Stryko Kevin a jeho prva Australska rybacka...

a skoro aj jeho posledna, ale to uz skacem na koniec mojej poviedky z nasej prekrasne Australskej zimy. Takze moji mili citatelia, sadnite si na chvilocku ku kavicke na terasu, nech Vam to teple letne slniecko ohreje Tie Vase stare kosti, a preneste sa na chvilocku do nasich nebezbecnych koncin....

Stryko Kevin konecne priletel z dalekeho Anglicka a cela rodina, ktora sa pred par rokmi usadila v Australii ho prisla s pokrikom privitat na letisko. Cervenovlasy a pehaty synovci ho obklopili hned ked vstupil do letistnej haly a strcili mu 'Emu' (Australske pivo) pivo do ruky.

    "Ale ste vyrastli zasranci," rozosmial sa dobrosrdecne a hned si upil z piva, kym najstarsi zo synovcov, 23-rocny Luke si prehodil jeho tasku cez plece.

    "Stryko, zajtra skoro rano vyrazame na rybacku, prave predvcerom som si kupil novy rybarsky cln, 5 a pol metra dlhy, krasa, prvy krat ho pokrstime na oceane."

    "Pozeral som na google do akej diery ste sa to nastahovali, ide tam vlak, je to dost daleko od Perthu, ci nie?" Kevin si pretrel upotene celo a privrel oci pred ziariacim obednajsim slnkom, ktore ho vonku privitalo: "Zevraj mate zimu, ha?"

Luke ho buchol kamaratsky do chrbta: "Zabudni na usmrkane Anglicke pocasie stryko," a hodiac Kevinovu tasku na sadne sedadlo rychlo vyskocil za volant noveho terenneho auta: "Nasadaj stryko, caka nas 270 km pobreznej jazdy."

Perthske mrakrodrapy sa stratili v dialke a siroka nova autostrada ich unasala smerom na sever. Kevin sa obzeral dokola po prazdnej krajine, po jeho lavici sa leskla zrkadlova nedozierna hladina Indickeho oceana.

    "Tam skoncime zajtra," Luke sa uskeril, ale Kevin uz si obzeral nedoziernu a nehostinnu prazdnu bush po jeho pravici.

    "Kde su ludia, vyzera, ze Vy ste tu jedini obyvatelia, to tu mozme prestahovat cely Manchester."

    "Ha,ha,ha, Kevin, nebodaj Ti chyba preplneny vlak, vsak pockaj ked uvidis nasu pobreznu rybarsku osadu, taky rybar ako si Ty, ako si Ta pamatam, nic viac k zivotu nepotrebuje..."

    "A co vlastne ideme chytat?" Kevinova rybarska vasen sa naraz prebudila.

    "Dnes vecer sa popytame rybarov v miestnej krcme, najlepsie dat na ich slova, oni poznaju ocean ako dlan ruky."

-----

A tak sa aj stalo. Tu noc Kevin tak rychlo nezabudne, a ci vlastne si toho vela nepamata, okrem toho, ze oslavoval jeho 50tku medzi slnkom a vetrom osmahnutymi rybarmi, ktori ho hlucne buchali do chrbta a kricali: "Este jeden si vypi na to zdravie, 'mate'. A potom uz len studoval ich spinave nohy v slapkach, ked skoncil pod stolom.

Hlava ho bolela a vychadzajuce slnko sa mu nemilosrdne tlacilo pod napuchnute viecka, ked nastupoval do Lukovej lodi. Aluminiova krasavica sa pysne kolisala na vlnach.

Luke si prihladil rozstrapatene vlasy: "Vcera sme to prehnali, ha?"

Mladsi synovec, Mike ho buchol do chrbta: "Rozpravaj za seba, vies vobec kde su tie dve miesta, co rybari vcera spomenuli, musime sa vybrat smerom na Beagle ostrovy, ak si dobre pamatam..."

Luke chytil jeho rameno a vykrutil mu ho: "Len pomaly, Mike, ja som kapitan lode, Ty si tu len plavcik, tak sa tak aj spravaj."

Kevin sa postavil medzi nich: " Ho, ho, chlapci, takto daleko nezajdeme, ak ma ta ubolenna hlava neklame, dnes ideme lovit tie Vase miestne 'dhufish', tak do toho, nech mam doma o com rozpravat."

-----

Ani si Kevin neuvedomil v tu osudnu hodinu, ked opustali pristav a malicka rybarska osada sa stracala na obzore az z nej ostala len malicka bodka na dlhej tenkej pobreznej ciare, ze jeho boj o zivot sa prave zacina. Kto by povedal, ze pomensi pehaty Anglican Kevin s malym bruskom a rednucou cervenou hrivou bude v tom tyzdni hrdinom Australskych dennikov...ale nepredbiehame udalosti dna, v tejto chvili Kevin stoji pysne za kormidlo, ktore mu Luke zveril do ruk a nervozne zmurka na obrovske vlny ktore sa rozbijaju o provu.

Luke s Mikom kontroluju siete a hadaju sa kde presne su tie dve rybarske miesta, na ktorych zevraj Ti 'dhufish' ryby same skacu do lode, tolko ich je.

Vetrik pofukuje a slnko pecie, uz musi byt obed, Kevin citi jeho zaludok dvihat sa v rytme s lodou, hore a dole. Luke s Mikom sa pristavili pri nom s pivom v ruke, ale on len pokrutil hlavou.

   "Starnes Kevin, to nie si ani Ty, podla starych rodinnych povesti Ty si bol vzdy schopny preflamovat celu noc a hned zmiznut na Skotske pobrezie, co sa deje?" Luke mu strcil pod nos krabicu s cerstvo vyprazenymi hranolkami a Kevinovi sa znovu prevratil zaludok.

   "Niekomu sa smeje, len pockaj ako dlho, ved uvidime, aky si rybar..." Kevin odstrcil hranolky a pustil kormidlo z ruk. Rychlo sa predral k okraju lode aby mohol vyprazdnit obsah jeho zaludku do morskych vln. Jedna z nich ho obliala a hned sa citil lepsie.

Lod sa naraz prudko naklonila a obsah hranolkov sa vysypal na palubu. Bocna vlna vystrekla cez zabradlie a naraz hranolky plavali v kaluziach vody. Kormidlo sa otacalo ako splasenne vtaca podla vetra bez kormidelnika, motor stazka odfukoval kym lod sa nebezpezpecne naklanala na vlnach.

Kevin sa skusal doplazit ku kormidlu, ale dalsia vlna ho obliala a stratil rovnovahu, len len ze ho nestiahla so sebou.

    "Drz sa stryko pevne zabradlia, ja budem pri kormidle hned len pozbieram par tychto hranolkov, Mike ich pre nas vyprazal porazi ho..."

Ale to uz Mike vyletel z kajuty a pustil sa zurivo buchnatovat Luka: "Plavime sa v zacarovanom kruhu, nevies ani presne kde sme ani kam ideme, mam uz toho plnne zuby robit Ti plavcika."

Luke mu jednu vrazil: "Cus ty, tvoja prva skutocna plavba na sirom oceane a spravas sa ako usmrkanne decko, Ty ze mas sedemnast rokov, mal som pocuvnut tvoju mamu a nechat Ta doma..."

Kym sa oni dvaja klbcili na palube, lod nebezpecne zavrzgala. Kevin si uvedomil, ze nema zmysel kricat na tych dvoch sarvancov cez hukot vetra a sycanie vln, pomaly sa zacal na styroch presuvat cez klzku dlazku smerom ku kormidlu. Zrazu obrovska vlna sa prevalila cez neho, zdvihol ruku aby si chranil tvar pred narazom a rychlym pohladom na hodinky zaregistroval cas: 3.30 poobede.

Druha vlna ho vyniesla do vysky a kym ho stihla stiahnut so sebou do hlbociny zaregistroval prekvapenne tvare jeho dvoch synovcov, ich tela stale zmotanne v krcovitom zapase. To bolo posledny krat, co ich videl...zivych....

-------

Ked Kevin otvoril oci, uvedomil si, ze jeho nahe telo sa pomaly kolise na vlnach. Pomaly otocil strpnuty krk na lavu stranu, potom skusil na pravu, ale to islo iba s tazkostami, prudka bolest ho ochromila a prestal bojovat. Mala hrava vlnka mu ospliechala tvar, nastavil tvar proti oblohe.
Vsade okolo neho, nad nim aj pod nim, nedozierna modrota. Mozno som v nebi, pomyslel si.
Z vychodnej casti nieco ziarive a teple mu ohrialo lice, to je urcite boh, napadlo ho.


Naraz slnko vyhuplo na oblohu a on musel prizmurit oci proti ostrej ziare, ktora sa predierala pomedzi jeho opuchnute viecka. Pamatam si tento pocit, Lukova lod musi byt niekde nedaleko a urcite Luke aj Mike ho hladaju, chcel sa pohnut, ale jeho zmrznute udy ho nepocuvali. Lezal na hladine vody, ako Kristus pribity na krizi.

Cas prestal existovat. Priestor nemal ziaden zmysel. Jeho popukanne pery hladali kvapku zivej vody, ale jedinne co citili bola sol. Neznesitelna slnecna ziara mu palila oci, otocil pomaly hlavu na lavu stranu a zrazu cierny tien pretal nekonecnu modrotu v dialke.

Hukot motora mu prenikol do usnych bubienkov. To bude urcite zachranna lod, naraz ozil a s velkymi tazkostami pohol jeho ramena, ruky, nohy. Telo sa same prevratilo a skoncil spat vo vode len hlava mu trcala, chcel zakricat, ale ziaden zvuk z neho nevysiel, tak len zopel ruky a cakal...

Zrazu si uvedomil, ze ten zvuk prichadza zhora. Ako velky vtak nad nim kruzila helikoptera.
Tak co je potom ten velky tien nalavo? Chcel otocit hlavu ale usta sa mu naplnili slannou vodou, z poslednych sil vyplul vodu a vyhupol sa spat na hladinu. Horko tazko otocil hlavu a rozoznal tvar velkej ryby s ostrou plutvou navrchu pretinajucou hladinu. Zralok. 20 metrov od neho, 19 metrov, 18....

Ten zralok je velky ako Lukova lod, panika nim triasla a zopel ruky v modlitbe sledujuc helikopteru, ktora kruzila teraz coraz nizsie nad nim. Zrazu dvere na helikoptere sa otvorili a zlty nafukovaci sa vznasal vo vzduchu nedaleko nad nim. Sledoval ho ocami ako prelietol nad zralokom a pristal hladko na hladine daleko na obzore.

------

Co Kevin nevedel bolo, ze v helikoptere sedela televizna posadka ktora filmovala kazdy jeho pohyb a reporter komentoval jeho situaciu posluchacom mnohych televiznych a rozhlasovych stanic v Australii.
Citili sa bezmocni, lebo nemali ziadne zachranne moznosti ani schopnosti, ale vedeli, ze zachranna lod sa rychlo blizi k jeho miestu ktore nahlasili.

    "Ja sa na to nemozem pozerat," kameraman David sa odvratil, "to mam filmovat ako si zralok na nom pochutna."

    "Hodme mu aspon tento zachranny gumenny mini-cln, co tu mame," navrhol reporter Grant.

    "Musime odlakat toho zraloka, kym sa zachranna lod k nemu dostane," pilot na nich zakrical, drzte sa, budeme lietat velmi nizko.

     "Je to uz 24 hodin, odkedy traja neskusenni rybari sa vybrali na rybacku do tychto koncin," Grant nazivo komentoval pre posluchacov a divakov, " Patracia akcia sa zacala vcera v noci, ked sa nevratili domov a je to neskutocne, ze nam trvalo tak dlho ho najst, nastastie ocean je celkom pokojny v tomto obdobi, len 2 metrove vlny a lahky vietor, voda ma najmenej 8 stupnov, co sa da prezit na kratky cas, jeho dvaja spolocnici nemali take stastie a lod takisto skoncila potopenna v hlbinach."

Zrazu kameraman David ho chytil za rukav, zabudnuc v nadseni, ze komentuje nazivo: "Pozri nanho, modli sa k nam, aby sme ho zachranili, ale zachranna lod je uz iba kusok od neho, hned za nim, obzri sa clovece, obzri sa...si zachranenny."

Grant si vymkol rukav a pokracoval v komentovani: "Vidime zachrannu lod, aj nas hrdina ju zbadal v tomto momente, zacal kyvat ale v tom momente jeho hlava zmizla pod hladinou. Lod je nastastie hned vedla neho a hodili mu zachranne lano, on ho chytil a teraz ho tahaju na schody. Nahy a uplne vycerpany nedokaze ani urobit dva kroky hore, nastastie dvaja zachrancovia ho vytiahli a preniesli cez palubu. Je naozaj zachraneny, " Grant sa odmlkol a prehltol naprazdno: "Prepacte moji mili posluchaci, toto je naozaj specialny moment pre mna, ja som ho prvy zbadal, biele ludske telo, biela bodka v nedoziernej modrave a omnoho vacsia, cierna bodka, 5 metrovy zralok kruziaci okolo neho. Nikdy som sa necitili tak bezmocne ako prave v tej chvili. Moja uloha je komentovat, ale ma vyznam komentovat boj o zivot, ktory nemozes zachranit?"

Mili rybari, rybarky and rybarcata, vzdy si poriadne obhliadnite kapitana nez nastupite na jeho lod, tak to aspon plati v nasich Australskych vodach,  rybacka laka a ryba chytena je ryba vyborna, ale co ak sa povymienaju miesta a z rybara sa stane jeho navnada?

Co si kapitan Ivan Smirnoff nepamatal...

 

     "Ked si budes spominat na svoj zivot v starobe," moja kamaratka Chris chrlila zo seba kym sa snazila natlacit moj batoh do jej preplneneho terenneho auta, "tak Ta urcite nebude stvat, ze si vynechala schodzu, ale, ze si odmietla ist so mnou do Broomu…vzdy si tam chcela ist..., co mas v tom batohu tehly?"

    "Ale mozno ked sa vratime, nebudeme mat robotu a na to si urcite spomeniem,"vytrhla som jej batoh z ruk a otvorila som predne dvere, "Dam si ho pod nohy, dobre vies, ze sefka nema rada, ked vynechavame skolenia, prazdniny zacali pre ziakov, nie pre nas..."

Chris kyvla rukou a naskocila za volant: "A kto si myslis bude ucit tych nespratnikov, ucitelov je vela, ale nie takych 'uspavacov hadov' ako sme my," rozosmiala sa a auto sa ako na povel rozbehlo po uzkej farmarskej ceste smerom k autostrade: "Neznasam toto hmliste, studenne a uprsanne pocasie."

    "Raz do tyzdna prsi, inak svieti slnko a cez den vystupi na 25, ty nevies co je zima," drgla som do Chris, ktora mi na to odsekla: "Ja som vyrastla na severe a tam je horuco a slnecno po cely rok."

Na krizovatke Chris na sekundu zavahala a ja som rychlo vyuzila prilezitost: "Otoc na juh, aspon sa tam ukazeme, to ze vieme ukludnit tazko zvladnutelne deti je len skusenost a dlha prax, pamatas kolko mladych ucitelov k nam prislo hladat miesto na zaciatku roku?"

   "Nebud strachopud," Chris zakrutila hlavou a prudko skrutla na autostradu smerom na sever. V duchu som sa potesila, ze rozhodnutie bolo spravenne aj ked som este chvilu robila grimasy. Chris pustila na plnne pecky 'Born in boots' a naraz jasne modra obloha pred nami vyzerala velmi lakavo. Coskoro nas vsak nadsenie preslo, ked nas Perthske mrakodrapy privitali rusnou mestskou premavkou.

    "Toto ma byt najviac izolovane a najprazdnejsie hlavne mesto na svete?" Chris nervozne stupla na brzdu: "Z jednej strany nedozierny ocean az do Afriky a okolo pustna prazdnota, preco sa 1.3 milionov ludi rozhodne zit prave tu?"

Ked sme sa mravcim krokom konecne preplazili za mesto, Chris veselo pridala plyn a stovkou sme sa rutili po prazdnej dialnici minajuc romanticke pobrezie s dramaticky vyformovanymi vapencovymi skalami a sytomodromym oceanom, ktore vyzeralo akoby tam ludska noha nikdy nevkrocila.

Pred Kalbarri nas privitala sytozelena bush, ktora mi pripominala z dialky svieze luky doma.

   "Ani na to nemysli," Chris citala moje myslienky: "Rozbehni sa do nej a nevyjdes ziva, tieto pustne kriaky su najpichlavejsie na svete."

Na obed sme sa zastavili v malom utulnom mestecku vystavanom na bielom pieskovom zalive. Z jednej strany ho obmyva pokojna rieka co pri nom usti do mora a z druhej strany ocean.

   "Moj stary otec tu chodil chytat morske raky v 1952 a vtedy tu nebolo nic iba par rybarskych chatrc," Chris s chutou zahryzla do grilovanej ryby, ktoru nam miestny rybar chytil a pripravil v jeho 

rybarskom stanku, "vtedy sa tu dalo dostat iba lodou, ale odkedy v 1970 urobili cestu, ludia z Perthu tu zacali dovolenkovat."

   "Ake dalsie mestecko nas caka?" Spytala som nadsenne, ale Chris  sa rozosmiala: "Vy Europania sa nezapriete, dalsich 300 km nie je nic iba jedna prasna cesta k oceanu."

   "Aspon sa okupeme," utrela som si upotene celo.

   "Voda tam je plytka a horuca ako polievka, ale ziju tam tiez zvedave morske hady," Chris zmurkla na mna a otocila auto na sotva viditelnu vyjazdenu cestu cez bush smerom do vnutrozemia.

    "Kam ides, zostan na autostrade, kludne budem plavat s hadami, lepsie ako zahynut od smadu v bushi." V panike som sa obratila na Chris, ale ta venovala vsetku pozornost volantu, lebo auto sa nebezpecne naklanalo vo vyjazdenych kolajach.

Po styroch hodinach krkolomnej jazdy sme sa ocitli na vnutrozemnej dialnici a zastali pred osarpanou benzinovou pumpou stratenou v nedoziernej bushi.

   "Stryko Micky," Chris vybehla z auta a zakyvala na stareho farmara v klobuku, ktory opravoval sanitku zaparkovannu nedaleko.

Mick bol 66 rocny byvaly farmar, ktory uz desat rokov ako dobrovolnik sanitkar zachranoval zivoty na tomto opustenom useku cesty.

   "Tento rok je zatial najrusnejsi, 225 pripadov do dnesneho dna," Mick sa pochvalil, ked nam kazdej dal do ruky obity hrncek s cajom a mliekom.

   "A koho tu zachranujes, stryko, ved tu nevidno zivej duse," Chris sa rozosmiala ale Mick ju rychlo prerusil: "Iba predvcerom sme mali nedaleko odtialto autohavariu, turisticky autobus, trinast ludi bolo zranenych, ja som bol prvy na mieste nehody, jeden muz bol mrtvy na mieste, ale jeho zena a dieta zomreli v nemocnici."

   "Turisti su asi jedinni, ktori sa sem zatulaju," prikyvla som.

   "Zije tu vela farmarov, ale su roztrusenni do sto kilometrov okolo, cestne nehody, ustipnutia hadom, porody a porazky su na dennom poriadku, ja som tu jedinny siroko daleko na koho sa mozu obratit."

  "Stryko bol nas sused, ked sme mali farmu tu nedaleko, rada by som Ti ju ukazala," potom sa obratila na stareho farmara: "Byvaju tam este ti isti ludia, co to od nas kupili, urcite nam tam dovolia prespat?"

Mick prikyvol a dal Chris par instrukcii ako najst farmarske skratky, ktore casto znamenali len par vyjazdennych kolaji.

Farmu sme ani po krkolomnej hrbolatej jazde cez bush a neustavneho otvarania a zatvarania vrat, aby sme sa dostali cez  ploty, ktore rozdelovali nedozierne farmarske zeme nenasli.

Neskoro vecer sme sa upotenne a smadne dotrepali do zanedbanneho motorestu, kde vacsinnou prespavaju vodici dialkovych kamionov. Malu izbicku s uzkou dvojpostelovkou a velkou klimatizaciou sme si s radostou zabukovali a skoro rano sme znovu vyrazili po prazdnej sirokej dialnici obklopennej  nehostinnou bushou. Okrem par vychudnutych koz a obhorennych kriakov nebolo sa naco pozerat. S uzasom sme sledovali ako sa krvavo cervenne slnko dotyka horizontu a naraz teplomer v aute vystupil na 40tku v priebehu par minut. Chris zapla klimatizaciu a nasu oblubennu country na ipod. 

    "Taky nehostinny kraj, ako si to tu mohla vydrzat?" Vzdychla som si.

    "Na detstvo mam najkrajsi spomienky, zivot na farme sa neda k nicomu prirovnat." Chris sa rozosmiala a rychlo skrutla na prasnu cestu spat smerom k pobreziu.

O par hodin sme sa napojili na nasu staru znamu dialnicu, ktora sa hadi okolo celeho Zapadneho pobrezia a opat nas privital nekonecny sytomodry ocean.

Na opustenej krizovatke Chris zastala a citala smerovky: "Tak len pre tvoju zaujimavost, mozme sa vybrat do Sydney, smerom na juhovychod, co je odtialto 4 000 km, alebo do Brisbane, smerom na severovychod, co je odtialto 5 000 km alebo do centra Australie do Alice Springs na vychod, co je odtialto 4 000 km, co si vyberies?"

Poobzerala som sa okolo seba a vidiac len nehostinnu pustnu krajinu v panike som zvolala: "Ale ved si vravela, ze najblizsie mestecko je len 300 km."

Chris zmurkla na mna: "Carnavon, kde rastu najsladsie banany, ale najprv si podme zaplavit s tymi morskymi hadmi."

Ocean bol naozaj teply ako polievka, ale nastastie ziadne morske hady sme nevideli. Popri pobrezi sme prekracali do Hamelinovho Zalivu, kde Chris mi ukazala sedive morske huby velke ako past, ale aj omnoho vacsie stojace nehybne v plytkej vode, ktora sa tiahla daleko k horizontu az k pieskovej bariere. Iba male kyslikove bubliny, ktore vychadzali pravidelne z ich sedivych porov nam davali na znamost, ze tieto sedive podvodne neforemne hmoty ziju.

Za nou velke biele jazyky rozbijajucich sa vln davali vsetkym na znamost, ze divoky ocean sa nevzdava svojho uzemia tak lahko.

   "Tak kvoli tomuto sme sa tu pachtili?" Nervozne som si utrela upotene celo a chcela som si ovlazit nohy vo vode.

Chris my chytila za ruku: "Tu sa nesmie kupat, toto su stromatolity, prve morske organizmy na nasej planete, su stare 3.5 bilionov rokov a nezachovali sa nikde inde na svete, iba tu. Vies o tom, ze sa pozeras spat do minulosti, na nasu planetu ako vyzerala, ked na nej zacal zivot?"

    "Mozno, ale ak odtialto skoro neodideme, tak moj zivot sa tu aj skonci, je horuco a ja som smadna ako tava." Frflala som ked sme sa konecne pobrali hore kopcom spat k zaparkovanemu autu.

V Carnavon sme sa napchali cerstvymi bananami, ochutnali miestnu specialitu, vyprazane banany s hranolkami s bananovou zmrzlinou namiesto desertu. Brucha nas boleli ostosest, tak sme ojkali celu noc v lacnom motoreste s velkym plastikovym bananom namiesto napisu, ktoreho neonove svetlo nam osvetlovalo izbu.

    "Uz nechcem banany v zivote vidiet a varujem Ta, nezastavujeme viac az kym sa nepriblizime k Broomu." Chris zdvihla varovne prst ale hned si ruku umiestnila spat na jej bolave brucho.

    "Myslela som, ze sa cestou zastavime v Koralovom Zalive, mali by sme tam aj prespat este jednu noc, to este neutiahnes taku dialku za jeden den." Protestovala som a nastastie Chris prikyvla.

Koralovy zaliv bol plnny turistov, ktory v tomto case prisli plavat s velrybymi zralokmi. Nastastie sme nasli jedno prazdne miesto v stanovom tabore a postavili nas cestovny ministan. Pred zapadom slnka sme este stihli poplavat si a poobdivovat pestrofarebne koraly, ktore sa vynimaju na tomto specialnom mieste hned pod morskou hladinou.

Chris sa nemohla dockat dorazit uz konecne do Broomu tak sme skoro rano, kym sa turisti pozobudzali a malicky zaliv zaplnil ruchom a hlukom do prasknutia, rychlo pobalili a vyrazili po nasej autostrade smerom na Darwin.

Broome nas privital krasnym krvavocervenym zapadom slnka, ktory do ruzova sfarbil svetoznamu Kablovu plaz a tavove karavany, ktore z kroka na krok odmeriavali kazdodennu trasu z jedneho konca zalivu na druhy. Turisti behali okolo s fotoaparatmi a fotili ich rodinnych prislusnikov kolisujucich sa na tavovych chrbtoch.

    "Toto je horsie ako Koralovy Zaliv," zamrmlala Chris a nariadila mi sadnut spat do auta.

    "Chris, uz mam dost natriasania sa v aute, kam este chces ist?" Protestovala som, ale Chris sa robila, ze ma nepocuje a preletela cez Broome ako raketa.

   "Musim najst ten zaliv, kym je tma," Chris opakovala a zvysila rychlost na 150 km/h.

    "Aky zaliv, neblazni, akurat Ta chytia policajti."

    "Carnot Zaliv, kde kapitan Ivan Smirnoff havaroval s jeho lietadlom." Chris rychlo vyhrkla a zabocila z autostradu na dalsiu pieskovu odbocku. Auto sa nebezpecne naklanalo v pieskovych kolajach a tma nas obklopila nahle ako nepriepustna deka.

    "Chris neblazni, pocujem ocean pred nami, skoncime aj s autom vo vlnach," chytila som volant, ale on a odstrcila moju ruku a prudko zastavila auto.

Dialkove svetla nam osvetlili kusok pieskovej plaze, kde sme si narychlo rozlozili nas ministan.

    "Si si ista, ze nas vlna neodnesie do rana?" Zasepkala som, zabalena v spacaku az po usi. Divoky sum oceana ma vsak stale ohlusoval a voda sa mi zdala nebezpecne blizko. Chris vsak spala ako drevo a mne neostavalo nic ine len sa k nej pridat.

Ostre slnko sa mi dostalo pod viecka a nezvycajne ticho ma uplne prebralo.  Vyhrabala som sa zo stanu a ocean sa predo mnou zrkadlil ako pokojne nekonecne jazero. Chris sedela nedaleko podmorskeho koraloveho utesu zahlbenna v myslienkach.

Ked som sa k nej pribrizila, tak len poukazala na utes: "Kapitan Ivan Smirnoff havaroval tu s jeho lietadlom pred 70 rokmi. V lete sme sa tu zvykli potapat s otcom a vylovili sme vela polamanych kuskov z Pelikaana, skusali sme najst aj stratenne diamanty, ale..."

   "Ake diamanty?" Spytala som sa dychtivo, ked som si knej prisadla. Perly a diamanty, Broome je nimi znamy.

   "Australsky vojensky pilot, narodeny v Rusku, Smirnoff prepravoval Holandskych uprchlikov, ktori utekali pred Japoncami pocas vojny z Javy, ale Japonci ich nasledovali a zostrelili ich dolu…"

   "Citala som o Japonskom bombardovani Broomu, ale si spominala diamanty…"

   "Pred odchodom z Javy Smirnoff dostal pokyn prepravit malu krabicku od cigar so zahadnym obsahom a bankar ho mal cakat v Broome aby to od neho prevzal…"

   "A tam boli diamanty?"

   "Smirnoff o tom nevedel, zevraj patrili dvom najbohatsim rodinam  z Javy."

    "Co sa s nimi stalo?"

    "To sa pytali aj Smirnoffa, ked ho nakoniec aj s utecencami, co prezili zachranili."

    "A co povedal?"

    "Ze mal ine starosti ako sa starat od diamanty, styri dni stravili na tejto plazi bez pitnej vody a vacsinna utecencov bola vo velmi zlom stave po nudzovom pristati na plytcine a styria sa ani nedockali pomoci vratane rocneho dieatata."

   "Takze si naozaj myslis, ze diamanty su stale ukryte tu medzi koralmi?" Prekvapene som na nu pozrela a hned som zacala rozmyslat, kde som zapatrosila plavky.

    "Predstav si, ze Japonci ich vypatrali dalsi krat, lebo vypoculi ich SOS signal, ale museli sa otocit a natankovat, medzitym ich nastastie objavili Katolicki misionari a rychlo ich na konoch prepravili do najblizsej Aboriginalskej osady vzdialenej 60 km."

    "Idem sa prezliect, stoji zato ten koral preskumat," postavila som sa a oprasila piesok zo sortiek.

   "Pamatas Mickyho, co vozi tu sanitku, jeho otec vyhral jeden v kartach v krcme v Broome."

   "Stary Mick, ten naozaj nevyzera, ze vlastni diamanty," hned som si sadla spat vedla nej.

   " Rybari co tu zvykli chytat do sieti, sa prisli sem pozriet o niekolko tyzdnov neskor, ked sa dopoculi o spadnutom vojenskom lietadle a nasli tu krabicku s diamantami."

   "Takze miestni rybari su teraz velmi bohati," rozosmiala som sa a kupanie ma hned preslo.

   "Teda jeden z nich ju objavil, Jack a hned utekal za jeho kamaratom lovcom perli, Jimom, ktory zavolal dalsieho kamarata mechanika Franka a spolu sa rozhodli ich minut v krcme."

   "Coze? To uz ich naozaj nic mudrejsie nenapadlo?"

   "A tak dalsich sest mesiacov diamanty sa povalovali v miestnych krcmach, kde ich osadenstvo prehravalo a vyhravalo az nakoniec ti traja virtuozi boli predvolani pred Perthsky sud, kde tvrdili ze v krabicke bolo iba par diamantov…"

   "Aspon prehrali menej…"

   "Predvolali aj posadku, co prezila a ti tvrdili, ze Smirnoff poslal viackrat jeho co-pilota hladat tie stratenne diamanty a ze na vlastne oci videli, ako sa krabicka vyklzla z jeho ruk, ked sa pre nu potapal a neocakavana vlna ho obliala."

    "Takze Smirnoff klamal,"

    "Smirnoff, ked ho predvolali sa zaprisahal, ze si nepamata nic, co sa stalo s diamantami."

    "Ako sa Mickyho otec dostal k diamantu?"

    "Stryko Micky by Ti na to povedal, ze bol na spravnom mieste v spravnom case, niekedy ani cas v krcme nie je cas strateny a asi viac miestnych farmarov prislo takymto sposobom k zemi, lebo doteraz sa podarilo najst menej ako tretinu stratennych diamantov."

 
    "Nemal ten nalez nahlasit?"

    "Jeho otec ho cestne vyhral v kartach a ako spravny kamarat sa podelil s nim s mojim starym otcom, preto sme vlastnili farmu…"

    "Vasa farma je kupenna s ukradnutym diamantom, no to sa naozaj moze stat iba v Australii," vyhrkla som prekvapene.

    "Ako si pamatam, chcela si sa potapat a najst jeden, naco?" Chris sa napaprcila a pokyvala prstom: "Povedz ze na to, aby si ho vratila tej Holandskej rodine, co je bohata aj bez toho?"

Aby som zmenila temu, poukazala som na vapencovy utes ktory sa tycil po nasej lavici a vlny sa onho divoko rozbijali: "Podme sa nanho vysplhat."

Bez cakania na odpoved som sa zacala skriabat po jeho hladkom povrchu. Chris ma nasledovala. Zrazu nepravidelna vlna vystrekla do vysky a podlomila mi nohy. V poslednej minute, Chris chytila moju ruku a pritiahla ma do bezpecia skalnatej priehlbiny, kde moje roztrasenne nohy nasli oporu. Chvilu sme tam ticho sedeli a pozerali na divoky ocean pod nami.

    "Mali by tu nabit zachranne koleso s lanom, nemalo by vyznam skocit za Tebou, odliv by nam odniesol obidve."

    "Dakujem, Chris," nakoniec som nasucho prehltla. 

   "Vies co mi stryko Micky raz povedal, ked boli jeho otec a moj stary otec mladi, zvykli si privyrabat lovenim peral a raz boli obidvaja prichyteni o skalu dolu, ale len jeden z nich mal kyslikovu bombu, tak dychali na prestavky…"

Len som prikyvla nevediac co mi Chris chce povedat.

    " Raz ked sa s kamaratom delis o vzduch, co dychas, podelis sa s nim o vsetko v zivote. Otec mi vzdy prizvukoval, ze nas sused stryko Micky znamena pre nas viac ako rodina."

    

Mili moji rodaci, prajem Vam krasne leto doma, cestujte, aj ked len na koniec Vasej ulice, objavujte, aj ked len noveho motyla vo Vasej zahradke, teste sa zo slniecka, aj ked pecie neuprosne, lebo zajtra znovu moze zacat prsat....a hlavne nikdy nezabudnite na svojich kamaratov, lebo bez nich by nas zivot bol velmi prazdny a smutny a nikdy neviete, kedy budete potrebovat ich pomocnu ruku:)


Len tak pre zaujimavost, aby ste vedeli, ze si zase tolko nevymyslam, ta poviedka o stratenych diamantoch povalujucich sa po krcmach a kapitanovi Smirnoffovi je uplne, uplnucko pravdiva....cast nasej nie tak starej Australskej minulosti:)

Pot, muchy a kralovsky diamant

 
   Po krku mi tiekli prudy potu a muchy, ktore sa mi hrabali do oci, nosa, som nestihala odhanat. Okolo mna bola siro sira prazdna a pusta planina. Zaclonila som si oci proti nemilosrdnemu slnku a zahladela sa na roztrusenny dobytok, skrpatele stromy a pichlave kriky.
Farmar, ktory sa opieral o jeho terenne auto si posunul klobuk do cela a jednym gestom ruky pokryl tisic kilometrov bushi: "Toto je moje kralovstvo a dnes je moj nastastnejsi den, odkupil som spat farmu, ktora patrila mojej rodine po tri generacie."

    "Trosku prihoruco," rychlo som sklopila oci, aby som zakryla sklamanie. Na cervenej zemi pri mojich nohach, mravce velkosti nasich chrobakov sa skryvali do velkych hlinovych kopcov.

    "Termity, staraju sa aby moje kralovstvo nespustlo," zasmial sa farmar a pichol palicou do jedneho z nich: "Nasadni do auta, ukazem si moju zem tamto z tych skal." Prstom ukazal na par balvanov miznucich v horucom opare ako fatamorgana.

Drzala som sa oboma rukami sedadla a vyskala od strachu, ked auto preskakovalo priekopy a v poslednej minute obislo termitovy kopec. Vystrasenne klokany sa vystrcili spoza sedivo-zeleneho porastu a skackali popri nas akokeby chceli sutazit kto bude v cieli prvy. Prudko sme zastavili pred obrovskou skalou a ked sa vir prachu utisili, tak som si uvedomila, ze stojime pred malym pohorim. Farmar vyskocil auta a zacal sa skriabat pomedzi kriaky. Pritlacila som si siltovku na celo a pustila som za nim. Trvalo nam dobru pol hodinku, kym sme sa natiahli ako sme boli dlhi na okruhlom vrchole, ktory pripominal sloni chrbat.

Vycedili sme posledne kvapky vody z plastikovej flasi a porovnavali si skriabance a odreniny. Zrazu farmar siahol do jeho zapraseneho vrecka a vytiahol ligotavy krystal, ktory nas oslepil v poludnajsom slnku. Zaclonila som si oci a sledovala odrazajuce sa slnecne luce na jeho povrchu a v pozadi azurova obloha bez jedineho mracka.

    " Kralovsky diamant na nebeskom zamate," hrdo sa postavil a pohladom objal krajinu pri nasich nohach, ktora naraz z vysky vyzerala tajomne krasna, nehostinna ale tiez nekonecna s modrou stuhou oceana na jej konci.

    "Je to naozaj Argylsky diamant?" Usmiala som sa naciahla som ruku. Farmar pokrutil hlavou a potiahol ma hore: "Diamantove bane su tu za rohom, tie nahodou nevlastnis?" Stuchla som donho laktom, hoci som vedela, ze jeho zelezno-rudne bane su na opacnej strane, pri Pilbare.

    "Tento diamant pochadza z tvojich koncin," posuchal ho spinavym palcom a strcil spat do vrecka: "Kupil som ho na aukcii v Zeneve a dokonca som si oprasil aj vedomosti z Europskej historie a to si vsetci myslia, ze nam tu v Australii historia nic nehovori."

    "To mi chces povedat, ze vypadol niekomu z kralovskej koruny?" Zasmiala som sa.

    "Presne tak, v roku 1702 zdobil Prusku korunu, asi ho tam dobre neprilepili, pre moje stastie."

Pokrutila som hlavou akoze poznam take rozpravky.

    "Myslis, ze zartujem, tak pocuvaj: "Tento 35-karatovy Beau Sancy diamant kupil Francuzky kral Henry IV v roku 1604 pre jeho kralovnu Mariu de Medici. Neskor sa dostal do Holandskych ruk a zdobil Mariu Stuart, ktora ho predala aby pomohla dostat na Anglicky tron jej brata, Karla I..."

    "Rodina si aj vtedy pomahala, ako vidim, tak Ty nie si jediny, ktory zachranuje rodinny majetok,"
zmurkla som nanho.

    "Vidim,  ze slecna novinarka je dobre informovana, tak o tom diamante nepis, ale pribeh nasej rodinnej farmy Ti porozpravam, ved na to si sem prisla, no nie?" Obratil sa ku mne.

Uskrnul sa na mna a ja som dychtivo prikyvla. Toto bol moj druhy rok so Zapado-Australskym dennikom po skonceni skoly, ako cerstvy novinarsky zajac som skakala na vsetky prilezitosti, ktore vonali senzaciou. Navsteva farmy, kde sa narodil druhy najbohatsi clovek v Australii, to bol sen, ktory sa splni iba raz za zivot.

Ze Andrej zbohatol v baniach nie je ziadnou zvlastnostou, Zapadna Australia existuje iba kvoli tomu, ze cely jej neurodny sever skryva obrovske nerastne bohatstvo. Nepochopitelnou zahadou pre mnohych ludi vsak bolo, ze Andrej dlhe roky sa snazil odkupit spat 240,000 ha farmu na neurodnom severe, kde sa narodil a ktoru jeho rodina stratila, ked zbankrotovali v obdobi sucha.

Olizla som si popukanne pery a farmar Andrej sa rozosmial: "Slecna novinarka je zvyknuta zit v meste, tak vies co vratime sa spat na farmu a tak Ti ukazem rodinny album." Andrej si oprasil vysuchane dzinsy a uz sa bral dolu kopcom.

Jeho siroky pevny chrbat v karovanej farmarskej koseli sa mihal predo mnou, ked som ho nasledovala cez pichlavy porast. Mohol by vo veku mojej mamy, patdesiatnik, ale vysportovany s opalennou tvarou
a silnymi rukami, ktore sa nevyhybaju fyzickej praci. Nie tvoj kazdodenny obraz multibillionara, ale Australcania su tym znami, nepotrpia si na formality. Ked si spomeniem, ako moja mama vyvadzala, ked som jej povedala, ze ho idem pracovne navstivit a on suhlasi mi venovat par hodin a ukazat mi jeho farmu.

    "Ktore saty si beries, musis urobit dojem, stihnes ist ku kadernicke?" Mama na mna spustila cez telefon.

    "Mama, on je uz dlhe roky zenaty a ma uz deti v mojom veku, tu nie sme v Europe, toto je moja novinarska sanca, nemozes ma uz konecne brat trosku profesionalne." Buchla som jej telefon a zahundrala som si popod nos, ti rodicia, nikdy ich nepresadis, tradicie sa s nimi vlecu aj na druhy koniec sveta.

Jeho priestranna rodinna rezidencia skryta v tropickej zeleni bola ako oaza v strede cervenej vyprahnutej Sahary: "Ked prides na Jar vsetko okolo bude pokryte v kvete a zeleni, vobec to nespoznas," zasmial sa Andrej ked videl ako sa ponahlam ukryt pred paliacim slnkom.

Vnutri ma privital historicky nabytok vkusne rozlozenny v priestrannych izbach a stara olejomalba na celnej stene zobrazovala Australsku idylku s farmaskym domom v pozadi.

   "Takto to tu vyzeralo v 1860, vsetci moji predkovia su pochovani tu na farme, v roku 1998 ked vsetok nas dobytok podochol a slnko spalilo nasu farmu na pust, mojmu otcovi skoro puklo srdce, nikdy nezabudnem ako sme odchadzali..."

Andrej hodil do vychladenych poharov lad a zalial to cerstvym dzusom. Sadli sme si do pohodlnych kozenych kresiel z minuleho storocia a on nezne pohladil vysuchany album: "V tomto zostali ukryte nase spomienky, ked sme sa prestahovali do Perthu, fyzicky sme boli tam, ale nase duse zostali tu, nikdy nezabudnem tu neopisatelnu radost na tvari mojich rodicov, mojho brata a sestry, ked sa dozvedeli, ze nasa farma, kde je nas pot, nasa krv a nase srdcia patri znovu nam..."

Rychlo vstal aby ukryl slzy a kyvol na mna aby som ho nasledovala. Presli sme cez cely dom do druheho kridla, kde stalo stare radio. Andrej si prilozil sluchadlo k uchu: "Tak toto bola moja zakladna skola, trieda pre jedneho a ucitelka na druhom konci, samotarske studium, ale aj tak by som nezamenil zivot na farme za nic na svete."

Vysli sme na dvor a otvoril branu na starom shede: "Toto boli moje najstastnejsie chvile, ked mi otec dovolil navstivit strihacov oviec a cez ich pivnu prestavku mi naplnili stamprlik pivom a odvtedy som snival, ze ked vyrastiem, budem strihacom oviec a teraz sa mi to konecne splnilo," zosiroka sa usmial a vidiac moje kvapky potu chytil ma za rameno a zaviedol spat do prijemneho chladku jeho rezidencie:
"To je krasne na Australii, mas tu sancu kupit si spat co si stratil, vybudovat vsetko odznova, ak nestratis odvahu a mas dost sily pracovat."

Zastali sme na zasklennej verande s vyhladom na jeho pasienky, na konci sa v ziari slnka odrazal zlomeny veterny mlyn. Andrej nanho ukazal prstom: "Farma stale nie v dobrom stave, 60 veternych mlynov nefunguje a prilis vela dobytka obratilo tuto urodnu podu na prach. 11 tisic kusov je tu roztratennych, znizim ich pocet na 3 tisic, zem sa musi zregenerovat, ozit a dychat znovu, ako za nasich cias."

    "A odkial mas vodu?" Napadlo ma naraz.

    "Nadrze na vodu, ked prsi, ale tiez vidis tam v dialke tu modru ciaru a tu zelen okolo, to je nasa riecka, cez zimu sa preleje a zaplavi nas, ale v lete vyschne a potom sa uz len modlime, aby sucho netrvalo prilis dlho...suchota, zaplavy, suchota, zaplavy...to je osud Australskych farmarov."

    "Andrej, helikoptera je pripravena na zahananie dobytka", Andrejov spravca dobehol a Andrej sa na mna usmial: "Interview so slecnou novinarkou je u konca, vela stastia s prispevkom do novin, uz sa tesim, co si precitam," a nakloniac sa ku mne mi zasepkal huncutsky do ucha: "Ale o tom kameni ani muk, v novinach pisali, ze kupec je neznamy a tak to aj zostane, ved kto by aj veril, ze drahokam Europskych kralov skoncil na jednej prasnej farme."

    "Dakujem Andrej za vsetko, to bola pocta navstivit druheho najbohatsieho..."

    "Ja som farmar, Ann, farmar a nic viac a nic menej."

Tak s tymto pribehom ma moja krajanka, Slovenka z Perthu privitala raz ked sme si sadli na kavicku
na nasich pravidelnych klebietkach. Podla jej slov, pribeh sa mal volat, ako jej dcera Anicka stravila den na farme Australskeho multi-bilionara, ale kedze nedala na mamine rady este stale nie je pod cepcom a vsetky plany byt 'pani Andrejova' su navzdy pochovane.


Anicka dobehla tiez a rozlozila Zapadno-Australsky dennik, kde sa jej clanok vynimal na prednej dvojstranke: "Aj mi zavolal do redakcie a podakoval, ze som tak krasne zobrazila jeho farmu, aj ked
mam pravdu povedat, nezila by som tam ani keby mi platili, no v tom dome ano, ale..."


    "Ved sa Ty neboj, ani sa tam nedostanes ani k tym bilionom, aspon ten drahokam si mala slohnut, ani by si to nevsimol, ved kto to videl, nosit ho v spinavom vrecku, diamant co patril Rakuskemu kralovi..." Somrala moja krajanka.


    "Francuzkemu a Pruskemu a..." Anicka ju prerusila.


    "To je jedno," mavla rukou jej mama: "Kral ako kral, co chcem povedat je, ze Australcania nemaju cit pre historiu a vobec, keby som mala biliony tak idem na Rivieru a pijem sampanske, nech vsetci vidia kolko penazi mam a nezastrcim sa na farmu na konci sveta..."


    "Keby bolo keby, boli by sme v nebi," vratila jej to Anicka a strcila si noviny spat pod pazuchu: "Idem spat do redakcie, musim zeditovat zajtrajsi vytlacok..."


    "Uz je po piatej, chces tam aj spavat?" krutila hlavou moja krajanka: "Uz Ti taha k tridsiatke, ked uz sa Ti nepodari lapnut multi-bilionara, tak sa aspon poobzeraj po nejakom businessmanovi, cas uteka..."


Anicka len kyvla rukou a prebehla cez ulicu na parkovisko. O chvilu jej mala honda prefrcala okolo nas.


Moja krajanka ju sledovala az kym jej sikovne auticko nezmizlo za zakrutou: "Vies co, ale ten bohac moze lutovat, ze nema za zenu Slovenku, ta by ho naucila uzivat si zivota a penazi, ved Slovenky su najkrajsie na svete a nasa Anicka nie je na zahodenie, mozno ju zavola na tu farmu este raz, na Jar ako spominal a...predstav si, zeby som napisala domov, ze nasa Anicka si berie najbohatsieho Australcana, to by vsetci zavideli..."


   "Druheho najbohatsieho, ktory je stastne zenaty uz dobrych 30 rokov..." skusila som ju prerusit, ale ona len kyvla rukou: "To je jedno, len si predstav, keby si nasa Anicka zobrala...musi si nieco spravit s tymi vlasmi..."


Teraz bol na mne rad aby som kyvla rukou na rozlucku, ale moja krajanka si ani nevsimla, ze odchadzam, snivala sen velky, snivala sen multi-bilionarsky...sen, z ktoreho sa je tazko zobudit. Uz viem o com budeme klebetit na nasej dalsej kavicke. Neviete? Hadajte...


Uhadli ste, na dalsom stretnuti bolo jasne, ze moja krajanka sa nevzdala jej sna, hlavne ten drahokam je lezal v zaludku, dokonca zistila za kolko bolo na aukcii ten historicky diamant predany, presne $9.8 miliona, ak by Vas to nahodou zaujimalo, ale kedze Vas urcite podcenujem, Vas to ani trosku nezaujima...ved kto sa stara o nejaky ten sperk, hlavne, ze sa vieme dobre zasmiat a najlepsie sa smeje na sebe:)

MOJ VIKEND S RUZENKOU

Padli tri hodiny a sirena sa rozozvucala. Moje dve ucitelky pomocnicky otvorili dvere na nasej triede a vacsinna deti ich nasledovala von, kde si odvesili tasky a utekali na skolsky autobus.
Len dve deti zostali so mnou v triede, siestacka Tracy a siedmak Alex, ktori sa hned pohodlne usadili za pocitace a pustili sa hrat ich oblubenne hry.

Konecne piatok, povedala som s v duchu a pustila som sa do opravovat matematicke zosity. Alex ale dlho nevydrzal a zacal vypinat Tracy pocitac. Vedel, ze temperamentna Aboriginalka mu to vrati a bude mat o zabavu postarane. Necakal vsak, ze zdvihne najtazsi slovnik z police a tresne ho s nim po hlave. Alexom hrklo, chytil si prekvapene hrcu na hlave a zacal tahat Tracy za dlhe vlasy. Jej jacanie sa ozyvalo po celej chodbe.

Kym som stihla Alex od nej odtrhnut a poslat ho do kuta, vycerpana Tracy sa zacala valat po zemi s penou na ustach. Epilepticky zachvat. Rychlo som ju ulozila na bok, skontrolovala ci moze dychat a zmerala cas. Nastastie uz presla do pokojneho spanku.
Stlacila som cislo do riaditelne. Moje dve pomocnicky doleteli aj s invalidnym vozikom, do ktoreho sme Tracy v polospanku nalozili. Vtedy sa vo dverach objavila jej babicka aj s hufom Tracy bratov a sestier o ktorych sa stara a odviezla si ju domov.
Alex sa pocas toho celeho casu mracil v kute: "Urcite na mna zase zabudli, maju sa o mna starat, nie?"

Ruzenka, starsia z mojich pomocnicok ho pohladila po vlasoch: "Maju dve dalsie deti, ktore dostali do starostivosti okrem Teba, mozno sa zdrzali v druhej skole, ale neboj..."

"Preco ja mam byt ten posledny a aj tak Ti neverim, vcera prisli az o hodinu a nic sme nemali na veceru a to na nas dostavaju od statu peniaze, aj od nich uteciem a..."

"A kam pojdes, Alex, vies, ze tvoji rodicia su vo vazeni," prisadla si k nemu moja druha pomocnicka Kristina.

Alex ich obidve odstrcil a najblizsiu stolicku na ktoru dociahol, zdvihol do vysky a hodil cez celu triedu do druheho kuta. Obidve moje pomocnicky ho nadvihli pod pazuchu, kazda z jednej strany a polotahajuc ho odniesli do riaditelne. Ja som ich nasledovala opakujuc monotonnym hlasom, ze hnev mu nepomoze.
V riaditelni sa ukludnil a do svojho dennika opisal jeho neziaduce spravanie. Jeho opatrovatelia sa neukazali, tak sme ho nalozili s mojimi pomocnickami do auta a odviezli domov. Jeho opatrovatel otvoril dvere, rozospaty a ospravedlnil sa, ze zabudol. Alex prestupoval na prahu a pozeral na nas: "Nemozem ist radsej s Vami, uz budem dobry?"

Pokrutila som hlavou a obratila sa na jeho opatrovatela: "Cely tento tyzden nemal Alex desiatu, krmili sme ho sa skolske peniaze, ak to takto bude pokracovat budeme nuteni napisat o tom spravu."

Alexov opatrovatel rychlo prikyvol a my sme sa obratili k odchodu. Alex nam smutne zakyval a zmizol dnu. Ruzenka, ktora soferovala, skrutla auto smerom k oceanu: "Toto je nas vikend, dievcata."

Kristina hladela von oknom na slnecne pobrezie plnne plachetnic a rodiniek rozlozennych na plazi: "Chudak Alex, mali by sme mu nejako pomoct..."

"Prestan, Kristina, takto rozpravas, lebo pracujes s tymito detmi iba dva roky, kazde z nich potrebuje pomoc a ak sa nenaucis vypnut, tak tu nevydrzis, pozri uz sa blizime k mojmu vikendovemu domceku,"
Ruzenka, nasa najstarsia zamestnankyna zavelila a utrela si spotene celo: "Boze, je uz April a stale mame 32 stupnov, je to mozne..."

Pred modernou, drevennou dvojposchodovou chatou s vyhladom na ocean stali uz dalsie styri auta z ktorych povyskakovali nase kolegyne a kolegovia a zacali sme sa vitat s krikom, presne tak ako nasi ziaci.

"Robert, vratim sa v Nedelu vecer, uzi si to doma sam," Ruzenka zakricala na jej muza, ktory stal za plotom o dva domy dalej.

Robert sa vypol v jeho cyklistickom lykrovom ubore a ukazal hrdo na jeho novy sportovy dvojkolesak: "Mame preteky na druhom konci Perthu, prespim u Freda."

"Len to neprehanaj, vies, ze mas vysoky tlak, nechaj mladsich vyhrat." Poslala mu pusu Ruzenka a ponahlala sa otvorit dvere nasej rezidencie.

"Mame dvanast posteli, tak sa pomestite," Ruzenka hodila kluce na barovy stol v obroskej prednej izbe plnnej musli a vysiacich rybarskych sieti.

"My ideme hore, kde sme spali minule," rozbehli sme sa hore schodmi s Kristinou.

"Ako chcete kocky, ale tam budeme mat yogu, tak sa velmi nerozkladajte," Ruzenka nam hodila deky a vankuse kym vysvetlovala ostatnym, ktori este nespali v jej chate: "Zariadila som to s morskou tematikou, mame tu hlavne dovolenkarov z Ruska a Nemecka, ktori to maju radi."

S Kristinou sme si hore na terase otvorili sampanske a vychutnavali vyhlad na popoludnajsi ocean: "Neboj sa, zvyknes si, toto nie je povolanie, ale poslanie, a tento nas kolektiv je na nezaplatenie."

Nez sme sa spamatali, vsetci sa nahrnuli k nam a rozlozili si yoga matrace: "Hej dievcata, este je skoro pit." Uskrnul sa na nas ucitel sportu a napol svaly.

"Kym este viem, co hovorim, kolegovci, nechcem ziadne peniaze za toto ubytovanie, ak ab ak chcete prispiet, sponzorujem jednu mnohodetnu rodinu v Indonezii..."

"Nie je problem, Ruzenka, vies, ze vsetci prispejeme a teraz uz zacni, ty nas 'yoga guru'.

Po dvoch hodinach natahovania a potenia sme sa rozbehli k oceanu a vrhli do vln. Slnko uz zacalo zapadat, ale voda aj vzduch boli prijemne chladne.

"Rychlo z vody, kym slnko zapadne, este stihneme 'slnecny pozdrav na vsetky styri svetove strany'," zavelila Ruzenka a tak sme sa vsetci mokri v plavkach postavili celom ku krvavo-cervenemu slnku a zopli ruky v yoga postoji."

Hladina oceana sa trblietala ako zrkadlo a na nej sa pokojne hojdali rybarske lodky. Surfisti pobrali ich dosky s plachtami a poberali sa hore cestickou k najblizsej krcmicke. Mamicky oprasili detom pieskove formicky a deti s vyskotom poskakali do vody dnes posledny krat.

"Hej a teraz sa trosku zohriat moji ziacikovia," rozosmial sa ucitel sportu a rozbehol sa popri vode a my za nim a bezali sme ako dlho kto vladal, po ceste vela popadalo do piesku a tak sme ich pozbierali na ceste spat. Osprchovali sme sa vonku pri verejnych zachodikoch, aby sme nedoniesli piesok Ruzenke.

Ucitelka Nemciny odfotila zapad slnka: "Poslala som fotky domov cez facebook a vsetci hikali, ze kde to som a ja ze doma," rozosmiala sa.

Ruzenka sa oprela o nu a lapala dych: "Bozemoj, ved ja uz mam po sesdesiatke, majte so mnou zmilovanie," potom zmurkla na ucitelku: "Ale nikomu nepovedz kde to presne byvas, iba prezrad, ze je to take male primorske mestecko, plnne Anglicanov na dochodku a zlych deti, to ich odstrasi..."

"Idem kupit pivo a alkohol, niekto sa prida?" Skrikol ucitel matematiky a hned sa pri nom zhrkla skupina nadsencov.

Ruzenka mavla rukou: "To som si mohla mysliet, vela kucharov mi teda neostane," otvorila jej auto a vybrala ryzovy papier.

"Neboj, Ruzi, doniesol som vsetko na Japonske koktajlky", ucitel sportu zakyval na Ruzku s papierovou taskou plnnou exotickych zelenin.

Tma nas naraz prikryla ako cierna perina a z Ruzinkinej kuchyni zacali rozvanat exoticke dobroty a dobrosrdecny smiech. Velka predizba z barovym pultom sa zmenila na tanecnu salu plnnu nadsennych dupkacikov a rytmickej hudby.

Kristina mi podala japonsky cajnik a za hrst zelenych cajovych listov: "Mozes urobit caj, Jo ma ide ucit cha-cha".

"Co jej davas robit caj, nech radsej pije vodku," ucitel sportu mi podal pohar plnny ladu s plavajucim citronom na vrchu.

"A nas vikend sa zacina," zakricala Jo z predizby krutiac bokami do rytmu.

"A tak skoro sa ani neskonci," dvere sa prudko otvorili a dovalili sa ostatni s krabicami pivami.

Tak este nase osvedcenne dva recepty, ktore sme stihli ukuchtit v Ruzenkinom prazdninovom domceku v nas prvy vecer, vyskusajte, stali zato:


1. Japonske krevetkove koktajlky:
vermicelli rezance (uvarit predtym), ryzovy papier (obarit v horucej vode a rozprestriet na uterku), nakrajat na rezance papriku, jarnu cibulku, mrkvu a zeleny zeler,
avokado a krevetky (uvarit predtym)


naplnit ryzovy papier so vsetkym spomenutym hore a posypat cerstvym koriandrom, potom zosulat.


namacat do dipu (limetky a sweet chilli sauce)




2. Spenatove crepes:
cesto na crepes: 1 a 1/4 pohara mlieka, 1 pohar celozrnnej muky, 1 vajce, 1 lyzicka soli, 1 lyzica oleja


plnka: trochu oleja, cerstvy spenat,  cibula, 4 paradajky, cervenna paprika, sol, korenie a paradajkovy pretlak


navrch: struhanny syr


Zmiesat crepe cesto a nechat stat pol hodinku. Potom urobit crepes tak ako palacinky len tensie. Uvarit spenat vo vode a nechat odkvapkat. Na oleji osmazit pokrajannu cibulku, pridat paradajky, sol, korenie, cervenu papriku a paradajkovy pretlak.


Do okruhlej ohnovzdornej misy klast crepe a plnku, crepe a plnku, crepe a plnku...skoncit s crepe navrchu a posypat ju struhannym syrom.


Piect vo vyhriatej rure pol hodiny.




Takze zase nieco ine z mojho konca sveta, dakujem, ze ste so mnou stravili kusok mojho skolskeho vikendu a nabuduce Vas pozyvam so mnou stravit dalsi den:)

Ako som sa dozvedela z Vasich odpovedi, mame rovnake pocasie, teplo, slnecno a 30 stupnov, rozdiel je iba, ze u nas je Jesen a u Vas Jar:) Svet sa meni, ludkovia, nase leto trva vecne a Vasa zima trvala dlho, predlho tiez, svet sa meni, uz nezalezi na tom, na ktorom konci sveta zijeme, internet nas spaja a rovnake pocasie tiez:)