September 1983 zostane navzdy zapisany v mysliach Zapadnych Australcanov. V tento den vsetci opustili ich mestske stvrte, ktore sa donekonecna tahaju okolo Perthu a Fremantlu, zavreli ich identicke domceky s keramickymi cervenymi strechami a upravenym travnikmi, vytiahli z garaze rodinne auto Holden a doviezli sa do pristavu. Teraz s nadsenim brazdia sytomodry horizont. Rodinky v trickach, sortkach a slapkach s neodmyslitelnou siltovkou a kremom na opalovanie s respektom si obzeraju pristavne lode, prepravne kolosy, ktore na nedoziernom oceane vyzeraju ako zrnka piesku. Zapadni Australcania miluju ich ocean a ich pobrezie, s hrstkou civilizovanych miest obkolesenych nesmiernou divocinou.
Zapadna Australia s jej nedoziernym pobrezim a par ludmi. Stale su tu miesta, kde sa mozes citit, ze si na svete uplne sam. Vyjdes kusok za mesto a ohromna vodna sirava, skaly nad tebou a nedozierny piesok ti daju pocitit tvoju zanedbatelnost. Zapadne pobrezie je divoke, posledne osidlene miesto, osamele miesto na konci Australie. Pobrezie na konci Australie, rovne ako doska a prazdne, neustale bite morskymi vetrami a zarastene iba pichlavymi krikmi skrytymi v pieskovych dunach. Male mestecka stovky kilometrov od seba vzdialene ta prekvapia ich osumelymi malymi domcekami, ktore tu boli narychlo postavene, iba provizorne. Ved tu nic nevydrzi vecne. Sucha piesocnata zem, nepredvidatelne pocasie a divoky ocean nikdy nedali bielym osidlencom pocit bezpecnosti a istoty. Tu nikto neplanuje buducnost. Skupiny roztratenych rybarskych obydli sa naplna iba v sezone chytania morskych rakov, chytania velryb alebo perlarcenia. Na svojich potulkach mozes stretnut domacich s ich vetrom obitymi cervenymi tvarami, s ciernym humorom a pohladmi zahladenymi na ocean. Po cely rok nosia tricko a sortky, co je pre mestskych ludi vikendove oblecenie, naucili sa zit bez vymozenosti civilizacie. Su prilis daleko od posledneho mesta a mestski ludia si ich romantizuju, ale oni su iba zabudnuti na konci sveta. Hrdi vsak, ze tam vedia prezit.
Na tomto nekonecnom pobrezi si mohol stretnut vela osamelych ludi zijucich v nahrubo obitych chatkach skrytych v divokej busi a otocenych smerom k veternemu oceanu. Ked si sa priblizil k ich tajomnym obydliam, uz z dialky si citil ich nedoveru, ich strach pred odhalenim.. Kedysi davno sa potrebovali stratit z civilizacie a teraz tu zostali stroskotani. Stratili pojem o case, zijuci v tejto divocine, zabudli kym boli, stratili ich mena…
V tuto slnecnu Septembrovu Nedelu ked zastupy mestanov s ocakavanim si zaclanali oci pred slnkom ked brazdili zrakom ocean, vlada sa rozhodla skoncovat s tymito cudakmi. Ich chatrne obydlia boli zrovnane so zemou a kde sa oni podeli, nikto nevie…
Zrazu radostne vykriky pretali vzduch. Australska plachetnica sa objavila na horizonte. Prisla prva do pristavu. ‘ Australia II ’ prisla prva. ‘ America’s Cup yacht race’ vyhrala po prvy raz Australia. Vitazny pohar zostane doma. Euforia nemala konca kraja. Milionar Alan Bond, vlastnik vitaznej plachetnice sa tento den stal narodnym hrdinom. Konecne po dlhom obdobi upadku a nezamestnosti, slnko sa znovu zacalo usmievat na Zapadnu Australiu, statna ekonomicka situacia sa zacala zlepsovat. Ludia konecne zdvihli hlavy a s hrdostou hladeli na vitaznu plachetnicu. Ona reprezentuje novu lepsiu buducnost.
“ Bond, Bond,” vykrikovala Margaret a kyvala Australskou zastavkou.
“ Boze, Margaret,” pokrutila hlavou Perpetua, ktora poucena z minulosti nedoverovala zbohatlikom: “ Vies, ze ten tvoj Bond sedel vo vazeni za vlamanie?”
Margaret pokrcila plecami a neprestavala nadsene kyvat zastavkou:“ Trestanci osidlili Australiu, nie? ”
Perpetua sa zahladela na tucneho sebavedomeho muza s rednucimi vlasmi ako rozbija flasu Sampanskeho o korbu vitaznej plachetnice a zrazu pri nom rozoznala siluetu jej muza. Rychlo sa otocila a chytila rozjarenu Margaret za ruku.
“ Kam ma tahas, co sa Ti robi?” Protestovala Margaret, ked sa spolu predierali cez hulakajuce davy smerom von z pristavu.
Nez stihla Perpetua odpovedat, prekrizil im cestu pocerny Talian v strednych rokoch a zosiroka sa na nu zacal usmievat.
“ Frank?” Usmiala sa nanho Perpetua neveriaco.
Frank ju chytil za obidve ruky a potom ju srdecne pobozkal na obidve lica: “ Ako sa mas Perpy, bol som Ti na svadbe za svedka pamatas a kde je Marco a mlady Marco, zevraj je velmi uspesny v Londyne?”
Perpetua sa nahle od neho odtiahla: “ Ja a Marc uz davno nezijeme spolu, urcite si o mne pocul… a moj syn,” ani nevedela preco zacala vzlykat.
Frank ju len zahanbene potlapkal po chrbte: “ No, no, kazda rodina mame svoje, ale vies co pod ukazem Ti moju novu restauraciu co som otvoril, specialne pre nas Talianov, tu nedaleko nasho klubu…”
“ Ja nie som vasa Talianka, Franco,” Perpetua zacala protestovat, ale on len pokyval hlavou a naznacil jej aby ho nasledovala k odparkovanemu autu.
“ Franco, toto je moja priatelka z Polska, Margaret.” Perpetua ho zlahka chytila pod pazuchu.
“ Margaret, tesi ma, moje meno je Franco, kral spagiet v Perthe a vo Fremantle, k Vasim sluzbam.” Franco sa uklonil a vyjavena Margaret mu podala ruku.
“ A gli amici della buona tavola, sme priatelia predsa, Perpy, pamatam si ako si si vzdy pochutnavala na mojej pizze, sme spribuzneni chutou k dobremu jedlu.” Smial sa na nu ked ich soferoval popri rozjarenom pristave.
“ ‘ Maurizio Restauracia,’ vyhlasil slavnostne ked zastali pred sklenymi dverami s cerstvou napisanou tabulou. Dnu ich privitali biele obrusy, vazy cerstvo naaranzovnaych kvetov a pomaly schnuce nastenne malby pozlatenych Rimskych cisarov.
“ Velmi prijemne prostredie,” usmiala sa Perpetua a pomaly odsunula stolicku aby si mohla sadnut za okruhly stol v strede.
“ Franco a spagety dostaneme?” Uskerila sa Margaret a prisadla si k Perpetue.
“ Prepacte, damy, ale nikto tu este nie je,” Franco prehodil mrzuto a odsunul brokatove zavesy z okien: “ Tie hlupe zakony z mestskeho uradu, ze restuaracia moze byt otvorena len do tretej poobede a nesmieme podavat ziaden alkohol ma uplne skrachuju.” Franco sa na ne pozrel a ked videl ich sklamane pohlady, rychlo dodal: “ Mam dobre spagety, hned ich dam zohriat.”
Ked po piatich minutach doniesol pariace sa spagety z prilahlej kuchyni a videl ako sa obidve do nich hltavo pustili, usmial sa sam pre seba a pokracoval: “ Ten Keating s jeho danovou reformou ma znici a ako je to mozne, ze Taliani si nemozu ani zapit jedlo vinkom vo vlastnej restauracii, neslychane?”
“ La belle, Franco, bravisimo,” Margaret sa usmiala, ked dojedla poslednu lyzicku a vylizala tanier.
“ Nevedela som, ze vies po Taliansky?” Perpetua do nej drgla laktom.
“ Bola som tam na dovolenke, naucila som sa par fraz,” mykla plecom Margaret.
“
Belissimo, signora, belissimo,” Opravil ju Frank a zobral jej prazdny tanier: “ A co je s Tebou Perpy, tebe uz nechuti?” Pozrel na Perpetuin nedojedeny tanier: “ Nevyzeras dobre, co je s Tebou, stale Ti je smutno za Broomom, pamatam sa, ako si Marca neustale otravovala aby Ta tam zobral?”
Perpetui znovu vytryskli slzy do oci a sama seba prekarala, ze je taka precitlivela, ale Frankovo priatelske pohostenie jej pripomenulo casy, ked skoro bola jedna z nich a pocitila ich silne rodinne puto.
“ Ona ma radsej nieco tekute,” pocula naraz Margaretin hlas: “ Prepija si svoj zial a svoje zdravie…”
Perpetua naraz buchla do stola az trochu paradajkovej omacky skoncilo na snehobielom obruse: “ Margaret, to by stacilo.” Vyhrkla hnevlivo a potom sa s hrozou zahladela na pokvackany obrus: “ Prepac, Franco.”
Frank len mavol rukou a potom pokracoval: “ Talianske jedlo potrebuje talianske vinko,” zmurkol, ked spoza rohu vycaroval flasu: “ Len o tom ani muk, lebo mi zavru restauraciu.”
Jedna flasa vystriedala druhu a Perpetua stratila pojem o case. Pamata si len ako sa vyplakala Frankovi na pleci a blabotala o jej tuzbe ist domov a ako on jej strcil do vacku tucet bankoviek. Ked sa restauracia zacinala naplnat zamestnancami, rychlo ich zaviedol zadnym vchodom von a zavolal im taxik. Ked mu Perpetua kyvala z rozbiehajuceho sa taxika zaprisahala sa, ze uz sa mu nikdy neukaze na oci. Je si ista, ze o ich posedeni bude zajtra vediet cela Talianska komunita. Cert aby ich vzal, mafianov.
“ Pocula si, co Frank povedal?” Stuchla do nej Margaret na zadnom sedadle, aby ju prebrala z myslienok: “ Ze Bond dostal od vlady 42 milionov za akcie v diamantovych baniach a tvoj muz je v tom tiez zainteresovany, takze ty si vlastne bohacka.”
“ To teda som,” trpko sa zasmiala Perpetua a stisla v hrsti bankovky od Franka: “ Uz si mozem dovolit aj cestovat domov.”
“ Kedy ideme?” Margaret sa spytala vzrusene.
“ Hned zajtra, a priprav sa na dlhu jazdu,” zacala sa chichotat Perpetua: “ Na konci si svoju zadnu cast nebudes vobec citit, hore na sever sa cestuje nekonecne, ale stoji to za to.”
2.
O tyzden, v jedno svieze jarne Piatkove rano, ked vzduch vonal pokosenou travou Perpetua stala na ulici pred ich domom a neveriacky pocitala mnoziacu sa batozinu, ktoru Margaret prinasala z ich domu.
“ Margaret, tento hodvab Ti tam budu nanic, nas cerveny prach znici vsetko…” Perpetua zobrala dalsiu tasku a zvrchu vytiahla cervene bodkovane saty.
“ Nepokrc ich, len dnes rano som ich zehlila,” Margaret jej rychlo zobrala saty z ruk a poskladala ich znovu tasky: “ Tieto som si kupila tento rok v Aprili, ked tu bola Vasa princezna Diana, ona mala podobne a vyzerala v nich tak elegantne.”
Margaret pokrutila hlavou a tlacila batozinu do zadneho ulozneho priestoru jej Holdena: “ Sortky a tricko, to je vsetko co tam potrebujes.”
“ Necitala si noviny, v tom tvojom Broome maju byt ‘Jazdecke preteky’, ma tam byt cela Vasa perlarska smotanka a ja dobre viem, ako sa tu damy vzdy vyobliekaju a vidis teraz ma napadlo, zabudla som si klobuk.”
“ Som si ista, ze nasi v Broome pridu v slapkach, rifliach a s pivom v ruke, ozaj kde je moj ‘slamenak’ proti slnku ?”
Ale Margaret ju uz nepocuvala, utekala spat do domu a ochvilu uz bola spat s malym hodvabnym klobucikom s velkym cervenym kvetom naboku.
“ Toto chces nosit v bushi?” Perpetua sa zacala smiat.
Margaret na nu zazrela a nahnevane odsekla: “ Ze ty sa o seba nestaras a nosis len tie o dve velkosti vacsie tricka to je tvoj problem, ked bol tento klobuk dobry pre princeznu Dianu, tak bude aj pre mna.”
Perpetua zatala zuby a nahnevane zabuchla napratany zadok na aute. Ked konecne vyrazili, minajuc mamicky s kocikmi a deti v skolskych uniformach, Margaret sa bokom pozrela na Perpetuu, ktora napajedene soferovala a otocila gombikom na radiu, aby prerusila dusivu atmosferu.
Z radia sa ozvala ABBA: ‘The winner takes it all’.
“ Tuto ich pesnicku nepoznam,” Margaret pokrutila hlavou, ked videla, ze Perpetua sa potichu chytila do refrenu.
“ Nahrali ju pred troma rokmi, ked sa rozviedli a ich slava zacala pomaly upadat, je to moja oblubena, mam ju na platni…”
Margaret radostne prikyvla, rada, ze Perpetua zabudla na roztrzku: “ Co to spievaju v refrene, pesnicky sa mi tak tazko rozumeju…”
“ ‘Vitazovi patri vsetko’, sa to vola,” zasmiala sa Perpetua s hlasom plnym ironie: “ Predstav si, ze ti chlapi to zlozili a dali spievat ich minulym manzelkam, trosku krute, nie?”
“ Co cakas od chlapov,” vzdychla si Margaret, pomaly si zapalila cigaretu a pokracovala: “ Spomenula som Ti uz toho mizeraka, myslim otca mojho syna?”
“ Ty mas syna?” Perpetua vyhrkla prekvapene a rychlo zabrzdila na cervenej.
Margaret mavla rukou a otvorila naplno okno na jej strane: “ Hej, som slobodna mamicka, stara histora, aj u Vas sa to pritrafi nie?”
Perpetua mykla plecami: “ Mala som kamaratku v Broome, ale ta sa rychlo vydala aj ked nie za…”
“ Aj ja som to mala spravit tak, ale ja hlupa som stale myslela, ze ten vladny predstavitel, komunista mizerny, sa rozvedie ako mi slubil,” Margaret nahnevane odhodila cigaretu von oknom: “ Ked mal moj syn sest, tak som sa rozhodla vyjst s pravdou von a zazvonila som u nich na bytovke.”
“ A co sa stalo?” Perpetua na nu prekvapene zizala az ju trubenie zozadu upozornilo, ze ma zelenu a rychlo nastartovala.
“ Co myslis?’ Margaret sa zahladela von oknom a v aute nastalo ticho.
Z radia sa zacala ozyvat cliva melodia. Bola to ‘Layla’ od The Dominoes.
Perpetua sa bokom pozrela na zamyslenu Margaret: “ Pocujes, ako Eric Clapton spieva o zene Georga Harrisona. Zamilovanie bud vyprcha, alebo sa nenaplni a boli.”
Margaret si rezolutne odhrnula vlasy z cela: “ Zaplatil mi dovolenku v Taliansku, chcel aby som sa vyparila, tak som sa uz do Polska nevratila a radsej poziadala o utecenecke viza tu,” zmurkla naraz na Perpetuu: “ Pytali sa ma ci utekam pred komunistami a ja som po pravde povedala, ze hej pred jednym specialne.”
Obidve sa srdecne rozosmiali a nalada v aute sa uvolnila. Z radia sa zacala ozyvat elektricka gitara Keitha Richarda. Margaret pustila ‘The Rolling Stones’ na plne pecky a obidve sa pripojili k refrenu: ‘/I can’t get no /satisfaction.’
“ Ale kde je tvoj syn?” Perpetua si naraz spomenula, ked muzika skoncila.
“ S mojou mamou,” potichu povedala Margaret: “ Napisal mi list, uz je v druhej triede…ozaj nevies o nejakom bohatom Australcanovi?”
“ Viem o jednom, ale toho by som neodporucala ani najvacsej nepriatelke.”
“ Mozno to by bola jeho pomsta, dostat mna a mojho syna dozivotne na krk, co povies?” Margaret na nu zmurkla a obidve sa znovu rozosmiali.
Ani nezbadali ako minuli Perth a uz ich nova dialnica viedla cez urodne vinice Midlandu. Naraz Perpetua zabocila na pieskovu cestu smerom k oceanu. Nez sa stihla Margaret spamatat uz zastali pred nekonecnymi pieskovymi dunami z ktorych vytrcali cudesne vapencove tvary.
“ Vyzera to tu ako starodavny cintorin,” Margaret vystupila z auta a vyliezla na jeden z vapencovych kopcov.
“ Volaju to tu ‘Pinnacles’,” Perpetua sa naklonila z auta a vytiahla fooaparat: “ Hej usmev.”
Zrazu sa dvihol vietor a piesok sa zacal vyrit vsade dookola. Margaret rychlo nasadla spat do auta a vybrali sa smerom k plazi. Odparkovali na jednom z mnohych prazdnych parkovisk a v drevenom altanku s vyhladom na nekonecny ocean vytiahli pivo a sendviche.
“ Hej, nepi tolko, ja neviem soferovat.” Margaret strcila pivove flase spat do autochladnicky.
Perpetua jej vytrhla jedno z ruky a rychlo ho otvorila: “ Nemaj strach, raz ked sme von z Perthu policajta nestretnes, budeme radi ak stretneme nejake auto, ozaj naber do tej kanistry vodu, ” s tym si vylozila nohy na lavicu a vypila pivo na dusok a ked videla, ze Margaret na nu dalej ziza, namrzene dodala: “ Vodu som povedala, pre istotu, keby sme niekde zostali trcat.”
3
“ Co to citas?” Perpetua sa spytala ked sa rychlostou sinuli po prazdnej dialnici a okolo nich dosiroka sa rozprestierala len sucha cervena zem pokryta len kde tu pasmi jarnych kvetov a vyrastkami nizkych stromov.
“ Shindlerov List od Thomasa Keneallyho, kupila som si ho este v Polsku minuly rok.”
“ Mala by si zacat citat v Anglictine, nieco Ti najdem, ale radsej by si mala sledovat krajinu, teraz je nezvycajne sucho ale normalne o takomto case je cela tato bush pokryta kvetmi.”
Margaret zavrela knihu a rozprestrela ruky: “ Tu nie je co pozerat, byva tu vobec niekto, vyzera to tu ako na mesiaci.”
Perpetua poukazala na strechu domu v dialke: “ Pozri tam byva ten tvoj bohaty farmar, toto sa vola ‘wheatbelt’, nase obilne kralovstvo.”
Margaret pokrutila hlavou a otvorila znovu knihu.
Perpetua do nej drgla: “ Hej, zachvilu sme v Geraldtone, maju tam najlepsie ‘meat pies’, dufam, ze ten ‘lunch bar’ este existuje,” potom si vzdychla a zahladela sa na nekonecnu krajinu: “ Boze, ako dlho som tu nebola a nic sa nezmenilo.”
Ked dorazili do Geraldtonu, Perpetua ozila a vyskocila z auta na prasnej hlavnej ulici oproti staremu obchodiku s domacim pecivom.
Margaret pomaly vysla z auta a v uzase sa zacala obzerat po malom prasnom mestecku plnnom startych domcekov so sirokymi verandami a prechadzajucimi alebo parkujucimi obrovskymi nakladiakmi. Oci ju palili od ostreho slnka a lutovala, ze si nezobrala poriadny klobuk.
“ Tieto ‘road trains’ si myslia, ze okrem nich nikto iny nie je na ceste,” vzdychla si Perpetua, ked sa vratila s horucimi kolacmi, plnenymi masom a musela sa uhnut, lebo obrovsky nakladiak prefrcal okolo nich nebezpecne blizko.
“ Ako to mozes jest, ved je horuco,” Margaret sa na nu zacudovane zadivala a rychlo si dala satku na hlavu a nahodila nove slnecne okuliare.
“ To je vona domova,” Perpetua sa s chutou zahryzla do kolaca a potom kyvla na Margaret: “ Nasadaj, idem natankovat a potom pokracujeme, nerada cestujem potme, akurat nam nejaky klokan znici predok na aute.”
“ Hej, pozri sa na tu krasu,” vykrikla Margaret, ked na vecer sa priblizovali k opustenemu domu na kraji cesty a cervena krajina okolo bola pokryta kobercami pestrofarebnych kvetov.
Ked vystupili na opustenom prasnom parkovisku oviala ich sucha horucava. Margaret sa rozkychala v prasnom vzduchu a neveriacky sa pozrela sytocervenu osamelu pumpu a maly kammeny domcek s napisom: ‘The Overlander Roadhouse’.
“Vitaj v nasom vnutrozemi,” rozosmiala sa Perpetua: “ Neboj sa, ubytujeme sa a kym sa zotmie zoberiem k najteplejsiemu oceanu, aky poznas, ‘Shark Bay’ je len pol hodinu odtialto.”
Margaret sa pomaly rozkyvala na ztrpnutych nohach: “ S tebou uz do auta nesadnem, tie tvoje polhodinky poznam, bude to urcite dalsieho pol dna odtialto.”
Perpetua len kyvla rukou, nechala ju frflat a isla im objednat izbu na prespanie.
Len co zacalo svitat, uz boli na ceste a Margaret si s uzasom vsimla ako Perpetua ozila. Minali rozkvitnutu bush v ktorej sa sem tam objavilo stado klokanov, par koz alebo tiav. Ked sa priblizili k pobreziu, ostro ruzove, biele, zlte koberce kvetov sa odrazali od cerveneho a zlteho piesku, sytomodreho oceana a azurovej oblohy.
“Takto vyzera raj,” vykrikovala Margaret, ktora neprestavala fotit jeden zaber za druhym: “ Raj bez ludi, tolka krasa a nikde nikoho.”
Perpetua jej naraz vyrhla fotoaparat z ruky: “Skonci uz, nebude nam stacit film ani na Broome.”
Margaret si vzdychla a naraz sa otocila a zacala hrabat nieco v taske vzadu: “ Zastavme na chvilu, okupem sa,” sadla si spat na sedacku a v ruke drzala novy par bodkovanych plaviek.
Perpetua sa rozosmiala: “ Tu ta nema kto obdivovat, pockaj az prideme do Koraloveho zalivu, tam su aspon turisti.”
“ Tu aj niekde su turisti?” Zacudovane pokrutila Margaret hlavou.
Perpetua na nu zmurkla a otocila auto na dalsiu prasnu cestu. Po chvili sa pred nimi objavil maly kryty zaliv plnny stanov a aut. Ukazala na nich rukou: “ V tomto obdobi sem vzdy priplavaju zraloky, nase jedine mierumilovne ‘whale sharks’, hoci su obrovske jedia len morsku travu a potapaci s nimi radi plavaju, je to zazitok.”
“ Skoda, ze sa neviem potapat,” vzdychla si Margaret a s plnymi duskami dychala morsky vzduch: “ Boze, tu je prijemne, ani teplo, ani zima.”
“ Toto je idealne miesto, teplota sa tu drzi po cely rok okolo 25 stupnov celzia.”
Margaret rychlo siahla po fotoaparate a urobila dalsie fotky: “ Nazvem ho: ‘Zaliv vecneho leta’.”
“ Hej, chod sa radsej rychlo okupat, musime sa dostat do Exmouth pred zotmenim.”
4.
Po dalsich troch dnoch nekonecnej prasnej cesty minajuc opustene perlarske pristavy aj rusne nove pristavy na tazbu zeleznej rudy sa konecne blizili k cielu ich cesty. Margaret docitala jej hrubu knizku o osude polskych zidov za Hitlera, porozpravala Perpetue o jej vlastnych starych rodicoch, ktori sa zachranili, ktora ju vsak pocuvala len na pol ucha vzrusena jej vlastnou cestou domov. Potom Margaret nadavala a kazala Perpetui zastavit. Ked vsak zastavili v tej piesocnatej, cervenej krajine plnej skalnatych vyvysenin a nikoho, Margaret si clonila oci pred horucim prasnym slnkom a stazovala sa, ze sa citi ako krajine vyschnutych sopiek spred milionov rokov.
Perpetua s nou stratila trpezlivost a vystartovala s nahlym rozhodnutim nezastavit az kym neuvidi Broome. Po case Margaret sa dostala do apatie a len civela von z okna. Perpetua sa rozhodla prekvapit ju vyletom na jeden z mnohych carokrasnych ‘Gorges’ – vodopadov vo vnutrozemi. Rychlo vsak olutovala riskantne rozhodnutie opustit hlavnu cestu. Dvakrat Perpetua si pomylila cestu a skoncila na bohom zabudnutom slepom konci z ktoreho nebolo uniku len sa znovu vratit na krizovaktu. Dvakrat zapadli v piesku a Perpetua sa pochvalila, ze si zbalila prirucnu lopatku. Kym Margaret sedela apaticky v tieni auta a odhanala si z tvare roje much, Perpetua kopala akoby jej islo o zivot, vediac, ze prejdu dni, mozno tyzdne kym tadialto prefrci dalsie auto. Ked sa konecne znovu dostali stastne na hlavnu cestu, Perpetua sa rozhodla ‘Gorge-no gorge’, uz nikde nezastavi, potiahne to non-stop do Broomu. Cestou vypila zbytne piva a nebezpecne predpbiehala ojedinele ‘road trains’, ktore boli jedinymi spolocnikmi na jej osamele ceste. Celkom zabudla na ubohu Margaret, ktora bola nezvycajne ticho v jej sedadle a pred ocami sa ligotala len vidina domova.
Zdalo sa jej, ze je to iba sen, ked v ranajsich hodinach dofrcala na hlavnu ulicu, ktora bola akosi osarpana a mansia ako si ju pamatala. Ani si vtedy neuvedomila, aky to musel byt sok pre Jacka a jeho Rumunsku manzelku, ked poloopita a spinava od hliny, tyzden neumyta a vyhladovana zabuchala na ich dvere. Myslela si, ze nie je rad, ze prisla, neuvedomila si, ze on ju jednoducho nespoznal.
Ako sa velmi zmenila jeho nevlastna sestra od casu, ked ju naposledy videl. Ked vytiahli jej polomrtvu pasazierku z auta za nemeho uzasu mnohych susedoch, ktori sa medzicasom zhromazdili okolo, Jack bol rad, ked mohli bezpecne za nimi zavriet dvere. Bol vdacny Ronde, ze sa bez zbytocnych otazok chytila starostlivosti o obidve vycerpane cestovatelky a ulozila ich bez velkych ceremonii spat do hostovskych izieb.
Ked sa vratila pred obedom na terasu, kde on nervozne sedel nad prerusenymi ranajkami, len mu bez slova stisla ruku a on sa na nu vdacne usmial. Cokolvek jeho nevlastna sestra hlada u nich, cokolvek je to, co prisla najst po tolkych rokoch s neznamou spolocnickou ukaze len cas. Jeho trpezliva, tajomna Ronda ma pravdu ako vzdy. Zahladel sa na jeho manzelku, ktora pokojnymi pohybmi odpratala ranajky zo stola, jej sytocervena roba viala okolo nej v jemnom vanku, prstami si prihladzala jej dlhe cierne vlasy, ktore zacali na temeni sediviet. Ked sa nanho spytavo zahladela, len sa zahanbene usmial, ako vzdy ked ho prichytila, ze ju tajne pozoruje. Zdalo sa mu, ze cim dlhsie s nou zije, tym menej o nej vie.
Casto sa sam seba pytal, ci urobil dobre, ze sa vratil. Kino neslo zle, mozno lepsie ako za otcovych cias. Turisti zacali pomalicky objavovat Broome a jeho kino zo zaciatku storocia vzbudzovalo pozornost. Domaci aj napriek televizorom, hlavne mladi neprestali chodit, hlavne odkedy si objednal novu techniku a pustal filmy zaroven s Perthom. Je tu vsak Ronda stastna? Nestazuje sa, ale ona sa nikdy nestazovala. A keby sa kedysi davno nezastavili v jej rodisku Rumunsku a nevidel ako tuzobne hladi na jej sesternicine novorodenca, tak by ani nevedel ako velmi chce byt matkou.
On deti nepotrebuje, jemu Ronda staci. Sirotince v Rumunsku su preplnene a tak Ronda prisla s myslienkou si adoptovat jedno, ale to nevedeli do coho sa pustaju. Kolesa byrokracie sa zacali tocit. Nove tlaciva, nove ziadosti, nove prehliadky a pohovory a nove poplatky…nema to konca kraja. A tie nezmyselne, nekonecne otazky, aki budu rodicia? Ako to maju preboha vediet? Uz by tym rad prastil, ale Ronda…Ronda to chce. Ronda to tak velmi chce.
Ked sa na druhe rano Perpetua zobudila, nevedela sa spamatat od uzasu. Nasla sa v jej detskej izbe. Tolko spomienok. Ako to bolo vsetko davno.
Vyskocila z postele, ako zvykla, ked tu bola doma a nasla vo svojom kufri ciste rifle a tricko. Nahodila slapky a potichu sa prestrcila von cez okno. Naraz nemala chut vysvetlovat Jackovi co tu hlada a aj sa trosku hanbila za vcerajsie divadlo. Musela vyzerat hrozne, pamata sa ako opito blabotala cosi do ucha tej jeho prekrasne Ronde, ktora jej nezne pomahala s umyvanim a prezliekanim. Boze taka hanba. Margaret bude spat aj tyzden, tak hrozne chuda vyzerala. Rychlo musi vyuzit cas. Prebehla ako bez dychu cez hlavnu ulicu, akoby sa bala, ze ju niekto spozna a zastavi. Ale nemusela mat strach.
Broome sa zmenil a aj ona sa zmenila. Cinska stvrt je akasi osarpana a plnna miesancov. Niektore budovy zacali narychlo upravovat, jeden ma uz aj napis nakrivo: ‘Backpackers’. Naraz si vzdychla, ked si uvedomila, ze jej mestecko starne s nou, straca perlarsky lesk a hlada svoju identitu.
Zastavila sa pred znamou krcmou v Broome, ktora bola v tychto ranajsich hodinach zavreta ale lezalo pred nou na travniku plno domorodcov, vyspavajucich opicu z predosleho dna.
“ Hej, nevies, kde by som nasla krcmarku?” Spytala sa postarsej domorodkyne, ktora sa prave zobudila a zbierala flase okolo seba.
“ Nie je krcmarka, Miss, nasa lezi na cintorine, tam,” domorodkyna ukazala smerom ku klastoru: “ Cukrovka to bola, najprv jej odrezali nohy a potom isla cela.”
Perpetua na nu neveriacky pozrela a pokyvala rukou, ako moze verity opitej zene. Cestou ku klastoru si spomenula na sestru Bernadettu. Uz z dialky videla, ze kostolik je akysi obnoveny a to ju potesilo. Ked otvorila dvere, ohuril ju novy oltar vytesany z perlete. Zrazu zavrcala vonku motorka a ona prekvapene cez sklene dvere pozorovala mladu mnisku v zelenych satach so satkou na hlave ako ju parkuje pri stene kostolika a vchadza dnu.
“ Ja som len turistka,” Perpetua prekvapene prehodila nez mniska mala sancu nieco povedat: “ Mate pekny oltar.”
“ To je dar od mestskeho uradu, pomohli nam zburat staru nemocnicu a ubytovne pre domorode deti, chatralo to a opravit nas kostolik a klastor…”
Perpetua zrazu zbadala hrubu kroniku v kute kostola a zacala v nej listovat. Zrazu zbadala obrazok sestry Bernadetty a v ociach sa jej zaligotali slzy.
“ Toto je jedna z nasich najstarsich mnisok, sestra Bernadeta z Irska, 50 rokov stravila v tomto klastore, tu na obrazku ju vidite ako sem prichadza prvy krat so sestrou Itou na somarikovi, vtedy tu nebola ina doprava a kone, nuz tych sa bala…”
Perpetua nemohla udrzat slzy, vybehla ako splasena z kostolika a utekala smerom ku cintorinu. Mniska za nou neveriacky pokrutila hlavou a opatrne zavrela kroniku. Ti poblazneni turisti, pomyslela si, nemaju zaujem o historiu.
Perpetua nasla matkin hrob, klesla na kolena a rozplakala sa. Dlho tam chodila okolo, nevediac ako cas leti. Nasla aj hrob jej byvalej priatelky, tak predsa ta opita domordkyna hovorila pravdu. A ked sa slnko sklanalo k zapadu vybrala sa poza mestecko k byvalej domorodej osade pri rieke. Vsade bola nedotknuta bush a keby si nepamatala, ze tam kedysi davno zili domorodci, tak by ani neverila, ze tak kedysi davno dakto byval.
Otocila tvar k ustiu rieky a zacitila na tvari slanu chut oceanu. Vybrala sa smerom k plazi. Po ceste stretla skupinu rozjarenych domorodcov vo vysuchanych sortkach, ktori niesli hrdo chytenu obrovsku korytnacku. Za nimi bezalo par tmavych deti s velkymi korytnacimi vajickami. Ked sa predierala cez klzke ‘mangrovniky’ /tropicke stromy, ktoreho korene dokazu pit slanu vodu oceanu/, zbadala skryteho v tropickych listoch stareho cupiaceho domorodca. Ked ju zbadal dal si prst na pery a ukazal na hrbolate poleno, na ktore sa chystala stupit. Bola to krokodilia hlava. Uskeril sa na nu a rychlo ako blesk zabodol ostep do krokodilej hlavy. Obrovsky krokodil sa zacal metat ale par dalsich domorodcov vyskocilo z tropickej vegetacie a znebybnili ho. Perpetua tam stala ako prikovana a sledovala toto nevsedne divadlo, ktore si pamatala z detskych cias. Domorodci dnes vecer budu mat hody, usmiala sa pre seba ked videla ich spotene chrbty miznut aj s krokodilom v hustave. O chvilu vysla na tmavu plaz osvetlenu len vychadzajucim mesiacom. Nebol tam nikto, len stopy v piesku zostali po mnohych ktori tu dnes kracali. Zacala skumat tie stopy v piesku, akoby chcela verit, ze medzi nimi najde…
Patrala po com? Ani sama nevedela co hlada, ale vedela, ze cokolvek to je, uz to nenajde.
Vedela vsak jedno. Hned ked sa vrati do Perhu, najde si dobreho pravnika a poziada o rozvod.
Mili moji citatelia, prajem Vam krasne prezitie Vianocnych sviatkov. Mnohi sa ma pytate, ci mi Slovensko nechyba, specialne v tomto pred -Vianocnom case. Musim sa uprimne priznat, ze nie, ale asi je to tym, ze uz som teplo-milne stvorenie. Rada chodim na Slovensko v lete a tak sa mi aj objavuje v mojich snoch o domovine.
Mam uz celu zbierku Vasich fotiek z pred-Vianocnych trhov, ale to uz su Vianoce, ktore su Vam zname...
a ake su moje Vianoce?
Okrem toho, ze dodrziame vsetky Vianocne zvyky a nas dom je nas 'Slovensky ostrov' cez sviatky s koledami, opekancami, vianocnymi kolacmi a vsetkym co k tomu patri (okrem pocasia a ozajstnej zasnezennej jedlicky), oblubila som si Australske Vianoce s vonou tropickych kvetov, so spievanim kolied v parkoch, s kupanim sa v oceane pri zapade slnka, s vecierkami so sampanskym a grilovanymi morskymi rybami na pobrezi, ktore nemaju konca kraja...Australske Vianoce su podla Europskych zvykov, nenarocne, nestoja vela penazi ani prace, stacia Ti sortky, tricko, cerstvy morksy vzduch a dobra nalada...pri 40-stupnovych horucavach nic viac nepotrebujes a ja si uz ine Vianoce uz ani neviem predstavit:)
Kazdy mame svoje, na tom nezalezi, kde, s kym a co mas na sebe alebo na Vianocnom stole, dolezite je, co citime jeden k druhemu...a toto je tento carovny cas, ked kazdy, aj ti najchladnejsi ludia naraz zmaknu a vsetko je akesi krajsie....ludske teplo a lasku citit vsade...tak nech Vas hreje, teraz a po cely rok:)
