Moj sused pstros

Moj sused pstros

Pre Slovakov doma z laskou zo Zapadnej Australie


Niektori ludia zbieraju anekdoty, ini si prinasaju musle z dalekych ciest, ja si ukladam utrzky rozhovor, vyraz tvare,
dotyk ruky, odraz slnka na hladine, dozvuk krokov na kamennej dlazbe...milion nesuvislych vnemov v mojej pamati.
Ked polozim pero na papier tak sa naraz vynoria a ten kalejdoskop vnemov sa vyformuje do mojej dalsej basne a ci poviedky. Mnohi moji Slovenski citatelia mi napisali,ze im uz nestacia ich znalosti Anglictiny sledovat moje pisacky na Australskych blogoch, tak skusim znovu trosku moju matercinu...

Thursday, November 11, 2010

Perpetua konecne v Sydney Cast 7.



     Pisal sa rok 1956, Perpetua sa poberala hore uzkou kamennou ulickou, cez najstarsiu mestsku stvrt nazvanu ‘Rocks’. S rozkosou privonala k ‘bottle brush’ cervenym kvetom, ktorych nizke stromy rastli skoro pred kazdym uzkym jednoposchodovym domcekom s bielou verandou. Nahle zastala pred rozpadavajucou sa kamennou vilou, ktoru mesto zacalo rekonstruovat. Tak tu byval ich prvy guverner Artur Phillip, ktory tu pred dvesto rokmi doviedol prvych pristahovalcov, 1030 muzov, zien a deti.
A vybudovali toto, zrak sa jej rozbehol po nedoziernej zaplave striech, soch a parkov az ku konecnej modrej linii Atlantickeho Oceanu. V dialke na pobrezi sa vypinala prva vaznica s hrozivymi kamenymi murmi. Tam byval jej prastary otec, Irsky politicky trestanec. Zvuk motora ju vytrhol z myslienok a musela sa rychlo uhnut, ked biely Holden bez strechy zastal pri nej.



     “ Chces sa odviezt, ideme do Hyde Park,” jej sirokopleci nevlastny bratranec v pasikavom tricku sa na nu uskeril spoza volantu. Auto bolo plnne jeho kamaratov, ktori na nu piskali a vykrikovali: “ Nechces vidiet konske preteky?” “Je tam aj boxersky turnaj, pridaj sa k nam.”

Perpetua sa hanblivo usmiala a zavrtela hlavou. Ked auto s velkym hukotom odfrcalo, vydychla si. James pracoval v miestnej automobilke a kazdy volny cas travil na plazi, kde patril do dobrovolneho klubu plavcikov. Hoci bol o dva roky mladsi, jeho bezstarostne zartovne maniere ju uvadzali do pomykova a casto mala pocit, ze na nu hladi zvrchu.



     “ Ah, tak ty si ta tajomna chudobna pribuzna z busi, ktora teraz bude u nas byvat?” Privital ju so smiechom prvy krat.

     “ James,” jej nevlastna teta ho odsunula a chytila ju laskavo za ruky: “ Tak ty si Elizabetina dcera, som rada, ze Ta konecne poznam, ako sa ma Tvoj otcim, boli sme ako pes a macka, my dvaja s nim, ked sme vyrastali…” Zrazu sa jej vyblednute modre oci zarosili davnymi spomienkami: “ Povedz mi, ta Cinska stvrt v Broome este existuje, predavali tam najlepsie dobroty..”



     “ Preboha, Mary, nechaj to ubohe dievca vydychnut,” jej nevlastny stryko jej zakyval z kuta kde montoval novy televizor: “ Perpetua, videla si uz tento carovny vydobytok techniky, kupil som ho len vcera…”

     “ George, neviem na co nam to bude, bolo to tak drahe,” Mary si prihladila natupirovane sedive vlasy a tahala Mary k prestretemu stolu.

     “ Neboj sa, Mary, ani sa nebudes chciet od tej skrinky pohnut, hlavne teraz ked zacinaju nase Olympijske hry v Melbourne…”  George oprasil posledny krat televizor a pobral sa k nim.

     “ Ozaj, pisal Vam Jack z Melbourne, nam poslal kartu, zevraj mu to studovanie ide.” Mary sa usmiala na Perpetuu a dala jej tanier: “ Naber si co chces, George je dobry kuchar a teraz ked je na dochodku vari viac ako ja.”



Perpetua sa s chutou pustila do chladenej nakrajanej morky s rybim a zeleninovym salatom.

     “ Pockaj ked vytiahnem lod na ocean, to Vam spravim rybaciu specialitu.” George sa hrdinsky vypol a potom sa nepohodlne zavrtel na novej jedalenskej stolicke: “ Boze tieto hranate stolicky.”

     “ Su moderne, George.” Mary nanho karavo pozrela.

     “ Ja dnes doma nejem, mame ‘party’ v klube plavcikov,” James im zakyval spoza dveri a uz ho nebolo.

     “ Tento najmladsi sa stale tula a moje dve dcery su povydavane po svete, este ze ty si k nam prisla.” Mary sa na nu laskavo usmiala a Perpetua vedela, ze sa tu bude dobre citit.





2.

     “ Vyhrali sme, uz mame 13 zlatych medaili,” George prisiel s krikom na zadny dvor, kde stala skupina ich susedov a priatelov okolo grilovacieho stola.

     “ Uz mas po sesdesiatke a skaces tu ako maly chlapec a pusti sa do grilovania prosim Ta, nechces vyhladovat hosti kvoli tvojim Olympijskym hram,” Mary ho privitala karavo a pokracovala v krajani zeleniny do salatu.

    “ Mary, ale to musime vidiet, nie je nahodou teraz prenos atletiky, John Landy bezi.” Ich dlhorocny priatel, ktory chodil casto rybarcit s Georgom zmurkol na Mary a vsetci sa pobrali do obyvacky pred televizor.

     “ Ja som to vedela, ten televizor je prieklatie, ani sa uz ludia nemaju cas rozpravat,” Mary pozrela na Perpetuu a zapichla zlostne noz do uhorky.




     “ Nevsimaj si to Perpetua, Mary vzdy vybuchne, ale uvidis ona prva bude Johnymu fandit, ked vyhra.” Postarsia vdova zo susedstva chytila Mary a Perpetuu pod pazuchu a viedla ich smerom k obyvacke: “ Tak ako sa Ti paci studovat za sestricku, Perpetua?”

     “ Teraz mame prave praktikum v nemocnici, musim povedat, mnisky ma vela naucili, ale stale nie som zvyknuta na ten rychly kolobeh a ruch, je to taky obrovsky kolos, teda oproti co som…”

Jej hlas zanikol v hlucnom fandeni v obyvacke. George rozdaval pivo z chladnicky a to vsetkym podvihlo naladu a ochladilo ich od pribudajucej horucavy vonku. Zrazu priamy prenos z atletiky bol preruseny zabermi z Madarska, kde ukazali Ruske tanky premavat sa po Budapestianskych uliciach a mierit na ludi.




     “ Co to je, nejaka porucha?” George pristupil k televizoru namrzene a prehodil deviaty kanal, ale ten ukazoval to iste.

     “ Ticho, pocuvajte,” naraz niekto zavelil.

‘ Dnes krvave demonstracie zacali v Polsku a Madarsku, kde Stalinisti boli vystriedani modernejsou vladou v Oktobri tohto roku a Ruske vojska
 opustili tieto uzemia. Ale dnes sa vratili spat a vsetci, ktori demonstruju
su kruto potrestani.’

     “ Co to znamena?” Perpetua sa obratila zmetene na Georga.

     “ Pocula si o krvavom Stalinovi v Rusku, ktori zabil viac ludi ako Hitler, okolo 18 milionov?” Perpetua prikyvla a on pokracoval: “ Nuz tito komunisti okupuju vychodnu Europu a vyzeralo to, ze stracaju silu, ale ako vidis, nedovolia ziadnu demokraciu.”

     “ To je daleko, to sa nas predsa netyka, preco neprepnu spat na atletiku,”zacali sa rozculovat niektori, ale priamy prenos prisiel spat a vsetci rychlo zabudli na neprijemne prerusenie programu.




3.

     Perpetua unavene zatvorila za sebou kovovu starodavnu branu ‘ Rumovej nemocnice’. V duchu sa pousmiala, ked si spomenula ako tato impozatna budova s dvoma kridlami dostala meno. V roku 1810 Guverner Macquarie si uvedomoval, ze rastuce Sydney potrebuje nutne novu nemocnicu, ale nemohol najst dost vyucenych murarov na jej stavbu. Nakoniec dal vyhlasit, ze murarska partia, ktora sa na to da, dostane monopolne povolenie na dovoz 45 000 galonov rumu z Anglicka.
Pomaly sa poberala dolu obchodnou ulicou pomenovanou v jeho mene a kochala sa pohladom na impozatne mestske palace z minuleho storocia obyvanne najbohatsimi obyvatelmi Sydney. Pri bronzovej soche Anglickeho krala Eduarda Siedmeho sa otocila a pobrala sa hore kamennymi schodami k nedostavanemu katolickemu kostoliku svatej Marie.
Slubila mniskam v Broome, ze tu navstivi ich sestry a konecne sa na to odhodlala. Nedokonceny kostolik v strohom gotickom style stal na prostriedku Anglickej zahrady plnnej ruzi a travnikov. Ked vosla do tmaveho interieru s mozajkovymi oknami a ohromnym do nekonecnej vysky sa cnucim stropom, zostala stat v nemom uzase. Zaspominala si na ich maly chudobny kamenny kostolik v Broome a srdce jej zaplavila nezvycajna clivota. Zrazu zbadala staru mnisku zapalovat sviecky na hlavnom majestatnom oltari a pobrala sa za nou. Mniska ju zaregistrovala a kriticky sa na nu pozrela.



     “ Ty nie si z nasej fary, Irka, katolicka, cestujes tadialto?” zasepkala na nu a prebodavala ju pohladom: “ Nas pan vidi vsetko.” Prezehnala sa nakoniec smerom k oltaru a cakala netrpezlivo na odpoved.

Perpetua naraz stratila chut rozpravat a nakoniec len zamrmlala: “ Chcela som vidiet tento kostol.”
     “ Hm, mas divny prizvuk, ale dobre si urobila, ze si prisla do nasho kostola, aj ked nie je dostavany a asi ani nikdy nebude, nie ako ten protestansky vedla.” Mniska si vzdychla a mavla rukou.

     “ Myslite tu katedralu s dvomi vezami na konci parku?’

     “ Ta katedrala bola dostavana uz v roku 1870, ked iba zacali stavat tento kostol a moji rodicia, boh ich pozehnaj museli sa modlit tam, taka nespravodlivost.” Mniska sa rychlo prezehnala a pobrala sa k vychodu.



Perpetua zostala nerozhodne stat pred oltarom. Zrazu si klakla a zacala sa modlit, ako bola zvyknuta kedysi davno. Poprosila o dobre zdravie pre sestru Bernadetu a aby nasla raz Windjana. Darmo sa pytala v nemocnici, domorodci nezili v Sydney a nikto nepocul, ze by sem doviedli zranenych domorodych vojakov. Nikto ani nepocul, ze by domorodci sluzili v armade.
Vela ludi v Sydney ani nikdy nestretli domorodca, pre nich to boli divosi ktori zili a patrili do busi. Podvedome sa dotkla jej ciernej perly na krku a slzy jej vybehli do oci. Rychlo si ich opakom ruky utrela a vybehla von do ostreho slnka a mestskeho hluku.




POKRACOVANIE NABUDUCE





  

Wednesday, November 3, 2010

PERPETUA VYRASTLA Cast 6.



     Perpetua utrela spotene celo mladeho vojaka a priniesla mu dalsiu deku, lebo napriek horucavam vonku sa neprestajne triasol. Ked sa konecne utisil a zaspal, skontrolovala jeho pulz a rozhliadla sa po nemocnicnej izbe.
Tu v kute sa ako male dievca prvy krat starala o Windjana, ked ho polomrtveho s mniskami doniesli sem z plaze. Odvtedy detsku sekciu klastornej nemocnice mnisky zmenili na vojenske oddelenie s chromovanymi postelami a este aj teraz v Juni 1954, presne rok po skonceni Korejskeho konfliktu vela vojakov tu muselo zostat, lebo boli v takom zlom psychickom a ci fyzickom stave, ze jednoducho ich nemali kam poslat.


     “ No co dievca moje, vyzera to, ze bude z Teba dobra sestricka,” Sestra Bernadeta sa pomalicky domotkala k nej. Zostala buclata, ale vek ju tlacil k zemi, jednou rukou sa oprela o Perpetuu a druhou sa prezehnala: “ Tohto vojaka si zachvilu Boh povola k sebe.”

     “ Ale sestra Bernadeta, on ma len nocne mory a trasie sa od zimy…”

     “ Perpetua, niekedy sila a mladost nestaci, ked nechces zit, tento chudak chlapec prezil medzi tymi zltymi neznabohmi take hrozy…”

     “ Sestra Bernadeta, matka predstavena ma vola, prisli si pre mna,” zrazu asi dvanastrocne domorode dievca pribehlo s krikom k nim a klaklo si pred sestrou Bernadetou.

     “ Mary, kolko krat som Tebe aj ‘ostatnym’,” sestra sa karavo pozrela na dievca az to od hanby sklonilo hlavu a potom sa pozrela smerom k dveram cez ktore nakukalo par domorodych deti. Ked ich videla zmiznut, sestra pokracovala: “ povedala, ze sem nesmiete vkrocit, prinesiete len spinu, krik a bacily. Ak ste spravili vsetku pridelenu pracu, mate sa ist do kostola modlit za Vase cierne duse…”


     “ Ano sestra, ale sestra…”

     “ Mary, ty nemas dovolene hovorit, kym som neskoncila, pane Boze, preco ste Vy domorode deti take nevychovatelne.” Sestra Bernadeta prevratila oci smerom k stropu a prezehnala sa a potom sa obratila smerom k Perpetui: “ Uz som aj rada, ze vlada sa rozhodla uz viac nam neposielat tieto cierne deti na prevychovu, aj ked na druhej strane v busi pri ich rodicoch z nich vyrastu len divoki pohani dobri k nicomu.”

Perpetua sa nahla k Mary a pohladila ju po kuceravych ciernych vlasoch:
“ Vela stastia v tvojej novej sluzbe, Mary, snaz sa vsetko spravit, co im uvidis  na ociach, nech su k Tebe dobri, nie ako Ti predchadzajuci.”


     “ Ti sa stazovali, ze Mary je velmi leniva,” sestra ju prerusila karavo a netrpezlivo kyvla k vychodu: “No, Mary, chod v mene bozom, bud vdacna, ze ta krestanska rodina si Ta berie do domu za sluzku.” Potom urobila nad Mary kriz a ta sa postavila, poklonila smerom k nim a vybehla von.

Sestra si vsimla Perpetuinu ustarostenu tvar: “ Neboj sa, ona bude v poriadku, trosku bitky jej nezaskodi a o dva, tri roky…”

     “ A o dva, tri roky si ju jej novy biely zamestnavatel pozve do spalne a o devat mesiacov ju vyhodia, lebo caka jeho dieta…” Perpetua odsekla a ked videla mniskin zhrozeny pohlad rychlo dodala: “ Sestra Bernadeta, netvarte sa akoby ste nevedeli o com rozpravam, ja uz mam osemnast, uz nie som ziadne dieta a...”


     “ Perpetua, prestan s tymi hriesnymi recami, ty by si mala prva vediet ake su tieto cierne deti tazko zvladnutelne, co sa len ta tvoja mama natrapila s Windjana a…”

     “ Sestra Bernadeta, ja sa strachujem co sa s nim stalo,” Perpetua ju naraz prerusila a zakryla si tvar rukami: “ Myslela som, ak ho zranili dovezu ho sem, neoznamili nam, ze padol, nevratil sa, kde len moze byt?”

     “ No vidis, ved Ti vravim, oni nevedia co to znamena vdacnost alebo krestanska laska, on uz davno na nas zabudol.” Sestra si vzdychla a utrela pot z cela spiaceho mladeho vojaka: “ Ty len chod do Sydney, vystuduj za
zdravotnu sestru, najdi si takehoto bieleho krasavca, vydaj sa…a v mene bozom…”

     “ Hej, sestry, pozrite tuto,” prihopkal k nim vojak o barlach: “ Nasa nova kralovna, Elizabet Druha prisla na prvu navstevu do Sydney, aj jej muz Duke z Edinburgu je tu,” usmievavy blondak im strcil pod nos bielo-cierny obrazok z novin.


     “ Mozno je to tvoja kralovna,” sestra Bernadeta odstrcila noviny: “ Ty si urcite protestant, my sme Irski katolici, nezabudaj.”

      “ Mnisky,” vojak sa na ne zaskeril, vopchal noviny pod pazuchu a odhopkal.

Sestra Bernadeta mavla za nim rukou a potom sa zamyslela: “ Co som to chcela povedat?”

     “ Ze si mam najst Pomyho /prezyvka pre Anglicanov v Australii/, najlepsie protestanta a ist pozdravit Kralovnu do Sydney,” zasmiala sa jej do tvare Perpetua.

     “ Perpetua,” sestra Bernadeta sa na nu zhrozene pozrela.

     “ Nebojte sa Bernadeta, nechystam sa do Sydney a nikdy sa nevydam.” Perpetua bojovne vystrcila bradu a odpochodovala k dalsej posteli, kde dalsi starsi vojak krical, ze je smadny.
Snazila sa udrzat pevnu ruku, ked mu pridrzala pohar pri popukanych perach ale on sa tak triasol, ze vacsina vody vzdy skoncila na vankusi. Ked po mnohych pokusoch sa mu podarilo napit a prezliekla mu vankus za novy, zbadala jeho vdacny pohlad. Hanblivo sa na nho usmiala a pobrala sa k dalsiemu pacientovi. Jeho chraplavy hlas ju nasledoval: “ Dakujem Vam sestra, boh Vas za to pozehnaj.”
Ked zbadala sestru Bernadetu posielat jej vzdusny bozk cez postel, Perpetua len pokrutila hlavou: “ Nerobte si zbytocne nadeje, sestra Bernadeta, mniska zo mna tiez urcite nebude.”



2.

     Dalsi rok ubehol a Perpetua stale vypomahala mniskam v klastornej nemocnici, vela noci zostala spat tam, v ich byvalej klastornej izbicke, aby mohla byt nablizku sestre Bernadete, ktora zalahla so zapalom pluc a nevedela sa z toho dostat. Ale hlavne aby sa vyhla maminym ustarostenym pohladom a neustalym otazkam o jej buducnosti. Klastorne budovy boli tiche a zivali prazdnotou. Cez rozbite okna fukal vietor od oceana prinasajuci vonu prveho dazda. Vojenskych pacientov pomaly ubudalo a s nimi ubudali aj stedre vojenske fondy, ktore boli pridelene mniskam na ich osetrovanie. Drevene panty skripali v osarpanych prazdnych detskych ubytovniach. Niekedy sa Perpetua zobudila vystrasena, lebo sa jej zdalo, ze pocuje detsky plac a vzlykanie ako ho tak casto pocula, ked tam ako mala s mamou prespavala. Casto otvorila okno a beznadejne pozerala do tmy hladajuc zdroj toho nezvycajne cliveho zvuku, ale jedine co vzdy objavila bolo rytmicke kyvanie radu metli a farmarskeho naradia pod verandou, ktore chovanci denne pouzivali. Bice zavesene uhladne v dlhom rade skripali najviac, ako keby si spominali na mnohe chrbty domorodych chlapcov, na ktorych skoncili. Skoro rano zname zvonenie z ich maleho kostolika ju zobudil a s nostalgiou sledovala ako stale mensi a mensi zastup zostarnucich mnisok sa pomaly suchce ku kostolnej brane. Nove mnisky neprichadzali, svet sa menil, modernizoval, dievcata z busi isli studovat do mesta rychlopis aby z nich boli sekretarky, alebo sa uspesne vydali, ako jej kamaratka Kitty… Nezabudne na rozhovor co mali naposledy v ich oblubenej pizzerii.


     “ Na co cakas, Perpetua?” Kitty sa nervozne hrala s jej novym perlovym nahrdelnikom, ktory dostala od svojho nastavajuceho, o dvadsat rokov starsieho uspesneho krcmara.

     “ Myslim, ze Ty si mala pockat,” Perpetua ju zahriakla a s chutou zahryzla do pizzy. Dobre, ze sa Valenzio vratil. Usmiala sa nanho, ked ho zbadala tocit velke kolesa cesta na jeho dlani. Jeho tmava ruka s vysukanym rukavom sa rychlo krutila. Druhy prazdny rukav mal diskretne zastrceny v nohaviciach. Vzdy teraz zartoval s Talianskym prizvukom, ze Korejci tiez asi lubia pizzu, ked mu neodstrelili aj druhu ruku. Mozno aj Windjana nema ruku a preto sa nechce vratit, vzdy nad tym myslela ked sa zadivala na ten prazdny rukav.

    “ Perpetua, pocuvas ma vobec?” Kitty s nou zatriasla: “ Nie je to pravda?”

    “ O com rozpravas?” Perpetua sa naraz zahanbila.

    “ O tvojej mame,” Kitty si upravila cerstvo natocene kudrlinky: “ Ta urobila to iste, takze ma nesud.”

     “ O com to preboha rozpravas? ”

     “ Boze, Perpetua, netvar sa, ze si mniska, aj ked zijes medzi nimi,” Kitty nahle vybuchla, ale rychlo stisila hlas: “ Ja vsak neurobim rovnaku chybu a vydam sa hned.” Kitty si pohladila jemne vycnievajuce brusko a Perpetua si zakryla rukou usta v nahlom pochopeni.

     “ Kitty, ako si mohla, koho to je?” Perpetua s nechutou odsunula tanier s nedojedenou pizzou.

     “ Nie je dolezite koho to je, ale koho to bude,” Kitty sa znovu zacala hrat s jej novym nahrdelnikom: “ Predstav si, nic mi nebude chybat, budem pani a…”

     “ Samozrejme, pani krcmarka,” Perpetua sa jej ironicky uklonila a potom rychlo vstala a smerovala k vychodu.

     “ Lepsie ako skoncit ako svatuskarka, mniska…” Kitty kricala za nou so slzami v ociach, ale Perpetua len kyvla na pozdrav Valenziovi, ktory na nu zmurkol a vybrala sa hore ulicou k jej domu.



Prechadzala cez zname ulice, dolu pod nou zivot znovu bublal v Cinskej stvrti skoro ako pred Korejskou vojnou. V dialke v zalive videla kotvit par poslednych perlarskych lodi. Mozno ich znovu bude viac. Prosperita sa vracia do Australie, bolo to vidno na tvarach ludi okolo nej. Slniecko sa znovu vytiahlo cez mraky, spustil sa husty dazd a velka duha rozziarila okolie.
Vystavila svoju tvar dazdu a plnymi duskami vdychovala aromaticku vonu tropickych kvetin v zahradach. Pridala sa k skupine deti ktore skackali okolo a chytali dazd do ruk. Ale o chvilu sa zahanbila, oprasila si suknu a dostojne pokracovala v ceste. Uz nikdy nebude nic ako bolo predtym. Uz je dospela.


    


3.


     Ked otvorila vonkajsiu branku zacitila dym. Presla cez ich dom, ktory sa jej zdal pri kazdom prichode viac a viac preplneny. Decky, umele kvety, azijske sosky a anglicky porcelan zaberali kazde prazdne miesto. Odsuvajuc sietkove dvere zakopla do skleneho Indickeho slona.

     “ Davaj pozor,” pocula mamin hlas z travnika na zadnom dvere:
“ Perpetua, konecne si sa ukazala, musime sa porozpravat o …do kelu nechce to horiet…”

     “ O mojej buducnosti, vsak som uhadla mama?” Perpetua vysla na verandu a zbadala ako Elizabeth sa beznadejne snazi udrzat pri zivote maly ohnik v ich grilovacom kute.

     “ Dufame, ze si ho nerozbila, dostala som ho od Starostovej zeny, je to velka podsta, sme k nim pozvani v Nedelu na grilovacie posedenie, iba najvyznamnejsi su pozvani, neviem co si mam obliect…”

    “ Odbila som mu obidve usi, co to robis?” Perpetua prisla blizsie a zbadala velku hrbu Elizabethinych davnych kresieb a malieb pripravenych na spalenie. Zrazu nahla smrst podvihla vrchne kresby a zacali vo vetre tancovat az skoncili rozhodene po travniku.


Elizabeth chytila nostalgicky jednu z kresieb ktora letela okolo nej. Bol to portret domorodeho dietata: “ Moj muz vravi, ze taketo portrety sa teraz ku mne nehodia, vies mam uz urcity status, co si o nas pomyslia susedia, ze sa zaujimam o domorodcov?”

    “ Mama, daj mi tie portrety, prosim Ta, daj mi ich, pojdem do Sydney studovat, ako si si zelala, urobim co chces, len ich prosim Ta nespal.” Perpetua ich panicky zacala zbierat z travnika. Zrazu jej ruka zastala na malbe sestry Bernadety krmiacej sliepky na klastornom dvore, v pozadi stala skupina domorodych deti. Malba sa zacala roztapat na mokrej trave. Perpetua ju rychlo zdvihla a slzy jej zacali tiect po licach. Takto si klastor pamatala, ked bola este dieta.

    “ No dobre, Perpetua, nemusis preto plakat,” Elizabeth k nej utekala v panike a pohladila ju po vlasoch: “ Zober si ich vsetky, ale musis si ich zobrat so sebou do Sydney.”

     “ Mama, ale to je nasa minulost.” Perpetua jej chytila ruku.

     “ Minulost,” vzdychla si Elizabeth: “ Tvoj dedo zomrel, lebo sa nevedel rozlucit s minulostou.”

     “ Ten, co vlastnil tu velku farmu, kde Windjana pracoval?” Perpetua sa naraz zahladela pozorne na mamu: “ Nikdy si o nom nerozpravala.”

     “ Moja minulost,” Elizabeth si naraz sadla do travy akoby stratila vsetku silu. Perpetua si sadla vedla nej a naraz si v soku uvedomila, ze jej mama ma sedive vlasy a okolo ust a oci nespocetne mnozstvo tenkych vrasok: “ Moja minulost, mas vsetko a naraz nemas nic, mas vsetko a znovu nemas nic…uz sa nikdy nechcem tak citit… nemat nic.”


     “ A co moj otec, nemas jeho portret?” Perpetua naraz vyhrkla az ju to samu prekvapilo.

Elizabeth pokrutila hlavou a zahladela  sa do dialky.

     “ Mama, ja uz nie som dieta, ja mam pravo vediet.” Perpetua naraz chcela vediet vsetko.

     “ Bol vojak, nevedel, ze si sa narodila,” Elizabeth stazka vstala a jemne sa dotkla Perpetuinych vlasov: “ A ty ho vidis kazdy den, ked sa pozries do zrkadla a ja ho vidim tiez,” nachvilu zmlkla a dotkla sa nezne jej cela: “ v tvojej podobe.”

Perpetua chcela nieco povedat, ale ked zbadala mamin vyraz len jej stisla ruku. Aj to bol dar dospelosti, naucila sa kedy ticho znamena viac ako slova.



POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovaci, napisala som pokracovanie v Jesennej note, aby som si pripomenula Jesen v Australii (teraz je tu uz znovu skore leto a potime sa v 40tkovych horucavach:) a tiez aby ste sa citili v poviedke 'ako doma'..ved teraz Vam dazdik klope na okna, farebne listy rozfukava vietor a voda stoji vsade (nielen v kaluziach ako som pocula).

Vybrala som sa na kajaku na nase ostrovy tucniakov ( ktore su len na par skokov od mojho domu), aby som nabrala dalsiu inspiraciu na pokracovanie poviedok z Australskej minulosti. Verim, ze opisanim epizodiek zo zivota obycajnych ludi zijucich
v Australia, kedysi aj teraz ,Vam najlepsie priblizim zivot tu a budete is ho vediet predstavit bez ruzovych okuliarov. Zivot nikde nie je 'ruzovy', len iny a aj ked sa hovori, ze u susedov je trava vzdy zelensia, je to len nieco, comu chceme verit:)
Vazte a opatrujte si co mate, moji drahi Slovaci, mate toho vela...vacsinnou to clovek
zisti az odide a pozera sa spat....

Tuesday, October 5, 2010

Windjana v Korei Cast 5.



‘ Komunizmus sa blizi smerom k nam, minuly rok v Oktobri Cina padla a dnes, mili posluchaci, 25. Juna 1950 Komunisticka Severna Korea  napadla Juznu Koreu. Musime ich zastavit, nas ministersky predseda
Menzies je pripraveny poslat nasich statocnych vojakov na pomoc Amerike, ktora urcite zastavi tuto cervenu hrozbu…’

     “ Ach boze, dalsia vojna, nebolo toho uz dost,” vzdychla si Elizabeth a pokracovala v aranzovani kvetin na obyvackovom stole: “ Preco nasi vojaci zase musia obetovat zivoty v cudzej krajine?” Obratila sa s otazkou na jej muza, ktory sedel s uchom na radiu.

     “ Musime zastavit ten cerveny terror, inak pride az sem, sh, teraz pocuvaj, asi zvolaju povinnu vojensku sluzbu, ved nam nezostalo vela vojakov…” Johnyho otec sa otocil k nej s prstom na perach a potom znovu prilozil ucho k radiu.


     “ To nespravia, to nemozu,” Elizabeth sa hrozou otocila k nemu.

     “ To je vyborne, aspon sa dostanem z tohto nudneho kuta, prask, prask,”
Johny vletel do obyvacky, vyvalil sa do kresla pri otcovi a rukami predstieral strielanie z pusky.

     “ Jej, lebo uz iba na Teba cakaju, babatko,” Perpetua sa nanho pohrdlivo usmiala z obyvackovych dveri a potom sa otocila k mame: “ Idem von, je caj o piatej v mestskej hale.”

     “ Iba ak Ta Johny doprovodi, je to neskoro,” Elizabeth prehodila smerom k nej a potom zalomila rukami: “ Moja ananasova torta je v trube.” A nez mohla Perpetua protestovat zmizla v kuchyni.

Perpetua sa spytavo pozrela smerom k Johnymu, ktory ju narocky ignoroval.

     “ Johny, prosim, nie si babatko, urcite Ta zoberu, bude z Teba najlepsi vojak…”


Ale Johny na nu vyplazil jazyk a to uz Perpetua nevydrzala, vyzula si lodicku a zacala ho nahanat po obyvacke: “ Ty nespratnik, ty babatko…”

     “ Budte ticho, tu si clovek ani radio nemoze v klude pocuvat,” zahrmel Johnyho otec ale oni uz vybehli von.

     “ Co sa deje?” Elizabeth sa objavila v obyvackovych dverach s uterkou v rukach.

     “ Tak je, ako som povedal,” Johnyho otec sa na nu smutno usmial: “ Mozem zavriet kino, ked vsetci zivotaschopni chlapi zase zmiznu odtialto.”

     “ Paneboze, Johny,” Elizabeth nanho s hrozou pozrela.

     “ Povinna vojenska sluzba pre osemnastrocnych a starsich, zatial len na sest mesiacov,” jej muz si posuchal bradu: “ Ak tato Korejska zapletka nepotrva tri roky, tak Johny je mimo nebezpecenstva.

Vojna v Korei sice trvala tri roky, ale Johnyho otec mohol kludne spavat. Australia bola okrem Ameriky jedina krajina, ktora tam poslala vsetky svoje vojenske a civilne sily. Pocet padlych a zranenych bol taky velky, ze v poslednom roku tam zacali posielat len dobrovolnikov a profesionalnych vojakov. Napriek uspesnemu zastaveniu komunizmu, zavedenie povinnej vojenskej sluzby urobilo Menziho takym nepopularnym, ze ziaden ministersky predseda po nom sa tejto chulostivej temy viac nechytil.



2.


Zivot v Broome sa spomalil, senzaciu a zahadnom zmiznuti ciernej perly z pred nosa Broomskych hodnostarov vystriedali spravy o bliziacej sa Korejskej vojne. Perlarsky business sa zastavil, kedze vacsina perlarov odisla na vojenske cvicenia.
Perpetua casto cestou do skoly zastala v pristave, ktory naraz bol nezvycajne tichy. Presla Azijskou ulickou, kde zname cinske restauracie mali zatiahnute zaluzie a nikto nesedel vonku na ulici, s kym by sa mohla porozpravat.
V skole sa ucili iba o cervenej hrozbe komunizmu alebo opakovali stokrat pocute historie o statocnych Australskych dobrovolnikoch, ktore obetovali svoje zivoty v cudzich krajinach pocas prvej a druhej svetovej vojny. Perpetua to uz nemohla pocuvat. Po skole utekala rychlo domov a tam ju znovu cakali prazdne steny. Johny odisiel studovat do Melbourne a jej mama namiesto neho pomahala Johnyho otcovi v kine.
  
    “ Kitty, podme na pizzu, uz to tu nemozem vydrzat,” zavolala raz jednej z jej kamaratok po skole.

     “ Perpetua, pizza je zavreta,” Kitty jej smutno pripomenula do telefonu:“ Valenzio isiel na vojenske cvicenie, ale aj moj brat odisiel, moja mama je cela bez seba, radsej zostanem doma.”

     “ To je nuda,” Perpetua mrzuto zlozila telefon. Rozhodla sa ist za mamou do letneho kina.



     “ Tento film uz musi ist tisici krat,” Perpetua zastala pri stanku s obcerstvenim, kde jej mama balila pukance a jednym okom sledovala nahanacku kovbojov na velkom platne.

     “ Ty si vzdy mala rada Johna Wayna,” Elizabeth sa na nu usmiala a podala jej cukrovu vatu na palicke: “ Daj si pozor na saty, uz nove tak skoro nedostanes.”
   
     “ Hlupy John Wayne, Windjana je lepsi kovboj ako on,” Perpetua namrzene prehodila a s chutou sa pustila do sladkosti.

     “ Pss, ticho nepocujem film,” zrazu sa zo strednej rady ozval policajt, Perpetua horko tazko rozoznala jeho crty oproti tmavnucej oblohe.

     “ Perpetua, nemas rozum, nespominaj jeho meno,” Elizabeth sa nahla zo stanku a chytila ju za rameno: “ A este k tomu pred nim,” kyvla hlavou smerom k policajtovi. “ Ozaj pocula si o nom?”

     “ Nie,” Perpetua pokrutila smutne hlavou: “ Ale urcite sa skoro ukaze…”


     “ Dufam, ze nie, policajt len na to caka, kazdy druhy den sa ma pyta ci sa objavil,” Elizabeth si nervozne posuchala tvar: “ Pozri na tie mraky, asi sa spusti lejak a mozme to dnes zbalit v polovicke filmu, obdobie dazda prichadza akosi skor.”

     “ Neviem vobec na co ste to pustili,” Perpetua ukazala rukou na prazdne hladisko a hodila prazdnu palicku do kosa: “ Idem spat domov, mam este ulohu.”

     “ Perpetua, pockaj,” Elizabeth vysla zo stanku a spolu sa pobrali smerom k vychodu. Elizabeth jej otvorila zadnu branku pri ktorej stala skupina domorodych deti, bez slova im kyvla a oni rychlo vleteli dnu a sadli si k plotu odkial bolo vidno skoro cele platno.“ Windjana je mozno s nimi,” Elizabeth si povzdychla a nechala Perpetuu prejst von.

     “ Ty dobre vies, ze to nie je pravda,” Perpetua zastala za brankou a otocila sa k nej: “ On im nerozumie a oni nerozumeju jemu, kazdy kmen ma predsa iny jazyk a ine zvyky, co by tam robil?”

      “ Kdekolvek je, slub mi jedno,” Elizabeth vysla za nou a chytila ju za ruku: “ Ked sa objavi, vysvetlis mu, ze uz …” Zrazu si Elizabeth zahryzla do pery nevedia ako pokracovat.


      “ Ze uz nie sme jeho rodina? To mu nepoviem!” Perpetua vyhrazne vystrcila bradu.

      “ Ak tu perlu ukradol, tak ju vrati,” Elizabeth naraz nabrala dych: “ Ak som aj nic ine nedokazala ako jeho vychovavatelka tak na toto dozriem…”

Perpetua si vytrhla ruku z jej dlani a pobrala sa rychlo dolu ulicou. Za sebou pocula jej mamu buchnut brankou a jej rozhodny hlas sa ozyval dolu ulicou:“ Ja som mu chcela dobre, ale jemu nic nie je svate, nic, ja si uz nedam znicit moju reputaciu, kvoli nemu nie, ani moju ani mojho muza…”


3.


Tu noc Perpetua nemohla zaspat. Prvy dazd zimnej sezony klopal na okno.
V polosere nocnej lampy sa mihotali crty Windjanovej detskej tvare z obrazku nad postelou, ktory jej mama kedysi davno nakreslila. Kde len moze byt?  Moznoze sa skryva u mnisok? Nie, tie by ho vydali, ich katolicka viera im nedovoli klamat a vie, ze su velmi prisne k domorodym detom, aby ich naucili poriadku. A co jeho kamarati z pristavu? Nie, ti by ho prvi vydali, ved ukradnutie perly sa dotyka ich hrdosti…Zrazu ju premohla unava, zhasla lampu, zakutrila sa do prikryvky a zacala snivat o Windjanovi z detstva ked spolu sedeli na plote a snivali, ze raz vylovia najvacsiu perlu na svete…Windjana sa potopil prvy, za nim skocila do vody ona, sledovala jeho tazky potapacsky ubor miznut v hlbke, snazila sa ho sledovat, potapala sa hlbsie, hlbsie…az sa dostali k podmorskym utesom, kde boli prilepene musle, zacali ich zbierat…klop, klop, klop.
Jej sen sa zacal stracat, ale pravidelne klopkane neprestavalo. Prebrala sa a v tme otvorila oci. Klop. Klop. Klop. Studeny pot jej oblial telo. Palmy okolo ich domu sa knisali vo vetre a obtierali o strechu. Ten zvuk pozna. Ale teraz znovu ten neznamy zvuk a este silnejsi: KLOP, KLOP, KLOP. Pri okne sa mihla tmava postava. Perpetua sa striasla od strachu a vyskocila z postele, pomalicky sa posuvala popri stene k dveram. Mozno ich stihne otvorit a zburcovat mamu a otcima v spalni oproti. Uz drzi klucku…zrazu zacula znamy hlas, nechala dvere dverami a utekala k oknu. Plnny mesiac vysiel spoza mrakov a osvetlil vsetko.


     “ Windjana, konecne,” otvorila okenicu a zbadala ho skerit sa pod palmou oproti, husty jemny dazd sa trblietal na jeho kuceravych ciernych vlasoch a stekal v uzkych potocikoch dolu jeho zelenou uniformou. “ Pod rychlo dnu, kym sa nerozmocis.” Zakyvala nanho a on uz sa vyskriabal hore a oprasil sa od piesku naprostiedku jej izby.

    “ Trosku som si pospal na plazi, kym ma tento dazdisko nezobudil,” Jeho snehobiele zuby sa odrazali na jeho ciernej akosi plnsej a dospelejsej tvari. Ten hnevlivy, trucovity vyraz, ktory tak dobre poznala sa stratil.

     “ Tichsie, lebo zobudis mamu,” Perpetua sa naraz spamatala a rychlo pocuvala pri dverach, aby zistila, ci sa nic v dome nehybe.

     “ Elizabeth sa nejako skamaratila s tym pupkatym policajtom…” Windjana prehodil lezerne a vystrel sa cely aky bol na Perpetuinej posteli.

     “ Ty si pocul?” Perpetua sa nanho pozrela zahanbene. Mesiac sa znovu schoval za mraky a jeho tvar bola nastastie v sere.

     “ Stale premietate ten isty film v kine, co ten tvoj otcim nema peniaze na novy?” Windjanove biele zuby sa zaleskli z postele: “ Ako dlho som uz nespal v normalnej posteli, v kasarnach mame len spacaky na zemi…”


     “ Windjana, ty mas uniformu?” Perpetua si naraz vsimla: “ Nevedela som, ze aj domorodcov povolali.

     “ Na volenie sme im nie dost dobri, ale zda sa, ze ako vojaci im nevadime, potrebuju nas, tak je to.” Windjana hrdo nafukol hrud az sa medene gombiky na jeho sedozelenej uniforme zaligotali v mesacnom svite a zasalutoval poleziacky: “ Privatny Windjana z tretiej divizie Kralovskeho Australskeho regimentu sa hlasi na Vas povel.”

    “ To je vyborne, Windjana, vyzeras ako naozajstny vojak.” Zvyskla od radosti Perpetua: “ Pockaj, poviem to Kitty, ta nebude verit…”

Windjana naraz vyskocil z postele a hrozivo sa pred nou vytycil: “ Neopovaz sa niekomu spomenut, a najmenej tym tvojim uchichotanym klebetnym kamaratkam, ze si ma videla, rozumela si?”

     “ Ale, Windjana, Kitty je…”

     “ Perpetua!” Windjana si priblizil jeho tvar k jej a jeho oci sa familiarne hnevlivo zableskli.

Perpetua sa trucovito odvratila. Zase vyhral. Vsetky jej kamaratky maju aspon jedneho vojaka v rodine a teraz ma aj ona a nemoze im to ani spomenut, ake nespravodlive…

     “ Perpetua,” pocula jeho hlas, ale odmietla sa otocit: “ Perpetua, prestan trucovat, uz nie si male decko, pozri co pre Teba mam.”


     “ Ty hrozny…” Perpetua sa naraz otocila a chcela mu to vsetko vytmavit, ale naraz stratila hlas. Plnny mesiac ako na rozkaz znovu osvietil izbu. A ona ako v hypnoze sledovala ako sa velka cierna perla kyvala na zlatej retiazke medzi jeho prstami z jednej strany na druhu.
“ Ty si ju predsa…” Zacala, ale naraz sa jej v uzkosti stiahlo hrdlo.

      “ Toto je nasa perla, pamatas, vzdy sme snivali, ze ju vylovime,” Windjana sledoval s obdivom jej lesk: “ Najvacsiu perlu v Broome.”

     “ Windjana, ale…” Perpetua zacala este raz, ale hlas ju znovu sklamal.

Windjana si nevsimal jej hrozu, bez dalsieho otalania jej zapol retiazku s perlou okolo hrdla. Potom si ju prehliadol. Retiazka bola dlha a perla sa skryla v jej bielej nocnej koseli, co ho uspokojilo: “ Toto je tvoja perla,cokolvek sa stane, nikomu ju neukaz a nepredaj ju, akokolvek by Ti bolo zle v zivote, nepredaj ju, rozumies?”

Perpetua len pokyvala hlavou a v uzase ho sledovala, ako si napravil vojensky kabat, zapol vsetky gombiky a zasalutoval jej: “ Skoro rano odchadzame do Korei, aspon uvidim nieco ine ako smradlave byky a suchu bus.” S tymi slovami otvoril dosiroka okenicu, ticho preklzol cez okno a zmizol v ciernej tme.


Perpetua tam zostala stat, az kym ju vrznutie dveri neprebralo zo soku.

     “ Perpetua, si v poriadku?” Elizabeth vklzla dnu a chcela stuknut vypinacom, ked ju vystraseny Perpetuin hlas zastavil.

     “ Prosim Ta, nezazinaj,” Perpetua si pritiahla golier na nocnej koseli blizsie k hrdlu.

     “ Mas tu hroznu zimu, Perpetua, na co si si otvorila okno, uz horucavy skoncili,” Elizabeth pristupila k oknu a zavrela okenicu.

Perpetua vyuzila cas, ked sa jej otocila chrbtom a rychlo vklzla spat do postele, na vankusi pod licom ju skriabali zrniecka piesku.

Ked ju prisla Elizabeth skontrolovat iba potichu zamrmlala: “ Ja som v poriadku, mama, chod spat, to bol iba sen, jeden neobycajny sen.”

Only One River to Cross - an Australian Soldier Behind Enemy Lines in Korea

 

POKRACOVANIE NABUDUCE

Mili moji Slovenski citatelia, po dlhej prestavke sa znovu ozyvam s pokracovanim 'Ciernej Perly'. Dufam, ze Vam po skonceni letnej dovolenkovej sezony, s nastupom dlhych zamracenych Jesennych dni, plnych melancholie a dazda pride nova poviedka vhod. Priblizi Vam vzdialene konciny, kde je skoro stale svieti slnko....kedze moja dusa tuzi po dobrodruzstve a vacnom putovani a objavovani, na mojom poslednom vylete som sa rozhodla peso nasledovat prud nasej Murray River skrytej v bushi...par zaberov z mojej cesty som pouzila v tejto poviedke...prijemne citane a prosim rozhlaste po susedovcov, ze nova poviedka je na svete...

Friday, August 20, 2010

CIERNA PERLA CAST STVRTA

Cierna Perla



    “ Moja perlarska lod vyhrala, ja som na nu stavil,” Windjana maval rukami a vyskakoval v pristave plnnom divakov.

    “ Hura, budeme mat na kolotoce, kolko si vyhral?” Perpetua zvyskla od radosti a sledovala ako sa vitazna perlarska lod hned po pristati naplnila ludmi, ktori gratulovali posadke.

     “ Chces predsa vidiet poulicny sprievod, aj tak potrebujem tieto peniaze…” Zamrmlal Windjana a uz sa predieral cez ludi smerom k vyhernym budkam.

    “ Zgrlos, Perlarsky festival trva cely tyzden, ak o tom nevies,” Hnala sa  za nim Perpetua a zrazu sa jej stratil v dave. “ Kde si?” Panicky sa otacala az znovu zbadala jeho krivkajucu postavu. Od toho nestastia na rodeu toto bol jeho prvy vylet z klastora.


Ked ho dobehla, videla ho stat zoci voci utleho Japonca. Volal sa ‘Zun Ti’ a bol najlepsi perlar v okoli. Bol Windjana len po plecia, ale jeho uhranive hrde oci hladeli na Windjana s pohrdanim.

      “ Zun Ti, prisli ste prvi, gratulujem, ja som to vedel, ste predsa najlepsi,” Windjana sa uklonil jeho smerom, ale Japonec sa uz uberal dalej. “ Zun Ti, viem, ze Ti lod nepatri, ale keby si sa za mna ty prihovoril, urcite by ma zobrali za lovca peral.” Windjana chytil Japonca za rukav, ale on sa mu vytrhol. Windjana dokrivkal pred neho a vychrlil zo seba:
Aspon na lod, budem vsetko robit, zosilnel som pri robote na farme, pozri?” Skrcil ruku v lakti a jeho svaly sa zaligotali v obednajsom horucom slnku. Japonec sa nanho posledny krat pohrdavo pozrel, odplul si jeho smerom a uz ho nebolo.


     “ Mame dalsi horuci September, ale aspon sa uz tie hlupe volby skoncili, mama nevedela koho volit, ale Johnyho otec jej povedal, nech zase voli Roberta Menzieho, vies ministerskeho predsedu, co sme mali predtym, lebo zevraj on da pozor aby sme neskoncili v komunizme, ako ta hlupa Cina tento rok a …” Perpetua kracala vedla neho a snazila sa ho prebrat z jeho chmurnych myslienok.


     “ Bud chvilu ticho, preco ma to ma trapit, domorodci predsa nemaju dovolene volit.” Osopil sa na nu zurivo a chytil si bolavu nohu.

     “ Ale si mi povedal, ze budu, pamatas na rodeu?” Perpetua sa zacala branit: “ Ten domorodec u Vas na farme, ten co bol taky dobry na bykovi, ten to predsa zariadi.”
     “ Nerozpravaj o veciach, ktorym nerozumies a ja sa uz aj tak na farmu nevratim.”


     “ Ale, Windjana, musis sa vratit dokoncit tuto sezonu, nevies co mama povedala, inak Ta spravca nevyplati, aj tak uz zuri, kolko si vymeskal, kvoli tomu zraneniu…”
Zrazu jej hlas prehlusilo oznamenie z amplionov, ktore boli namontovane na reklamnych autach: ‘ Nedajte si ujst tuto prilezitost,  pridte dnes vsetci do mestskej haly, je tam vystavenny dnesny ulovok z vitaznej perlarskej lode, najvacsia cierna perla na svete, najvacsia cierna perla ulovena v historii…nedajte…’ 


     “ Tu mas,” zrazu sa Windjana otocil k nej a strcil jej vyherny listok do ruky: “ Chod si vybrat vyhru a zober Johnyho na kolotoce, to ho potesi, aj tak sa niekde fuka, ze sme ho nezobrali.”

     “ Ale Windjana, ja chcem ist s Tebou…” Perpetua sa rozbehla za nim, ale on premohol krivkanie a stratil sa za rohom: “ Nech Ta cert zoberie, Windjana, ” nazlostena zastala, aby chytila dych a vratila sa pre vyhru.



2.

     Perpetua sa vratila s Johnym z kolotocov neskoro v noci a nezobudil ju ani nezvycajny ruch v ich novom dome. Na konci leta mala jej mama a Johnyho otec diskretnu svadbu u mnisok v kostole a potom sa nastahovali k nemu. Perpetui sa to sprvu nepacilo, ale naraz zistila, ze uz nikto sa jej nevysmieva, nikto na nu nepozera zdola. Ma bieleho otca, byva v bielej stvrti, patri medzi nich. Dostala vlastnu izbu a mohla chodit do kina kazdy den. Johny bol niekedy otravny, ako byvaju vsetci bratia, ale nikdy nemal zachvaty zurivosti ako Windjana. A Johnyho otec ju nechal na pokoji, volal ju srdiecko a povedal, ze jej vychova bude najlepsia v maminych rukach. Mama zahodila maliarske potreby pod postel, prestala pracovat vo fotoatelieri a cas zaplnala cajovymi posedeniami a klebetami ako vsetky biele damy v susedstve. Perpetua nad nou prevracala ocami, a volala ju ‘malomestiacka’, ale v duchu bola pre nu stastna. Ale Windjana to s nimi nemohol zdielat. To bola jedina podmienka, ktoru Johnyho otec mal. Windjana si musi najst svoj vlastny domov.
Windjana, preco jej ten zlostnik tak velmi chyba? Jeho portret zavesila vo svojej novej izbe na to iste cestne miesto a kazdy vecer sa s nim rozpravala. Lepsie ako v skutocnosti, lebo ich kratke rozhovory vacsinou skoncili hadkou.


     “ Perpetua, Perpetua, vstavaj, je tu policajt,” Elizabeth nou triasla az kym horko tazko neotvorila oci: “ Mama, este nie, este sa mi kruti hlava z kolotocov…”
     “ Kde si na ne vzala peniaze?” Elizabeth sa na nu oborila.

     “ Winjana mi ich dal,” Perpetua sa obranovala: “ Mama, ja som ich nechcela, naozaj, ja viem, ze nema nic, ale on ich vyhral a…"

     “ To uz vysvetlis policajtovi, rychlo sa oblec, je velmi netrpezlivy…


     “ Co sa stalo, Windjana neukradol tie peniaze, ja to mozem dokazat…” Perpetua si rychlo prehodila saty cez hlavu.

     “ Dievca, kde ty zijes, cele mesto je hore nohami uz od vecera, cierna perla zmizla, je len dufam, ze v tom nema Windjana prsty.”


      “ On v tom nema prsty, ja to viem, citil sa zle, isiel spat k mniskam…”

     “ Tam nie je, tam uz boli,” Elizabeth si zrazu uhladila perfektne vyfukane vlasy: “ Boze moj, bolo nam to treba, ak Windjana …, ale nie urcite ho najdu na farme, prosila som ho aby sa tam vratil, nema aj tak kam ist…”

     “  Tam nie je, povedal mi, ze tam sa uz nikdy nevrati, ale potom kde je?”
Perpetua si zapla gombik na satach a spytavo sa pozrela na Elizabeth.

     “ To sa chce ten hrozny policajt spytat Teba.” 










POKRACOVANIE NABUDUCE...






Mili moji citatelia, rada sa tulam po vsetkych kutoch Australie, kde mi moje financie dovolia, auto, lod alebo obcas aj lietadlo dopravi a cas dovoli...ked som sa dostala do casti Australie, kde sa odohrava poviedka 'Ciernej Perly', moja dobrodruzna cesta za umeleckymi zabermi zacala...ktory dom, ktora plaz, ktora skala si pamata Windjana?