceny v nohaviciach. Vzdy teraz zartoval s Talianskym prizvukom, ze Korejci tiez asi lubia pizzu, ked mu neodstrelili aj druhu ruku. Mozno aj Windjana nema ruku a preto sa nechce vratit, vzdy nad tym myslela ked sa zadivala na ten prazdny rukav.

    “ Perpetua, pocuvas ma vobec?” Kitty s nou zatriasla: “ Nie je to pravda?”

    “ O com rozpravas?” Perpetua sa naraz zahanbila.

    “ O tvojej mame,” Kitty si upravila cerstvo natocene kudrlinky: “ Ta urobila to iste, takze ma nesud.”

     “ O com to preboha rozpravas? ”

     “ Boze, Perpetua, netvar sa, ze si mniska, aj ked zijes medzi nimi,” Kitty nahle vybuchla, ale rychlo stisila hlas: “ Ja vsak neurobim rovnaku chybu a vydam sa hned.” Kitty si pohladila jemne vycnievajuce brusko a Perpetua si zakryla rukou usta v nahlom pochopeni.

     “ Kitty, ako si mohla, koho to je?” Perpetua s nechutou odsunula tanier s nedojedenou pizzou.

     “ Nie je dolezite koho to je, ale koho to bude,” Kitty sa znovu zacala hrat s jej novym nahrdelnikom: “ Predstav si, nic mi nebude chybat, budem pani a…”

     “ Samozrejme, pani krcmarka,” Perpetua sa jej ironicky uklonila a potom rychlo vstala a smerovala k vychodu.

     “ Lepsie ako skoncit ako svatuskarka, mniska…” Kitty kricala za nou so slzami v ociach, ale Perpetua len kyvla na pozdrav Valenziovi, ktory na nu zmurkol a vybrala sa hore ulicou k jej domu.

Prechadzala cez zname ulice, dolu pod nou zivot znovu bublal v Cinskej stvrti skoro ako pred Korejskou vojnou. V dialke v zalive videla kotvit par poslednych perlarskych lodi. Mozno ich znovu bude viac. Prosperita sa vracia do Australie, bolo to vidno na tvarach ludi okolo nej. Slniecko sa znovu vytiahlo cez mraky, spustil sa husty dazd a velka duha rozziarila okolie.
Vystavila svoju tvar dazdu a plnymi duskami vdychovala aromaticku vonu tropickych kvetin v zahradach. Pridala sa k skupine deti ktore skackali okolo a chytali dazd do ruk. Ale o chvilu sa zahanbila, oprasila si suknu a dostojne pokracovala v ceste. Uz nikdy nebude nic ako bolo predtym. Uz je dospela.

    


3.


     Ked otvorila vonkajsiu branku zacitila dym. Presla cez ich dom, ktory sa jej zdal pri kazdom prichode viac a viac preplneny. Decky, umele kvety, azijske sosky a anglicky porcelan zaberali kazde prazdne miesto. Odsuvajuc sietkove dvere zakopla do skleneho Indickeho slona.

     “ Davaj pozor,” pocula mamin hlas z travnika na zadnom dvere:
“ Perpetua, konecne si sa ukazala, musime sa porozpravat o …do kelu nechce to horiet…”

     “ O mojej buducnosti, vsak som uhadla mama?” Perpetua vysla na verandu a zbadala ako Elizabeth sa beznadejne snazi udrzat pri zivote maly ohnik v ich grilovacom kute.

     “ Dufame, ze si ho nerozbila, dostala som ho od Starostovej zeny, je to velka podsta, sme k nim pozvani v Nedelu na grilovacie posedenie, iba najvyznamnejsi su pozvani, neviem co si mam obliect…”

    “ Odbila som mu obidve usi, co to robis?” Perpetua prisla blizsie a zbadala velku hrbu Elizabethinych davnych kresieb a malieb pripravenych na spalenie. Zrazu nahla smrst podvihla vrchne kresby a zacali vo vetre tancovat az skoncili rozhodene po travniku.

Elizabeth chytila nostalgicky jednu z kresieb ktora letela okolo nej. Bol to portret domorodeho dietata: “ Moj muz vravi, ze taketo portrety sa teraz ku mne nehodia, vies mam uz urcity status, co si o nas pomyslia susedia, ze sa zaujimam o domorodcov?”

    “ Mama, daj mi tie portrety, prosim Ta, daj mi ich, pojdem do Sydney studovat, ako si si zelala, urobim co chces, len ich prosim Ta nespal.” Perpetua ich panicky zacala zbierat z travnika. Zrazu jej ruka zastala na malbe sestry Bernadety krmiacej sliepky na klastornom dvore, v pozadi stala skupina domorodych deti. Malba sa zacala roztapat na mokrej trave. Perpetua ju rychlo zdvihla a slzy jej zacali tiect po licach. Takto si klastor pamatala, ked bola este dieta.

    “ No dobre, Perpetua, nemusis preto plakat,” Elizabeth k nej utekala v panike a pohladila ju po vlasoch: “ Zober si ich vsetky, ale musis si ich zobrat so sebou do Sydney.”

     “ Mama, ale to je nasa minulost.” Perpetua jej chytila ruku.

     “ Minulost,” vzdychla si Elizabeth: “ Tvoj dedo zomrel, lebo sa nevedel rozlucit s minulostou.”

     “ Ten, co vlastnil tu velku farmu, kde Windjana pracoval?” Perpetua sa naraz zahladela pozorne na mamu: “ Nikdy si o nom nerozpravala.”

     “ Moja minulost,” Elizabeth si naraz sadla do travy akoby stratila vsetku silu. Perpetua si sadla vedla nej a naraz si v soku uvedomila, ze jej mama ma sedive vlasy a okolo ust a oci nespocetne mnozstvo tenkych vrasok: “ Moja minulost, mas vsetko a naraz nemas nic, mas vsetko a znovu nemas nic…uz sa nikdy nechcem tak citit… nemat nic.”

     “ A co moj otec, nemas jeho portret?” Perpetua naraz vyhrkla az ju to samu prekvapilo.

Elizabeth pokrutila hlavou a zahladela  sa do dialky.

     “ Mama, ja uz nie som dieta, ja mam pravo vediet.” Perpetua naraz chcela vediet vsetko.

     “ Bol vojak, nevedel, ze si sa narodila,” Elizabeth stazka vstala a jemne sa dotkla Perpetuinych vlasov: “ A ty ho vidis kazdy den, ked sa pozries do zrkadla a ja ho vidim tiez,” nachvilu zmlkla a dotkla sa nezne jej cela: “ v tvojej podobe.”

Perpetua chcela nieco povedat, ale ked zbadala mamin vyraz len jej stisla ruku. Aj to bol dar dospelosti, naucila sa kedy ticho znamena viac ako slova.

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovaci, napisala som pokracovanie v Jesennej note, aby som si pripomenula Jesen v Australii (teraz je tu uz znovu skore leto a potime sa v 40tkovych horucavach:) a tiez aby ste sa citili v poviedke 'ako doma'..ved teraz Vam dazdik klope na okna, farebne listy rozfukava vietor a voda stoji vsade (nielen v kaluziach ako som pocula).

Vybrala som sa na kajaku na nase ostrovy tucniakov ( ktore su len na par skokov od mojho domu), aby som nabrala dalsiu inspiraciu na pokracovanie poviedok z Australskej minulosti. Verim, ze opisanim epizodiek zo zivota obycajnych ludi zijucich
v Australia, kedysi aj teraz ,Vam najlepsie priblizim zivot tu a budete is ho vediet predstavit bez ruzovych okuliarov. Zivot nikde nie je 'ruzovy', len iny a aj ked sa hovori, ze u susedov je trava vzdy zelensia, je to len nieco, comu chceme verit:)
Vazte a opatrujte si co mate, moji drahi Slovaci, mate toho vela...vacsinnou to clovek
zisti az odide a pozera sa spat....

Windjana v Korei Cast 5.

‘ Komunizmus sa blizi smerom k nam, minuly rok v Oktobri Cina padla a dnes, mili posluchaci, 25. Juna 1950 Komunisticka Severna Korea  napadla Juznu Koreu. Musime ich zastavit, nas ministersky predseda
Menzies je pripraveny poslat nasich statocnych vojakov na pomoc Amerike, ktora urcite zastavi tuto cervenu hrozbu…’

     “ Ach boze, dalsia vojna, nebolo toho uz dost,” vzdychla si Elizabeth a pokracovala v aranzovani kvetin na obyvackovom stole: “ Preco nasi vojaci zase musia obetovat zivoty v cudzej krajine?” Obratila sa s otazkou na jej muza, ktory sedel s uchom na radiu.

     “ Musime zastavit ten cerveny terror, inak pride az sem, sh, teraz pocuvaj, asi zvolaju povinnu vojensku sluzbu, ved nam nezostalo vela vojakov…” Johnyho otec sa otocil k nej s prstom na perach a potom znovu prilozil ucho k radiu.

     “ To nespravia, to nemozu,” Elizabeth sa hrozou otocila k nemu.

     “ To je vyborne, aspon sa dostanem z tohto nudneho kuta, prask, prask,”
Johny vletel do obyvacky, vyvalil sa do kresla pri otcovi a rukami predstieral strielanie z pusky.

     “ Jej, lebo uz iba na Teba cakaju, babatko,” Perpetua sa nanho pohrdlivo usmiala z obyvackovych dveri a potom sa otocila k mame: “ Idem von, je caj o piatej v mestskej hale.”

     “ Iba ak Ta Johny doprovodi, je to neskoro,” Elizabeth prehodila smerom k nej a potom zalomila rukami: “ Moja ananasova torta je v trube.” A nez mohla Perpetua protestovat zmizla v kuchyni.

Perpetua sa spytavo pozrela smerom k Johnymu, ktory ju narocky ignoroval.

     “ Johny, prosim, nie si babatko, urcite Ta zoberu, bude z Teba najlepsi vojak…”

Ale Johny na nu vyplazil jazyk a to uz Perpetua nevydrzala, vyzula si lodicku a zacala ho nahanat po obyvacke: “ Ty nespratnik, ty babatko…”

     “ Budte ticho, tu si clovek ani radio nemoze v klude pocuvat,” zahrmel Johnyho otec ale oni uz vybehli von.

     “ Co sa deje?” Elizabeth sa objavila v obyvackovych dverach s uterkou v rukach.

     “ Tak je, ako som povedal,” Johnyho otec sa na nu smutno usmial: “ Mozem zavriet kino, ked vsetci zivotaschopni chlapi zase zmiznu odtialto.”

     “ Paneboze, Johny,” Elizabeth nanho s hrozou pozrela.

     “ Povinna vojenska sluzba pre osemnastrocnych a starsich, zatial len na sest mesiacov,” jej muz si posuchal bradu: “ Ak tato Korejska zapletka nepotrva tri roky, tak Johny je mimo nebezpecenstva.

Vojna v Korei sice trvala tri roky, ale Johnyho otec mohol kludne spavat. Australia bola okrem Ameriky jedina krajina, ktora tam poslala vsetky svoje vojenske a civilne sily. Pocet padlych a zranenych bol taky velky, ze v poslednom roku tam zacali posielat len dobrovolnikov a profesionalnych vojakov. Napriek uspesnemu zastaveniu komunizmu, zavedenie povinnej vojenskej sluzby urobilo Menziho takym nepopularnym, ze ziaden ministersky predseda po nom sa tejto chulostivej temy viac nechytil.

2.


Zivot v Broome sa spomalil, senzaciu a zahadnom zmiznuti ciernej perly z pred nosa Broomskych hodnostarov vystriedali spravy o bliziacej sa Korejskej vojne. Perlarsky business sa zastavil, kedze vacsina perlarov odisla na vojenske cvicenia.
Perpetua casto cestou do skoly zastala v pristave, ktory naraz bol nezvycajne tichy. Presla Azijskou ulickou, kde zname cinske restauracie mali zatiahnute zaluzie a nikto nesedel vonku na ulici, s kym by sa mohla porozpravat.
V skole sa ucili iba o cervenej hrozbe komunizmu alebo opakovali stokrat pocute historie o statocnych Australskych dobrovolnikoch, ktore obetovali svoje zivoty v cudzich krajinach pocas prvej a druhej svetovej vojny. Perpetua to uz nemohla pocuvat. Po skole utekala rychlo domov a tam ju znovu cakali prazdne steny. Johny odisiel studovat do Melbourne a jej mama namiesto neho pomahala Johnyho otcovi v kine.
  
    “ Kitty, podme na pizzu, uz to tu nemozem vydrzat,” zavolala raz jednej z jej kamaratok po skole.

     “ Perpetua, pizza je zavreta,” Kitty jej smutno pripomenula do telefonu:“ Valenzio isiel na vojenske cvicenie, ale aj moj brat odisiel, moja mama je cela bez seba, radsej zostanem doma.”

     “ To je nuda,” Perpetua mrzuto zlozila telefon. Rozhodla sa ist za mamou do letneho kina.

     “ Tento film uz musi ist tisici krat,” Perpetua zastala pri stanku s obcerstvenim, kde jej mama balila pukance a jednym okom sledovala nahanacku kovbojov na velkom platne.

     “ Ty si vzdy mala rada Johna Wayna,” Elizabeth sa na nu usmiala a podala jej cukrovu vatu na palicke: “ Daj si pozor na saty, uz nove tak skoro nedostanes.”
   
     “ Hlupy John Wayne, Windjana je lepsi kovboj ako on,” Perpetua namrzene prehodila a s chutou sa pustila do sladkosti.

     “ Pss, ticho nepocujem film,” zrazu sa zo strednej rady ozval policajt, Perpetua horko tazko rozoznala jeho crty oproti tmavnucej oblohe.

     “ Perpetua, nemas rozum, nespominaj jeho meno,” Elizabeth sa nahla zo stanku a chytila ju za rameno: “ A este k tomu pred nim,” kyvla hlavou smerom k policajtovi. “ Ozaj pocula si o nom?”

     “ Nie,” Perpetua pokrutila smutne hlavou: “ Ale urcite sa skoro ukaze…”

     “ Dufam, ze nie, policajt len na to caka, kazdy druhy den sa ma pyta ci sa objavil,” Elizabeth si nervozne posuchala tvar: “ Pozri na tie mraky, asi sa spusti lejak a mozme to dnes zbalit v polovicke filmu, obdobie dazda prichadza akosi skor.”

     “ Neviem vobec na co ste to pustili,” Perpetua ukazala rukou na prazdne hladisko a hodila prazdnu palicku do kosa: “ Idem spat domov, mam este ulohu.”

     “ Perpetua, pockaj,” Elizabeth vysla zo stanku a spolu sa pobrali smerom k vychodu. Elizabeth jej otvorila zadnu branku pri ktorej stala skupina domorodych deti, bez slova im kyvla a oni rychlo vleteli dnu a sadli si k plotu odkial bolo vidno skoro cele platno.“ Windjana je mozno s nimi,” Elizabeth si povzdychla a nechala Perpetuu prejst von.

     “ Ty dobre vies, ze to nie je pravda,” Perpetua zastala za brankou a otocila sa k nej: “ On im nerozumie a oni nerozumeju jemu, kazdy kmen ma predsa iny jazyk a ine zvyky, co by tam robil?”

      “ Kdekolvek je, slub mi jedno,” Elizabeth vysla za nou a chytila ju za ruku: “ Ked sa objavi, vysvetlis mu, ze uz …” Zrazu si Elizabeth zahryzla do pery nevedia ako pokracovat.

      “ Ze uz nie sme jeho rodina? To mu nepoviem!” Perpetua vyhrazne vystrcila bradu.

      “ Ak tu perlu ukradol, tak ju vrati,” Elizabeth naraz nabrala dych: “ Ak som aj nic ine nedokazala ako jeho vychovavatelka tak na toto dozriem…”

Perpetua si vytrhla ruku z jej dlani a pobrala sa rychlo dolu ulicou. Za sebou pocula jej mamu buchnut brankou a jej rozhodny hlas sa ozyval dolu ulicou:“ Ja som mu chcela dobre, ale jemu nic nie je svate, nic, ja si uz nedam znicit moju reputaciu, kvoli nemu nie, ani moju ani mojho muza…”


3.


Tu noc Perpetua nemohla zaspat. Prvy dazd zimnej sezony klopal na okno.
V polosere nocnej lampy sa mihotali crty Windjanovej detskej tvare z obrazku nad postelou, ktory jej mama kedysi davno nakreslila. Kde len moze byt?  Moznoze sa skryva u mnisok? Nie, tie by ho vydali, ich katolicka viera im nedovoli klamat a vie, ze su velmi prisne k domorodym detom, aby ich naucili poriadku. A co jeho kamarati z pristavu? Nie, ti by ho prvi vydali, ved ukradnutie perly sa dotyka ich hrdosti…Zrazu ju premohla unava, zhasla lampu, zakutrila sa do prikryvky a zacala snivat o Windjanovi z detstva ked spolu sedeli na plote a snivali, ze raz vylovia najvacsiu perlu na svete…Windjana sa potopil prvy, za nim skocila do vody ona, sledovala jeho tazky potapacsky ubor miznut v hlbke, snazila sa ho sledovat, potapala sa hlbsie, hlbsie…az sa dostali k podmorskym utesom, kde boli prilepene musle, zacali ich zbierat…klop, klop, klop.
Jej sen sa zacal stracat, ale pravidelne klopkane neprestavalo. Prebrala sa a v tme otvorila oci. Klop. Klop. Klop. Studeny pot jej oblial telo. Palmy okolo ich domu sa knisali vo vetre a obtierali o strechu. Ten zvuk pozna. Ale teraz znovu ten neznamy zvuk a este silnejsi: KLOP, KLOP, KLOP. Pri okne sa mihla tmava postava. Perpetua sa striasla od strachu a vyskocila z postele, pomalicky sa posuvala popri stene k dveram. Mozno ich stihne otvorit a zburcovat mamu a otcima v spalni oproti. Uz drzi klucku…zrazu zacula znamy hlas, nechala dvere dverami a utekala k oknu. Plnny mesiac vysiel spoza mrakov a osvetlil vsetko.

     “ Windjana, konecne,” otvorila okenicu a zbadala ho skerit sa pod palmou oproti, husty jemny dazd sa trblietal na jeho kuceravych ciernych vlasoch a stekal v uzkych potocikoch dolu jeho zelenou uniformou. “ Pod rychlo dnu, kym sa nerozmocis.” Zakyvala nanho a on uz sa vyskriabal hore a oprasil sa od piesku naprostiedku jej izby.

    “ Trosku som si pospal na plazi, kym ma tento dazdisko nezobudil,” Jeho snehobiele zuby sa odrazali na jeho ciernej akosi plnsej a dospelejsej tvari. Ten hnevlivy, trucovity vyraz, ktory tak dobre poznala sa stratil.

     “ Tichsie, lebo zobudis mamu,” Perpetua sa naraz spamatala a rychlo pocuvala pri dverach, aby zistila, ci sa nic v dome nehybe.

     “ Elizabeth sa nejako skamaratila s tym pupkatym policajtom…” Windjana prehodil lezerne a vystrel sa cely aky bol na Perpetuinej posteli.

     “ Ty si pocul?” Perpetua sa nanho pozrela zahanbene. Mesiac sa znovu schoval za mraky a jeho tvar bola nastastie v sere.

     “ Stale premietate ten isty film v kine, co ten tvoj otcim nema peniaze na novy?” Windjanove biele zuby sa zaleskli z postele: “ Ako dlho som uz nespal v normalnej posteli, v kasarnach mame len spacaky na zemi…”

     “ Windjana, ty mas uniformu?” Perpetua si naraz vsimla: “ Nevedela som, ze aj domorodcov povolali.

     “ Na volenie sme im nie dost dobri, ale zda sa, ze ako vojaci im nevadime, potrebuju nas, tak je to.” Windjana hrdo nafukol hrud az sa medene gombiky na jeho sedozelenej uniforme zaligotali v mesacnom svite a zasalutoval poleziacky: “ Privatny Windjana z tretiej divizie Kralovskeho Australskeho regimentu sa hlasi na Vas povel.”

    “ To je vyborne, Windjana, vyzeras ako naozajstny vojak.” Zvyskla od radosti Perpetua: “ Pockaj, poviem to Kitty, ta nebude verit…”

Windjana naraz vyskocil z postele a hrozivo sa pred nou vytycil: “ Neopovaz sa niekomu spomenut, a najmenej tym tvojim uchichotanym klebetnym kamaratkam, ze si ma videla, rozumela si?”

     “ Ale, Windjana, Kitty je…”

     “ Perpetua!” Windjana si priblizil jeho tvar k jej a jeho oci sa familiarne hnevlivo zableskli.

Perpetua sa trucovito odvratila. Zase vyhral. Vsetky jej kamaratky maju aspon jedneho vojaka v rodine a teraz ma aj ona a nemoze im to ani spomenut, ake nespravodlive…

     “ Perpetua,” pocula jeho hlas, ale odmietla sa otocit: “ Perpetua, prestan trucovat, uz nie si male decko, pozri co pre Teba mam.”

     “ Ty hrozny…” Perpetua sa naraz otocila a chcela mu to vsetko vytmavit, ale naraz stratila hlas. Plnny mesiac ako na rozkaz znovu osvietil izbu. A ona ako v hypnoze sledovala ako sa velka cierna perla kyvala na zlatej retiazke medzi jeho prstami z jednej strany na druhu.
“ Ty si ju predsa…” Zacala, ale naraz sa jej v uzkosti stiahlo hrdlo.

      “ Toto je nasa perla, pamatas, vzdy sme snivali, ze ju vylovime,” Windjana sledoval s obdivom jej lesk: “ Najvacsiu perlu v Broome.”

     “ Windjana, ale…” Perpetua zacala este raz, ale hlas ju znovu sklamal.

Windjana si nevsimal jej hrozu, bez dalsieho otalania jej zapol retiazku s perlou okolo hrdla. Potom si ju prehliadol. Retiazka bola dlha a perla sa skryla v jej bielej nocnej koseli, co ho uspokojilo: “ Toto je tvoja perla,cokolvek sa stane, nikomu ju neukaz a nepredaj ju, akokolvek by Ti bolo zle v zivote, nepredaj ju, rozumies?”

Perpetua len pokyvala hlavou a v uzase ho sledovala, ako si napravil vojensky kabat, zapol vsetky gombiky a zasalutoval jej: “ Skoro rano odchadzame do Korei, aspon uvidim nieco ine ako smradlave byky a suchu bus.” S tymi slovami otvoril dosiroka okenicu, ticho preklzol cez okno a zmizol v ciernej tme.

Perpetua tam zostala stat, az kym ju vrznutie dveri neprebralo zo soku.

     “ Perpetua, si v poriadku?” Elizabeth vklzla dnu a chcela stuknut vypinacom, ked ju vystraseny Perpetuin hlas zastavil.

     “ Prosim Ta, nezazinaj,” Perpetua si pritiahla golier na nocnej koseli blizsie k hrdlu.

     “ Mas tu hroznu zimu, Perpetua, na co si si otvorila okno, uz horucavy skoncili,” Elizabeth pristupila k oknu a zavrela okenicu.

Perpetua vyuzila cas, ked sa jej otocila chrbtom a rychlo vklzla spat do postele, na vankusi pod licom ju skriabali zrniecka piesku.

Ked ju prisla Elizabeth skontrolovat iba potichu zamrmlala: “ Ja som v poriadku, mama, chod spat, to bol iba sen, jeden neobycajny sen.”

Only One River to Cross - an Australian Soldier Behind Enemy Lines in Korea

 

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovenski citatelia, po dlhej prestavke sa znovu ozyvam s pokracovanim 'Ciernej Perly'. Dufam, ze Vam po skonceni letnej dovolenkovej sezony, s nastupom dlhych zamracenych Jesennych dni, plnych melancholie a dazda pride nova poviedka vhod. Priblizi Vam vzdialene konciny, kde je skoro stale svieti slnko....kedze moja dusa tuzi po dobrodruzstve a vacnom putovani a objavovani, na mojom poslednom vylete som sa rozhodla peso nasledovat prud nasej Murray River skrytej v bushi...par zaberov z mojej cesty som pouzila v tejto poviedke...prijemne citane a prosim rozhlaste po susedovcov, ze nova poviedka je na svete...

CIERNA PERLA CAST STVRTA

Cierna Perla

    “ Moja perlarska lod vyhrala, ja som na nu stavil,” Windjana maval rukami a vyskakoval v pristave plnnom divakov.

    “ Hura, budeme mat na kolotoce, kolko si vyhral?” Perpetua zvyskla od radosti a sledovala ako sa vitazna perlarska lod hned po pristati naplnila ludmi, ktori gratulovali posadke.

     “ Chces predsa vidiet poulicny sprievod, aj tak potrebujem tieto peniaze…” Zamrmlal Windjana a uz sa predieral cez ludi smerom k vyhernym budkam.

    “ Zgrlos, Perlarsky festival trva cely tyzden, ak o tom nevies,” Hnala sa  za nim Perpetua a zrazu sa jej stratil v dave. “ Kde si?” Panicky sa otacala az znovu zbadala jeho krivkajucu postavu. Od toho nestastia na rodeu toto bol jeho prvy vylet z klastora.

Ked ho dobehla, videla ho stat zoci voci utleho Japonca. Volal sa ‘Zun Ti’ a bol najlepsi perlar v okoli. Bol Windjana len po plecia, ale jeho uhranive hrde oci hladeli na Windjana s pohrdanim.

      “ Zun Ti, prisli ste prvi, gratulujem, ja som to vedel, ste predsa najlepsi,” Windjana sa uklonil jeho smerom, ale Japonec sa uz uberal dalej. “ Zun Ti, viem, ze Ti lod nepatri, ale keby si sa za mna ty prihovoril, urcite by ma zobrali za lovca peral.” Windjana chytil Japonca za rukav, ale on sa mu vytrhol. Windjana dokrivkal pred neho a vychrlil zo seba:
“ Aspon na lod, budem vsetko robit, zosilnel som pri robote na farme, pozri?” Skrcil ruku v lakti a jeho svaly sa zaligotali v obednajsom horucom slnku. Japonec sa nanho posledny krat pohrdavo pozrel, odplul si jeho smerom a uz ho nebolo.

     “ Mame dalsi horuci September, ale aspon sa uz tie hlupe volby skoncili, mama nevedela koho volit, ale Johnyho otec jej povedal, nech zase voli Roberta Menzieho, vies ministerskeho predsedu, co sme mali predtym, lebo zevraj on da pozor aby sme neskoncili v komunizme, ako ta hlupa Cina tento rok a …” Perpetua kracala vedla neho a snazila sa ho prebrat z jeho chmurnych myslienok.

     “ Bud chvilu ticho, preco ma to ma trapit, domorodci predsa nemaju dovolene volit.” Osopil sa na nu zurivo a chytil si bolavu nohu.

     “ Ale si mi povedal, ze budu, pamatas na rodeu?” Perpetua sa zacala branit: “ Ten domorodec u Vas na farme, ten co bol taky dobry na bykovi, ten to predsa zariadi.”
     “ Nerozpravaj o veciach, ktorym nerozumies a ja sa uz aj tak na farmu nevratim.”

     “ Ale, Windjana, musis sa vratit dokoncit tuto sezonu, nevies co mama povedala, inak Ta spravca nevyplati, aj tak uz zuri, kolko si vymeskal, kvoli tomu zraneniu…”
Zrazu jej hlas prehlusilo oznamenie z amplionov, ktore boli namontovane na reklamnych autach: ‘ Nedajte si ujst tuto prilezitost,  pridte dnes vsetci do mestskej haly, je tam vystavenny dnesny ulovok z vitaznej perlarskej lode, najvacsia cierna perla na svete, najvacsia cierna perla ulovena v historii…nedajte…’ 

     “ Tu mas,” zrazu sa Windjana otocil k nej a strcil jej vyherny listok do ruky: “ Chod si vybrat vyhru a zober Johnyho na kolotoce, to ho potesi, aj tak sa niekde fuka, ze sme ho nezobrali.”

     “ Ale Windjana, ja chcem ist s Tebou…” Perpetua sa rozbehla za nim, ale on premohol krivkanie a stratil sa za rohom: “ Nech Ta cert zoberie, Windjana, ” nazlostena zastala, aby chytila dych a vratila sa pre vyhru.

2.

     Perpetua sa vratila s Johnym z kolotocov neskoro v noci a nezobudil ju ani nezvycajny ruch v ich novom dome. Na konci leta mala jej mama a Johnyho otec diskretnu svadbu u mnisok v kostole a potom sa nastahovali k nemu. Perpetui sa to sprvu nepacilo, ale naraz zistila, ze uz nikto sa jej nevysmieva, nikto na nu nepozera zdola. Ma bieleho otca, byva v bielej stvrti, patri medzi nich. Dostala vlastnu izbu a mohla chodit do kina kazdy den. Johny bol niekedy otravny, ako byvaju vsetci bratia, ale nikdy nemal zachvaty zurivosti ako Windjana. A Johnyho otec ju nechal na pokoji, volal ju srdiecko a povedal, ze jej vychova bude najlepsia v maminych rukach. Mama zahodila maliarske potreby pod postel, prestala pracovat vo fotoatelieri a cas zaplnala cajovymi posedeniami a klebetami ako vsetky biele damy v susedstve. Perpetua nad nou prevracala ocami, a volala ju ‘malomestiacka’, ale v duchu bola pre nu stastna. Ale Windjana to s nimi nemohol zdielat. To bola jedina podmienka, ktoru Johnyho otec mal. Windjana si musi najst svoj vlastny domov.
Windjana, preco jej ten zlostnik tak velmi chyba? Jeho portret zavesila vo svojej novej izbe na to iste cestne miesto a kazdy vecer sa s nim rozpravala. Lepsie ako v skutocnosti, lebo ich kratke rozhovory vacsinou skoncili hadkou.

     “ Perpetua, Perpetua, vstavaj, je tu policajt,” Elizabeth nou triasla az kym horko tazko neotvorila oci: “ Mama, este nie, este sa mi kruti hlava z kolotocov…”
     “ Kde si na ne vzala peniaze?” Elizabeth sa na nu oborila.

     “ Winjana mi ich dal,” Perpetua sa obranovala: “ Mama, ja som ich nechcela, naozaj, ja viem, ze nema nic, ale on ich vyhral a…"

     “ To uz vysvetlis policajtovi, rychlo sa oblec, je velmi netrpezlivy…”

     “ Co sa stalo, Windjana neukradol tie peniaze, ja to mozem dokazat…” Perpetua si rychlo prehodila saty cez hlavu.

     “ Dievca, kde ty zijes, cele mesto je hore nohami uz od vecera, cierna perla zmizla, je len dufam, ze v tom nema Windjana prsty.”

      “ On v tom nema prsty, ja to viem, citil sa zle, isiel spat k mniskam…”

     “ Tam nie je, tam uz boli,” Elizabeth si zrazu uhladila perfektne vyfukane vlasy: “ Boze moj, bolo nam to treba, ak Windjana …, ale nie urcite ho najdu na farme, prosila som ho aby sa tam vratil, nema aj tak kam ist…”

     “  Tam nie je, povedal mi, ze tam sa uz nikdy nevrati, ale potom kde je?”
Perpetua si zapla gombik na satach a spytavo sa pozrela na Elizabeth.

     “ To sa chce ten hrozny policajt spytat Teba.” 

POKRACOVANIE NABUDUCE...






Mili moji citatelia, rada sa tulam po vsetkych kutoch Australie, kde mi moje financie dovolia, auto, lod alebo obcas aj lietadlo dopravi a cas dovoli...ked som sa dostala do casti Australie, kde sa odohrava poviedka 'Ciernej Perly', moja dobrodruzna cesta za umeleckymi zabermi zacala...ktory dom, ktora plaz, ktora skala si pamata Windjana?

 

WINDJANA A CIERNY BYK CAST TRETIA

1.


Rok 1949 priniesol volby. Vykladne okna obchodikov boli polepene plagatmi s klokanom, ktoremu z vacku trcali volebne listky. Pocet Australcanov sa naraz zvysil na osem milionov a to len vdaka neustalemu prilivu pristahovalcov z povojnovej Europy. Poliaci, Juhoslovania, Cesi a Taliani zaplavili mesta a mestecka a odvsadial si pocul ich lamanu Anglictinu. Aj do Broomu zavitalo par pristahovaleckych rodin a tie Talianske. si na zlost Cinanov otvorili prve pizzerie.

     “ Mama, ideme s kamaratkami do Pizzerie na rohu, kazdy tam bude.” Perpetua jej zvycajne, po navrate zo skoly, oznamila, obliekla nove saty a uz jej nebolo.

Elizabeth si len vzdychla, vytiahla skicak a pustila sa nieco kreslit. Casto sa jej v mysli vybavila Windjana tvar. Od toho osudneho dna, ked ho vybrala z vaznice ho viac nevidela. Pokreslila kopu papierov,
ale jeho charakteristicky smutno-divoky vyraz oci uz viac nezachytila. Perpetua ho nespominala, ale jeho portret visel v jej izbe nad postelou a Elizabeth casto pocula cez zavrete dvere, ako sa s nim pred spanim rozprava.

Iba raz dostala nadej, ze sa o Windjana nieco dozvie. Do fotoatelieru, kde si teraz privyrabala retusovanim fotografii prisiel majitel farmy. Jej farmy. Ked ho prvy krat videla, nechcela verit, ze tento stuply, bledy Anglican v drahom obleku a striebornych okuliaroch bude vlastnit ich rodinnu farmu. Ked jej otec spachal samovrazdu, tak sa zaprisahala, ze nikdy s nim neprehovori. On reprezentoval vsekto, co jej tazko pracujuci Irsky otec nenavidel.
Starost o Windjana ju prinutila porusit slub. Pamata si ako dnes, ako ho isla poprosit, aby zobral Windjana ako pomocnika s dobytkom za jedlo a noclah. Bala sa ako znesie ten pohlad nanho. Predstavila si ho v otcovej kancelarii a oblial ju pot. Za jej otcovym mahogonovym stolom vsak stal statny Australec s drsnou upracovanou tvarou oslahanou slnkom:

     “ Ja som tu zodpovedny za chod farmy, nas pan nema sajnu ako farma funguje a vacsinu casu tu ani nie je,” Spravca mavol rukou a odplul si na drahy perzsky koberec.

Elizabeth sa otocila na odchod, ale on ju zdrapol za rukav: “ Hej, nie tak zhurta, povedal mi, ze ak sa ukazete tak Vam mam vyjst v ustrety.”

Mlcky ukazala na Windjana, lebo slzy sa jej tisli do oci a myslela, ze odpadne, ked dlhsie zostane obkolesena otcovymi vecami. Vsetko vyzeralo presne tak, ako si to pamatala z detstva.

Spravca si Windjana pozorne pozrel a sucho skonstatoval: “ Trosku casu a bude z neho pomocnik s dobytkom ako lusk.” Bez dalsieho otalania kyvol Elizabeth na rozlucku a Windjana postrcil pred sebou von z dveri.

Elizabeht opustila farmu najrychlejsie ako vedela a nikdy sa tam nevratila.
Casto sa jej zjavili pre ocami Windjana jazvy na chrbte a bojovola s myslienkou tam ist, ale teraz majitel je tu v ich atelieri.

Z jej miestnosti kde pracovala videla do atelieru. Pohrdlivy usmev jej hral perach, ked videla ako jej sef, postarsi fotomajster pomaha majitelovi si sadnut na figurinu vypchateho kona. Za nim vystavil velke kulisy na ktorych bol namalovany dobytok pasuci sa v busi. Figuriny stojacich klokanov obkolesovali kona s jazdcom. Fotomajster vychvaloval majitelovu hrdu pozu a zacal ho fotit z kazdej strany. Zostarol od casu, ked ho videla prvy krat, ale bol to ten isty stuply, bledy chlapik, len teraz mu male brusko vystupovalo z jeho perfektne usiteho obleku.
Ked sa po hodine posuvania kulis a kona, fotograficka hodina skoncila, majitel jej farmy tenkym hlasom vychvaloval fotomajstrovu sikovnost a ako sa jeho farma bude v Anglicku pacit.
Predtym nez stacil vyjst z dveri do cakajuceho auta, Elizabeth mu zastavila cestu.
Ked sa na nu spytavo pozrel, rychlo zacala: “ Ja som Durack, Elizabeth, dcera byvaleho majitela Vasej farmy.”

     “ Ah, Elizabeth, uz by som Vas nepoznal, boli ste dievca, ked som Vas videl naposledy,” Galantne sa chytil klobuka: “Spravca povedal, ze ste ma predsa boli navstivit, mozte byt stastna, ze tam uz nezijete, tie muchy a prach, aj ked,” naraz si hrdo napravil golier na koseli: “ Musim povedat, ze pod mojim velenim farma vynasa, bohatneme, pani Durack, bohatneme.”

     “ Mate len stastie, ze neprislo dalsie velke sucho to je cele,” Elizabeth sa rozpalila od hnevu, ale potom si uvedomila preco ho zastavila: “ Chcela som sa spytat na mojho chovanca, ktoreho som Vam dala do sluzieb, Windjana je jeho meno, je to domorodec a…”

     “ Cierny, neverili by ste aki su ti cierni,” prerusil ju majitel: “ Ako tento moj kabat, naozaj, spravca povedal, ze ich musim obcas ist pozriet, akoze pozdvihnut moralku, lebo sa buria, nebudete tomu verit Elizabeth, odmietaju pracovat, ale moj spravca ich da do laty, co by som si bez neho pocal…”

     “ Windjana je mlady, ide mu iba na osemnasty rok,” Elizabeth naraz ho prerusila so strachom v hlase.

     “ Osemnast, hm, mam jednu novu domorodkynu toho veku v dome, nastastie, nie je az taka cierna, upratuje dobre aj ostatne veci robi dobre…” Majitel sa zacal chichotat a Elizabeth sa v hanbe otocila a zmizla v jej  tmavej pracovni.

2.

     “ V Derby bude rodeo na buduci vikend,” oznamila jej Perpetua raz pri ranajkach: “ Johny mi povedal, ze nas jeho otec zoberie, ak budeme chciet,podme mama, prosim, urcite tam bude Windjana,” zrazu odsunula prazdny tanier a objala Elizabeth ako uz davno nie: “ Prosim, mama, uz sme ho nevideli tak davno.

Derby bolo neoficialne hlavne mestecko Kimberley pohoria a stare nakladne auticko Johnyho otca ich nadhadzovalo na hrbolatych prasnych cestach. Pri kazdej kaluzi, ktore zostali z obdobia dazdov, museli vystupit a tlacit.
Prespali noc pri sirokej rieke plnnej krokodilov a hoci Perpetua s mamou mali vyhodu spat v aute, pri kazdom suchote sa zobudili a casto zbadali zlte oci sa blystat v nocnej tme.
Do kovbojskeho mestecka prisli zablateni az po usi a ofukani cervenym prachom. Zapadli tam vyborne, lebo vsetci okolo nich vyzerali presne tak isto. Zastavili sa v prvej pumpe na benzin a obcerstvenie a potom sa pomalicky posuvali cez male prasne vnutrozemske mestecko so sirokymi verandami, ktore bolo plnne miestnych farmarov a ich pomocnikov na konoch v tomto obdobi.

Na konci mestecka bola postavenna velka ohrada s malymi ohradami okolo, kde drzali kone a byky pripravenne na sutaz. Vedla ohrad bol nespocetny pocet stankov s obcerstvenim a hlavne s alkoholom. Vsade dookola boli stany, kone a auta plnne ludi, ktori sem prisli kempovat ako kazdy rok.
Konecne si aj oni nasli volne miesto, zaparkovali a zacali sa predierat cez ten pestrofarebny zhon a ruch. Bolo uz poludnie, vzduch bol horuci a slnko palilo ostosest.

     “ Podme,” Perpetua sa netrpezlivo stavala na spicky aby cez nespocetne klobuky videla, ktorym smerom je hlavna arena. Ked sa vsak otocila spat, tak si uvedomila, ze Johnyho otec a jej mama zostali pozadu a nieco si suskaju. Zrazu sa jej mama rozosmiala a prihladila si vlasy pod novym klobukom. Taku rozziarenu ju uz davno nevidela.

    “ Mama,” Perpetua na nu hlasno zakricala cez dav, ale Johnyho otec len jej zakyval a zakrical spat: “ Len chodte dopredu s Johnym, srdiecko, my Vas najdeme.”

     “ Johny,” zakricala Perpetua a obzerala sa dookola, kde by mohol byt.

    “ Pozri co dokazem,” pocula ho kricat spat a ked sa otocila, videla ho nadskakovat na mechanickom bykovi, ktoreho ho tam postavili pre deti ako atrakciu.

    “ Babatko,” zamavala mu pohrdlivo a sledovala dav ludi, ktori smeroval k hlavnej arene.

      “ Auch,” skrikla, ked sa dotkla rozhorucenej tyci okolo hlavnej areny, kde uz nejaky odvazny farmarsky pomocnik skakal na rozdivocenom bykovi.

     “ Toto nie je pre slecinky, srdiecko,” zaskeril sa na nu postarsi farmar v karovanej koseli a klobuku a pokracoval v povzbudzovani odvazlivca: “ Do toho, Smithy, daj mu zabrat, zraz ho k zemi…”

Perpetua mu za chrbtom vyplazila jazyk a predierala sa popri tyci dalej k hlavnemu vchodu, kde par domorodcov drzalo na silnych povrazoch v zavretej klietke rozzureneho byka pripravenneho pre dalsie kolo.

     “ Nevideli ste Windjana?” Zakricala na nich, ale oni jej nevenovali pozornost.

Beznadejne sa zacala obzerat. Zbadala jednu skupinu mladych domorodcov krmit kone.

     “ Windjana,” zakricala zrazu na jedneho, ktory bol otoceny chrbtom k nej, jeho stihla vysoka postava a siroke plecia jej naraz boli velmi povedome.

     “ Chcete nieco, slecinka, stratili ste sa?” Obratil sa k nej vyskereny domorodec.

Ona len sklamane pokrutila hlavou a naraz sa citila velmi smadna. Vypytala si od domorodca hrncik s vodou a vycerpane si sadla pod najblizsi vyschnuty strom, kde bolo aspon trosku tiena. Jej nove modre saty boli prepotene a cervene od prachu a z jej noveho klobuka trcali stuzky na vsetky strany. Mama jej zase bude nadavat. Ale mozno dnes nie, vyzera, ze dnes jej nic nebude vadit. Zhodila klobuk v zlosti do prachu aj s prazdnym hrncikom a schovala si tvar do ruk.

     “ Mala princezna zase trucuje,” zrazu pocula nad sebou znamy hlas a padol na nu niekoho tien: “ Uz aj si daj ten klobuk, co si znicila, spat na hlavu, chces dostat upal?”

Perpetua cez prsty zbadala vynosene vysoke cizmy zastrcene v osuchanych platenych nohaviciach, vypratu karovanu koselu a namosurenu neznu tvar skrytu pod kovbojskym klobukom: “ Windjana, konecne som Ta nasla,” vyskocila hore a chcela ho objat.

     “ No, no, uz nie si male dieta, uz mas trinast nie?” Windjana jej zastavil ruky a ked si sadla spat, posadil sa vedla nej, oprasil jej klobuk z prachu a nasadil jej ho spat na hlavu.

     “ Hm, a ty si dospelak co?”

     “ Este nie, este nemozem volit, az o tri roky.”

    “ Domorodci predsa nemozu volit, mama povedala,” Perpetua nanho zboku pozrela.

    “ Este nemozu, ale budu, uvidis,” Windjana sa naraz postavi a potlacil si klobuk tesnejsie na hlavu: “ Smithy je nas vodca, odmietli sme aj pracovat, kempovali sme v busi cely tyzden ....a farmari nas prve prisli s puskami vyhnat, ale nepomohlo, tak prisli nas prosit aby sme sa vratili, bez nas sa nepohnu…” Windjana si hrdo vypol kostnatu hrud. Perpetua si ho blizsie prezrela, kym rozpraval a zistila, ze zostal tenky a vychudnuty ako bol, len ruky a plecia mal dake mocnejsie. Na lici sa mu cervenela nepekna jazva, ktora davala jeho neznej tvari drsny vyraz.

     “ Co je toto?” Spytavo ukazala na jazvu.

“ Nic,” zahriakol ju: “ Spravca farmy ma slahol bicom, nespravil som plot poriadne, to by sa Smithovi nemohlo stat.”

     “ Smithy, to meno som pocula, on teraz pretekal nie?”

Windjana sa upokojil a sadol si spat vedla nej: “ Smithy je nas najlepsi domorody krotitel divokych koni a bykov, uvidis vyhra…”

     “ A co ty, ty nepretekas?” Perpetua sa pozrela nanho spytavo.

     “ Ja v tom nie som dobry,” pokrcil Windjana plecami: “ Ale na konci daju sancu kazdemu kto chce, mozes vyhrat poriadnu kopu penazi, ked sa Ti podari na tom bykovi obsediet, tak mozno skusim…”

    “ Skus, Windjana, skus, ty im ukazes, to bude skvele,” Perpetua zatlieskala rukami od radosti: “ Vies co robi to babatko Johny, vozi sa na deckom bykovi, ten to neprezije, ked Ta uvidi…”

     “ Perpetua, ako vyzeraju tvoje nove saty?” Zrazu zaculi nad sebou Elizabethin karavy hlas.

Ale nez stihla Perpetua odpovedat, Elizabeth spoznala Windjana a so slzami v ociach si k nemu klakla a chytila ho za ruky: “ Windjana, si to naozaj ty?’

     “ Ah, tu je nas domorody nespratnik,” naraz zaculi nad sebou hlas Johnyho otca: “ Dobre je vidiet, ze si aj k lepsiemu uzitku ako presediet svoje najlepsie roky vo vazeni.”

     “ On sa uz zmenil, nevidis?” Elizabeth stisla Windjana ruky a stala si k Johnymu otcovi, ktory sa usmial a vlastnicky ju chytil okolo pasa.

     “ Aha, kto tu je, najlepsi krotitel bykov v okoli, alebo zeby krotitel damskych klobukov?” Zrazu Johny sa objavil pri nich a sadol si vedla Perpetui.

     “ Nahodou, ty babatko, Windjana ide krotit naozajstneho byka.” Perpetua sa naraz otocila k nemu s pohrdlivym vyrazom v ociach.

     “ Je to pravda, Windjana?” Elizabeth sa ho spytala so strachom v ociach.

Windjana pokrcil plecami a vstal, napraviac si klobuk: “ Musim ist, spravca ma bude zhanat, bolo Vas dobre vidiet, Elizabeth and Perpetua.” Mavol ich smerom a pobral sa prec.

     “ Windjana, pockaj,” Perpetua sa rozkricala a chcela sa rozbehnut za nim.

     “ Ale srdiecko,” podisiel k nej Johnyho otec a zastavil jej cestu: “ Musis sa uz naucit sposobom, uz nie si dieta, uz si mlada dama a tie nebehaju za domorodcami.”

     “ Windjana nie je hocijaky domorodec, on je moj brat,” Perpetua zacala protestovat.

     “ Nuz, som zvedavy, ze ci tak budes ochotna utekat za Johnym, ked bude potrebovat tvoju pomoc?” Johnyho otec sa usmial na jej mamu, ktora sa zapyrila.

     “ Coze, co s tym ma Johny spolocne?” Perpetua sa zmatene pozerala z jedneho na druheho a celkom zabudla na Windjana, ktory medzitym zmizol v dave.

3.

      Windjana jej prisiel na rozum az vecer, ked v poslednom kole pretekali dobrovolnici o cenu pozbieranu od divakov.

     “ Windjana, prosim Ta drz sa poriadne,” skrikla naraz prestrasena, ked videla jeho kostnatu postavu sa z poslednych sil drzat na ohromnom rozurenom bykovi.

Trvalo to iba sekundu a Windjana uz bol dole pod jeho kopytami.

     “ Rychlo, zachrante ho,” vykrikla z plnych pluc a chcela preskocit cez tyc, ale mocne ruky Johnyho otca ju zadrzali: “ Pozri uz doniesli nosytka, bude v poriadku, neboj sa.”

Perpetua s hrozou sledovala ako traja mocni domorodci kopijami odlakali byka spat do ohrady a Windjana bol rychlo odpraveny na nositkach prec. Arena uz znovu pripravena pre dalsieho odvazlivca. Divaci buracali nadsenim, ked sa Perpetua a Elizabeth zufalo predierali smerom k stanu  s prvou pomocou. Johny a jeho otec ich mlcky nasledovali.

     “ Ma zlomenych par rebier a pravu nohu, ale mal by sa z toho vystrabit, ak sa nam ho podari dostat do najblizsej nemocnice,” postarsi Anglicky doktor v snehobielej koseli a saku im sucho oznamil: “ Je to domorodec,
tak neviem, ci sa s nim treba niekde trepat, oni sa vystrabia zo vsetkeho.” Pokrcil plecami, zakyval im na rozlucku a odisiel spat do stanu. Winjana lezal nehybne na zemi s hrudou a nohou obviazanou. Elizabeth sa zahladela na jeho tvar a pripomenulo jej to cas, ked ho prvy krat videla na plazi.

     “ Pochybujem, ze ho do nemocnice vobec zoberu,” Johnyho otec si odklaslal a chytil Elizabeth za laket: “ Pocula si doktora, domorodci …”

      “ Mama, on je mrtvy, ja som ho zabila, ja som mu kazala tam ist…” kricala z plnych pluc Perpetua a pritisla si k hrudi jeho zmackany klobuk, ktory bol polozeny vedla nositiek.

     “ Rychlo, zdvihnite nositka, dame ho dozadu na vykladacku,” zavelila Elizabeth Johnymu a jeho otcovi: “ Zavezieme ho k mniskam.”

     “ Elizabeth, blizi sa noc a su to dva dni cesty…” Johnyho otec skusil protestovat, ale jeden pohlad na jej tvar mu stacil, aby si  odovzdane vzdychol a zdvihol nositka. 

POKRACOVANIE NABUDUCE