CAST 14

CESTA DOMOV JE DLHA

     “ Vsetko dobre, ako Vy to poviete ‘good luck’?” usmiala sa na nu Margaret a rozliala zbytok Sampanskeho do ich poharov: “ Aj tak nechapem ako niekto moze oslavovat Novy Rok bez sumiveho a este k tomu rano?”

     “ ‘ All the best ’,” usmiala sa Perpetua a strngla si s jej novou ziackou z Polska: “ Pozri na tu krasu,” vystrela ruku smerom k oceanu, ktory sa naraz rozziaril do krvavocervena od ziari vychadzajuceho slnka: “ Dufajme, ze rok 1980 nam prinesie vsetko dobre.”

     “ ‘All the best ’, dobre som to povedala?” Margaret vstala z piesku a oprasila si jej nove sportove plavky: “ Predstav si, moja mama vo Warshave sa teraz zohrieva pri radiatore a ja sa mozem kupat a este k tomu v oceane…”

 Perpetua ziarlivo pozorovala pekne formovane stihle nohy jej novej priatelky, potom si vsimla jej svalnate ramena: “ Hej, ty vyzeras ako olympijska plavkyna.”

     “ Mestske kupalisko a kryty bazen,” mykla plecom Margaret a prihladila si jej sportovy uces: “ To nie ako vy tu, aj ked vasi plavci sklamali na poslednych dvoch Olympijskych hrach.

     “ Idu stavat novy sportovy complex pre nich,” Perpetua vyhrkla: “ Kde budu trenovat po cely rok pod profesionalnym dozorom, taky nezmysel, tam idu nase dane.”

Margaret sa zasmiala: “ Nie moje, ja nie som este ten ako sa to povie, ‘domaci’, nejdes si zaplavat?”

     “ ‘Obcan’ si chcela povedat,” Perpetua sa znechutene zahladela na jej vlastne zanedbane tucne telo skryte v dlhom tricku. a pokrutila hlavou: “ Keby som nevidela tvoj pas tak neverim, ze sme rovnako stare.”

Margaret sa naklonila blizsie a ukazala na jej vrasky pod ocami a okolo ust: “ Pozri moja draha, telo si mozes udrzat, ale vek neoklames.”

Perpetua sa rozosmiala a otvorila si flasu piva: “ No dobre, utesila si ma a davaj pozor na zraloky.”

Margaret sa na nu s hrozou otocila: “ No vidis, to ma nenapadlo.”

Perpetue zabehlo pivo a Margaret k nej musela rychlo priskocit a pobuchat ju rychlo po chrbte. 

     “ Niekto sa nam tu dusi a este ani prvy den v roku poriadne nezacal,” pristupila k nim skupina dovolenkovych rybarov, ktori posedavali nedaleko: “ Vsetko dobre v Novom Roku, ‘girls’”.

Perpetua konecne lapila dych a so slzami smiechu v ociach si s nimi potriasla pravicu: “ Vsetko dobre aj Vam, nevsimajte si to, to len tato nova priselkyna z Europy este nestretla zraloka.”

Rybari sa dobrosrdecne rozosmiali a stuchli zahanbenu Margaret do boku:  “ Najnebezpecnejsi su ti dvojnohi.”

     “ Nebojte sa, to som uz stihla zistit.” Margaret sa nedala, bojovne skrizila ruky a vyplazila jazyk na smejucu sa Perpetuu.

     “ Hej, chlapci, nechcete vymenit par piv?” Perpetua zakricala za odchadzajucou skupinou. Ked sa par z nich otocilo, ukazala na flaskove pivo v jej autochladnicke. O chvilu male dievcatko jej donieslo plnu plastikovu tasku roznych druhov piv. Ona ich vylozila a naplnila tasku svojimi.

     “ Co to robis?” Margaret ju prekvapene pozorovala: “ Co je to ta Vasa obluba piva?”

      “ To sme zvykli robit na ‘Cable Beach’ v Broome, ked som bola mala, este aj Cinania sa naucili pit pivo na Novy Rok.”

     “ Boze, dievca, ty pijes ako duha, myslim, ze by si mohla kludne pretekat s Poliakmi u nas doma, musim Ti dat zase poslat nieco tuhe od nas ...”

Perpetua mavla rukou a otvorila si dalsie pivo: “ Hej, kludne chod plavat, tu nie su zraloky, je to mestska plaz a celkom plytka.”

Perpetua sa vyvalila do piesku a naklonila tvar oproti teplym lucom slnka. Zrazu pocula Margaretino volanie. Zdvihla sa na lakte a zaclonila si oci. Margaret jej zakyvala a potom sa sikovne potopila. Perpetua ju sledovala ako mocnymi zabermi preraza vodu. Boze moj, vzdychla si v duchu, a ona chcela byt lovkyna peral a teraz ju nikto do vody ani nedostane. Co sa s nou stalo?

Naraz sa zamyslela a pred ocami sa jej vynoril ten hrozny vecer pred rokom, ked skoro vyhorela.

Bolo to na Silvestra minuleho roku, sedela sama v jej malom apartmente v strede mesta. Sledovala ako sa stara malovka pomaly odlupuje v rohoch a starobyle drevene parkety praskaju pri kazdom jej pohybe. Odchylila okno, aby pocula veselu vravu a krik oslavujucich okoloiducich. Nalievala si stedro dzinu a utesovala sa, ze dnes si moze dopriat. Zazinala si jednu cigaretu za druhou a ruky sa jej triasli. Na chvilu sa jej zatvorili oci a prve, co si pamatala bola izba plnna dymu a ohlusujuca sirena zavyjajuca zvonku.

     “ Vypnite tu sirenu, ide mi rozhodit bubienky,” pamata si ako sa stazovala, ked ju vynasali na nositkach do ambulancie, ktora sa s hukotom pobrala do nemocnice. Nikdy nezabudne na ten zvlastny pocit, ked ambulancia letela preplnenymi ulicami.

Ako v dyme sledovala cez okienko prekvapene pohlady rozjarenych ludi, ktori sa ustupovali z cesty. Tak takto to je, ked si vnutri, pomyslela si a zrazu stratila vedomie.

Na druhe rano sa zobudila v nemocnicnej izbe napojena na transfuziu, ta hmla okolo nej stale nezmizla. Akokeby zdialky pocula hlasy. Rozoznala hlas jej muza a snazila sa zaostrit jej pohlad nanho v strede skupinky. To je asi on, ten okruhly pomensi v bezchybne usitom obleku so sedivejucimi vlasmi a bradou. Odkedy ma bradu? Uz ho tak davno nevidela. Preco sa vlastne nerozviedli? A ten vedla neho, nie je to jej syn. Nie, urcite nie. Naposledy jej Marco povedal, ze zostava v Anglicku. Dostudoval tam a ma tam dobru pracu. Zevraj sa za nu hanbi. ‘Bastard’, on aj jeho otec. Rychlo zatvorila oci.

     “ Milostiva pani, pocujete nas?” 

Znovu otvorila oci a sedivejuci doktor s okuliarmi v kovovych ramoch sa na nu sustrastne pozeral a pokracoval: “ Vas manzel ma o Vas velku starost, poziar ste prezili bez vacsich nasledkov vdaka Vasim pohotovym susedom, ale stupen alkoholu vo Vasej krvi je nebezpecny, vyzera to, ze sa stavate rizikom pre seba aj Vase okolie, doporucujeme protialkoholicke liecenie, Vas manzel bol taky laskavy a vsetko zariadil…”

Perpetua rychlo odvratila hlavu a zatvorila oci.

Ale ta chmara sa nestratila. Vzdy, ked otvorila oci videla nad sebou stat doktora alebo ‘toho bastarda’, niekedy aj s peknou blondynkou pod pazuchou.

    “ Perpetua, netrucuj, nemas velmi na vyber, si alkoholicka a nase rodinne meno je v stavke, skody na tom apartmente nahradim a skandal sa mi podaril zahladit. Ak nechces ist na liecenie, musim najst ine riesenie, ale upozornujem Ta, nebude to ziaden luxus, nemozem si dovolit dalsi skandal…mam znamych na mestskom urade, mozno s niecim pridu…ozaj tvojej mamy obrazy v byte neboli, kde su ?”

Perpetua sa  znovu odvratila a zatvorila oci. Ked konecne pocula jeho odchadzajuce kroky a vrznutie dveri, v panike sa dotkla jej ciernej perly pod nemocnicnou koselou. Nestratila ju a klucik je tam tiez. Este, ze mala tolko rozumu a dala vsetky obrazy do trezoru. Bolo to presne pred dvomi rokmi, ked si prestala verit a uvedomila si, ze ked to na nu pride tak je schopna predat vsetko… vsetko okrem ciernej perly.

Este aj teraz prebehli nou zimomriavky, ked si na to spomenula. Rychlo si odpila z piva a zaclonila oci proti slnku. Margaret neprestavala plavat. Mocnymi zabermi rozrezavala pokojnu hladinu ako robot. Boze, ta zenska ma tolko sily a vydrze. Mala by si z nej brat priklad. Velmi si ju oblubila. Hoci uz skoro rok byvali spolu v malom rybarskom domceku na okraji Fremantle, vela o nej nevedela. Boze, ake to bolo ponizujuce.

Bola to mala ulicka za pristavom plnna jednoduchych dvojizbovych domcekov, ktore si postavila prva vlna Talianskych rybarov. Pomaly chatrali, ked sa Fremantle Mestska rada rozhodla ich ponuknut novej vlne pristahovalcov. Casy sa menili, ludia z Azie a inych koncin boli znovu vitani a ked si vecer pofajcievala na verande citila sa ako v Broome. Vona cinskych jedal sa miesala s exotickou hudbou. Natrcala usi aby rozoznala akym jazykom rozpravaju v ktorom dvore. Po ulici sa prehanali hufy sikmookych deti s kuceravymi detmi z Afriky a Juznej Ameriky. Poobzerala sa po tej ulici a v ustach citila trpku chut. Spomenula si na ich prvy osamely dom v Broome, na krizovatke stvrti, vtedy nepatrili nikam. Teraz je uz zaradena. Kruh sa uzavrel. Stala sa pristahovalkynou vo vlastnej krajine. Mozno by sa utopila vo vlastnej sebalutosti, nebyt Margaret.

Naucila sa znasat jej nahle vybuchy zlosti, ktore v momente vystriedal smiech. Mala prchku povahu a hned kazdemu vynadala, co Perpetuu uvadzalo do pomykova, hlavne ked sa to stalo v strede obchodu. Ako minule, ked mlada pokladnicka jej zle odratala drobne a Margaret na nu spustila v jej rodnej reci. Ked sa spolu nastahovali, Perpetua ju brala ako nutene zlo. Vedela, ze sama nesplati najomne, a tato cudzinka jej padla vhod, ale rozhodla sa, ze okrem zdvorilych pozdravov, ktore si vymenia v kuchyni, kupelke alebo v spolocnej obyvacke s nou nechce mat nic spolocne. Prveho pol roka sedela zavreta vo svojej izbe upijajuc si z piva, to bol jediny alkohol, na ktory jej zostali peniaze. Z verandy sa vecne ozyvali pasky z magnetofonu so spisovnym Anglickym jazykom, ktore Margaret dookola opakovala.

Jeden den to uz Perpetua nemohla zniest a vybehla na verandu. Margaret sa vsak na nu usmiala a zacala sa jej vypytovat ako sa co povie. Bez toho, ze by si to Perpetua uvedomila, stala sa jej ucitelkou. Spolu vysedavali nad gramatickymi ulohami, ktore Margaret prinasala z jej kurzu Anglictiny, ktore musela navstevovat, aby dostala podporu. Raz otvorila flasu s bielym alkoholom, ktoru mala schovanu na slavnostnu prilezitost z domu a ucila Perpetuu po polsky, co sa skoncilo velkym smiechom. Perpetua stale mala dni, ked z jej izby nevystrcila nos a prepijala svoj zial, ale vzdy ked odtial vyliezla, cakalo ju Margaretino vesele trkotanie o vsetkom co vymeskala a pripravena opecena polska klobaska s kyslou uhorkou alebou kapustou. Najprv Perpetua odmietala skusit tu divne vyzerajucu vyblednutu staru zeleninu, ale po case zistila, ze jej to dobre robi na zaludok. Nerozpravali sa o minulosti. Nevedeli o sebe nic. Snazili sa prezit teraz,

kazda si snazila strazit vlastnu minulost a nestarat sa, co bude zajtra. Dolezite bolo prezit dnes.

     “ Hej, nad cim rozmyslas?” Margaret k nej priskocila a oprskala ju slanou vodou: “ Mala by si sa naucit plavat, stoji to za to.”

     “ A kde si na to prisla, ze neviem plavat?” Perpetua vyprskla nahnevane a hodila jej uterak: “ Ked som bola mala, potapali sme sa stale, ver, ze tak dlho pod vodou nevydrzis ako ja.”

     “ Hej, tak podme na to,” Margaret si zacala utierat vlasy.

     “ Neskor,” Perpetua si znovu upila z flase.

     “ Neskor, vsetko neskor,” vybuchla naraz Margaret: “ Je cas, aby si si uvedomila, zeraz sa zobudis a uz nebude ziadne neskor.”

     “ Staraj sa o vlastne veci, ja mam este na plane omnoho dolezitejsie veci, nez sa zase potapat.” Zamrmlala Perpetua.

     “ Ako co?” 

     “Nepovedala som Ti, aby si sa starala o vlastne veci?”

Chvilu boli ticho, kazda zaujata vlastnymi myslienkami. Perpetua si zahryzla do pery a otocila sa nahle k Margaret, ktora sa zberala k odchodu.: “ Prepac, nemyslela som to tak.”

Ona vsak len mavla rukou: “ To nic, ja by som Ti povedala to iste, kazda mame svoje.”Zlozila mokry uterak a vlozila si ho do tasky: “ Idem si nieco urobit na ranajky, to plavanie ma vytravilo.”

     “ Pozyvam Ta, tu v pristave robia fantasticku slaninu s vajcom.” Perpetua tackavo vstala a zacala zbierat prazdne flase.

Margaret mykla plecom: “ Ked myslis, a si si ista, ze nebude zavrete, je Novy Rok.”

     “ ‘You bet’, je predsa Novy Rok,” Perpetua sa zrazu rozosmiala a zavrela poloprazdnu autochladnicku.

     “ ‘You bet’?”

  

     “ Mozes dat na to krk,” Perpetua zopakovala pomaly: “ To su vyrazy, ktore sa Ti treba naucit.”  Spolu podvihli autochladnicku a zacali sa cez horuci piesok terigat hore briezkom.

     “ Dobre, ze uz dostavali tu super ‘Operu’ v Sydney, ten ohnostroj vcera v telke nad  pristavom vyzeral naozaj vyborne, a vedela si, ze architect je Sved?”

     “ Samozrejme, Margaret, niekedy zabudas, ze ja som tu domaca, ” Perpetua polozila autochladnicku na piesok a utrela si spotene celo: “ Pristav vyzeral bajecne aj bez opery, casto som sa tam v nedelu prechadzala a nebolo tam tak horuco ako tu.”

     “ Tak preco si tam nezostala?” Margaret na nu zizala prekvapene: “ Kazdy chce ist do Sydney, tam sa toci svet, toto tu je zapadakov.”

Perpetui sa zatocila nahle hlava a musela si v nahlej slabosti sadnut na chladnicku: “ Cesta domov je dlha odtial, ” usmiala sa smutne a znovu si utrela spotene celo: “ Velmi dlha.”

     “ Cesta domov?”

    “ Tym smerom,” Perpetua pomaly ukazala rukou na sever, kde stali palmy na konci parkoviska: “ Tym smerom je Broome, male perlove mestecko pri velkom oceane. Za nim sa cnu skalnate vodopady a nedozierna Kimberley. To je Australia, aku nepoznas. Tam je moj domov a tam je niekto…”

    “ Aj ja som nechala doma niekoho,” vzdychla si Margaret a zahladela sa na nedozierny ocean.

Obidve stichli stratene vo svojich myslienkach az kym im pery nepopukali od prudkeho slnka a nahly smad ich neprinutil vstat a pobrat sa dalej. Usmiali sa na seba v nahlom porozumeni. Spajal ich spolocny smad, ktory sa neda zahasit, tuzba, ktora sa neda naplnit, bolest, ktoru si ponesu do konca zivota.

2.

     Slnko sa pomaly ukladalo k zapadu nad oceanom. Konecne docestovali k vzdialenej opustenej plazi za Mandurou. Len co Fabianove brzdy zaskrpali na plnom parkovisku, otvorila dvere na aute a vyvratila sa.

     “ Nasa teta ma slaby zaludok,” vysypala sa z ich auta kopa Fabianovych surodencov a zvedavo ju obkolesili. Starsi chlapec jej hodil flasu coca coly a ona ju vdacne chytila. Slany morsky vietor jej ovlazil tvar a zrazu sa citila trosku lepsie: “ To zato, ze jazdis ako blazon, tu ani policajti nie su.”

     “ Len to neprekric, minuly rok sa sem dovalili, nechapu, ze toto je nase smutocne miesto, ked zabocis dolava odtialto smerom do vnutrozemia, objavis miesto, kde zmasakrovali cely kmen, zeny, deti, starych…”

     “ Vasich ludi?” Mary Bernadette si dala ruku pred usta v nahlej hroze.

     “ Shush, teta, mrtvi sa nespominaju,” male dievcatko ju potriaslo za rukav a Fabian si dal prst na usta.

Ked zostupovali dolu pieskovym svahom smerom k plazi, ohromil ju pocet ludi, ktori sa tu zhromazdil. Mnohi ju zastavovali a povzbudivo potlapkali a nieco jej vraveli v jazyku, ktoremu nerozumela. Na nespocetnych ohnoch sa pieklo klokanie a pstrosie maso a na jednom ohni dokonca videla piect obrovsku morsku korytnacku v ulite. Fabian ju tahal dozadu, kde sedela skupina mladych ludi, ktori im hned urobili miesto. Vpredu na cestnom mieste videla sediet Fabianovho stryka s radou starsich.

Fabian nanho poukazal, ked sa zvital s bratrancami: “ Hej, predstav si, ked sa stryka pytali, co si zac, vravel, ze pochadzas z ostrovneho kmena popri Broome a narodila si sa, ked velrybie mlada sa stratilo od matky a zostalo uvaznene v plytcine.”

     “ Ako to vie, a zachranili ho?” Mary Bernadette sa nanho otocila prekvapena.

Fabian pokrcil plecami: “ Povedal, ze to len ty vies a tiez, tvoja sesternica sa na Teba pytala.”

     “ O com to rozpravas?” 

     “ Ona sa tiez narodila, ked velrybie mlada bolo najdene v plytcine, to znamena, ze mate spolocnych predkov.” Fabian jej pomaly vysvetloval ako dietatu: “ Pochadza od Broomu, vravi, ze kedykolvek tam prides, jej dom je tvoj dom.”

Mary Bernadette nanho ohurene pozerala, ale on uz pozoroval tancovanie okolo ohna, kde sa pridalo aj par jeho bratrancov: “ Mna nezobrali do busi, zevraj musim este dospiet, zevraj nezijem podla nasich zakonov, taky ‘bullshit’, nase zakony su ‘finished’, bieli teraz vladnu.” Povedal trpko a upil si poriadny dusok z flase, ktoru mu niekto hodil do lona.

Ked Mary Bernadette videla jeho nahnevany pohlad, radsej sa ho uz viac nic nepytala a so zaujmom sledovala co sa deje okolo nej, aj ked nerozumela ani slovo.

Neskor ju Fabianova mama zavolala do kruhu a dala jej do ruky dve palicky aby klopkala do rytmu. Zeny zacali okolo nich tancovat a pritom bit zlahka eukalyptovymi konarmi dve zeny v strednom veku.

     “ Co to robia?” Mary Bernadette prestala vyklopkavat melodiu.

     “ Tie dve su zle, hadaju sa o radio.” Fabianova mama jej vysvetlila lamanou Anglictinou.

     “ Kto ho kupil, tomu patri nie?” 

     “ Chamtivost a pocit vlastnictva robi z teba zleho cloveka, pre veci nepodstatne zabudnes na veci podstatne, zabudnes, ze vsetci pochadzame z prirody a mame si pozicat z nej len to co potrebujeme,” Fabianova mama jej pomaly vysvetlovala: “ To radio pojde ich slepej tete, ktora ho naozaj potrebuje a oni sa uz nebudu mat o co hadat. Vsetci sme spojeni v tomto zivote, v minulom aj buducom. Nase bytie je kruh, ktory sa nikde nekonci a nikde nezacina, ale kazde slabe spojivo ho oslabi.”

Mary Bernadette zmatene prikyvla a naraz pochopila, preco na nu Fabianova rodina sa tak divne pozerala, ked dostala zachvat po odchode nespocetnych Fabianovych bratrancov z ich izby a nenasla polku jej veci. Uz na to davno zabudla a naozaj jej teraz vobec nechybaju. Usmiala sa na Fabianovu mamu a pokracovala v klopkani. Citila sa tak dobre, patrila niekam, dostala do daru kusok svojej minulosti aj novu rodinu v Broome. Uz nikdy nebude sama, aj ked Windjana tu uz nie je. Boze, musi sa naucit nepouzivat viac jeho meno. Jeho meno je uz zbytocne, jeho dusa bude vecne s nou, on je predsa ta retaz, ktora ju dovedie k jej minulosti, k miestu odkial pochadza a kde aj ona raz skonci, aby mohla znovu zacat. Jej kruh sa uzavrel. Jej cesta domov sa uz nezda taka dlha.

    Rano ju zobudil chlad, rychlo sa posadila a prehodila si prikryvku cez plecia. Fabianovo miesto vedla nej bolo prazdne. V panike sa zacala obzerat okolo seba. Vcerajsia vesela plaz sa zmenila na pochmurne pohrebisko stracajuce sa v rednucej hmle. Zbadala zeny vzlykat okolo zhasinajucich ohnov a rukami pritahovat dym k sebe. Skupina zamracenych muzov niesla malu truhlicku s popolom. Pred nimi kracal mlady otec, ktoremu syn zomrel na kiahne. Jeho tvar zmrastena v tragickej grimace. Popri nom kracala jeho zena, vzlykajuc a trhajuc si vlasy. Mary Bernadette sa rychlo postavila a z oci jej vytryskli slzy.

Plakala nad tym nevinnym dietatom, ktore nikdy nepoznala, ale jej nova rodina jej akosi spribuznena s nim. Hlavne vsak plakala nad Windjanom, nad jej otcom, po prvy krat jej plac priniesol ulavu, v jej mysli toto bol aj jeho pohreb.

V dialke sa jej zdalo, ze videla Fabiana. Stal ako socha, anis a nepohol medzi zastupmi ostatnych smutiacich roztrusenych po plazi.  Ked skupina nesuca truhlicku zastavila pred pripravenou piesocnou jamou na konci plaze, Fabianova mama k nej pristupila a nezne sa dotkla jej ruky. 

     “ Toto je miesto jeho predkov,” potichu povedala lamanou Anglictinou: “ Odtialto pochadza jeho dedo aj jeho pradedo a teraz sa k nim vrati, aby sa narodil este raz.”

Mary Bernadette pomaly prikyvla, ze rozumie a nasledovala Fabianovu mamu k dohasinajucemu ohnisku z ktoreho vystupovali tenke pasy dymu k oblohe. Postarsia zena k nej pristupila, naciahla sa za jej rukami a spolu pomaly akosi slavnostne pritahovali dym k sebe.

    “ Dym Ta ocisti, zbavi Ta zlych myslienok a vsetkeho nepokojneho, co Ta trapi, najdes zase svoj pokoj.” Fabianova mama sa na nu usmiala z druhej strany ohniska.

Mary Bernadette zastipali oci od dymu, zavrela ich v nahlej bolesti a potichu si pre seba zasepkala: “ Kdekolvek si Windjana, moj otec, dufam, ze si konecne nasiel svoj pokoj a svoj domov.”

   Ked na druhe rano cestovali spat do Rockinhamu, Mary Bernadette sa usmiala na Fabiana, ktory si za volantom suchal nevyspate oci. Auto bolo nezvycajne tiche lebo huf deti, ktore sa natlacili dozadu pospali vycerpane dlhymi nocnymi posedeniami. Fabian sa na nu prekvapene zahladel, ale neprehovoril. Nebolo viac treba hovorit. Uz pochopila jeho svet. Chytila jednu jeho ruku a pomaly ju presunula z volantu na jej brucho. V tomto momente si naraz bola ista. Ozival sa v nej novy zivot. Pneumatiky naraz zaskripali na piesku vedla cesty, ked Fabian rychlo zabrzdil a zastavil auto. Otocil sa k nej a zaskeril sa na nu. Jeho perlovo biele zuby sa zaligotali v ciernej tvari. Potom ju nezne chytil okolo pasa a pritlacil si ucho k jej bruchu. Mary Bernadette sa zachichotala a zacala hladkat jeho kucerave vlasy. Pred nimi sa vlnil nedozierny ocean v ranajsom opare a nekonecny zastup aut naplneny jej novymi pribuznymi ich obchadzal s hlasnym trubenim a vykrikmi. Mary Bernadette im veselo kyvala a citila sa tak stastne ako este nikdy. Skoda, ze tu nie si so mnou, Windjana, pomyslela si, bol by si starym otcom.

Fabian naraz zdvihol hlavu a zahladel sa jej do oci a potom ju nezne pobozkal na usta. Ked chcela nieco povedat, polozil jej prst na pery a otvoril jej dvere na aute aby vystupila. Vonku ju chytil za ruku a viedol ju cestickou popri plazi spat k miestu, kde ulozili vcera popol toho maleho chlapca.

     “ To on prisiel spat k nam.” Fabian povedal potichu a ukazal na jej brucho.

Mary Bernadette sa nanho neveriacky zahladela, ale on sa len usmial a pokyval hlavou: “ Bude sa volat Tony po ‘Bee Gees’.”

     “ Mozno to bude dievca a ak to bude aj chlapec, mozme mu dat meno toho chlapca, ako sa volal, Ma…”

Fabian sa na nu zhrozene pozrel a ona sa rychlo zhacila a zakryla si rukou usta. Jeho vyraz sa zamracil a tahal ju urychlene spat k autu. Ked zadychcana si sadla spat na sedadlo obzrela sa v panike dozadu. Deti sa vsak nezobudili. Jedno z dievcatiek otvorilo v polospanku jedno oko, ale len zazivalo a uz sa jej kucierky jemne chveli v pravidelnom dychani. Mary Bernadette ju nezne pohladkala. Chcela by taku dcerku. Mozno sa Fabian myli, to predsa nemoze byt pravda.

Fabian rychlo vystartoval akoby ho ta sprava prebrala k zivotu. Spoza volantu sledoval jej pohyby a pokyval hlavou: “ Dievcatko bude nabuduce.”

     “ Dievcatko bude teraz,” vyplazila nanho jazyk Mary Bernadette: “ Ja to musim predsa vediet lepsie ako ty.”

Fabian pokrcil plecami a zaskeril sa na nu: “ Uvidime, prestahujeme sa do domu mojho bratranca, ktory prenajima, vies boli sme tam raz v Coolingup.”

     “ Myslis Edyho, ale kde on bude byvat s jeho zenou a detmi…”

     “ Kde by byval, no predsa tam, jej sa teraz narodilo dievca, aspon Ta priuci co a ako.”Fabian pridal plyn a Mary Bernadette znovu prislo zle. Fabian sa na nu zaskeril a zapol klimatizaciu a do radia hodil pasku jeho oblubenych ‘Bee Gees boys.’

Mary Bernadette ho pozorovala spaza poloprivretych viecok ako hulaka spolu s radioma nebezpecne rychlo vybera zakruty. Jeho oci sa leskli a tvar naraz nadobudla vyraz dospelosti. Pred jej ocami sa stal s chlapca muz. Aky budes otec Fabian, pytala sa sama seba v duchu, ale vedela, ze na tuto otazku si este bude musiet pockat.

Mili moji krajania, November sa prihlasil teplym pocasim nielen u nas, ale aj u Vas, co ma nesmierne tesi, ved si tej zimy este uzijete. Prave som sa vratila z Melbourne, kde som bola na sympoziu o ochrane zivotneho prostredia a hoci fakty, ktore nam tam predlozili su vseobecne zname, rada by som ich tu zopakovala: 
-jeden bilion vtakov a zvierat sa kazdy rok udusi, ked pridu do kontaktu s nasimi nakupnymi plastikovymi taskami
-patdesiat tisic druhov rastlin, hmyzu a zvierat vymrie kazdy rok s ubudajucim lesnym porastom
-osemdesiat percent lesneho porastu sme uz vyrubali okolo sveta
-sedemdesiat pat percent ryb sme uz vylovili


Nezostava nam toho vela, vsak? Ak sa pozriete pozorne na obrazky koralov, zistite, ze aj oni blednu a o par rokov zevraj aj vacsinna nasich koralov okolo Australskeho pobrezia strati farbu a zacne vymierat.
Co nam zostane? Asi len viera v nasu mladu generaciu, snad sa poucia z nasho konzumneho sposobu zivota a nebudu nasledovat nas priklad. 
Kolko casu mame? Nevieme ani nechceme vediet, chceme pokracovat v nasom bludnom kruhu, zarabat viac, mat viac, kupovat viac,
uzivat viac...ved vsetko okolo nas je tu len pre nas, pre nas pozitok, pre nas uzitok...len treba brat kde sa da, ved ked nezoberiem ja, zoberie niekto iny....a ked uz nebude z coho brat?


Vela otazok a malo odpovedi....snad aspon nieco na rozmyslanie....a aby som nezabudla, pekne citanie:)

  

MARY BERNADETTE V ROCKINGHAME

Cast 13

     
Vietnamska vojna sa konecne skoncila, Australski vojaci sa vratili zachmureni a unaveni spat do svojho rodiska
a privitalo ich len chladne mlcanie. 

     “ Hej, naco ste tam vobec isli, vzdy musime pomahat tym hlupym Americanom, aj tak sme prehrali, nie,” ostatni do nich zabrdali v krcmach, kde si upijali z tvrdeho a hladeli okolo nepritomnymi pohladmi. 

Konzervativna vlada prevzala zezlo v Australii a sedemdesiate roky priniesli

vlnu nezamestnanosti a strajkov. Mary Bernadette sa vsak veselo usmievala, ked sa predierala medzi zastupmi strajkujucich novinaroch, ktori protestovali proti zavedeniu pocitacov. ‘Nie je nad pisaci stroj’ oznamoval jeden plagat, ktorym vehementne kyval mladik s vlasmi po plecia. Potiahol si jeho Mexicke fuzy, ked Mary Bernadete okolo neho prebehla a zaskeril sa na nu: “ Co tak sa stretnut dnes vecer na Disco?’

Mary Bernadette hanblivo pokyvala hlavou. Vacsinou ju bieli ignorovali.

Mladik mavol rukou a na jeho hrudi zastrngala falosna zlata retaz. Mary Bernadette chvilu sledovala jeho stihlu postavu v tesnom safari obleku az kym nezmizol za roh, ale stale bolo este pocut klepot jeho vysokych podpatkov zniet na kamenej dlazbe. Potom si vzdychla a zamierila k najblizsej banke, kde si chcela vybrat podporu. Bankovi uradnici vsak strajkovali tiez. 

    “ Windjana, uz nasli tvoje meno,” posepkala si pre seba, ked si pritisla jej novu bankovu knizku k hrudi: “ V kostolnej knihe svadobnych oznameni v Broome.”

Este raz pohladila knizku a zastrcila si ju za jej siroky cerveny opasok, ktory farebne doplnal jej zelenu karovanu siroku suknu a zapalila si cigaretu. Fabian jej ho vcera doniesol. Uskrnula sa, ked si spomenula ako ho pysne vytiahol z vrecka.

     “ Prava koza, posledna moda, moj bratranec ho vcera potiahol v obchodnom dome.” 

Bratranec, poznamenala si sama pre seba, ked sa poberala hore ulicou k domu Fabianovej mamy. Ma tolko bratrancov, kde sa len pohnu, stretnu nejakeho. Na pravej strane sa objavil travnik s detskym ihriskom, opustenym v tomto obednajsom upale. Dofajcila a zatlacila spacok opatkom do travy. Dala dolu lodicky a s pozitkom sa rozbehla bosa cez ten zeleny koberec. Zrazu zbadala spat na blizkej lavicke opiteho domorodca a rychlo sa otocila. Mozno aj toto je jeho bratranec, ta jeho rodina rastie kazdym dnom.  A co jej rodina? Casto sa odhodlavala, ze pojde patrat po Mary, ale potom si spomenula na Windjanu. Ako by vysveltila jeho smrt, ze nanho nedala pozor, ze sa tak dlho neozvala? Obula si spat lodicky a chcela prejst na druhu stranu cesty ked sa spoza rohu vyrojilo rychle auto. Za volantom spoznala Fabiana, ale kym stihla na neho zakricat, uz ten jeho novo prestriekany vrak pisklavo zmizol za zakrutou. O chvilu sa spoza rohu vyrojilo policajne auto a hukajuc zmizlo za Fabianom.

    “ Zase je v niecom namoceny,” pokrutila hlavou, ale potom len mykla plecom:  On sa z toho uz nejako vyhrabe, vzdy nieco vymysli, on je jedine co mam.

Nic je nemoze pokazit naladu v takyto krasny slnecny den. Fabianova rodina ju konecne prijala. Spomina sin a vcerajsi rozhovor s  Fabianovym strykom ktory patri do rady starsich.

     “ Fabian vravi, ze najradsej vysedavas pri oceane, naozaj nevies odkial pochadzaju tvoji ludia?”  Mary Bernadette pokyvala hlavou, ked si prisadla

k sedivemu asi sesdesiatrocnemu chlapikovi vo vyblednutom tricku, ktory sedel pod vyschnutym citrovnikom za domom medzi starymi flasami od piva a vyrezaval boomerang.

Fabianov stryko sa zamyslene poskrabal otupenym nozikom na zatylku: 

“ Ukradli Ta ako dieta, vsak?”

Mary Bernadette chcela protestovat, ale nakoniec len pokrcila plecami. Ako to ma len vsetko vysvetlit, ved ani sama nevie, co vlastne je.

Fabianov stryko sa na nu pozorne zahladel a Mary Bernadette sa naraz citila akoby tento maly starky vedel citat vsetky jej myslienky. Ked sklopila zrak, zacal znovu vyrezavat a pomaly vysvetlovat: “ My domorodci potrebujeme vediet odkial pochadzame, potrebujeme poznat svoju rodinu, svoju zem, ktora je nasou spolocnou matkou.”

     “ Nasou matkou?” Mary Bernadette sa spytala prekvapene, to jej Mary ani jej otec nespomenuli.

Starky si vsak nevsimol jej poznamku a monotone pokracoval: “ Nasi ludia zili tu v harmonii 40 tisic rokov a zanechali iba ich stopy v piesku, ich bytie, fyzicke, psychicke, spiritualne aj socialne bolo vzdy v jednote s ich matkou – zemou. Zobrali si od nej len to co potrebovali a rozdelili sa so vsetkym. Moja rodina je velka…” Starky rozhodil ruky a smutne sa na nu pozrel: 

“ Moja otca rodina pochadza odtialto, ale matkiny predkovia su Worora ludia.”

     “ Worora ludia ziju nedaleko od Broomu,” Mary Bernadette vykrikla prekvapene a spomenula si na domorodu osadu, ktoru casto obchadzali s Windjanom na ceste k ich chatrci. Ked zbadala starkeho zaujem rychlo pokrutila hlavou: “ Ja nie som jedna z nich.”

Starky si vzdychol: “ Musis najst svojich ludi, inak nenajdes pokoj.’

     “ Pokoj, ale mne nich nechyba?” Mary Bernadette vyhrkla prekvapene: “ Ja chcem zostat tu s Fabianom.”

Starky sa na nu viac nepozrel a unavene pokracoval: “Fabian stratil cestu k Whadjok ludom.  Chce zit ako bieli. Ti, ktori znicili nas kmen. Moj otec mi zvykol rozpravat, ako kempovali na brehu Labutej Rieky, moji ludia...”

     “ Co sa s nimi stalo?” Mary Bernadette vykrikla zufalo, ale Fabianov stryko jej viac nevenoval pozornost. Dlho tam sedela, ale ked videla, ze viac jej uz nepovie, pomaly vstala a smutne sa poberala spat do maleho domceka, odkial sa ozyval krik a nadavanie Fabianovej nespocetnej rodiny.

     “ Tvoj zivot nebude lahky, dieta,,” pocula za sebou somranie Fabianoveho stryka: “ Ty nevyzeras ako domorodkyna zo ziadneho kmena, ktory poznam a tvoja koza prezradzuje bieleho rodica, tvoj zivot nebude lahky, dieta.”

“ Ja uz nie som dieta,” Mary Bernadette sa rychlo obzrela spat, ale Fabianov stryko si pokracoval vo vyrezavani a naraz si nebola ista, ci sa jej to iba nezdalo. 

Pokrutila hlavou a opatrne presla popri rozpadavajucej sa verande na ktorej dupalo asi sest domorodych deti, ktore predtym nevidela.

     “ Ty si nasa teta?” Naklonilo sa kucerave dievcatko z verandy: “ Pozri co som Ti doniesla z Broomu?”

Nez sa Mary Bernadette stihla spamata velka musla letela jej smerom. Rychlo ju chytila, prilozila si ju k uchu a naraz ju srdce zabolelo za domovom. Usmiala sa na dievca, ktore poukazalo na nedopitu pepsi v jej rukach. Mary Bernadette jej ju hodila a rychlo utekala k prestavanej garazi, kde byvala s Fabianom.

      “ Pozri, co som dostala a tvoj stryko…” Ked s nadsenim otvorila dvere na ich izbe s jednou postelou polepenej s plagatami z casopisov, co nasli na plazi stratila rec. Z kazdeho rohu sa na nu pozeralo nespocetne mnozstvo oci, dlazka bola pokryta spiacimi telami. Nedopite flase v ich rukach.

     “ Pod,” Fabian sa naraz objavil spoza rohu a chytil ju za ruku: “ Moji pribuzni,” ukazal rukou a potichu zatvoril dvere: “ Prisli iba pred chvilou na zajtrajsi pohreb a konecne aj ty mozes sa pridat.”

     “ Ale Fabian, chcem si nieco zobrat…”

     “ Teraz tam nic nenajdes,” Fabian ju tahal von na ulicu, kde jej otvoril dvere na rozpadavajucom sa cadilacu: “ Nasadaj, kym sa za rohom neobjavia polisi…”

     “ Dalsie ukradnute?” Ironicky poznamenala, ked pridal na plyn a preleteli ulicou.

Fabian sa natiahol dozadu a uz mal v rukach nedopitu flasu lacneho alkoholu.. Zubami odkrutil zakrutku a hltavo sa napil: “ Takyto vrak nikomu nebude chybat, nechcu mi vsak dat spat vodivcsky, ale hej,” obratil sa k nej a podal jej flasu: “ urobime si noc na plazi.”

Mary Bernadette si poriadne glgla z flase a naraz sa citila lahka ako pierko: 

“ Vies co mi tvoj stryko povedal?” Obratila sa na Fabiana a zacala sa smiat: “ Ze vraj som prilis bleda na domorodkynu.”

Fabian sa na nu uskeril a zobral jej flasu z ruky: “ Ked je tma, tak je z Teba uplna beloska.” Jednou rukou si upil z flase a druhou prudko vybral zakrutu.

     “ To vobec nie je smiesne,” Mary Bernadette a naraz sa jej obratil zaludok ked sa auto posmyklo na strku na okraji cesty: “Moj otec bol domorodec a raz najdem jeho ludi, tvoj stryko povedal, ze nasa kultura je najstarsia na planete a pritom sme nezanechali vacsiu stopu nez odtlacok v piesku, keby nas bieli neznicili, tak sme tak mohli pokracovat….”

    “ ‘Katta Djinoong,,” Fabian sa na nu skeril spoza volantu.

    “ Ty to uz vies?” Mary Bernadette sa nanho pozrela prekvapene: “ A nerozpravaj na mna Vasim jazykom, vies, ze nerozumiem.”

     “ Tak sa uc,” potichu dodal, ked prudko zastavil auto na osamelom parkovisku a pred nimi sa cnel ocean oziareny cervenym zapadajucim slnkom: “ ‘ Katta Djinoong – pozoruj a uc sa.”

     “ Citim, ze moj otec, Windjana, je tu s nami,” Mary Bernadette naraz potichu poznamenala a zhlboka vdychla slany morsky vzduch.

Fabian si ju naraz pritiahol k sebe a zasepkal jej do ucha: “ Ak jeho rodina urobila vsetko preto, aby sa jeho dusa vratila k jeho predkom, k miestu odkial pochadza, tak sa znovu narodi…”

     “ Ja neviem, ja som nevedela…” Mary Bernadette naraz zacala vzlykat, ale Fabian jej polozil jeho prst na pery. 

2.

  

     V tom case Perpetua sedela v hotelovom bare na hlavnej ulici a pomaly si potahovala z cigarety. Cez zadymene okno roztrzene sledovala ako postarsie aj mladsie pary sa promenaduju po vecernom Fremantle, zastavajuc sa pred vykladmi zavretych obchodov.

     “ Casy sa menia, mama,” somrala si pre seba ked prstami klikla na casnika aby jej doniesol dalsi dzin. Netrpezlivo klopkala prstami ked ho zbadala zmiznut za barovym pultom a ked pred nu usluzne postavil plny pohar dychtivo si z neho upila a pokracovala v somrani pre seba: “ Pamatas, Elizabeth, tie hrozne 50 roky, nechcela si ist ani sama do kina, aby si neprisla o povest, a kym muz pri tebe nestal nebola si viditelna…mama pozri teraz na mna, ja toho ‘bastarda’ nepotrebujem…”

Zrazu si vsimla starsieho pana v drahom obleku s farebnou satenovou vreckovkou v prednom vrecku ako si prihladza rednuce vlasy a posiela je vzdusny bozk. Zrazu k nej pristupil casnik s dalsim plnym poharom.

     “ To je od toho pana oproti, rad by si k Vam prisadol.”

      “ Odkazte mu, prosim, nech si ten svoj ‘drink’ strci za klobuk,” zasycala Perpetua casnikovi do ucha a ten ho urychlene zobral zo stola a s poklonou sa vzdialil, ale Perpetua za nim este zakricala: “ Odkazte mu, prosim, ze s takymi ‘bastardami’ ako on som uz davno skoncila.”

Postarsi pan sa jej bleskurychle otocil chrbtom a ona sa pohrdlivo usmiala.

Tackavo  vstala zo stolicky a hodila par bankoviek na stol. Potom si  vitazneprehodila stolu cez jej vecerne saty a vitazne vypochodovala do rozsvietenej ulice. Zapalila si cigaretu na opustenej autobusovej zastavke, ale ked dlho nic neprichadzalo, mavla rukou a pobrala sa dolu ulicou.

Zrazu zbadala vojaka na invalidnom voziku ako stoji odparkovany pred krcmou.

     “ Kupim Ti nieco, aky alkohol chces?” Naklonila sa k nemu, ale jeho pohlad ju nevnimal. Povzdychla si a brala sa dalej, ked ho pocula odpovedat chraplavym hlasom.

     “ Moj kamarat z vojny je dnu, donesie mi nieco na zabudnutie.”

Rychlo k nemu priskocila a potriasla nim: “ Ake to tam bolo, vo Vietname, povedz mi?” Jeho pohlad bol vsak zafixovany do dialky. Perpetua sa zahanbila a pustila vojaka. Potom si vzdychla pre seba: “ Ja som poznala vojaka, co bol v predoslej vojne, v Korei…”

V tom ju mocne vojakove ruky zdrapili az zacala kricat od bolesti. Jeho sialeny pohlad sa na nu zafixoval a zacal opakovat: “ Je to peklo, sialenstvo, peklo a sialenstvo…”

     “ Pusti ma, pocujes, stratil si rozum?” Perpetua kricala ostosest a bez uspechu sa pokusala dostat z jeho zovretia.

     “ Hej, kamarat, tu mas, “ Zrazu druhy vojak dobehol z krcmy a strcil pred neho flasu. Invalid ju pustil a chytil flasu a zacal z nej plnymi duskami pit.

      “ Ublizil Vam?” Druhy vojak sa na nu sucitne pozrel. Perpetua len pokyvala hlavou ale neprestavala sa triast a suchat si zmodrene zapastia.

Vojak zacal tlacit invalidny vozik s naraz rozjarenym vojakom prec a zakyval jej na pozdrav: “ Nemajte mu to za zle, stratil rozum, videl toho prilis vela.”

Perpetua sa roztrasena pobrala druhym smerom. O chvilu vsak nabrala odvahu a pridala do kroku. Musim sa vratit k mojej profesii, este by mohla byt zo mna dobra sestricka. Rozmyslala sama pre seba a ani si nevsimla, ze prave minula odbocku do jej ulicky. Potom nemusim cakat na tie jeho milodary, aby som si mohla vyjst do kaviarne, ten ‘bastard’…

Od zlosti sa jej zatmelo pred ocami a musela sa opriet o stenu. 

     “ Ste v poriadku, madam, mam zavolat sanitku?” Akysi znamy hlas jej zvonil v usiach a ked v prekvapeni otvorila oci, videla pri sebe stat bledeho mladika s tmavymi vlasmi a neznymi ocami. Tie oci uz kdesi videla.

     “ Kde som, kto ste?” Zmatene sa zacala obzerat a zistila, ze stoji pred starodavnou mosadznou branou s velkym napisom:  ‘ Notre Dome Univerzita.’

     “ Moje meno je Raymond, prave som skoncil prednasku, studujem tu filozofiu a nasiel som Vas tu …”

     “ Raymond, boze, to nie je mozne, ” Perpetua sa naraz neveriacky rozosmiala a chcela ho chytit za ruky, ale mladik sa uhol a podozrivo si ju premeriaval.

     “ Nepamatam si, ze by sme sa niekedy stretli, pani.”

     “ Samozrejme, ze si nepamatas, bol si maly chlapec,” neprestavala sa smiat Perpetua: “ Tie mrtve sliepky na tej Vasej vyprahnutej farme na konci sveta ma dlho strasili v noci, moja mama vzdy vravela, ze to daleko nedotiahnes, zaujimave, prave dnes som si na nu spomenula…”

     “ Mrtve sliepky?” Raymond opakoval zmatene: “ Boli ste na nasej farme pri Melbourne, predavali sme aj vajicka jedneho casu…”

     “ Ja som tvoja pribuzna, Raymond, Perpetua je moje meno, ukazoval si mi fotku tvojej mamy, ozaj vratila sa k otcovi, co je s nim?”

Raymond smutne pokrutil hlavou a prezeral si ju znovu podozrievavo: “My tu nemame pribuznych, iba v Broome, tam zije moja sestra…”

     “ Jack je v Broome?” Perpetua vyhrkla neveriacky.

Raymond pokrcil plecami: “ Prestahovali sa tam minuly mesiac, Jacko chce znovu otvorit otcove prirodne kino…” 

     “ Ale to je predsa hlupost, to kino nevynasalo poriadne ani za jeho otca zivota, co sa chce zruinovat?”

Raymond znovu pokrcil plecami. Zrazu sa dvere na univerzite otvorili a z nich sa vyrojila skupina rozjarenych studentov.

     “ Ray, pod, ideme do klubu,” zakrical nanho dievcensky hlas a Raymond jej zakyval: “ Uz idem.”

Perpetua ho chytila za rukav: “ Raymond, musis mi porozpravat vsetko co vies o Jackovi a o tvojej sestre, akoze sa to vola, ziju dobre, su stastni, maju deti?”

Raymond znovu mykol plecami a obzeral sa netrpezlivo sa rozjarenymi studentami, ktori sa so spevom poberali dolu ulicou: “ Myslim, ze su, aj ked nemaju deti, ani penazi na rozhadzovanie…”

    “ A chcu otvorit to kino, to je sialenstvo…”

     “ Vsetci v mojej rodine su sialeni, preco by mala byt moja sestra vynimka?” Raymond sa naraz usmial, ale jeho oci zostali vazne.

Perpetua sa nanho pozorne zahladela a naraz nevedela, co ma na to povedat. Raymond jej kyvol na pozdrav a rozbehol sa rychlo za studentami.

     “ Raymond, pockaj, prosim Ta, pockaj…” Perpetua sa za nim naraz rozkricala, ale uz ho nebolo.

Zostala tam stat v tmavej ulici. Okolo nej sa rosprestrelo ticho. Naraz sa citila osamela ako este nikdy. Boze moj, vzdychla si naraz, kde je moja rodina?  Windjana, kde si ? Zosuchla sa popri stene na chodnik a clivo sa rozplakala.

Mili moji citatelia, po dlhom case pripajam dalsie pokracovanie poviedky z Australie, ktoru ste si oblubili a dakujem, ze ste tak trpezlivo vydrzali cakat. Pocestovala som si po Slovensku a potesila som si oko aj dusu krasnou prirodou, historiou aj nasimi pracovitymi a srdecnymi ludmi. 

Prisli mi na um nase stare slovenske pravdy, ktore maloktori uz dodrzuju: chci menej a dostanes viac, rozpravaj menej a viac sa dozvies, menej potrebuj a viac budes mat, vyprazdni svoj pribytok o vsetky zbytocnosti, starostlivost o ktore Ta obera o cas a energiu a radsej sa venuj tomu, co Ta tesi a cim mozes potesit druhych...

Nezabudni na lasku, nie tu sebecku, sebauspokojujucu a lacnu lasku, ktora sa na Teba usmieva z plagatu, ale na tu pravu lasku zrodenu z tvojej bolesti a trapenia, plnnu skromnosti a bazne, ked si uvedomis, ze potrebujes druhych ludi viac ako sam seba. Nezabudni na lasku, ktora Ta nauci zbavit sa ziarlivosti, pychy, trpkosti, pomsty, sebalutosti a krutosti.

Mnohi nemaju nic a zomru skor, nez maju moznost spoznat takuto lasku. Mnohi maju prilis vela a v ich neustalom zhone mat este viac, nemaju cas poznat takuto lasku a potom je tu par stastlivcov, ktori maju dost pre seba aj pre inych a maju cas hladat, najst a rozdelit sa o tu pravu lasku. Zelam Vam z celeho srdca, aby ste patrili medzi nich.

Nie je stastnejsieho cloveka nad toho,  ktory miluje tych vyvolenych, ale je milovany vsetkymi okolo.

Prajem krasnu Jesen vsektym doma, moji mili rodaci....