Cast 11 PERPETUA V PERTHE

     “ Este si daj vina,” jej novopeceny muz jej prelial pohar az sa cervena farba rozliala po bielom obruse a tiekla dole stolom: “ Tento rok sa Ti vydarilo stryko Joe,” Marco zdvihol jeho pohar k ustam, nevsimajuc si skriekajucu Perpetuu, ktora rychlo odskocila, aby si zachranila jej svadobne saty.

     “ Budete krstit,” zasmial sa z plnnych ust postarsi talian oproti a zdvihol svoj pohar do vysky: “ Som rad, ze Ti chuti, Marco, musite prist do ‘Margaret River’ otvoril som novu vinaren.”

     “ Mama mia, vnuca je na svete a Vy ste mi nic nepovedali,” objavila sa zpoza rohu Marcova mama s tanierom plnnym oliv a domaceho ‘proschuta’.

     “ Marco ide otvorit nasu novu banu v Pilbare,” Marcov otec sa naraz neisto postavil az sa mu podarilo prevratit misu s  paradajkovou omackou:

“ Nasli sme nove lozisko zeleznej rudy, je to ‘bomba…”

     “ Ja ti dam ‘bomby’, Mama Mia, moja najlepsia specialita …” Jeho zena k nemu pribehla a zacala ho bit uterkou a kricat nieco po taliansky.

Marcov otec ju zo zartu buchol po zadku: “ Prestan vyvadzat mama,” a potom zdvihol jeho do plna naliaty pohar: “ Na nase bohatstvo, my ukazeme tymto Australakom, uz nas nebudu prezyvat ‘wog’, na nase bohatstvo moja rodina.”

Vsetci vstali a znovu si zacali strnkat ako uz sto krat predtym a vsetci sa zacali objimat a bozkavat. Talianska zahrada skryta v rozkvitnutych stromoch v ich Perthskej vile na brehu Labutej Rieky sa ozyvala krikom a talianskym spevom. Perpetua sa potichu zdvihla a nenapadne opustila spolocnost. Vosla do priestranej haly s obrovskymi oknami, kde v rohoch stali napodobneniny greckych soch a stale sa jej nechcelo verit, ze toto je jej dom. Vosla opatrne hore mramorovym schodistom a v jej priestrannej brokatovej spalni si pomaly prezriekla jej pokvapkane svadobne saty za pripraveny hodvabny biely kostym. Spinave saty hodila do kuta, sluzba, ktora chodi denne cistit ich dom sa o to postara.

Pisal sa rok 1961. Z okna pozerala na malebnu tichu zatoku preplnenu plachetnicami, ktore sa klzali po hladine ako po priezracnom skle. Cervena ziara zapadajuceho slnka oziarila aj jej novu rozjarenu mnopocetnu rodinu pod jej oknom. Bolo ich tolko, ze si stale nemohla zapamatat ich mena, co oni samozrejme brali ako osobnu urazku. Ale na konci len mykli plecom, ved ona nie je jedna z nich.

Pritiskla jej dlane na sklo a s uzasom pozorovala ako nespocetne deti v roznom veku santili po zahrade a ich ciernovlase perfektne upravene mamy na nich neustale vykrikovali. Ich postarsi snedi muzi so sedivujucimi kuceravymi vlasmi hlasno gestikulovali za stolom rozjareni alkoholom a oblapkavali kazdu zensku postavu, ktoru dosiahli. S prekvapenim zistila, ze jej novopeceny muz nie je ziadna vynimka. A nezda sa, ze by si vobec vsimol, ze tam chyba. Jej nova mama sa vsak zacala po nej obzerat, ked so skupinou postarsich talianok neprestavali nosit na stol nove dobroty, ktore boli vzdy privitane velkym jasotom. Perpetua sa rychlo odstupila od okna a sadla si do zamatoveho kresla v kute. Zachvilu ju urcite objavi a bude sa musiet pripojit k spolocnosti, alebo este horsie, znovu ju zavlecie do jej kralovstva – kuchyne a bude ju ucit varit po Taliansky, aby nahodou jej najmladsi synacik Marco nezomrel pri tej Australskej zene od hladu, ako ju pocula casto zasomrat. Alebo sa jej to zdalo? Keby tak mohla tej jej talianskej Anglictine porozumiet.

Keby tu tak mohla byt jej mama, nahle ju obliala clivota, a videla tento prepych, urcite by na nu bola pysna. Ale otcim jej odpisal, ze Elizabeth jej priputana k lozku. Marco jej slubil, ze pojdu do Broomu, hned ked to bude mozne, ved ho musi predstavit, to budu vsetci vyvaleni, akeho krasavca si doviedla. Ani Jack nemohol prist, chcela mu ukazat, akych pribuznych ma ona, ale odpisal jej z Londyna, su tam s Ronou stastni, viac tam zevraj zarobia. Aspon ze Mary a George pricestuju zajtra, uz sa nemoze dockat, co povedia, ked im ukaze tuto vilu. 

      “ Mama mia, Pertua sa stratila, Petua,” pocula kricat z dolnej haly Marcovu mamu. Volala ju ‘Petua’, lebo to bolo najblizsie ako mohla vyslovit jej meno. Perpetua si vzdychla, uhladila si vlasy a na vysokych lodickach opatrne zacala schadzat dolu mramorovymi schodmi do sveta jej novej rodiny.

2.

     ‘ Hlasime sa Vam s Juzneho Vietnamu, kde nasa mlada hrdinska spevacka, ktora ma iba sedemnast tento rok sa rozhodla podporit nasich Australskych vojakov a prave teraz pre nich spieva. Predstavujeme Vam 

‘ Little Pattie’…’

Perpetua sa prestala hrat s jej synom a utekala k televizoru aby pridala zvuk.

     “ Ticho Marco, toto je dolezite,” zahriakla ho, ked jej neprestaval podavat kocky.’ 

     “ Ty, ty, mama, ja chcem, ja chcem,” zacal sa hadzat o zem a malymi pestickami bit do dlazky.

Perpetua ho zdvihla zo zeme, otvorila dvere na jeho detskej izbe a posadila ho tam, potom rychlo zavrela dvere napriek jeho protestom. Ked sa vratila k obrazovke videla tam plavovlasu spevacku, ktoru kedysi davno spoznala na plazi v Sydney. Perpetua pocuvala slova jej piesne a uvedomila si, ze ich pozna: ‘ He’s My Blonde Headed Stompie Wompie Real Gone Surfer Boy.’

Perpetua zvysila hlas, aby prehlusila plakanie jej syna a zacala spievat s nou.

Zrazu sa obraz pokazil a zachvilu jej reporter oznamil, ze koncert musia rychlo zrusit a spevacku evakuovat. Pise sa rok 1966, vyznamna bitka ‘Long Tan’ sa zacina len par kilometrov od miesta koncertu. Perpetua zacala nervozne prepinat kanaly aby sa dozvedela viac, ale ziadna stanica uz viac Juzny Vietnam nespomenula.

Dalsia vojna, tento krat v Vietname. Dobre, ze uz zrusili povinnu vojensku dochadzku a nezoberu mi muza do vojny. Vzdychla si pre seba. Ale ako sa dozvie, ci je ‘ Little Pattie’ v poriadku…

     “ Marco, kde si ?” zrazu sa otvorili vonkajsie dvere a Marco starsi v elegantnom ciernom obleku s lesklou viazankou vosiel dnu a s hlukom zabuchol dvere. Ked pocul krik z detskej izby rychlo tam utekal a o chvilu uz niesol na rukach usoplene uplakane chlapca.

     “ Mama, mama sa nechcela so mnou hrat,” stazovalo sa chlapca.

     “ Hej, chlapi neplacu,” tisil ho otec a potom z kozeneho kufra vytiahol novu futbalovu loptu: “ Pozri co mam, musis zacat trenovat, vsetci Taliani su v tom dobri, musime ukazat tymto Australakom ako sa hra poriadny futbal.”

“ Pozri”, zacal behat s loptou po vylestenej hale a maly Marco ho zacal s vyskotom nahanat.

    “ Zoberte tu loptu vonku,” Perpetua so vzdychom zhasla televizor a stihla zachytit loptu, ktora len len ze nezhodila sochu.

     “ Hej, tyzden som nebol doma a zase Ta boli hlava,” starsi Marco k nej s vyskotom priskocil a stipol ju do lica: “ Menis sa na ‘macochu’, zatvaras mojho syna do izby a ‘svojmu milovanemu muzickovi’ si urcite zase pripravila len studenu ‘Anglicku’ sunku brr.”

     “ Marco, ty si chodis domov kedy chces, tvoj syn sa na Teba stale pyta, ale ty tu nikdy nie si,” Perpetua zacala protestovat, ale on ju obsypal bozkami.

     “ Muz je na to, aby nosil domov peniaze, aby si mohla zit v tomto…”

Prestal ju bozkavat a ukazal na prepych okolo: “ Ja od Teba len chcem aby si vsetok svoj cas venovala mojmu synovi, prihlasil som ho uz na sukromne hodiny tenisu, futbalu, Talianciny /lebo to ho ty nemozes naucit/ a Francuztiny…”

     “ Ale on ma len styri roky, Marco,” Perpetua znovu skusila protestovat.

Marco ju stisol az zjajkla a pritisol jej prst na pery aby stichla: “ Na buduci rok zacne aj sukromnu predskolu, najlepsiu v Perthe a to je len zaciatok, dam ho studovat do Londyna, nezabudaj, ze bude z neho buduci ‘zelezny magnat’ a na to mu len Taliansky sarm nebude stacit, aj ked…” Marco ju znovu pustil a zacal sa zvrtat pred Benatskym zrkadlom: “Mozem povedat, ze moj ‘vzhlad’ zarucuje moje uspechy v ‘business’.”

     “ Hlavne u zenskej klientely,” Perpetua prehodila ironicky.

V tom sa otvorili dvere a vosla Marcova Mama s velkymi taskami plnymi dobrot: “ Mama Mia, co sa stalo mojmu vnucikovi, zase sa Ta tvoja Australska mama o Teba dobre nestara,” zdvihla maleho Marca na ruky a obsypala ho bozkami az zacal jacat od rozkose. Ked ho polozila na zem, obratila sa k Perpetui:

     “ Vedela som, ze Marco sa dnes vracia domov, tak som Vam doniesla veceru, lebo viem, ze inak by sa tu vela nenajedol.” A hned sa ceremone vybrala do ich kuchyne vybalovat.

     “ Tak ja som jedinna, co nic neviem,” Perpetua za nou dobehla a pomahala jej vybalovat.

Marcova mama prevratila oci: “ Jeho nova frajerka mi to povedala, tam sa zastavil, nez prisiel sem.”

Perpetua buchla tanierom a hrabala sa k dveram do haly: “Marco, je to pravda?” Ale svokra ju chytila za rukav a vtiahla spat do kuchyne.

      “ Prestan skriekat, vsetci Talianski muzi su rovnaki, preco si si ho ty zobrala ha?” Pozrela ohurenej Perpetui priamo do oci a poklopkala si na celo: “ Aj ked neviem co on na Tebe vidi, vsetci chcu blondinky, to bude asi v tom, jedno Ti vravim, Taliani neopustaju rodinu, to je nasa zachrana, a hlavne ked mu das syna, tak dievca rozum do hrsti, nauc sa varit, preber sa k zivotu a nemas sa o co bat.”

Perpetua sa jej vymykla z ruk a pobrala sa krajat zlostne cibulu, az male kusky lietali na vsetky strany. Svokra sa zacala zvrtat v jej kralovstve a pritom si pospevovala. Marc sa zjavil v malym Marcom na rukach v kuchyni a zacal chutnat maminu cestovinu:

     “ Mnam, to je dobrota, ochutnaj to Marco,” strcil jeho synovi kus do ust a zacal sa smiat: “ My sa mame ako krali, Marco, ako krali.” Potom pristupil k mame a dal jej na obidve lica velky bozk az jej lica ostali spinave od paradajkovej stavy. Marcova mama ich odohnala zartovne uterkou.

     “ Berte sa prec vy huncuti.”

Potom Marco so synom na rukach pristupil k Perpetui, ale ta sa odsunula. On nieco posepkal synovi do ucha a ten ju objal a pobozkal. Perpetui vystupili slzy do oci. 

     “ To je od cibule,” otocila sa k jej muzovi, ale on na nu len huncutsky zmurkol a ona vedela, ze sa ho nic nespyta. 

3.

     Vecer v spalni, ked vyskereny cakal, kedy sa docese a pride si k nemu lahnut sa nahle rozhodla rozpravat.

     “ Marco, uz pat rokov cakam, kedy konecne si najdes cas a pojdes so mnou pozriet moju mamu,” otocila sa k nemu cakajuc na odpoved.

Marcova tvar sa zamracila s nevolou: “ Vies dobre aky som zaneprazdneny, neznasam, ked musim ist pozriet bane do tej divokej prasnej Pilbary a to je este raz tak daleko..”

     “ Marco, ale ty si mi to slubil, den ked sme sa zobrali, prisahal si na sochu svate panny Marie, co tvoja mama ma v kuchyni,” prehlasila Perpetua triumfalne.

    “ Vazne?” Poskrabal sa Marco a potom sa uskeril: “ To som musel byt dobre opity, porozpravame sa o tom zajtra, dobre?” A naciahol sa za nou a zvalil ju do postele.

    “ Marco, ja to myslim vazne,” oslobodila sa z jeho objatia a sadla si na kraj postele.

     “ Boze, Vy zenske nedate pokoj, mozem zato, ze si bola tehotna a potom bol Marco moc maly…” Vyskocil Marco z postele a nervozne zacal chodit hore a dole.

     “ Ale teraz Marco uz nie je babatko a moja mama chce vidiet svoje vnuca a samozrejme konecne svojho zata, fotky jej to nenahradia.”

     “ Vzdavam sa, na buduci tyzden letim do Pilbary, poletite so mnou a pojdeme pozriet perlovu farmu v Broome, moj svagor tam ma investicie, plati?”

Ked videl, ze sa konecne zacala usmievat, skocil na nu a zasepkal: “ A teraz uz konecne zacnime vyuzivat tuto postel, lebo zhrdzavie od necinnosti.”

     Rano vsak, ked mu usmiata niesla hore schodmi kavu a francuzke rohliky do postele, zazvonil niekto pri dverach. Polozila tacku na zem a utekala otvorit.

Postar jej dal do ruky telegram, zasalutoval a odisiel. Panicky roztrhala obalku a ked precitala obsah, svet sa s nou zakrutil.

Ked otvorila dvere na spalni bleda ako krieda a videla ho labuznicky sa roztahovat v posteli, skocila nanho plnna zurivost a zacala ho bit telegramom po hlave.

     “ Uz je neskoro, a ty si tomu na pricine, ty,” kricala a ked telegram jej vypadol z ruky, tlkla ho pastami hlava nehlava.

     “ Hej, hej, vidim, ze Ta ovplyvnuju nase zvyky a menis sa na horucu Talianku.” Zasmial sa a chytil jej ruky.

Perpetua sa snazila oslobodit, ale ked videla, ze nic nezmoze proti jeho sile, klesla na jeho hrud a rozplakala sa.

Marco sa zatial naciahol za telegramom, ktory spadol pod postel a jednou rukou ju objal a druhou otvoril list a precital ho.

     “ Hej, bambino, utis sa, to nie je tvoja ani moja vina,” 

hladkal jej jemne vlasy a pritom jej nezne sepkal do ucha: “ Zajtra je pohreb, dnes zavolam na letisko, rano stihneme Pilbaru a na obed sme tam, kupime krasnu kyticu a zaplatime aj nahrobny kamen, najkrajsi v Broome…to je osud, bambino, obycajny osud.” 

4.

     Ked pristalo lietadlom na prasnom letisku blizko banickeho mestecka nazvaneho ‘Tom Price’, Perpetua si len dala dolu zavoj na ciernom klobuku

a odhodlane prestupila do tereneho auta, ktore na nich cakalo. Maly Marco nadsene poskakoval okolo v ciernom malom obleku, ktory sa prachom farbil do cervena.  Ked zastavili v mestecku, ktore vo vyske 747 metrov nad morom bola najvyssie polozene v Zapadnej Australii, Marco bol vo svojom zivle.V perfektne usitom ciernom zamate si vobec nevsimal ako krici medzi zaprasenymi banikmi v kockovanych koseliach a sortkach s tazkymi topankami na nohach.

     “ Toto sme pomahali vystavat, len tento rok,” nadsene rozhadzoval rukami a ukazoval jej novovybudovane montovane domceky, ktore sa rozprestierali vsade dookola nich: “ Tu byvaju vsetci banici, ktori pracuju aj v nasich baniach.”

     “ Zamestnavate aj domorodcov,” Perpetua nadsene skonstatovala, ked zbadala par domorodcov prechadzat cez prasnu cestu.

    “ Co ja viem, asi,” Marco mykol plecami: “ Kazdy kto chce pracovat a ma dost sily, ukazem Ti, taku banu si este nevidela..”

    “ Marco, podte dnu, pripravili sme pre Vas obcerstvenie,” postarsi banik k nim pristupil a potriasol jej muzovi pravicu.

    “ Johny, na Teba sa mozem vzdy spolahnut, no ako to ide,” Marco mu srdecne stisol ruku a nasledoval ho, chytiac maleho Marca za ruku a kyvnuc na Perpetuu aby ich nasledovala. Perpetua zostala nerozhodne stat, ked zbadala postarsieho domorodca ako na nu uprene hladi. Podisiel k nej a ukazal na zarasteny kamenny kopec, ktory sa vypinal nedaleko mestecka.

     “ Povedzte ‘boss’, nech tam nekopu jamu,” nepozeral jej do oci, ale do zeme a ona sa musela nahnut aby rozumela jeho ‘Pidgin’ anglictine /mix domorodych a anglickych slov, ktorymi sa dohovaraju domorodci na severe/.

    “ Nerozumiem, musite rozpravat pomalsie,” Perpetua zasepkala nezne a odhrnula si zavoj.

    “ Tam su jaskyne,” domorodec ukazal este raz na kopec: “ S domorodymi kresbami, s kresbami nasich predchodcov, su tam uz 35 000 rokov.”

     “ Perpetua, pod dnu,” Marco sa objavil vedla nich, chytil ju za ruku a tahal ju dnu. V polceste sa zastavil a otocil k domorodcovi, ktory tam zostal stat.

    “ Neobtazuj lady, Jim, vies, ze sa to nepatri, a dostal si padaka, vela pijes a trepes hluposti.”

    “ To nerobte, ‘boss’, co budu moje deti jest.” Domorodec padol na kolena do strenu prasnej cesty, ale Marco si ho uz nevsimal, postrcil Perpetuu pred sebou do uradnickej miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Neskor ked sledovali s uzasom z vyhliadkovej veze, ako pod nimi sa nakladne auta a ludia pohybovali dokola v pravidelnom rytme ako mravce v strede obrovskej vykopanej jamy, Perpetua chytila Marca pod pazuchu a opatrne sa spytala:

    “ Preco si ho vyhodil, kde bude teraz byvat?”

    “ Perpetua, nemiesaj sa do veci do ktorych nerozumies, domorodci nemaju narok na ubytovanie, byvaju v ich chatrciach okolo, tak vzdy byvali, na to su zvyknuti.”

    “ Budete kopat aj na tom kopci za mestom?” Perpetua sa postavila pred neho: “ Tam su ich jaskyne a nemozete to znicit, to je jedina historia, ktoru tu mame v Australii.”

    “ Tak uz dost, Perpetua,” odsunul ju na bok a posunul maleho Marca k zabradliu: “ Pozri, Marco, toto Ti bude raz patrit.”

5.

         Perpetua sa zadusala slzami, ked zostarnuty farar, ktory prisiel z Derby sa modlil nad vykopanym hrobom jej matky. Marco stal dostojne s jej synom po pravej strane a zlava sa krcil nahle zostarnuty jej otcim.

Marco ho musel podopierat, ked hadzal hrudu na vylestenu bronzovu truhlu jej matky. Perpetua mala pocit, ze tam chce padnut za nou. Dlho tam stal, nahle neisty co ma robit dalej. Otocil sa a pozrel na nu s nemou otazkou: Ako mam dalej zit? Perpetua priskocila k nemu a podoprela ho z druhej strany a spolu ho viedli od hrobu prec. Potom potichu sledovali ako ostatni bieli obyvatelia Broomu hadzali smutne zem na truhlu. Nasledovalo par mnisok, ktore zostali verne ich kostoliku. Perpetua sa pozrela doprava kde pomaly chatrali byvale domovy pre domorode deti a klastor. Aj nemocnica prestala sluzit svojmu ucelu, postavili novu v strede mesta. Zrazu sa maly Marco, unudeny dlhym smutnym procesom rozbehol pomedzi hroby klastorneho cintorina smerom do busi. Perpetua sa rychlym krokom pobrala za nim. Nahle ho zbadala potknut sa o nahrobny kamen a dopadnut s krikom na kopu hliny. Ked tam dobehla, zbadala ze nejaky vysoky domorodec s malym dievcatom pomaha Marcovi na nohy a pocula ho ako nahlas protestuje:

     “ Nechytaj ma, papa vravi, ze vy ste spinavy.”

Rychlo ho chytila za ruku a chcela ho vyhresit, ked jej pohlad padol na domorodcovu tvar.

    “ Windjana,” vyhrkla neschopna pohybu.

Windjana sa na nu smutne usmial a postrcil chude kucerave dievca pred neho. Perpetua pustila Marcovu ruku a objala tuho Mary Bernadette.

Citila ako Mary stuhla v jej naruci od strachu a pustila ju. Ona rychlo utekala spat do bezpecia za Windjanov chrbat.

    “ Toto by sme chceli aby si dala za nas na Elizabethin hrob, myslim, ze by sme tam neboli vitani.” Windjana ticho prehovoril a vlozil jej do ruk kyticu z domorodych kvetov s jednoducho kartickou: ‘ Spi sladko Stara Mama.’

Bolo to napisane detskou rukou.

Perpetua skryla jej tvar v kvetoch a nahla bolest jej pretala hrud. Ked zdvihla zrak, Windjana s Mary Bernadette stali uz na konci busi vedla Mary s dietatom na rukach. Stali tam ako sochy a pozerali mlcky na nu.

     “ Mary Bernadette, odpusti mi, odpusti mi Mary Bernadette,” zakricala z plnych pluc a nohy sa jej podlomili v kolenach. Nezbadala ani ako jej syn odbehol spat k otcovi a teraz ho vedie jej smerom. Zaborila si tvar do vlhkej hliny a rozplakala sa. 

     “ Hej, bambino, nerob circus, pod nech Ta utriem, nemozes predsa takto pred ludi,” Marco k nej pristupil, postavil ju na nohy a jemne jej utieral hlinu z tvare bielou satenovou vreckovkou.

    “ Otec, tam boli domorodci, taki cierni…” Maly Marco ho tahal za sako a ukazoval smerom do busi.

Perpetua nahle odstrcila muzovu ruku a pozrela sa kde jej syn ukazoval, ale bus bola prazdna, akoby to vsetko co sa stalo bol len sen.

    “ Hej, Marco, ty si tak rad vymyslas, a co je toto?” Jej muz naraz zdvihol kyticu zo zeme a zvedavo si ju obzeral.

    “ Nedotykaj sa toho,” Perpetua mu ju rychlo vytrhla a pritisla si ju k hrudi.

Jej muz len mavol rukou, chytil maleho Marca a smeroval k vychodu cintorina. V polceste sa otocil a zavolal na nu: “ Obrad sa skoncil, budeme Ta cakat v aute, nebud dlho, Tvoj otcim je velmi unaveny.”

Perpetua sa pomaly pobrala k hrobu jej matky a polozila skromnu kyticu do stredu. Nebolo ju ani vidno medzi umeleckymi vytvormi z umelych kvetin.

Sedela tam a cakala. Citila sa taka prazdna, ani plakat uz nemohla. Cakala. Cakala, ze bude pocut kroky a Windjana s Mary Bernadette si klaknu vedla nej. Tma vsetko zakryla a nikto neprisiel. Ked opustala cintorin a pomaly sa vliekla k autu v jej srdci vedela, ze uz nikdy neuvidi Windjana a jej dceru.

V noci, v atelieri jej matky, ked pomaly balila obrazy, ktore jej matka zanechala, jej otcim zaklopal na dvere a neisto vosiel dnu.

     “ Tvoja matka ma tu nikdy nechcela, toto bolo jej kralovstvo.” Zasepkal a dotkol sa jedneho z obrazov.

     “ Nemozes jej to mat za zle otcim,” Perpetua si stazka vzdychla: “ Toto bolo jej miesto, kde zila cely svoj zivot este raz.”

Otcim pokyval hlavou a mlcky si sadol oproti obrazu vojaka so zasnivanymi ocami: “ Cely cas ked som ju osetroval, ked rakovina pomaly nicila jej telo, tak mi opakovala ako ma ma rada.”

Perpetua sa zahmlili oci dalsim prudom slz. Prisadla si k otcimovi a on ju chytil otcovsky okolo ramien a pokracoval: “Ale ked bluznila pred smrtou tak volala niekoho ineho meno.” Nachvilu bolo ticho a potom ukazal na portret vojaka: “To bol on koho volala.”

     “ To bol moj otec,” Perpetua povedala potichu.

     “ Ja viem,” jej otcim si vzdychol a potlapkal jej ruku: “ Vy zeny ste mysteriozne tvory, nikdy Vas nepochopim.”

6.  

    Spat v Perthe v ich vile, Perpetua rozvesala par maminych obrazov z obdobia ked zili s mniskami v dolnej hale a cakala co na to Marco povie.

    “ Perpetua, toto je Taliansky dom, rozumies, Taliansky, prosim Ta nenic nasu kulturu s tymito spinavymi domorodcami.” Nahnevane prskal, ked sa po tyzdni zase ukazal doma.

     “ Zabudol si, ze aj Vas prezyvali spinavy ‘wog’, ked ste sem prisli.” Zasycala mu Perpetua do tvare.

     “ Takto so mnou nerozpravaj,” chytil ju naraz za laket az zvyskla od bolesti: “ Nikto si nedovoli teraz tak volat nasu rodinu, ktora je jedna z najbohatsich v Zapadnej Australii a ty prva…” Pustil ju a mavol rukou.

     “ Citaj noviny, uz par rokov mozu volit a dokonca musia byt plateni rovnaku mzdu,” kricala za nim, ked sa isiel do spalne vybalit.

     “ Ale to nevies, ze ich vyhodili, lebo nebudu domorodca platit ako bieleho, radsej si najmu bieleho a teraz chodia okolo mojich bani a prosia ma o pracu.” Marco sa naraz objavil spat v spalnovych dverach.

     “ Len si davaj pozor aby si o tie bane neprisiel,” Perpetua si priblizila jej tvar k jeho: “ Domorodci sa zobudzaju, zacinaju protestovat, Yolngu kmen zo severu isiel protestovat pred Federalnu vladu proti otvarania bani na ich uzemi.”

     “ Bambino, kto sa o nich stara, nic nedosiahnu, tento stat potrebuje vyvazat rudu a my mu ju dodavame,” Marco chytil jej tvar do ruk a chcel ju pobozkat, ale ona sa mu vytrhla.

     “ Len pockaj, potrebuju len pravnikov, uz prvy domorodec vystudoval na Univerzite, dlho to nepotrva.”

     “ Do slaka, Perpetua, ked sa ich tak zastavas tak chod s nimi zit.” Marco sa rozculil a zabuchol jej dvere na spalni pred nosom.

7.

Presiel rok a novy ministersky predseda Holt vyhlasil referendum. Perpetua radostne zakyvala novinami : ‘ 93 percent Australcanov volilo, aby Domorodci dostali plnne obcianstvo: 44,000 pravych domorodcov z vnutrozemia aj z ostrovov a 200,000 miesancov /pol domorodec, pol biely/ sa po prvy raz v Australskej historii stanu pravoplatnymi obcanmi.’

Perpetua kricala do chladneho Majoveho vzduchu z verandy jej Perthskej vily a jej hlas sa odrazal na sytomodrej hladiny Labutej Rieky pod nou.

Poslala vzdusny bozk a zasepkala : “ Kdekolvek ste Mary Bernadette, moja dcera a Windjana, prajem Vam to z celeho srdca, myslim na Vas kazdy den.”

 V ten isty moment Windjana sedel na plazi v Broome, jeho oci boli schovane pod obvazom a pri nom jeho dcera drziala jeho bielu palicku.

O referende ani nechyrovali, trvalo dlho kym sa spravy z mesta dostali do bushi. A aj ked uz niekto z mesta prisiel s niecim takym, domorodci ho len odbili, uz boli zvyknuti na hocake zmeny a jedno isto vedeli. Hocaka 

zmena od bielych je zla pre domorodca.

     “ Mary, aky je ocean, vidis nejake perlarske lode?”  Windjana zdvihol hlavu a s pozitkom vdychoval morsky vzduch.

      “ Indicky ocean je pokojny a vidim vdialke jednu perlarsku lod, urcite boli hladat prazdne musle dobre na kultivovanie peral.” Pokojnym hlasom recitovala Mary Bernadette. 

     “ Musime Ta poslat spat do skoly, Mary Bernadette,” vzdychol si Windjana a chytil si obvazy: “ Keby ma len tato “ slnecna choroba” 

/ v 60tich rokoch slepota od silneho slnka bola velmi rozsirena medzi domorodymi farmarskymi pomocnikmi, trvalo dalsich desat rokov, kym sa vlada rozhybala a vyslala specialnych ocnych lekarov a dobrovolnikov vysetrovat tento nezvycajny ukaz/ nepolozila.”

     “ Neboj sa, papa, Mary si nasla robotu cistenim domov Broomskych bohacov, aj ja jej pomaham, my sa o Teba postarame.” Chude kucerave dievcatko ho objalo kostnatymi ruckami a on znovu sklonil hlavu. Ked sa dlho neozyval, Mary Bernadette ho pohladkala po sedivujucom strnisku a zacala trkotat aby ho rozveselila.

    “ Vies, papa, ja viem pisat aj citat, sestra Bernadeta ma kedysi davno naucila a vravela, ze ja som jedna ucena domorodka, lebo malo domorodcov vie citat a pisat.”

     “ To je pravda,” usmial sa Windjana: “ Moje pisanie nie je slavne, vzdy mi stacilo, ked som vedel napisat svoje meno a s citanim….”

     “ Vies co mi sestra Bernadeta kedysi davno precitala z Mestskej kroniky?” Mary Bernadette mu nadsene skocila do reci, rada, ze sa moze pochvalit jej vedomostami: “ V roku 1699 William Damper or Dampier neviem presne, bol prvy biely, ktory nasiel perlove musle tu na brehu.”

Hrdo dupla kostnatou nozkou do piesku a cakala na jeho odpoved. Ale on len viac sklonil hlavu a mlcal.

    “ Papa, pocuval si ma?”

Windjana smatral az narazil na jej ruku a pevne jej ju stisol: “ My sme domorodci, moji predkovia lovili perly davno predtym, nez sem prvi bieli zavitali.”

     “ A odkial je tvoj kmen, nikdy si o nom nerozpraval, povedz mi, ostatne domorode deti sa mi smeju a vravia, ze mi nie sme naozajstni domorodci, lebo ty si nepresiel ritualom bojovnika…”

     “ To je pravda, ale Mary, tvoja nevlastna mama patri do starobyleho domorodeho kmena pustnych ludi, spytaj sa jej, porozprava Ti o nich.”

     “ Naozaj?” Dievcatko sa nanho vazne zahladelo: “ Tak potom preco k nam nepridu?”

      “ ‘Velka Piesocna Pust’ je velmi daleko a Mary bola odtial ukradnuta ako dieta…”

      “ Ja viem, sestra Bernadeta mi povedala, ze ju vychovavala, ale ze nebola taka mudra ako ja.” Mary Bernadette sa hrdo vypla: “ Ale kde je tvoj kmen, ako sa vola?”

Windjana znovu nastavil tvar morskemu vanku a ticho zacal rozpravat: 

“ Casto sa mi sniva o mojom ostrove, zeny s nahrdelnikmi z musiel klopkaju do rytmu a muzi tancuju okolo ohna v palmovych sukniach a potom zaznie signal z musle a vsetci muzi poskacu do lodiek a ide sa na lov peral…aj ja som tam bol s nimi …”

     “ Kde je ten tvoj ostrov?”

     “ Neviem,” vzdychol si Windjana: “ A uz ho ani nikdy neuvidim.”

      “ Sestra Bernadeta mi povedala, ze tu noc ked Ta nasli, zachranili aj stovku Azijskych utecencov z ostrova Java.”

      “ Hm, vela domorodcov z ostrovov sa skusali dostat na ich lod a je stovka malych ostrovov okolo Kimberley, ktory je moj?”

      “ Ked vyrastiem, tak pojdem hladat tvoj ostrov.” Hrdo prehlasila Mary Bernadette.

      “ Najprv si musis kupit lod a musis ju vediet ovladat, vies, ze iba bieli tu vlastnia lode a nikto z nich Ta nezoberie?”

       “ Hm, na to som nepomyslela,” poskrabala sa po hlave Mary Bernadette.

       “ Teraz mame ine starosti, ” Windjana stazka vstal a tapal okolo seba. Dcera mu rychlo podala palicku a on nou zacal smatrat okolo seba. Mary Bernadette ho nasmerovala smerom k vychodu z plaze: “ Nabuduce Ti ukazem, kde moja mama je pochovana, je to nedaleko, tu na plazi.”

Ked po hodine obisli domorodu osadu a dalej skryty v busi nasli ich domcek nahrubo postaveny z kuskov dreva, kory a plechu, Mary Bernadette radostne pridala do kroku lebo zacitila vonu ‘damper’ /domacy Australsky chlieb/. Vnutri jej Mary odkrojila riadny kus a k tomu jej podala obity hrncek plny silneho cierneho caju s cukrom.  Mary Bernadette donho tuzobne zahryzla a sadla si na dlazku ubitu z dosiek vedla jej mladsieho brata, ktory sa hral s kuskami dreva.

      “ Ja nechcem, nechaj detom,” zasomral Windjana do rohu kuchyne, kde Mary stavala cajnik na stary sporak. Pomaly sa dosuchtal do zadnej izbicky, drziac sa stien oblepenych starymi novinami a zatiahol prudko zaves. Bola to jedina miestnost okrem kuchyne a tam vsetci spali. Coskoro ho poculi nepokojne odfukovat.

     “ Mary Bernadette, dnes som uprosila jednu milostivu Lady, aby Ti doverovala s upratanim jej domu,” Mary sa nahla k nej: “ Zajtra priviazem maleho Winjanda o stolicku, aby ho Windjana pocul, kde sa pohybuje a my dve musime …”

     “ Ale papa povedal, ze ma da spat do skoly, lebo som mudra,” zacala fnukat Mary Bernadette.

Maly Windjana sa rozplakal a Mary ho chytila na ruky a strcila mu korku z chleba do ust: “ Mary Bernadette, iba my dve sme zostali zivit tuto rodinu, Tvoj papa …”

     “ Do konca tyzdna zbalte vsetko potrebne, pocestujeme do hlavneho mesta, dufam, ze tam najdem niekoho, kto mi pomoze so slepotou.” Zaculi naraz jeho chraplavy hlas cez roztrhany zaves.

      “ Windjana to je daleko, najmenej tyzden cesty aj viac,” Mary sa rozplakala: “ A nikoho tam nepozname, ako sa tam vobec dostaneme.”

      “ Moj stary partak nas zoberie kus cestu na jeho nakladiaku, ide si hladat robotu do bani v Pilbare a potom uvidime.”

      “ Windjana, Windjana, prosim Ta, toto je jediny domov, ktory pozname,” vzlykala Mary a kyvala sa z boka na bok. Maly Windjana sa k nej pridal. Aj Mary Bernadette vystupili slzy do oci, nemala rada Broome, ale bolo to jedine co pozna.

     “ Prestante fnukat, alebo chodte von,” zakrical Windjana cez zaves: “ Tu nepozname nikoho, alebo nikto nas nechce poznat ako tam, nemame co stratit, bude ako som povedal.”

Mary sa rychlo pratala s detmi cez dvere lebo poznala, ze Windjana s hnevom nezartuje a teraz to bolo este horsie. Vonku si sadle pod podstienok do zavetria a zakryli sa dekou. Pozerali na eukalyptove stromy okolo nich, ktore sa pomaly zacali stracat v tme. Mary rychlo nazbierala par konarov okolo a urobila maly ohnik.

     “ Mary, porozpravaj mi o svojich pustnych ludoch.” Mary Bernadette zaprosila a pritulila sa k nej.

Mary pohladkala spiaceho chlapca na jej rukach a prilozila dalsi kus dreva na maly ohnik: “ Bolo to tak davno, uz neviem, co je sen a co je skutocnost,

pamatam si, ze sme kempovali pri jednej vodnej nadrzi v pusti a priviedli pred nasu radu starsich mlady par, ktory usiel do puste.”

      “ Co znamena ‘rada starsich’?” Prerusila ju Mary Bernadette.

      “ Nevsimla si si v domorodej osade tu vedla, tych starych domorodcov co vacsinou sedia pod tym uschnutym Eucalyptovym stromom a vzdy ked sa nieco prihodi …”

     “ Hej pamatam si, este v skole u mnisok chlapec z osady ukradol pecen chleba, mnisky mu dali bicom na chrbat a bolo to, ale spat v osade mu vecer pri ohni prerazili lytko ostepom, vratil sa so zapalenou ranou a mnisky mu to osetrili a volali tych v osade; ‘nezboznici’…” 

     “ Hej, Mary Bernadette chces to pocut do konca ci nie?”

      “ Prepac, Mary, uz Ta neprerusim,” Mary Bernadette sa poslusne zakutrila do deky a nastavila usi.

      “ Nuz, kde som to prestala, Keralup bol krasny mlady bojovnik, jeho naha koza sa mu leskla pokryta kresbami, ktorymi mu pokryli telo len pred mesiacom v tajnom rituali, kde bol pokrsteny z chlapca na muza. Dostal aj vlastne ‘bojove meno’ – ‘ Rychly Orol’, lebo jeho ostep nikdy neminul ciel.”

     “ Preto sa smeju Domorodci tu, ze Windjana nie je ‘pravy muz’, lebo nema vlastny kmen a ‘bojove meno’ vsak?”

      “ Mary Bernadette!”

      “ Uz Ta neprerusim, slubujem, pokracuj,”

       “ Keralup sa mohol teraz ozenit, nanestastie on si vybral Mulewu, ktora bola jeho krvnou pribuznou z davneho pokolenia a preto ich manzelstvo bolo ‘tabu’.  Keralup s nou usiel do puste, ale samozrejme na druhy den ich vystypovali a nez slnko zapadlo za obzor, stali pred radou starsich, pamatam si to ako dnes.”

Mary sa odmlcala a po chvile ju netrpezlive dievca tahalo za rukav: “Co sa s nimi stalo, dovolili im sa zosobasit?”

     “ Oni porusili ‘tabu’ a to sa trestalo len smrtou, zavreli ich na noc a rano ich cakalo ukamenovanie.”

Mary Bernadette si skryla tvar do dlani: “ Sestra Bernadeta mala pravdu, vy ste obycajni ‘bezboznici’.”

Mary s nou zatriasla: “ Nikdy takto nerozpravaj, ty si tiez jedna z nas, ja som zena tvojho otca, podla domorodych ty si moja dcera takisto ako tento tu.” Otocila sa spat k malemu Windjanovi, ktoreho to trasenie vyrusilo zo spanku a zacala ho tisit a pomaly vysvetlovat: “ Pust je nemilosrdna, iba silni preziju v nej, nase zakony zarucuju ze nasa krv zostane cista a budu sa rodit len silni bojovnici a zdrave matky, ktore porodia tychto bojovnikov.”

Mary Bernadette vsak zatato mlcala a tak Mary si len vzdychla a ticho pokracovala: “ Oni vsak tu noc usli.”

     “ Naozaj?” Dievca ozilo a zatlieskalo rukami: “ Ja som to vedela, ved on bol silny bojovnik.”

     “ Tu noc prisla aj pustna burka, vyzeralo to, ze pust je na ich strane,” usmiala sa Mary, my deti sme im vsetci drzali palce: “ A v to rano nas vystopovali prvi bieli, predstavili sa ‘Archeologovia’, vsetci sme boli vystraseni, ani rada starsich nam nevedela pomoct a to sa nikdy predtym nestalo, ani oni nikdy nevideli taky cudny kmen s divnym menom a kazdy sa bal tych ‘lietajucich drakov’ na ktorych prifrcali, vsetci sme mysleli, ze prileteli rovno z oblohy.”

     “ Myslis auta?” Zasmialo sa pohrdlivo dievca: “ A to bolo stastie, nie?”

Mary sa zahladela do dialky a slzy jej vyhrkli do oci: “ Za nimi prisli dalsi bieli a dalsi, nas vsetky deti vytrhli z ruk matiek a zavreli do tmaveho auta,

pamatam sa ako sme sa tulili k sebe a jacali a pozerali cez male zadne okienko ako nase matky bezia za autom a kvilia…pamatam si ako ma moja starsia sestra objala.”

    “ Kde je tvoja sestra?”

Mary pokrcila plecami: “Dlho sme cestovali, bez zastavky, vytiahli ma z auta polomrtvu, ani som nevnimala svet, ked ma dali Sestre Bernadete do narucia, neviem…” Mary sa naraz rozplakala: “ Neviem, kde su ostatni, viem len, ze v tu noc vylozili v nasom klastore iba mna.”

     “ Takze nevies, co sa stalo s utecencami?” Dievca si posuchalo sklamane bradu.

      “ Po dlhom case k nam priviedli vystrasene dievca z puste, asi v tvojom veku,” ozila naraz Mary: “ Cele noci sme sa rozpravali v nasom domorodom jazyku o nasich rodicoch, az raz,”

      “ Vedela nieco aj o utecencoch?” Mary Bernadette sa dychtivo spytala, ale Mary ju nepocuvala, zahlbena v myslienkach.

Sklonila hlavu a potichu zasepkala: “ Nikdy som nikomu o tom nerozpravala, je to tazsie, nez som si myslela.”

     “ Mary, rozpravaj, prosim Ta,” dievca nou potriaslo.

     “ Prestan, zobudis ho,” naraz Mary sa prebrala do skutocnosti a utrela si slzy: “ Jedna z mnisok nas nasla, mali sme zakazane rozpravat nasimi domorodymi jazykmi a tak nas rano zbicovali a potom oddelili.”

     “ Uz si ju nevidela?” 

Mary smutne potriasla hlavou: “ Az na marach, ked sme za nu modlili, zomrela na horucku.”

     “ To je smutne,” pokrutila hlavou Mary Bernadette.

Mary znovu smutne potriasla hlavou: “ Ani nie, kazdy druhy den sme sa za niekoho modlili, nebola dost silna, vela deti nebolo dost silnych,” vzdychla si znovu: “ A to bolo posledny krat, co som rozpravala mojim pustnym jazykom.”

Ked Mary po dlhej pauze pozrela na nevlastnu dceru vedla nej, vsimla si jej sklamany vyraz, tak ju chytila za ruku a nezne dodala: “ Neboj sa, stihla mi povedat o ‘utecencoch’.”

      “ Naozaj?” Vykrikla nadsene Mary Bernadette.

     “ Nas kmen nasilne presidlili k blizkemu mestecku a rada starsich prestala mat neobmedzenu moc nad domorodcami, tam uz vladli len biele zakony.”

     “ Takze boli zachraneni,” vydychla si Mary Bernadette.

     “ Bieli ich vystopovali na konci velkeho sucha, ked vsetky studne v pusti vyschli, zobrali kamery a chceli zevraj natocit film o poslednych obyvateloch puste.” 

     “ A natocili ho?”

    “ Keralup bol vychudnuty na kost, ale stale mal jeho ostep a lovil, lebo nasli pri nich maleho pustneho klokana. Malawi vyzerala ako kostra, ale stale este vladala naklast maly ohnik a vypracovat zvieraciu kozu, aby si ju jej bojovnik mohol navliect okolo bedier.” Mary ticho rozpravala: “ Zobrali ich s nimi ukazat im civilizaciu, ukazat ich kmen, ale oni sa hned na druhy den pytali spat do ich domova, do puste.”

     “ Videla si ten film?”

     “ Nie,” Mary zhrozene pokrutila hlavou a prilozila si prst na usta: “ Uz su mrtvi, nemala som o nich ani rozpravat.” Potom chytila Mary Bernadette za bradu a otocila si jej tvar k svojej: “ Nikdy sa nepozri na mrtveho domorodca, tym ho len zneuctis, to je uz len schranka, prazdna schranka, ktora bola opustena, to uz nie je on alebo ona.” Pozerala sa jej vazne do oci: “ Slub mi to!”

    “ Slubujem!”

Blizi sa koniec Jesene na nasej pologuli a po dlhom obdobi sucha k nam zavitalo obdobie dazdov. Blizi sa k polnoci, ked Vam dopisujem dalsiu poviedku a vonku hrmi burka. Divoky vietor od oceana ohyna eukalypty a prve velke kvapky dazda osviezuju vyprahnutu zem....konecne aj v nasich castiach sveta zem voni...
Prave som dopozerala 'Fair Game', kde sa hlavny predstavitel, univerzitny profesor pytal svojich studentov: "Preco vzdy hladame to co nas rozdeluje a nie to co nas spaja? Ako zareagujeme, ked vidime niekoho trpiet, nie je to niekto z nasej rodiny, nie je to niekto z nasho mestecka, nie je to niekto, kto rozprava nasim jazykom, nie je to niekto kto vyzera ako my....Je preto jeho utrpenie mensie? Je nasa vina mensia, ked sa rozhodneme ignorovat jeho bolest?"

Cast 10. NARODENIE MARY BERNADETTE

     “ Auch, sestricka, kvoli Vam este raz rad spadnem z kona,” skeril sa krotitel divych koni, ktoreho doviezli nad ranom do ich nemocnice.

     “ Radsej to neskusaj, Wild Jimmy, lebo mozes si hladat nove remeslo,

aj tak s touto nohou velmi nerataj, ostanes krivy.” Zakrical na neho z vedlajsej miestnosti doktor.

     “ Doktorko, ja som sa dostal z horsej slamastiky, naposledy ma domorodci priviedli k zivotu v hlbokej busi a tu som, Vam doktorom sa neda verit…auch.”

Perpetua mu naschval stiahla obvaz trosku silnejsie na nohe a huncutsky nanho pozrela: “ Jimmy na tvojom mieste by som sa hned pomodlila, ze si tu stihol doktora na jeho pravidelnej obchodzke, inak by si skoncil v mojich rukach a ja som kosti este nenapravala.”

Doktor presiel okolo nich so zbalenym kufrikom a kyvol na Perpetuu, aby ho nasledovala. Ked stali za klastornou nemocnicou vonku na prasnom priestranstve usmial sa na nu a pozrel na jej velke brucho: “ Take dva tyzdne maximalne, ak budu komplikacie, zavolajte.”

      “ Mnisky sa o mna postaraju, nebudem prva ani posledna, casto zistim, ze moja skola by mi bola k nicomu bez nich.”

     “ Nepodcenuj sa, tu horuckovu epidemiu ste zvladli vyborne, a mala se pravdu, komare ju roznasali, aha, uz je tu, nie je nad lietadlo, to sa uz inac cestuje po tychto nemocniciach na konci sveta.” Zakyval jej a zmizol do rozvireneho prachu.

Perpetua si zaclonila oci proti slnku a sledovala ako sa male lietadlo s hukotom vznieslo k oblohe. Ked sa vratila do malej osetrovne, Jimmy sa zmietal v horucke. Sestra Bernadeta sa nad nim sklanala.

     “ Musim ist, Matka predstavena nas zvolava na vecerne bohosluzby, lepsie ked s nim zostanes.” Mniska prehovorila, ked ju pocula otvorit dvere.

     “ Predvolala si ma predvcerom a davala mi kazen, este ze som pre nu uzitocna, inak by ma vyrazila.” Zasomrala si pod nos Perpetua a zacala utierat Jimmove spotene celo.

     “ Perpetua, toto je klastor, prichylili sme Tvoju mamu pred Tebou, ked budeme takto pokracovat …dufam, ze si jej nepovedala koho to je?”

     “ Nie som vcerajsia a to som este prisahala na bibliu, ak sa budem skvarit v pekle bude to tvoja chyba.” Uskerila sa na na Bernadetu, ktora zbledla a rychlo sa prezehnala.

      “ Panenka Maria skakava, ale je to pre vsetkych dobro, tvoju mamu by to polozilo do hrobu, a specialne teraz,” sestra Bernadeta pozrela ustarostene na Perpetuu: “ No musim ist, nezabudni, ked pride cas zvlademe to iba my dve.”

Ked sa za sestrou Bernadetou zavreli dvere, skusila Jimmov pulz, ktory sa utisil a potom chvilu pozorovala ako si pravidelne odfukuje az jeho tvar sa v jej mysli zmenila na tvar jej matky, na jej vyraz plnny bolesti, ked ju privitala v Broome pred ich domom.

     “ Boze moj, Perpetua, preco musis opakovat moje chyby?” 

Perpetua si vsimla jej vychudnutu tvar, ktora sa tak nahle zmenila za toho pol roka a nepovedala nic.

Elizabeth sa oprela o eukalyptus, akoby ju aj stanie vysilovalo a pokracovala slabym hlasom: “  ten mestsky chuligan co to sposobil neprisiel, vsak?”

     “ Nie je to ziaden mestsky chuligan a ved Ty ho dobre poznas…” Perpetua naraz vyhrkla v zlosti ale Elizabeth necakala na jej odpoved a poberala sa cestickou k ich domu. 

Pred schodami na verandu sa naraz otocila: “ Aspon niecim Ta potesim Perpetua, nas Windjana konecne dosiel k rozumu, len pred tyzdnom mal svadbu tu v nasom kostoliku…”

Teraz bol rad na Perpetui, ktora sa naraz musela chytit zabradlia.

     “ Ta cesta Ta vysilila Perpetua, pod z toho slnka, spravim Ti nieco chladene...”

V obyvacke pri limonade s ladom Elizabeth pokracovala: “ Mozno sa Ti zda, ze som prikra, ale ja viem co Ta caka, ja som tym presla, ale mozno sa vsetko spravi a ked sa to narodi a posleme mu fotku, tak zmeni nazor, niektori chlapi sa boja zenenia…co si vravela, ze ho poznam?”

Perpetua rezolutne pokrutila hlavou. 

     “ Myslela som si, ze sa mi to zdalo.” Elizabeth ticho skonstatovala a chytila sa za hlavu: “ Som tak unavena, stale sa mi toci hlava…”

    “ Si v poriadku, mama?” Perpetua sa naraz spytala previnilo, ale Elizabeth ju rychlo chytila za ruku a laskavo sa na nu usmiala.

    “ Ja budem v poriadku, neboj sa.” Chvilu ticho sedeli, kazda schovana vo vlastnych chmurnych myslienkach.

    “ Vravela si, ze sa ozenil?” Nakoniec sa Perpetua spytala chraplavym hlasom.

    “ Hm, poslal mi pozvanku, po tolkych rokoch, ale nemohla som ist, nemohla…” Elizabeth rychlo pozrela na Perpetuu akoby cakala vybuch zlosti, ale ta len hladela do zeme, tak pokracovala: “ Potom som si to aj vycitala, nikoho tam nemali, ale aspon sestra Bernadeta im robila svedka, lebo nevesta vies…”

Perpetua naraz vyskocila, az ju pichlo v bruchu, a musela si znovu sadnut:

    “ Mama, idem pozriet sestru Bernadetu, budem aj tam byvat, aj tak potrebuju sestricku a aspon nebudem ludom na ociach.”

   

     “ Nerobte to, ubehate ich k smrti, zlomia si krky na utese, prec, prec s tymi hroznymi strojmi, nieeee…” Jimmy sa zrazu zacal metat v horucke. Perpetua sa rychlo prebrala z myslienok a snazila sa ho udrzat na posteli.

    “ Jimmy, Jimmy to je len sen.” Laskavo k nemu prehovarala a utierala mu pot z cela, ked sa konecne utisil. Naraz otvoril oci a pozrel na nu akoby ju videl prvy krat. Jeho neudrziavana sediva brada sa chvela a jeho pokozka sneda od staleho slnka a vetra naraz zbelela.

        “ Sestricka, mate radi kone, divoke kone ‘brumbies’ ?” Spytal sa jej nahle.

     “ Neviem, nikdy som o tom nerozmyslala, pravdu povediac, nikdy som nesedela na koni.” Mykla plecom Perpetua.

    “ Vy mestski ludia, co vy viete,” vzdychol si nahle Jimmy: “ Len nedavno sa na farme bez kona nemohli ani pohnut, ale objavili motorky, tak ich strielaju ako divu zver a vies ako ich chcu krotit?”  Jeho pohlad na nej visel az sa citila neprijemne.

     “ To mi musis ty povedat, ty si krotitel divokych koni,” usmiala sa nanho a podala mu vodu.

     “ Chcu ich nahanat tym novym vynalezom, lietadlom, ustvu ich tak…” Jimmy sa naraz rozkaslal, lebo mu zabehla voda, “ k smrti .”

     “ To sa nikdy nestane, Jimmy,” Perpetua ho utisovala a v tom nou zatriasla panika, lebo citila bolestive bodnutie, az sa musela sklonit. Polozila pohar spat na stolik a rychlo si sadla. Jimmy si nic nevsimol, pozeral do stropu zahlbenny v jeho myslienkach.

     “ V busi som prezil cely zivot, ” potichu pokracoval: “ Zil som s roznymi domorodymi kmenmi, so vsetkym sa so mnou rozdelili…s niektorymi sme zacali chytat divoke kone, oni su tak zrucni.”

Izba stichla a Perpetua myslela, ze Jimmy zaspal, ale naraz zbadala, ze na nu spytavo hladi.

     “ Preco je to tak?”

     “ Co Jimmy?”

     “ Ked som ja chytil divokeho kona, trvalo mesiace, kym som sa ho naucil ovladat, kym mi zacal verit, nikdy som vsak nezlomil jeho ducha. Ostal divoky, len sa naucil niekomu doverovat.”

Perpetua nanho hladela stiskajuc zuby pri kazdom bolestivom bodnuti.

     “ Preco je to sestra, ze ludia chcu znicit vsetko, comu nerozumeju?”

V tom sa otvorili dvere na osetrovni a v nich sa zjavila sestra Bernadeta. Perpetua si vydychla ulavou.

2.

     V tu veternu noc v jej izbicke, v ktorej stravila tolko casu ako dieta s jej mamou, sa narodila jej dcera. Pozerala na jej neznu tmavu tvar a citila sa naraz tak osamelo. Sestra Bernadeta, ktora si umyvala ruky v malom umyvadle v rohu sledovala jej clivy vyraz.

    “ Zavolam Windjana, farma, kde byvaju nie je daleko…” 

Perpetua rezolutne pokrutila hlavou: “ Toto je moje dieta, chcela by som mat pri sebe moju mamu.”

Sestra Bernadeta sa k nej doknisala a zobrala jej dieta z ruk: “ Nechaj Tvoju ubohu matku z toho vonku, vies, ze som Ti pomohla za urcitych podmienok a ty si s tym suhlasila.”

Perpetua sa otocila k stene a prehltla slzy.

Sestra Bernadeta zabalila novorodenca zrucne do deky s klastornym znakom: “ Toto dieta nam doniesli z busi, nebude to po prvy krat, vychovame ju na cirkevne trovy a …

     “ Sestra Bernadeta, dohodli sme sa…”

     “ Neboj sa Perpetua, ja sa budem osobne o nu starat, ona je specialna, napoly biela, vsak moja chovanka?” Laskavo zacala hojdat novorodenca v naruci: “ Budes sa volat Mary, vsetky chovanky tak volame…”

     “ Mary nie,” skrikla Perpetua.

     “ Perpetua, nebud detinska, pamatas ako si sa o nu bala, dopraj jej aj tvojmu Windjana stastne spoluzitie, patria k sebe, su domorodci.”

     “ Chcem, aby sa volala po Vas.” Perpetua nasucho prehltla.

     “ Mary Bernadeta,” sestra Bernadeta vyhlasila slavnostne: “ Nie, Mary Bernadette, po svatej Mary z Francuzka.” 

3.

     Pisal sa rok 1962. Perpetua stala v jej karovanej modernej sukni medzi zastupom ludi na ‘Circular Quay’ v Sydney, kde slavnostne otvarali prvy moderny mrakodrap. Zrazu spanikarila a rychlo sa pozrela na hodinky, uz ma len pol hodinu, aby prisla nacas do sluzby. Rychlo sa pobrala k prechodu, kde stala mlada policajtka v zelenej uniforme. Perpetua sa na nu usmiala a rychlo obehla skupinu prvacikov, ktori sa ucili prejst cez rusnu krizovatku.

Na druhej strane visel velky plagat: ‘ Australia patri bielym.’ Obzrela sa na detske plave a cervene hlavy a vzdychla si.

V nemocnicnej hale ju privitala recepcna, ktora sa trapila s novou technikou, velkym pocitacom na celu stenu: “ Perpetua, toto sa nikdy nenaucim.”

     “ Myslim, ze s tym mladym technikom to nebude az taky problem,” zmurkla na nu a bezala k vytahu. Obzrela sa a videla, ako sa recepcna zacervenala a mladik v bielej koseli s kravatou na nu zakyval. Dnes sa jej zdalo, ze vsetko je mozne, co ju dnes caka?

    “ Perpetua pockaj, mas tu list, nevedeli tvoju adresu domov, tak to poslali sem.” Pocula hlas recepcnej kricat za nou a prestrcila sa cez zatvarajuce sa vytahove dvere.

V prezliekarni rychlo na seba hodila sestrickovsku uniformu a pritom nervozne rozdrapila obalku. To musi byt od sestry Bernadety. Tie listy boli jedinym spojivom s jej dcerou. Vzdy jej stiahlo hrdlo, ked jej mniska oznamovala prve slovo, co Mary preriekla / bolo to ‘beta’, skratka pre Bernadeta/, prvy krok co urobila…

Ale toto je ine pismo. Perpetua si sadla na stolicku a oci sa je zahmlili privalom slz:

Mila Perpetua,                                                                              7-2-1962

                                                                                           Sestry Svateho Jana

                                                                                                    Kimberley

                                                                                          Zapadna Australia

Nasa draha sestra Bernadeta nas minulu noc opustila a pred tym nez odisla do kralovstva bozieho, musela som jej slubit, ze Ti napisem. Povedala, aby si sa netrapila s prichodom na pohreb, tu su totizto velke horucavy a jej drahe pozostatky musia byt ulozene k odpocinku co najskor. Tvoje meno bolo posledne co vyslovila, nez zomrela a este jej chovanky, ktorej venovala vsetok svoj cas, Mary Bernadette je jej meno. Ta svata osoba prezila cely svoj zivot staranim sa o tie ‘cierne domorode duse’, Boh mi je svedkom, maloktore jej to vratili.

 Kladla mi na srdce, neviem pre aku pricinu, aby si sa nebala o jej buducnost. Jej slova boli, snazila som sa ich zapamatat, aj ked nedavaju velky zmysel: ‘ Vychovala som vela deti, ktore boli nasilne odnate od rodicov a myslim, ze je cas, aby som to napravila. Nemaj mi to za zle, Perpetua, ale citim, ze je cas,  aby Mary Bernadette spoznala svojho otca.

Mary si ju velmi oblubila. Su to jej ludia, patri tam. Ma ich poznat.’                                             

Boh mi je svedkom, Perpetua, ze som chcela len to najlepsie. Raz to pochopis.,,

Perpetua vykrikla a skrcila list. V tom sa otvorili dvere a objavil sa v nich mlady chirurg: “ Priviezli nam naliehavy pripad, potrebujeme kazdu volnu ruku.”

Perpetua mechanicky prikyvla,  vlozila si list do vrecka uniformy a vysla von. Na chodbe okolo nej preletela mobilna chirurgicka postel s pacientom, ktory bol skryty v obvazoch.  Dvaja medici tlacili za behu postel, kym sestricky drzali transfuziu a umelu vyzivu. Doktori kricali povely. Niekto jej strcil nadobu s transfuziou napojenou na pacienta do ruky a uz aj ona bezala zelenou chodbou. 

     “ Co sa mu stalo ?” Spytala sa postarsieho medika, ktory bezal vedla nej.

      “ Havaria, co ine, tito mladi talianski pristahovalci, ziju rychlo a nebezpecne, rychle auta, zeny, alkohol…”  

 Naraz sa dvere do operacky rozleteli a zhltli ich vsetkych. 

4.

      Kvap, kvap, kvap, umela vyziva pomaly kvapkala do zily tohto neznameho snedeho krasavca, ktory jej bol naraz taky blizky. Pripominal jej Lorenza, ktory jednou rukou po vojne s veselym usmevom miesal cesto v jej oblubenej pizzerii v Broome. Ale to bolo tak davno. Uz dva tyzdne pri nom sedela, poznala kazdu jeho crtu, jeho nezne crty a kucerave vlasy jej pripominali este niekoho ineho, koho raz takto davno zachranila pocas vojny z plaze. Spomenula si na toho chlapca a srdce sa jej zovrelo velkou bolestou a smutkom. To bol chlapec a toto je muz. Nema este tridsat, a nikto nevie ci sa zobudi, ci zomrie alebo bude zit. Skontrolovala pristroj, ktory pravidelne pumpoval jeho srdce.

     “ Svata Maria, matka bozia, zachran ho, zachran ho pre mna,” zlozila ruky a slzy sa jej liali prudom z oci. Naraz zbadala, ze jeho velke snede oci sa otvorili a pozera sa priamo na nu. Mimikoval nieco perami. Opatrne mu vybrala dychaci pristroj z ust.

     “ Santa Maria, gracia, Santa Maria.” Opakoval a chytil jej ruku a pobozkal ju.

Perpetua si rychlo zahanbene odtiahla ruku a pozerala nanho zmatene. Potom zazvonila na doktora, ktory mal sluzbu. 

     “ Tak sme Vas predsa prebrali k zivotu, ” mlady doktor pribehol a skontroloval pacienta, ktory sa skeril, akoby sa mu nic nebolo stalo a ukazoval na Perpetuu.

     “ To ona, ona je moja ‘Santa Maria’, priviedla ma spat k zivotu svojou motlidbou,” prehovoril s prizvukom a zlozil si ruky, prevratil oci a mimikoval Perpetuu: “ Santa Maria, zachran ho pre mna.”

Perpetua si schovala tvar do ruk, ked ju doktor zo zartu stipol do lakta: 

“ Nuz, Marco, mate stastie, ze ste v nasej nemocnici, kde sestricky pouzivaju velmi netradicne metody na uzdravovanie pacientov.”

     “ Ja rozumiem, moja mama sa vzdy modli k ‘Santa Maria’, mame aj jej sosku doma a teraz urcite kupi aj dalsiu.” Marco sa zasmial z plneho hrdla a krical za Perpetuou ktora utekala k dveram: “ Uvidis, s mojou mamou si budete rozumiet.”

     “ Sestra, pockajte,” doktor za nou zakrical a ona sa oprela o veraje a pozrela nanho ignorujuc Marcove poznamky: “ Sestra, zatelefonujete jeho pribuznym, ze sa prebral, chcete im nieco odkazat Marco?” Doktor sa naraz obratil k pacientovi.

     “ Ze sa idem zenit.” Zaskeril sa Marco z postele.

     “ A kto je stastna vyvolena, Marco, nejaku, co ste nechali v slamastike a teraz Vas trapi svedomie?” Zasmial sa doktor: “ To sa na Vas podoba ‘wogs’, /posmesna prezyvka pre pristahovalcov zo Stredomoria/.

Marco pokrutil hlavou a ukazal na Perpetuu: “ Santa Maria je moja vyvolena.”

A to uz doktor nemohol vydrzat a pustil sa do hlasneho smiechu: “ A ako viete, ze tato sestricka nie je vydana alebo zadana a ze Vas chce?”

     “ Nema obrucku, to je jasne,” Marco sa labuznicky usmial: “ A mna este ziadna baba neodmietla.”

Perpetua vyletela von z pacientovej izby ako na kridlach. Zavolala jeho pribuznym a zdvihla jeho mama, ktora rychlou taliancinou na nu spustila a do toho miesala par anglickych slov. Nakoniec dala sluchadlo mladsiemu Marcovmu bratovi. Perpetua sa konecne dostala k slovu a tak mu povedala len jednu vetu: “ Moj Marco sa prebral.”

Vecer zavolala zo sestrickovskej ubytovne domov.

     “ Ah boze, Perpetua, Bernadetin pohreb bol taky smutny, citim, ze za chvilu ju budem nasledovat.” Mamin hlas sa chvel na druhej strane.

     “ Ale mama, neprehanaj,” Perpetue stislo hrdlo.

     “ Keby som aspon vedela, ze si v poriadku, ked mi sestra Bernadeta povedala / pochvalena bud jej dusa/, ze si potratila tak…”

     “ Mama, nespominaj to stale dokola, to uz bolo davno,” Perpetua ju prerusila zlostne.

     

     “ Keby si sa uz usadila, roky Ti letia a ja tu nebudem vecne.” 

      “ Mama, budem sa vydavat.”

      “ Konecne,” Elizabeth si vydychla a potom rychlo dodala: “ Ale dufam, ze je to katolik.”

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji citatelia, obrazky k tejto poviedke su vsetky z farmy, kde zijem. Rozhodla som sa tentoraz zostat blizko mojho obydlia, lebo ako sa vravi, ak Ti nie je blizke miesto, kde zijes, tak neobjavis krasu nicoho nikde na svete.

Dufam, ze Vas moje pavuciky neodstrasia, rada ich studujem a obdivujem ich jemne, ale pevne pavucie vlakna po ktorych sa premavaju s ohromnou sikovnostou...ich opatrny pohyb na pavucej sieti mi pripomina nas kazdodenny zivot, cez ktory balancujeme opatrne, pripravujuc sa, ako najlepsie vieme na prekvapenia a tazkosti, ktore na nas cakaju za kazdym rohom.

Nasa poviedka nas pomaly ale iste privadza do casu, v ktorom sa podaktori z nas (ti starsi) narodili a umoznuje mi nahliadnut na nas zivot (a verte mi, nie je az taky rozdiel v ktorom kute sveta zijete) z bezpecneho nadhladu. Rada by som sa dotkla temy, ktora je pre mnohych z Vas velmi citliva. Mnohi z Vas, moji citatelia z domova su veriaci, niektori v pravom slova zmysle, pre niektorych viera je osobna vec a niektori neveria z principu, neuvedomujuc si, ze kazdy z nas veri niecomu, aj ked to nemusi byt 'boh' v nabozenskom zmysle slova.

Ja osobne verim, ze z kazdeho svetoveho nabozenstva sa mozme vela naucit. Kazda viera poukazuje na nasu zranitelnost a uci nas nestratit nasu 'ludskost' a co je najdolezitejsie snazi sa upriast neviditelnu siet, ktora spaja vsetkych ludi....v momente vsak, ked zacneme verit, ze nasa viera je nad vsetkymi ostatnymi, ta siet sa roztrha, ludskost sa zacne vytracat a ostava len ta zranitelnost....

Prajem Vam krasne VELKONOCNE SVIATKY, nezabudnite na tradicie a dovod preco oslavujeme Velku Noc, ale tiez prosim nezabudnite, ze su mnohi ludia na svete, ktori mozno veria v nieco ine ako my, ale nie su preto menej ludskejsi, nez my:)

  

WINDJANA JE SPAT Cast 9.

     “ Pozri sa na moj zasnubny prsten,” sestricka z vedlajsieho oddelenia k nej pristupila ked odmeriavala medicinu pre pacientov.

Perpetua polozila odmerky na nemocnicny stolcek a objala sestricku: “ Je krasny, Irene, som stastna pre Teba.”

      “ Oh, Perpetua, nevies si to predstavit, ako sa citim, teraz sa zacnu pripravy na svadbu, budes moja hlavna druzicka, poviem Ti, kedy je skuska siat…”

      “ Damy,” zrazu spoza rohu sa ozval prisny hlas vrchnej sestry: “ Ked ste skoncili skolu, to je este neznamena, ze znizite z pracovneho standartu, pripravte pacientov, bude visita.”

Obidve sestricky sa rychlo uklonili, ked postarsia sestra ich obisla s noom hore a ked vosla do pacientskej izby, s chichotom sa schovali na zachode pre zamestnancov.

     “ Oh, Perpetua, budem rada, ze tuto vrchnu uz viac neuvidim, moj nastavajuci povedal, ze hned po svadbe letime do Londyna, nasiel si tam pracu…”

     “ Letite, myslela som, ze pojdete lodou,” Perpetua jej skocila do reci.

     “ Kde Ty zijes, dievca,” Irene si vzdychla a upravila si pred zrkadlom uniformu: “ Je rok 1959, mame Boeing jets, ktore su v Europe za par dni a su celkom lacne, ako moj nastavajuci vravi, mozme si to dovolit.”

     “ Uvidis svet, Irene, to je fantasticke.”

     “ Perpetua, pridi za mnou, myslim, ked sa usadime, pocula som, ze potrebuju v Londyne sestricky.” Irene ju naraz chytila nadsene za ruky: “ To by bolo fantasticke, moj muz, teda buduci tam ma rodinu, ale ja tam nikoho nepoznam.”

Perpetua smutne pokrutila hlavou a podvedome sa dotkla brucha: “ Myslim, ze ma cakaju ine starosti,” vzdychla si, ale ked zbadala Irenin spytavy pohlad, rychlo ju objala: “ Ale bude mi za Tebou strasne smutno.”

     “ Irene, Irene…” Zaculi vykriky zvonku. Irene jej este raz stisla ruku a vybehla von. Perpetue sa naraz zakrutila hlava a obratil sa jej zaludok. Nez sa stihla spamat, umyvadlo bolo plnne jej ranajok. Rychlo sa oplachla, umyla umyvadlo a vysla von.

     “ Perpetua, vyzeras ako duch,” postarsi doktor sa pozrel hore, ked pristupila k pacientovej posteli ktoreho prave vysetroval: “ Myslim, ze najlepsie spravis, ked dnes skoncis skor, aj tak z Teba nie je ziaden uzitok.”

     “ Ale pan doktor,” zacala slabo protestovat, ale znovu si musela dat ruku pred usta.

On len mavol rukou k vychodu a ona utekala rychlo spat na zachod.

Ked sa jej zaludok utisil, sadla si na lavicku v nemocnicnom parku rozmyslajuc kde pojde. Zimne slnko sa horko tazko preskriabalo cez mraky a nachvilu polaskalo vsetko teplymi lucmi. Ale od oceana sa uz hnali tmave mraky a vedela, ze o chvilu sa spusti lejak. Vsetko nahle stmavelo. Vstala z lavicky a rychlym krokom sa pobrala k zastavke. Zlte listy jej suchotali pod nohami. V Broome vzdy svieti slnko, aj ked prsi svieti slnko…vzdychla si, ked si sadla do poloprazdneho autobusu a cez sklo pozorovala veternu spust vonku. Zrazu sa jej vyskove budovy velkomesta stratili pred ocami a uvidela Broome, ako ju privital toto leto.

                                                                                

Mestecko vyzeralo ako predtym, len Cinska stvrt sa zmenila, par tradicnych obchodikov sa stracalo medzi obrovskymi vilami v novom Azijskom style.

      “ Som rada, ze perlarske lode este existuju.” 

     “ Zabudni na perlarske lode, farmy s umelymi perlami sa rozmohli

a hadaj, kto ich teraz vlastni?” pysne jej oznamil otcim, ked otvaral dvere na ich starom domceku.

     “ Tak televizor prisiel aj do tychto kutov,” Perpetua objavila znamu skrinku v kute: “ Urcite Vam to zobralo divakov z kina.”

     “ Drzime sa nad vodou.” Pokrcil plecami.

     “ Povedala som mu, ze to ma zavriet.” Elizabeth vosla opatrne dnu a v polovici chodby sa musela opriet o stenu.

Perpetua jej bezala na pomoc, ale ona len kyvla rukou: “ To nic, chod pomoct otcimovi vybalit, ja sa zatial pozbieram.

Ked vecer pili caj v obyvacke, Elizabeth naraz chytila Perpetuu za ruku a tahala ju letnej izby: “ Pod, nieco Ti ukazem.”

     “ Ty si zacala malovat, Mama.” Perpetua skrikla prekvapene ked sa obzerala po novozariadenom atelieri plnom rozpracovanych krajiniek.

“ Toto je z  dedovej farmy, vsak?” Zastala pri jednom, ktory zobrazoval vodopad s jazerom skryvajucom sa v zeleni s tajomnou jaskynou odrazajucou sa od hladiny vody.

                                                                                     

Elizabeth len mlcky prikyvla. A ked videla Perpetuin spytavy pohlad si vzdychla: “ Ked mi doktor oznamil, ze moje zdravie mi moze hocikedy vypovedat, akosi som viac zacala spominat na minulost a tuzim sa vratit spat…”

     “ A toto je moj otec vsak?” Perpetua nezne pohladkala portret mladeho vojaka v pristave.

Zrazu otcimova hlava sa objavila v dverach: “ Juan Lee volal, uz nas cakaju, dnes je predsa ta perlarska party.”

    “ Oh, ja som na to uplne zabudla,” Elizabeth sa v panike otocila na Perpetuu: “ Rychlo sa chod obliect, musis spoznat nasu novu smotanku.”

-

Perpetua sa nevedela vynadivat, ked zastali pred jednou z novych Cinskych vili a ocitli sa v priestrannej zahrade vysvietenej Cinskymi lampionmi. Mnozstvo ludi v smokingoch a vecernych satach sa prechadzali medzi tropickymi naaranzovanymi vodopadmi a casnici ich obiehali zo vsetkych stran s tackami so sampanskym a kaviarom.

     “ Ten tucny Cinan v bielom saku tu vlastni najviac perlovych fariem, toto je jeho dom,” zasepkala jej Elizabeth do ucha a chytila si jej nahrdelnik z umelych peral: “ Mala som Ti pozicat jeden z mojich nahrdelnikov, toto je perlova party.”

     “ Ja nemyslim, ze potrebujem jeden,” usmiala sa Perpetua huncutsky.

     “ Pozri, tam je tvoja kamaratka z detstva, uz by si ju ani nespoznala vsak?” Elizabeth ukazala smerom k lavicke, kde sedela plnostihla zena v zle usitom kostyme s postarsim panom s vycnievajucim bruskom.

     “ Kitty?” Perpetua skrikla neisto a pobrala sa tym smerom. Ale Kitty, ked ju zbadala necakala, vyskocila a vrhla sa jej do narucia.

     “ Pod Perpetua, nech si chvilu oddychnem od toho mojho zgrlosskeho muza,” Kitty ju tahala prec od lavicky. Po ceste z tacky zobrala dva pohare so sampanskym a ked zasli za roh, sadla si na makku travu pod najblizsi strom, podala Perpetui, ktora ju s uzasom nasledovala, jeden pohar a druhym si s nou strngla: “ Na nas dve.”

    “ Ale Kitty, tu nemozme takto sediet, niekto nas tu objavi.” 

Kitty vsak mavla rukou, vypila pohar do dna a odhodila ho do krika, potom si s ulavou vyzula lacne lodicky a labuznicky sa oprela o kmen stromu. Ked si vsimla, ze Perpetua nad nou stale neisto stoji, pozornejsie sa na nu zahladela: “ Vyzeras naozaj dobre v tych Francuzkych koktailovych  satach,

tie museli stat furu.”

     “ V meste je casto vypredaj…”

    “ V meste,” vzdychla si Kitty a pohladila miesto vedla seba: “ Sadni si, neboj sa, nezaspinis sa.” 

Ked si Perpetua k nej nakoniec sadla, zbadala na jej dychu, ze to nie je prvy pohar, co dnes vypila. “ Kitty, ako sa mas?”

                                                                                                                                                            

    “ Bajecne,” zasmiala sa Kitty ironicky: “ Driem od rana do vecera v tej jeho krcme a on mi nechce dat ani na novy kostym, tento som tu mala minule, este k tomu mi bol aj maly, musela som si ho presit, vies po tretom decku…”

    “ Ty mas uz tri deti?”

   “ A co si si myslela, cas leti, ‘cas su peniaze’, ako vravi ten moj zgrlos, a teraz, ked zacala ‘strihacska sezona’ a mame stale nabite, tak ich ani nevidim.”

Ked zbadala Perpetuin zhrozeny pohlad, tak sa len zasmiala: “ Moja mama sa o nich stara a tak aj lepsie, lebo tito strihaci oviec si nedavaju pozor na usta, keby si videla ako sa Windjana zmenil, mohla som mu tisic krat povedat, ze domorodcov dnu nepustame, hodil na stol zvazok bankoviek a povedal, ze na vojne boli vsetci rovni…”

     “ Videla si ho, kde je?” Perpetua sa naraz k nej otocila a stisla jej ruku, ze Kitty skrikla od bolesti.

    “ Neblazni, odtrhnes mi ruku,” Kitty si odtiahla ruku a pokracovala:

“ Striha s ostatnymi partakmi tu okolo ovce, teraz su myslim tu nablizku u Modreho Joa, tam nebudu dlho, ten ma len okolo tisic oviec a potom sa nastastie pakuju a my budeme mat chvilu pokoj.”

   “ Si si ista, ze su u Modreho Joa, to je ta najblizsia farma nie?”

   “ Hm, myslim, ak uz neodisli do vnutrozemia, tam maju viac prace, Perpetua kam bezis, este si mi nepovedala ako je v meste?”

                                                                                  

 Skoro rano vyskocila z postele, umyla si vlasy a obliekla jej oblubene bezove nohavice s bielou bluzkou.

     “ Kam sa chystas?” Elizabeth ju privytala v jedalni, kde prestrela vajcia so slaninou.

Perpetua si uchlipla z kavy a stroho poznamenala: “ Musim ist na farmu Modreho Joa, moze ma otcim odviezt alebo si musim najst iny transport?”

     “ Perpetua, neblazni, je skoro rano…rozmysli si to,” Elizabeth sa na nu prosebne zahladela.

Perpetua bojovne vystrcila bradu.

    “ Co sa deje?” Elizabethin muz strcil hlavu do dveri.

    “ Prosim Ta odvez ju,” Elizabeth mavla rukou a ked videla Perpetuu radostne utekat k vychodu, zakricala za nou: “ Pije ako duha, nebud sklamana, to uz nie je Windjana akeho poznas.”

Ale Perpetua namiesto odpovede len silno buchla dvermi.

Otcim si ju skumavo prezeral, ked sa hrabali po prasnej ceste k prvym farmam, ale ked videl, ze nema naladu rozpravat, nechal ju tak. Zeny su nevypocitatelne stvory, cert aby sa v nich vyznal, dumal si sam pre seba.

Vydychol si, ked konecne po nekonecnom otvarani a zatvarani farmarskych bran, zastali pred rozlahlou rezidenciou a sam Joe na nich krical z verandy, kde si pil ranajsiu kavu: “ Pan filmarsky majster, dnes nejako skoro, ides mi ponuknut nejake dobre filmy?”

     “ Dobre Rano, nemal som to v umysle, ale ked som uz tu preco nie urobit reklamu mojmu kinu.” 

Perpetua pomaly vystupila z auta a sledovala neisto, ako jej otcim sa zvital na verandovych schodoch s farmarom a ukazoval smerom na nu: “ Toto je moja nevlastna dcera Perpetua, chcela by Ta poprosit o laskavost.”

    “ Moje meno je Joe, rad Vas spoznavam mila slecna, ako Vam mozem byt napomocny?” Uzemcisty farmar jej otcovsky potriasol pravicu, ked k nim konecne pristupila a vludne sa na nu zahladel.

    “ Rada by som Vas poprosila, ci by ste neuvolnili Vasho strihaca oviec na par hodin, nevidela som ho uz roky, potrebujem sa s nim porozpravat.”

    “ Strihaca oviec, hm, zaujimave,” farmar sa uskeril a zakyval na jeho spravcu.

   “ Windjana je jeho meno, je to rodinny hm nieco ako priatel, vyrastali spolu ako deti.” Jej otcim jej pomohol a ona sa nanho vdacne usmiala.

    “ Prived Windjana.” Farmar zakrical na spravcu a potom sa obratil na Perpetuu: “ Pre mna si to moze dorobit v jeho volnom case, len jeho partaci neviem ako to zoberu.”

                                                                            

    “ Dakujem,” Perpetua si vydychla a farmar im ukazal aby ho nasledovali.

     “ Budem rad, ked si date so mnou ranajky, teraz zijem ako vdovec, zena je v Perthe na nakupoch.”

Ked im mlada domorodkyna priniesla na terasu caj s mliekom a ‘scones’, Perpetua vykrikla od prekvapenia: “ To si ty, Mary?”

Domorodkyna sa na nu zahanbene usmiala ale ked jej farmar pokyval rukou, rychlo zmizla za dverami: “ Vidim, mlada slecna, ze mate prehlad o vsetkych domorodcoch v okoli.” Zasmial sa prekvapene a Perpetua sa zahanbila.

     “ Pomahala som mniskam v klastore, kde sa o nich starali…” Zacala sa ospravedlnovat, ale stratila rec ked zbadala Windjana vystupovat hore schodmi. V nemom uzase sledovala jeho obnazene mocne ramena lesknuce sa od potu, jeho jemne crty, ktore boli maskovane vonkajsou tvrdostou a jeho oci, ktore sa na nej zastavili v nahlom prekvapeni.

     “ Volali ste ma ‘boss’?”

     “ Windjana,” farmar k nemu pristupil slavnostne a potlapkal ho po pleci: 

“ Neviem cim si si to zasluzil, ale dnes je tvoj stastny den, tato prekrasna slecna chce s Tebou stravit cas.” Rukou ukazal na Perpetuu a zacal sa smiat.

     “ Dakujem Joe, to by stacilo,” Perpetua naraz vyskocila zo stolicky a chytila ohureneho Windjana za ruku: “ Je tu niekde kludne miesto, kde by sme sa mohli porozpravat?”

Windjana mlcky prikyvol a ukazal jej aby ho nasledovala. Ked sa obzrela videla cez sietkove dvere Mary ako ju sledovala s pohladom plnym nenavisti. 

     “ Dve hodiny, mila slecna, nezabudnite, dve hodiny.” Krical za nimi farmar a jeho posmievacny hlas jej brnel v usiach aj ked sa im farma stratila z oci a oni sa ocitli v hustej busi.

                                                                                     

Windjana si naraz sadol pod vysoky Eucalyptus, kde este zostali fliacky zelenej travy: “ Este je rano, tak tu je prijemne, niekedy si sem chodim oddychnut.” Odkaslal si nervozne a zacal si sulat cigaretu.

     “ Windjana, tak dlho som Ta hladala, myslela som, ze Ta v Korei zabili, ale Ty si sa vratil, Windjana, ty si sa vratil.” Perpetua si k nemu prisadla a nemohla zastavit prival slov: “ Tvoju perlu stale nosim, pozri, musis si ju teraz zobrat…” Bez rozmyslania si odopla bluzku a odvesila si  perlu..

Ked mu ju vsak podavala, Windjana ju jemne chytil za ruky a zaveslil jej perlu spat na krk. Prilozil jej prst na pery a ked stichla, pokracoval v odopinani jej bluzky.

     “ Slecna tu je konecna, slecna ste v poriadku?” Perpetua sa mykla ked zbadala nad sebou stat sofera autobusu.

     “ Prepacte prosim, akosi som sa zamyslela.” Perpetua sa zahanbene ospravedlnila a vystupila na konecnej do husteho dazda. Ked sa cela premocena konecne dotrepala domov, prekvapena Mary ju privitala vo dverach: “ Dnes ste skoncili nejako skoro, preboha ty si cela mokra…”

     “ Mary, ja musim ist domov, zajtra davam vypoved v nemocnici.”

     “ A co tak zrazu?” 

     “ Mala som to urobit uz davno,” Perpetua sa na nu rozhodne usmiala a pobrala sa do hostovskej izby zbalit si kufor.

                                                                                  

Cestovanie mam v krvi, kazda moja nova cesta ma privadza k novym objavom, mozem cestovat po tej istej ceste a predsa je vzdy ina. Na jednu z mojich ciest ste sa vybrali so mnou. Spolu sledujeme biele klbko, ktore sa pomaly odvija smerom do minulosti, teraz sme sa spolu ocitli v 50 rokoch v Australii, hoci vacsinna z nas nebola ani na svete, nova skusenost nam pomaha porozumiet nas vlastny cas v ktorom zijeme. CESTUJEME SPAT ABY SME LEPSIE VYCHUTNALI 'TERAZ' A LEPSIE SA PRIPRAVILI NA 'ZAJTRA'.
Fotograf Jonathan Scott, ktory stravil 30 rokov zobrazovanim zivota nasich prvych predkov, domorodcov z Juznej Afriky napisal: ' Jediny zaciatok, ktory pozname je cas nasho narodenia ako smrt je iba nasim koncom.'
Na zaciatku kazdej z mojich nespocetnych ciest citim blizkost nasich prvych predkov, ktori 
sa vybrali na prvu cestu...cez celu Afriku az k brehom Stredozemneho mora, kde sa jedna skupina vybrala hore do nasich koncin, mili Europania a druha na vychod do Azie a odtial s castymi zastavkami na nespocetnych ostrovoch, ktore ako prirodny most ich spojili s najstarsim kontinentom, cez ktory sa uberaju moje nespocetne cesty...citim neuspokojitelnu tuzbu neustale cestovat az kym mi moje nevypovedaju sluzbu a potom mi uz zostane len jedine...takze cestujme spolu, kym sa nase klbko kruti....