WINDJANA A CIERNY BYK CAST TRETIA

1.


Rok 1949 priniesol volby. Vykladne okna obchodikov boli polepene plagatmi s klokanom, ktoremu z vacku trcali volebne listky. Pocet Australcanov sa naraz zvysil na osem milionov a to len vdaka neustalemu prilivu pristahovalcov z povojnovej Europy. Poliaci, Juhoslovania, Cesi a Taliani zaplavili mesta a mestecka a odvsadial si pocul ich lamanu Anglictinu. Aj do Broomu zavitalo par pristahovaleckych rodin a tie Talianske. si na zlost Cinanov otvorili prve pizzerie.

     “ Mama, ideme s kamaratkami do Pizzerie na rohu, kazdy tam bude.” Perpetua jej zvycajne, po navrate zo skoly, oznamila, obliekla nove saty a uz jej nebolo.

Elizabeth si len vzdychla, vytiahla skicak a pustila sa nieco kreslit. Casto sa jej v mysli vybavila Windjana tvar. Od toho osudneho dna, ked ho vybrala z vaznice ho viac nevidela. Pokreslila kopu papierov,
ale jeho charakteristicky smutno-divoky vyraz oci uz viac nezachytila. Perpetua ho nespominala, ale jeho portret visel v jej izbe nad postelou a Elizabeth casto pocula cez zavrete dvere, ako sa s nim pred spanim rozprava.

Iba raz dostala nadej, ze sa o Windjana nieco dozvie. Do fotoatelieru, kde si teraz privyrabala retusovanim fotografii prisiel majitel farmy. Jej farmy. Ked ho prvy krat videla, nechcela verit, ze tento stuply, bledy Anglican v drahom obleku a striebornych okuliaroch bude vlastnit ich rodinnu farmu. Ked jej otec spachal samovrazdu, tak sa zaprisahala, ze nikdy s nim neprehovori. On reprezentoval vsekto, co jej tazko pracujuci Irsky otec nenavidel.
Starost o Windjana ju prinutila porusit slub. Pamata si ako dnes, ako ho isla poprosit, aby zobral Windjana ako pomocnika s dobytkom za jedlo a noclah. Bala sa ako znesie ten pohlad nanho. Predstavila si ho v otcovej kancelarii a oblial ju pot. Za jej otcovym mahogonovym stolom vsak stal statny Australec s drsnou upracovanou tvarou oslahanou slnkom:

     “ Ja som tu zodpovedny za chod farmy, nas pan nema sajnu ako farma funguje a vacsinu casu tu ani nie je,” Spravca mavol rukou a odplul si na drahy perzsky koberec.

Elizabeth sa otocila na odchod, ale on ju zdrapol za rukav: “ Hej, nie tak zhurta, povedal mi, ze ak sa ukazete tak Vam mam vyjst v ustrety.”

Mlcky ukazala na Windjana, lebo slzy sa jej tisli do oci a myslela, ze odpadne, ked dlhsie zostane obkolesena otcovymi vecami. Vsetko vyzeralo presne tak, ako si to pamatala z detstva.

Spravca si Windjana pozorne pozrel a sucho skonstatoval: “ Trosku casu a bude z neho pomocnik s dobytkom ako lusk.” Bez dalsieho otalania kyvol Elizabeth na rozlucku a Windjana postrcil pred sebou von z dveri.

Elizabeht opustila farmu najrychlejsie ako vedela a nikdy sa tam nevratila.
Casto sa jej zjavili pre ocami Windjana jazvy na chrbte a bojovola s myslienkou tam ist, ale teraz majitel je tu v ich atelieri.

Z jej miestnosti kde pracovala videla do atelieru. Pohrdlivy usmev jej hral perach, ked videla ako jej sef, postarsi fotomajster pomaha majitelovi si sadnut na figurinu vypchateho kona. Za nim vystavil velke kulisy na ktorych bol namalovany dobytok pasuci sa v busi. Figuriny stojacich klokanov obkolesovali kona s jazdcom. Fotomajster vychvaloval majitelovu hrdu pozu a zacal ho fotit z kazdej strany. Zostarol od casu, ked ho videla prvy krat, ale bol to ten isty stuply, bledy chlapik, len teraz mu male brusko vystupovalo z jeho perfektne usiteho obleku.
Ked sa po hodine posuvania kulis a kona, fotograficka hodina skoncila, majitel jej farmy tenkym hlasom vychvaloval fotomajstrovu sikovnost a ako sa jeho farma bude v Anglicku pacit.
Predtym nez stacil vyjst z dveri do cakajuceho auta, Elizabeth mu zastavila cestu.
Ked sa na nu spytavo pozrel, rychlo zacala: “ Ja som Durack, Elizabeth, dcera byvaleho majitela Vasej farmy.”

     “ Ah, Elizabeth, uz by som Vas nepoznal, boli ste dievca, ked som Vas videl naposledy,” Galantne sa chytil klobuka: “Spravca povedal, ze ste ma predsa boli navstivit, mozte byt stastna, ze tam uz nezijete, tie muchy a prach, aj ked,” naraz si hrdo napravil golier na koseli: “ Musim povedat, ze pod mojim velenim farma vynasa, bohatneme, pani Durack, bohatneme.”

     “ Mate len stastie, ze neprislo dalsie velke sucho to je cele,” Elizabeth sa rozpalila od hnevu, ale potom si uvedomila preco ho zastavila: “ Chcela som sa spytat na mojho chovanca, ktoreho som Vam dala do sluzieb, Windjana je jeho meno, je to domorodec a…”

     “ Cierny, neverili by ste aki su ti cierni,” prerusil ju majitel: “ Ako tento moj kabat, naozaj, spravca povedal, ze ich musim obcas ist pozriet, akoze pozdvihnut moralku, lebo sa buria, nebudete tomu verit Elizabeth, odmietaju pracovat, ale moj spravca ich da do laty, co by som si bez neho pocal…”

     “ Windjana je mlady, ide mu iba na osemnasty rok,” Elizabeth naraz ho prerusila so strachom v hlase.

     “ Osemnast, hm, mam jednu novu domorodkynu toho veku v dome, nastastie, nie je az taka cierna, upratuje dobre aj ostatne veci robi dobre…” Majitel sa zacal chichotat a Elizabeth sa v hanbe otocila a zmizla v jej  tmavej pracovni.

2.

     “ V Derby bude rodeo na buduci vikend,” oznamila jej Perpetua raz pri ranajkach: “ Johny mi povedal, ze nas jeho otec zoberie, ak budeme chciet,podme mama, prosim, urcite tam bude Windjana,” zrazu odsunula prazdny tanier a objala Elizabeth ako uz davno nie: “ Prosim, mama, uz sme ho nevideli tak davno.

Derby bolo neoficialne hlavne mestecko Kimberley pohoria a stare nakladne auticko Johnyho otca ich nadhadzovalo na hrbolatych prasnych cestach. Pri kazdej kaluzi, ktore zostali z obdobia dazdov, museli vystupit a tlacit.
Prespali noc pri sirokej rieke plnnej krokodilov a hoci Perpetua s mamou mali vyhodu spat v aute, pri kazdom suchote sa zobudili a casto zbadali zlte oci sa blystat v nocnej tme.
Do kovbojskeho mestecka prisli zablateni az po usi a ofukani cervenym prachom. Zapadli tam vyborne, lebo vsetci okolo nich vyzerali presne tak isto. Zastavili sa v prvej pumpe na benzin a obcerstvenie a potom sa pomalicky posuvali cez male prasne vnutrozemske mestecko so sirokymi verandami, ktore bolo plnne miestnych farmarov a ich pomocnikov na konoch v tomto obdobi.

Na konci mestecka bola postavenna velka ohrada s malymi ohradami okolo, kde drzali kone a byky pripravenne na sutaz. Vedla ohrad bol nespocetny pocet stankov s obcerstvenim a hlavne s alkoholom. Vsade dookola boli stany, kone a auta plnne ludi, ktori sem prisli kempovat ako kazdy rok.
Konecne si aj oni nasli volne miesto, zaparkovali a zacali sa predierat cez ten pestrofarebny zhon a ruch. Bolo uz poludnie, vzduch bol horuci a slnko palilo ostosest.

     “ Podme,” Perpetua sa netrpezlivo stavala na spicky aby cez nespocetne klobuky videla, ktorym smerom je hlavna arena. Ked sa vsak otocila spat, tak si uvedomila, ze Johnyho otec a jej mama zostali pozadu a nieco si suskaju. Zrazu sa jej mama rozosmiala a prihladila si vlasy pod novym klobukom. Taku rozziarenu ju uz davno nevidela.

    “ Mama,” Perpetua na nu hlasno zakricala cez dav, ale Johnyho otec len jej zakyval a zakrical spat: “ Len chodte dopredu s Johnym, srdiecko, my Vas najdeme.”

     “ Johny,” zakricala Perpetua a obzerala sa dookola, kde by mohol byt.

    “ Pozri co dokazem,” pocula ho kricat spat a ked sa otocila, videla ho nadskakovat na mechanickom bykovi, ktoreho ho tam postavili pre deti ako atrakciu.

    “ Babatko,” zamavala mu pohrdlivo a sledovala dav ludi, ktori smeroval k hlavnej arene.

      “ Auch,” skrikla, ked sa dotkla rozhorucenej tyci okolo hlavnej areny, kde uz nejaky odvazny farmarsky pomocnik skakal na rozdivocenom bykovi.

     “ Toto nie je pre slecinky, srdiecko,” zaskeril sa na nu postarsi farmar v karovanej koseli a klobuku a pokracoval v povzbudzovani odvazlivca: “ Do toho, Smithy, daj mu zabrat, zraz ho k zemi…”

Perpetua mu za chrbtom vyplazila jazyk a predierala sa popri tyci dalej k hlavnemu vchodu, kde par domorodcov drzalo na silnych povrazoch v zavretej klietke rozzureneho byka pripravenneho pre dalsie kolo.

     “ Nevideli ste Windjana?” Zakricala na nich, ale oni jej nevenovali pozornost.

Beznadejne sa zacala obzerat. Zbadala jednu skupinu mladych domorodcov krmit kone.

     “ Windjana,” zakricala zrazu na jedneho, ktory bol otoceny chrbtom k nej, jeho stihla vysoka postava a siroke plecia jej naraz boli velmi povedome.

     “ Chcete nieco, slecinka, stratili ste sa?” Obratil sa k nej vyskereny domorodec.

Ona len sklamane pokrutila hlavou a naraz sa citila velmi smadna. Vypytala si od domorodca hrncik s vodou a vycerpane si sadla pod najblizsi vyschnuty strom, kde bolo aspon trosku tiena. Jej nove modre saty boli prepotene a cervene od prachu a z jej noveho klobuka trcali stuzky na vsetky strany. Mama jej zase bude nadavat. Ale mozno dnes nie, vyzera, ze dnes jej nic nebude vadit. Zhodila klobuk v zlosti do prachu aj s prazdnym hrncikom a schovala si tvar do ruk.

     “ Mala princezna zase trucuje,” zrazu pocula nad sebou znamy hlas a padol na nu niekoho tien: “ Uz aj si daj ten klobuk, co si znicila, spat na hlavu, chces dostat upal?”

Perpetua cez prsty zbadala vynosene vysoke cizmy zastrcene v osuchanych platenych nohaviciach, vypratu karovanu koselu a namosurenu neznu tvar skrytu pod kovbojskym klobukom: “ Windjana, konecne som Ta nasla,” vyskocila hore a chcela ho objat.

     “ No, no, uz nie si male dieta, uz mas trinast nie?” Windjana jej zastavil ruky a ked si sadla spat, posadil sa vedla nej, oprasil jej klobuk z prachu a nasadil jej ho spat na hlavu.

     “ Hm, a ty si dospelak co?”

     “ Este nie, este nemozem volit, az o tri roky.”

    “ Domorodci predsa nemozu volit, mama povedala,” Perpetua nanho zboku pozrela.

    “ Este nemozu, ale budu, uvidis,” Windjana sa naraz postavi a potlacil si klobuk tesnejsie na hlavu: “ Smithy je nas vodca, odmietli sme aj pracovat, kempovali sme v busi cely tyzden ....a farmari nas prve prisli s puskami vyhnat, ale nepomohlo, tak prisli nas prosit aby sme sa vratili, bez nas sa nepohnu…” Windjana si hrdo vypol kostnatu hrud. Perpetua si ho blizsie prezrela, kym rozpraval a zistila, ze zostal tenky a vychudnuty ako bol, len ruky a plecia mal dake mocnejsie. Na lici sa mu cervenela nepekna jazva, ktora davala jeho neznej tvari drsny vyraz.

     “ Co je toto?” Spytavo ukazala na jazvu.

“ Nic,” zahriakol ju: “ Spravca farmy ma slahol bicom, nespravil som plot poriadne, to by sa Smithovi nemohlo stat.”

     “ Smithy, to meno som pocula, on teraz pretekal nie?”

Windjana sa upokojil a sadol si spat vedla nej: “ Smithy je nas najlepsi domorody krotitel divokych koni a bykov, uvidis vyhra…”

     “ A co ty, ty nepretekas?” Perpetua sa pozrela nanho spytavo.

     “ Ja v tom nie som dobry,” pokrcil Windjana plecami: “ Ale na konci daju sancu kazdemu kto chce, mozes vyhrat poriadnu kopu penazi, ked sa Ti podari na tom bykovi obsediet, tak mozno skusim…”

    “ Skus, Windjana, skus, ty im ukazes, to bude skvele,” Perpetua zatlieskala rukami od radosti: “ Vies co robi to babatko Johny, vozi sa na deckom bykovi, ten to neprezije, ked Ta uvidi…”

     “ Perpetua, ako vyzeraju tvoje nove saty?” Zrazu zaculi nad sebou Elizabethin karavy hlas.

Ale nez stihla Perpetua odpovedat, Elizabeth spoznala Windjana a so slzami v ociach si k nemu klakla a chytila ho za ruky: “ Windjana, si to naozaj ty?’

     “ Ah, tu je nas domorody nespratnik,” naraz zaculi nad sebou hlas Johnyho otca: “ Dobre je vidiet, ze si aj k lepsiemu uzitku ako presediet svoje najlepsie roky vo vazeni.”

     “ On sa uz zmenil, nevidis?” Elizabeth stisla Windjana ruky a stala si k Johnymu otcovi, ktory sa usmial a vlastnicky ju chytil okolo pasa.

     “ Aha, kto tu je, najlepsi krotitel bykov v okoli, alebo zeby krotitel damskych klobukov?” Zrazu Johny sa objavil pri nich a sadol si vedla Perpetui.

     “ Nahodou, ty babatko, Windjana ide krotit naozajstneho byka.” Perpetua sa naraz otocila k nemu s pohrdlivym vyrazom v ociach.

     “ Je to pravda, Windjana?” Elizabeth sa ho spytala so strachom v ociach.

Windjana pokrcil plecami a vstal, napraviac si klobuk: “ Musim ist, spravca ma bude zhanat, bolo Vas dobre vidiet, Elizabeth and Perpetua.” Mavol ich smerom a pobral sa prec.

     “ Windjana, pockaj,” Perpetua sa rozkricala a chcela sa rozbehnut za nim.

     “ Ale srdiecko,” podisiel k nej Johnyho otec a zastavil jej cestu: “ Musis sa uz naucit sposobom, uz nie si dieta, uz si mlada dama a tie nebehaju za domorodcami.”

     “ Windjana nie je hocijaky domorodec, on je moj brat,” Perpetua zacala protestovat.

     “ Nuz, som zvedavy, ze ci tak budes ochotna utekat za Johnym, ked bude potrebovat tvoju pomoc?” Johnyho otec sa usmial na jej mamu, ktora sa zapyrila.

     “ Coze, co s tym ma Johny spolocne?” Perpetua sa zmatene pozerala z jedneho na druheho a celkom zabudla na Windjana, ktory medzitym zmizol v dave.

3.

      Windjana jej prisiel na rozum az vecer, ked v poslednom kole pretekali dobrovolnici o cenu pozbieranu od divakov.

     “ Windjana, prosim Ta drz sa poriadne,” skrikla naraz prestrasena, ked videla jeho kostnatu postavu sa z poslednych sil drzat na ohromnom rozurenom bykovi.

Trvalo to iba sekundu a Windjana uz bol dole pod jeho kopytami.

     “ Rychlo, zachrante ho,” vykrikla z plnych pluc a chcela preskocit cez tyc, ale mocne ruky Johnyho otca ju zadrzali: “ Pozri uz doniesli nosytka, bude v poriadku, neboj sa.”

Perpetua s hrozou sledovala ako traja mocni domorodci kopijami odlakali byka spat do ohrady a Windjana bol rychlo odpraveny na nositkach prec. Arena uz znovu pripravena pre dalsieho odvazlivca. Divaci buracali nadsenim, ked sa Perpetua a Elizabeth zufalo predierali smerom k stanu  s prvou pomocou. Johny a jeho otec ich mlcky nasledovali.

     “ Ma zlomenych par rebier a pravu nohu, ale mal by sa z toho vystrabit, ak sa nam ho podari dostat do najblizsej nemocnice,” postarsi Anglicky doktor v snehobielej koseli a saku im sucho oznamil: “ Je to domorodec,
tak neviem, ci sa s nim treba niekde trepat, oni sa vystrabia zo vsetkeho.” Pokrcil plecami, zakyval im na rozlucku a odisiel spat do stanu. Winjana lezal nehybne na zemi s hrudou a nohou obviazanou. Elizabeth sa zahladela na jeho tvar a pripomenulo jej to cas, ked ho prvy krat videla na plazi.

     “ Pochybujem, ze ho do nemocnice vobec zoberu,” Johnyho otec si odklaslal a chytil Elizabeth za laket: “ Pocula si doktora, domorodci …”

      “ Mama, on je mrtvy, ja som ho zabila, ja som mu kazala tam ist…” kricala z plnych pluc Perpetua a pritisla si k hrudi jeho zmackany klobuk, ktory bol polozeny vedla nositiek.

     “ Rychlo, zdvihnite nositka, dame ho dozadu na vykladacku,” zavelila Elizabeth Johnymu a jeho otcovi: “ Zavezieme ho k mniskam.”

     “ Elizabeth, blizi sa noc a su to dva dni cesty…” Johnyho otec skusil protestovat, ale jeden pohlad na jej tvar mu stacil, aby si  odovzdane vzdychol a zdvihol nositka. 

POKRACOVANIE NABUDUCE

WINDJANA A KOVBOJI CAST DRUHA

Perth, Western Australia & the Outback









1.


“Dnes, 5. Jula 1945, nas Ministersky Predseda Curtin po siestich mesiacoch neuspesneho boja s chorobou, zomrel vo svojej kancelarii na vypovedanie srdca…” 

Elizabeth prestala umyvat riady a rychlo pridala hlas na radiu: “Prestante robit hurhaj,” skrikla na Perpetuu a Windjana, ktori si robili ulohy na kuchynskom stole.

“O nasom zosnulom Ministerskom Predsedovi mozme v pravdivosti povedat, ze obetoval zivot za jeho krajinu. Bol to  pravy Australec.”

     “ Som ja pravy Australec?” Spytala sa nahle jej dcera, kym pomaly pokracovala v precvicovani pravopisu.

     “ Samozrejme,” Elizabeth pritakala stratenna v myslienkach.

     “ Ale on nie je,” Perpetua ceruzkou poukazala na Windjana, ktory sedel
oproti a ucil sa nasobilku.

      “ Co, ja som tu bol skor ako ty,” domorody chlapec sa nahle rozculil a hodil skolsku knizku do kuta: “ Moji predkovia tu prisli uz pred tisickami a tisickami rokov, moj otec mi ukazal kresby v jaskyni na nasom ostrove… ”

      “ Prvi domorodci sem prisli asi pred osem tisic rokmi cez Novu Guineu,
lebo bola vtedy spojena s Australiou, pozri…” Elizabeth zobrala zo stolicky vcerajsie noviny.

     “ To nie je pravda, my sme tu boli omnoho skor, mozno sto tisic rokov…” Windjana buchol do stola a jeho hrncek s cajom sa prevratil a polial jeho zosity.

     “ Davaj pozor,” Elizabeth rychlo skocila pre handru a zacala utierat stol.

     “ Ale pani Smithova mi povedala, ze vy nemate narok na nic, lebo nie ste ludia ako my…” Perpetua pokracovala.

     Ta tvoja pani Smithova je jedna velka biela krava,” Windjana zmietol vsetky skolske pomocky zo stola aj jeho hrncek s cajom a Perpetuine kakao pristalo na dlazke.

    “Mamiii, zase zuuuri,” Perpetua zacala fnukat a  beznadejne si cistila
Pravopisnu pisanku do jej sukne od kakaovych skvrn.

     “Windjana,” Elizabeth zacala k nemu hovorit, ale on uz sa je otocil chrbtom a vybehov von z dveri tak prudko, ze sietkove dvere skoro vyleteli z pantov.

    “Ja viem, co hovorim a pani Smithova je moja ucitelka,” Perpetua si somrala, ked zbierala poliate veci z dlazky: “Ved ani nemozeme chodit do tej istej skoly, on chodi k mniskam na prevychovu a ja chodim s bielimi…”

     “Uz tam ani nepachnem,” zakrical Windjana zvonku: “ Aj tak ma nic neucia okrem tych hlupych otcenasov a biju ma trstenicou.”

     “Windjana, vrat sa dnu, ” Elizabeth vysla za nim vonku a nasla ho sediet pod mangovnikom na ich malom zadnom dvore. Prisadla si bez slova k nemu a pozorovala ho.

Celo mal zachmurene a bez toho, aby sa na nu pozrel, skonstatoval: “Nikto ma uz k mniskam nedostane.”

    “Mnisky sa aj dnes na Teba stazovali, kopol si sestru Bernadetu do brucha…”

     “Zasluzila si to, nema ma rada ani ziadne domorode deti nema rada…
ja chcem ist lovit perly,” prvy krat sa na nu pozrel a jeho crty zjemneli: “Ako ma ucili doma.”

     “Windjana, ty vies, ze Japonci neberu domorodcov do partie a Ty si stale
este mlady,” ked sa jeho celo znovu zachmurilo, rychlo dodala: “ Tu su domorodci velmi dobri v kroteni divych koni a zahanani dobytka, na farme na ktorej som vyrastala hladaju pomocnika, zajtra tam pojdeme.”

     “Nepojdem.” Windjana vstal, vyskocil a sadol si na plot chrbtom k nej.

Elizabeth sa oprela o plot vedla neho a rezolutne oznamila: “Ked ja mozem ist prosit za Teba na farmu, na ktorej som vyrastla a na ktoru mam uz zakazanny vstup, tak ty mozes skusit byt ‘cowboy’ na kratky cas a zarobit si na seba.”  Potom sa rychlo zvrtla na pate a  odkracala spat do domu.

     Pri dverach ju cakala Perpetua: “Uz sa nehneva, vsak nie?” Nez mohla Elizabeth odpovedat, jej dcera uhanala smerom k plotu: “Windjana, Windjana, co tam vidis a ja chcem ist na plot.”

Elizabeth sledovala ako jej pomohol vyliezt hore a ako tam sedeli vedla seba sledujuc luce zapadajuceho slnka miznut za domorodymi chatrcami pri rieke. Potom s povzdychom vosla dnu a skoncila umyvanie riadu.

      “Windjana nikam nepojde.” Perpetua vosla do kuchyne a zastala si oproti Elizabeth.

      “Ak ho vezmu, tak zajtra odchadza, Perpetua, je cas aby si zarobil vlastne peniaze, na farme bude pracovat za stravu a ubytovanie a mozno ak bude sikovny, tak dostane aj male vreckove…”
    
    “Ja nechcem aby odisiel, je to moj brat,” Perpetua dupla nohou, ale tentokrat Elizabeth nevenovala pozornost a pokracovala: “Z tych drobnych,co zarobim na portretoch ledva my dve vyzijeme a ja ani mnisky nanho nestacime…”

     “Povedz Windjana, ze nikam nepojdes, povedz,” Perpetua sa naraz k nemu otocila, ked ho zbadala otvarat dvere. Ale on iba presiel mlcky okolo nich a lahol si na verande do jeho visutej siete.

Rano ked vyslo slnko Elizabeth ho nasla sediet na plote s rolovanou dekou a batozkom siat, ktore mu kupila. Jeho zachmureny pohlad je napovedal, ze je pripraveny na cestu. Perpetua este spala. Nastastie, pomyslela si Elizabeth.
Ako kracali okolo domorodych chatrci smerom do busi, Windjana pohladkal psov, ktori ich prisli onuchat. Zakyval nahym detom, ktore ich okunavo sledovali spoza rohu posledneho obydlia.

     “Aj tieto zoberu od rodicov a daju mniskam do prevychovy, co myslis?” Otocil sa nahle na Elizabeth.

     “ Urcite, ked budu vacsie,” jeho pohlad sa znovu zachmuril, tak rychlo pokracovala: “ Ja viem, co si myslis, Windjana a viem, ze mnisky su na Vas velmi prisne aby Vas priviedli na cestu boziu, ale nas Ministersky predseda sa rozhodol, ze vsetky deti tu budu vediet Anglicky ako vies aj ty teraz…a naucia sa vsetko, co vedia bieli…”

     “Ale teraz, ked Curtin zomrel, tak mozno vratia vsetky tie deti co strazia mnisky rodicom…”

      “To nie je take jednoduche, Windjana, a ja nemyslim, ze nas novy Ministersky Predseda…”

      “Takze kedy uvidia znovu svojich rodicov ?”

      “Myslim, ze nikdy,” vzdychla si Elizabeth, nasa vlada ani mnisky nechcu, aby ich rodicia mali na nich zly vplyv, vacsinnou ich zobrali z dalekych kmenov a ich rodicia ani nevedia, kde su. Deti sa medzi sebou nemozu rozpravat v ich jazykoch, lebo kazdy rozprava inym narecim, tak po case zabudnu.”

     “To viem, nerozumel som nikomu z deti tam, ani tymto tu nerozumiem, iba ak rozpravaju Anglicky, ale to rozpravaju iba s bielymi.”
Windjana sa otocil smerom k miznucej osade pri rieke: “Su ini, ako boli nasi ludia, maju ine zvyky.”

      “Musi to byt pre Teba tazke, oni Ta nezoberu medzi seba, lebo nie si jednym z nich.”

     “Su na tom horsie ako ja,” skonstatoval Windjana a pridal do kroku.

     “Samozrejme su, ty mas predsa nas, Perpetuu a mna…pockaj, ved nevladzem za Tebou.” Elizabeth zastala, aby nacerpala dych. Den zacal byt horuci a cesta sa zakrutila do kopca. Este maju asi kilometer k najblizsej ceste, kde zastavia auto, co vozi zasoby na farmy.

Ked ho konecne dohonila, jeho tvar neodzrkadlovala nic, iba jeho vnutorny hnev. Elizabeth rozmyslala, kde sa stratil ten nezny chlapec, co tak mierumilovne spal v nemocnici pri ich prvom stretnuti.

     “Ani mnisky to s Tebou nemyslia zle, raz to zistis, chcu Ta len priviest ku krestanskej viere a naucit Ta citat a pisat, aby si raz zabudol co si bol a mohol zit medzi bielimi…” Windjuna vsak necakal aby povedala viac, otocil sa a cely zvysok cesty videla len jeho stihly chrbat miznut v dialke pred nou.

Windjana, Windjana, preco Ti nerozumiem?  Preco mi nechces rozumiet?

2.


     Obdobie dazdov skoncilo. Ked zaplavenne cesty trosku vyschnu, tak konecne Windjana pride ich znovu navstivit. Za cely minuly rok, co pracoval na jej byvalej farme ako pohanac dobytka prisiel iba raz. Perpetua sa nanho nemohla vynadivat, v karovanej koseli a v Akubra klobuku vyzeral naraz taky dospely, hoci mal iba strnast rokov. Jeho ramena zmocneli a jeho chodza zacala byt knisava od prehanania sa cely den na koni.
Zahrnuli ho otazkami, ale on len mlcky prikyvoval a jedol vsetko, co pred neho predlozili. Ked skoncil, odsunul tanier s vyrazom spokojnosti na jeho tmavej tvari, utrel si opakom ruky tvar a uz aj smeroval k jeho visutej sieti na verande. Vystrel sa tam s pozitkom a zalozil si Akubru na oci.
Perpetua hned vybehla za nim, sadla si na koniec siete a spustila plnna nadsenia jej monolog o vsetkom co sa stalo v Broome:

     “Predstav si, v ‘ Li cinskej restuaracii’ sa zase pobili Japonci a Malajci,
islo o nejake nestastie, co sa prihodilo na oceane pri loveni peral. Jeden z Japoncov zostal na dne a teraz v restauracii dobili jedneho Malajca. Nas policajt to nevedel vyriesit, tak ich zavrel do vazenia vsetkych…ze vraj nech im vychladnu hlavy, a predstav si…”

      “Urcite si si to divadlo nedala ujst.” Windjana si posunul klobuk z oci a so sibalskym vyrazom ju stipol do lakta.

      “Auch, Windjana to boli, pozri ako Ti stvrdli ruky,” Perpetua chytila jeho dlan a zlahka prechadzala po stvrdnutych mozoliach. Windjana ju rychlo odsunul prec a ona pokracovala: “Mama ma tam poslala pre veceru a nastastie sa to zomlelo prave v tom case, bola tam kopu divakov a stary Pek
ako vzdy dal peniaze na vitaza…”

Elizabeth utierajuc riady ich zamyslene pozorovala z okna. Perpetua jej este stale neodpustila, ze ho poslala prec a kazdy den sedela na plote a cakala ho, ze sa objavi na ceste z vnutrozemia. Horko tazko s nou prehodila par slov a teraz sa nevie zastavit…

     “A predstav si, Johny, vies ten syn vlastnika letneho kina, s ktorym si sa naposledy pobil, no predstav si, chodi okolo nasho domu skoro kazdy den…” Perpetua si popravila suknu a koketne sa na Windjana pozrela:
“V ich kine davaju teraz John Wayne, ale mama vravi, ze kino je pre nas zbytocny vydavok…”

     “Snad by si neprosila toho bieleho horenosa o volny listok?’ Windjana si naraz sadol a nasadil si klobuk prudko na hlavu: “Taky rozmaznanec, mysli si, ze mu patri svet, zato, ze raz zdedi kino.”

     “Nahodou, kazdy den po skole musi vykladat stolicky a kontrolovat listky a sniva byt lovcom peral, ako ty, ” Perpetua sa sprisahanecky nanho pozrela a zasepkala mu do ucha: “Minuly tyzden sme namiesto skoly isli do pristavu pozriet perlarske lode, ale nepovedz to mame.”

     “Ty zradkyna,” Windjana vyskocil zo siete az sa prevratila a Perpetua skoncila na zemi.

      “Mama, mama, on ma zhodil, ja nie som zradkyna, povedz mu…” Perpetua pribehla za nou drziac si sinku na hlave.

Elizabeth si privinula placucu Perpetuu k sebe a cez okno sledovala ako Windjana nazlostene buchol vratkami a uz sa zenie dole k pristavu.

     “Samozrejme, ze nie si zradkyna, on to tak nemysli, len nevie sa ovladat, ked ho nieco nazlosti,” tisila ju Elizabeth a v duchu sa ubezpecila, ze bolo dobre, ze ho poslala prec.

Ked si Elizabeth spomenula na jeho prvu navstevu, chmurna vraska jej pretala celo. V tu prvu noc marne cakali na jeho navrat, prisiel az pred obedom a smrdel alkoholom. Elizabeth si s hrozou uvedomila, ze na farme sa pri tvrdej chlapskej robote naucil aj pit. O chvilu za nim prisiel ich miestny policajt stazovat sa, ze niekoho jej chovanec zbil. Ak nezaplati, tak ho strci do basy, na tak dlho az tam scernie uplne. Windjana zacal vykrikovat, ze on nikoho nezbil, ale to nebolo prvy krat, co sa nanho niekto stazoval a ona vedela svoje. Dala policajtovi peniaze, ktore mala nasetrene na maliarske potreby a zbytok pobytu sa s Windjana nerozpravala.

Ale presiel dalsi rok a on uz urcite z tych bitiek vyrastol.

    
“Uz ide, uz ide,” pocula Perpetuu kricat z dveri.

Elizabeth si uhladila vlasy, prestrela na kuchynsky stol jeho oblubennu jahnacinu a specialny cinsky salat z Li restaurace. V duchu sa zahanbila nad neistotou, ktoru nahle pocitila.

Ked ho vzbadala hanblivo vstupit, zmoliac jeho Akubra klobuk v rukach, uvedomila si, ze nie je jedina, ktora sa tak citi a oblial ju pocit viny a neznosti.

     “Windjana, vitaj doma,” podisla k nemu a srdecne ho objala.

      “Zenieme tuto okolo dobytok na predaj, tak som len, ze ako sa mate a tuto Perpetua rastie ako z vody.”

      “Neviem kto rastie ako z vody, ved sa uz ani pod nase veraje nezmestis, len si akysi vychudnuty,” Elizabeth zlahka chytila jeho kostnate zapestie:
“No pod, sadni si k stolu, nech Ta aspon trosku vykrmime, kym si tu.”
    
      “Windjana, Windjana, nebudes tomu verit,” Perpetua vbehla do kuchyne ako vichor a rychlo si sadla oproti nemu pozorujuc ho ako hltavo je.

      “Perpetua, nechaj ho v klude najest,” Elizabeth pozrela na dceru karavo a potom sa obratila na Windjana a s laskavym hlasom ho napomenula: “Nie tak rychlo, ved ti to nikto nezoberie.”

Zrazu zazvonil telefon. Perpetua vzrusene podvihla sluchadlo a otociac sa im
chrbtom zacala donho sprisahanecky sepkat.

     “Nejedol som uz dva dni, zabludil som v busi, stratilo sa nam par kusov dobytka a zevraj to bola moja vina,” Windjana sa hanblivo usmial na Elizabeth a odlozil vidlicku.

     “To je hrozne,” Elizabeth sa naraz citila previnilo, podisla k nemu a pohladila ho jemne po chrbte, ale on sa uhol a tvar sa mu skrivila od bolesti.
Ked poodhalila golier na jeho koseli s hrozou si uvedomila, ze jeho chrbat je posiaty krvavo cervenymi ranami od bica.

     “To je dobre,” Windjana ju drsno odsunul a zapol si gombik na golieri, potom sa s usmevom otocil na Perpetuu, ktora zlozila sluchadlo a oci sa jej blyskali. “Co si zase vymyslela?”

     “V letnom kine ide dnes Australsky film, novy, tento rok ho natocili, je o Tebe, teda o farmaroch a ich pomocnikoch s dobytkom…”

      “Urcite nie o mne,” Windjana sa hanblivo pousmial, ale Perpetua uz utekala do svojej izby.

     “Mam zadarmo tri listky, o hodinu budte pripraveni,”  poculi ju kricat z chodby a o chvilu sa objavila s dvoma parmi siat: “ Windjana, ktore si mam obliect?”

     “Co ja viem,” on len mykol plecom, ale ked videl jej smutny vyraz, dodal: “ Myslim, ze tie modre pojdu pekne k Tvojim plavym vlasom.”

Elizabeth nanho zmurkla: “ Zachranil si ma, Windjana, ide jej na desiaty rok, ale paradi sa viac ako ja.” A predlozila pred neho Australsky syrovy kolac s kopou zmrzliny a slahacky.

Sledovala ho ako sa s chutou do toho pustil a naraz mala chut ho nakreslit. Zaskocila si do svojej izby pre skicar a uhlik a kym dopil caj, jeho portret bol hotovy.
Kriticky chvilu kresbu pozorovala, nebola spokojna s ocami. Ako ma len s par tahmi odzkadlit vsetko co sa v nich skryva: neznost a krutost, smutok a sila.

     “Aby si si pamatal, ako si vyzeral, ked si mal patnast.” Elizabeth sa
nakoniec vzdala a do rohu napisala jeho meno a rok 1946. Polozila obrazok pred neho a on sa nanho mlcky dival.

     “Co to tu mate?” Perpetua naraz vosla a zobrala portret zo stola: “To sa Ti vydarilo, mama, to je naozaj on, mozem si to nechat?”

     “Perpetua, ja som to nakreslila prenho,” Elizabeth unavene protestovala.

     “Nechaj si to, aspon na mna nezabudnes,” Winjana sa smutne usmial a Elizabeth len pokyvala plecami, ked Perpetua s vyskotom utekala spat do svojej izby: “ Zavesim si Ta nad svoju postel a budem sa na Teba pozerat kazdy den.”

Navsteva kina nebol nakoniec az taky dobry napad. Hned pri hlavnom vchode na nich biela smotanka z Broome zazerala, lebo vchod pre domorodcov bol zozadu. Johny, na velke prosenie Perpetui, ich usadil spolu dopredu, ale ked prechadzal okolo Windjana, tak sa pohrdlivo uskrnol a to uz Windjana nevydrzal a chytil ho za golier: “Neuskieraj sa, ak nechces prist o predne zuby.”

     “Pusti ho Windjana, prosim,” Elizabeth ho chytila jemne za rameno a on s povzdychom pustil golier a sadol si.

Johny prevratil oci, pomaly si napravil golier a otocil sa smerom k Perpetui:
“Ked ho otec zbada z premietacej miestnosti tak to schytam, povedz mu nech nevyskakuje, najlepsie by bolo, keby bol neviditelny.”

     “Neboj sa, on bude fajn,” a potom sa obratila k Windjana ktory hladel pred seba cely namosureny: “Pozri toto je John Wayne, nie je ohromny.”
Na platne sa objavili ukazky z Americkeho westernu.

     “Jeho kosela je nejaka moc biela, to v Amerike asi nepoznaju prach,” pokrcil Windjana plecami.

Australsky western uz bol v dobrej polovici a Windjana sa stale nepohodlne vrtel na stolicke, nakoniec zasepkal Elizabeth do ucha: “ Tito bieli sa len prechadzaju v jazdeckych cizmach v ich krasnych rezidenciach a stale len nieco rozpravaju, to nie je ozajstna farma”

     “To je len film, Windjana, nechces nam ist kupit limonadu, je tu teplo?”
Elizabeth mu dala drobne a on sa prikrcene pobral cez tmu k vychodu, kde bol stanok s obcerstvenim.

Na platne sa objavila dramaticka scena, kde mlady jazdec zachranil mladu damu na splasenom koni pred padom do rokliny.

      “Kde je Windjana, on by ma urcite tiez takto zachranil?” Perpetua sa spytavo otocila na Elizabeth.

     “Nemyslim, ze sa mu film paci, a tiez ziadny domorodci tam nevystupuju.” Elizabeth sa otocila a s uspokojenim zistila, ze sa pomaly blizi smerom k nim, opatrne drziac tri pohare v rukach.

Johny ho tiez sledoval zo stredu, kde stal pri skupine Japonskych lovcov peral.

     “Co tam robi ten cierny vpredu?” Jeden z nich sa nanho spytavo pozrel: “Nam tam nikdy nedovolis sediet, lebo to je iba pre bielych.”

     “To ty dovolis vo svojom kine?” Zaparal druhy. Johny prestupil nepohodlne z jednej nohy na druhu a potom dostal napad.

     “Pozerajte sa,” zmurkol na nich sibalsky a vytiahol z vrecka prak. Namieril ho pomaly na hlavu manzelky miestneho policajta a vystrelil.
Jej klobuk s ozdobnymi perami vyletel do vysky a pristal na zemi pred platnom. Vzapati nato zensky vykrik prerusil romanticke ticho na obrazovke, kde prave zachranena dama isla pobozkat hlavneho hrdinu. Ludia sa zacali obracat a vykrikovat. Platno zbelelo a svetla sa zazli.

    “Co sa deje?” vlastnik kina zisiel dolu z premietacej miestnosti a uz stal pri synovi, ktory rychlo schoval prak do vrecka.

    “To on, ten domorodec,” rychlo prstom ukazal na Windjana, ktory v prekvapeni stal pri stvrtej rade s poharmi malinovky v rukach.

    “Co tam ten cierny robi, ma predsa sediet na zemi vzadu,” vlastnik kina sa rychlo uberal k Windjana, ale policajt ho predbehol a zavalil mu taku pravackou, ze Windjana sa vystrel na zemi a malinovkova stava sa pomaly vsiakla do jeho kosele a sfarbila ju do cervena.

     “Vy ste ho zabili,” skrikla Perpetua a vrhla sa na Windjana este cela precitena z romantickej sceny.

     “Nic sa neboj, dievca, ti cierni vydrzia vsetko, tuto noc si polezi v cele
a mozno ho to nauci moresom a  nechcem ho viac vidiet sediet tu, jeho miesto je tam.” Prstom ukazal na ciernu masu domorodcov vzadu za plotom.

Na druhe rano ho Elizabeth prisla vyzdvihnut z cely a zaplati zanho poplatok. Ked ho doviedli, iba sa im vymkol z ruk a bez slova opustil policajnu budovu: “Ak Ta nabuduce prichytim pri nejakej lotrovine, tak si Ta tu necham tyzden.” Policajt za nim krical na ulicu.

     “Preco si to spravil?” Elizabeth sa nanho spytavo zadivala, ked ho konecne dobehla.

Ked neodpovedal, len si vzdychla a mlcky s nim kracala cez ulicu bielych.
Kyvnutim hlavy pozdravila skupinu postarsich zien, s ktorymi sa stretavala v kostole. Ich sustrastne pohlady, ktorymi ju obdarili, odzrkadlovali jej vlastnu naladu. Preco si len myslela, ze moze zachranit domorode dieta a dat mu domov?

Pri razcesti, kde stal ich maly domcek si Windjana vybral cestu veducu do vnutrozemia.

     “Windjana, stoj, nas dom je tuto,” chytila ho jemne za rukav ale on sa jej vytrhol a siel dalej.

Ked ho dobehla a zastavila mu cestu, len na nu mlcky pozrel, obisiel ju a pokracoval v ceste.

     “Tak, ked si myslis, ze je Ti na farme lepsie, tak tam mozes rovno aj zostat, ja mam dost problemov aj bez Teba,” Zakricala za nim a z oci jej vytriskly slzy. Citila sa naraz velmi osamotena.
Ked videla, ze sa neotoci, ale iba viac pridal do kroku, utekala do svojho domceka a tam z verandy sledovala jeho zhrbenu postavu miznut v dialke az kym z nej nezostala mala bodka.

Ked Perpetua prisla zo skoly, nasla ju este stale sediet na verande. Na jej nemu otazku v ociach, Elizabeth len potriasla hlavou a zahladela sa do zeme:
“Poslali prenho, potrebuju ho na farme, jeho zivot je teraz tam nie tu.”

     “Ale aj my ho potrebujeme, slubil, ze zostane cely tyzden, chceli sme ist do pristavu…on sa uz nechcel vratit na farmu, mama, naozaj, on mi to povedal.”

Elizabeth len mykla plecom a vstala uvarit nieco k veceri. V kuchyni si pustila radio aby prehlusila Perpetuine otazky. Dnes ju naozaj nema naladu pocuvat. Dneska nie.

                             POKRACOVANIE NABUDUCE

CIERNA PERLA Z BROOME

JUN – mesiac perly
AUSTRALSKY JUN – mesiac ciernej perly

‘ Perly prinasaju slzy’ tvrdili nasi predkovia, lebo si mysleli, ze su to slzy.
Staroveki Greci verili, ze su to slzy Bohyne Lasky, ktore stratila, ked sa prvy krat vynorila z mora. Podla Arabskej legendy su to slzy mesiaca a v starych Cinskych papyrusoch sa uvadza, ze su to dracie slzy.

 Napriek tomu si ich vsak nasi predkovia cenili viac ako zlato alebo diamanty a obchodovali s nimi uz pred 5 000 rokmi.
V starovekom Rime, iba zamozni a vysokopostaveni hodnostari mohli vlastnit perlu, ktora im mala zarucit dlhy zivot a zdravie. V renesancnom obdobi, ak si nebol slachtickeho povodu a nasli ta dotykat sa alebo nosit perlu, skoncil si v zalari.
V obdobi kriziackych vojen, rytieri pred bitkou si klakli pred kriz, aby si vymodlili vitazstvo a knazna im zavesila okolo krku zlatu retiazku s perlou,
ktora ich mala uchranit od smrtelneho zranenia.

I v modernych dobach, ked veci okolo nas stracaju ich mysticku hodnotu a skoro vsetko vratane dobreho mena, slachtickeho titulu alebo dnes ta vysoko cenenej popularity sa da kupit, vstup do klenotnictva s pravymi perlami Ta zavedie do ineho sveta. Vystavenne skromne po jednej na syto-modrych zamatovych vankusoch sa lesknu vo vsetkych odtienoch od preisvitno bielej, ruzovej az po…

    “ Vacsi lesk znamena vacsiu hodnotu,” poucuje ma s usmevom postarsi klenotnik. Som jedinny zakaznik v jeho obchode. Prave perly sa nekupuju kazdy den ani v tejto uspesnej komercnej dobe. Usluzne vyberie jeden z mnohych zamatovych vankusikov a s uctivym obdivom sa zahladi na vybrany exponat: “ Su symbolom citov, vody a zien…predstavuju vsetko krasne v co ludia chcu verit: statocne srdce a ciste svedomie, nevinnost a vieru. Su balzamom na dusu, pomozu Ti schladit city a najst stratennu harmoniu.”

Usmejem sa a viem, ze je cas opustit obchod. Jeho obchodnicka retorika, akokolvek sikovna nestaci na moju penazenku. Uz otvaram dvere, ked moj pohlad zachyti nezvycajnu perlu umiestnenu v sklennom trezore.

     “ Tieto perly su teraz najvzacnejsie, ja mam iba jednu,” klenotnik uz je pri trezore a kyva mi aby som prisla blizsie: “ Potapaci sa potapaju za pravymi perlami uz vsade na svete,, ale tieto su nase perly, pochadzaju zo severneho pobrezia Zapadnej Australie a to je jedine miesto kde ich mozes najst…”

     “ Ako sa vola to miesto, je to daleko?” Zvedavost mi neda a klenotnik sa unavene usmeje, ked si uvedomi, ze obchod mu dnes nevyjde.

     “ Broome, je to na sever od Perthu, iba jedna cesta tam vedie autostrada popri pobrezi, ale trva to dobre styri dni tam dosoferovat, lepsie je zobrat lietadlo,” kyvne mi rukou na rozlucku: “ Ale tiez uz aj tam sa rozmohli farmy na produkciu kultivovanych peral, taky ‘rubbish’, nie je nad pravu ciernu  perlu.”   

CIERNA PERLA Z BROOME
/Uvod/

     Ked sa mi po dlhom case podarilo konecne dostat do ‘perloveho centra’ Australie, privitali ma 40-tky horucavy, nekonecny roj much a cerveny prach, ktory pokryval cele mestecko, ktore sa zdalo ludoprazdne. Vsade, kde si dovidel stali rovnake charakteristicke Australske drevenne domceky so sirokymi verandami, mnohe s Azijskymi doplnkami a pismom. Iba jedna budova v strede bola impozatna, kamenna akoby tam ani nepatrila. Kedze, podla instrukcii som tam mala najst mojho sprievodcu, zaklopala som na impozatnu prednu branu s velkym napisom: Miestny Sud. Nikto sa vsak neozval. O chvilu sa z malych bocnych dveri vyrojil usmievavy chlapik s
Azijskymi ocami a kuceravymi vlasmi.

     “ Matsuri,” predstavil sa mi s uklonom: “ Ja som pravy predstavitel Broomu, moj otec bol Japonec, matka domorodkyna a mam aj Europskych predkov,” uskrnul sa a ukazal prstom na Miestny Sud: “ Tato budova je tu tiez omylom, Anglicania ju planovali v minulom storoci postavit ich dalsej kolonii, v Juznej Afrike, v pohori Kimberley, ale kedze my mame tiez Kimberley /pohorie okolo Broome sa tak vola/, kapitan lode si myslel, ze to ma odviezt sem.”

Po rychlom predstani sme rychlo nasadli do jeho terenneho auta, aby mi ukazal najnovsiu atrakciu. Pri pobreznysh skalach sme muesli cakat na odliv, ked miznuca voda odhalila stopy dinosaura, ktore tam zanechal pred 150 milionmi rokov.

     “ Matsuri, ale ja chcem vediet, ako sa  lovia prave perly,” zastavila som ho v jeho nadsennom vyklade.

    “ Moj bratranec stale lovi perly, zoberiem Ta na jeho farmu,” zmurkol na mna a uz sme sledovali cestu okolo pobrezia. O chvilu sme zastavili pri pobreznej Australskej vile. Stihly Japonec nas bez vahania zobral na jeho motorovy cln ukazat jeho perly.

Matsuri mi hrdo prekladal z ‘Pidgin’ Anglictiny / mnohi Australcania na severe rozpravaju miesaninou domorodej, azijskej a anglickej reci/, ked mi jeho Japonsky bratrance ukazoval musle s perlami, ktore vybral z jedneho z mnohych kosov v oceane.

     “ Ale toto nie su prave perly, Matsuri?” prerusila som jeho preklad.

Matsuri mi dal do ruky tri matne zltkaste perly ovalneho tvaru,  Trpezlivo mi vysvetloval, ze perla je vlastne ochranny obal, ktory morsky zivocich vytvori okolo kazdeho cudzieho elementu, ktory sa objavi v jeho musli.
Jeho bratranec lovi perlove musle a dodava do nich cast inej musle, ktore za 18 mesiacov morsky zivocich obali a on ich moze pozbierat z kosov a predat.
Toto nie je nova metoda, cinania ju vymysleli uz v 13 tom storoci.

     “ Tak tu lovia aj prave perly, alebo uz nie?” prerusila som ho znovu netrpezlivo.

     “ Zostalo par firiem, a vacsinna pravych peral sa vyvaza do Azie, cierne perly su vzacne a vo velkom dopyte. Prave perly sa teraz hlavne lovia na ostrovoch okolo.”

Cesta spat popri zasnivanych pieskovych plazach presla mlcky. Ja som bola sklamanna, ze som stale nenasla pravych lovcov peral a moj sprievodca…

Gumy na aute zrazu prudko zaskrpali na cervenej hline.  Matsuri vyskocil spoza volantu a uz sa predieral dolu skalnatou cestickou dolu  k oceanu.
 V polovici cesty sa otocil a kyvol mi ho nasledovat.

       “ Tu su tvoji pravi lovci peral,” Matsuri zrazu zastal naprostriedku sirokej plaze pokrytej hrobmi s japonskymi symbolmi a pisom. Na velkom ozdobnom stlpe bolo napisanne: “ Japonsky cintorin pre lovcov peral”.
     “ Tu je hrob mojho otca, a mojho deda a pradeda…” Moj sprievodca zrazu zmlkol a uctivo sa poklonil smerom k hrobom.

Az ked sme boli spat v aute zacal znovu rozpravat: “ Pred vojnou v Broome iba Japonci mali dovolenne lovit prave perly, lebo boli v tom najlepsi, nepouzivali ziadne pristroje ani ochranu a vydrzali pod vodou vynimocne dlho.
Nezostali vsak zit dlho, ak neskoncili tragickou smrtou v oceane tak zomreli pred styridsiatkou na zlyhanie srdca. A kvoli comu?  Oni iba lovili perly za babku a bieli vlastnici perlarskych lodi na tom bohatli a este viac klenotnici…KED VIDIM PRAVU PERLU, TAK VIDIM SMRT.  

Matsuri pomaly nastartoval a vracajuc sa pozdlz pobrezia do Broome, sledovala som par poslednych perlarskych lodi miznut v zapade slnke za obzorom.

Posledny den v Broome som sa rozhodla stravit v muzeu, bola tam vystava portretov domorodych obyvatelov z 1940 do 1960 od znamej vytvarnicky. Zastala som pred portretom smutneho asi desat rocneho domorodeho dievcata s nazvom: ‘ Sirota’.

     “ To som bola ja,” ozval sa za mnou hlas a ked som sa otocila zbadala som sedivu laskavu domorodkynu, ktora mi predala listky do muzea: “ Stala som jej modelom v ich krasnom rodinnom dome, vsade krystal a zamat...pamatam si to akoby to bolo vcera.” Pohladkala nezne obraz a pobrala sa spat k jej stolicke v rohu.

     “ Nevedela som, ze Elizabeth Durrack pochadzala odtialto?” Pobrala som za nou s otazkou.

    “ Durracks tu boli jedna z najbohatsich farmarskych rodin, pravdaze,
az kym ich sucho nepolozilo na lopatky,” usmiala sa domorodkyna rada, ze ma spolocnost. Okrem mna bol v muzeu iba par mladych studentov z Nemecka a ti sa nezdali velmi zhovorcivi. “ Podte, nieco Vam ukazem,” kyvla na mna, aby som ju naasledovala k sklennej vytrine so starymi rukopismi a novinami.

     “ V tychto novinach z rokov 50-tich sa pise nieco o ‘zahadnom zmiznuti ciernej perly nezvycajenej velkosti,” dychtivo som sa obratila na domorodkynu.
     “ To bola posledna perlova senzacia, ktoru nase mesto zazilo…ked som bola mala viac nez tristo perlarskych lodi stalo v pristave a po vojne sa zacali stracat…” Domorodkyna si vzdychla a potom vzrusene pokracovala:
“Ale potom nasli tu perlu,  a vsetko znovu ozilo nachvilu…”

     “ A potom?’

    “ A potom ta perla zahadne zmizla,” domorodkyna sa tajomne usmiala
odhalujuc chybajuce zuby:  “Vravi sa, ze jej dcera,” otocila sa smerom k vytvarnickinym portretom: “ Ze ona ju stale este ma, ale to su iba reci, ved Duracks stratili vsetko, boli na tom ako ja sirota…a za tu jednu perlu by si mohli kupit cele Kimberley.”

    “ Mozem si pozriet tento stary zosit, to vyzera ako dennik…”

    “ To je vyvtarnickin rukopis, napisala zivotopis o ich farme, velmi uspesny, bol aj sfilmovanny,” Domorodkyna otvorila sklo a podala mi zozltnutu knizku: “ Ale nic tam nie je o ciernej perle…”

       
CIERNA PERLA Z BROOME
/Poviedka/

1.

Praveke skaliste hory a nedozierne pastviny na brehoch sirokej rieky plnnej krokodilov, to je Kimberley, jedno z poslednych Australskych nepristupnych miest, kde vedie iba jedna cesta a o ktorom nikto nic nevie okrem domorodcov ….a farmarov s dobytkom.

Elizabeth sa kriticky zadivala na jej kresbu a potom na divoky vodopad medzi skalami a hustym zelenym porastom. Sklamane odhodila uhlik aj papier a zahladela sa do priezracnej vody pod vodopadom. Bez rozmyslania odhodila saty a skocila do vody. Citila nieco chladne prejst vedla jej nohy. Domorodci na ich farme jej prezradili, este ked bola dieta, ze tam zije staroveka ryba, ktora sem doplavala z mora pred milionmi rokov. Ocami bludila po lesklej hladine az jej oci zastali na tmavom otvore do jaskyne, ktory bol priamo nad vodou na druhom brehu. Tajomne miesto, kde domorodci maju ich ritualy. Vzdy ju tym strasili, zaujimave, ake su silne spomienky z detstva. Napriek stupajucej obednajsej horucave ju obliala triaska a rychlo vysla z vody. Obliekajuc si saty za cesty nervozne sa zacala  skriabat hore utesom spat domov.

Slnko zacalo palit nemilosrdne, pot sa z nej lial a citila hrozny smad kym sa jej podarilo vydriapat na vrch. Privitala ju nedozierna spalena cervena zem. Pamata si to ako dnes, vsade bola zelena pastvina plnna dobytka, ked sa lucila s touto farmou pred desiatimim rokmi pred cestou na jej vytuzenu Skolu Umenia v Melbourne.
Melbourne, vzdychla si v duchu, iny svet, desat uspesnych rokov tam stravila, mala aj vlastnu vystavu, a spoznala niekoho …

Zastavila sa na chvilu, aby si utrela pot z cela a predstavila si jej zasnivaneho umelca v elegantnej zelenej uniforme ako jej kyval posledny krat z vojenskej lode. Bolo to len pred styrmi rokmi, ale zda sa akoby odvtedy presla vecnost. Dostala par listov a par kresieb:  oci vytrestene od hrozy, grimasa na tvari mrtveho vojaka… Doteraz ju tie obrazky mataju. Kde sa stratil ten
citlivy snilko, ktory jej rano natrhal kyticu kvetov v zahrade a potom ich pol dna maloval?
A tento rok nasla jeho meno medzi padlymi na Krete.
Zdalo sa jej to take nezmyselne, ani nevedela kde Kreta je.
Zacala strhavat v zlosti ten plagat z 20 Maja 1941 z mestskej sudnej budovy, ked postarsia pani jej chytila ruku: “ Tvoj mily nie je jediny, co tam padol,
4 000 ich bolo a medzi nimi moji dvaja synovia.”
“ Tak naco tam vobec isli, ved to nie je nasa vojna!” Pamata si ako sa na nu rozkricala, ale ta pani sa len smutne dotkla pecate s Anglickou kralovnou
na plagate.
“ Ja som Irka a nie Anglicanka,” Elizabeth zakricala pani do ucha a ako bez duse utekala do jej maleho studia v Melbourne, kde rychlo zbalila kufre, chytila za ruku malu Perpetuu a…



“ Tu Nastastie nepocut o vojne, iba toto…” Smutne sa rozhliadla okolo seba.
Len cerveny prach, presne 5 000 kilometrov suchej zeme. Ich farma. V roku 1880 sem prisiel ich predok, prvy Durack. A tam dakde v dialke sa mihoce v tej nelutostnej palave ich bydlisko, dom, ktory on postavil.  Ako opatrne kracala po tej popukanej kore setriac si sily, predstavovala si jej otca ako teraz sedi zhrbenny v jeho prekrasnej studovni a caka…na koniec. On, taky hrdy farmar s dobytkom, sklamany, ze nema dedica, iba dve dcery. A teraz mu doviedla este vnucku.







 2.

Bol den po pohrebe. Zvony na Irskom katolickom kostole zvolavali na ranajsiu modlitbu. Zo svojho klastorneho okna videla mnisky v bielych habitoch viest zastup domorodych deti do kostola. Obloha bola tmava, palmy sa divoko krutili v zdvihajucom sa vetre. Okna vrzgali na blizkej
detskej ubytovni aj vedlajsej nemocnici. Zdialky zacula spev sestry Bernadety.

Pristupila k druhej posteli a dotkla sa zlahka lica svojej dcery: “ Perpetua, stavaj, skola sa zacina.”

Pred kostolom pobozkala na celo svoju dceru  a drziac kresliarske potreby pevne pod pazuchou pobrala sa za spevom.

     “ Dobre rano, sestra Bernadeta, mozem Ta kreslit ako krmis sliepky?”

     “ Ak si myslis, ze postarsia okruhla mniska so sliepkami je tvoj najlepsi
motiv, tak si posluz, ale neviem, ci sa s tym budes moct pochvalit na tvojej
vystave v Melbourne?” Zasmiala sa dobrosrdecne Bernadeta kym velkymi priehrstami hadzala zrno volne pasucim sa sliepkam okolo klastora.

     “ Ja sa uz nevratim do Melbourne,” Elizabeth odvetila potichu.

     “ To je mi novina,” mniska polozila vedro s krmivom na zem  a pristupila
k Elizabeth: “ Dieta moje, vies, ze u nas mozes zostat dokedy chces, vzdy si
tu bola vitana, ale teraz ked nas Tvoj otec tak tragicky opustil…” Bernadeta sa rychlo prekrizovala.

Elizabeth sa roztriasla hoci vietor sa utisil a namiesto vysnivanneho dazda,
znovu vyslo palive slnko. Z oci jej vyhrkli slzy ked si spomenula na otca vystreteho na doskach v kostole, s klobukom na hlave, aby nikto nevidel jeho prestrelennu hlavu. Samovrazda nie je nieco, co katolici beru zlahka.

    “ No, no,” mniska objala Elizabeth: “ Farma je predanna, tam uz nemozes ist, najlepsie Ti je ist spat, kde z Teba moze byt slavna umelkyna…a tiez vies, tu kazdy kazdeho pozna…” Bernadeta sa nahle zastavila nevediac ako pokracovat.

    “ No a?” Zatvarila sa Elizabeth nevinne, aj ked vedela kde mniska mieri,
rada niekedy tyrala tieto nevinne duse, ktorych zivot sa nezmenil od roku 1907, kedy sem prvykrat prisli.

Ale sestra Bernadeta ju prekvapila: “ Nech mi Boh odpusti, ty vies co myslim, nevydata s dietatom, miestna smotanka Ta roznesie v zuboch a nepomoze Ti ani, ze si Durack.”

     “ Myslim, sestra Bernadeta, “ Zasmiala sa dobrosrdecne Elizabeth: “ Ze dnes si budete musiet dat sedem otcenasov,” ale naraz zvaznela a chytila mnisku za ruku: “ Za ten rok, co som sa vratila som stratila vsetko, ale ja som tu doma, nedaleko od nasej farmy, aj ked tam nemozem ist…otec by to tak chcel.”


.

3.
Cas ukazal, ze mniska mala pravdu. Nedostala do prenajmu lepsi dom v strede stvrti bielych, len taky starsi drevenny domcek na rozcesti troch stvrti. Biela smotanka byvala nad nou, na kopci v priestrannych Australskych domoch. Na strane sa tahali uzke pestrofarebne domceky napratanne rodinkami pristahovalcov z Malajzie a Ciny. Aj uzke ulicky medzi nimi boli plnne, ludia tam varili, predavali tovar a opravovali vsetko, co si im doniesol. Exoticke vone Azijskej kuchyne sa niesli az k nim.

     “ Hmm,” Perpetua sa otocila na nu s rozziarenymi ocami, ako stali spolu na ich bielej drevenej verande: “ Citim Chang kuracie rezance a toto su koho domy?”

Nad Azijskym mraveniskom sa na morskom utese beleli jednoduche Japonske domceky.

     “ Tam byvaju lovci peral.”
    
     “ Aj ja budem raz lovit perly!” Oznamila jej Perpetua rezolutne.

      “ To zeny nerobia,” Elizabeth ju pohladila jemne po vlasoch, cudujuc sa kde sa v tych zasnivanych ociach berie taka rezolutnost.

     “ A robia, ” dupla jej patrocna dcera nozkou : “ Ty si vcera kreslila Malajzanku u nas a ona mi povedala, ze je lovkyna peral.”

     “ Ale nie biele zeny.” 

     “ Tak ja budem prva,” vystrcila jej dcera bojovne bradu a Elizabeth videla na sekundu pred sebou stat miniaturu jej otca.

     “ Vies kto byva tam?” chytila dceru do narucia a otocila ju opacnym smerom. Museli si zaclonit oci proti zapadajucemu slnku, ktore sa odrazalo od priezracnej hladiny oceanu a ked sa zahladeli smerom do vnutrozemia, tam v dialke okolo vyschnutej rieky stali chatrce z konarov a listia.

     “ To su len cierni domorodci, pani Smith povedala, ze tam sa ani nemam pozerat, lebo aj ja som lepsia ako oni.”

     “ Ako tak mozes rozpravat Perpetua, chodis s nimi predsa do Nedelnej skoly a su to tvoji kamatati.” Elizabeth sa nahle rozculila a pustila Perpetuu na zem.

     “ Takze nie som lepsia ako oni, lebo nemam otca, vsak?” Perpetua sa nahle otocila a necakajuc na odpoved utekala dnu.

Elizabeth stala zadumana na verande, ked hlasne buchnutie sietkovych dveri ju prebralo zo soku. Uvedomila si nahle, ze je doma, ale byva na priecesti.  Nikam uplne nepatri. Neprekazalo jej to velmi a mozno jej to aj pomohlo preniknut do kazdej skupiny, lebo vsetci ju volali kreslit ich portrety, aj ked nie vsetci dobre platili.
Lenze kde bude patrit Perpetua?

4.


Vojna prisla nakoniec aj do Broome. Tu burlivu noc roku 1942 Elizabeth nikdy nezabudne. Bolo po polnoci, ked sa zobudila na burlive dunenie oceanu. Okenice na ich spalni sa same nasilne otvorili a a jej vcerajzie kresby virili v studenom vetre. Zrazu zahrmelo. Rychlo vstala zavriet okna a oci sa jej hrozou rozsirili. Obrovsky blesk pretal divoky ocean
a odhalil krvavocervenu oblohu a masy vody ktore sa valili na pobrezie. Palmy sa bezmocne ohybali vo vetre a v nahlej vodnej spusti.

     “ Vyzera to na cyclon, ale nie je este sezona, Perpetua vstavaj, mozno budeme musiet ist do pristresku,” zacala mykat spiacou dcerou a balit nevyhnutne veci, ked znovu zadunelo a v Azijskom susedstve zacalo horiet par domov. Zadunelo znovu a velky vybuch nad nimi ju zhodil z noh.

     “ To nie je burka, mami, co to je?” Jej dcera si zrazu sadla v posteli  pretierajuc si oci.

Rychlo vstala, bez vysvetlenia chytila dceru do narucia a utekala von.
Vonku ich prebrala zo soku vodna spust, ktora sa liala z cierneho neba. Ludia okolo nich behali vsetkymi smermi, panicky kricali ich vystrasene tvare sa odrazali v dohasinajucej ziare zhorenych domov v susedstve. Zrazu ju prekvapil nezvycajny rachot zhora a par vojenskych lietadiel im preletelo ponad hlavou. O chvilu nasledoval vybuch a par domov v bielej stvrti vzblklo v plamenoch.

     “ Japonci nas napadli,” niekto zakrical a vsetci zacali utekat panicky k oceanu, co najdalej od padajucich domov.

 Na pobrezi nebolo vidno ani na krok, dazd ich nemilosrdne slahal a prudky vietor zhadzoval z noh. Ohlusujuci nebezpecny ocean prehlusil vsetky zvuky. Naraz Elizabeth zakopla o nieco vlhke na piesku a Perpetua sa jej sklzla z ruk. Zohla sa a dotkla sa latky. Blesk na sekundu osvetlil pobrezie
posiate utopencami. Videla ludi ako ona zakopavat o nehybne postavy a vzdzychat v uzase. Otocila mrtvolu pred nou a zbadala tvar mladej zeny, domorodkyne podla oblecenia asi z blizkych ostrovov.
     “ Perpetua!” Skrikla v panike a v miznucom svetle sa snazila rozoznat malu postavu jej dcery. V poslednom zablesku sa jej zdalo, ze ju videla cupiet pri jednom z utopencov nedaleko.

V nahlej tme sa predierala tym smerom a stale kricala: “ Perpetua, Perpetua…”

     “ Tato mrtvola zije, mami, a je to chlapec,” jej dcera kludne skonstatovala, ked ju konecne chytila do narucia.

     “ Pod, musime ist dalej,” pokusala sa vstat, ale dcera sa jej vymkla z ruk a sadla si spat k nehybnej malej postave.

     “ On je zivy, otvoril na mna oci, ja ho chcem…”

     “ Perpetua,” Elizabeth zasepkala v zufalstve a naraz citila ako ju opustaju vsetky sily.

Zrazu sa nad nimi objavila postava v bielom habite a Elizabeth sa zdalo, ze to prisiel pre nich anjel. Nez stratila vedomie videla sa nad nou sklanat laskavu tvar sestry Bernadety.

5.


Znamy zvuk kostolnych zvonov ju prebral z nepokojneho spanku. Ked otvorila oci a zistila, ze je v jej znamej skromnej izbicke, spokojne si vydychla.  Mnisky jej ju vzdy pridelia.
Kedy sem prisla prvy krat?  Mala asi osem, ked jej matka nahle zomrela a otec nevedel co s nou, tak ju doviedol sem. Odvtedy sa sem mnohokrat vratila, odist na chvilu od tvrdeho zivota na farme a otcovej zeleznej ruky…
A teraz farma je predata a otec uz tu nie…

     “ Perpetua? ” V panike sa zahladela na prazdnu neodoslannu postel oproti nej, rychlo sa obliekla a uz letela dlhou tmavou chodbou k schodistu. Kamenny klastor bol prazdny, aj v skromnej drevennej ubytovni boli len domorode deti aj to len tie najmensie.
Ked sa vsak blizila k drevenej nizkej budove nemocnice, prekvapil ju nezvycajny zhon a ruch. Vsetci boli tam a mali plnne ruky prace, mnisky,
vacsi domorodi chovanci, domorodci, ktori pomahali okolo klastora aj par neznamych bielych doktorov. Ako sa neskor dozvedela poslala ich armada. Ked vosla dnu, citila sa ako vo vojenskej nemocnici, zraneni ludia lezali vsade, na zemi, sedeli na stolickach… Spoznala tvare mnohych Azijskych a bielych susedov, ktori sa na nu chabo usmiali.
Oblial ju studenny pot pri spomienke na vcerajsiu noc a rychlo vysla na verandu. Horuce slnecne rano a nezmenene prostredie klastoru davalo klamna zdanie, ze sa nic neprihodilo.

     “ A co tu ty robis, krasavica?” Par zranenych fajciacich vojakov na nu kyvalo spoza rohu.

     “ Co sa vcera prihodilo na pobrezi?” Pristupila k nim a oprela sa o okenicu pri ich stole s cigaretami a hracimi kartami.

Vojaci neodpovedali len sa na nu dychtivo pozerali s ich stvrdnutymi unavenymi tvarami. Zrazu sa zapyrila a podvedome si uhladila vlasy aj  sytozlte saty bez rukavov, este stale vlhke a spinave od piesku. Mala iba 25 rokov, ale uz zabudla ako je to byt v strede muzskeho zaujmu.

     “ Toto je bozi dom, tu sa nefajci,” sestra Bernadeta sa objavila spoza rohu
a vytiahla najblizsiemu vojakovi cigaretu z ust : “ A tieto certove obrazky, moj ty Boze.”

     “ Aspon tu mate trosku veselo, sestra.” Zasmial sa jeden z nich a rychlo strcil karty do vrecka.

Ale mniska sa im uz otocila chrbtom a kriticky sa zahladela na Elizabeth:
    “ Ty lepsie urobis, ked ma budes nasledovat.”

Elizabeth mala co robit, aby za mniskou stacila. Presli cez prasny dvor do detskej sekcie nemocnice a tam v tmavom kute zbadala spat jej dceru na vojenskej deke.

     “ Nechcela od neho odist, tak sme jej prestreli tu,” Bernadeta potichu povedala a popravila jej prikryvku.

Elizabeth si cupla k spiacemu chlapcovi vedla jej dcery: “ Tak naozaj bol zivy!”

     “ Iba par sa nam ich podarilo zachranit, okolo 70 je este stale na plazi, potrebuju krestansky pohreb, ale este cakame, bude ich urcite viac
v oceane…” mniska znela naraz velmi unavene.

     “ A kto su to?” Elizabeth sa zahladela na jemne crty desatrocneho chlapca a bola si ista, ze to bola jeho mama, ktoru objavila prvu na plazi.

    “ Vsetko domorodci z prilahlych ostrovov, ktore Japonci zacali bombardovat uz pred tyzdnom, nasa armada ich zacala evaukovat, ale ako sa zda, neskoro…”

     “ Sestra Bernadeta, Tvoj pacient krvaca…” ozvalo sa zvonku a mniska sa rychlo prezehnala , zasustal jej biely habit, vrzli sietkove dvere a uz bola prec.

Elizabeth ticho sedela pozorujuc ako sa chlapcove leskle kucerave vlase a dlhe mihalnice jemne chveju v rytmickom dychu. Bude z neho krasavec, ked vyrastie, dobre, ze sa toho dozil. Povedala si v duchu, ale zrazu sa jej celo zachmurilo, kde skonci? Mnisky maju teraz plno, doviezli im dalsie domorode deti, ktore nasilne zobrali od rodicov…Toto je jedna vec s ktorou
s mniskami nesuhlasila, hlavne ked pocula nove deti tak lutostne v noci kricat za mamou, deti su vzdy lepsie s rodicmi aj za cenu, ze nebudu ‘scivilizovane’.

Naraz male rucky jej stisli hrdlo, Elizabeth sa otocila a silno objala Perpetuu: “Ty si mala pravdu, ty si ho zachranila.”

      “Vezmeme si ho domov, mami, vsak? A kym Elizabeth mohla protestovat tak rychlo pokracovala: “Vola sa ‘ Windjana’ a doma sa uz ucil lovit perly, to mi uz stihol povedat…”

     “ Perpetua, ja nemam dost prostriedkov ani nas dve uzivit…” Elizabeth sa ju snazila prerusit, ale jej dcera sa jej vymkla z narucia a sadla si vedla chlapcovej hlavy.

     “ Ked nemozem mat otca, tak budem mat aspon brata.” Perpetua rezolutne vystrcila bradu a Elizabeth uz vedela, co to znamena.

POKRACOVANIE NABUDUCE