MOJ DEN S USPAVACOM HADOV

Timmyho ustipol had, a nie obycajny had, jeho vlastne domace zvieratko, kobra, ked ho cistil od parazytov. Manzelka ho rychlo odviezla do najblizsej nemocnice, kde mu dali protijed a pritom sa uskrnali. Timmy totizto je vychyreny 'uspavac hadov' v nasej oblasti a za jeho tridsat rocnej 'hadej kariery' ho este had neustipol. Az teraz, jeho vlastna kobra domaca....

Tuto nedelu sa mi splnil sen, Timmy ma pozval stravit s nim jeden den a prezit na vlastnej kozi, co to obnasa byt 'uspavacom hadov'.

Ked som zaparkovala pred jeho plazovym domcekom, cakal ma na verande s pivom v ruke a so smiechom poukazal na jeho obvaz: 'Toto musim nosit ako odznak hodnosti, Timmy je moje meno a som rad, ze dnes budem mat pomocnika..."

    "No neviem, ci moj den s hadmi bude taky bezpecny," vysla som po schodoch a dotkla sa obvazu na ktorom bol nakreslena karikatura hada.

Dobrosrdecne sa rozosmial a prstom nezne poklopal na sklennu skrinku za jeho chrbtom: "Toto je moja najlepsia kamaratka, Lucy je jej meno," strcil ruku dnu a pohladkal spiaceho hada po chrbte: "Pravidlo cislo jedna, nikdy nehladkaj hada blizko hlavy, Lucy nema rada ziadne pilulky a ja som ju nutil prehltnut jednu, potvorka, tak ma postipala..."

Zrazu zazvonil mobil v jeho sortkach. Timmy zbehol po schodoch dolu k jeho terenemu autu kym mu neznamy hlas vysvetloval ako sa ma dostat na jeho farmu. Skocil za volant a na hlavu si zalozil bielu siltovku s velkym napisom: 'Uspavac Hadov' potom na mna zakyval, ale ja uz som davno zacala spatkovat z verandy, pod skumavym hadim pohladom.

    "Farmar nedaleko odtialto prave volal, tvrdi, ze ma hada v jeho klimatizacii, no ved uvidime, minulu noc ma vystrasena suseda zavolala ze ma hada pod oknom, bolo veterno a kus ciernej gumy sa zachytil o ram..."

Uhanali sme popri oceane kde mladi surfisti vyskakovali na vlnach: "Moj syn je tam tiez," Timmy pokyval hlavou: "Hady ho nikdy nezaujimali..."

    "To uz tak byva, co mas doma Ti nich nehovori," prikyvla som, "A kolko hadov chytis vacsinnou za den?"

    "Zacala nam letna sezona, tak mozme pocitat, ze okolo desat ludi brnkne...normalne tak do sest."

Nedozierna modrava zmizla a namiesto nej sa okolo nas objavila zozltnuta trava ked sme zabocili do lava smerom do vnutrozemia. Stada dobytka sa na nej pasli a pokojne odhanali roje much. Pri jednej z bran nas uz cakal postarsi farmar v osuchanom klobuku. Otvoril nam vrata aby sme presli a este ani Timmy nevysiel z auta, uz mu strkal pivo do ruky: "Na odvahu, je to zurivec, vystriekal som nanho cely sprej na muchy a velmi sa mu to nepacilo..."

    "Pivo az po praci," odstrcil pivo Timmy a uz rezko vykracoval za chlapikom k zadnej stene: "To co Ta napadlo ten sprej, samozrejme ze to hada rozculi, ja na jeho mieste Ta uz davno postipem..."

Farmar si posunul klobuk do cela a otvoril si ohrdnute pivo: "Ja som myslel, ze Ty si 'uspavac hadov', nie 'poburovac'."

Timmy neodpovedal len mi zakyval: "Pozri tam vzadu v aute mam vrece a palicu, podaj mi to prosim."

Pohli sme sa s farmarom do bezpecnej vzdialenosti, kym Timmy opatrne otvoril chladiacu skrinku a sikovne posunul palicou syciaceho hada do vreca.

    "Fuj smrdi to tam," Pokyval Timmy hlavou ked bezpecne niesol vrece pred sebou do auta: "Keby hadi mali astmu, tak tento ju urcite dostane," potom sa uskrnul na farmara: "Vymenim hada za pivo, co Ty na to?"

Farmar otvoril chladnicku na verande a vytiahol tri chladenne: "Toho hada si zober so sebou aj sprej na muchy pribalim, mozno mu bude chybat..."

Timmy si otvoril pivo zubami bezpecne drziac vrece pri jeho pravici a pokyval hlavou smerom k vysokej trave, co rastla vzadu za domom: "Preco to nevykosis, aby Ti hady nesli blizko k domu?"

    "Ved uz to hovorim tyzden tomu mojmu lenivemu synatorovi, nech si sadne na kosacku a trochu to pobeha, ide mu na patnast a len pred pocitacom vysedava..."

Timmy podakoval za pivo a zaskeril sa na farmara: "Mam takeho doma, surf alebo pocitac, nic ine ho nezaujima, vies o tom, ze hady su presne ako teenageri, ak maju pohodlie a dost jedla, nikdy sa ich nezbavis..."

Smerom od farmy sme zabocili do lava na prasnu cestu na konci ktorej nas privitala nedozierna bush. Timmy otvoril vrece a vypustil hada: "Snad tu budes mat pokoj, ludia sa posuvaju do Vaseho uzemia a potom sa cuduju, ze je Vas tolko..."

    "Kde si sa naucil chytat hady?" Vyzvedala som, ked sme sa zastavili na blizkej pumpe na hamburger.

    "Musis sa spytat mojej mamy, tak dostala skoro infarkt, lebo vzdy som nieco dovliekol z bushi, moj otec pracoval v baniach, tak sme s nim cestovali po celej nehostinej Australia, zili sme aj pri domorodcoch, Ti ma vlastne prvi naucili ako narabat s hadmi..."

Had rychlo zmizol v trave a ja som sa otocila na Timmyho: "Hadi su take nepredvidatelni a taki rychli, preto sa ich ludia boja, jedno ustipnutie a moze byt po Tebe."

Timmy mavol rukou: "Ludia si radi vymyslaju, zevraj had ma nahanal, had ma napadol, had ma chcel zabit...take hluposti, had utecie ked moze, iba ak mu nedas inu moznost tak sa brani, jedinnym prostriedkom, ktorym moze, jedom..."

Ked sme sa vracali popri oceane spat k jeho plazovemu domceku, jeho syn nas zbadal a zakyval nam z plaze aby sme nanho pockali. Hodil surfovu dosku dozadu a prisadol si na zadne sedadlo.

    "Tak co, novy had na obzore?" Zmurkol na otca.

Timmy mykol plecom: "Tak co, novy zralok na obzore?"

Jeho syn sa rozosmial: "Moj otec je kuchar, vies to Ty, chytanie hadov je iba jeho konicek, mama vravi, ze to ma akesi pomylene, lebo travi viac casu chytanim hadov ako varenim."

Nas hadi princ, Timmy nas chrani pred hadmi a tiez pred nasim vlastnym strachom, lebo ako on dobre vie, nas strach z hadov je vacsi nez su nase hady. Nezarobi ani korunu, jedine co od nas dostane je vdaka a obcasna plechovica piva, ktora mu v nasich horucavach pride vzdy vhod. Timmy vsak od nas viac ani nic nechce, iba nas slub, ze ked najdeme nebezpecne blizko domu hada, tak ho zavolame, aby mal sancu presidlit nevitanneho hosta spat kam patri....do bushi...

COZE JE TO PATDESIATKA...

'Coze je to patdesiatka, ked sa pacia nam dievcatka, to pre muza nie je ziaden vek...', tak dako sme to spievali mojmu otcimovi na oslave jeho okruhlych narodenin, bola som vtedy patnastrocna zaba a otcim sa mi zdal strasne stary.
V duchu som ho lutovala, ze uz ma cely zivot za sebou, ale navonok som prevracala oci a tvarila sa velmi unudene, ked sa v kruhu starych a este starsich vykrucal natesene pred gramofonom.

Coskoro ja sa budem vykrucat pri mojom ipod a moje deti deti sa budu tvarit takisto unudene a mozno sa aj hanbit budu, hlavne ked sa ku mne Ti moji stari a postarsi kamarati pridaju. Zivot sa toci dokola.

Prave pred tyzdnom sme vyzdobovali verandu mojej patdesiatrocnej kamaratky s balonmi a miesali ladovy punch pri ktorom sme sa aj o niekolko hodin dobre pripili, ked sme jej vinsovali vela zdravia, a este viac zdravia a este viac...Marg, lebo tak sa vola, krajala melon a mango, ked buchla naraz treskla noz o kuchynsku linku: "Vies co som si povedala, ked som mala dvadsat, ze do patdesiatky prejdem Taliansko na mopede..."

    "Tak je najvyssi cas aby si s tym nieco spravila, zajtra Ti vyprsi termin," hodila som do nej balon a ona ho odpinkla spat.

Na druhe rano som sa zobudila s bolenim hlavy na vyzvananie telefonu: "Vies co, nasla som malu Vespu (typ talianskeho mopedu zo 60tich rokov) na ebay, je taka stara ako ja, ale zevraj funkcna, ak sa mi ju podari kupit tak o tyzden letim."


Moje myslienky lietali k Marg a ako si fujazdi po Talianskom vidieku s nejakym fesakom, ktory je zastopoval po ceste, ked som sa o mesiac ocitla na cintorine. Nas patdesiatrocny kamarat, Mauritz 'Mo'
tragicky zahynul na pusti.

Tak ako Marg, aj on mal romanticky sen, ktory sa snazil vyplnit kym mu to cas a zdravie dovoli. Pred rokom si zobral neplatenne volno, zbalil jeho Toyotu a vybral sa na dobrodruznu cestu cez horuce srdce Australie. Jeho pravidelne sms basnili o nedoziernej oblohe plnnej hviezd a skrytych vodopadoch v nehostinnej busi. Vsetci sme mu v duchu zavideli. Ked sms skoncili, vedeli sme, ze je prilis daleko od komunikacnej veze. A potom prisla ta smutna sprava, jeho auto zapadlo v piesku a on sa rozhodol v 47stupnovej horucave prekracat k farme na Queensland-Nothern Territory hranici.  Nikdy sa tam nedostal. Nikto z nas nechapal, preco porusil 'outback rule' - vzdy musis zostat pri svojom aute. Bol to skuseny bushman, ktory prezil jeho posledne dobrodruzstvo.
Jeho zena prave teraz citala jeho smutocnu rec, jej posledne slova bola veta z jej dennika, ktory nasli v jeho aute, akokolvek jeho cesta dopadne, nic nelutuje.

Marg sa bezpecne vratila z jej cesty a dala si previezt z Talianska aj jej obity cerveny moped. Vnucata boli cele bez seba, ked ich poprevazala po bocnych cestach. Musela skratit jej dobrodruzstvo, lebo jej posledny syn sa nahle rozhodol ozenit. Ked som jej gratulovala po obrade, tak mi stisla ruku a bolestivo sa usmiala: "Nasla som si hrcku."

Na svadobnej hostine sme si pomaly upijali zo sampanskeho hladiac na pokojny morsky zaliv na ktorom sa hojdala mala jachta stastnych novomanzelov.

    "Bola si u doktora?" Spytala som sa potichu.

Pomaly pokyvala hlavou, ale naraz sa jej tvar rozziarila v stastnom usmeve, jej vnucatka k nej dobehli v mini fracikoch a potiahli ju tancovat.

Na dalsi vikend som sedela na jej utulnej verande obklopena tropickymi kvetmi ked si naraz ku mne prisadla drziac osuchany album: "Moja mama zomrela na rakovinu, bola taka stara ako ja."

Otvorila album a z osuchanej fotky na mna hladela usmievava brunetka s babatkom na rukach.
    "To si ty?" Pohladila som holohlave babatko v cipkovanych satach.

Marg prudko zavrela album a zasepkala: "Posledny krat, co som videla moju mamu, tak to uz bol len jej tien. Morfin jej znetvoril telo aj tvar. Iba kost a koza a velke usta, ktore sa snazili nieco zasepkat. Moj otec mi povedal, ze mi chce povedat ako velmi ma ma rada, ale uz nevladze."

"Bola som hlupa dospievajuca koza, hrozne ma to nahnevalo vidiet moju mamu takuto. Usla som z domu a vratila som spat len na jej pohreb. "

Slzy naraz vystrekli z Marg oci a ja som jej ich nezne utrela: "To neznamena, ze Ty tak tiez skoncis, doba sa zmenila, mas omnoho vacsiu sancu prezit nez tvoja mama mala, vies to vsak?"

Marg pokyvala hlavou: "Ked som mala devat, tak som chcela od nej slub, ze neumrie na rakovinu, v skole sme sa prave ucili o skodlivosti tabaku a moja mama fajcila ako stary komin."

"Co by si povedala tvojim detom, ci vnucatam, keby sa Ta to teraz spytali?"

"Ze zivot Ti nedava ziadnu zaruku, a co sa tyka slubov, mozem im dat len takyto: nebudem zit so strachom, z rakoviny, z nestastia, co sa mi moze prihodit, z havarie, co ma mozno ocakava za rohom...a ze ich strasne lubim, radsej im to poviem teraz, lebo raz ma to moze stat vela usilia..."

Podvecerne slnko sa pomaly schovavalo za majestatny vrch a dolu pod nim, pod kosatym a hrdym eukalyptom si dvaja Australcania povedali 'ANO'. Vietor zafukal a na oblohe sa zrazu objavila duha a ludia utekali poobjimat dvoch stastnych mladomanzelov a zazelat im stastia na vecne veky.

    "Len stastie nech Vas sprevadza celym zivotom," plakali do vreckoviek tie postarsie krasky, ktorych zivot naucil ze 'boli stastni az kym nepomreli' naozaj plati len v rozpravkach, ale tajne v dusi si priali, ze mozno tito dvaja pod kosatym eukalyptom budu 'ti stastnejsi.' Ich postarsi manzelia ich vlastnicky poklepkali po pleci akoze 'ved tu nesmokli, ved to nie s nami take zle, len aby horsie nebolo.' A za chrbtom ich manzeliek zmurkli na nadseneho mladomanzela: 'ved pockaj, ved Ta prejde smiech, ty sa skeris, lebo este nevies co Ta caka.'

Stastie je naozaj vrtkava vec a my prejdeme hory doly aby sme ho nasli a ak ho nahodou najdeme, tak ho drzime pevne v hrsti, len aby nam nahodou neuslo. Ved kto chce byt nestastni? Ale stastie je ako motyl, drz ho pevne v hrsti a polames mu kridla. Zostane Ti po nom len prach....

Slnko, slany ocean a horuca plaz...alkohol a drogy vzdy patrili k tomu:)

Russell lezal vystrety na horucom piesku, teply ocean mu oblieval chodidla a fajcil 'cannabis' alebo travu. Plaz bola prazdna, samozrejme okrem neho a jeho krasky. Jeho dievca bolo najkrajsie v jeho triede. Citil ako sa kral. Teraz mali byt v skole, ale on naplanoval nieco omnoho lepsie. Poriadne si potiahol z travy a nabral odvahu. Ten bozk stal zato, citil vsetko co ona citila, ich tela boli ako dva mraky nabite obrovskou davkou energie. Cas zastal a on sa nestaral o nic ine, okrem travy, poriadne si z nej potiahol posledny krat a naraz na horizonte sa objavilo velke cervene srdce...

Mal patnast rokov a vacsinna jeho kamaratov v triede fajcila 'cannabis', bolo to nieco co kazdy musi skusit. Okrem travy, ked konecne dosiahol vysnivany vek, 17, najradsej mal piatkove and sobotnajsie vecery, ktore travil s jeho kamaratmi v nocnych kluboch. Stacilo par miesanych koktailov a hned vsetko bolo mozne a ked mu kamarat ponukol 'ecstasy', naraz citil, ze jeho telo sa zmenilo na tecuci vodopad. Tecuca voda bola v nom aj okolo neho, vsetko sa rutilo obrovskou rychlostou do priepasti...

Cely tyzden sa tesil na dalsi vzrusujuci vikend s kamaratmi a ked mal 18 rozhodol sa pozvat celu armadu znamych, 150 ludi sa dostavilo do vily jeho rodicov s vyhladom na ocean. 'Wild party' trvala cely den a noc a ked priestranny dvojposchodovy dom s terasou nestacil, vrieskajuci a tancujuci dospievajuci naplnili pokojnu ulicu. Rozospati obyvatelia zavolali policiu, ktora si nevedela s rozjarenym davom poradit, nakoniec ich vytlacili k oceanu.

Znovu Russell lezal vystrety na vlhkom piesku, studene tmave vlny mu oblievali chodidla a kamarat mu ponukol 'amphetamine'. Russell prikyvol a rozhliadol sa po nocnej oblohe rozziarennej tisickami hviezd. Citil ako mu to biele zlato naplna zily a ked bola inekcia prazdna, kamarat sa posunul k jeho kraske, ktora spala hned vedla neho. Russell ju pohladil po vlasoch a zrazu mal pocit, ze sniva. Vsetko bolo zrazu prekrasne a take ako ma byt. Nic mu nechybalo, nic na nom nechybalo, nic v nom nechybalo, citil sa cely. Kruh sa uzavrel. Kym zavrel oci, pozrel znovu na oblohu a tisice hviezd sa zmenilo na tisice cervenych srdc....

Ked slnko vyhuplo na oblohu skoro rano, jeho rodicia ho nasli medzi prazdnymi injekciami a nehybnymi telami. Na druhy den ho nalozili na lietadlo a poslali do Sydney, kde zila jeho starsia sestra. Dufali, ze zmena prostredia ho privedie k rozumu.

Po roku sa vratil domov, vyucil sa za automechanika a rodicia si vydychli. Russell vsak drogam nedal pokoj, za chrbtom jeho rodicov, po praci sa vzdy zastavil u jeho kamarata, ktory obchodoval s drogami. Zanedlho mu ani jeho vyplata nestacila, minal $1500 tyzdenne, ale potreboval omnoho viac. Zacal si poziciavat peniaze od jeho prvej skolskej lasky a ked to znovu zacalo byt 'doma horuce', prestahoval sa k nej do prenajmu.

Jeden vecer ho prestrasila spravou, ze je tehotna a zacala planovat ako sa budu spolu starat o ich dieta. To ho vystrasilo do takej miery, ze utekal ku kamaratovi, ktory ho napumpoval drogami. Stratil pojem o case, cely tyzden unho lezal vystrety na matraci. Ked sa konecne dosuchtal do prace, sef mu len strcil
do ruky pamflet o rehabilitacii.

Nevediac kam ist sa zastavil u dalsieho kamarata, ktory pracoval na benzinovej pumpe. Ten mu ponukol zadnu izbu v jeho domceku nedaleko, ak vezme zanho nocne sluzby. Russell suhlasil nevediac, ze nocna benzinka je stretavacie miesto drugistov - pouzivatelov ako aj dodavatelov. V jednu noc ked bol na dne a nemal peniaze na dalsiu davku, jeden z dodavatelov mu navrhol, aby sa pridal k jeho partii. Dodavatel vlastnil malu vyrobnu na drogy a Russel tam isiel jedno nedelne popoludnie, aby sa priucil. V ten osudny den prasklo potrubie v opustenom schatranom dome, kde bolo laboratorium a plyn vybuchol. Vsetci piati ucastnici utiekli z horiacej budovy s hroznymi popaleninami. Russell otvoril dvere na jeho aute drziac si popalenne rameno, ked ho zastavil dalsi zachraneny s otvorenou ranou na nohe. Russell ho strcil na zadne sedadlo a usiel zo sceny prave ked policajne vysielacky zacali ujukat v blizkosti.

Jeho auto sa vsak nedostalo daleko. Nemal benzin. Zmateny a v bolesti vyskocil von a zastavoval auta na rusnej autostrade. Jeden sofer zastavil a zobral ho do najblizsej nemocnice.

Ked Russell otvoril oci na nemocnicnej izbe z blizkeho televizora sa ozval hlas jeho otca a naraz si uvedomil, ze jeho otec, ktory bol obycajny policajt, ked este bol doma sa stal sefom statnej policajnej sluzby Zapadnej Australia. Russell zavrel oci a pocuval ako jeho otec oznamuje divakom, ze jeho syn je spolupachatelom v nezakonnej vyrobe drog. Otcov hlas znel inac ako ho poznal, plnny strachu, sebaobvinovania a bezmocnosti.

   "Vies, ze Ta mam rad, napriek vsetkemu?" Jeho otec sa naraz objavil pri jeho posteli a Russell si uvedomil, ze mu to povedal prvy krat v poslednych 10 rokov.

Russell prikyvol a nevladal povedat nic. Naraz mu hrdlo navrelo na velku hrcu.

   "Cokolvek sa stane, Ty sa dostanes na druhu stranu." Stisol jeho zdravu ruku a zavolal vysetrovatelov.

Sudca ho odsudil na dva roky nepodmienecne. Jeho otec mu pomohol iba v jednom. Jeho zalarnikom sa stal byvaly policajt, ktory daval velky pozor aby sa nedostal ku drogam, ktore sa vo velkom pasuju dnu.

Russell si zvykol na denny rezim, ktory mu dal stabilitu a rezim, ktory potreboval: o 6 budicek, praca vo vazenskej tovarni, o 11 obed a potom hodina v cele, aby sa zalarnici mohli najest. Potom znovu praca az do 4. A potom uz len volny cas hranim kart, lebo gym bol iba pre menej nebezpecnych vaznov.

Ked ho vypustili, jeho saty boli mu naraz male, nabral 20 kil a naraz nevedel co robit so sebou. Sedel pred vazenskou branou o 4 skoro rano (pustili ho tak skoro aby oklamali novinarov, ktori ocakavali jeho prepustenie az o 4 poobede) a nevedel co s novo ziskannou slobodou.

Zrazu sa otcov 'terenak' s dvomi surfovymi doskami na streche objavil v zakrute a skripavo zastal pred nim. Russell nasadol a zozadu ho objali styri ramena, dlhe nezne ruky jeho krasky a male rucky jeho trojrocneho syna.

Zastali na plazi, ktoru si velmi dobre pamatal. Cervene srdcia vsak nezdobili horizont, iba  nedozierna modra obloha sa tiahla vsetkymi smermi. Russell si naraz musel zakryt oci pred tou ziarou, ved dva roky svojho zivota stravil za vysokymi murmi, kde slnko nikdy nepreniklo.

    "Dobre Ta vidiet, mate," zacul naraz hlas za sebou. Ked sa otocil, rospoznal jedneho z jeho kamaratov, ktory mu dodaval drogy. Russell mu ukazal dlan, akoze je cisty a rychlo sa otocil.

    "Je to jeden z tvojich dodavatelov?" Jeho otec ho sledoval profesionalnym pohladom ako rychlo mizne v dunach.

    "Nie, a aj keby bol, nikdy nikoho nezradim, drogy tu boli a budu, tak ako toto slnko, ocean a sex,"
zasmial sa naraz a objal krasku, ktora drzala jeho syna v naruci.

    "A co tvoj syn?" Kraska naraz zaprotestovala, "Chces aby skoncil ako Ty?"

    "To bude na nom," Russell ho pohladkal nezne po rysavych kucerach, "Otec moze pozatvarat cely tucet dodavatelov, pridu druhi, alebo mladi odidu dovolenkovat na Bali, ako aj robia, kde su drogy lacnejsie ako chleba."

     "Ja viem ich mena, chodili s nami do skoly," kraska naraz vyhrkla, ale Russell jej nezne polozil prst na pery,"Ti vies mena nasich kamaratov, my tu chceme zostat zit, no nie?"

Sef policie sa rozhodol byt otcom v tejto chvili, vedel, ze nemoze byt obidvoje a jeho vyber boj jasny.
Chytil dosku pod rameno a pobral sa k smerom k vlnam. Russell sa zaskeril a nasledoval jeho priklad.

Dve muzske tela sa pretekali vo vlnach. Otec a syn. Ked si privrel oci, videl si ich takto vznasat na vlnach pred desiatimi rokmi. Cas sa zopakoval. Russell sa zasmial a vytrcil dlane k slnku. Uz nepotreboval drogy, uz sa citil cely bez nich. Dve cervenne srdcia ho cakali na plazi.....

Maly pravdivy pribeh z nasich koncin, ktory Vam pripomenie stare zname prislovie, ze naozajstny raj na zemi neexistuje. Ludia su ludmi a tuzia vzdy po niecom viac co maju a len, ked to mozu stratit si uvedomia pravu cenu ich raja. Mozno musime trpiet aby sme si uvedomili pravu cenu stastia.
Nas policajny sef je obdivovanny ZapadoAustralakmi za jeho uprimnost a ludskost. Pripomenul nam vsetkym, ze vsetci sme len rodicia a niekedy nemozeme viac len lubit a dufat.....a ked pride cas odpustit, tak treba odpustit a spojit pretrhnutu nit na tom istom mieste, kde sa trhlina objavila po prvy krat....

Stryko Kevin a jeho prva Australska rybacka...

a skoro aj jeho posledna, ale to uz skacem na koniec mojej poviedky z nasej prekrasne Australskej zimy. Takze moji mili citatelia, sadnite si na chvilocku ku kavicke na terasu, nech Vam to teple letne slniecko ohreje Tie Vase stare kosti, a preneste sa na chvilocku do nasich nebezbecnych koncin....

Stryko Kevin konecne priletel z dalekeho Anglicka a cela rodina, ktora sa pred par rokmi usadila v Australii ho prisla s pokrikom privitat na letisko. Cervenovlasy a pehaty synovci ho obklopili hned ked vstupil do letistnej haly a strcili mu 'Emu' (Australske pivo) pivo do ruky.

    "Ale ste vyrastli zasranci," rozosmial sa dobrosrdecne a hned si upil z piva, kym najstarsi zo synovcov, 23-rocny Luke si prehodil jeho tasku cez plece.

    "Stryko, zajtra skoro rano vyrazame na rybacku, prave predvcerom som si kupil novy rybarsky cln, 5 a pol metra dlhy, krasa, prvy krat ho pokrstime na oceane."

    "Pozeral som na google do akej diery ste sa to nastahovali, ide tam vlak, je to dost daleko od Perthu, ci nie?" Kevin si pretrel upotene celo a privrel oci pred ziariacim obednajsim slnkom, ktore ho vonku privitalo: "Zevraj mate zimu, ha?"

Luke ho buchol kamaratsky do chrbta: "Zabudni na usmrkane Anglicke pocasie stryko," a hodiac Kevinovu tasku na sadne sedadlo rychlo vyskocil za volant noveho terenneho auta: "Nasadaj stryko, caka nas 270 km pobreznej jazdy."

Perthske mrakrodrapy sa stratili v dialke a siroka nova autostrada ich unasala smerom na sever. Kevin sa obzeral dokola po prazdnej krajine, po jeho lavici sa leskla zrkadlova nedozierna hladina Indickeho oceana.

    "Tam skoncime zajtra," Luke sa uskeril, ale Kevin uz si obzeral nedoziernu a nehostinnu prazdnu bush po jeho pravici.

    "Kde su ludia, vyzera, ze Vy ste tu jedini obyvatelia, to tu mozme prestahovat cely Manchester."

    "Ha,ha,ha, Kevin, nebodaj Ti chyba preplneny vlak, vsak pockaj ked uvidis nasu pobreznu rybarsku osadu, taky rybar ako si Ty, ako si Ta pamatam, nic viac k zivotu nepotrebuje..."

    "A co vlastne ideme chytat?" Kevinova rybarska vasen sa naraz prebudila.

    "Dnes vecer sa popytame rybarov v miestnej krcme, najlepsie dat na ich slova, oni poznaju ocean ako dlan ruky."

-----

A tak sa aj stalo. Tu noc Kevin tak rychlo nezabudne, a ci vlastne si toho vela nepamata, okrem toho, ze oslavoval jeho 50tku medzi slnkom a vetrom osmahnutymi rybarmi, ktori ho hlucne buchali do chrbta a kricali: "Este jeden si vypi na to zdravie, 'mate'. A potom uz len studoval ich spinave nohy v slapkach, ked skoncil pod stolom.

Hlava ho bolela a vychadzajuce slnko sa mu nemilosrdne tlacilo pod napuchnute viecka, ked nastupoval do Lukovej lodi. Aluminiova krasavica sa pysne kolisala na vlnach.

Luke si prihladil rozstrapatene vlasy: "Vcera sme to prehnali, ha?"

Mladsi synovec, Mike ho buchol do chrbta: "Rozpravaj za seba, vies vobec kde su tie dve miesta, co rybari vcera spomenuli, musime sa vybrat smerom na Beagle ostrovy, ak si dobre pamatam..."

Luke chytil jeho rameno a vykrutil mu ho: "Len pomaly, Mike, ja som kapitan lode, Ty si tu len plavcik, tak sa tak aj spravaj."

Kevin sa postavil medzi nich: " Ho, ho, chlapci, takto daleko nezajdeme, ak ma ta ubolenna hlava neklame, dnes ideme lovit tie Vase miestne 'dhufish', tak do toho, nech mam doma o com rozpravat."

-----

Ani si Kevin neuvedomil v tu osudnu hodinu, ked opustali pristav a malicka rybarska osada sa stracala na obzore az z nej ostala len malicka bodka na dlhej tenkej pobreznej ciare, ze jeho boj o zivot sa prave zacina. Kto by povedal, ze pomensi pehaty Anglican Kevin s malym bruskom a rednucou cervenou hrivou bude v tom tyzdni hrdinom Australskych dennikov...ale nepredbiehame udalosti dna, v tejto chvili Kevin stoji pysne za kormidlo, ktore mu Luke zveril do ruk a nervozne zmurka na obrovske vlny ktore sa rozbijaju o provu.

Luke s Mikom kontroluju siete a hadaju sa kde presne su tie dve rybarske miesta, na ktorych zevraj Ti 'dhufish' ryby same skacu do lode, tolko ich je.

Vetrik pofukuje a slnko pecie, uz musi byt obed, Kevin citi jeho zaludok dvihat sa v rytme s lodou, hore a dole. Luke s Mikom sa pristavili pri nom s pivom v ruke, ale on len pokrutil hlavou.

   "Starnes Kevin, to nie si ani Ty, podla starych rodinnych povesti Ty si bol vzdy schopny preflamovat celu noc a hned zmiznut na Skotske pobrezie, co sa deje?" Luke mu strcil pod nos krabicu s cerstvo vyprazenymi hranolkami a Kevinovi sa znovu prevratil zaludok.

   "Niekomu sa smeje, len pockaj ako dlho, ved uvidime, aky si rybar..." Kevin odstrcil hranolky a pustil kormidlo z ruk. Rychlo sa predral k okraju lode aby mohol vyprazdnit obsah jeho zaludku do morskych vln. Jedna z nich ho obliala a hned sa citil lepsie.

Lod sa naraz prudko naklonila a obsah hranolkov sa vysypal na palubu. Bocna vlna vystrekla cez zabradlie a naraz hranolky plavali v kaluziach vody. Kormidlo sa otacalo ako splasenne vtaca podla vetra bez kormidelnika, motor stazka odfukoval kym lod sa nebezpezpecne naklanala na vlnach.

Kevin sa skusal doplazit ku kormidlu, ale dalsia vlna ho obliala a stratil rovnovahu, len len ze ho nestiahla so sebou.

    "Drz sa stryko pevne zabradlia, ja budem pri kormidle hned len pozbieram par tychto hranolkov, Mike ich pre nas vyprazal porazi ho..."

Ale to uz Mike vyletel z kajuty a pustil sa zurivo buchnatovat Luka: "Plavime sa v zacarovanom kruhu, nevies ani presne kde sme ani kam ideme, mam uz toho plnne zuby robit Ti plavcika."

Luke mu jednu vrazil: "Cus ty, tvoja prva skutocna plavba na sirom oceane a spravas sa ako usmrkanne decko, Ty ze mas sedemnast rokov, mal som pocuvnut tvoju mamu a nechat Ta doma..."

Kym sa oni dvaja klbcili na palube, lod nebezpecne zavrzgala. Kevin si uvedomil, ze nema zmysel kricat na tych dvoch sarvancov cez hukot vetra a sycanie vln, pomaly sa zacal na styroch presuvat cez klzku dlazku smerom ku kormidlu. Zrazu obrovska vlna sa prevalila cez neho, zdvihol ruku aby si chranil tvar pred narazom a rychlym pohladom na hodinky zaregistroval cas: 3.30 poobede.

Druha vlna ho vyniesla do vysky a kym ho stihla stiahnut so sebou do hlbociny zaregistroval prekvapenne tvare jeho dvoch synovcov, ich tela stale zmotanne v krcovitom zapase. To bolo posledny krat, co ich videl...zivych....

-------

Ked Kevin otvoril oci, uvedomil si, ze jeho nahe telo sa pomaly kolise na vlnach. Pomaly otocil strpnuty krk na lavu stranu, potom skusil na pravu, ale to islo iba s tazkostami, prudka bolest ho ochromila a prestal bojovat. Mala hrava vlnka mu ospliechala tvar, nastavil tvar proti oblohe.
Vsade okolo neho, nad nim aj pod nim, nedozierna modrota. Mozno som v nebi, pomyslel si.
Z vychodnej casti nieco ziarive a teple mu ohrialo lice, to je urcite boh, napadlo ho.


Naraz slnko vyhuplo na oblohu a on musel prizmurit oci proti ostrej ziare, ktora sa predierala pomedzi jeho opuchnute viecka. Pamatam si tento pocit, Lukova lod musi byt niekde nedaleko a urcite Luke aj Mike ho hladaju, chcel sa pohnut, ale jeho zmrznute udy ho nepocuvali. Lezal na hladine vody, ako Kristus pribity na krizi.

Cas prestal existovat. Priestor nemal ziaden zmysel. Jeho popukanne pery hladali kvapku zivej vody, ale jedinne co citili bola sol. Neznesitelna slnecna ziara mu palila oci, otocil pomaly hlavu na lavu stranu a zrazu cierny tien pretal nekonecnu modrotu v dialke.

Hukot motora mu prenikol do usnych bubienkov. To bude urcite zachranna lod, naraz ozil a s velkymi tazkostami pohol jeho ramena, ruky, nohy. Telo sa same prevratilo a skoncil spat vo vode len hlava mu trcala, chcel zakricat, ale ziaden zvuk z neho nevysiel, tak len zopel ruky a cakal...

Zrazu si uvedomil, ze ten zvuk prichadza zhora. Ako velky vtak nad nim kruzila helikoptera.
Tak co je potom ten velky tien nalavo? Chcel otocit hlavu ale usta sa mu naplnili slannou vodou, z poslednych sil vyplul vodu a vyhupol sa spat na hladinu. Horko tazko otocil hlavu a rozoznal tvar velkej ryby s ostrou plutvou navrchu pretinajucou hladinu. Zralok. 20 metrov od neho, 19 metrov, 18....

Ten zralok je velky ako Lukova lod, panika nim triasla a zopel ruky v modlitbe sledujuc helikopteru, ktora kruzila teraz coraz nizsie nad nim. Zrazu dvere na helikoptere sa otvorili a zlty nafukovaci sa vznasal vo vzduchu nedaleko nad nim. Sledoval ho ocami ako prelietol nad zralokom a pristal hladko na hladine daleko na obzore.

------

Co Kevin nevedel bolo, ze v helikoptere sedela televizna posadka ktora filmovala kazdy jeho pohyb a reporter komentoval jeho situaciu posluchacom mnohych televiznych a rozhlasovych stanic v Australii.
Citili sa bezmocni, lebo nemali ziadne zachranne moznosti ani schopnosti, ale vedeli, ze zachranna lod sa rychlo blizi k jeho miestu ktore nahlasili.

    "Ja sa na to nemozem pozerat," kameraman David sa odvratil, "to mam filmovat ako si zralok na nom pochutna."

    "Hodme mu aspon tento zachranny gumenny mini-cln, co tu mame," navrhol reporter Grant.

    "Musime odlakat toho zraloka, kym sa zachranna lod k nemu dostane," pilot na nich zakrical, drzte sa, budeme lietat velmi nizko.

     "Je to uz 24 hodin, odkedy traja neskusenni rybari sa vybrali na rybacku do tychto koncin," Grant nazivo komentoval pre posluchacov a divakov, " Patracia akcia sa zacala vcera v noci, ked sa nevratili domov a je to neskutocne, ze nam trvalo tak dlho ho najst, nastastie ocean je celkom pokojny v tomto obdobi, len 2 metrove vlny a lahky vietor, voda ma najmenej 8 stupnov, co sa da prezit na kratky cas, jeho dvaja spolocnici nemali take stastie a lod takisto skoncila potopenna v hlbinach."

Zrazu kameraman David ho chytil za rukav, zabudnuc v nadseni, ze komentuje nazivo: "Pozri nanho, modli sa k nam, aby sme ho zachranili, ale zachranna lod je uz iba kusok od neho, hned za nim, obzri sa clovece, obzri sa...si zachranenny."

Grant si vymkol rukav a pokracoval v komentovani: "Vidime zachrannu lod, aj nas hrdina ju zbadal v tomto momente, zacal kyvat ale v tom momente jeho hlava zmizla pod hladinou. Lod je nastastie hned vedla neho a hodili mu zachranne lano, on ho chytil a teraz ho tahaju na schody. Nahy a uplne vycerpany nedokaze ani urobit dva kroky hore, nastastie dvaja zachrancovia ho vytiahli a preniesli cez palubu. Je naozaj zachraneny, " Grant sa odmlkol a prehltol naprazdno: "Prepacte moji mili posluchaci, toto je naozaj specialny moment pre mna, ja som ho prvy zbadal, biele ludske telo, biela bodka v nedoziernej modrave a omnoho vacsia, cierna bodka, 5 metrovy zralok kruziaci okolo neho. Nikdy som sa necitili tak bezmocne ako prave v tej chvili. Moja uloha je komentovat, ale ma vyznam komentovat boj o zivot, ktory nemozes zachranit?"

Mili rybari, rybarky and rybarcata, vzdy si poriadne obhliadnite kapitana nez nastupite na jeho lod, tak to aspon plati v nasich Australskych vodach,  rybacka laka a ryba chytena je ryba vyborna, ale co ak sa povymienaju miesta a z rybara sa stane jeho navnada?

Co si kapitan Ivan Smirnoff nepamatal...

 

     "Ked si budes spominat na svoj zivot v starobe," moja kamaratka Chris chrlila zo seba kym sa snazila natlacit moj batoh do jej preplneneho terenneho auta, "tak Ta urcite nebude stvat, ze si vynechala schodzu, ale, ze si odmietla ist so mnou do Broomu…vzdy si tam chcela ist..., co mas v tom batohu tehly?"

    "Ale mozno ked sa vratime, nebudeme mat robotu a na to si urcite spomeniem,"vytrhla som jej batoh z ruk a otvorila som predne dvere, "Dam si ho pod nohy, dobre vies, ze sefka nema rada, ked vynechavame skolenia, prazdniny zacali pre ziakov, nie pre nas..."

Chris kyvla rukou a naskocila za volant: "A kto si myslis bude ucit tych nespratnikov, ucitelov je vela, ale nie takych 'uspavacov hadov' ako sme my," rozosmiala sa a auto sa ako na povel rozbehlo po uzkej farmarskej ceste smerom k autostrade: "Neznasam toto hmliste, studenne a uprsanne pocasie."

    "Raz do tyzdna prsi, inak svieti slnko a cez den vystupi na 25, ty nevies co je zima," drgla som do Chris, ktora mi na to odsekla: "Ja som vyrastla na severe a tam je horuco a slnecno po cely rok."

Na krizovatke Chris na sekundu zavahala a ja som rychlo vyuzila prilezitost: "Otoc na juh, aspon sa tam ukazeme, to ze vieme ukludnit tazko zvladnutelne deti je len skusenost a dlha prax, pamatas kolko mladych ucitelov k nam prislo hladat miesto na zaciatku roku?"

   "Nebud strachopud," Chris zakrutila hlavou a prudko skrutla na autostradu smerom na sever. V duchu som sa potesila, ze rozhodnutie bolo spravenne aj ked som este chvilu robila grimasy. Chris pustila na plnne pecky 'Born in boots' a naraz jasne modra obloha pred nami vyzerala velmi lakavo. Coskoro nas vsak nadsenie preslo, ked nas Perthske mrakodrapy privitali rusnou mestskou premavkou.

    "Toto ma byt najviac izolovane a najprazdnejsie hlavne mesto na svete?" Chris nervozne stupla na brzdu: "Z jednej strany nedozierny ocean az do Afriky a okolo pustna prazdnota, preco sa 1.3 milionov ludi rozhodne zit prave tu?"

Ked sme sa mravcim krokom konecne preplazili za mesto, Chris veselo pridala plyn a stovkou sme sa rutili po prazdnej dialnici minajuc romanticke pobrezie s dramaticky vyformovanymi vapencovymi skalami a sytomodromym oceanom, ktore vyzeralo akoby tam ludska noha nikdy nevkrocila.

Pred Kalbarri nas privitala sytozelena bush, ktora mi pripominala z dialky svieze luky doma.

   "Ani na to nemysli," Chris citala moje myslienky: "Rozbehni sa do nej a nevyjdes ziva, tieto pustne kriaky su najpichlavejsie na svete."

Na obed sme sa zastavili v malom utulnom mestecku vystavanom na bielom pieskovom zalive. Z jednej strany ho obmyva pokojna rieka co pri nom usti do mora a z druhej strany ocean.

   "Moj stary otec tu chodil chytat morske raky v 1952 a vtedy tu nebolo nic iba par rybarskych chatrc," Chris s chutou zahryzla do grilovanej ryby, ktoru nam miestny rybar chytil a pripravil v jeho 

rybarskom stanku, "vtedy sa tu dalo dostat iba lodou, ale odkedy v 1970 urobili cestu, ludia z Perthu tu zacali dovolenkovat."

   "Ake dalsie mestecko nas caka?" Spytala som nadsenne, ale Chris  sa rozosmiala: "Vy Europania sa nezapriete, dalsich 300 km nie je nic iba jedna prasna cesta k oceanu."

   "Aspon sa okupeme," utrela som si upotene celo.

   "Voda tam je plytka a horuca ako polievka, ale ziju tam tiez zvedave morske hady," Chris zmurkla na mna a otocila auto na sotva viditelnu vyjazdenu cestu cez bush smerom do vnutrozemia.

    "Kam ides, zostan na autostrade, kludne budem plavat s hadami, lepsie ako zahynut od smadu v bushi." V panike som sa obratila na Chris, ale ta venovala vsetku pozornost volantu, lebo auto sa nebezpecne naklanalo vo vyjazdenych kolajach.

Po styroch hodinach krkolomnej jazdy sme sa ocitli na vnutrozemnej dialnici a zastali pred osarpanou benzinovou pumpou stratenou v nedoziernej bushi.

   "Stryko Micky," Chris vybehla z auta a zakyvala na stareho farmara v klobuku, ktory opravoval sanitku zaparkovannu nedaleko.

Mick bol 66 rocny byvaly farmar, ktory uz desat rokov ako dobrovolnik sanitkar zachranoval zivoty na tomto opustenom useku cesty.

   "Tento rok je zatial najrusnejsi, 225 pripadov do dnesneho dna," Mick sa pochvalil, ked nam kazdej dal do ruky obity hrncek s cajom a mliekom.

   "A koho tu zachranujes, stryko, ved tu nevidno zivej duse," Chris sa rozosmiala ale Mick ju rychlo prerusil: "Iba predvcerom sme mali nedaleko odtialto autohavariu, turisticky autobus, trinast ludi bolo zranenych, ja som bol prvy na mieste nehody, jeden muz bol mrtvy na mieste, ale jeho zena a dieta zomreli v nemocnici."

   "Turisti su asi jedinni, ktori sa sem zatulaju," prikyvla som.

   "Zije tu vela farmarov, ale su roztrusenni do sto kilometrov okolo, cestne nehody, ustipnutia hadom, porody a porazky su na dennom poriadku, ja som tu jedinny siroko daleko na koho sa mozu obratit."

  "Stryko bol nas sused, ked sme mali farmu tu nedaleko, rada by som Ti ju ukazala," potom sa obratila na stareho farmara: "Byvaju tam este ti isti ludia, co to od nas kupili, urcite nam tam dovolia prespat?"

Mick prikyvol a dal Chris par instrukcii ako najst farmarske skratky, ktore casto znamenali len par vyjazdennych kolaji.

Farmu sme ani po krkolomnej hrbolatej jazde cez bush a neustavneho otvarania a zatvarania vrat, aby sme sa dostali cez  ploty, ktore rozdelovali nedozierne farmarske zeme nenasli.

Neskoro vecer sme sa upotenne a smadne dotrepali do zanedbanneho motorestu, kde vacsinnou prespavaju vodici dialkovych kamionov. Malu izbicku s uzkou dvojpostelovkou a velkou klimatizaciou sme si s radostou zabukovali a skoro rano sme znovu vyrazili po prazdnej sirokej dialnici obklopennej  nehostinnou bushou. Okrem par vychudnutych koz a obhorennych kriakov nebolo sa naco pozerat. S uzasom sme sledovali ako sa krvavo cervenne slnko dotyka horizontu a naraz teplomer v aute vystupil na 40tku v priebehu par minut. Chris zapla klimatizaciu a nasu oblubennu country na ipod. 

    "Taky nehostinny kraj, ako si to tu mohla vydrzat?" Vzdychla som si.

    "Na detstvo mam najkrajsi spomienky, zivot na farme sa neda k nicomu prirovnat." Chris sa rozosmiala a rychlo skrutla na prasnu cestu spat smerom k pobreziu.

O par hodin sme sa napojili na nasu staru znamu dialnicu, ktora sa hadi okolo celeho Zapadneho pobrezia a opat nas privital nekonecny sytomodry ocean.

Na opustenej krizovatke Chris zastala a citala smerovky: "Tak len pre tvoju zaujimavost, mozme sa vybrat do Sydney, smerom na juhovychod, co je odtialto 4 000 km, alebo do Brisbane, smerom na severovychod, co je odtialto 5 000 km alebo do centra Australie do Alice Springs na vychod, co je odtialto 4 000 km, co si vyberies?"

Poobzerala som sa okolo seba a vidiac len nehostinnu pustnu krajinu v panike som zvolala: "Ale ved si vravela, ze najblizsie mestecko je len 300 km."

Chris zmurkla na mna: "Carnavon, kde rastu najsladsie banany, ale najprv si podme zaplavit s tymi morskymi hadmi."

Ocean bol naozaj teply ako polievka, ale nastastie ziadne morske hady sme nevideli. Popri pobrezi sme prekracali do Hamelinovho Zalivu, kde Chris mi ukazala sedive morske huby velke ako past, ale aj omnoho vacsie stojace nehybne v plytkej vode, ktora sa tiahla daleko k horizontu az k pieskovej bariere. Iba male kyslikove bubliny, ktore vychadzali pravidelne z ich sedivych porov nam davali na znamost, ze tieto sedive podvodne neforemne hmoty ziju.

Za nou velke biele jazyky rozbijajucich sa vln davali vsetkym na znamost, ze divoky ocean sa nevzdava svojho uzemia tak lahko.

   "Tak kvoli tomuto sme sa tu pachtili?" Nervozne som si utrela upotene celo a chcela som si ovlazit nohy vo vode.

Chris my chytila za ruku: "Tu sa nesmie kupat, toto su stromatolity, prve morske organizmy na nasej planete, su stare 3.5 bilionov rokov a nezachovali sa nikde inde na svete, iba tu. Vies o tom, ze sa pozeras spat do minulosti, na nasu planetu ako vyzerala, ked na nej zacal zivot?"

    "Mozno, ale ak odtialto skoro neodideme, tak moj zivot sa tu aj skonci, je horuco a ja som smadna ako tava." Frflala som ked sme sa konecne pobrali hore kopcom spat k zaparkovanemu autu.

V Carnavon sme sa napchali cerstvymi bananami, ochutnali miestnu specialitu, vyprazane banany s hranolkami s bananovou zmrzlinou namiesto desertu. Brucha nas boleli ostosest, tak sme ojkali celu noc v lacnom motoreste s velkym plastikovym bananom namiesto napisu, ktoreho neonove svetlo nam osvetlovalo izbu.

    "Uz nechcem banany v zivote vidiet a varujem Ta, nezastavujeme viac az kym sa nepriblizime k Broomu." Chris zdvihla varovne prst ale hned si ruku umiestnila spat na jej bolave brucho.

    "Myslela som, ze sa cestou zastavime v Koralovom Zalive, mali by sme tam aj prespat este jednu noc, to este neutiahnes taku dialku za jeden den." Protestovala som a nastastie Chris prikyvla.

Koralovy zaliv bol plnny turistov, ktory v tomto case prisli plavat s velrybymi zralokmi. Nastastie sme nasli jedno prazdne miesto v stanovom tabore a postavili nas cestovny ministan. Pred zapadom slnka sme este stihli poplavat si a poobdivovat pestrofarebne koraly, ktore sa vynimaju na tomto specialnom mieste hned pod morskou hladinou.

Chris sa nemohla dockat dorazit uz konecne do Broomu tak sme skoro rano, kym sa turisti pozobudzali a malicky zaliv zaplnil ruchom a hlukom do prasknutia, rychlo pobalili a vyrazili po nasej autostrade smerom na Darwin.

Broome nas privital krasnym krvavocervenym zapadom slnka, ktory do ruzova sfarbil svetoznamu Kablovu plaz a tavove karavany, ktore z kroka na krok odmeriavali kazdodennu trasu z jedneho konca zalivu na druhy. Turisti behali okolo s fotoaparatmi a fotili ich rodinnych prislusnikov kolisujucich sa na tavovych chrbtoch.

    "Toto je horsie ako Koralovy Zaliv," zamrmlala Chris a nariadila mi sadnut spat do auta.

    "Chris, uz mam dost natriasania sa v aute, kam este chces ist?" Protestovala som, ale Chris sa robila, ze ma nepocuje a preletela cez Broome ako raketa.

   "Musim najst ten zaliv, kym je tma," Chris opakovala a zvysila rychlost na 150 km/h.

    "Aky zaliv, neblazni, akurat Ta chytia policajti."

    "Carnot Zaliv, kde kapitan Ivan Smirnoff havaroval s jeho lietadlom." Chris rychlo vyhrkla a zabocila z autostradu na dalsiu pieskovu odbocku. Auto sa nebezpecne naklanalo v pieskovych kolajach a tma nas obklopila nahle ako nepriepustna deka.

    "Chris neblazni, pocujem ocean pred nami, skoncime aj s autom vo vlnach," chytila som volant, ale on a odstrcila moju ruku a prudko zastavila auto.

Dialkove svetla nam osvetlili kusok pieskovej plaze, kde sme si narychlo rozlozili nas ministan.

    "Si si ista, ze nas vlna neodnesie do rana?" Zasepkala som, zabalena v spacaku az po usi. Divoky sum oceana ma vsak stale ohlusoval a voda sa mi zdala nebezpecne blizko. Chris vsak spala ako drevo a mne neostavalo nic ine len sa k nej pridat.

Ostre slnko sa mi dostalo pod viecka a nezvycajne ticho ma uplne prebralo.  Vyhrabala som sa zo stanu a ocean sa predo mnou zrkadlil ako pokojne nekonecne jazero. Chris sedela nedaleko podmorskeho koraloveho utesu zahlbenna v myslienkach.

Ked som sa k nej pribrizila, tak len poukazala na utes: "Kapitan Ivan Smirnoff havaroval tu s jeho lietadlom pred 70 rokmi. V lete sme sa tu zvykli potapat s otcom a vylovili sme vela polamanych kuskov z Pelikaana, skusali sme najst aj stratenne diamanty, ale..."

   "Ake diamanty?" Spytala som sa dychtivo, ked som si knej prisadla. Perly a diamanty, Broome je nimi znamy.

   "Australsky vojensky pilot, narodeny v Rusku, Smirnoff prepravoval Holandskych uprchlikov, ktori utekali pred Japoncami pocas vojny z Javy, ale Japonci ich nasledovali a zostrelili ich dolu…"

   "Citala som o Japonskom bombardovani Broomu, ale si spominala diamanty…"

   "Pred odchodom z Javy Smirnoff dostal pokyn prepravit malu krabicku od cigar so zahadnym obsahom a bankar ho mal cakat v Broome aby to od neho prevzal…"

   "A tam boli diamanty?"

   "Smirnoff o tom nevedel, zevraj patrili dvom najbohatsim rodinam  z Javy."

    "Co sa s nimi stalo?"

    "To sa pytali aj Smirnoffa, ked ho nakoniec aj s utecencami, co prezili zachranili."

    "A co povedal?"

    "Ze mal ine starosti ako sa starat od diamanty, styri dni stravili na tejto plazi bez pitnej vody a vacsinna utecencov bola vo velmi zlom stave po nudzovom pristati na plytcine a styria sa ani nedockali pomoci vratane rocneho dieatata."

   "Takze si naozaj myslis, ze diamanty su stale ukryte tu medzi koralmi?" Prekvapene som na nu pozrela a hned som zacala rozmyslat, kde som zapatrosila plavky.

    "Predstav si, ze Japonci ich vypatrali dalsi krat, lebo vypoculi ich SOS signal, ale museli sa otocit a natankovat, medzitym ich nastastie objavili Katolicki misionari a rychlo ich na konoch prepravili do najblizsej Aboriginalskej osady vzdialenej 60 km."

    "Idem sa prezliect, stoji zato ten koral preskumat," postavila som sa a oprasila piesok zo sortiek.

   "Pamatas Mickyho, co vozi tu sanitku, jeho otec vyhral jeden v kartach v krcme v Broome."

   "Stary Mick, ten naozaj nevyzera, ze vlastni diamanty," hned som si sadla spat vedla nej.

   " Rybari co tu zvykli chytat do sieti, sa prisli sem pozriet o niekolko tyzdnov neskor, ked sa dopoculi o spadnutom vojenskom lietadle a nasli tu krabicku s diamantami."

   "Takze miestni rybari su teraz velmi bohati," rozosmiala som sa a kupanie ma hned preslo.

   "Teda jeden z nich ju objavil, Jack a hned utekal za jeho kamaratom lovcom perli, Jimom, ktory zavolal dalsieho kamarata mechanika Franka a spolu sa rozhodli ich minut v krcme."

   "Coze? To uz ich naozaj nic mudrejsie nenapadlo?"

   "A tak dalsich sest mesiacov diamanty sa povalovali v miestnych krcmach, kde ich osadenstvo prehravalo a vyhravalo az nakoniec ti traja virtuozi boli predvolani pred Perthsky sud, kde tvrdili ze v krabicke bolo iba par diamantov…"

   "Aspon prehrali menej…"

   "Predvolali aj posadku, co prezila a ti tvrdili, ze Smirnoff poslal viackrat jeho co-pilota hladat tie stratenne diamanty a ze na vlastne oci videli, ako sa krabicka vyklzla z jeho ruk, ked sa pre nu potapal a neocakavana vlna ho obliala."

    "Takze Smirnoff klamal,"

    "Smirnoff, ked ho predvolali sa zaprisahal, ze si nepamata nic, co sa stalo s diamantami."

    "Ako sa Mickyho otec dostal k diamantu?"

    "Stryko Micky by Ti na to povedal, ze bol na spravnom mieste v spravnom case, niekedy ani cas v krcme nie je cas strateny a asi viac miestnych farmarov prislo takymto sposobom k zemi, lebo doteraz sa podarilo najst menej ako tretinu stratennych diamantov."

 
    "Nemal ten nalez nahlasit?"

    "Jeho otec ho cestne vyhral v kartach a ako spravny kamarat sa podelil s nim s mojim starym otcom, preto sme vlastnili farmu…"

    "Vasa farma je kupenna s ukradnutym diamantom, no to sa naozaj moze stat iba v Australii," vyhrkla som prekvapene.

    "Ako si pamatam, chcela si sa potapat a najst jeden, naco?" Chris sa napaprcila a pokyvala prstom: "Povedz ze na to, aby si ho vratila tej Holandskej rodine, co je bohata aj bez toho?"

Aby som zmenila temu, poukazala som na vapencovy utes ktory sa tycil po nasej lavici a vlny sa onho divoko rozbijali: "Podme sa nanho vysplhat."

Bez cakania na odpoved som sa zacala skriabat po jeho hladkom povrchu. Chris ma nasledovala. Zrazu nepravidelna vlna vystrekla do vysky a podlomila mi nohy. V poslednej minute, Chris chytila moju ruku a pritiahla ma do bezpecia skalnatej priehlbiny, kde moje roztrasenne nohy nasli oporu. Chvilu sme tam ticho sedeli a pozerali na divoky ocean pod nami.

    "Mali by tu nabit zachranne koleso s lanom, nemalo by vyznam skocit za Tebou, odliv by nam odniesol obidve."

    "Dakujem, Chris," nakoniec som nasucho prehltla. 

   "Vies co mi stryko Micky raz povedal, ked boli jeho otec a moj stary otec mladi, zvykli si privyrabat lovenim peral a raz boli obidvaja prichyteni o skalu dolu, ale len jeden z nich mal kyslikovu bombu, tak dychali na prestavky…"

Len som prikyvla nevediac co mi Chris chce povedat.

    " Raz ked sa s kamaratom delis o vzduch, co dychas, podelis sa s nim o vsetko v zivote. Otec mi vzdy prizvukoval, ze nas sused stryko Micky znamena pre nas viac ako rodina."

    

Mili moji rodaci, prajem Vam krasne leto doma, cestujte, aj ked len na koniec Vasej ulice, objavujte, aj ked len noveho motyla vo Vasej zahradke, teste sa zo slniecka, aj ked pecie neuprosne, lebo zajtra znovu moze zacat prsat....a hlavne nikdy nezabudnite na svojich kamaratov, lebo bez nich by nas zivot bol velmi prazdny a smutny a nikdy neviete, kedy budete potrebovat ich pomocnu ruku:)


Len tak pre zaujimavost, aby ste vedeli, ze si zase tolko nevymyslam, ta poviedka o stratenych diamantoch povalujucich sa po krcmach a kapitanovi Smirnoffovi je uplne, uplnucko pravdiva....cast nasej nie tak starej Australskej minulosti:)