Co si kapitan Ivan Smirnoff nepamatal...

 

     "Ked si budes spominat na svoj zivot v starobe," moja kamaratka Chris chrlila zo seba kym sa snazila natlacit moj batoh do jej preplneneho terenneho auta, "tak Ta urcite nebude stvat, ze si vynechala schodzu, ale, ze si odmietla ist so mnou do Broomu…vzdy si tam chcela ist..., co mas v tom batohu tehly?"

    "Ale mozno ked sa vratime, nebudeme mat robotu a na to si urcite spomeniem,"vytrhla som jej batoh z ruk a otvorila som predne dvere, "Dam si ho pod nohy, dobre vies, ze sefka nema rada, ked vynechavame skolenia, prazdniny zacali pre ziakov, nie pre nas..."

Chris kyvla rukou a naskocila za volant: "A kto si myslis bude ucit tych nespratnikov, ucitelov je vela, ale nie takych 'uspavacov hadov' ako sme my," rozosmiala sa a auto sa ako na povel rozbehlo po uzkej farmarskej ceste smerom k autostrade: "Neznasam toto hmliste, studenne a uprsanne pocasie."

    "Raz do tyzdna prsi, inak svieti slnko a cez den vystupi na 25, ty nevies co je zima," drgla som do Chris, ktora mi na to odsekla: "Ja som vyrastla na severe a tam je horuco a slnecno po cely rok."

Na krizovatke Chris na sekundu zavahala a ja som rychlo vyuzila prilezitost: "Otoc na juh, aspon sa tam ukazeme, to ze vieme ukludnit tazko zvladnutelne deti je len skusenost a dlha prax, pamatas kolko mladych ucitelov k nam prislo hladat miesto na zaciatku roku?"

   "Nebud strachopud," Chris zakrutila hlavou a prudko skrutla na autostradu smerom na sever. V duchu som sa potesila, ze rozhodnutie bolo spravenne aj ked som este chvilu robila grimasy. Chris pustila na plnne pecky 'Born in boots' a naraz jasne modra obloha pred nami vyzerala velmi lakavo. Coskoro nas vsak nadsenie preslo, ked nas Perthske mrakodrapy privitali rusnou mestskou premavkou.

    "Toto ma byt najviac izolovane a najprazdnejsie hlavne mesto na svete?" Chris nervozne stupla na brzdu: "Z jednej strany nedozierny ocean az do Afriky a okolo pustna prazdnota, preco sa 1.3 milionov ludi rozhodne zit prave tu?"

Ked sme sa mravcim krokom konecne preplazili za mesto, Chris veselo pridala plyn a stovkou sme sa rutili po prazdnej dialnici minajuc romanticke pobrezie s dramaticky vyformovanymi vapencovymi skalami a sytomodromym oceanom, ktore vyzeralo akoby tam ludska noha nikdy nevkrocila.

Pred Kalbarri nas privitala sytozelena bush, ktora mi pripominala z dialky svieze luky doma.

   "Ani na to nemysli," Chris citala moje myslienky: "Rozbehni sa do nej a nevyjdes ziva, tieto pustne kriaky su najpichlavejsie na svete."

Na obed sme sa zastavili v malom utulnom mestecku vystavanom na bielom pieskovom zalive. Z jednej strany ho obmyva pokojna rieka co pri nom usti do mora a z druhej strany ocean.

   "Moj stary otec tu chodil chytat morske raky v 1952 a vtedy tu nebolo nic iba par rybarskych chatrc," Chris s chutou zahryzla do grilovanej ryby, ktoru nam miestny rybar chytil a pripravil v jeho 

rybarskom stanku, "vtedy sa tu dalo dostat iba lodou, ale odkedy v 1970 urobili cestu, ludia z Perthu tu zacali dovolenkovat."

   "Ake dalsie mestecko nas caka?" Spytala som nadsenne, ale Chris  sa rozosmiala: "Vy Europania sa nezapriete, dalsich 300 km nie je nic iba jedna prasna cesta k oceanu."

   "Aspon sa okupeme," utrela som si upotene celo.

   "Voda tam je plytka a horuca ako polievka, ale ziju tam tiez zvedave morske hady," Chris zmurkla na mna a otocila auto na sotva viditelnu vyjazdenu cestu cez bush smerom do vnutrozemia.

    "Kam ides, zostan na autostrade, kludne budem plavat s hadami, lepsie ako zahynut od smadu v bushi." V panike som sa obratila na Chris, ale ta venovala vsetku pozornost volantu, lebo auto sa nebezpecne naklanalo vo vyjazdenych kolajach.

Po styroch hodinach krkolomnej jazdy sme sa ocitli na vnutrozemnej dialnici a zastali pred osarpanou benzinovou pumpou stratenou v nedoziernej bushi.

   "Stryko Micky," Chris vybehla z auta a zakyvala na stareho farmara v klobuku, ktory opravoval sanitku zaparkovannu nedaleko.

Mick bol 66 rocny byvaly farmar, ktory uz desat rokov ako dobrovolnik sanitkar zachranoval zivoty na tomto opustenom useku cesty.

   "Tento rok je zatial najrusnejsi, 225 pripadov do dnesneho dna," Mick sa pochvalil, ked nam kazdej dal do ruky obity hrncek s cajom a mliekom.

   "A koho tu zachranujes, stryko, ved tu nevidno zivej duse," Chris sa rozosmiala ale Mick ju rychlo prerusil: "Iba predvcerom sme mali nedaleko odtialto autohavariu, turisticky autobus, trinast ludi bolo zranenych, ja som bol prvy na mieste nehody, jeden muz bol mrtvy na mieste, ale jeho zena a dieta zomreli v nemocnici."

   "Turisti su asi jedinni, ktori sa sem zatulaju," prikyvla som.

   "Zije tu vela farmarov, ale su roztrusenni do sto kilometrov okolo, cestne nehody, ustipnutia hadom, porody a porazky su na dennom poriadku, ja som tu jedinny siroko daleko na koho sa mozu obratit."

  "Stryko bol nas sused, ked sme mali farmu tu nedaleko, rada by som Ti ju ukazala," potom sa obratila na stareho farmara: "Byvaju tam este ti isti ludia, co to od nas kupili, urcite nam tam dovolia prespat?"

Mick prikyvol a dal Chris par instrukcii ako najst farmarske skratky, ktore casto znamenali len par vyjazdennych kolaji.

Farmu sme ani po krkolomnej hrbolatej jazde cez bush a neustavneho otvarania a zatvarania vrat, aby sme sa dostali cez  ploty, ktore rozdelovali nedozierne farmarske zeme nenasli.

Neskoro vecer sme sa upotenne a smadne dotrepali do zanedbanneho motorestu, kde vacsinnou prespavaju vodici dialkovych kamionov. Malu izbicku s uzkou dvojpostelovkou a velkou klimatizaciou sme si s radostou zabukovali a skoro rano sme znovu vyrazili po prazdnej sirokej dialnici obklopennej  nehostinnou bushou. Okrem par vychudnutych koz a obhorennych kriakov nebolo sa naco pozerat. S uzasom sme sledovali ako sa krvavo cervenne slnko dotyka horizontu a naraz teplomer v aute vystupil na 40tku v priebehu par minut. Chris zapla klimatizaciu a nasu oblubennu country na ipod. 

    "Taky nehostinny kraj, ako si to tu mohla vydrzat?" Vzdychla som si.

    "Na detstvo mam najkrajsi spomienky, zivot na farme sa neda k nicomu prirovnat." Chris sa rozosmiala a rychlo skrutla na prasnu cestu spat smerom k pobreziu.

O par hodin sme sa napojili na nasu staru znamu dialnicu, ktora sa hadi okolo celeho Zapadneho pobrezia a opat nas privital nekonecny sytomodry ocean.

Na opustenej krizovatke Chris zastala a citala smerovky: "Tak len pre tvoju zaujimavost, mozme sa vybrat do Sydney, smerom na juhovychod, co je odtialto 4 000 km, alebo do Brisbane, smerom na severovychod, co je odtialto 5 000 km alebo do centra Australie do Alice Springs na vychod, co je odtialto 4 000 km, co si vyberies?"

Poobzerala som sa okolo seba a vidiac len nehostinnu pustnu krajinu v panike som zvolala: "Ale ved si vravela, ze najblizsie mestecko je len 300 km."

Chris zmurkla na mna: "Carnavon, kde rastu najsladsie banany, ale najprv si podme zaplavit s tymi morskymi hadmi."

Ocean bol naozaj teply ako polievka, ale nastastie ziadne morske hady sme nevideli. Popri pobrezi sme prekracali do Hamelinovho Zalivu, kde Chris mi ukazala sedive morske huby velke ako past, ale aj omnoho vacsie stojace nehybne v plytkej vode, ktora sa tiahla daleko k horizontu az k pieskovej bariere. Iba male kyslikove bubliny, ktore vychadzali pravidelne z ich sedivych porov nam davali na znamost, ze tieto sedive podvodne neforemne hmoty ziju.

Za nou velke biele jazyky rozbijajucich sa vln davali vsetkym na znamost, ze divoky ocean sa nevzdava svojho uzemia tak lahko.

   "Tak kvoli tomuto sme sa tu pachtili?" Nervozne som si utrela upotene celo a chcela som si ovlazit nohy vo vode.

Chris my chytila za ruku: "Tu sa nesmie kupat, toto su stromatolity, prve morske organizmy na nasej planete, su stare 3.5 bilionov rokov a nezachovali sa nikde inde na svete, iba tu. Vies o tom, ze sa pozeras spat do minulosti, na nasu planetu ako vyzerala, ked na nej zacal zivot?"

    "Mozno, ale ak odtialto skoro neodideme, tak moj zivot sa tu aj skonci, je horuco a ja som smadna ako tava." Frflala som ked sme sa konecne pobrali hore kopcom spat k zaparkovanemu autu.

V Carnavon sme sa napchali cerstvymi bananami, ochutnali miestnu specialitu, vyprazane banany s hranolkami s bananovou zmrzlinou namiesto desertu. Brucha nas boleli ostosest, tak sme ojkali celu noc v lacnom motoreste s velkym plastikovym bananom namiesto napisu, ktoreho neonove svetlo nam osvetlovalo izbu.

    "Uz nechcem banany v zivote vidiet a varujem Ta, nezastavujeme viac az kym sa nepriblizime k Broomu." Chris zdvihla varovne prst ale hned si ruku umiestnila spat na jej bolave brucho.

    "Myslela som, ze sa cestou zastavime v Koralovom Zalive, mali by sme tam aj prespat este jednu noc, to este neutiahnes taku dialku za jeden den." Protestovala som a nastastie Chris prikyvla.

Koralovy zaliv bol plnny turistov, ktory v tomto case prisli plavat s velrybymi zralokmi. Nastastie sme nasli jedno prazdne miesto v stanovom tabore a postavili nas cestovny ministan. Pred zapadom slnka sme este stihli poplavat si a poobdivovat pestrofarebne koraly, ktore sa vynimaju na tomto specialnom mieste hned pod morskou hladinou.

Chris sa nemohla dockat dorazit uz konecne do Broomu tak sme skoro rano, kym sa turisti pozobudzali a malicky zaliv zaplnil ruchom a hlukom do prasknutia, rychlo pobalili a vyrazili po nasej autostrade smerom na Darwin.

Broome nas privital krasnym krvavocervenym zapadom slnka, ktory do ruzova sfarbil svetoznamu Kablovu plaz a tavove karavany, ktore z kroka na krok odmeriavali kazdodennu trasu z jedneho konca zalivu na druhy. Turisti behali okolo s fotoaparatmi a fotili ich rodinnych prislusnikov kolisujucich sa na tavovych chrbtoch.

    "Toto je horsie ako Koralovy Zaliv," zamrmlala Chris a nariadila mi sadnut spat do auta.

    "Chris, uz mam dost natriasania sa v aute, kam este chces ist?" Protestovala som, ale Chris sa robila, ze ma nepocuje a preletela cez Broome ako raketa.

   "Musim najst ten zaliv, kym je tma," Chris opakovala a zvysila rychlost na 150 km/h.

    "Aky zaliv, neblazni, akurat Ta chytia policajti."

    "Carnot Zaliv, kde kapitan Ivan Smirnoff havaroval s jeho lietadlom." Chris rychlo vyhrkla a zabocila z autostradu na dalsiu pieskovu odbocku. Auto sa nebezpecne naklanalo v pieskovych kolajach a tma nas obklopila nahle ako nepriepustna deka.

    "Chris neblazni, pocujem ocean pred nami, skoncime aj s autom vo vlnach," chytila som volant, ale on a odstrcila moju ruku a prudko zastavila auto.

Dialkove svetla nam osvetlili kusok pieskovej plaze, kde sme si narychlo rozlozili nas ministan.

    "Si si ista, ze nas vlna neodnesie do rana?" Zasepkala som, zabalena v spacaku az po usi. Divoky sum oceana ma vsak stale ohlusoval a voda sa mi zdala nebezpecne blizko. Chris vsak spala ako drevo a mne neostavalo nic ine len sa k nej pridat.

Ostre slnko sa mi dostalo pod viecka a nezvycajne ticho ma uplne prebralo.  Vyhrabala som sa zo stanu a ocean sa predo mnou zrkadlil ako pokojne nekonecne jazero. Chris sedela nedaleko podmorskeho koraloveho utesu zahlbenna v myslienkach.

Ked som sa k nej pribrizila, tak len poukazala na utes: "Kapitan Ivan Smirnoff havaroval tu s jeho lietadlom pred 70 rokmi. V lete sme sa tu zvykli potapat s otcom a vylovili sme vela polamanych kuskov z Pelikaana, skusali sme najst aj stratenne diamanty, ale..."

   "Ake diamanty?" Spytala som sa dychtivo, ked som si knej prisadla. Perly a diamanty, Broome je nimi znamy.

   "Australsky vojensky pilot, narodeny v Rusku, Smirnoff prepravoval Holandskych uprchlikov, ktori utekali pred Japoncami pocas vojny z Javy, ale Japonci ich nasledovali a zostrelili ich dolu…"

   "Citala som o Japonskom bombardovani Broomu, ale si spominala diamanty…"

   "Pred odchodom z Javy Smirnoff dostal pokyn prepravit malu krabicku od cigar so zahadnym obsahom a bankar ho mal cakat v Broome aby to od neho prevzal…"

   "A tam boli diamanty?"

   "Smirnoff o tom nevedel, zevraj patrili dvom najbohatsim rodinam  z Javy."

    "Co sa s nimi stalo?"

    "To sa pytali aj Smirnoffa, ked ho nakoniec aj s utecencami, co prezili zachranili."

    "A co povedal?"

    "Ze mal ine starosti ako sa starat od diamanty, styri dni stravili na tejto plazi bez pitnej vody a vacsinna utecencov bola vo velmi zlom stave po nudzovom pristati na plytcine a styria sa ani nedockali pomoci vratane rocneho dieatata."

   "Takze si naozaj myslis, ze diamanty su stale ukryte tu medzi koralmi?" Prekvapene som na nu pozrela a hned som zacala rozmyslat, kde som zapatrosila plavky.

    "Predstav si, ze Japonci ich vypatrali dalsi krat, lebo vypoculi ich SOS signal, ale museli sa otocit a natankovat, medzitym ich nastastie objavili Katolicki misionari a rychlo ich na konoch prepravili do najblizsej Aboriginalskej osady vzdialenej 60 km."

    "Idem sa prezliect, stoji zato ten koral preskumat," postavila som sa a oprasila piesok zo sortiek.

   "Pamatas Mickyho, co vozi tu sanitku, jeho otec vyhral jeden v kartach v krcme v Broome."

   "Stary Mick, ten naozaj nevyzera, ze vlastni diamanty," hned som si sadla spat vedla nej.

   " Rybari co tu zvykli chytat do sieti, sa prisli sem pozriet o niekolko tyzdnov neskor, ked sa dopoculi o spadnutom vojenskom lietadle a nasli tu krabicku s diamantami."

   "Takze miestni rybari su teraz velmi bohati," rozosmiala som sa a kupanie ma hned preslo.

   "Teda jeden z nich ju objavil, Jack a hned utekal za jeho kamaratom lovcom perli, Jimom, ktory zavolal dalsieho kamarata mechanika Franka a spolu sa rozhodli ich minut v krcme."

   "Coze? To uz ich naozaj nic mudrejsie nenapadlo?"

   "A tak dalsich sest mesiacov diamanty sa povalovali v miestnych krcmach, kde ich osadenstvo prehravalo a vyhravalo az nakoniec ti traja virtuozi boli predvolani pred Perthsky sud, kde tvrdili ze v krabicke bolo iba par diamantov…"

   "Aspon prehrali menej…"

   "Predvolali aj posadku, co prezila a ti tvrdili, ze Smirnoff poslal viackrat jeho co-pilota hladat tie stratenne diamanty a ze na vlastne oci videli, ako sa krabicka vyklzla z jeho ruk, ked sa pre nu potapal a neocakavana vlna ho obliala."

    "Takze Smirnoff klamal,"

    "Smirnoff, ked ho predvolali sa zaprisahal, ze si nepamata nic, co sa stalo s diamantami."

    "Ako sa Mickyho otec dostal k diamantu?"

    "Stryko Micky by Ti na to povedal, ze bol na spravnom mieste v spravnom case, niekedy ani cas v krcme nie je cas strateny a asi viac miestnych farmarov prislo takymto sposobom k zemi, lebo doteraz sa podarilo najst menej ako tretinu stratennych diamantov."

 
    "Nemal ten nalez nahlasit?"

    "Jeho otec ho cestne vyhral v kartach a ako spravny kamarat sa podelil s nim s mojim starym otcom, preto sme vlastnili farmu…"

    "Vasa farma je kupenna s ukradnutym diamantom, no to sa naozaj moze stat iba v Australii," vyhrkla som prekvapene.

    "Ako si pamatam, chcela si sa potapat a najst jeden, naco?" Chris sa napaprcila a pokyvala prstom: "Povedz ze na to, aby si ho vratila tej Holandskej rodine, co je bohata aj bez toho?"

Aby som zmenila temu, poukazala som na vapencovy utes ktory sa tycil po nasej lavici a vlny sa onho divoko rozbijali: "Podme sa nanho vysplhat."

Bez cakania na odpoved som sa zacala skriabat po jeho hladkom povrchu. Chris ma nasledovala. Zrazu nepravidelna vlna vystrekla do vysky a podlomila mi nohy. V poslednej minute, Chris chytila moju ruku a pritiahla ma do bezpecia skalnatej priehlbiny, kde moje roztrasenne nohy nasli oporu. Chvilu sme tam ticho sedeli a pozerali na divoky ocean pod nami.

    "Mali by tu nabit zachranne koleso s lanom, nemalo by vyznam skocit za Tebou, odliv by nam odniesol obidve."

    "Dakujem, Chris," nakoniec som nasucho prehltla. 

   "Vies co mi stryko Micky raz povedal, ked boli jeho otec a moj stary otec mladi, zvykli si privyrabat lovenim peral a raz boli obidvaja prichyteni o skalu dolu, ale len jeden z nich mal kyslikovu bombu, tak dychali na prestavky…"

Len som prikyvla nevediac co mi Chris chce povedat.

    " Raz ked sa s kamaratom delis o vzduch, co dychas, podelis sa s nim o vsetko v zivote. Otec mi vzdy prizvukoval, ze nas sused stryko Micky znamena pre nas viac ako rodina."

    

Mili moji rodaci, prajem Vam krasne leto doma, cestujte, aj ked len na koniec Vasej ulice, objavujte, aj ked len noveho motyla vo Vasej zahradke, teste sa zo slniecka, aj ked pecie neuprosne, lebo zajtra znovu moze zacat prsat....a hlavne nikdy nezabudnite na svojich kamaratov, lebo bez nich by nas zivot bol velmi prazdny a smutny a nikdy neviete, kedy budete potrebovat ich pomocnu ruku:)


Len tak pre zaujimavost, aby ste vedeli, ze si zase tolko nevymyslam, ta poviedka o stratenych diamantoch povalujucich sa po krcmach a kapitanovi Smirnoffovi je uplne, uplnucko pravdiva....cast nasej nie tak starej Australskej minulosti:)

Pot, muchy a kralovsky diamant

 
   Po krku mi tiekli prudy potu a muchy, ktore sa mi hrabali do oci, nosa, som nestihala odhanat. Okolo mna bola siro sira prazdna a pusta planina. Zaclonila som si oci proti nemilosrdnemu slnku a zahladela sa na roztrusenny dobytok, skrpatele stromy a pichlave kriky.
Farmar, ktory sa opieral o jeho terenne auto si posunul klobuk do cela a jednym gestom ruky pokryl tisic kilometrov bushi: "Toto je moje kralovstvo a dnes je moj nastastnejsi den, odkupil som spat farmu, ktora patrila mojej rodine po tri generacie."

    "Trosku prihoruco," rychlo som sklopila oci, aby som zakryla sklamanie. Na cervenej zemi pri mojich nohach, mravce velkosti nasich chrobakov sa skryvali do velkych hlinovych kopcov.

    "Termity, staraju sa aby moje kralovstvo nespustlo," zasmial sa farmar a pichol palicou do jedneho z nich: "Nasadni do auta, ukazem si moju zem tamto z tych skal." Prstom ukazal na par balvanov miznucich v horucom opare ako fatamorgana.

Drzala som sa oboma rukami sedadla a vyskala od strachu, ked auto preskakovalo priekopy a v poslednej minute obislo termitovy kopec. Vystrasenne klokany sa vystrcili spoza sedivo-zeleneho porastu a skackali popri nas akokeby chceli sutazit kto bude v cieli prvy. Prudko sme zastavili pred obrovskou skalou a ked sa vir prachu utisili, tak som si uvedomila, ze stojime pred malym pohorim. Farmar vyskocil auta a zacal sa skriabat pomedzi kriaky. Pritlacila som si siltovku na celo a pustila som za nim. Trvalo nam dobru pol hodinku, kym sme sa natiahli ako sme boli dlhi na okruhlom vrchole, ktory pripominal sloni chrbat.

Vycedili sme posledne kvapky vody z plastikovej flasi a porovnavali si skriabance a odreniny. Zrazu farmar siahol do jeho zapraseneho vrecka a vytiahol ligotavy krystal, ktory nas oslepil v poludnajsom slnku. Zaclonila som si oci a sledovala odrazajuce sa slnecne luce na jeho povrchu a v pozadi azurova obloha bez jedineho mracka.

    " Kralovsky diamant na nebeskom zamate," hrdo sa postavil a pohladom objal krajinu pri nasich nohach, ktora naraz z vysky vyzerala tajomne krasna, nehostinna ale tiez nekonecna s modrou stuhou oceana na jej konci.

    "Je to naozaj Argylsky diamant?" Usmiala som sa naciahla som ruku. Farmar pokrutil hlavou a potiahol ma hore: "Diamantove bane su tu za rohom, tie nahodou nevlastnis?" Stuchla som donho laktom, hoci som vedela, ze jeho zelezno-rudne bane su na opacnej strane, pri Pilbare.

    "Tento diamant pochadza z tvojich koncin," posuchal ho spinavym palcom a strcil spat do vrecka: "Kupil som ho na aukcii v Zeneve a dokonca som si oprasil aj vedomosti z Europskej historie a to si vsetci myslia, ze nam tu v Australii historia nic nehovori."

    "To mi chces povedat, ze vypadol niekomu z kralovskej koruny?" Zasmiala som sa.

    "Presne tak, v roku 1702 zdobil Prusku korunu, asi ho tam dobre neprilepili, pre moje stastie."

Pokrutila som hlavou akoze poznam take rozpravky.

    "Myslis, ze zartujem, tak pocuvaj: "Tento 35-karatovy Beau Sancy diamant kupil Francuzky kral Henry IV v roku 1604 pre jeho kralovnu Mariu de Medici. Neskor sa dostal do Holandskych ruk a zdobil Mariu Stuart, ktora ho predala aby pomohla dostat na Anglicky tron jej brata, Karla I..."

    "Rodina si aj vtedy pomahala, ako vidim, tak Ty nie si jediny, ktory zachranuje rodinny majetok,"
zmurkla som nanho.

    "Vidim,  ze slecna novinarka je dobre informovana, tak o tom diamante nepis, ale pribeh nasej rodinnej farmy Ti porozpravam, ved na to si sem prisla, no nie?" Obratil sa ku mne.

Uskrnul sa na mna a ja som dychtivo prikyvla. Toto bol moj druhy rok so Zapado-Australskym dennikom po skonceni skoly, ako cerstvy novinarsky zajac som skakala na vsetky prilezitosti, ktore vonali senzaciou. Navsteva farmy, kde sa narodil druhy najbohatsi clovek v Australii, to bol sen, ktory sa splni iba raz za zivot.

Ze Andrej zbohatol v baniach nie je ziadnou zvlastnostou, Zapadna Australia existuje iba kvoli tomu, ze cely jej neurodny sever skryva obrovske nerastne bohatstvo. Nepochopitelnou zahadou pre mnohych ludi vsak bolo, ze Andrej dlhe roky sa snazil odkupit spat 240,000 ha farmu na neurodnom severe, kde sa narodil a ktoru jeho rodina stratila, ked zbankrotovali v obdobi sucha.

Olizla som si popukanne pery a farmar Andrej sa rozosmial: "Slecna novinarka je zvyknuta zit v meste, tak vies co vratime sa spat na farmu a tak Ti ukazem rodinny album." Andrej si oprasil vysuchane dzinsy a uz sa bral dolu kopcom.

Jeho siroky pevny chrbat v karovanej farmarskej koseli sa mihal predo mnou, ked som ho nasledovala cez pichlavy porast. Mohol by vo veku mojej mamy, patdesiatnik, ale vysportovany s opalennou tvarou
a silnymi rukami, ktore sa nevyhybaju fyzickej praci. Nie tvoj kazdodenny obraz multibillionara, ale Australcania su tym znami, nepotrpia si na formality. Ked si spomeniem, ako moja mama vyvadzala, ked som jej povedala, ze ho idem pracovne navstivit a on suhlasi mi venovat par hodin a ukazat mi jeho farmu.

    "Ktore saty si beries, musis urobit dojem, stihnes ist ku kadernicke?" Mama na mna spustila cez telefon.

    "Mama, on je uz dlhe roky zenaty a ma uz deti v mojom veku, tu nie sme v Europe, toto je moja novinarska sanca, nemozes ma uz konecne brat trosku profesionalne." Buchla som jej telefon a zahundrala som si popod nos, ti rodicia, nikdy ich nepresadis, tradicie sa s nimi vlecu aj na druhy koniec sveta.

Jeho priestranna rodinna rezidencia skryta v tropickej zeleni bola ako oaza v strede cervenej vyprahnutej Sahary: "Ked prides na Jar vsetko okolo bude pokryte v kvete a zeleni, vobec to nespoznas," zasmial sa Andrej ked videl ako sa ponahlam ukryt pred paliacim slnkom.

Vnutri ma privital historicky nabytok vkusne rozlozenny v priestrannych izbach a stara olejomalba na celnej stene zobrazovala Australsku idylku s farmaskym domom v pozadi.

   "Takto to tu vyzeralo v 1860, vsetci moji predkovia su pochovani tu na farme, v roku 1998 ked vsetok nas dobytok podochol a slnko spalilo nasu farmu na pust, mojmu otcovi skoro puklo srdce, nikdy nezabudnem ako sme odchadzali..."

Andrej hodil do vychladenych poharov lad a zalial to cerstvym dzusom. Sadli sme si do pohodlnych kozenych kresiel z minuleho storocia a on nezne pohladil vysuchany album: "V tomto zostali ukryte nase spomienky, ked sme sa prestahovali do Perthu, fyzicky sme boli tam, ale nase duse zostali tu, nikdy nezabudnem tu neopisatelnu radost na tvari mojich rodicov, mojho brata a sestry, ked sa dozvedeli, ze nasa farma, kde je nas pot, nasa krv a nase srdcia patri znovu nam..."

Rychlo vstal aby ukryl slzy a kyvol na mna aby som ho nasledovala. Presli sme cez cely dom do druheho kridla, kde stalo stare radio. Andrej si prilozil sluchadlo k uchu: "Tak toto bola moja zakladna skola, trieda pre jedneho a ucitelka na druhom konci, samotarske studium, ale aj tak by som nezamenil zivot na farme za nic na svete."

Vysli sme na dvor a otvoril branu na starom shede: "Toto boli moje najstastnejsie chvile, ked mi otec dovolil navstivit strihacov oviec a cez ich pivnu prestavku mi naplnili stamprlik pivom a odvtedy som snival, ze ked vyrastiem, budem strihacom oviec a teraz sa mi to konecne splnilo," zosiroka sa usmial a vidiac moje kvapky potu chytil ma za rameno a zaviedol spat do prijemneho chladku jeho rezidencie:
"To je krasne na Australii, mas tu sancu kupit si spat co si stratil, vybudovat vsetko odznova, ak nestratis odvahu a mas dost sily pracovat."

Zastali sme na zasklennej verande s vyhladom na jeho pasienky, na konci sa v ziari slnka odrazal zlomeny veterny mlyn. Andrej nanho ukazal prstom: "Farma stale nie v dobrom stave, 60 veternych mlynov nefunguje a prilis vela dobytka obratilo tuto urodnu podu na prach. 11 tisic kusov je tu roztratennych, znizim ich pocet na 3 tisic, zem sa musi zregenerovat, ozit a dychat znovu, ako za nasich cias."

    "A odkial mas vodu?" Napadlo ma naraz.

    "Nadrze na vodu, ked prsi, ale tiez vidis tam v dialke tu modru ciaru a tu zelen okolo, to je nasa riecka, cez zimu sa preleje a zaplavi nas, ale v lete vyschne a potom sa uz len modlime, aby sucho netrvalo prilis dlho...suchota, zaplavy, suchota, zaplavy...to je osud Australskych farmarov."

    "Andrej, helikoptera je pripravena na zahananie dobytka", Andrejov spravca dobehol a Andrej sa na mna usmial: "Interview so slecnou novinarkou je u konca, vela stastia s prispevkom do novin, uz sa tesim, co si precitam," a nakloniac sa ku mne mi zasepkal huncutsky do ucha: "Ale o tom kameni ani muk, v novinach pisali, ze kupec je neznamy a tak to aj zostane, ved kto by aj veril, ze drahokam Europskych kralov skoncil na jednej prasnej farme."

    "Dakujem Andrej za vsetko, to bola pocta navstivit druheho najbohatsieho..."

    "Ja som farmar, Ann, farmar a nic viac a nic menej."

Tak s tymto pribehom ma moja krajanka, Slovenka z Perthu privitala raz ked sme si sadli na kavicku
na nasich pravidelnych klebietkach. Podla jej slov, pribeh sa mal volat, ako jej dcera Anicka stravila den na farme Australskeho multi-bilionara, ale kedze nedala na mamine rady este stale nie je pod cepcom a vsetky plany byt 'pani Andrejova' su navzdy pochovane.


Anicka dobehla tiez a rozlozila Zapadno-Australsky dennik, kde sa jej clanok vynimal na prednej dvojstranke: "Aj mi zavolal do redakcie a podakoval, ze som tak krasne zobrazila jeho farmu, aj ked
mam pravdu povedat, nezila by som tam ani keby mi platili, no v tom dome ano, ale..."


    "Ved sa Ty neboj, ani sa tam nedostanes ani k tym bilionom, aspon ten drahokam si mala slohnut, ani by si to nevsimol, ved kto to videl, nosit ho v spinavom vrecku, diamant co patril Rakuskemu kralovi..." Somrala moja krajanka.


    "Francuzkemu a Pruskemu a..." Anicka ju prerusila.


    "To je jedno," mavla rukou jej mama: "Kral ako kral, co chcem povedat je, ze Australcania nemaju cit pre historiu a vobec, keby som mala biliony tak idem na Rivieru a pijem sampanske, nech vsetci vidia kolko penazi mam a nezastrcim sa na farmu na konci sveta..."


    "Keby bolo keby, boli by sme v nebi," vratila jej to Anicka a strcila si noviny spat pod pazuchu: "Idem spat do redakcie, musim zeditovat zajtrajsi vytlacok..."


    "Uz je po piatej, chces tam aj spavat?" krutila hlavou moja krajanka: "Uz Ti taha k tridsiatke, ked uz sa Ti nepodari lapnut multi-bilionara, tak sa aspon poobzeraj po nejakom businessmanovi, cas uteka..."


Anicka len kyvla rukou a prebehla cez ulicu na parkovisko. O chvilu jej mala honda prefrcala okolo nas.


Moja krajanka ju sledovala az kym jej sikovne auticko nezmizlo za zakrutou: "Vies co, ale ten bohac moze lutovat, ze nema za zenu Slovenku, ta by ho naucila uzivat si zivota a penazi, ved Slovenky su najkrajsie na svete a nasa Anicka nie je na zahodenie, mozno ju zavola na tu farmu este raz, na Jar ako spominal a...predstav si, zeby som napisala domov, ze nasa Anicka si berie najbohatsieho Australcana, to by vsetci zavideli..."


   "Druheho najbohatsieho, ktory je stastne zenaty uz dobrych 30 rokov..." skusila som ju prerusit, ale ona len kyvla rukou: "To je jedno, len si predstav, keby si nasa Anicka zobrala...musi si nieco spravit s tymi vlasmi..."


Teraz bol na mne rad aby som kyvla rukou na rozlucku, ale moja krajanka si ani nevsimla, ze odchadzam, snivala sen velky, snivala sen multi-bilionarsky...sen, z ktoreho sa je tazko zobudit. Uz viem o com budeme klebetit na nasej dalsej kavicke. Neviete? Hadajte...


Uhadli ste, na dalsom stretnuti bolo jasne, ze moja krajanka sa nevzdala jej sna, hlavne ten drahokam je lezal v zaludku, dokonca zistila za kolko bolo na aukcii ten historicky diamant predany, presne $9.8 miliona, ak by Vas to nahodou zaujimalo, ale kedze Vas urcite podcenujem, Vas to ani trosku nezaujima...ved kto sa stara o nejaky ten sperk, hlavne, ze sa vieme dobre zasmiat a najlepsie sa smeje na sebe:)

MOJ VIKEND S RUZENKOU

Padli tri hodiny a sirena sa rozozvucala. Moje dve ucitelky pomocnicky otvorili dvere na nasej triede a vacsinna deti ich nasledovala von, kde si odvesili tasky a utekali na skolsky autobus.
Len dve deti zostali so mnou v triede, siestacka Tracy a siedmak Alex, ktori sa hned pohodlne usadili za pocitace a pustili sa hrat ich oblubenne hry.

Konecne piatok, povedala som s v duchu a pustila som sa do opravovat matematicke zosity. Alex ale dlho nevydrzal a zacal vypinat Tracy pocitac. Vedel, ze temperamentna Aboriginalka mu to vrati a bude mat o zabavu postarane. Necakal vsak, ze zdvihne najtazsi slovnik z police a tresne ho s nim po hlave. Alexom hrklo, chytil si prekvapene hrcu na hlave a zacal tahat Tracy za dlhe vlasy. Jej jacanie sa ozyvalo po celej chodbe.

Kym som stihla Alex od nej odtrhnut a poslat ho do kuta, vycerpana Tracy sa zacala valat po zemi s penou na ustach. Epilepticky zachvat. Rychlo som ju ulozila na bok, skontrolovala ci moze dychat a zmerala cas. Nastastie uz presla do pokojneho spanku.
Stlacila som cislo do riaditelne. Moje dve pomocnicky doleteli aj s invalidnym vozikom, do ktoreho sme Tracy v polospanku nalozili. Vtedy sa vo dverach objavila jej babicka aj s hufom Tracy bratov a sestier o ktorych sa stara a odviezla si ju domov.
Alex sa pocas toho celeho casu mracil v kute: "Urcite na mna zase zabudli, maju sa o mna starat, nie?"

Ruzenka, starsia z mojich pomocnicok ho pohladila po vlasoch: "Maju dve dalsie deti, ktore dostali do starostivosti okrem Teba, mozno sa zdrzali v druhej skole, ale neboj..."

"Preco ja mam byt ten posledny a aj tak Ti neverim, vcera prisli az o hodinu a nic sme nemali na veceru a to na nas dostavaju od statu peniaze, aj od nich uteciem a..."

"A kam pojdes, Alex, vies, ze tvoji rodicia su vo vazeni," prisadla si k nemu moja druha pomocnicka Kristina.

Alex ich obidve odstrcil a najblizsiu stolicku na ktoru dociahol, zdvihol do vysky a hodil cez celu triedu do druheho kuta. Obidve moje pomocnicky ho nadvihli pod pazuchu, kazda z jednej strany a polotahajuc ho odniesli do riaditelne. Ja som ich nasledovala opakujuc monotonnym hlasom, ze hnev mu nepomoze.
V riaditelni sa ukludnil a do svojho dennika opisal jeho neziaduce spravanie. Jeho opatrovatelia sa neukazali, tak sme ho nalozili s mojimi pomocnickami do auta a odviezli domov. Jeho opatrovatel otvoril dvere, rozospaty a ospravedlnil sa, ze zabudol. Alex prestupoval na prahu a pozeral na nas: "Nemozem ist radsej s Vami, uz budem dobry?"

Pokrutila som hlavou a obratila sa na jeho opatrovatela: "Cely tento tyzden nemal Alex desiatu, krmili sme ho sa skolske peniaze, ak to takto bude pokracovat budeme nuteni napisat o tom spravu."

Alexov opatrovatel rychlo prikyvol a my sme sa obratili k odchodu. Alex nam smutne zakyval a zmizol dnu. Ruzenka, ktora soferovala, skrutla auto smerom k oceanu: "Toto je nas vikend, dievcata."

Kristina hladela von oknom na slnecne pobrezie plnne plachetnic a rodiniek rozlozennych na plazi: "Chudak Alex, mali by sme mu nejako pomoct..."

"Prestan, Kristina, takto rozpravas, lebo pracujes s tymito detmi iba dva roky, kazde z nich potrebuje pomoc a ak sa nenaucis vypnut, tak tu nevydrzis, pozri uz sa blizime k mojmu vikendovemu domceku,"
Ruzenka, nasa najstarsia zamestnankyna zavelila a utrela si spotene celo: "Boze, je uz April a stale mame 32 stupnov, je to mozne..."

Pred modernou, drevennou dvojposchodovou chatou s vyhladom na ocean stali uz dalsie styri auta z ktorych povyskakovali nase kolegyne a kolegovia a zacali sme sa vitat s krikom, presne tak ako nasi ziaci.

"Robert, vratim sa v Nedelu vecer, uzi si to doma sam," Ruzenka zakricala na jej muza, ktory stal za plotom o dva domy dalej.

Robert sa vypol v jeho cyklistickom lykrovom ubore a ukazal hrdo na jeho novy sportovy dvojkolesak: "Mame preteky na druhom konci Perthu, prespim u Freda."

"Len to neprehanaj, vies, ze mas vysoky tlak, nechaj mladsich vyhrat." Poslala mu pusu Ruzenka a ponahlala sa otvorit dvere nasej rezidencie.

"Mame dvanast posteli, tak sa pomestite," Ruzenka hodila kluce na barovy stol v obroskej prednej izbe plnnej musli a vysiacich rybarskych sieti.

"My ideme hore, kde sme spali minule," rozbehli sme sa hore schodmi s Kristinou.

"Ako chcete kocky, ale tam budeme mat yogu, tak sa velmi nerozkladajte," Ruzenka nam hodila deky a vankuse kym vysvetlovala ostatnym, ktori este nespali v jej chate: "Zariadila som to s morskou tematikou, mame tu hlavne dovolenkarov z Ruska a Nemecka, ktori to maju radi."

S Kristinou sme si hore na terase otvorili sampanske a vychutnavali vyhlad na popoludnajsi ocean: "Neboj sa, zvyknes si, toto nie je povolanie, ale poslanie, a tento nas kolektiv je na nezaplatenie."

Nez sme sa spamatali, vsetci sa nahrnuli k nam a rozlozili si yoga matrace: "Hej dievcata, este je skoro pit." Uskrnul sa na nas ucitel sportu a napol svaly.

"Kym este viem, co hovorim, kolegovci, nechcem ziadne peniaze za toto ubytovanie, ak ab ak chcete prispiet, sponzorujem jednu mnohodetnu rodinu v Indonezii..."

"Nie je problem, Ruzenka, vies, ze vsetci prispejeme a teraz uz zacni, ty nas 'yoga guru'.

Po dvoch hodinach natahovania a potenia sme sa rozbehli k oceanu a vrhli do vln. Slnko uz zacalo zapadat, ale voda aj vzduch boli prijemne chladne.

"Rychlo z vody, kym slnko zapadne, este stihneme 'slnecny pozdrav na vsetky styri svetove strany'," zavelila Ruzenka a tak sme sa vsetci mokri v plavkach postavili celom ku krvavo-cervenemu slnku a zopli ruky v yoga postoji."

Hladina oceana sa trblietala ako zrkadlo a na nej sa pokojne hojdali rybarske lodky. Surfisti pobrali ich dosky s plachtami a poberali sa hore cestickou k najblizsej krcmicke. Mamicky oprasili detom pieskove formicky a deti s vyskotom poskakali do vody dnes posledny krat.

"Hej a teraz sa trosku zohriat moji ziacikovia," rozosmial sa ucitel sportu a rozbehol sa popri vode a my za nim a bezali sme ako dlho kto vladal, po ceste vela popadalo do piesku a tak sme ich pozbierali na ceste spat. Osprchovali sme sa vonku pri verejnych zachodikoch, aby sme nedoniesli piesok Ruzenke.

Ucitelka Nemciny odfotila zapad slnka: "Poslala som fotky domov cez facebook a vsetci hikali, ze kde to som a ja ze doma," rozosmiala sa.

Ruzenka sa oprela o nu a lapala dych: "Bozemoj, ved ja uz mam po sesdesiatke, majte so mnou zmilovanie," potom zmurkla na ucitelku: "Ale nikomu nepovedz kde to presne byvas, iba prezrad, ze je to take male primorske mestecko, plnne Anglicanov na dochodku a zlych deti, to ich odstrasi..."

"Idem kupit pivo a alkohol, niekto sa prida?" Skrikol ucitel matematiky a hned sa pri nom zhrkla skupina nadsencov.

Ruzenka mavla rukou: "To som si mohla mysliet, vela kucharov mi teda neostane," otvorila jej auto a vybrala ryzovy papier.

"Neboj, Ruzi, doniesol som vsetko na Japonske koktajlky", ucitel sportu zakyval na Ruzku s papierovou taskou plnnou exotickych zelenin.

Tma nas naraz prikryla ako cierna perina a z Ruzinkinej kuchyni zacali rozvanat exoticke dobroty a dobrosrdecny smiech. Velka predizba z barovym pultom sa zmenila na tanecnu salu plnnu nadsennych dupkacikov a rytmickej hudby.

Kristina mi podala japonsky cajnik a za hrst zelenych cajovych listov: "Mozes urobit caj, Jo ma ide ucit cha-cha".

"Co jej davas robit caj, nech radsej pije vodku," ucitel sportu mi podal pohar plnny ladu s plavajucim citronom na vrchu.

"A nas vikend sa zacina," zakricala Jo z predizby krutiac bokami do rytmu.

"A tak skoro sa ani neskonci," dvere sa prudko otvorili a dovalili sa ostatni s krabicami pivami.

Tak este nase osvedcenne dva recepty, ktore sme stihli ukuchtit v Ruzenkinom prazdninovom domceku v nas prvy vecer, vyskusajte, stali zato:


1. Japonske krevetkove koktajlky:
vermicelli rezance (uvarit predtym), ryzovy papier (obarit v horucej vode a rozprestriet na uterku), nakrajat na rezance papriku, jarnu cibulku, mrkvu a zeleny zeler,
avokado a krevetky (uvarit predtym)


naplnit ryzovy papier so vsetkym spomenutym hore a posypat cerstvym koriandrom, potom zosulat.


namacat do dipu (limetky a sweet chilli sauce)




2. Spenatove crepes:
cesto na crepes: 1 a 1/4 pohara mlieka, 1 pohar celozrnnej muky, 1 vajce, 1 lyzicka soli, 1 lyzica oleja


plnka: trochu oleja, cerstvy spenat,  cibula, 4 paradajky, cervenna paprika, sol, korenie a paradajkovy pretlak


navrch: struhanny syr


Zmiesat crepe cesto a nechat stat pol hodinku. Potom urobit crepes tak ako palacinky len tensie. Uvarit spenat vo vode a nechat odkvapkat. Na oleji osmazit pokrajannu cibulku, pridat paradajky, sol, korenie, cervenu papriku a paradajkovy pretlak.


Do okruhlej ohnovzdornej misy klast crepe a plnku, crepe a plnku, crepe a plnku...skoncit s crepe navrchu a posypat ju struhannym syrom.


Piect vo vyhriatej rure pol hodiny.




Takze zase nieco ine z mojho konca sveta, dakujem, ze ste so mnou stravili kusok mojho skolskeho vikendu a nabuduce Vas pozyvam so mnou stravit dalsi den:)

Ako som sa dozvedela z Vasich odpovedi, mame rovnake pocasie, teplo, slnecno a 30 stupnov, rozdiel je iba, ze u nas je Jesen a u Vas Jar:) Svet sa meni, ludkovia, nase leto trva vecne a Vasa zima trvala dlho, predlho tiez, svet sa meni, uz nezalezi na tom, na ktorom konci sveta zijeme, internet nas spaja a rovnake pocasie tiez:)

ZAVER SEPTEMBER PERLARSKY FESTIVAL

     A znovu je tu cas ‘Shinju Matsuri’ Japonskeho Perlarskeho Festivalu v Broome. Ludia v Japonskych maskach tancuju po uliciach. Toto je jediny specialny tyzden v roku, ked perlarske lode, ako kedysi vyplavaju na ocean lovit perly. Ako kedysi.

Prave perly, male zrnka piesku obalene v muslovom obale. Nic viac a nic menej.

Nemaju tvrdost diamantu ani neznicitelnost zlata. Mozu byt bezcenne alebo hodnotnejsie ako zlato. Ty im davas hodnotu.  Ich hodnota sa odraza v ludskom oku.

V malom japonskom obchodiku na konci ulice si tucny American prilozil ruzovkastu perlu k oku a obdivne sa na nu zahladel. Maly Japonec sa na nho usluzne usmial a podal mu ciernu perlu. American zaporne zavrtel hlavou.

      “ Tieto su vzacnejsie,” pokyval hlavou.

      “ Preco?” American sa zacudoval.

     “ Ludia si ich viac cenia,.” Japonsky predavac pokrcil plecami a tajomne sa usmial: “ Zberaci orchidey sa zabijaju pre kvet, svet je plny zahad.”

American sa zasmial a hodil na stol kreditnu kartu.

Mestecko je plne turistov a obyvatelia Malajskeho, Cinskeho, Japonskeho a Europskeho povodu, ktori sa prisposobili zmenam sa pretekaju v ponukani turistickych atrakcii.

Perpetuin rodinny dom bol zrekonstruovany na dovolenkovu chatu. Domorode chatrce boli zrovnane so zemou a domorodci sa odstahovali cez toto rusne obdobie hlbsie do bushi. Turisti by si ani neboli vedomi, ze tam vobec nejaki domorodci zostali, nebyt par domorodych sprievodcov, ktori boli najati turistickymi spolocnostami na prehliadku kresieb v jaskyniach a pripravy domorodych specialit nad ohnom.

Iba nedaleky klastor s kostolikom a Broomska galeria s obrazmi Elizabeth Durrack su dokazom, ze Perpetua a Windjana neboli len vyplodom mojej fantazie.

A este niekto…

FABIAN

Fabian som prvy krat zbadala v poslednej lavici v stvrtej triede, ked som prisla ucit do jeho skoly tazko zvladnutelne deti. Tmavy kuceravy chlapec s inteligentnymi ocami a 

sibalskym usmevom. Bol carodejnik s ceruzkou a jeho portrety a kresby z oblubenych filmov si jeho spoluziaci nalepovali do zositov. Bol vzdy prvy v triede, ktory vyriesil 

matematicke hlavolami alebo postavil najkomplikovanejsiu konstrukciu z kociek.

Fabian bol najhorsim ziakom v triede. Chodil neskoro, neumyty a bez ranajok a bez prospektu, ze v ten den si kupi v skolskom stanku s obcerstvenim, desiatu alebo obed. Ak to nebol samozrejme jeden z par dni do mesiaca, kedy vytiahol z vacku 50 dolarovku a pozval vsetkych spoluziakov na obed. Nikto nevedel odkial ma peniaze ani nikto radsej nechcel vediet. Vedelo sa ze jeho otec sedi vo vazeni a jeho matku nikto nikdy v skole nevidel. V dni kedy prisiel do skoly dobity, napachnuty alkohom a v tricku, ktore stratilo farbu aj tvar sa predpokladalo, ze otec bol asi prepusteny ‘nachvilu’ za dobre spravanie. Jeho skolska taska bol plastikovy sacok, v ktorom mal jeden z jeho oblubenych vynalezov, praktickych zartikov, ktore rad uplatnoval na spoluziakov ale este radsej ucitelov. Ked sa zufala riaditelka a ucitelia, ktorym zmenil vyucovaciu hodinu na cirkusove predstavenie pytali preco to robi. Jeho odpoved bola vzdy rovnaka. 

On nenavidel skolu a viac ako skolu neznasal ucitelov. V tom mladom veku si urobil plan, ze ak obrati skolu naruby a nebude poriadne fungovat, tak ju vyprazdnia a on bude mat pokoj. Vyhrazka na prepustenie zo skoly bola zbytocna, za styri roky stihol vystriedat vsetky skoly v okoli. Z nasej skoly, ktora vacsinou prichylovala najvacsich nezbednikov uz nebolo kam ist. A on to vedel. 

Nespocetne mnozstvo detskych odbornikov a psychologov, ktori prisli dolezito s harkami papiera pod pazuchou po niekolkych hodinach len neurcito mavli rukou. Niektori vahavo navrhli, ze treba spolupracovat s jeho rodinou. No aj urychlene dodali, ze neexistuje zakon, ktori by donutil domorode rodiny spolupracovat so skolou, alebo sa len jednoducho starat o ich deti. Stat nechcel opakovat chybu z minulosti, ked domorode deti boli nasilne odnate od rodicov. Skola dostala zvysene financie. Riaditelka pocitala peniaze a nevedela co dalej. Zacali sme Fabianovi v skole robit sendviche, ale on ich casto odmietal. On chcel dobroty ako mali ostatni.  

V zufalej situacii riaditelka mu navrhla zostavat par dni doma s jeho rodinou a dat vydychnut ucitelom a spoluziakom.  Napriek jeho odporu k skole jej navrh neprijal a dokonca odmietal opustat skolu po zvoneni, ked mohol dokoncit rozrobeny model, alebo hru na pocitaci bez pritomnosti hlucnych spoluziakov. Napriek jeho pozvaniam na obed, kresliarskym a matematickym schopnostiam, spoluziaci ho obchadzali. Bol to strach zmiesany s nedoverou a pohrdanim. Bol spinavy domorodec.

Najvacsim jeho nepriatelom bol Kaid. Vysoky bledy blondavy chlapec v najmodernejsom obleceni, ktory rad tyral zvierat aj spoluziakov, ak mu neurobili po voli. Jeho najvacsou zabavou bolo nechavat nedojedene desiatove a obedove dobroty pod Fabianovym nosom a potom to pred nim slavnostne hadzat do kosa. Vsetko sa muselo pred nim zamykat, lebo Kaid bol ‘kleptoman’. Psycholog to vysvetlil, ze vsetko kradne, lebo to mu dava istotu. V castych vybuchoch zlosti, ktore prisli z nicoho nic zacal hadzat stolicky o stenu, nicit nabytok, kopat do stien a do dveri...Jeho matka vyobliekana v najnovsej mode prisla nahnevana a v nevyberanom slovniku nam objasnila jej nechut, ze sme jej prerusili nakupy a druhym dychom nas ubezpecila, ze nemoze nahradit skody, lebo je slobodna matka styroch malych deti. Tak ako pre Fabiana, nasa skola bola Kaidova posledna stanica. Kaidovou vyhrou bol jeho ‘obchodnicky vztah’ k ucitelom. Ucitelia sa naucili ‘kupovat’ Kaidovo dobre spravanie ‘podplacanim’. Kaid ‘prosperoval’ a ucitelia mali pokoj. Az kym znovu nevybuchol a ‘obchodnicke vyjadnavanie’ zacalo odznovu…

Fabian sa vsak nedal ‘podplacat’. Fabian bol ‘nacasovana bomba’ a kazdy v nasej skole cakal so zatajenym dychom, kedy vybuchne…

MOJ ZIVOT NESTOJI ZA NIC

Piaty rocnik zacal Fabian s neustalimi narazkami na smrt. Spestroval nam zivot roznymi prikladmi ako si vziat vlastny zivot alebo ublizit niekomu okolo. Zato travil vacsinu vyucovania za dverami s vychovavatelkou, ktoru uvadzal do stavu sialenstva jeho nespocetnymi praktickymi zartikmi.

V jedno horuce poobedie, ked teploty vystupili na 40tky a bolo to utrpenim pre obidvoch travit cas na kamennej verande pred triedou vletela vychovavatelka ako bez duse do triedy a s hrozou ukazovala na sportovy sklad oproti. Na najvyssom spicatom bode strechy stal Fabian a robil akrobaticke kusky. Plech musel byt rozhoruceny, lebo nevydrzal sa ho drzat dlho a zacal skakat.

Vyletela som von a zacala som nanho vykrikovat aby zisiel dolu. Fabian sa na mna vitazne zahladel. Jedna nula pre neho, podarilo sa mu ma vyviest z rovnovahy. Medzitym sa riaditelia z obidvoch skol  / hlavnej aj pre tazko zvladnutelne deti/ zhromazdili pri mne a zacali vyratavat vsetky pravne procesy, co sa so mnou a so skolou stane ked si ublizi. 

Vypytovat sa ma preco k tomu doslo a preco som tomu nepredisla. Preco som sa rozhodla ho drzat na horucej verande namiesto pouzit terapeuticku miestnost / prazdna miestnost, kde sa ziaci privezovali v najhorsich situaciach/. Nikdy som ju nepouzivala.

Fabian nas chvilu zo strechy so zabavou pozoroval a potom zacal poskakovat pricom rukami sa snazil udrziavat rovnovahu.

Vedela som, ze v tejto situacii to bude jednoduche zvalit vinu na mna a tak som im kyvla, ze nepotrebujem ich pomoc. S radostou sa vzdialili.

Jedina moja sanca bola zostat pokojna a nedat sa vyprovokovat. Necitit

zlost and sebalutost nad mojou situaciou do ktorej  ma tento nespratnik dostal. Inak tam nema zmysel zostat ucit.

Fabian vykrikoval ako jeho zivot nestoji za nic. Pri kazdom upozorneni zacal skakat vyssie. Tak som sa vzdala. Pri jednom zo skokov sa preboril cez strechu. Stala som pred tymi zatvorenymi dverami do sportoveho skladu. Vnutri bolo ticho. Pred ocami mi prebiehalo vsetko naukladane sportove naradie. Dych sa mi s hrozou zastavil, ked som si vybavila kopije na hod do dialky naukladane spicatym koncom hore v strede miestnosti. Pomaly som odomkla dvere a nakukla do tmy vnutri. 

Zrazu som zacula vysmievacny smiech:

     “ Hej, tento krat to nevyslo, to si stastna, co?”

Sedel na kozenom matraci vedla kopiji a z prelomenej strechy nanho padali kusky materialu. Cez dieru v streche sa predral luc slnka a osvietil ho. Naraz vyzeral tak bezbrane. Mal skrabance na tvari a rukach, ktore trochu zacali krvacat. Sadla som si vedla neho a skontrolovala jeho zranenia.

     “ Nenavidis ma?” Spytal sa naraz.

Pokrutila som hlavou: “ Ty sa sam nenavidis.”

     “ No a co.”  Nafukol sa.

     “ Pod osetrime tvoje skrabance, nastastie sa Ti nic nestalo.”

Prekvapene som zistila, ze bez slova pocuvol a dal sa viest von, kde nas cakal zastup ucitelov s riaditelmi na cele, ktori debatovali situaciu a najlepsi trest pre Fabiana.

Viac sme o tom s Fabianom nerozpravali hoci cela skola mala o com rozpravat velmi dlho. Stresovu dovolenku som si nevybrala a Fabian pokrcil plecami, ked mu oznamili ze jeho pohyb po skole bude obmedzeny a prestavky stravi zbieranim papierov. 

VYMEN NOZ ZA CERUZKU

 V siestom rocniku Fabian zacal ohrozovanim jeho ucitelky Cinstiny nozom, ktory potiahol v nasej skolskej kuchyni, kde mame s detmi hodiny varenia. 

       “ ‘Tvoj’ Fabian zase vyvadza, pani Li potrebuje pomoc.” Jeho vychovavatelka pribehla za mnou. Uz sa to stalo pravidlom, ze ma volali cez moje prestavky alebo hodiny v inej triede  na pomoc s Fabianom. 

Fabianove vybuchy hnevy a prakticke zartiky neprestali, ale po mnohych rozhovoroch s nim sme prisli k dohode. Ja ho budem pocuvat, budem sa ho snazit pochopit a on sa bude snazit pracovat na jeho spravani. Trvalo to cely rok, kym nasa dohoda nadobudla naozaj platnost.

Ked som prisla k pani Li triede, znovu riaditelia diskutovali co dalej a pozerali cez okno do triedy. Zavolali uz policiu. Situacia san am vymykala z ruk.

Pani Li bola biela ako krieda nalepena na tabuli a Fabian s nozom namierenym na nu. 

Nastastie tam neboli ziadni ziaci. Vosla som do triedy a Fabian so smiechom polozil noz vedla neho na zem:

     “ To bol len zart,” zasmial sa: “ Moj otec, ked je doma mi to robi stale.”

Pani Li vybehla hystericky z triedy. Nasa riaditelka vosla do triedy a zacala nanho kricat, ze je zavolana nanho policia naco on znovu chytil noz do ruky. Chytila som jeho ruku s nozom, naco on ho namieril na mna. 

Potom sa zasmial a podal mi ho: “Len zartujem.”

Nasledujuci tyzden stravil Fabian v riaditelkinom urade, kde sa debatovalo co dalej. Pani Li nepodala staznost na policii, ale odmietla ho ucit. Fabian sa ospravedlnil a nase hodiny varenia boli zrusene do konca roka. Ziaci sa stazovali, pravom, ze stratili oblubenu hodinu. Ostatni ucitelia ho odmietli tiez ucit. V skolskej zborovni bolo anonymne odhlasovane, ze je to nebezpecne pre ostatnych ziakov a ucitelov, aby sa pohyboval s vychovavatelkou ci bez po uzemi skoly a jeho pobyt musi byt obmedzeny len na jeho triedu alebo riaditelkin urad. Situacia zacala byt neznesitelna. Fabian nemal dovolene opustit triedu, ci to bol sport, prestavka…Bolo ho tazke tam udrzat. Citil sa tam ako lev v klietke a nechapal, ze on sam je tomu na pricine.

Vtedy sme zacali pracovat na skolskom projekte o Domorodcoch. Bola to skolska sutaz.

Fabian mi rozpraval domorode pribehy z jeho detstva, o jeho mnohych bratrancoch, o jeho mrtvom dedkovi o ktorom mu jeho mama rozpravala…Nasla som v skolskej kniznici DVD o domorodcoch zijucich v Broome a on ho dookola pozera a pritom nam rozpraval, ze raz tam pojde.

Nasiel vela informacii o domorodcoch na internete v skole a rozpraval o tom ziakom.

Ti ho zacali pocuvat bez strachu a nedovery po prvy raz. Dokonca aj Kaid pocuval.

Bola to jeho kultura a vedel o nej vela.

Zainteresovali sme aj ostatnych do projektu a nase skolske hodiny naraz prestali byt bojovym uzemim a zacali byt zalozene na spolupraci. Fabian neunavne pracoval na ilustraciach.

Riaditelka sa nezaujimala o projekt, ale bola rada, ze vsetci sa spravaju civilizovane na chvilu. Skupina Domorodcov, ktori dobrovolne prichadzali pomahat do skoly vsak namietli, ze ja nemozem so ziakmi robit ‘Domorody projekt’, lebo nie som Domorodkyna. Nemohli nas vsak uz zastavit. Po tristvrte roku prace na projekte sme ho konecne poslali na sutaz.

Ake bolo nase prekvapenie, ked sme vyhrali prve miesto za Juznu cast Zapadnej Australie. 

Fabian nemal dovolene si ist prevziat cenu kvoli jemu nebezpecnemu spravaniu. Riaditelka si hrdo zavesila na stenu sedem tisicovy obraz, ktory sme vyhrali a navrhla ma na povysenie. Na otazku o Fabianovi len pokrcila plecami, ved bezo mna by to aj tak nespravil. Fabian tiez pokrcil plecami. Nestal o tu sutaz. Ale ja som vedela, ze bez Fabiana by sme tu sutaz nevyhrali. On bol jediny domorodec v nasej triede, mozno nebezpecny, ale velmi sikovny.

Blizilo sa k Vianociam. Posledny skolsky den som Fabianovi odovzdala Vianocny darcek zabaleny v ligotavom papieri s kartou na ktorej bolo napisane: “ Dakujem”. Podla pohladu, ktory na mna vrhol som pochopila, ze to bol prvy Vianocny darcek, ktory v zivote dostal. Kupila som mu dalekohlad, lebo som vedela, ze po nom tuzi. K nemu som mu napisala:  ‘ Zelam Ti Fabian, aby si vzdy ked sa pozries cez tento dalekohlad videl svet taky aky ho chces vidiet a nie aky je pre Teba v skutocnosti.’

Ked sa vratil po prazdninach, tak som sa dozvedela, ze to bol prvy darcek, ktory kedy dostal okrem maminho kriza od mnisok pri narodeni. Nas vztah sa zmenil. Lepsieho ziaka som si ani nemohla priat. Samozrejme prakticke zartiky ho nepresli, ale nebolo v nich ani trosku zloby.

FABIANOVA MATKA PRISLA PRVY KRAT DO SKOLY

Zaciatok siedmeho rocnika zacal pre Fabiana vyborne, zapajal sa do vyucovacieho procesu, cital predpisane anglicke knihy a riesil gramaticke ulohy, aj ked neustale krutil hlavou nad stratou casu. Jedinym sposobom ako som ho udrzala pri ulohe boli slubene matematicke rebusy cakajuce nanho na konci jeho stola.

Napriek jeho dobremu spravaniu, jeho trest pokracoval a nesmel opustit triedu cez prestavky, sporty a exkurzie. Ked ziaci radostne opustili triedu a nechali Fabiana tam sediet sameho, jeho hnev prisiel spat, ale teraz sa upokojil iba nadavkami:

     “ F…, drzia ma tu ako zviera ako v klietke, zevraj sa spravam ako zviera.”

     “ Vies o tom, ze vedci teraz zistili, ze zvierata si dokazu pomahat a obetovat sa jeden pre druheho, ako napriklad vcely?”

    “ No a co?”

    “ Myslis si, ze ‘drakulie netopiere’ si pomahaju?”

    “ Mozno si piju krv, ako drakule.”

    “ Nie, davaju si krv, ako ludia davaju krv aby zachranili niekomu zivot.”

Stravili sme prestavky hladanim informacii o zvieratach na internete. Nasli sme druh opic, nazvanych ‘Bonobo’, ktori nepouzivaju nasilie na vyriesenie problemov a nedorozumeni. Mame s nimi spolocnych 98.7 genov. Na internete bola polozena otazka, keby sa ludia vyvyjali od Bonobo a nie od simpanzov, ktori sa zabijaju, boli by sme lepsi? Vela som skusala o tom s Fabianom rozpravat, ale bolo to pre neho nepochopitelne. Nasilie bola prva vec, ktoru poznal. Nasilie bolo neodmyslitelnou castou jeho zivota, najlepsie co dokazal bolo naucit sa nasilie ovladat.

Nakoniec som presvedcila skolske spolocenstvo aby mu dovolili zucastnit sa skolskych pretekov v plavani. A bomba znovu vybuchla.

V polovici siedmeho rocnika Fabian kopol ucitelku telocviku do brucha, lebo do neho drgla a nazvala ho ‘spinavym domorodcom’.

Fabian bol premozeny dvomi ucitelmi telocviku a odneseny do riaditelkineho uradu. Rozhodlo sa, ze nebude odporucany na buduci rok na strednu skolu pre tazko zvladnutelne deti, ale do polepsovne, ktoru ten rok otvorili pre adolescentov, ktori ohrozuju svoje prostredie a mali nieco do cinenia so zakonom.

Rozhodla som sa navstivit domorodych dobrovolnikov v skole a poziadat ich o pomoc. Poziadala som ich skontaktovat Fabianovu matku a oznamit jej, ze Fabian nema sancu dostat sa na Strednu Skolu. Stara domorodkyna na mna upodozrievavo pozrela, ale slubila, ze odkaz odovzda. Nemala som inu moznost, len jej verit. 

Na druhy den tesne pred obedom niekto ticho zaklopal na dvere triedy a v nich sa zjavila Fabianova matka. Ked som videla prvy krat Mary Bernadette bola dobita s modrinami a s ocami sklopenymi mi podala Fabianov obed. Potichu som sa jej spytala, ci vie o Fabianovi a skole. Ona len rychlo odpovedala, ze vie a rychlo zmizla. O sekundu sa vo dverach objavila riaditelka.

     “ Moja mama neveri ucitelom a boji sa riaditelky. To bola velka vec, ze prisla do skoly.” Zamrmlal Fabian, ked som mu podala obed.

     “ Tvoj otec je zase doma na chvilu, vsak?” Spytala som sa potichu mysliac na jej modriny.

Fabian rychlo prikyvol a zahryzol s chutou do hamburgra.

Fabianovi nevadilo, ze ho nepustia do strednej skoly, bol len nahnevany, ze ho nazvali ‘spinavym domorodcom’. Snazila som sa mu vysvetlit, ze ten privlastok spinavy opisuje jeho neumyte vlasy a stare tricko. Fabian to nechcel pochopit, az raz jeden zo ziakov mi pomohol, bez toho, ze by si to uvedomil.

Scott bol tichy chlapec, ktory nedoveroval novym ludom a nemal rad, ked sa nieco zmenilo v jeho rezime. Kazdu malickost, ktora sa vymykala z normalu privital s vybuchami zlosti. Ked nahle zomrela jeho mama, vsetci sme s hrozou cakali ako na to zaeraguje. Majuc ho v mojej triede cast tyzdna a vidiac jeho tazko ovladatelnu zlost a hnev, pytala som sa ho co by ho upokojilo. Neodpovedal, ale raz pocas 

hodiny gramatiky neocakavane vstal zo svojej lavice a podisiel k mojmu stolu. Zobral z vedlajsieho stola vychovavatelky jej kefu na vlasy a zacal mi cesat vlasy. Tento proces sa zacal opakovat pravidelne pri hodinach pisania a vyvolal vela nespokojnosti hlave do Kaida a Fabiana, ktori vehementne tvrdili, ze je to velmi nespravodlive aby Scott mal take vyhody.

Raz cez prestavku, ked zase vsetci odisli a on si sadol k pocitacu pokracovat v jeho ‘zvieracom projekte’, sa naraz obratil k mojmu stolu, kde som opravovala pisomky a dozadoval sa odpovede, preco Scott ma vyhody. Nanestastie, tito chlapci ziju v takych podmienkach, ze oznamenie umrtia matky ich neomraci, ani nerozciti. Fabian rad rozprava o smrti a casto sa vyhraza, ze otca zabije. Rozhodla som sa vyuzit jeho nahly zaujem v cesani vlasov na jeho vlastnu neopravenu a neucesanu hrivu. Vysvetlila som mu, ze Scott je vzdy umyty a cisto obleceny.  Fabian sa na to bez slova otocil spat k pocitacu.

     “ V nasom vesmire je obrovska jama, velka billion svetelnych rokov, je to mozne?” Zrazu vykrikol.

     “ Kde si to nasiel?”

      “ Je tu taka stranka o vesmire, mali by sme ucit viac o planetach a o tej vesmirnej jame.”

Polozila som cervene pero na kopu opravenych zositov a unavene som mu vysvetlila: 

“ Mozme si zopakovat nasu svetelnu sustavu po prazdninach, ale vedci este nevedia vela o druhych svetelnych sustavach a tato tvoja velka vesmirna jama je velka zahada.”

     “ Chcel by som byt astronomom a skumat vesmir.”

     “ A co Ti v tom brani?’

Pokrcil plecami: “ Nie som dost dobry.”

     “ Si genius v matematike,” pozrela som sa na neho: “ Mas este tvoj dalekohlad, pozri sa cez neho a uvidis Fabiana, ktory dokaze vsetko.”

     “ Pozeram sa s nim na hviezdy kazdy vecer.” Zamrmlal Fabian a otocil sa spat k pocitacu.

ROZLUCKA S FABIANOM

O tyzden nato Fabian neprisiel do skoly a neukazal sa do konca polrocnych prazdnin.

Ked som isla za domorodymi dobrovolnikmi v skole opytat sa co sa stalo, oznamili mi, 

ze Fabianov otec nema viac sancu opustit vazenie na velmi dlhy cas, tak starostlivot o Fabiana presla do ruk jeho stryka, ktory ho zobral so sebou do Broomu.

Uz sa viac nevrati.

Pripravila som jeho knihy a zosity do uhladnej kopky na konci jeho lavice, ale nikto si pre ne neprisiel.

Sprava ma ohurila, ale nakoniec som si povedala, ze je to prenho najlepsie riesenie. Cokolvek ho caka v Broome, je to urcite lepsie ako polepsovna. Kaid sa velmi potesil a spraval sa najlepsie ako vedel. Riaditelka s radostou vyciarkla Fabiana zo zoznamu ziakov a zivot isiel dalej.

Mesiac po navrate do skoly sa zrazu otvorili dvere a do triedy vosiel vyumyvany Fabian v novom tricku a teniskach. Prave sme citali v kruhu pred tabulou. Sadol si na jeho zvycajne miesto a zacal citat ako keby nikdy nechybal. Len jeho hlas stratil istotu.

     “ Uz som zabudol co skola je,” uskeril sa na mna.

Riaditelka vletela bez dychu do triedy a dozadovala sa aby Fabian opustil triedu, lebo uz nie je nas ziak. Fabian sa postavil a zavrel nahnevane knihu. Kaid vyuzil situaciu a zacal odsuvat Fabianovu stolicku, aby ked si znova sadne dopadol na zem. Zobrala som mu stolicku z ruk a postavila ju spat a poprosila som riaditelku aby neprerusovala nasu hodinu citania. Nakoniec odisla, ale nasa hodina bola skoncena. Nakoniec sa mi podarilo utisit chlapcov a prehovorit Fabiana, aby nam porozpraval ako bolo v Broome.

Opisal nam radu starsich, ktora ho zaucala do domorodych zvykov aj domorode jedla, ktore jedol a tance, ktore tancoval v noci okolo ohna. A potom zacal rozpravat o alkohole…

Po skole, ked vseci ziaci odisli, podisiel k mojmu stolu a poznamenal huncutsky:

     “ Moja mama si mysli, ze som v Broome, aj moj stryko s ktorym som tam letel.”

     “ Fabian,” pozrela som sa na neho zhrozene: “ Ako si sa sem dostal z takej dialky?”

Fabian mavol rukou: “ Bratranec ma zviezol na jeho novom nakladiaku, viezol zasielku sem, tak som sa pridal. Fabian ukazal na jeho tricko: “ Kupil mi aj toto tricko, tak uz Ta mozem ucesat?”

Nez stihol chytit kefu na vlasy do ruky, riaditelka vpochodovala do triedy a ukazala na Fabiana, aby opustil triedu.

     “ Uz mi nemozes rozkazovat, uz nie som Tvoj ziak.” Vybuchol a kopol do stolicky.

     “ Fabian.” Povedala som jeho meno potichu.

Po chvili pokrcil plecami, polozil kefu pomaly spat a pobral sa k dveram. Nez vysiel von, otocil sa a zakyval mi na pozdrav: “ Poslem Ti darcek.”

Riaditelka si vzdychla a hodila rukou za odchadzajucim Fabianom: “ Ti domorodci su nevypocitatelni. Uz som do Broomu poslala o nom vsetky informacie. On sem nemoze prist spat. Kaid sa tak zlepsil odkedy je prec…”

    

     “ On sa prisiel len rozlucit.” Ubezpecila som ju.

Presli dva tyzdne a Mary Bernadette sa objavila vo dverach. Nechcela som verit ociam nad jej zmenou. Jej  tmave vlasy boli pekne upravene, v modernom tricku a dzinsach sa vynimala jej stihla postava. Vyzerala ako dievcatko, hoci uz tiez nebola najmladsia.

 Po modrinach nebolo ani stopy. Ako dlho? Prebehlo mi myslou.

Len jej oci zostali sklopene ked mi podavala krabicu od auticiek.

     “ Fabian mi nakazal Vam to dat, su tam pocitacove hry, ktore zbieral, davali mu ich za dobre spravanie v skole, ale my doma nemame pocitac, posiela ich pre Vasho syna.”

Chytila som prekvapene do ruk krabicu: “ To som necakala, odkazte mu, ze dakujem, ked pojdete za nim.”

Usmiala sa a prvy raz zdvihla oci, mala ich nezne orieskove: “ Ja zostavam tu.” Pozrela sa za seba a zakyvala svalnatemu chlapikovi s tetovanim, ktory stal, ruky prekrizene na chodniku. Otocila sa, ze ide za nim, ked si na nieco spomenula a ukazala na maly balicek vedla hier: “ Fabian chce, aby ste to mali na pamiatku.”

     “ Co to je?” Spytala som sa zvedavo, ale ona neodpovedala a vysla z dveri: “ Pockajte, bude tam Fabian chodit do skoly vsak, je velmi sikovny, bola by ho skoda?”

Mary Bernadette sa otocila a mykla plecami: “ Jeho stryko sa o to postara, zevraj chce byt astronaut, ci take daco.”

Este raz mi zakyvala a pod trickom sa jej zaligotalo nieco cierne. Pretrela som si oci a pozrela sa este raz, ale ona sa uz otocila a spolu s jej novym druhom rychlo kracali prec.

Bola to cierna perla, alebo nebola. Rozmyslala som vecer doma, ale potom som si uvedomila, ze najlepsie je, ked v zivote zostanu niektore zahady nevyriesene, niektore slova nedopovedane a niektore skutky neuskutocnene. Zostane nam ta nekonecna tuzba…

Vecer doma som si rozbalila balicek v ktorom bol maly perletovy krizik. Zozadu bolo na nom vyryte: ‘ Sestry Svateho Jana, Kimberley, Zapadna Australia 1962’.

Polozila som krizik k ostatnym darcekom od ludi, ktorych cesty skrizili na chvilu moje a ktori dali mojmu zivotu vacsi zmysel. Fabian ma naucil trpezlivosti a umeniu nerozculovat sa nad malickostami. Stale este ‘panikarim’, to je povahova crta, ale uz ma maloco naozaj rozhadze. Fabian mi dal skolu… 

Na druhy den skoro rano pred skolou som isla na moju pravidelnu prechadzku k oceanu, ked mi pri nohach pristala zvlastna musla s ciernou perletou vnutri. Prekvapena som ju zdvihla a pomaly som s nou kracala spat rozmyslajuc co to je zac, ked som skoro narazila do dlhej udice rybara chytajuceho z brehu ryby.

     “ Co ste to nasli?” Spytal sa prekvapene hladiac na muslu v mojich rukach: “ To vyzera ako musla v ktorych kultivuju perly, rybarcil som hore v Broome, tam som take videl.” 

     “ V Broome?” Pozrela som sa na neho neveriaco.

Pomaly pritakal a poskrabal sa pod ciapkou: “ Bohvie ako sa tu nabrala, asi ju jedna z rybarskych lodi chytila do siete a priviezla sem, najpravdepodobnejsie.”

     “ Tajomstvo ciernej perly,” posepkala som si pre seba a rychlo som pridala do kroku aby som nezmeskala prvu hodinu.

‘ Perception is everything’

V ten vecer som odovzdala mojmu synovi staru krabicu od auticiek s tuctom pocitacovych hier: “ Od kamarata, ktoreho nepoznas, je len trosku starsi od Teba.” Zhrabol krabicu so sirokym usmevom a hned bezal k pocitacu. 

O chvilu sa vratil a v ruke drzal fotografiu: “ Hej, toto som nasiel naspodu krabice, to je asi on, vyzera starsi ako ja.”

Zahladela som sa na fotografiu a usmiala som. Bol tam zobrazeny Fabian s dalekohladom, co dostal odo mna na Vianoce a pod tym bolo napisane jeho hrbolatym pismom: ‘Perception is everything’.

Pozrela som sa svojho syna, ktory nie je o vela starsi od Fabiana a naraz som si uvedomila aky je rozdiel medzi nimi.

Novorodenca, ked sa narodi, je ako ta prava perla vylovena z mora.

Moze sa citit bezcenne alebo kralom sveta. V ociach jeho rodicov sa odraza jeho hodnota.

Dieta rastie a objavuje svet a v ociach rodicov hlada podporu,

na neprebadanej ceste zivotom.

Ked je jeho cas roztiahnut kridla a vyletiet z hniezda 

hlada oci,

ktore by odrazali jeho lasku spat.

S kazdymi spalenymi kridlami straca a znovu 

nachadza strateny lesk.

                                         Dieta vyrastie a pride cas,

ked jeho oci sa spoja

s ocami jeho novonarodeneho 

dietata 

a pride cas odrazat novoziskany lesk spat.

Ked dieta zostarne,

tak znovu zacne hladiet spat,

hladat a pytat sa,

zil som ako som chcel?

v com je moja hodnota?

kde sa straca moj lesk?

A co sa stane s detmi, 

ktorych rodicia

odmietaju

odrazat 

ten 

lesk

Zostanu z nich perly bez lesku,

perly bez ceny

Ak sa niekto 

nenajde,

niekto cudzi

a nezdvihne tu perlu

z prachu

a nevrati jej LESK

Ja uz nepotrebujem navstivit klenotnictvo s pravymi perlami. Ja ich zbieram kazdy den, tie bezcenne a vraciam im lesk.

‘That’s what I do for living. I am just a teacher…’

Tak ako so vsetkymi rozpravkami, ten koniec je nakoniec pravdivy. Tak ako to uz s pravdou byva, pravdiva rozpravka sa nekonci so slovami: a stastne zili az kym nepomreli. Uz styri roky uplynuli od napisania tejto poviedky. Tato poviedka bola napisana na zelanie venovana mojmu naozajstnemu ziakovi Fabianovi, bez toho aby to vedel. Este sa mi obcas o nom sniva, niektori ziaci su pre ucitela nezabudutelni. Co sa s nim stalov vsak neviem, nikto kto sa vracia z Broomu mi o nom nic nevie povedat. 

Moja priatelka, biologicka, ktora sa prave vratila z Broomu, nerozpravala o nicom inom ako o tajomnom ujave, ktori ma malo ludi stastie vidiet: rozmnozovanie koralov, tak sa aspon s Vami podelim s jej prihodou:

Nehostinne Kimberley pobrezie je posledna neprebadanna tropicka podmorska oblast na svete. Isla tam aj so skupinou biologov skumat tropicke koraly, ked ich zachytil tropicky cyklon Lua. Po dve noci sa skryvali v pobreznej jaskyni, kym vonku zuril vietor, ktory rychlo nabral rychlost 160 km za hodinu. Nachadzali sa v opustennom Cygnet zalive asi 200 km od Broomu. Vsetko sa tak rychlo utisilo ako to zacalo. Vysli von, bola noc, spln mesiaca a ich zaliv bol plnny ziarivych ruzovych a neonovych koralovych vajiciek. Tento specialny zaliv skryva okolo 280 druhov koralov a teplota vody tu vystupi az na 40 stupnov. Raj pre biologov, ktori sa zaoberaju podmorskym zivotom.

Takze uz len rozlucka s Vami moji mili verni citatelia. Koniec jedneho dobrodruzstva znamena zaciatok druheho...takze o com by mali byt nase dalsie Australske dobrodruzstva na papieri (ci vlastne na pocitaci:)...dufam, ze Vasa hlava je plnna napadov, takze dajte vediet...