Perth, Western Australia & the Outback
1.“Dnes, 5. Jula 1945, nas Ministersky Predseda Curtin po siestich mesiacoch neuspesneho boja s chorobou, zomrel vo svojej kancelarii na vypovedanie srdca…”
Elizabeth prestala umyvat riady a rychlo pridala hlas na radiu: “Prestante robit hurhaj,” skrikla na Perpetuu a Windjana, ktori si robili ulohy na kuchynskom stole.
“O nasom zosnulom Ministerskom Predsedovi mozme v pravdivosti povedat, ze obetoval zivot za jeho krajinu. Bol to pravy Australec.”
“ Som ja pravy Australec?” Spytala sa nahle jej dcera, kym pomaly pokracovala v precvicovani pravopisu.
“ Samozrejme,” Elizabeth pritakala stratenna v myslienkach.
“ Ale on nie je,” Perpetua ceruzkou poukazala na Windjana, ktory sedel
oproti a ucil sa nasobilku.
“ Co, ja som tu bol skor ako ty,” domorody chlapec sa nahle rozculil a hodil skolsku knizku do kuta: “ Moji predkovia tu prisli uz pred tisickami a tisickami rokov, moj otec mi ukazal kresby v jaskyni na nasom ostrove… ”
“ Prvi domorodci sem prisli asi pred osem tisic rokmi cez Novu Guineu,
lebo bola vtedy spojena s Australiou, pozri…” Elizabeth zobrala zo stolicky vcerajsie noviny.
“ To nie je pravda, my sme tu boli omnoho skor, mozno sto tisic rokov…” Windjana buchol do stola a jeho hrncek s cajom sa prevratil a polial jeho zosity.
“ Davaj pozor,” Elizabeth rychlo skocila pre handru a zacala utierat stol.
“ Ale pani Smithova mi povedala, ze vy nemate narok na nic, lebo nie ste ludia ako my…” Perpetua pokracovala.
Ta tvoja pani Smithova je jedna velka biela krava,” Windjana zmietol vsetky skolske pomocky zo stola aj jeho hrncek s cajom a Perpetuine kakao pristalo na dlazke.
“Mamiii, zase zuuuri,” Perpetua zacala fnukat a beznadejne si cistila
Pravopisnu pisanku do jej sukne od kakaovych skvrn.
“Windjana,” Elizabeth zacala k nemu hovorit, ale on uz sa je otocil chrbtom a vybehov von z dveri tak prudko, ze sietkove dvere skoro vyleteli z pantov.
“Ja viem, co hovorim a pani Smithova je moja ucitelka,” Perpetua si somrala, ked zbierala poliate veci z dlazky: “Ved ani nemozeme chodit do tej istej skoly, on chodi k mniskam na prevychovu a ja chodim s bielimi…”
“Uz tam ani nepachnem,” zakrical Windjana zvonku: “ Aj tak ma nic neucia okrem tych hlupych otcenasov a biju ma trstenicou.”
“Windjana, vrat sa dnu, ” Elizabeth vysla za nim vonku a nasla ho sediet pod mangovnikom na ich malom zadnom dvore. Prisadla si bez slova k nemu a pozorovala ho.
Celo mal zachmurene a bez toho, aby sa na nu pozrel, skonstatoval: “Nikto ma uz k mniskam nedostane.”
“Mnisky sa aj dnes na Teba stazovali, kopol si sestru Bernadetu do brucha…”
“Zasluzila si to, nema ma rada ani ziadne domorode deti nema rada…
ja chcem ist lovit perly,” prvy krat sa na nu pozrel a jeho crty zjemneli: “Ako ma ucili doma.”
“Windjana, ty vies, ze Japonci neberu domorodcov do partie a Ty si stale
este mlady,” ked sa jeho celo znovu zachmurilo, rychlo dodala: “ Tu su domorodci velmi dobri v kroteni divych koni a zahanani dobytka, na farme na ktorej som vyrastala hladaju pomocnika, zajtra tam pojdeme.”
“Nepojdem.” Windjana vstal, vyskocil a sadol si na plot chrbtom k nej.
Elizabeth sa oprela o plot vedla neho a rezolutne oznamila: “Ked ja mozem ist prosit za Teba na farmu, na ktorej som vyrastla a na ktoru mam uz zakazanny vstup, tak ty mozes skusit byt ‘cowboy’ na kratky cas a zarobit si na seba.” Potom sa rychlo zvrtla na pate a odkracala spat do domu.
Pri dverach ju cakala Perpetua: “Uz sa nehneva, vsak nie?” Nez mohla Elizabeth odpovedat, jej dcera uhanala smerom k plotu: “Windjana, Windjana, co tam vidis a ja chcem ist na plot.”
Elizabeth sledovala ako jej pomohol vyliezt hore a ako tam sedeli vedla seba sledujuc luce zapadajuceho slnka miznut za domorodymi chatrcami pri rieke. Potom s povzdychom vosla dnu a skoncila umyvanie riadu.
“Windjana nikam nepojde.” Perpetua vosla do kuchyne a zastala si oproti Elizabeth.
“Ak ho vezmu, tak zajtra odchadza, Perpetua, je cas aby si zarobil vlastne peniaze, na farme bude pracovat za stravu a ubytovanie a mozno ak bude sikovny, tak dostane aj male vreckove…”
“Ja nechcem aby odisiel, je to moj brat,” Perpetua dupla nohou, ale tentokrat Elizabeth nevenovala pozornost a pokracovala: “Z tych drobnych,co zarobim na portretoch ledva my dve vyzijeme a ja ani mnisky nanho nestacime…”
“Povedz Windjana, ze nikam nepojdes, povedz,” Perpetua sa naraz k nemu otocila, ked ho zbadala otvarat dvere. Ale on iba presiel mlcky okolo nich a lahol si na verande do jeho visutej siete.
Rano ked vyslo slnko Elizabeth ho nasla sediet na plote s rolovanou dekou a batozkom siat, ktore mu kupila. Jeho zachmureny pohlad je napovedal, ze je pripraveny na cestu. Perpetua este spala. Nastastie, pomyslela si Elizabeth.
Ako kracali okolo domorodych chatrci smerom do busi, Windjana pohladkal psov, ktori ich prisli onuchat. Zakyval nahym detom, ktore ich okunavo sledovali spoza rohu posledneho obydlia.
“Aj tieto zoberu od rodicov a daju mniskam do prevychovy, co myslis?” Otocil sa nahle na Elizabeth.
“ Urcite, ked budu vacsie,” jeho pohlad sa znovu zachmuril, tak rychlo pokracovala: “ Ja viem, co si myslis, Windjana a viem, ze mnisky su na Vas velmi prisne aby Vas priviedli na cestu boziu, ale nas Ministersky predseda sa rozhodol, ze vsetky deti tu budu vediet Anglicky ako vies aj ty teraz…a naucia sa vsetko, co vedia bieli…”
“Ale teraz, ked Curtin zomrel, tak mozno vratia vsetky tie deti co strazia mnisky rodicom…”
“To nie je take jednoduche, Windjana, a ja nemyslim, ze nas novy Ministersky Predseda…”
“Takze kedy uvidia znovu svojich rodicov ?”
“Myslim, ze nikdy,” vzdychla si Elizabeth, nasa vlada ani mnisky nechcu, aby ich rodicia mali na nich zly vplyv, vacsinnou ich zobrali z dalekych kmenov a ich rodicia ani nevedia, kde su. Deti sa medzi sebou nemozu rozpravat v ich jazykoch, lebo kazdy rozprava inym narecim, tak po case zabudnu.”
“To viem, nerozumel som nikomu z deti tam, ani tymto tu nerozumiem, iba ak rozpravaju Anglicky, ale to rozpravaju iba s bielymi.”
Windjana sa otocil smerom k miznucej osade pri rieke: “Su ini, ako boli nasi ludia, maju ine zvyky.”
“Musi to byt pre Teba tazke, oni Ta nezoberu medzi seba, lebo nie si jednym z nich.”
“Su na tom horsie ako ja,” skonstatoval Windjana a pridal do kroku.
“Samozrejme su, ty mas predsa nas, Perpetuu a mna…pockaj, ved nevladzem za Tebou.” Elizabeth zastala, aby nacerpala dych. Den zacal byt horuci a cesta sa zakrutila do kopca. Este maju asi kilometer k najblizsej ceste, kde zastavia auto, co vozi zasoby na farmy.
Ked ho konecne dohonila, jeho tvar neodzrkadlovala nic, iba jeho vnutorny hnev. Elizabeth rozmyslala, kde sa stratil ten nezny chlapec, co tak mierumilovne spal v nemocnici pri ich prvom stretnuti.
“Ani mnisky to s Tebou nemyslia zle, raz to zistis, chcu Ta len priviest ku krestanskej viere a naucit Ta citat a pisat, aby si raz zabudol co si bol a mohol zit medzi bielimi…” Windjuna vsak necakal aby povedala viac, otocil sa a cely zvysok cesty videla len jeho stihly chrbat miznut v dialke pred nou.
Windjana, Windjana, preco Ti nerozumiem? Preco mi nechces rozumiet?
2.
Obdobie dazdov skoncilo. Ked zaplavenne cesty trosku vyschnu, tak konecne Windjana pride ich znovu navstivit. Za cely minuly rok, co pracoval na jej byvalej farme ako pohanac dobytka prisiel iba raz. Perpetua sa nanho nemohla vynadivat, v karovanej koseli a v Akubra klobuku vyzeral naraz taky dospely, hoci mal iba strnast rokov. Jeho ramena zmocneli a jeho chodza zacala byt knisava od prehanania sa cely den na koni.
Zahrnuli ho otazkami, ale on len mlcky prikyvoval a jedol vsetko, co pred neho predlozili. Ked skoncil, odsunul tanier s vyrazom spokojnosti na jeho tmavej tvari, utrel si opakom ruky tvar a uz aj smeroval k jeho visutej sieti na verande. Vystrel sa tam s pozitkom a zalozil si Akubru na oci.
Perpetua hned vybehla za nim, sadla si na koniec siete a spustila plnna nadsenia jej monolog o vsetkom co sa stalo v Broome:
“Predstav si, v ‘ Li cinskej restuaracii’ sa zase pobili Japonci a Malajci,
islo o nejake nestastie, co sa prihodilo na oceane pri loveni peral. Jeden z Japoncov zostal na dne a teraz v restauracii dobili jedneho Malajca. Nas policajt to nevedel vyriesit, tak ich zavrel do vazenia vsetkych…ze vraj nech im vychladnu hlavy, a predstav si…”
“Urcite si si to divadlo nedala ujst.” Windjana si posunul klobuk z oci a so sibalskym vyrazom ju stipol do lakta.
“Auch, Windjana to boli, pozri ako Ti stvrdli ruky,” Perpetua chytila jeho dlan a zlahka prechadzala po stvrdnutych mozoliach. Windjana ju rychlo odsunul prec a ona pokracovala: “Mama ma tam poslala pre veceru a nastastie sa to zomlelo prave v tom case, bola tam kopu divakov a stary Pek
ako vzdy dal peniaze na vitaza…”
Elizabeth utierajuc riady ich zamyslene pozorovala z okna. Perpetua jej este stale neodpustila, ze ho poslala prec a kazdy den sedela na plote a cakala ho, ze sa objavi na ceste z vnutrozemia. Horko tazko s nou prehodila par slov a teraz sa nevie zastavit…
“A predstav si, Johny, vies ten syn vlastnika letneho kina, s ktorym si sa naposledy pobil, no predstav si, chodi okolo nasho domu skoro kazdy den…” Perpetua si popravila suknu a koketne sa na Windjana pozrela:
“V ich kine davaju teraz John Wayne, ale mama vravi, ze kino je pre nas zbytocny vydavok…”
“Snad by si neprosila toho bieleho horenosa o volny listok?’ Windjana si naraz sadol a nasadil si klobuk prudko na hlavu: “Taky rozmaznanec, mysli si, ze mu patri svet, zato, ze raz zdedi kino.”
“Nahodou, kazdy den po skole musi vykladat stolicky a kontrolovat listky a sniva byt lovcom peral, ako ty, ” Perpetua sa sprisahanecky nanho pozrela a zasepkala mu do ucha: “Minuly tyzden sme namiesto skoly isli do pristavu pozriet perlarske lode, ale nepovedz to mame.”
“Ty zradkyna,” Windjana vyskocil zo siete az sa prevratila a Perpetua skoncila na zemi.
“Mama, mama, on ma zhodil, ja nie som zradkyna, povedz mu…” Perpetua pribehla za nou drziac si sinku na hlave.
Elizabeth si privinula placucu Perpetuu k sebe a cez okno sledovala ako Windjana nazlostene buchol vratkami a uz sa zenie dole k pristavu.
“Samozrejme, ze nie si zradkyna, on to tak nemysli, len nevie sa ovladat, ked ho nieco nazlosti,” tisila ju Elizabeth a v duchu sa ubezpecila, ze bolo dobre, ze ho poslala prec.
Ked si Elizabeth spomenula na jeho prvu navstevu, chmurna vraska jej pretala celo. V tu prvu noc marne cakali na jeho navrat, prisiel az pred obedom a smrdel alkoholom. Elizabeth si s hrozou uvedomila, ze na farme sa pri tvrdej chlapskej robote naucil aj pit. O chvilu za nim prisiel ich miestny policajt stazovat sa, ze niekoho jej chovanec zbil. Ak nezaplati, tak ho strci do basy, na tak dlho az tam scernie uplne. Windjana zacal vykrikovat, ze on nikoho nezbil, ale to nebolo prvy krat, co sa nanho niekto stazoval a ona vedela svoje. Dala policajtovi peniaze, ktore mala nasetrene na maliarske potreby a zbytok pobytu sa s Windjana nerozpravala.
Ale presiel dalsi rok a on uz urcite z tych bitiek vyrastol.
“Uz ide, uz ide,” pocula Perpetuu kricat z dveri.
Elizabeth si uhladila vlasy, prestrela na kuchynsky stol jeho oblubennu jahnacinu a specialny cinsky salat z Li restaurace. V duchu sa zahanbila nad neistotou, ktoru nahle pocitila.
Ked ho vzbadala hanblivo vstupit, zmoliac jeho Akubra klobuk v rukach, uvedomila si, ze nie je jedina, ktora sa tak citi a oblial ju pocit viny a neznosti.
“Windjana, vitaj doma,” podisla k nemu a srdecne ho objala.
“Zenieme tuto okolo dobytok na predaj, tak som len, ze ako sa mate a tuto Perpetua rastie ako z vody.”
“Neviem kto rastie ako z vody, ved sa uz ani pod nase veraje nezmestis, len si akysi vychudnuty,” Elizabeth zlahka chytila jeho kostnate zapestie:
“No pod, sadni si k stolu, nech Ta aspon trosku vykrmime, kym si tu.”
“Windjana, Windjana, nebudes tomu verit,” Perpetua vbehla do kuchyne ako vichor a rychlo si sadla oproti nemu pozorujuc ho ako hltavo je.
“Perpetua, nechaj ho v klude najest,” Elizabeth pozrela na dceru karavo a potom sa obratila na Windjana a s laskavym hlasom ho napomenula: “Nie tak rychlo, ved ti to nikto nezoberie.”
Zrazu zazvonil telefon. Perpetua vzrusene podvihla sluchadlo a otociac sa im
chrbtom zacala donho sprisahanecky sepkat.
“Nejedol som uz dva dni, zabludil som v busi, stratilo sa nam par kusov dobytka a zevraj to bola moja vina,” Windjana sa hanblivo usmial na Elizabeth a odlozil vidlicku.
“To je hrozne,” Elizabeth sa naraz citila previnilo, podisla k nemu a pohladila ho jemne po chrbte, ale on sa uhol a tvar sa mu skrivila od bolesti.
Ked poodhalila golier na jeho koseli s hrozou si uvedomila, ze jeho chrbat je posiaty krvavo cervenymi ranami od bica.
“To je dobre,” Windjana ju drsno odsunul a zapol si gombik na golieri, potom sa s usmevom otocil na Perpetuu, ktora zlozila sluchadlo a oci sa jej blyskali. “Co si zase vymyslela?”
“V letnom kine ide dnes Australsky film, novy, tento rok ho natocili, je o Tebe, teda o farmaroch a ich pomocnikoch s dobytkom…”
“Urcite nie o mne,” Windjana sa hanblivo pousmial, ale Perpetua uz utekala do svojej izby.
“Mam zadarmo tri listky, o hodinu budte pripraveni,” poculi ju kricat z chodby a o chvilu sa objavila s dvoma parmi siat: “ Windjana, ktore si mam obliect?”
“Co ja viem,” on len mykol plecom, ale ked videl jej smutny vyraz, dodal: “ Myslim, ze tie modre pojdu pekne k Tvojim plavym vlasom.”
Elizabeth nanho zmurkla: “ Zachranil si ma, Windjana, ide jej na desiaty rok, ale paradi sa viac ako ja.” A predlozila pred neho Australsky syrovy kolac s kopou zmrzliny a slahacky.
Sledovala ho ako sa s chutou do toho pustil a naraz mala chut ho nakreslit. Zaskocila si do svojej izby pre skicar a uhlik a kym dopil caj, jeho portret bol hotovy.
Kriticky chvilu kresbu pozorovala, nebola spokojna s ocami. Ako ma len s par tahmi odzkadlit vsetko co sa v nich skryva: neznost a krutost, smutok a sila.
“Aby si si pamatal, ako si vyzeral, ked si mal patnast.” Elizabeth sa
nakoniec vzdala a do rohu napisala jeho meno a rok 1946. Polozila obrazok pred neho a on sa nanho mlcky dival.
“Co to tu mate?” Perpetua naraz vosla a zobrala portret zo stola: “To sa Ti vydarilo, mama, to je naozaj on, mozem si to nechat?”
“Perpetua, ja som to nakreslila prenho,” Elizabeth unavene protestovala.
“Nechaj si to, aspon na mna nezabudnes,” Winjana sa smutne usmial a Elizabeth len pokyvala plecami, ked Perpetua s vyskotom utekala spat do svojej izby: “ Zavesim si Ta nad svoju postel a budem sa na Teba pozerat kazdy den.”
Navsteva kina nebol nakoniec az taky dobry napad. Hned pri hlavnom vchode na nich biela smotanka z Broome zazerala, lebo vchod pre domorodcov bol zozadu. Johny, na velke prosenie Perpetui, ich usadil spolu dopredu, ale ked prechadzal okolo Windjana, tak sa pohrdlivo uskrnol a to uz Windjana nevydrzal a chytil ho za golier: “Neuskieraj sa, ak nechces prist o predne zuby.”
“Pusti ho Windjana, prosim,” Elizabeth ho chytila jemne za rameno a on s povzdychom pustil golier a sadol si.
Johny prevratil oci, pomaly si napravil golier a otocil sa smerom k Perpetui:
“Ked ho otec zbada z premietacej miestnosti tak to schytam, povedz mu nech nevyskakuje, najlepsie by bolo, keby bol neviditelny.”
“Neboj sa, on bude fajn,” a potom sa obratila k Windjana ktory hladel pred seba cely namosureny: “Pozri toto je John Wayne, nie je ohromny.”
Na platne sa objavili ukazky z Americkeho westernu.
“Jeho kosela je nejaka moc biela, to v Amerike asi nepoznaju prach,” pokrcil Windjana plecami.
Australsky western uz bol v dobrej polovici a Windjana sa stale nepohodlne vrtel na stolicke, nakoniec zasepkal Elizabeth do ucha: “ Tito bieli sa len prechadzaju v jazdeckych cizmach v ich krasnych rezidenciach a stale len nieco rozpravaju, to nie je ozajstna farma”
“To je len film, Windjana, nechces nam ist kupit limonadu, je tu teplo?”
Elizabeth mu dala drobne a on sa prikrcene pobral cez tmu k vychodu, kde bol stanok s obcerstvenim.
Na platne sa objavila dramaticka scena, kde mlady jazdec zachranil mladu damu na splasenom koni pred padom do rokliny.
“Kde je Windjana, on by ma urcite tiez takto zachranil?” Perpetua sa spytavo otocila na Elizabeth.
“Nemyslim, ze sa mu film paci, a tiez ziadny domorodci tam nevystupuju.” Elizabeth sa otocila a s uspokojenim zistila, ze sa pomaly blizi smerom k nim, opatrne drziac tri pohare v rukach.
Johny ho tiez sledoval zo stredu, kde stal pri skupine Japonskych lovcov peral.
“Co tam robi ten cierny vpredu?” Jeden z nich sa nanho spytavo pozrel: “Nam tam nikdy nedovolis sediet, lebo to je iba pre bielych.”
“To ty dovolis vo svojom kine?” Zaparal druhy. Johny prestupil nepohodlne z jednej nohy na druhu a potom dostal napad.
“Pozerajte sa,” zmurkol na nich sibalsky a vytiahol z vrecka prak. Namieril ho pomaly na hlavu manzelky miestneho policajta a vystrelil.
Jej klobuk s ozdobnymi perami vyletel do vysky a pristal na zemi pred platnom. Vzapati nato zensky vykrik prerusil romanticke ticho na obrazovke, kde prave zachranena dama isla pobozkat hlavneho hrdinu. Ludia sa zacali obracat a vykrikovat. Platno zbelelo a svetla sa zazli.
“Co sa deje?” vlastnik kina zisiel dolu z premietacej miestnosti a uz stal pri synovi, ktory rychlo schoval prak do vrecka.
“To on, ten domorodec,” rychlo prstom ukazal na Windjana, ktory v prekvapeni stal pri stvrtej rade s poharmi malinovky v rukach.
“Co tam ten cierny robi, ma predsa sediet na zemi vzadu,” vlastnik kina sa rychlo uberal k Windjana, ale policajt ho predbehol a zavalil mu taku pravackou, ze Windjana sa vystrel na zemi a malinovkova stava sa pomaly vsiakla do jeho kosele a sfarbila ju do cervena.
“Vy ste ho zabili,” skrikla Perpetua a vrhla sa na Windjana este cela precitena z romantickej sceny.
“Nic sa neboj, dievca, ti cierni vydrzia vsetko, tuto noc si polezi v cele
a mozno ho to nauci moresom a nechcem ho viac vidiet sediet tu, jeho miesto je tam.” Prstom ukazal na ciernu masu domorodcov vzadu za plotom.
Na druhe rano ho Elizabeth prisla vyzdvihnut z cely a zaplati zanho poplatok. Ked ho doviedli, iba sa im vymkol z ruk a bez slova opustil policajnu budovu: “Ak Ta nabuduce prichytim pri nejakej lotrovine, tak si Ta tu necham tyzden.” Policajt za nim krical na ulicu.
“Preco si to spravil?” Elizabeth sa nanho spytavo zadivala, ked ho konecne dobehla.
Ked neodpovedal, len si vzdychla a mlcky s nim kracala cez ulicu bielych.
Kyvnutim hlavy pozdravila skupinu postarsich zien, s ktorymi sa stretavala v kostole. Ich sustrastne pohlady, ktorymi ju obdarili, odzrkadlovali jej vlastnu naladu. Preco si len myslela, ze moze zachranit domorode dieta a dat mu domov?
Pri razcesti, kde stal ich maly domcek si Windjana vybral cestu veducu do vnutrozemia.
“Windjana, stoj, nas dom je tuto,” chytila ho jemne za rukav ale on sa jej vytrhol a siel dalej.
Ked ho dobehla a zastavila mu cestu, len na nu mlcky pozrel, obisiel ju a pokracoval v ceste.
“Tak, ked si myslis, ze je Ti na farme lepsie, tak tam mozes rovno aj zostat, ja mam dost problemov aj bez Teba,” Zakricala za nim a z oci jej vytriskly slzy. Citila sa naraz velmi osamotena.
Ked videla, ze sa neotoci, ale iba viac pridal do kroku, utekala do svojho domceka a tam z verandy sledovala jeho zhrbenu postavu miznut v dialke az kym z nej nezostala mala bodka.
Ked Perpetua prisla zo skoly, nasla ju este stale sediet na verande. Na jej nemu otazku v ociach, Elizabeth len potriasla hlavou a zahladela sa do zeme:
“Poslali prenho, potrebuju ho na farme, jeho zivot je teraz tam nie tu.”
“Ale aj my ho potrebujeme, slubil, ze zostane cely tyzden, chceli sme ist do pristavu…on sa uz nechcel vratit na farmu, mama, naozaj, on mi to povedal.”
Elizabeth len mykla plecom a vstala uvarit nieco k veceri. V kuchyni si pustila radio aby prehlusila Perpetuine otazky. Dnes ju naozaj nema naladu pocuvat. Dneska nie.
POKRACOVANIE NABUDUCE
No comments:
Post a Comment