1.
Rok 1949 priniesol volby. Vykladne okna obchodikov boli polepene plagatmi s klokanom, ktoremu z vacku trcali volebne listky. Pocet Australcanov sa naraz zvysil na osem milionov a to len vdaka neustalemu prilivu pristahovalcov z povojnovej Europy. Poliaci, Juhoslovania, Cesi a Taliani zaplavili mesta a mestecka a odvsadial si pocul ich lamanu Anglictinu. Aj do Broomu zavitalo par pristahovaleckych rodin a tie Talianske. si na zlost Cinanov otvorili prve pizzerie.
“ Mama, ideme s kamaratkami do Pizzerie na rohu, kazdy tam bude.” Perpetua jej zvycajne, po navrate zo skoly, oznamila, obliekla nove saty a uz jej nebolo.
Elizabeth si len vzdychla, vytiahla skicak a pustila sa nieco kreslit. Casto sa jej v mysli vybavila Windjana tvar. Od toho osudneho dna, ked ho vybrala z vaznice ho viac nevidela. Pokreslila kopu papierov,
ale jeho charakteristicky smutno-divoky vyraz oci uz viac nezachytila. Perpetua ho nespominala, ale jeho portret visel v jej izbe nad postelou a Elizabeth casto pocula cez zavrete dvere, ako sa s nim pred spanim rozprava.
Iba raz dostala nadej, ze sa o Windjana nieco dozvie. Do fotoatelieru, kde si teraz privyrabala retusovanim fotografii prisiel majitel farmy. Jej farmy. Ked ho prvy krat videla, nechcela verit, ze tento stuply, bledy Anglican v drahom obleku a striebornych okuliaroch bude vlastnit ich rodinnu farmu. Ked jej otec spachal samovrazdu, tak sa zaprisahala, ze nikdy s nim neprehovori. On reprezentoval vsekto, co jej tazko pracujuci Irsky otec nenavidel.
Starost o Windjana ju prinutila porusit slub. Pamata si ako dnes, ako ho isla poprosit, aby zobral Windjana ako pomocnika s dobytkom za jedlo a noclah. Bala sa ako znesie ten pohlad nanho. Predstavila si ho v otcovej kancelarii a oblial ju pot. Za jej otcovym mahogonovym stolom vsak stal statny Australec s drsnou upracovanou tvarou oslahanou slnkom:
“ Ja som tu zodpovedny za chod farmy, nas pan nema sajnu ako farma funguje a vacsinu casu tu ani nie je,” Spravca mavol rukou a odplul si na drahy perzsky koberec.
Elizabeth sa otocila na odchod, ale on ju zdrapol za rukav: “ Hej, nie tak zhurta, povedal mi, ze ak sa ukazete tak Vam mam vyjst v ustrety.”
Mlcky ukazala na Windjana, lebo slzy sa jej tisli do oci a myslela, ze odpadne, ked dlhsie zostane obkolesena otcovymi vecami. Vsetko vyzeralo presne tak, ako si to pamatala z detstva.
Spravca si Windjana pozorne pozrel a sucho skonstatoval: “ Trosku casu a bude z neho pomocnik s dobytkom ako lusk.” Bez dalsieho otalania kyvol Elizabeth na rozlucku a Windjana postrcil pred sebou von z dveri.
Elizabeht opustila farmu najrychlejsie ako vedela a nikdy sa tam nevratila.
Casto sa jej zjavili pre ocami Windjana jazvy na chrbte a bojovola s myslienkou tam ist, ale teraz majitel je tu v ich atelieri.
Z jej miestnosti kde pracovala videla do atelieru. Pohrdlivy usmev jej hral perach, ked videla ako jej sef, postarsi fotomajster pomaha majitelovi si sadnut na figurinu vypchateho kona. Za nim vystavil velke kulisy na ktorych bol namalovany dobytok pasuci sa v busi. Figuriny stojacich klokanov obkolesovali kona s jazdcom. Fotomajster vychvaloval majitelovu hrdu pozu a zacal ho fotit z kazdej strany. Zostarol od casu, ked ho videla prvy krat, ale bol to ten isty stuply, bledy chlapik, len teraz mu male brusko vystupovalo z jeho perfektne usiteho obleku.
Ked sa po hodine posuvania kulis a kona, fotograficka hodina skoncila, majitel jej farmy tenkym hlasom vychvaloval fotomajstrovu sikovnost a ako sa jeho farma bude v Anglicku pacit.
Predtym nez stacil vyjst z dveri do cakajuceho auta, Elizabeth mu zastavila cestu.
Ked sa na nu spytavo pozrel, rychlo zacala: “ Ja som Durack, Elizabeth, dcera byvaleho majitela Vasej farmy.”
“ Ah, Elizabeth, uz by som Vas nepoznal, boli ste dievca, ked som Vas videl naposledy,” Galantne sa chytil klobuka: “Spravca povedal, ze ste ma predsa boli navstivit, mozte byt stastna, ze tam uz nezijete, tie muchy a prach, aj ked,” naraz si hrdo napravil golier na koseli: “ Musim povedat, ze pod mojim velenim farma vynasa, bohatneme, pani Durack, bohatneme.”
“ Mate len stastie, ze neprislo dalsie velke sucho to je cele,” Elizabeth sa rozpalila od hnevu, ale potom si uvedomila preco ho zastavila: “ Chcela som sa spytat na mojho chovanca, ktoreho som Vam dala do sluzieb, Windjana je jeho meno, je to domorodec a…”
“ Cierny, neverili by ste aki su ti cierni,” prerusil ju majitel: “ Ako tento moj kabat, naozaj, spravca povedal, ze ich musim obcas ist pozriet, akoze pozdvihnut moralku, lebo sa buria, nebudete tomu verit Elizabeth, odmietaju pracovat, ale moj spravca ich da do laty, co by som si bez neho pocal…”
“ Windjana je mlady, ide mu iba na osemnasty rok,” Elizabeth naraz ho prerusila so strachom v hlase.
“ Osemnast, hm, mam jednu novu domorodkynu toho veku v dome, nastastie, nie je az taka cierna, upratuje dobre aj ostatne veci robi dobre…” Majitel sa zacal chichotat a Elizabeth sa v hanbe otocila a zmizla v jej tmavej pracovni.
2.
“ V Derby bude rodeo na buduci vikend,” oznamila jej Perpetua raz pri ranajkach: “ Johny mi povedal, ze nas jeho otec zoberie, ak budeme chciet,podme mama, prosim, urcite tam bude Windjana,” zrazu odsunula prazdny tanier a objala Elizabeth ako uz davno nie: “ Prosim, mama, uz sme ho nevideli tak davno.
Derby bolo neoficialne hlavne mestecko Kimberley pohoria a stare nakladne auticko Johnyho otca ich nadhadzovalo na hrbolatych prasnych cestach. Pri kazdej kaluzi, ktore zostali z obdobia dazdov, museli vystupit a tlacit.
Prespali noc pri sirokej rieke plnnej krokodilov a hoci Perpetua s mamou mali vyhodu spat v aute, pri kazdom suchote sa zobudili a casto zbadali zlte oci sa blystat v nocnej tme.
Do kovbojskeho mestecka prisli zablateni az po usi a ofukani cervenym prachom. Zapadli tam vyborne, lebo vsetci okolo nich vyzerali presne tak isto. Zastavili sa v prvej pumpe na benzin a obcerstvenie a potom sa pomalicky posuvali cez male prasne vnutrozemske mestecko so sirokymi verandami, ktore bolo plnne miestnych farmarov a ich pomocnikov na konoch v tomto obdobi.
Na konci mestecka bola postavenna velka ohrada s malymi ohradami okolo, kde drzali kone a byky pripravenne na sutaz. Vedla ohrad bol nespocetny pocet stankov s obcerstvenim a hlavne s alkoholom. Vsade dookola boli stany, kone a auta plnne ludi, ktori sem prisli kempovat ako kazdy rok.
Konecne si aj oni nasli volne miesto, zaparkovali a zacali sa predierat cez ten pestrofarebny zhon a ruch. Bolo uz poludnie, vzduch bol horuci a slnko palilo ostosest.
“ Podme,” Perpetua sa netrpezlivo stavala na spicky aby cez nespocetne klobuky videla, ktorym smerom je hlavna arena. Ked sa vsak otocila spat, tak si uvedomila, ze Johnyho otec a jej mama zostali pozadu a nieco si suskaju. Zrazu sa jej mama rozosmiala a prihladila si vlasy pod novym klobukom. Taku rozziarenu ju uz davno nevidela.
“ Mama,” Perpetua na nu hlasno zakricala cez dav, ale Johnyho otec len jej zakyval a zakrical spat: “ Len chodte dopredu s Johnym, srdiecko, my Vas najdeme.”
“ Johny,” zakricala Perpetua a obzerala sa dookola, kde by mohol byt.
“ Pozri co dokazem,” pocula ho kricat spat a ked sa otocila, videla ho nadskakovat na mechanickom bykovi, ktoreho ho tam postavili pre deti ako atrakciu.
“ Babatko,” zamavala mu pohrdlivo a sledovala dav ludi, ktori smeroval k hlavnej arene.
“ Auch,” skrikla, ked sa dotkla rozhorucenej tyci okolo hlavnej areny, kde uz nejaky odvazny farmarsky pomocnik skakal na rozdivocenom bykovi.
“ Toto nie je pre slecinky, srdiecko,” zaskeril sa na nu postarsi farmar v karovanej koseli a klobuku a pokracoval v povzbudzovani odvazlivca: “ Do toho, Smithy, daj mu zabrat, zraz ho k zemi…”
Perpetua mu za chrbtom vyplazila jazyk a predierala sa popri tyci dalej k hlavnemu vchodu, kde par domorodcov drzalo na silnych povrazoch v zavretej klietke rozzureneho byka pripravenneho pre dalsie kolo.
“ Nevideli ste Windjana?” Zakricala na nich, ale oni jej nevenovali pozornost.
Beznadejne sa zacala obzerat. Zbadala jednu skupinu mladych domorodcov krmit kone.
“ Windjana,” zakricala zrazu na jedneho, ktory bol otoceny chrbtom k nej, jeho stihla vysoka postava a siroke plecia jej naraz boli velmi povedome.
“ Chcete nieco, slecinka, stratili ste sa?” Obratil sa k nej vyskereny domorodec.
Ona len sklamane pokrutila hlavou a naraz sa citila velmi smadna. Vypytala si od domorodca hrncik s vodou a vycerpane si sadla pod najblizsi vyschnuty strom, kde bolo aspon trosku tiena. Jej nove modre saty boli prepotene a cervene od prachu a z jej noveho klobuka trcali stuzky na vsetky strany. Mama jej zase bude nadavat. Ale mozno dnes nie, vyzera, ze dnes jej nic nebude vadit. Zhodila klobuk v zlosti do prachu aj s prazdnym hrncikom a schovala si tvar do ruk.
“ Mala princezna zase trucuje,” zrazu pocula nad sebou znamy hlas a padol na nu niekoho tien: “ Uz aj si daj ten klobuk, co si znicila, spat na hlavu, chces dostat upal?”
Perpetua cez prsty zbadala vynosene vysoke cizmy zastrcene v osuchanych platenych nohaviciach, vypratu karovanu koselu a namosurenu neznu tvar skrytu pod kovbojskym klobukom: “ Windjana, konecne som Ta nasla,” vyskocila hore a chcela ho objat.
“ No, no, uz nie si male dieta, uz mas trinast nie?” Windjana jej zastavil ruky a ked si sadla spat, posadil sa vedla nej, oprasil jej klobuk z prachu a nasadil jej ho spat na hlavu.
“ Hm, a ty si dospelak co?”
“ Este nie, este nemozem volit, az o tri roky.”
“ Domorodci predsa nemozu volit, mama povedala,” Perpetua nanho zboku pozrela.
“ Este nemozu, ale budu, uvidis,” Windjana sa naraz postavi a potlacil si klobuk tesnejsie na hlavu: “ Smithy je nas vodca, odmietli sme aj pracovat, kempovali sme v busi cely tyzden ....a farmari nas prve prisli s puskami vyhnat, ale nepomohlo, tak prisli nas prosit aby sme sa vratili, bez nas sa nepohnu…” Windjana si hrdo vypol kostnatu hrud. Perpetua si ho blizsie prezrela, kym rozpraval a zistila, ze zostal tenky a vychudnuty ako bol, len ruky a plecia mal dake mocnejsie. Na lici sa mu cervenela nepekna jazva, ktora davala jeho neznej tvari drsny vyraz.
“ Co je toto?” Spytavo ukazala na jazvu.
“ Nic,” zahriakol ju: “ Spravca farmy ma slahol bicom, nespravil som plot poriadne, to by sa Smithovi nemohlo stat.”
“ Smithy, to meno som pocula, on teraz pretekal nie?”
Windjana sa upokojil a sadol si spat vedla nej: “ Smithy je nas najlepsi domorody krotitel divokych koni a bykov, uvidis vyhra…”
“ A co ty, ty nepretekas?” Perpetua sa pozrela nanho spytavo.
“ Ja v tom nie som dobry,” pokrcil Windjana plecami: “ Ale na konci daju sancu kazdemu kto chce, mozes vyhrat poriadnu kopu penazi, ked sa Ti podari na tom bykovi obsediet, tak mozno skusim…”
“ Skus, Windjana, skus, ty im ukazes, to bude skvele,” Perpetua zatlieskala rukami od radosti: “ Vies co robi to babatko Johny, vozi sa na deckom bykovi, ten to neprezije, ked Ta uvidi…”
“ Perpetua, ako vyzeraju tvoje nove saty?” Zrazu zaculi nad sebou Elizabethin karavy hlas.
Ale nez stihla Perpetua odpovedat, Elizabeth spoznala Windjana a so slzami v ociach si k nemu klakla a chytila ho za ruky: “ Windjana, si to naozaj ty?’
“ Ah, tu je nas domorody nespratnik,” naraz zaculi nad sebou hlas Johnyho otca: “ Dobre je vidiet, ze si aj k lepsiemu uzitku ako presediet svoje najlepsie roky vo vazeni.”
“ On sa uz zmenil, nevidis?” Elizabeth stisla Windjana ruky a stala si k Johnymu otcovi, ktory sa usmial a vlastnicky ju chytil okolo pasa.
“ Aha, kto tu je, najlepsi krotitel bykov v okoli, alebo zeby krotitel damskych klobukov?” Zrazu Johny sa objavil pri nich a sadol si vedla Perpetui.
“ Nahodou, ty babatko, Windjana ide krotit naozajstneho byka.” Perpetua sa naraz otocila k nemu s pohrdlivym vyrazom v ociach.
“ Je to pravda, Windjana?” Elizabeth sa ho spytala so strachom v ociach.
Windjana pokrcil plecami a vstal, napraviac si klobuk: “ Musim ist, spravca ma bude zhanat, bolo Vas dobre vidiet, Elizabeth and Perpetua.” Mavol ich smerom a pobral sa prec.
“ Windjana, pockaj,” Perpetua sa rozkricala a chcela sa rozbehnut za nim.
“ Ale srdiecko,” podisiel k nej Johnyho otec a zastavil jej cestu: “ Musis sa uz naucit sposobom, uz nie si dieta, uz si mlada dama a tie nebehaju za domorodcami.”
“ Windjana nie je hocijaky domorodec, on je moj brat,” Perpetua zacala protestovat.
“ Nuz, som zvedavy, ze ci tak budes ochotna utekat za Johnym, ked bude potrebovat tvoju pomoc?” Johnyho otec sa usmial na jej mamu, ktora sa zapyrila.
“ Coze, co s tym ma Johny spolocne?” Perpetua sa zmatene pozerala z jedneho na druheho a celkom zabudla na Windjana, ktory medzitym zmizol v dave.
3.
Windjana jej prisiel na rozum az vecer, ked v poslednom kole pretekali dobrovolnici o cenu pozbieranu od divakov.
“ Windjana, prosim Ta drz sa poriadne,” skrikla naraz prestrasena, ked videla jeho kostnatu postavu sa z poslednych sil drzat na ohromnom rozurenom bykovi.
Trvalo to iba sekundu a Windjana uz bol dole pod jeho kopytami.
“ Rychlo, zachrante ho,” vykrikla z plnych pluc a chcela preskocit cez tyc, ale mocne ruky Johnyho otca ju zadrzali: “ Pozri uz doniesli nosytka, bude v poriadku, neboj sa.”
Perpetua s hrozou sledovala ako traja mocni domorodci kopijami odlakali byka spat do ohrady a Windjana bol rychlo odpraveny na nositkach prec. Arena uz znovu pripravena pre dalsieho odvazlivca. Divaci buracali nadsenim, ked sa Perpetua a Elizabeth zufalo predierali smerom k stanu s prvou pomocou. Johny a jeho otec ich mlcky nasledovali.
“ Ma zlomenych par rebier a pravu nohu, ale mal by sa z toho vystrabit, ak sa nam ho podari dostat do najblizsej nemocnice,” postarsi Anglicky doktor v snehobielej koseli a saku im sucho oznamil: “ Je to domorodec,
tak neviem, ci sa s nim treba niekde trepat, oni sa vystrabia zo vsetkeho.” Pokrcil plecami, zakyval im na rozlucku a odisiel spat do stanu. Winjana lezal nehybne na zemi s hrudou a nohou obviazanou. Elizabeth sa zahladela na jeho tvar a pripomenulo jej to cas, ked ho prvy krat videla na plazi.
“ Pochybujem, ze ho do nemocnice vobec zoberu,” Johnyho otec si odklaslal a chytil Elizabeth za laket: “ Pocula si doktora, domorodci …”
“ Mama, on je mrtvy, ja som ho zabila, ja som mu kazala tam ist…” kricala z plnych pluc Perpetua a pritisla si k hrudi jeho zmackany klobuk, ktory bol polozeny vedla nositiek.
“ Rychlo, zdvihnite nositka, dame ho dozadu na vykladacku,” zavelila Elizabeth Johnymu a jeho otcovi: “ Zavezieme ho k mniskam.”
“ Elizabeth, blizi sa noc a su to dva dni cesty…” Johnyho otec skusil protestovat, ale jeden pohlad na jej tvar mu stacil, aby si odovzdane vzdychol a zdvihol nositka.
POKRACOVANIE NABUDUCE
