Windjana v Korei Cast 5.

‘ Komunizmus sa blizi smerom k nam, minuly rok v Oktobri Cina padla a dnes, mili posluchaci, 25. Juna 1950 Komunisticka Severna Korea  napadla Juznu Koreu. Musime ich zastavit, nas ministersky predseda
Menzies je pripraveny poslat nasich statocnych vojakov na pomoc Amerike, ktora urcite zastavi tuto cervenu hrozbu…’

     “ Ach boze, dalsia vojna, nebolo toho uz dost,” vzdychla si Elizabeth a pokracovala v aranzovani kvetin na obyvackovom stole: “ Preco nasi vojaci zase musia obetovat zivoty v cudzej krajine?” Obratila sa s otazkou na jej muza, ktory sedel s uchom na radiu.

     “ Musime zastavit ten cerveny terror, inak pride az sem, sh, teraz pocuvaj, asi zvolaju povinnu vojensku sluzbu, ved nam nezostalo vela vojakov…” Johnyho otec sa otocil k nej s prstom na perach a potom znovu prilozil ucho k radiu.

     “ To nespravia, to nemozu,” Elizabeth sa hrozou otocila k nemu.

     “ To je vyborne, aspon sa dostanem z tohto nudneho kuta, prask, prask,”
Johny vletel do obyvacky, vyvalil sa do kresla pri otcovi a rukami predstieral strielanie z pusky.

     “ Jej, lebo uz iba na Teba cakaju, babatko,” Perpetua sa nanho pohrdlivo usmiala z obyvackovych dveri a potom sa otocila k mame: “ Idem von, je caj o piatej v mestskej hale.”

     “ Iba ak Ta Johny doprovodi, je to neskoro,” Elizabeth prehodila smerom k nej a potom zalomila rukami: “ Moja ananasova torta je v trube.” A nez mohla Perpetua protestovat zmizla v kuchyni.

Perpetua sa spytavo pozrela smerom k Johnymu, ktory ju narocky ignoroval.

     “ Johny, prosim, nie si babatko, urcite Ta zoberu, bude z Teba najlepsi vojak…”

Ale Johny na nu vyplazil jazyk a to uz Perpetua nevydrzala, vyzula si lodicku a zacala ho nahanat po obyvacke: “ Ty nespratnik, ty babatko…”

     “ Budte ticho, tu si clovek ani radio nemoze v klude pocuvat,” zahrmel Johnyho otec ale oni uz vybehli von.

     “ Co sa deje?” Elizabeth sa objavila v obyvackovych dverach s uterkou v rukach.

     “ Tak je, ako som povedal,” Johnyho otec sa na nu smutno usmial: “ Mozem zavriet kino, ked vsetci zivotaschopni chlapi zase zmiznu odtialto.”

     “ Paneboze, Johny,” Elizabeth nanho s hrozou pozrela.

     “ Povinna vojenska sluzba pre osemnastrocnych a starsich, zatial len na sest mesiacov,” jej muz si posuchal bradu: “ Ak tato Korejska zapletka nepotrva tri roky, tak Johny je mimo nebezpecenstva.

Vojna v Korei sice trvala tri roky, ale Johnyho otec mohol kludne spavat. Australia bola okrem Ameriky jedina krajina, ktora tam poslala vsetky svoje vojenske a civilne sily. Pocet padlych a zranenych bol taky velky, ze v poslednom roku tam zacali posielat len dobrovolnikov a profesionalnych vojakov. Napriek uspesnemu zastaveniu komunizmu, zavedenie povinnej vojenskej sluzby urobilo Menziho takym nepopularnym, ze ziaden ministersky predseda po nom sa tejto chulostivej temy viac nechytil.

2.


Zivot v Broome sa spomalil, senzaciu a zahadnom zmiznuti ciernej perly z pred nosa Broomskych hodnostarov vystriedali spravy o bliziacej sa Korejskej vojne. Perlarsky business sa zastavil, kedze vacsina perlarov odisla na vojenske cvicenia.
Perpetua casto cestou do skoly zastala v pristave, ktory naraz bol nezvycajne tichy. Presla Azijskou ulickou, kde zname cinske restauracie mali zatiahnute zaluzie a nikto nesedel vonku na ulici, s kym by sa mohla porozpravat.
V skole sa ucili iba o cervenej hrozbe komunizmu alebo opakovali stokrat pocute historie o statocnych Australskych dobrovolnikoch, ktore obetovali svoje zivoty v cudzich krajinach pocas prvej a druhej svetovej vojny. Perpetua to uz nemohla pocuvat. Po skole utekala rychlo domov a tam ju znovu cakali prazdne steny. Johny odisiel studovat do Melbourne a jej mama namiesto neho pomahala Johnyho otcovi v kine.
  
    “ Kitty, podme na pizzu, uz to tu nemozem vydrzat,” zavolala raz jednej z jej kamaratok po skole.

     “ Perpetua, pizza je zavreta,” Kitty jej smutno pripomenula do telefonu:“ Valenzio isiel na vojenske cvicenie, ale aj moj brat odisiel, moja mama je cela bez seba, radsej zostanem doma.”

     “ To je nuda,” Perpetua mrzuto zlozila telefon. Rozhodla sa ist za mamou do letneho kina.

     “ Tento film uz musi ist tisici krat,” Perpetua zastala pri stanku s obcerstvenim, kde jej mama balila pukance a jednym okom sledovala nahanacku kovbojov na velkom platne.

     “ Ty si vzdy mala rada Johna Wayna,” Elizabeth sa na nu usmiala a podala jej cukrovu vatu na palicke: “ Daj si pozor na saty, uz nove tak skoro nedostanes.”
   
     “ Hlupy John Wayne, Windjana je lepsi kovboj ako on,” Perpetua namrzene prehodila a s chutou sa pustila do sladkosti.

     “ Pss, ticho nepocujem film,” zrazu sa zo strednej rady ozval policajt, Perpetua horko tazko rozoznala jeho crty oproti tmavnucej oblohe.

     “ Perpetua, nemas rozum, nespominaj jeho meno,” Elizabeth sa nahla zo stanku a chytila ju za rameno: “ A este k tomu pred nim,” kyvla hlavou smerom k policajtovi. “ Ozaj pocula si o nom?”

     “ Nie,” Perpetua pokrutila smutne hlavou: “ Ale urcite sa skoro ukaze…”

     “ Dufam, ze nie, policajt len na to caka, kazdy druhy den sa ma pyta ci sa objavil,” Elizabeth si nervozne posuchala tvar: “ Pozri na tie mraky, asi sa spusti lejak a mozme to dnes zbalit v polovicke filmu, obdobie dazda prichadza akosi skor.”

     “ Neviem vobec na co ste to pustili,” Perpetua ukazala rukou na prazdne hladisko a hodila prazdnu palicku do kosa: “ Idem spat domov, mam este ulohu.”

     “ Perpetua, pockaj,” Elizabeth vysla zo stanku a spolu sa pobrali smerom k vychodu. Elizabeth jej otvorila zadnu branku pri ktorej stala skupina domorodych deti, bez slova im kyvla a oni rychlo vleteli dnu a sadli si k plotu odkial bolo vidno skoro cele platno.“ Windjana je mozno s nimi,” Elizabeth si povzdychla a nechala Perpetuu prejst von.

     “ Ty dobre vies, ze to nie je pravda,” Perpetua zastala za brankou a otocila sa k nej: “ On im nerozumie a oni nerozumeju jemu, kazdy kmen ma predsa iny jazyk a ine zvyky, co by tam robil?”

      “ Kdekolvek je, slub mi jedno,” Elizabeth vysla za nou a chytila ju za ruku: “ Ked sa objavi, vysvetlis mu, ze uz …” Zrazu si Elizabeth zahryzla do pery nevedia ako pokracovat.

      “ Ze uz nie sme jeho rodina? To mu nepoviem!” Perpetua vyhrazne vystrcila bradu.

      “ Ak tu perlu ukradol, tak ju vrati,” Elizabeth naraz nabrala dych: “ Ak som aj nic ine nedokazala ako jeho vychovavatelka tak na toto dozriem…”

Perpetua si vytrhla ruku z jej dlani a pobrala sa rychlo dolu ulicou. Za sebou pocula jej mamu buchnut brankou a jej rozhodny hlas sa ozyval dolu ulicou:“ Ja som mu chcela dobre, ale jemu nic nie je svate, nic, ja si uz nedam znicit moju reputaciu, kvoli nemu nie, ani moju ani mojho muza…”


3.


Tu noc Perpetua nemohla zaspat. Prvy dazd zimnej sezony klopal na okno.
V polosere nocnej lampy sa mihotali crty Windjanovej detskej tvare z obrazku nad postelou, ktory jej mama kedysi davno nakreslila. Kde len moze byt?  Moznoze sa skryva u mnisok? Nie, tie by ho vydali, ich katolicka viera im nedovoli klamat a vie, ze su velmi prisne k domorodym detom, aby ich naucili poriadku. A co jeho kamarati z pristavu? Nie, ti by ho prvi vydali, ved ukradnutie perly sa dotyka ich hrdosti…Zrazu ju premohla unava, zhasla lampu, zakutrila sa do prikryvky a zacala snivat o Windjanovi z detstva ked spolu sedeli na plote a snivali, ze raz vylovia najvacsiu perlu na svete…Windjana sa potopil prvy, za nim skocila do vody ona, sledovala jeho tazky potapacsky ubor miznut v hlbke, snazila sa ho sledovat, potapala sa hlbsie, hlbsie…az sa dostali k podmorskym utesom, kde boli prilepene musle, zacali ich zbierat…klop, klop, klop.
Jej sen sa zacal stracat, ale pravidelne klopkane neprestavalo. Prebrala sa a v tme otvorila oci. Klop. Klop. Klop. Studeny pot jej oblial telo. Palmy okolo ich domu sa knisali vo vetre a obtierali o strechu. Ten zvuk pozna. Ale teraz znovu ten neznamy zvuk a este silnejsi: KLOP, KLOP, KLOP. Pri okne sa mihla tmava postava. Perpetua sa striasla od strachu a vyskocila z postele, pomalicky sa posuvala popri stene k dveram. Mozno ich stihne otvorit a zburcovat mamu a otcima v spalni oproti. Uz drzi klucku…zrazu zacula znamy hlas, nechala dvere dverami a utekala k oknu. Plnny mesiac vysiel spoza mrakov a osvetlil vsetko.

     “ Windjana, konecne,” otvorila okenicu a zbadala ho skerit sa pod palmou oproti, husty jemny dazd sa trblietal na jeho kuceravych ciernych vlasoch a stekal v uzkych potocikoch dolu jeho zelenou uniformou. “ Pod rychlo dnu, kym sa nerozmocis.” Zakyvala nanho a on uz sa vyskriabal hore a oprasil sa od piesku naprostiedku jej izby.

    “ Trosku som si pospal na plazi, kym ma tento dazdisko nezobudil,” Jeho snehobiele zuby sa odrazali na jeho ciernej akosi plnsej a dospelejsej tvari. Ten hnevlivy, trucovity vyraz, ktory tak dobre poznala sa stratil.

     “ Tichsie, lebo zobudis mamu,” Perpetua sa naraz spamatala a rychlo pocuvala pri dverach, aby zistila, ci sa nic v dome nehybe.

     “ Elizabeth sa nejako skamaratila s tym pupkatym policajtom…” Windjana prehodil lezerne a vystrel sa cely aky bol na Perpetuinej posteli.

     “ Ty si pocul?” Perpetua sa nanho pozrela zahanbene. Mesiac sa znovu schoval za mraky a jeho tvar bola nastastie v sere.

     “ Stale premietate ten isty film v kine, co ten tvoj otcim nema peniaze na novy?” Windjanove biele zuby sa zaleskli z postele: “ Ako dlho som uz nespal v normalnej posteli, v kasarnach mame len spacaky na zemi…”

     “ Windjana, ty mas uniformu?” Perpetua si naraz vsimla: “ Nevedela som, ze aj domorodcov povolali.

     “ Na volenie sme im nie dost dobri, ale zda sa, ze ako vojaci im nevadime, potrebuju nas, tak je to.” Windjana hrdo nafukol hrud az sa medene gombiky na jeho sedozelenej uniforme zaligotali v mesacnom svite a zasalutoval poleziacky: “ Privatny Windjana z tretiej divizie Kralovskeho Australskeho regimentu sa hlasi na Vas povel.”

    “ To je vyborne, Windjana, vyzeras ako naozajstny vojak.” Zvyskla od radosti Perpetua: “ Pockaj, poviem to Kitty, ta nebude verit…”

Windjana naraz vyskocil z postele a hrozivo sa pred nou vytycil: “ Neopovaz sa niekomu spomenut, a najmenej tym tvojim uchichotanym klebetnym kamaratkam, ze si ma videla, rozumela si?”

     “ Ale, Windjana, Kitty je…”

     “ Perpetua!” Windjana si priblizil jeho tvar k jej a jeho oci sa familiarne hnevlivo zableskli.

Perpetua sa trucovito odvratila. Zase vyhral. Vsetky jej kamaratky maju aspon jedneho vojaka v rodine a teraz ma aj ona a nemoze im to ani spomenut, ake nespravodlive…

     “ Perpetua,” pocula jeho hlas, ale odmietla sa otocit: “ Perpetua, prestan trucovat, uz nie si male decko, pozri co pre Teba mam.”

     “ Ty hrozny…” Perpetua sa naraz otocila a chcela mu to vsetko vytmavit, ale naraz stratila hlas. Plnny mesiac ako na rozkaz znovu osvietil izbu. A ona ako v hypnoze sledovala ako sa velka cierna perla kyvala na zlatej retiazke medzi jeho prstami z jednej strany na druhu.
“ Ty si ju predsa…” Zacala, ale naraz sa jej v uzkosti stiahlo hrdlo.

      “ Toto je nasa perla, pamatas, vzdy sme snivali, ze ju vylovime,” Windjana sledoval s obdivom jej lesk: “ Najvacsiu perlu v Broome.”

     “ Windjana, ale…” Perpetua zacala este raz, ale hlas ju znovu sklamal.

Windjana si nevsimal jej hrozu, bez dalsieho otalania jej zapol retiazku s perlou okolo hrdla. Potom si ju prehliadol. Retiazka bola dlha a perla sa skryla v jej bielej nocnej koseli, co ho uspokojilo: “ Toto je tvoja perla,cokolvek sa stane, nikomu ju neukaz a nepredaj ju, akokolvek by Ti bolo zle v zivote, nepredaj ju, rozumies?”

Perpetua len pokyvala hlavou a v uzase ho sledovala, ako si napravil vojensky kabat, zapol vsetky gombiky a zasalutoval jej: “ Skoro rano odchadzame do Korei, aspon uvidim nieco ine ako smradlave byky a suchu bus.” S tymi slovami otvoril dosiroka okenicu, ticho preklzol cez okno a zmizol v ciernej tme.

Perpetua tam zostala stat, az kym ju vrznutie dveri neprebralo zo soku.

     “ Perpetua, si v poriadku?” Elizabeth vklzla dnu a chcela stuknut vypinacom, ked ju vystraseny Perpetuin hlas zastavil.

     “ Prosim Ta, nezazinaj,” Perpetua si pritiahla golier na nocnej koseli blizsie k hrdlu.

     “ Mas tu hroznu zimu, Perpetua, na co si si otvorila okno, uz horucavy skoncili,” Elizabeth pristupila k oknu a zavrela okenicu.

Perpetua vyuzila cas, ked sa jej otocila chrbtom a rychlo vklzla spat do postele, na vankusi pod licom ju skriabali zrniecka piesku.

Ked ju prisla Elizabeth skontrolovat iba potichu zamrmlala: “ Ja som v poriadku, mama, chod spat, to bol iba sen, jeden neobycajny sen.”

Only One River to Cross - an Australian Soldier Behind Enemy Lines in Korea

 

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovenski citatelia, po dlhej prestavke sa znovu ozyvam s pokracovanim 'Ciernej Perly'. Dufam, ze Vam po skonceni letnej dovolenkovej sezony, s nastupom dlhych zamracenych Jesennych dni, plnych melancholie a dazda pride nova poviedka vhod. Priblizi Vam vzdialene konciny, kde je skoro stale svieti slnko....kedze moja dusa tuzi po dobrodruzstve a vacnom putovani a objavovani, na mojom poslednom vylete som sa rozhodla peso nasledovat prud nasej Murray River skrytej v bushi...par zaberov z mojej cesty som pouzila v tejto poviedke...prijemne citane a prosim rozhlaste po susedovcov, ze nova poviedka je na svete...

CIERNA PERLA CAST STVRTA

Cierna Perla

    “ Moja perlarska lod vyhrala, ja som na nu stavil,” Windjana maval rukami a vyskakoval v pristave plnnom divakov.

    “ Hura, budeme mat na kolotoce, kolko si vyhral?” Perpetua zvyskla od radosti a sledovala ako sa vitazna perlarska lod hned po pristati naplnila ludmi, ktori gratulovali posadke.

     “ Chces predsa vidiet poulicny sprievod, aj tak potrebujem tieto peniaze…” Zamrmlal Windjana a uz sa predieral cez ludi smerom k vyhernym budkam.

    “ Zgrlos, Perlarsky festival trva cely tyzden, ak o tom nevies,” Hnala sa  za nim Perpetua a zrazu sa jej stratil v dave. “ Kde si?” Panicky sa otacala az znovu zbadala jeho krivkajucu postavu. Od toho nestastia na rodeu toto bol jeho prvy vylet z klastora.

Ked ho dobehla, videla ho stat zoci voci utleho Japonca. Volal sa ‘Zun Ti’ a bol najlepsi perlar v okoli. Bol Windjana len po plecia, ale jeho uhranive hrde oci hladeli na Windjana s pohrdanim.

      “ Zun Ti, prisli ste prvi, gratulujem, ja som to vedel, ste predsa najlepsi,” Windjana sa uklonil jeho smerom, ale Japonec sa uz uberal dalej. “ Zun Ti, viem, ze Ti lod nepatri, ale keby si sa za mna ty prihovoril, urcite by ma zobrali za lovca peral.” Windjana chytil Japonca za rukav, ale on sa mu vytrhol. Windjana dokrivkal pred neho a vychrlil zo seba:
“ Aspon na lod, budem vsetko robit, zosilnel som pri robote na farme, pozri?” Skrcil ruku v lakti a jeho svaly sa zaligotali v obednajsom horucom slnku. Japonec sa nanho posledny krat pohrdavo pozrel, odplul si jeho smerom a uz ho nebolo.

     “ Mame dalsi horuci September, ale aspon sa uz tie hlupe volby skoncili, mama nevedela koho volit, ale Johnyho otec jej povedal, nech zase voli Roberta Menzieho, vies ministerskeho predsedu, co sme mali predtym, lebo zevraj on da pozor aby sme neskoncili v komunizme, ako ta hlupa Cina tento rok a …” Perpetua kracala vedla neho a snazila sa ho prebrat z jeho chmurnych myslienok.

     “ Bud chvilu ticho, preco ma to ma trapit, domorodci predsa nemaju dovolene volit.” Osopil sa na nu zurivo a chytil si bolavu nohu.

     “ Ale si mi povedal, ze budu, pamatas na rodeu?” Perpetua sa zacala branit: “ Ten domorodec u Vas na farme, ten co bol taky dobry na bykovi, ten to predsa zariadi.”
     “ Nerozpravaj o veciach, ktorym nerozumies a ja sa uz aj tak na farmu nevratim.”

     “ Ale, Windjana, musis sa vratit dokoncit tuto sezonu, nevies co mama povedala, inak Ta spravca nevyplati, aj tak uz zuri, kolko si vymeskal, kvoli tomu zraneniu…”
Zrazu jej hlas prehlusilo oznamenie z amplionov, ktore boli namontovane na reklamnych autach: ‘ Nedajte si ujst tuto prilezitost,  pridte dnes vsetci do mestskej haly, je tam vystavenny dnesny ulovok z vitaznej perlarskej lode, najvacsia cierna perla na svete, najvacsia cierna perla ulovena v historii…nedajte…’ 

     “ Tu mas,” zrazu sa Windjana otocil k nej a strcil jej vyherny listok do ruky: “ Chod si vybrat vyhru a zober Johnyho na kolotoce, to ho potesi, aj tak sa niekde fuka, ze sme ho nezobrali.”

     “ Ale Windjana, ja chcem ist s Tebou…” Perpetua sa rozbehla za nim, ale on premohol krivkanie a stratil sa za rohom: “ Nech Ta cert zoberie, Windjana, ” nazlostena zastala, aby chytila dych a vratila sa pre vyhru.

2.

     Perpetua sa vratila s Johnym z kolotocov neskoro v noci a nezobudil ju ani nezvycajny ruch v ich novom dome. Na konci leta mala jej mama a Johnyho otec diskretnu svadbu u mnisok v kostole a potom sa nastahovali k nemu. Perpetui sa to sprvu nepacilo, ale naraz zistila, ze uz nikto sa jej nevysmieva, nikto na nu nepozera zdola. Ma bieleho otca, byva v bielej stvrti, patri medzi nich. Dostala vlastnu izbu a mohla chodit do kina kazdy den. Johny bol niekedy otravny, ako byvaju vsetci bratia, ale nikdy nemal zachvaty zurivosti ako Windjana. A Johnyho otec ju nechal na pokoji, volal ju srdiecko a povedal, ze jej vychova bude najlepsia v maminych rukach. Mama zahodila maliarske potreby pod postel, prestala pracovat vo fotoatelieri a cas zaplnala cajovymi posedeniami a klebetami ako vsetky biele damy v susedstve. Perpetua nad nou prevracala ocami, a volala ju ‘malomestiacka’, ale v duchu bola pre nu stastna. Ale Windjana to s nimi nemohol zdielat. To bola jedina podmienka, ktoru Johnyho otec mal. Windjana si musi najst svoj vlastny domov.
Windjana, preco jej ten zlostnik tak velmi chyba? Jeho portret zavesila vo svojej novej izbe na to iste cestne miesto a kazdy vecer sa s nim rozpravala. Lepsie ako v skutocnosti, lebo ich kratke rozhovory vacsinou skoncili hadkou.

     “ Perpetua, Perpetua, vstavaj, je tu policajt,” Elizabeth nou triasla az kym horko tazko neotvorila oci: “ Mama, este nie, este sa mi kruti hlava z kolotocov…”
     “ Kde si na ne vzala peniaze?” Elizabeth sa na nu oborila.

     “ Winjana mi ich dal,” Perpetua sa obranovala: “ Mama, ja som ich nechcela, naozaj, ja viem, ze nema nic, ale on ich vyhral a…"

     “ To uz vysvetlis policajtovi, rychlo sa oblec, je velmi netrpezlivy…”

     “ Co sa stalo, Windjana neukradol tie peniaze, ja to mozem dokazat…” Perpetua si rychlo prehodila saty cez hlavu.

     “ Dievca, kde ty zijes, cele mesto je hore nohami uz od vecera, cierna perla zmizla, je len dufam, ze v tom nema Windjana prsty.”

      “ On v tom nema prsty, ja to viem, citil sa zle, isiel spat k mniskam…”

     “ Tam nie je, tam uz boli,” Elizabeth si zrazu uhladila perfektne vyfukane vlasy: “ Boze moj, bolo nam to treba, ak Windjana …, ale nie urcite ho najdu na farme, prosila som ho aby sa tam vratil, nema aj tak kam ist…”

     “  Tam nie je, povedal mi, ze tam sa uz nikdy nevrati, ale potom kde je?”
Perpetua si zapla gombik na satach a spytavo sa pozrela na Elizabeth.

     “ To sa chce ten hrozny policajt spytat Teba.” 

POKRACOVANIE NABUDUCE...






Mili moji citatelia, rada sa tulam po vsetkych kutoch Australie, kde mi moje financie dovolia, auto, lod alebo obcas aj lietadlo dopravi a cas dovoli...ked som sa dostala do casti Australie, kde sa odohrava poviedka 'Ciernej Perly', moja dobrodruzna cesta za umeleckymi zabermi zacala...ktory dom, ktora plaz, ktora skala si pamata Windjana?

 

WINDJANA A CIERNY BYK CAST TRETIA

1.


Rok 1949 priniesol volby. Vykladne okna obchodikov boli polepene plagatmi s klokanom, ktoremu z vacku trcali volebne listky. Pocet Australcanov sa naraz zvysil na osem milionov a to len vdaka neustalemu prilivu pristahovalcov z povojnovej Europy. Poliaci, Juhoslovania, Cesi a Taliani zaplavili mesta a mestecka a odvsadial si pocul ich lamanu Anglictinu. Aj do Broomu zavitalo par pristahovaleckych rodin a tie Talianske. si na zlost Cinanov otvorili prve pizzerie.

     “ Mama, ideme s kamaratkami do Pizzerie na rohu, kazdy tam bude.” Perpetua jej zvycajne, po navrate zo skoly, oznamila, obliekla nove saty a uz jej nebolo.

Elizabeth si len vzdychla, vytiahla skicak a pustila sa nieco kreslit. Casto sa jej v mysli vybavila Windjana tvar. Od toho osudneho dna, ked ho vybrala z vaznice ho viac nevidela. Pokreslila kopu papierov,
ale jeho charakteristicky smutno-divoky vyraz oci uz viac nezachytila. Perpetua ho nespominala, ale jeho portret visel v jej izbe nad postelou a Elizabeth casto pocula cez zavrete dvere, ako sa s nim pred spanim rozprava.

Iba raz dostala nadej, ze sa o Windjana nieco dozvie. Do fotoatelieru, kde si teraz privyrabala retusovanim fotografii prisiel majitel farmy. Jej farmy. Ked ho prvy krat videla, nechcela verit, ze tento stuply, bledy Anglican v drahom obleku a striebornych okuliaroch bude vlastnit ich rodinnu farmu. Ked jej otec spachal samovrazdu, tak sa zaprisahala, ze nikdy s nim neprehovori. On reprezentoval vsekto, co jej tazko pracujuci Irsky otec nenavidel.
Starost o Windjana ju prinutila porusit slub. Pamata si ako dnes, ako ho isla poprosit, aby zobral Windjana ako pomocnika s dobytkom za jedlo a noclah. Bala sa ako znesie ten pohlad nanho. Predstavila si ho v otcovej kancelarii a oblial ju pot. Za jej otcovym mahogonovym stolom vsak stal statny Australec s drsnou upracovanou tvarou oslahanou slnkom:

     “ Ja som tu zodpovedny za chod farmy, nas pan nema sajnu ako farma funguje a vacsinu casu tu ani nie je,” Spravca mavol rukou a odplul si na drahy perzsky koberec.

Elizabeth sa otocila na odchod, ale on ju zdrapol za rukav: “ Hej, nie tak zhurta, povedal mi, ze ak sa ukazete tak Vam mam vyjst v ustrety.”

Mlcky ukazala na Windjana, lebo slzy sa jej tisli do oci a myslela, ze odpadne, ked dlhsie zostane obkolesena otcovymi vecami. Vsetko vyzeralo presne tak, ako si to pamatala z detstva.

Spravca si Windjana pozorne pozrel a sucho skonstatoval: “ Trosku casu a bude z neho pomocnik s dobytkom ako lusk.” Bez dalsieho otalania kyvol Elizabeth na rozlucku a Windjana postrcil pred sebou von z dveri.

Elizabeht opustila farmu najrychlejsie ako vedela a nikdy sa tam nevratila.
Casto sa jej zjavili pre ocami Windjana jazvy na chrbte a bojovola s myslienkou tam ist, ale teraz majitel je tu v ich atelieri.

Z jej miestnosti kde pracovala videla do atelieru. Pohrdlivy usmev jej hral perach, ked videla ako jej sef, postarsi fotomajster pomaha majitelovi si sadnut na figurinu vypchateho kona. Za nim vystavil velke kulisy na ktorych bol namalovany dobytok pasuci sa v busi. Figuriny stojacich klokanov obkolesovali kona s jazdcom. Fotomajster vychvaloval majitelovu hrdu pozu a zacal ho fotit z kazdej strany. Zostarol od casu, ked ho videla prvy krat, ale bol to ten isty stuply, bledy chlapik, len teraz mu male brusko vystupovalo z jeho perfektne usiteho obleku.
Ked sa po hodine posuvania kulis a kona, fotograficka hodina skoncila, majitel jej farmy tenkym hlasom vychvaloval fotomajstrovu sikovnost a ako sa jeho farma bude v Anglicku pacit.
Predtym nez stacil vyjst z dveri do cakajuceho auta, Elizabeth mu zastavila cestu.
Ked sa na nu spytavo pozrel, rychlo zacala: “ Ja som Durack, Elizabeth, dcera byvaleho majitela Vasej farmy.”

     “ Ah, Elizabeth, uz by som Vas nepoznal, boli ste dievca, ked som Vas videl naposledy,” Galantne sa chytil klobuka: “Spravca povedal, ze ste ma predsa boli navstivit, mozte byt stastna, ze tam uz nezijete, tie muchy a prach, aj ked,” naraz si hrdo napravil golier na koseli: “ Musim povedat, ze pod mojim velenim farma vynasa, bohatneme, pani Durack, bohatneme.”

     “ Mate len stastie, ze neprislo dalsie velke sucho to je cele,” Elizabeth sa rozpalila od hnevu, ale potom si uvedomila preco ho zastavila: “ Chcela som sa spytat na mojho chovanca, ktoreho som Vam dala do sluzieb, Windjana je jeho meno, je to domorodec a…”

     “ Cierny, neverili by ste aki su ti cierni,” prerusil ju majitel: “ Ako tento moj kabat, naozaj, spravca povedal, ze ich musim obcas ist pozriet, akoze pozdvihnut moralku, lebo sa buria, nebudete tomu verit Elizabeth, odmietaju pracovat, ale moj spravca ich da do laty, co by som si bez neho pocal…”

     “ Windjana je mlady, ide mu iba na osemnasty rok,” Elizabeth naraz ho prerusila so strachom v hlase.

     “ Osemnast, hm, mam jednu novu domorodkynu toho veku v dome, nastastie, nie je az taka cierna, upratuje dobre aj ostatne veci robi dobre…” Majitel sa zacal chichotat a Elizabeth sa v hanbe otocila a zmizla v jej  tmavej pracovni.

2.

     “ V Derby bude rodeo na buduci vikend,” oznamila jej Perpetua raz pri ranajkach: “ Johny mi povedal, ze nas jeho otec zoberie, ak budeme chciet,podme mama, prosim, urcite tam bude Windjana,” zrazu odsunula prazdny tanier a objala Elizabeth ako uz davno nie: “ Prosim, mama, uz sme ho nevideli tak davno.

Derby bolo neoficialne hlavne mestecko Kimberley pohoria a stare nakladne auticko Johnyho otca ich nadhadzovalo na hrbolatych prasnych cestach. Pri kazdej kaluzi, ktore zostali z obdobia dazdov, museli vystupit a tlacit.
Prespali noc pri sirokej rieke plnnej krokodilov a hoci Perpetua s mamou mali vyhodu spat v aute, pri kazdom suchote sa zobudili a casto zbadali zlte oci sa blystat v nocnej tme.
Do kovbojskeho mestecka prisli zablateni az po usi a ofukani cervenym prachom. Zapadli tam vyborne, lebo vsetci okolo nich vyzerali presne tak isto. Zastavili sa v prvej pumpe na benzin a obcerstvenie a potom sa pomalicky posuvali cez male prasne vnutrozemske mestecko so sirokymi verandami, ktore bolo plnne miestnych farmarov a ich pomocnikov na konoch v tomto obdobi.

Na konci mestecka bola postavenna velka ohrada s malymi ohradami okolo, kde drzali kone a byky pripravenne na sutaz. Vedla ohrad bol nespocetny pocet stankov s obcerstvenim a hlavne s alkoholom. Vsade dookola boli stany, kone a auta plnne ludi, ktori sem prisli kempovat ako kazdy rok.
Konecne si aj oni nasli volne miesto, zaparkovali a zacali sa predierat cez ten pestrofarebny zhon a ruch. Bolo uz poludnie, vzduch bol horuci a slnko palilo ostosest.

     “ Podme,” Perpetua sa netrpezlivo stavala na spicky aby cez nespocetne klobuky videla, ktorym smerom je hlavna arena. Ked sa vsak otocila spat, tak si uvedomila, ze Johnyho otec a jej mama zostali pozadu a nieco si suskaju. Zrazu sa jej mama rozosmiala a prihladila si vlasy pod novym klobukom. Taku rozziarenu ju uz davno nevidela.

    “ Mama,” Perpetua na nu hlasno zakricala cez dav, ale Johnyho otec len jej zakyval a zakrical spat: “ Len chodte dopredu s Johnym, srdiecko, my Vas najdeme.”

     “ Johny,” zakricala Perpetua a obzerala sa dookola, kde by mohol byt.

    “ Pozri co dokazem,” pocula ho kricat spat a ked sa otocila, videla ho nadskakovat na mechanickom bykovi, ktoreho ho tam postavili pre deti ako atrakciu.

    “ Babatko,” zamavala mu pohrdlivo a sledovala dav ludi, ktori smeroval k hlavnej arene.

      “ Auch,” skrikla, ked sa dotkla rozhorucenej tyci okolo hlavnej areny, kde uz nejaky odvazny farmarsky pomocnik skakal na rozdivocenom bykovi.

     “ Toto nie je pre slecinky, srdiecko,” zaskeril sa na nu postarsi farmar v karovanej koseli a klobuku a pokracoval v povzbudzovani odvazlivca: “ Do toho, Smithy, daj mu zabrat, zraz ho k zemi…”

Perpetua mu za chrbtom vyplazila jazyk a predierala sa popri tyci dalej k hlavnemu vchodu, kde par domorodcov drzalo na silnych povrazoch v zavretej klietke rozzureneho byka pripravenneho pre dalsie kolo.

     “ Nevideli ste Windjana?” Zakricala na nich, ale oni jej nevenovali pozornost.

Beznadejne sa zacala obzerat. Zbadala jednu skupinu mladych domorodcov krmit kone.

     “ Windjana,” zakricala zrazu na jedneho, ktory bol otoceny chrbtom k nej, jeho stihla vysoka postava a siroke plecia jej naraz boli velmi povedome.

     “ Chcete nieco, slecinka, stratili ste sa?” Obratil sa k nej vyskereny domorodec.

Ona len sklamane pokrutila hlavou a naraz sa citila velmi smadna. Vypytala si od domorodca hrncik s vodou a vycerpane si sadla pod najblizsi vyschnuty strom, kde bolo aspon trosku tiena. Jej nove modre saty boli prepotene a cervene od prachu a z jej noveho klobuka trcali stuzky na vsetky strany. Mama jej zase bude nadavat. Ale mozno dnes nie, vyzera, ze dnes jej nic nebude vadit. Zhodila klobuk v zlosti do prachu aj s prazdnym hrncikom a schovala si tvar do ruk.

     “ Mala princezna zase trucuje,” zrazu pocula nad sebou znamy hlas a padol na nu niekoho tien: “ Uz aj si daj ten klobuk, co si znicila, spat na hlavu, chces dostat upal?”

Perpetua cez prsty zbadala vynosene vysoke cizmy zastrcene v osuchanych platenych nohaviciach, vypratu karovanu koselu a namosurenu neznu tvar skrytu pod kovbojskym klobukom: “ Windjana, konecne som Ta nasla,” vyskocila hore a chcela ho objat.

     “ No, no, uz nie si male dieta, uz mas trinast nie?” Windjana jej zastavil ruky a ked si sadla spat, posadil sa vedla nej, oprasil jej klobuk z prachu a nasadil jej ho spat na hlavu.

     “ Hm, a ty si dospelak co?”

     “ Este nie, este nemozem volit, az o tri roky.”

    “ Domorodci predsa nemozu volit, mama povedala,” Perpetua nanho zboku pozrela.

    “ Este nemozu, ale budu, uvidis,” Windjana sa naraz postavi a potlacil si klobuk tesnejsie na hlavu: “ Smithy je nas vodca, odmietli sme aj pracovat, kempovali sme v busi cely tyzden ....a farmari nas prve prisli s puskami vyhnat, ale nepomohlo, tak prisli nas prosit aby sme sa vratili, bez nas sa nepohnu…” Windjana si hrdo vypol kostnatu hrud. Perpetua si ho blizsie prezrela, kym rozpraval a zistila, ze zostal tenky a vychudnuty ako bol, len ruky a plecia mal dake mocnejsie. Na lici sa mu cervenela nepekna jazva, ktora davala jeho neznej tvari drsny vyraz.

     “ Co je toto?” Spytavo ukazala na jazvu.

“ Nic,” zahriakol ju: “ Spravca farmy ma slahol bicom, nespravil som plot poriadne, to by sa Smithovi nemohlo stat.”

     “ Smithy, to meno som pocula, on teraz pretekal nie?”

Windjana sa upokojil a sadol si spat vedla nej: “ Smithy je nas najlepsi domorody krotitel divokych koni a bykov, uvidis vyhra…”

     “ A co ty, ty nepretekas?” Perpetua sa pozrela nanho spytavo.

     “ Ja v tom nie som dobry,” pokrcil Windjana plecami: “ Ale na konci daju sancu kazdemu kto chce, mozes vyhrat poriadnu kopu penazi, ked sa Ti podari na tom bykovi obsediet, tak mozno skusim…”

    “ Skus, Windjana, skus, ty im ukazes, to bude skvele,” Perpetua zatlieskala rukami od radosti: “ Vies co robi to babatko Johny, vozi sa na deckom bykovi, ten to neprezije, ked Ta uvidi…”

     “ Perpetua, ako vyzeraju tvoje nove saty?” Zrazu zaculi nad sebou Elizabethin karavy hlas.

Ale nez stihla Perpetua odpovedat, Elizabeth spoznala Windjana a so slzami v ociach si k nemu klakla a chytila ho za ruky: “ Windjana, si to naozaj ty?’

     “ Ah, tu je nas domorody nespratnik,” naraz zaculi nad sebou hlas Johnyho otca: “ Dobre je vidiet, ze si aj k lepsiemu uzitku ako presediet svoje najlepsie roky vo vazeni.”

     “ On sa uz zmenil, nevidis?” Elizabeth stisla Windjana ruky a stala si k Johnymu otcovi, ktory sa usmial a vlastnicky ju chytil okolo pasa.

     “ Aha, kto tu je, najlepsi krotitel bykov v okoli, alebo zeby krotitel damskych klobukov?” Zrazu Johny sa objavil pri nich a sadol si vedla Perpetui.

     “ Nahodou, ty babatko, Windjana ide krotit naozajstneho byka.” Perpetua sa naraz otocila k nemu s pohrdlivym vyrazom v ociach.

     “ Je to pravda, Windjana?” Elizabeth sa ho spytala so strachom v ociach.

Windjana pokrcil plecami a vstal, napraviac si klobuk: “ Musim ist, spravca ma bude zhanat, bolo Vas dobre vidiet, Elizabeth and Perpetua.” Mavol ich smerom a pobral sa prec.

     “ Windjana, pockaj,” Perpetua sa rozkricala a chcela sa rozbehnut za nim.

     “ Ale srdiecko,” podisiel k nej Johnyho otec a zastavil jej cestu: “ Musis sa uz naucit sposobom, uz nie si dieta, uz si mlada dama a tie nebehaju za domorodcami.”

     “ Windjana nie je hocijaky domorodec, on je moj brat,” Perpetua zacala protestovat.

     “ Nuz, som zvedavy, ze ci tak budes ochotna utekat za Johnym, ked bude potrebovat tvoju pomoc?” Johnyho otec sa usmial na jej mamu, ktora sa zapyrila.

     “ Coze, co s tym ma Johny spolocne?” Perpetua sa zmatene pozerala z jedneho na druheho a celkom zabudla na Windjana, ktory medzitym zmizol v dave.

3.

      Windjana jej prisiel na rozum az vecer, ked v poslednom kole pretekali dobrovolnici o cenu pozbieranu od divakov.

     “ Windjana, prosim Ta drz sa poriadne,” skrikla naraz prestrasena, ked videla jeho kostnatu postavu sa z poslednych sil drzat na ohromnom rozurenom bykovi.

Trvalo to iba sekundu a Windjana uz bol dole pod jeho kopytami.

     “ Rychlo, zachrante ho,” vykrikla z plnych pluc a chcela preskocit cez tyc, ale mocne ruky Johnyho otca ju zadrzali: “ Pozri uz doniesli nosytka, bude v poriadku, neboj sa.”

Perpetua s hrozou sledovala ako traja mocni domorodci kopijami odlakali byka spat do ohrady a Windjana bol rychlo odpraveny na nositkach prec. Arena uz znovu pripravena pre dalsieho odvazlivca. Divaci buracali nadsenim, ked sa Perpetua a Elizabeth zufalo predierali smerom k stanu  s prvou pomocou. Johny a jeho otec ich mlcky nasledovali.

     “ Ma zlomenych par rebier a pravu nohu, ale mal by sa z toho vystrabit, ak sa nam ho podari dostat do najblizsej nemocnice,” postarsi Anglicky doktor v snehobielej koseli a saku im sucho oznamil: “ Je to domorodec,
tak neviem, ci sa s nim treba niekde trepat, oni sa vystrabia zo vsetkeho.” Pokrcil plecami, zakyval im na rozlucku a odisiel spat do stanu. Winjana lezal nehybne na zemi s hrudou a nohou obviazanou. Elizabeth sa zahladela na jeho tvar a pripomenulo jej to cas, ked ho prvy krat videla na plazi.

     “ Pochybujem, ze ho do nemocnice vobec zoberu,” Johnyho otec si odklaslal a chytil Elizabeth za laket: “ Pocula si doktora, domorodci …”

      “ Mama, on je mrtvy, ja som ho zabila, ja som mu kazala tam ist…” kricala z plnych pluc Perpetua a pritisla si k hrudi jeho zmackany klobuk, ktory bol polozeny vedla nositiek.

     “ Rychlo, zdvihnite nositka, dame ho dozadu na vykladacku,” zavelila Elizabeth Johnymu a jeho otcovi: “ Zavezieme ho k mniskam.”

     “ Elizabeth, blizi sa noc a su to dva dni cesty…” Johnyho otec skusil protestovat, ale jeden pohlad na jej tvar mu stacil, aby si  odovzdane vzdychol a zdvihol nositka. 

POKRACOVANIE NABUDUCE

WINDJANA A KOVBOJI CAST DRUHA

Perth, Western Australia & the Outback









1.


“Dnes, 5. Jula 1945, nas Ministersky Predseda Curtin po siestich mesiacoch neuspesneho boja s chorobou, zomrel vo svojej kancelarii na vypovedanie srdca…” 

Elizabeth prestala umyvat riady a rychlo pridala hlas na radiu: “Prestante robit hurhaj,” skrikla na Perpetuu a Windjana, ktori si robili ulohy na kuchynskom stole.

“O nasom zosnulom Ministerskom Predsedovi mozme v pravdivosti povedat, ze obetoval zivot za jeho krajinu. Bol to  pravy Australec.”

     “ Som ja pravy Australec?” Spytala sa nahle jej dcera, kym pomaly pokracovala v precvicovani pravopisu.

     “ Samozrejme,” Elizabeth pritakala stratenna v myslienkach.

     “ Ale on nie je,” Perpetua ceruzkou poukazala na Windjana, ktory sedel
oproti a ucil sa nasobilku.

      “ Co, ja som tu bol skor ako ty,” domorody chlapec sa nahle rozculil a hodil skolsku knizku do kuta: “ Moji predkovia tu prisli uz pred tisickami a tisickami rokov, moj otec mi ukazal kresby v jaskyni na nasom ostrove… ”

      “ Prvi domorodci sem prisli asi pred osem tisic rokmi cez Novu Guineu,
lebo bola vtedy spojena s Australiou, pozri…” Elizabeth zobrala zo stolicky vcerajsie noviny.

     “ To nie je pravda, my sme tu boli omnoho skor, mozno sto tisic rokov…” Windjana buchol do stola a jeho hrncek s cajom sa prevratil a polial jeho zosity.

     “ Davaj pozor,” Elizabeth rychlo skocila pre handru a zacala utierat stol.

     “ Ale pani Smithova mi povedala, ze vy nemate narok na nic, lebo nie ste ludia ako my…” Perpetua pokracovala.

     Ta tvoja pani Smithova je jedna velka biela krava,” Windjana zmietol vsetky skolske pomocky zo stola aj jeho hrncek s cajom a Perpetuine kakao pristalo na dlazke.

    “Mamiii, zase zuuuri,” Perpetua zacala fnukat a  beznadejne si cistila
Pravopisnu pisanku do jej sukne od kakaovych skvrn.

     “Windjana,” Elizabeth zacala k nemu hovorit, ale on uz sa je otocil chrbtom a vybehov von z dveri tak prudko, ze sietkove dvere skoro vyleteli z pantov.

    “Ja viem, co hovorim a pani Smithova je moja ucitelka,” Perpetua si somrala, ked zbierala poliate veci z dlazky: “Ved ani nemozeme chodit do tej istej skoly, on chodi k mniskam na prevychovu a ja chodim s bielimi…”

     “Uz tam ani nepachnem,” zakrical Windjana zvonku: “ Aj tak ma nic neucia okrem tych hlupych otcenasov a biju ma trstenicou.”

     “Windjana, vrat sa dnu, ” Elizabeth vysla za nim vonku a nasla ho sediet pod mangovnikom na ich malom zadnom dvore. Prisadla si bez slova k nemu a pozorovala ho.

Celo mal zachmurene a bez toho, aby sa na nu pozrel, skonstatoval: “Nikto ma uz k mniskam nedostane.”

    “Mnisky sa aj dnes na Teba stazovali, kopol si sestru Bernadetu do brucha…”

     “Zasluzila si to, nema ma rada ani ziadne domorode deti nema rada…
ja chcem ist lovit perly,” prvy krat sa na nu pozrel a jeho crty zjemneli: “Ako ma ucili doma.”

     “Windjana, ty vies, ze Japonci neberu domorodcov do partie a Ty si stale
este mlady,” ked sa jeho celo znovu zachmurilo, rychlo dodala: “ Tu su domorodci velmi dobri v kroteni divych koni a zahanani dobytka, na farme na ktorej som vyrastala hladaju pomocnika, zajtra tam pojdeme.”

     “Nepojdem.” Windjana vstal, vyskocil a sadol si na plot chrbtom k nej.

Elizabeth sa oprela o plot vedla neho a rezolutne oznamila: “Ked ja mozem ist prosit za Teba na farmu, na ktorej som vyrastla a na ktoru mam uz zakazanny vstup, tak ty mozes skusit byt ‘cowboy’ na kratky cas a zarobit si na seba.”  Potom sa rychlo zvrtla na pate a  odkracala spat do domu.

     Pri dverach ju cakala Perpetua: “Uz sa nehneva, vsak nie?” Nez mohla Elizabeth odpovedat, jej dcera uhanala smerom k plotu: “Windjana, Windjana, co tam vidis a ja chcem ist na plot.”

Elizabeth sledovala ako jej pomohol vyliezt hore a ako tam sedeli vedla seba sledujuc luce zapadajuceho slnka miznut za domorodymi chatrcami pri rieke. Potom s povzdychom vosla dnu a skoncila umyvanie riadu.

      “Windjana nikam nepojde.” Perpetua vosla do kuchyne a zastala si oproti Elizabeth.

      “Ak ho vezmu, tak zajtra odchadza, Perpetua, je cas aby si zarobil vlastne peniaze, na farme bude pracovat za stravu a ubytovanie a mozno ak bude sikovny, tak dostane aj male vreckove…”
    
    “Ja nechcem aby odisiel, je to moj brat,” Perpetua dupla nohou, ale tentokrat Elizabeth nevenovala pozornost a pokracovala: “Z tych drobnych,co zarobim na portretoch ledva my dve vyzijeme a ja ani mnisky nanho nestacime…”

     “Povedz Windjana, ze nikam nepojdes, povedz,” Perpetua sa naraz k nemu otocila, ked ho zbadala otvarat dvere. Ale on iba presiel mlcky okolo nich a lahol si na verande do jeho visutej siete.

Rano ked vyslo slnko Elizabeth ho nasla sediet na plote s rolovanou dekou a batozkom siat, ktore mu kupila. Jeho zachmureny pohlad je napovedal, ze je pripraveny na cestu. Perpetua este spala. Nastastie, pomyslela si Elizabeth.
Ako kracali okolo domorodych chatrci smerom do busi, Windjana pohladkal psov, ktori ich prisli onuchat. Zakyval nahym detom, ktore ich okunavo sledovali spoza rohu posledneho obydlia.

     “Aj tieto zoberu od rodicov a daju mniskam do prevychovy, co myslis?” Otocil sa nahle na Elizabeth.

     “ Urcite, ked budu vacsie,” jeho pohlad sa znovu zachmuril, tak rychlo pokracovala: “ Ja viem, co si myslis, Windjana a viem, ze mnisky su na Vas velmi prisne aby Vas priviedli na cestu boziu, ale nas Ministersky predseda sa rozhodol, ze vsetky deti tu budu vediet Anglicky ako vies aj ty teraz…a naucia sa vsetko, co vedia bieli…”

     “Ale teraz, ked Curtin zomrel, tak mozno vratia vsetky tie deti co strazia mnisky rodicom…”

      “To nie je take jednoduche, Windjana, a ja nemyslim, ze nas novy Ministersky Predseda…”

      “Takze kedy uvidia znovu svojich rodicov ?”

      “Myslim, ze nikdy,” vzdychla si Elizabeth, nasa vlada ani mnisky nechcu, aby ich rodicia mali na nich zly vplyv, vacsinnou ich zobrali z dalekych kmenov a ich rodicia ani nevedia, kde su. Deti sa medzi sebou nemozu rozpravat v ich jazykoch, lebo kazdy rozprava inym narecim, tak po case zabudnu.”

     “To viem, nerozumel som nikomu z deti tam, ani tymto tu nerozumiem, iba ak rozpravaju Anglicky, ale to rozpravaju iba s bielymi.”
Windjana sa otocil smerom k miznucej osade pri rieke: “Su ini, ako boli nasi ludia, maju ine zvyky.”

      “Musi to byt pre Teba tazke, oni Ta nezoberu medzi seba, lebo nie si jednym z nich.”

     “Su na tom horsie ako ja,” skonstatoval Windjana a pridal do kroku.

     “Samozrejme su, ty mas predsa nas, Perpetuu a mna…pockaj, ved nevladzem za Tebou.” Elizabeth zastala, aby nacerpala dych. Den zacal byt horuci a cesta sa zakrutila do kopca. Este maju asi kilometer k najblizsej ceste, kde zastavia auto, co vozi zasoby na farmy.

Ked ho konecne dohonila, jeho tvar neodzrkadlovala nic, iba jeho vnutorny hnev. Elizabeth rozmyslala, kde sa stratil ten nezny chlapec, co tak mierumilovne spal v nemocnici pri ich prvom stretnuti.

     “Ani mnisky to s Tebou nemyslia zle, raz to zistis, chcu Ta len priviest ku krestanskej viere a naucit Ta citat a pisat, aby si raz zabudol co si bol a mohol zit medzi bielimi…” Windjuna vsak necakal aby povedala viac, otocil sa a cely zvysok cesty videla len jeho stihly chrbat miznut v dialke pred nou.

Windjana, Windjana, preco Ti nerozumiem?  Preco mi nechces rozumiet?

2.


     Obdobie dazdov skoncilo. Ked zaplavenne cesty trosku vyschnu, tak konecne Windjana pride ich znovu navstivit. Za cely minuly rok, co pracoval na jej byvalej farme ako pohanac dobytka prisiel iba raz. Perpetua sa nanho nemohla vynadivat, v karovanej koseli a v Akubra klobuku vyzeral naraz taky dospely, hoci mal iba strnast rokov. Jeho ramena zmocneli a jeho chodza zacala byt knisava od prehanania sa cely den na koni.
Zahrnuli ho otazkami, ale on len mlcky prikyvoval a jedol vsetko, co pred neho predlozili. Ked skoncil, odsunul tanier s vyrazom spokojnosti na jeho tmavej tvari, utrel si opakom ruky tvar a uz aj smeroval k jeho visutej sieti na verande. Vystrel sa tam s pozitkom a zalozil si Akubru na oci.
Perpetua hned vybehla za nim, sadla si na koniec siete a spustila plnna nadsenia jej monolog o vsetkom co sa stalo v Broome:

     “Predstav si, v ‘ Li cinskej restuaracii’ sa zase pobili Japonci a Malajci,
islo o nejake nestastie, co sa prihodilo na oceane pri loveni peral. Jeden z Japoncov zostal na dne a teraz v restauracii dobili jedneho Malajca. Nas policajt to nevedel vyriesit, tak ich zavrel do vazenia vsetkych…ze vraj nech im vychladnu hlavy, a predstav si…”

      “Urcite si si to divadlo nedala ujst.” Windjana si posunul klobuk z oci a so sibalskym vyrazom ju stipol do lakta.

      “Auch, Windjana to boli, pozri ako Ti stvrdli ruky,” Perpetua chytila jeho dlan a zlahka prechadzala po stvrdnutych mozoliach. Windjana ju rychlo odsunul prec a ona pokracovala: “Mama ma tam poslala pre veceru a nastastie sa to zomlelo prave v tom case, bola tam kopu divakov a stary Pek
ako vzdy dal peniaze na vitaza…”

Elizabeth utierajuc riady ich zamyslene pozorovala z okna. Perpetua jej este stale neodpustila, ze ho poslala prec a kazdy den sedela na plote a cakala ho, ze sa objavi na ceste z vnutrozemia. Horko tazko s nou prehodila par slov a teraz sa nevie zastavit…

     “A predstav si, Johny, vies ten syn vlastnika letneho kina, s ktorym si sa naposledy pobil, no predstav si, chodi okolo nasho domu skoro kazdy den…” Perpetua si popravila suknu a koketne sa na Windjana pozrela:
“V ich kine davaju teraz John Wayne, ale mama vravi, ze kino je pre nas zbytocny vydavok…”

     “Snad by si neprosila toho bieleho horenosa o volny listok?’ Windjana si naraz sadol a nasadil si klobuk prudko na hlavu: “Taky rozmaznanec, mysli si, ze mu patri svet, zato, ze raz zdedi kino.”

     “Nahodou, kazdy den po skole musi vykladat stolicky a kontrolovat listky a sniva byt lovcom peral, ako ty, ” Perpetua sa sprisahanecky nanho pozrela a zasepkala mu do ucha: “Minuly tyzden sme namiesto skoly isli do pristavu pozriet perlarske lode, ale nepovedz to mame.”

     “Ty zradkyna,” Windjana vyskocil zo siete az sa prevratila a Perpetua skoncila na zemi.

      “Mama, mama, on ma zhodil, ja nie som zradkyna, povedz mu…” Perpetua pribehla za nou drziac si sinku na hlave.

Elizabeth si privinula placucu Perpetuu k sebe a cez okno sledovala ako Windjana nazlostene buchol vratkami a uz sa zenie dole k pristavu.

     “Samozrejme, ze nie si zradkyna, on to tak nemysli, len nevie sa ovladat, ked ho nieco nazlosti,” tisila ju Elizabeth a v duchu sa ubezpecila, ze bolo dobre, ze ho poslala prec.

Ked si Elizabeth spomenula na jeho prvu navstevu, chmurna vraska jej pretala celo. V tu prvu noc marne cakali na jeho navrat, prisiel az pred obedom a smrdel alkoholom. Elizabeth si s hrozou uvedomila, ze na farme sa pri tvrdej chlapskej robote naucil aj pit. O chvilu za nim prisiel ich miestny policajt stazovat sa, ze niekoho jej chovanec zbil. Ak nezaplati, tak ho strci do basy, na tak dlho az tam scernie uplne. Windjana zacal vykrikovat, ze on nikoho nezbil, ale to nebolo prvy krat, co sa nanho niekto stazoval a ona vedela svoje. Dala policajtovi peniaze, ktore mala nasetrene na maliarske potreby a zbytok pobytu sa s Windjana nerozpravala.

Ale presiel dalsi rok a on uz urcite z tych bitiek vyrastol.

    
“Uz ide, uz ide,” pocula Perpetuu kricat z dveri.

Elizabeth si uhladila vlasy, prestrela na kuchynsky stol jeho oblubennu jahnacinu a specialny cinsky salat z Li restaurace. V duchu sa zahanbila nad neistotou, ktoru nahle pocitila.

Ked ho vzbadala hanblivo vstupit, zmoliac jeho Akubra klobuk v rukach, uvedomila si, ze nie je jedina, ktora sa tak citi a oblial ju pocit viny a neznosti.

     “Windjana, vitaj doma,” podisla k nemu a srdecne ho objala.

      “Zenieme tuto okolo dobytok na predaj, tak som len, ze ako sa mate a tuto Perpetua rastie ako z vody.”

      “Neviem kto rastie ako z vody, ved sa uz ani pod nase veraje nezmestis, len si akysi vychudnuty,” Elizabeth zlahka chytila jeho kostnate zapestie:
“No pod, sadni si k stolu, nech Ta aspon trosku vykrmime, kym si tu.”
    
      “Windjana, Windjana, nebudes tomu verit,” Perpetua vbehla do kuchyne ako vichor a rychlo si sadla oproti nemu pozorujuc ho ako hltavo je.

      “Perpetua, nechaj ho v klude najest,” Elizabeth pozrela na dceru karavo a potom sa obratila na Windjana a s laskavym hlasom ho napomenula: “Nie tak rychlo, ved ti to nikto nezoberie.”

Zrazu zazvonil telefon. Perpetua vzrusene podvihla sluchadlo a otociac sa im
chrbtom zacala donho sprisahanecky sepkat.

     “Nejedol som uz dva dni, zabludil som v busi, stratilo sa nam par kusov dobytka a zevraj to bola moja vina,” Windjana sa hanblivo usmial na Elizabeth a odlozil vidlicku.

     “To je hrozne,” Elizabeth sa naraz citila previnilo, podisla k nemu a pohladila ho jemne po chrbte, ale on sa uhol a tvar sa mu skrivila od bolesti.
Ked poodhalila golier na jeho koseli s hrozou si uvedomila, ze jeho chrbat je posiaty krvavo cervenymi ranami od bica.

     “To je dobre,” Windjana ju drsno odsunul a zapol si gombik na golieri, potom sa s usmevom otocil na Perpetuu, ktora zlozila sluchadlo a oci sa jej blyskali. “Co si zase vymyslela?”

     “V letnom kine ide dnes Australsky film, novy, tento rok ho natocili, je o Tebe, teda o farmaroch a ich pomocnikoch s dobytkom…”

      “Urcite nie o mne,” Windjana sa hanblivo pousmial, ale Perpetua uz utekala do svojej izby.

     “Mam zadarmo tri listky, o hodinu budte pripraveni,”  poculi ju kricat z chodby a o chvilu sa objavila s dvoma parmi siat: “ Windjana, ktore si mam obliect?”

     “Co ja viem,” on len mykol plecom, ale ked videl jej smutny vyraz, dodal: “ Myslim, ze tie modre pojdu pekne k Tvojim plavym vlasom.”

Elizabeth nanho zmurkla: “ Zachranil si ma, Windjana, ide jej na desiaty rok, ale paradi sa viac ako ja.” A predlozila pred neho Australsky syrovy kolac s kopou zmrzliny a slahacky.

Sledovala ho ako sa s chutou do toho pustil a naraz mala chut ho nakreslit. Zaskocila si do svojej izby pre skicar a uhlik a kym dopil caj, jeho portret bol hotovy.
Kriticky chvilu kresbu pozorovala, nebola spokojna s ocami. Ako ma len s par tahmi odzkadlit vsetko co sa v nich skryva: neznost a krutost, smutok a sila.

     “Aby si si pamatal, ako si vyzeral, ked si mal patnast.” Elizabeth sa
nakoniec vzdala a do rohu napisala jeho meno a rok 1946. Polozila obrazok pred neho a on sa nanho mlcky dival.

     “Co to tu mate?” Perpetua naraz vosla a zobrala portret zo stola: “To sa Ti vydarilo, mama, to je naozaj on, mozem si to nechat?”

     “Perpetua, ja som to nakreslila prenho,” Elizabeth unavene protestovala.

     “Nechaj si to, aspon na mna nezabudnes,” Winjana sa smutne usmial a Elizabeth len pokyvala plecami, ked Perpetua s vyskotom utekala spat do svojej izby: “ Zavesim si Ta nad svoju postel a budem sa na Teba pozerat kazdy den.”

Navsteva kina nebol nakoniec az taky dobry napad. Hned pri hlavnom vchode na nich biela smotanka z Broome zazerala, lebo vchod pre domorodcov bol zozadu. Johny, na velke prosenie Perpetui, ich usadil spolu dopredu, ale ked prechadzal okolo Windjana, tak sa pohrdlivo uskrnol a to uz Windjana nevydrzal a chytil ho za golier: “Neuskieraj sa, ak nechces prist o predne zuby.”

     “Pusti ho Windjana, prosim,” Elizabeth ho chytila jemne za rameno a on s povzdychom pustil golier a sadol si.

Johny prevratil oci, pomaly si napravil golier a otocil sa smerom k Perpetui:
“Ked ho otec zbada z premietacej miestnosti tak to schytam, povedz mu nech nevyskakuje, najlepsie by bolo, keby bol neviditelny.”

     “Neboj sa, on bude fajn,” a potom sa obratila k Windjana ktory hladel pred seba cely namosureny: “Pozri toto je John Wayne, nie je ohromny.”
Na platne sa objavili ukazky z Americkeho westernu.

     “Jeho kosela je nejaka moc biela, to v Amerike asi nepoznaju prach,” pokrcil Windjana plecami.

Australsky western uz bol v dobrej polovici a Windjana sa stale nepohodlne vrtel na stolicke, nakoniec zasepkal Elizabeth do ucha: “ Tito bieli sa len prechadzaju v jazdeckych cizmach v ich krasnych rezidenciach a stale len nieco rozpravaju, to nie je ozajstna farma”

     “To je len film, Windjana, nechces nam ist kupit limonadu, je tu teplo?”
Elizabeth mu dala drobne a on sa prikrcene pobral cez tmu k vychodu, kde bol stanok s obcerstvenim.

Na platne sa objavila dramaticka scena, kde mlady jazdec zachranil mladu damu na splasenom koni pred padom do rokliny.

      “Kde je Windjana, on by ma urcite tiez takto zachranil?” Perpetua sa spytavo otocila na Elizabeth.

     “Nemyslim, ze sa mu film paci, a tiez ziadny domorodci tam nevystupuju.” Elizabeth sa otocila a s uspokojenim zistila, ze sa pomaly blizi smerom k nim, opatrne drziac tri pohare v rukach.

Johny ho tiez sledoval zo stredu, kde stal pri skupine Japonskych lovcov peral.

     “Co tam robi ten cierny vpredu?” Jeden z nich sa nanho spytavo pozrel: “Nam tam nikdy nedovolis sediet, lebo to je iba pre bielych.”

     “To ty dovolis vo svojom kine?” Zaparal druhy. Johny prestupil nepohodlne z jednej nohy na druhu a potom dostal napad.

     “Pozerajte sa,” zmurkol na nich sibalsky a vytiahol z vrecka prak. Namieril ho pomaly na hlavu manzelky miestneho policajta a vystrelil.
Jej klobuk s ozdobnymi perami vyletel do vysky a pristal na zemi pred platnom. Vzapati nato zensky vykrik prerusil romanticke ticho na obrazovke, kde prave zachranena dama isla pobozkat hlavneho hrdinu. Ludia sa zacali obracat a vykrikovat. Platno zbelelo a svetla sa zazli.

    “Co sa deje?” vlastnik kina zisiel dolu z premietacej miestnosti a uz stal pri synovi, ktory rychlo schoval prak do vrecka.

    “To on, ten domorodec,” rychlo prstom ukazal na Windjana, ktory v prekvapeni stal pri stvrtej rade s poharmi malinovky v rukach.

    “Co tam ten cierny robi, ma predsa sediet na zemi vzadu,” vlastnik kina sa rychlo uberal k Windjana, ale policajt ho predbehol a zavalil mu taku pravackou, ze Windjana sa vystrel na zemi a malinovkova stava sa pomaly vsiakla do jeho kosele a sfarbila ju do cervena.

     “Vy ste ho zabili,” skrikla Perpetua a vrhla sa na Windjana este cela precitena z romantickej sceny.

     “Nic sa neboj, dievca, ti cierni vydrzia vsetko, tuto noc si polezi v cele
a mozno ho to nauci moresom a  nechcem ho viac vidiet sediet tu, jeho miesto je tam.” Prstom ukazal na ciernu masu domorodcov vzadu za plotom.

Na druhe rano ho Elizabeth prisla vyzdvihnut z cely a zaplati zanho poplatok. Ked ho doviedli, iba sa im vymkol z ruk a bez slova opustil policajnu budovu: “Ak Ta nabuduce prichytim pri nejakej lotrovine, tak si Ta tu necham tyzden.” Policajt za nim krical na ulicu.

     “Preco si to spravil?” Elizabeth sa nanho spytavo zadivala, ked ho konecne dobehla.

Ked neodpovedal, len si vzdychla a mlcky s nim kracala cez ulicu bielych.
Kyvnutim hlavy pozdravila skupinu postarsich zien, s ktorymi sa stretavala v kostole. Ich sustrastne pohlady, ktorymi ju obdarili, odzrkadlovali jej vlastnu naladu. Preco si len myslela, ze moze zachranit domorode dieta a dat mu domov?

Pri razcesti, kde stal ich maly domcek si Windjana vybral cestu veducu do vnutrozemia.

     “Windjana, stoj, nas dom je tuto,” chytila ho jemne za rukav ale on sa jej vytrhol a siel dalej.

Ked ho dobehla a zastavila mu cestu, len na nu mlcky pozrel, obisiel ju a pokracoval v ceste.

     “Tak, ked si myslis, ze je Ti na farme lepsie, tak tam mozes rovno aj zostat, ja mam dost problemov aj bez Teba,” Zakricala za nim a z oci jej vytriskly slzy. Citila sa naraz velmi osamotena.
Ked videla, ze sa neotoci, ale iba viac pridal do kroku, utekala do svojho domceka a tam z verandy sledovala jeho zhrbenu postavu miznut v dialke az kym z nej nezostala mala bodka.

Ked Perpetua prisla zo skoly, nasla ju este stale sediet na verande. Na jej nemu otazku v ociach, Elizabeth len potriasla hlavou a zahladela sa do zeme:
“Poslali prenho, potrebuju ho na farme, jeho zivot je teraz tam nie tu.”

     “Ale aj my ho potrebujeme, slubil, ze zostane cely tyzden, chceli sme ist do pristavu…on sa uz nechcel vratit na farmu, mama, naozaj, on mi to povedal.”

Elizabeth len mykla plecom a vstala uvarit nieco k veceri. V kuchyni si pustila radio aby prehlusila Perpetuine otazky. Dnes ju naozaj nema naladu pocuvat. Dneska nie.

                             POKRACOVANIE NABUDUCE