DO ROKA A DO DNA:)

Mili moji citatelia, rok ubehol ako voda, u Vas znova prichadza Jar a mna zase vitaju dlhe Jesenne vecery ked dazd klope na okno a kufor je odlozeny v kute. Tak ho teraz pomalicky otvorim a nacriem az na spodok. Ved za ten rok sa tych cestovatelskych zazitkov nazbieralo a ja som Vam slubila, ze Vas zoberiem na cestu vsak?

ZO ZIMY DO LETA...

O takomto case minuly rok som uz nevyslovne tesila na moju prvu velku cestu. Moje vyrastenne deti
si ma znepokojene prezerali, si si ista mama ze sa nestratis? Ved tu v Australii aj na parkovisku zabludis a Kanada je na druhom konci sveta a nikoho tam nepoznas.

Ale ja som len pokrutila hlavou, idem tam predsa pisat. Na letisko sa vybrala so mnou cela rodina, ked mi moj starsi syn vyberal moj velky kufor, zartovne sa ma spytal, si si ista ze ides iba na mesiac? Pamatam si na mojich drahych ako tam zmatene stali uprostred preplenenej letistnej haly akoby stale neverili ze si len tak odletim.

Slza mi vypadla a nielen jedna, ved som moju rodinu nikdy este neopustila, ale ked sa lietadlo zdvihlo do vysky, chytil ma uzasny pocit dobrodruzstva a slobody. Okrem Australie kde som s rodinou emigrovala 20 rokov dozadu som veru vela toho nevidela a hlavne nie sama, padtesiatka na krku, ked nie teraz tak kedy potom?

Cestu si uz velmi nepamatam az na to ze bola pohodlna, Emiraty sa vzdy o svojich pasazierov staraju,
v Dubaji som len prebehla dlhou chodbou aby mi neusiel pripoj a zobudila som sa v Toronte. Odtial bol len skok do Montrealu, po dvoch dnoch lietania som sa jendu krasnu teplu polnoc ocitla pred Montrealskou letistnou budovou. A co teraz?

Ludia sa rychlo zvitali s rodinou a vytratili, len jedna mlada kocka zostala vo veku mojej dcery a netrpezlivo cakala na automat aby jej vydal autobusovy listok. Tam bola moja sanca, s jej pomocou som nasla spravny autobus a kedze ona isla tym istym smerom sedeli sme spolu. Jej Anglictina bola popretkavana Francuzkymi slovami, vracala sa zo studia v Parizi, ako mnohi mladi Montrealcania.

Moj maly hotelik bol umiestneny v strede mesta a len dve zastavky metrom od mojej university. Ked som otvorila dvere na mojom apartmane nechcela so verit vlastnym ociam, bola som na 12. poschodi a mesto sa podo mnou ligotalo ako na dlani. Montreal ako aj Rim nikdy nespi, zaspavala som aj zobudzala sa do rytmu taxikov a nocnych barov ktore sa nad ranom zmenili na denne cafeterie. Ked som docestovala, kulturny festival bol v plnnom prude, ulice plnne muzikantov od vymyslu sveta, komediantov z kazdeho rohu zemegule a maskarnych kostymov.

Moja univerzita bola umiestnena v malebnom parciku plnnom soch a romantickych zakuti kde sa mladi studaci objimali. Ostatni spisovatelia ma privitali so smiechom a stiskami ruk, konecne som mohla pridat tvare tym s ktorymi som komunikovala iba cez internet. Vo vedlajsej budove bolo prirodopisne museum s krasnou mozajkou a dlhym stlporadim, chodila som si tam oddychnut cez obed.

Poobede som sa vytratila do ulic a objavovala historicke zakutia a repliky Parizskych budov, slnko prazilo ostosest, 40tky na dennom poriadku, citila som sa ako doma v Australii a casto som sa chodila schovat pred horucavou do jedneho z tisicich kostolov. Okolo druhej, pravidelne ako keby to bolo denne naplanovanne sa vsak obloha zatiahla a mestom sa prehnala letna burka. Casto na mojich potulkach som sa zatulala do obrovskych parkov a zmokla do kosti lebo sa tam nebolo kde ukryt.
Stretla som tam Francuza ktory ma skryl pod jeho dazdnik a vysvetlil ze Montreal je postavenny na ostrove v strede rieky preto tie burky. Na druhy den som sa vybrala hladat repliku Notre Dome, ked zacali bit hromy a blesky ocitla som sa v jednej z uzkych uliciek a nikde ani zivej duse. Dunenie sa hrozivo odrazalo od kamennych historickych budov, pod odkvapom sa bozkaval francuzky par, ked ma zbadali, s posunkovou recou mi vysvetlili ze ma pozyvaju na obed. Serovala som si s nimi poutine (Montrealske chipsy) v jednej z tisicich kaviarniciek naokolo kym oni mi vysvetlovali ze predsa nemozu nechat ubohu turistku napospas zivlom.

Casto som sa zatulala do casti Montrealu, kde zili iba domaci a rozpravalo sa iba po Francuzky, ako ma moje deti odhadli, vzdy som zabludila a neostavalo mi ine len rukami nohami vysvetlovat ze potrebujem pomoc. Pred jednym z mnohych apartmanov sedel starsi pan a hral ostosest na gitare, povedal aby som si prisadla na schody a hral, hral, hral ako keby to bolo naposledy. Na mape mi naznacil kde je najblizsia autobusova zastavka spat do centra. Merci, merci som opakovala ked mi ukazal na mape hlavne mesto Kanady, Ottawa, a ja som si zaumienila ze sa tam zajtra vyberiem.

Kracam cestou novou, nevysliapannou...

Mili moji citatelia, zivot mi casto pripada ako nevysliapanna luka, kde mas travy po kolenna. Prvou cestickou sa horko tazko prebrodis and nasledujes ten uzky pas az kym si nevysliapes poriadnu cestu po ktorej sa lahko chodi a uz sa Ti zda ze zivot bude len prechadzka.

Ale vsetci vieme, ze to tak nie je. Kazdy den nam zivot hadze pod nohy rozne prekazky a smeje sa nas z dialky ako sa s nimi pachtime. Navyse, ako dospievame casto sa zastavujeme na novom razcesti, lebo si uvedomujeme ze ta nepokosenna luka je nekonecna a vyber ciest neobmedzenny. To je iba na nas, ci budeme nasledovat tu istu bezpecnu siroku cestu od detstva alebo sa vyberieme novou nepoznannou trasou.

Ako starneme a batoh sklamani a trpkych zivotnych skusennosti nas tlaci viac a viac k zemi, nie je pre nas tak lahko sa rozbehnut po tej nevysliapannej luke a verit bezhlavo osudu, ze sa nestratime v tom labyrinte novych moznosti, sanci a stretnuti.

Ale predsa zivot nas laka a nam to neda, ved este nie sme taki stari, treba skusit, ked nie teraz tak kedy?
A pomalicky, rozvazne urobime prvy krok a potom druhy. Z dialky pocujeme dupot tych mladsich, odvaznejsich az naraz zostavame viac a viac pozadu, az naraz nikto nie je okolo nas a ta zarastenna cesta nema konca kraja, nase sily nas naraz opustaju aj odvaha. Co dalej? Vratit sa? Priznat porazku?

A niekedy sa z jasneho neba pri nas pristavi neznamy spolucestovatel, ktory si vybral ako to nahoda a stastie niekedy chce, z miliardy moznosti tu istu trasu ako my. A takisto ako my chcel sa vzdat ale zbadal nas. Poda nam ruku a my vahame, prijat ju a ci nie. Ved o tom cudzincovi vobec nic nevieme. On vidi nasu neistotu, tak si prisadne and zacne rozpravat o jeho zivote, skusenostiach, sklamaniach, bolesti a samote a celozivotnom hladani toho, kto by mu porozumel...

A my otvorime oci, usi aj srdce neznamemu spolusediacemu, ktory prichadza velmi zdaleka a jeho zivot, zvyky a sposoby su nam vzdialenne, rec exoticka a jeho svet tajommy.

Nahle si vsak uvedomime, ze ten cudzinec rozprava nasou recou, na kazde jeho jedno slovo mame odpoved.

A potom spolu mlcime, nase duse nasli jedinecnu suhru, naraz ten co sme ho vcera nepoznali nam pripada blizsi nez desiatky ludi ktorych stretavame kazdy den. Mlcime, lebo vieme, ze nepotrebujeme viac slov aby sme sa nasli....

Mili moji citatelia, minuly rok som sa vybrala novou cestou a Vas som nechala cakat na razcesti. Vedela som, ze nez Vas mozem zobrat ako spolucestujucich, musim tu cestu pre nas vysliapat. Ved vzdy nez sa nam otvori novy obzor, bol tam niekto pred nami, objavitel ktory sa musel preskriabat tou nepreniknutelnou hustavou bez kuska svetla prvy.

Teraz si balim kufre a o par tyzdnov prelietavam Indicky a Atlanticky Ocean na druhy koniec sveta, na kontinent opacny od Australie v kazdom zmysle slova. Ked tu pali slnko, tam snezi. Ked tu je noc, tam je den. Ked tu je pust, tam su hory, kde rastu najvyssie stromy na svete. Ked tu zije iba par ludi, ich kontinent je preludneny. Ked tu mame jednu rec, oni maju dve reci. Ked my travime cas pri oceane, oni travia ich volne chvile pri jednom z nespocetnych jazier. A porovnavanie nema konca sveta.

Moj spolucestovatel pochadza z tej krajiny a ja sa vyberam na cestu poznavania. Prisiel cas sa znovu vybrat na cestu a vzdy sa lahsie kraca, ked Ti niekto poda ruku a povie, pod so mnou, ukazem Ti moj kus sveta. Tak na Vas kyvam z toho razcestia, podte moji mili citatelia, caka nas nove dobrodruzstvo, zbalte si kufor na jeden mesiac a nasledujte moje stopy....

Vybozkavam moju rodinu, ktora mi je vsetkym a ktoru nadovsetko lubim, lebo stastny ten cestovatel, ktory sa ma kam vratit po dobrodruznej ceste. Zbalim moj notebook, ved ktory spisovatel sa vyberie do sveta bez jeho najlepsieho priatela a moj fotoaparat a samozrejme pozyvam Vas...ved kazda cesta lepsie ubieha v dobrej spolocnosti:)

Takze moji drahi citatelia ozvem sa Vam o par tyzdnov z Kanady....

Mili moji citatelia, na rozlucku uz iba tieto dva citaty, mozno Vam trosku priblizia cestu po ktorej sa vyberame:


Surround yourself with the dreamers and the doers, the believers and the thinkers, but most of all, surround yourself with those who see the greatness within you, even when you don’t see it yourself.
Edmund Lee

Obklop sa snilkami, ktori nasleduju svoje sny, ktori veria ze nieco dokazu a ktori nasleduju nielen svoje srdcia ale aj rozum. Ale hlavne sa obklop ludmi, ktori v Teba veria, ktori objavia v Tebe bohatstvo ani Ty sam nevies, ze vlastnis. Ak najdes takych ludi, nasleduj ich, aspon na kusku cesty, urobia Ta bohatsim a z toho bohatstva budes potom cerpat cely zivot.
Edmund Lee 

Great dreams contain inexhaustible
truths, and orient us, like runes,
toward our futures. One hesitates
to try to explain them; one wants
to dance them, act them out in living
gestures. The more we put ourselves
into a great dream, the more we get
back. Great dreams are wells
that never run dry.

Michael Grosso

Snivaj vo velkom,
nebran sa snom
akokolvek nedosiahnutelne zo zaciatku vyzeraju,
tvoja intuicia Ta dovedie
 tam kde chces ist
a cely zivot hladas cestu sa tam dostat.
Nesnaz sa vysvetlit sam sebe
alebo druhym,
preco Ta srdce taha
kam Ta taha, 
lebo neuspejes
a iba sa vycerpas.
Poddaj sa tvojmu volaniu
a vyber sa po tej novej ceste,
mozno v tanci najdes odpoved,
mozno tie malebne rytmicke gesta
odhalia dovod tvojej pute 
ked jedinne co vidis v dialke je fotomorgana.
Ale jedno vies urcite,
ked budes snivat vo velkom,
tvoj zivot bude bohatsi,
lebo nase sny su nevycerpatelnou studnou zivota,
a bez vody by sme zahynuli, vsak?

Michael Grosso

Tak nasadajte, na co cakate?

MOJ DEN S USPAVACOM HADOV

Timmyho ustipol had, a nie obycajny had, jeho vlastne domace zvieratko, kobra, ked ho cistil od parazytov. Manzelka ho rychlo odviezla do najblizsej nemocnice, kde mu dali protijed a pritom sa uskrnali. Timmy totizto je vychyreny 'uspavac hadov' v nasej oblasti a za jeho tridsat rocnej 'hadej kariery' ho este had neustipol. Az teraz, jeho vlastna kobra domaca....

Tuto nedelu sa mi splnil sen, Timmy ma pozval stravit s nim jeden den a prezit na vlastnej kozi, co to obnasa byt 'uspavacom hadov'.

Ked som zaparkovala pred jeho plazovym domcekom, cakal ma na verande s pivom v ruke a so smiechom poukazal na jeho obvaz: 'Toto musim nosit ako odznak hodnosti, Timmy je moje meno a som rad, ze dnes budem mat pomocnika..."

    "No neviem, ci moj den s hadmi bude taky bezpecny," vysla som po schodoch a dotkla sa obvazu na ktorom bol nakreslena karikatura hada.

Dobrosrdecne sa rozosmial a prstom nezne poklopal na sklennu skrinku za jeho chrbtom: "Toto je moja najlepsia kamaratka, Lucy je jej meno," strcil ruku dnu a pohladkal spiaceho hada po chrbte: "Pravidlo cislo jedna, nikdy nehladkaj hada blizko hlavy, Lucy nema rada ziadne pilulky a ja som ju nutil prehltnut jednu, potvorka, tak ma postipala..."

Zrazu zazvonil mobil v jeho sortkach. Timmy zbehol po schodoch dolu k jeho terenemu autu kym mu neznamy hlas vysvetloval ako sa ma dostat na jeho farmu. Skocil za volant a na hlavu si zalozil bielu siltovku s velkym napisom: 'Uspavac Hadov' potom na mna zakyval, ale ja uz som davno zacala spatkovat z verandy, pod skumavym hadim pohladom.

    "Farmar nedaleko odtialto prave volal, tvrdi, ze ma hada v jeho klimatizacii, no ved uvidime, minulu noc ma vystrasena suseda zavolala ze ma hada pod oknom, bolo veterno a kus ciernej gumy sa zachytil o ram..."

Uhanali sme popri oceane kde mladi surfisti vyskakovali na vlnach: "Moj syn je tam tiez," Timmy pokyval hlavou: "Hady ho nikdy nezaujimali..."

    "To uz tak byva, co mas doma Ti nich nehovori," prikyvla som, "A kolko hadov chytis vacsinnou za den?"

    "Zacala nam letna sezona, tak mozme pocitat, ze okolo desat ludi brnkne...normalne tak do sest."

Nedozierna modrava zmizla a namiesto nej sa okolo nas objavila zozltnuta trava ked sme zabocili do lava smerom do vnutrozemia. Stada dobytka sa na nej pasli a pokojne odhanali roje much. Pri jednej z bran nas uz cakal postarsi farmar v osuchanom klobuku. Otvoril nam vrata aby sme presli a este ani Timmy nevysiel z auta, uz mu strkal pivo do ruky: "Na odvahu, je to zurivec, vystriekal som nanho cely sprej na muchy a velmi sa mu to nepacilo..."

    "Pivo az po praci," odstrcil pivo Timmy a uz rezko vykracoval za chlapikom k zadnej stene: "To co Ta napadlo ten sprej, samozrejme ze to hada rozculi, ja na jeho mieste Ta uz davno postipem..."

Farmar si posunul klobuk do cela a otvoril si ohrdnute pivo: "Ja som myslel, ze Ty si 'uspavac hadov', nie 'poburovac'."

Timmy neodpovedal len mi zakyval: "Pozri tam vzadu v aute mam vrece a palicu, podaj mi to prosim."

Pohli sme sa s farmarom do bezpecnej vzdialenosti, kym Timmy opatrne otvoril chladiacu skrinku a sikovne posunul palicou syciaceho hada do vreca.

    "Fuj smrdi to tam," Pokyval Timmy hlavou ked bezpecne niesol vrece pred sebou do auta: "Keby hadi mali astmu, tak tento ju urcite dostane," potom sa uskrnul na farmara: "Vymenim hada za pivo, co Ty na to?"

Farmar otvoril chladnicku na verande a vytiahol tri chladenne: "Toho hada si zober so sebou aj sprej na muchy pribalim, mozno mu bude chybat..."

Timmy si otvoril pivo zubami bezpecne drziac vrece pri jeho pravici a pokyval hlavou smerom k vysokej trave, co rastla vzadu za domom: "Preco to nevykosis, aby Ti hady nesli blizko k domu?"

    "Ved uz to hovorim tyzden tomu mojmu lenivemu synatorovi, nech si sadne na kosacku a trochu to pobeha, ide mu na patnast a len pred pocitacom vysedava..."

Timmy podakoval za pivo a zaskeril sa na farmara: "Mam takeho doma, surf alebo pocitac, nic ine ho nezaujima, vies o tom, ze hady su presne ako teenageri, ak maju pohodlie a dost jedla, nikdy sa ich nezbavis..."

Smerom od farmy sme zabocili do lava na prasnu cestu na konci ktorej nas privitala nedozierna bush. Timmy otvoril vrece a vypustil hada: "Snad tu budes mat pokoj, ludia sa posuvaju do Vaseho uzemia a potom sa cuduju, ze je Vas tolko..."

    "Kde si sa naucil chytat hady?" Vyzvedala som, ked sme sa zastavili na blizkej pumpe na hamburger.

    "Musis sa spytat mojej mamy, tak dostala skoro infarkt, lebo vzdy som nieco dovliekol z bushi, moj otec pracoval v baniach, tak sme s nim cestovali po celej nehostinej Australia, zili sme aj pri domorodcoch, Ti ma vlastne prvi naucili ako narabat s hadmi..."

Had rychlo zmizol v trave a ja som sa otocila na Timmyho: "Hadi su take nepredvidatelni a taki rychli, preto sa ich ludia boja, jedno ustipnutie a moze byt po Tebe."

Timmy mavol rukou: "Ludia si radi vymyslaju, zevraj had ma nahanal, had ma napadol, had ma chcel zabit...take hluposti, had utecie ked moze, iba ak mu nedas inu moznost tak sa brani, jedinnym prostriedkom, ktorym moze, jedom..."

Ked sme sa vracali popri oceane spat k jeho plazovemu domceku, jeho syn nas zbadal a zakyval nam z plaze aby sme nanho pockali. Hodil surfovu dosku dozadu a prisadol si na zadne sedadlo.

    "Tak co, novy had na obzore?" Zmurkol na otca.

Timmy mykol plecom: "Tak co, novy zralok na obzore?"

Jeho syn sa rozosmial: "Moj otec je kuchar, vies to Ty, chytanie hadov je iba jeho konicek, mama vravi, ze to ma akesi pomylene, lebo travi viac casu chytanim hadov ako varenim."

Nas hadi princ, Timmy nas chrani pred hadmi a tiez pred nasim vlastnym strachom, lebo ako on dobre vie, nas strach z hadov je vacsi nez su nase hady. Nezarobi ani korunu, jedine co od nas dostane je vdaka a obcasna plechovica piva, ktora mu v nasich horucavach pride vzdy vhod. Timmy vsak od nas viac ani nic nechce, iba nas slub, ze ked najdeme nebezpecne blizko domu hada, tak ho zavolame, aby mal sancu presidlit nevitanneho hosta spat kam patri....do bushi...

COZE JE TO PATDESIATKA...

'Coze je to patdesiatka, ked sa pacia nam dievcatka, to pre muza nie je ziaden vek...', tak dako sme to spievali mojmu otcimovi na oslave jeho okruhlych narodenin, bola som vtedy patnastrocna zaba a otcim sa mi zdal strasne stary.
V duchu som ho lutovala, ze uz ma cely zivot za sebou, ale navonok som prevracala oci a tvarila sa velmi unudene, ked sa v kruhu starych a este starsich vykrucal natesene pred gramofonom.

Coskoro ja sa budem vykrucat pri mojom ipod a moje deti deti sa budu tvarit takisto unudene a mozno sa aj hanbit budu, hlavne ked sa ku mne Ti moji stari a postarsi kamarati pridaju. Zivot sa toci dokola.

Prave pred tyzdnom sme vyzdobovali verandu mojej patdesiatrocnej kamaratky s balonmi a miesali ladovy punch pri ktorom sme sa aj o niekolko hodin dobre pripili, ked sme jej vinsovali vela zdravia, a este viac zdravia a este viac...Marg, lebo tak sa vola, krajala melon a mango, ked buchla naraz treskla noz o kuchynsku linku: "Vies co som si povedala, ked som mala dvadsat, ze do patdesiatky prejdem Taliansko na mopede..."

    "Tak je najvyssi cas aby si s tym nieco spravila, zajtra Ti vyprsi termin," hodila som do nej balon a ona ho odpinkla spat.

Na druhe rano som sa zobudila s bolenim hlavy na vyzvananie telefonu: "Vies co, nasla som malu Vespu (typ talianskeho mopedu zo 60tich rokov) na ebay, je taka stara ako ja, ale zevraj funkcna, ak sa mi ju podari kupit tak o tyzden letim."


Moje myslienky lietali k Marg a ako si fujazdi po Talianskom vidieku s nejakym fesakom, ktory je zastopoval po ceste, ked som sa o mesiac ocitla na cintorine. Nas patdesiatrocny kamarat, Mauritz 'Mo'
tragicky zahynul na pusti.

Tak ako Marg, aj on mal romanticky sen, ktory sa snazil vyplnit kym mu to cas a zdravie dovoli. Pred rokom si zobral neplatenne volno, zbalil jeho Toyotu a vybral sa na dobrodruznu cestu cez horuce srdce Australie. Jeho pravidelne sms basnili o nedoziernej oblohe plnnej hviezd a skrytych vodopadoch v nehostinnej busi. Vsetci sme mu v duchu zavideli. Ked sms skoncili, vedeli sme, ze je prilis daleko od komunikacnej veze. A potom prisla ta smutna sprava, jeho auto zapadlo v piesku a on sa rozhodol v 47stupnovej horucave prekracat k farme na Queensland-Nothern Territory hranici.  Nikdy sa tam nedostal. Nikto z nas nechapal, preco porusil 'outback rule' - vzdy musis zostat pri svojom aute. Bol to skuseny bushman, ktory prezil jeho posledne dobrodruzstvo.
Jeho zena prave teraz citala jeho smutocnu rec, jej posledne slova bola veta z jej dennika, ktory nasli v jeho aute, akokolvek jeho cesta dopadne, nic nelutuje.

Marg sa bezpecne vratila z jej cesty a dala si previezt z Talianska aj jej obity cerveny moped. Vnucata boli cele bez seba, ked ich poprevazala po bocnych cestach. Musela skratit jej dobrodruzstvo, lebo jej posledny syn sa nahle rozhodol ozenit. Ked som jej gratulovala po obrade, tak mi stisla ruku a bolestivo sa usmiala: "Nasla som si hrcku."

Na svadobnej hostine sme si pomaly upijali zo sampanskeho hladiac na pokojny morsky zaliv na ktorom sa hojdala mala jachta stastnych novomanzelov.

    "Bola si u doktora?" Spytala som sa potichu.

Pomaly pokyvala hlavou, ale naraz sa jej tvar rozziarila v stastnom usmeve, jej vnucatka k nej dobehli v mini fracikoch a potiahli ju tancovat.

Na dalsi vikend som sedela na jej utulnej verande obklopena tropickymi kvetmi ked si naraz ku mne prisadla drziac osuchany album: "Moja mama zomrela na rakovinu, bola taka stara ako ja."

Otvorila album a z osuchanej fotky na mna hladela usmievava brunetka s babatkom na rukach.
    "To si ty?" Pohladila som holohlave babatko v cipkovanych satach.

Marg prudko zavrela album a zasepkala: "Posledny krat, co som videla moju mamu, tak to uz bol len jej tien. Morfin jej znetvoril telo aj tvar. Iba kost a koza a velke usta, ktore sa snazili nieco zasepkat. Moj otec mi povedal, ze mi chce povedat ako velmi ma ma rada, ale uz nevladze."

"Bola som hlupa dospievajuca koza, hrozne ma to nahnevalo vidiet moju mamu takuto. Usla som z domu a vratila som spat len na jej pohreb. "

Slzy naraz vystrekli z Marg oci a ja som jej ich nezne utrela: "To neznamena, ze Ty tak tiez skoncis, doba sa zmenila, mas omnoho vacsiu sancu prezit nez tvoja mama mala, vies to vsak?"

Marg pokyvala hlavou: "Ked som mala devat, tak som chcela od nej slub, ze neumrie na rakovinu, v skole sme sa prave ucili o skodlivosti tabaku a moja mama fajcila ako stary komin."

"Co by si povedala tvojim detom, ci vnucatam, keby sa Ta to teraz spytali?"

"Ze zivot Ti nedava ziadnu zaruku, a co sa tyka slubov, mozem im dat len takyto: nebudem zit so strachom, z rakoviny, z nestastia, co sa mi moze prihodit, z havarie, co ma mozno ocakava za rohom...a ze ich strasne lubim, radsej im to poviem teraz, lebo raz ma to moze stat vela usilia..."

Podvecerne slnko sa pomaly schovavalo za majestatny vrch a dolu pod nim, pod kosatym a hrdym eukalyptom si dvaja Australcania povedali 'ANO'. Vietor zafukal a na oblohe sa zrazu objavila duha a ludia utekali poobjimat dvoch stastnych mladomanzelov a zazelat im stastia na vecne veky.

    "Len stastie nech Vas sprevadza celym zivotom," plakali do vreckoviek tie postarsie krasky, ktorych zivot naucil ze 'boli stastni az kym nepomreli' naozaj plati len v rozpravkach, ale tajne v dusi si priali, ze mozno tito dvaja pod kosatym eukalyptom budu 'ti stastnejsi.' Ich postarsi manzelia ich vlastnicky poklepkali po pleci akoze 'ved tu nesmokli, ved to nie s nami take zle, len aby horsie nebolo.' A za chrbtom ich manzeliek zmurkli na nadseneho mladomanzela: 'ved pockaj, ved Ta prejde smiech, ty sa skeris, lebo este nevies co Ta caka.'

Stastie je naozaj vrtkava vec a my prejdeme hory doly aby sme ho nasli a ak ho nahodou najdeme, tak ho drzime pevne v hrsti, len aby nam nahodou neuslo. Ved kto chce byt nestastni? Ale stastie je ako motyl, drz ho pevne v hrsti a polames mu kridla. Zostane Ti po nom len prach....

Slnko, slany ocean a horuca plaz...alkohol a drogy vzdy patrili k tomu:)

Russell lezal vystrety na horucom piesku, teply ocean mu oblieval chodidla a fajcil 'cannabis' alebo travu. Plaz bola prazdna, samozrejme okrem neho a jeho krasky. Jeho dievca bolo najkrajsie v jeho triede. Citil ako sa kral. Teraz mali byt v skole, ale on naplanoval nieco omnoho lepsie. Poriadne si potiahol z travy a nabral odvahu. Ten bozk stal zato, citil vsetko co ona citila, ich tela boli ako dva mraky nabite obrovskou davkou energie. Cas zastal a on sa nestaral o nic ine, okrem travy, poriadne si z nej potiahol posledny krat a naraz na horizonte sa objavilo velke cervene srdce...

Mal patnast rokov a vacsinna jeho kamaratov v triede fajcila 'cannabis', bolo to nieco co kazdy musi skusit. Okrem travy, ked konecne dosiahol vysnivany vek, 17, najradsej mal piatkove and sobotnajsie vecery, ktore travil s jeho kamaratmi v nocnych kluboch. Stacilo par miesanych koktailov a hned vsetko bolo mozne a ked mu kamarat ponukol 'ecstasy', naraz citil, ze jeho telo sa zmenilo na tecuci vodopad. Tecuca voda bola v nom aj okolo neho, vsetko sa rutilo obrovskou rychlostou do priepasti...

Cely tyzden sa tesil na dalsi vzrusujuci vikend s kamaratmi a ked mal 18 rozhodol sa pozvat celu armadu znamych, 150 ludi sa dostavilo do vily jeho rodicov s vyhladom na ocean. 'Wild party' trvala cely den a noc a ked priestranny dvojposchodovy dom s terasou nestacil, vrieskajuci a tancujuci dospievajuci naplnili pokojnu ulicu. Rozospati obyvatelia zavolali policiu, ktora si nevedela s rozjarenym davom poradit, nakoniec ich vytlacili k oceanu.

Znovu Russell lezal vystrety na vlhkom piesku, studene tmave vlny mu oblievali chodidla a kamarat mu ponukol 'amphetamine'. Russell prikyvol a rozhliadol sa po nocnej oblohe rozziarennej tisickami hviezd. Citil ako mu to biele zlato naplna zily a ked bola inekcia prazdna, kamarat sa posunul k jeho kraske, ktora spala hned vedla neho. Russell ju pohladil po vlasoch a zrazu mal pocit, ze sniva. Vsetko bolo zrazu prekrasne a take ako ma byt. Nic mu nechybalo, nic na nom nechybalo, nic v nom nechybalo, citil sa cely. Kruh sa uzavrel. Kym zavrel oci, pozrel znovu na oblohu a tisice hviezd sa zmenilo na tisice cervenych srdc....

Ked slnko vyhuplo na oblohu skoro rano, jeho rodicia ho nasli medzi prazdnymi injekciami a nehybnymi telami. Na druhy den ho nalozili na lietadlo a poslali do Sydney, kde zila jeho starsia sestra. Dufali, ze zmena prostredia ho privedie k rozumu.

Po roku sa vratil domov, vyucil sa za automechanika a rodicia si vydychli. Russell vsak drogam nedal pokoj, za chrbtom jeho rodicov, po praci sa vzdy zastavil u jeho kamarata, ktory obchodoval s drogami. Zanedlho mu ani jeho vyplata nestacila, minal $1500 tyzdenne, ale potreboval omnoho viac. Zacal si poziciavat peniaze od jeho prvej skolskej lasky a ked to znovu zacalo byt 'doma horuce', prestahoval sa k nej do prenajmu.

Jeden vecer ho prestrasila spravou, ze je tehotna a zacala planovat ako sa budu spolu starat o ich dieta. To ho vystrasilo do takej miery, ze utekal ku kamaratovi, ktory ho napumpoval drogami. Stratil pojem o case, cely tyzden unho lezal vystrety na matraci. Ked sa konecne dosuchtal do prace, sef mu len strcil
do ruky pamflet o rehabilitacii.

Nevediac kam ist sa zastavil u dalsieho kamarata, ktory pracoval na benzinovej pumpe. Ten mu ponukol zadnu izbu v jeho domceku nedaleko, ak vezme zanho nocne sluzby. Russell suhlasil nevediac, ze nocna benzinka je stretavacie miesto drugistov - pouzivatelov ako aj dodavatelov. V jednu noc ked bol na dne a nemal peniaze na dalsiu davku, jeden z dodavatelov mu navrhol, aby sa pridal k jeho partii. Dodavatel vlastnil malu vyrobnu na drogy a Russel tam isiel jedno nedelne popoludnie, aby sa priucil. V ten osudny den prasklo potrubie v opustenom schatranom dome, kde bolo laboratorium a plyn vybuchol. Vsetci piati ucastnici utiekli z horiacej budovy s hroznymi popaleninami. Russell otvoril dvere na jeho aute drziac si popalenne rameno, ked ho zastavil dalsi zachraneny s otvorenou ranou na nohe. Russell ho strcil na zadne sedadlo a usiel zo sceny prave ked policajne vysielacky zacali ujukat v blizkosti.

Jeho auto sa vsak nedostalo daleko. Nemal benzin. Zmateny a v bolesti vyskocil von a zastavoval auta na rusnej autostrade. Jeden sofer zastavil a zobral ho do najblizsej nemocnice.

Ked Russell otvoril oci na nemocnicnej izbe z blizkeho televizora sa ozval hlas jeho otca a naraz si uvedomil, ze jeho otec, ktory bol obycajny policajt, ked este bol doma sa stal sefom statnej policajnej sluzby Zapadnej Australia. Russell zavrel oci a pocuval ako jeho otec oznamuje divakom, ze jeho syn je spolupachatelom v nezakonnej vyrobe drog. Otcov hlas znel inac ako ho poznal, plnny strachu, sebaobvinovania a bezmocnosti.

   "Vies, ze Ta mam rad, napriek vsetkemu?" Jeho otec sa naraz objavil pri jeho posteli a Russell si uvedomil, ze mu to povedal prvy krat v poslednych 10 rokov.

Russell prikyvol a nevladal povedat nic. Naraz mu hrdlo navrelo na velku hrcu.

   "Cokolvek sa stane, Ty sa dostanes na druhu stranu." Stisol jeho zdravu ruku a zavolal vysetrovatelov.

Sudca ho odsudil na dva roky nepodmienecne. Jeho otec mu pomohol iba v jednom. Jeho zalarnikom sa stal byvaly policajt, ktory daval velky pozor aby sa nedostal ku drogam, ktore sa vo velkom pasuju dnu.

Russell si zvykol na denny rezim, ktory mu dal stabilitu a rezim, ktory potreboval: o 6 budicek, praca vo vazenskej tovarni, o 11 obed a potom hodina v cele, aby sa zalarnici mohli najest. Potom znovu praca az do 4. A potom uz len volny cas hranim kart, lebo gym bol iba pre menej nebezpecnych vaznov.

Ked ho vypustili, jeho saty boli mu naraz male, nabral 20 kil a naraz nevedel co robit so sebou. Sedel pred vazenskou branou o 4 skoro rano (pustili ho tak skoro aby oklamali novinarov, ktori ocakavali jeho prepustenie az o 4 poobede) a nevedel co s novo ziskannou slobodou.

Zrazu sa otcov 'terenak' s dvomi surfovymi doskami na streche objavil v zakrute a skripavo zastal pred nim. Russell nasadol a zozadu ho objali styri ramena, dlhe nezne ruky jeho krasky a male rucky jeho trojrocneho syna.

Zastali na plazi, ktoru si velmi dobre pamatal. Cervene srdcia vsak nezdobili horizont, iba  nedozierna modra obloha sa tiahla vsetkymi smermi. Russell si naraz musel zakryt oci pred tou ziarou, ved dva roky svojho zivota stravil za vysokymi murmi, kde slnko nikdy nepreniklo.

    "Dobre Ta vidiet, mate," zacul naraz hlas za sebou. Ked sa otocil, rospoznal jedneho z jeho kamaratov, ktory mu dodaval drogy. Russell mu ukazal dlan, akoze je cisty a rychlo sa otocil.

    "Je to jeden z tvojich dodavatelov?" Jeho otec ho sledoval profesionalnym pohladom ako rychlo mizne v dunach.

    "Nie, a aj keby bol, nikdy nikoho nezradim, drogy tu boli a budu, tak ako toto slnko, ocean a sex,"
zasmial sa naraz a objal krasku, ktora drzala jeho syna v naruci.

    "A co tvoj syn?" Kraska naraz zaprotestovala, "Chces aby skoncil ako Ty?"

    "To bude na nom," Russell ho pohladkal nezne po rysavych kucerach, "Otec moze pozatvarat cely tucet dodavatelov, pridu druhi, alebo mladi odidu dovolenkovat na Bali, ako aj robia, kde su drogy lacnejsie ako chleba."

     "Ja viem ich mena, chodili s nami do skoly," kraska naraz vyhrkla, ale Russell jej nezne polozil prst na pery,"Ti vies mena nasich kamaratov, my tu chceme zostat zit, no nie?"

Sef policie sa rozhodol byt otcom v tejto chvili, vedel, ze nemoze byt obidvoje a jeho vyber boj jasny.
Chytil dosku pod rameno a pobral sa k smerom k vlnam. Russell sa zaskeril a nasledoval jeho priklad.

Dve muzske tela sa pretekali vo vlnach. Otec a syn. Ked si privrel oci, videl si ich takto vznasat na vlnach pred desiatimi rokmi. Cas sa zopakoval. Russell sa zasmial a vytrcil dlane k slnku. Uz nepotreboval drogy, uz sa citil cely bez nich. Dve cervenne srdcia ho cakali na plazi.....

Maly pravdivy pribeh z nasich koncin, ktory Vam pripomenie stare zname prislovie, ze naozajstny raj na zemi neexistuje. Ludia su ludmi a tuzia vzdy po niecom viac co maju a len, ked to mozu stratit si uvedomia pravu cenu ich raja. Mozno musime trpiet aby sme si uvedomili pravu cenu stastia.
Nas policajny sef je obdivovanny ZapadoAustralakmi za jeho uprimnost a ludskost. Pripomenul nam vsetkym, ze vsetci sme len rodicia a niekedy nemozeme viac len lubit a dufat.....a ked pride cas odpustit, tak treba odpustit a spojit pretrhnutu nit na tom istom mieste, kde sa trhlina objavila po prvy krat....

Stryko Kevin a jeho prva Australska rybacka...

a skoro aj jeho posledna, ale to uz skacem na koniec mojej poviedky z nasej prekrasne Australskej zimy. Takze moji mili citatelia, sadnite si na chvilocku ku kavicke na terasu, nech Vam to teple letne slniecko ohreje Tie Vase stare kosti, a preneste sa na chvilocku do nasich nebezbecnych koncin....

Stryko Kevin konecne priletel z dalekeho Anglicka a cela rodina, ktora sa pred par rokmi usadila v Australii ho prisla s pokrikom privitat na letisko. Cervenovlasy a pehaty synovci ho obklopili hned ked vstupil do letistnej haly a strcili mu 'Emu' (Australske pivo) pivo do ruky.

    "Ale ste vyrastli zasranci," rozosmial sa dobrosrdecne a hned si upil z piva, kym najstarsi zo synovcov, 23-rocny Luke si prehodil jeho tasku cez plece.

    "Stryko, zajtra skoro rano vyrazame na rybacku, prave predvcerom som si kupil novy rybarsky cln, 5 a pol metra dlhy, krasa, prvy krat ho pokrstime na oceane."

    "Pozeral som na google do akej diery ste sa to nastahovali, ide tam vlak, je to dost daleko od Perthu, ci nie?" Kevin si pretrel upotene celo a privrel oci pred ziariacim obednajsim slnkom, ktore ho vonku privitalo: "Zevraj mate zimu, ha?"

Luke ho buchol kamaratsky do chrbta: "Zabudni na usmrkane Anglicke pocasie stryko," a hodiac Kevinovu tasku na sadne sedadlo rychlo vyskocil za volant noveho terenneho auta: "Nasadaj stryko, caka nas 270 km pobreznej jazdy."

Perthske mrakrodrapy sa stratili v dialke a siroka nova autostrada ich unasala smerom na sever. Kevin sa obzeral dokola po prazdnej krajine, po jeho lavici sa leskla zrkadlova nedozierna hladina Indickeho oceana.

    "Tam skoncime zajtra," Luke sa uskeril, ale Kevin uz si obzeral nedoziernu a nehostinnu prazdnu bush po jeho pravici.

    "Kde su ludia, vyzera, ze Vy ste tu jedini obyvatelia, to tu mozme prestahovat cely Manchester."

    "Ha,ha,ha, Kevin, nebodaj Ti chyba preplneny vlak, vsak pockaj ked uvidis nasu pobreznu rybarsku osadu, taky rybar ako si Ty, ako si Ta pamatam, nic viac k zivotu nepotrebuje..."

    "A co vlastne ideme chytat?" Kevinova rybarska vasen sa naraz prebudila.

    "Dnes vecer sa popytame rybarov v miestnej krcme, najlepsie dat na ich slova, oni poznaju ocean ako dlan ruky."

-----

A tak sa aj stalo. Tu noc Kevin tak rychlo nezabudne, a ci vlastne si toho vela nepamata, okrem toho, ze oslavoval jeho 50tku medzi slnkom a vetrom osmahnutymi rybarmi, ktori ho hlucne buchali do chrbta a kricali: "Este jeden si vypi na to zdravie, 'mate'. A potom uz len studoval ich spinave nohy v slapkach, ked skoncil pod stolom.

Hlava ho bolela a vychadzajuce slnko sa mu nemilosrdne tlacilo pod napuchnute viecka, ked nastupoval do Lukovej lodi. Aluminiova krasavica sa pysne kolisala na vlnach.

Luke si prihladil rozstrapatene vlasy: "Vcera sme to prehnali, ha?"

Mladsi synovec, Mike ho buchol do chrbta: "Rozpravaj za seba, vies vobec kde su tie dve miesta, co rybari vcera spomenuli, musime sa vybrat smerom na Beagle ostrovy, ak si dobre pamatam..."

Luke chytil jeho rameno a vykrutil mu ho: "Len pomaly, Mike, ja som kapitan lode, Ty si tu len plavcik, tak sa tak aj spravaj."

Kevin sa postavil medzi nich: " Ho, ho, chlapci, takto daleko nezajdeme, ak ma ta ubolenna hlava neklame, dnes ideme lovit tie Vase miestne 'dhufish', tak do toho, nech mam doma o com rozpravat."

-----

Ani si Kevin neuvedomil v tu osudnu hodinu, ked opustali pristav a malicka rybarska osada sa stracala na obzore az z nej ostala len malicka bodka na dlhej tenkej pobreznej ciare, ze jeho boj o zivot sa prave zacina. Kto by povedal, ze pomensi pehaty Anglican Kevin s malym bruskom a rednucou cervenou hrivou bude v tom tyzdni hrdinom Australskych dennikov...ale nepredbiehame udalosti dna, v tejto chvili Kevin stoji pysne za kormidlo, ktore mu Luke zveril do ruk a nervozne zmurka na obrovske vlny ktore sa rozbijaju o provu.

Luke s Mikom kontroluju siete a hadaju sa kde presne su tie dve rybarske miesta, na ktorych zevraj Ti 'dhufish' ryby same skacu do lode, tolko ich je.

Vetrik pofukuje a slnko pecie, uz musi byt obed, Kevin citi jeho zaludok dvihat sa v rytme s lodou, hore a dole. Luke s Mikom sa pristavili pri nom s pivom v ruke, ale on len pokrutil hlavou.

   "Starnes Kevin, to nie si ani Ty, podla starych rodinnych povesti Ty si bol vzdy schopny preflamovat celu noc a hned zmiznut na Skotske pobrezie, co sa deje?" Luke mu strcil pod nos krabicu s cerstvo vyprazenymi hranolkami a Kevinovi sa znovu prevratil zaludok.

   "Niekomu sa smeje, len pockaj ako dlho, ved uvidime, aky si rybar..." Kevin odstrcil hranolky a pustil kormidlo z ruk. Rychlo sa predral k okraju lode aby mohol vyprazdnit obsah jeho zaludku do morskych vln. Jedna z nich ho obliala a hned sa citil lepsie.

Lod sa naraz prudko naklonila a obsah hranolkov sa vysypal na palubu. Bocna vlna vystrekla cez zabradlie a naraz hranolky plavali v kaluziach vody. Kormidlo sa otacalo ako splasenne vtaca podla vetra bez kormidelnika, motor stazka odfukoval kym lod sa nebezpezpecne naklanala na vlnach.

Kevin sa skusal doplazit ku kormidlu, ale dalsia vlna ho obliala a stratil rovnovahu, len len ze ho nestiahla so sebou.

    "Drz sa stryko pevne zabradlia, ja budem pri kormidle hned len pozbieram par tychto hranolkov, Mike ich pre nas vyprazal porazi ho..."

Ale to uz Mike vyletel z kajuty a pustil sa zurivo buchnatovat Luka: "Plavime sa v zacarovanom kruhu, nevies ani presne kde sme ani kam ideme, mam uz toho plnne zuby robit Ti plavcika."

Luke mu jednu vrazil: "Cus ty, tvoja prva skutocna plavba na sirom oceane a spravas sa ako usmrkanne decko, Ty ze mas sedemnast rokov, mal som pocuvnut tvoju mamu a nechat Ta doma..."

Kym sa oni dvaja klbcili na palube, lod nebezpecne zavrzgala. Kevin si uvedomil, ze nema zmysel kricat na tych dvoch sarvancov cez hukot vetra a sycanie vln, pomaly sa zacal na styroch presuvat cez klzku dlazku smerom ku kormidlu. Zrazu obrovska vlna sa prevalila cez neho, zdvihol ruku aby si chranil tvar pred narazom a rychlym pohladom na hodinky zaregistroval cas: 3.30 poobede.

Druha vlna ho vyniesla do vysky a kym ho stihla stiahnut so sebou do hlbociny zaregistroval prekvapenne tvare jeho dvoch synovcov, ich tela stale zmotanne v krcovitom zapase. To bolo posledny krat, co ich videl...zivych....

-------

Ked Kevin otvoril oci, uvedomil si, ze jeho nahe telo sa pomaly kolise na vlnach. Pomaly otocil strpnuty krk na lavu stranu, potom skusil na pravu, ale to islo iba s tazkostami, prudka bolest ho ochromila a prestal bojovat. Mala hrava vlnka mu ospliechala tvar, nastavil tvar proti oblohe.
Vsade okolo neho, nad nim aj pod nim, nedozierna modrota. Mozno som v nebi, pomyslel si.
Z vychodnej casti nieco ziarive a teple mu ohrialo lice, to je urcite boh, napadlo ho.


Naraz slnko vyhuplo na oblohu a on musel prizmurit oci proti ostrej ziare, ktora sa predierala pomedzi jeho opuchnute viecka. Pamatam si tento pocit, Lukova lod musi byt niekde nedaleko a urcite Luke aj Mike ho hladaju, chcel sa pohnut, ale jeho zmrznute udy ho nepocuvali. Lezal na hladine vody, ako Kristus pribity na krizi.

Cas prestal existovat. Priestor nemal ziaden zmysel. Jeho popukanne pery hladali kvapku zivej vody, ale jedinne co citili bola sol. Neznesitelna slnecna ziara mu palila oci, otocil pomaly hlavu na lavu stranu a zrazu cierny tien pretal nekonecnu modrotu v dialke.

Hukot motora mu prenikol do usnych bubienkov. To bude urcite zachranna lod, naraz ozil a s velkymi tazkostami pohol jeho ramena, ruky, nohy. Telo sa same prevratilo a skoncil spat vo vode len hlava mu trcala, chcel zakricat, ale ziaden zvuk z neho nevysiel, tak len zopel ruky a cakal...

Zrazu si uvedomil, ze ten zvuk prichadza zhora. Ako velky vtak nad nim kruzila helikoptera.
Tak co je potom ten velky tien nalavo? Chcel otocit hlavu ale usta sa mu naplnili slannou vodou, z poslednych sil vyplul vodu a vyhupol sa spat na hladinu. Horko tazko otocil hlavu a rozoznal tvar velkej ryby s ostrou plutvou navrchu pretinajucou hladinu. Zralok. 20 metrov od neho, 19 metrov, 18....

Ten zralok je velky ako Lukova lod, panika nim triasla a zopel ruky v modlitbe sledujuc helikopteru, ktora kruzila teraz coraz nizsie nad nim. Zrazu dvere na helikoptere sa otvorili a zlty nafukovaci sa vznasal vo vzduchu nedaleko nad nim. Sledoval ho ocami ako prelietol nad zralokom a pristal hladko na hladine daleko na obzore.

------

Co Kevin nevedel bolo, ze v helikoptere sedela televizna posadka ktora filmovala kazdy jeho pohyb a reporter komentoval jeho situaciu posluchacom mnohych televiznych a rozhlasovych stanic v Australii.
Citili sa bezmocni, lebo nemali ziadne zachranne moznosti ani schopnosti, ale vedeli, ze zachranna lod sa rychlo blizi k jeho miestu ktore nahlasili.

    "Ja sa na to nemozem pozerat," kameraman David sa odvratil, "to mam filmovat ako si zralok na nom pochutna."

    "Hodme mu aspon tento zachranny gumenny mini-cln, co tu mame," navrhol reporter Grant.

    "Musime odlakat toho zraloka, kym sa zachranna lod k nemu dostane," pilot na nich zakrical, drzte sa, budeme lietat velmi nizko.

     "Je to uz 24 hodin, odkedy traja neskusenni rybari sa vybrali na rybacku do tychto koncin," Grant nazivo komentoval pre posluchacov a divakov, " Patracia akcia sa zacala vcera v noci, ked sa nevratili domov a je to neskutocne, ze nam trvalo tak dlho ho najst, nastastie ocean je celkom pokojny v tomto obdobi, len 2 metrove vlny a lahky vietor, voda ma najmenej 8 stupnov, co sa da prezit na kratky cas, jeho dvaja spolocnici nemali take stastie a lod takisto skoncila potopenna v hlbinach."

Zrazu kameraman David ho chytil za rukav, zabudnuc v nadseni, ze komentuje nazivo: "Pozri nanho, modli sa k nam, aby sme ho zachranili, ale zachranna lod je uz iba kusok od neho, hned za nim, obzri sa clovece, obzri sa...si zachranenny."

Grant si vymkol rukav a pokracoval v komentovani: "Vidime zachrannu lod, aj nas hrdina ju zbadal v tomto momente, zacal kyvat ale v tom momente jeho hlava zmizla pod hladinou. Lod je nastastie hned vedla neho a hodili mu zachranne lano, on ho chytil a teraz ho tahaju na schody. Nahy a uplne vycerpany nedokaze ani urobit dva kroky hore, nastastie dvaja zachrancovia ho vytiahli a preniesli cez palubu. Je naozaj zachraneny, " Grant sa odmlkol a prehltol naprazdno: "Prepacte moji mili posluchaci, toto je naozaj specialny moment pre mna, ja som ho prvy zbadal, biele ludske telo, biela bodka v nedoziernej modrave a omnoho vacsia, cierna bodka, 5 metrovy zralok kruziaci okolo neho. Nikdy som sa necitili tak bezmocne ako prave v tej chvili. Moja uloha je komentovat, ale ma vyznam komentovat boj o zivot, ktory nemozes zachranit?"

Mili rybari, rybarky and rybarcata, vzdy si poriadne obhliadnite kapitana nez nastupite na jeho lod, tak to aspon plati v nasich Australskych vodach,  rybacka laka a ryba chytena je ryba vyborna, ale co ak sa povymienaju miesta a z rybara sa stane jeho navnada?