A znovu je tu cas ‘Shinju Matsuri’ Japonskeho Perlarskeho Festivalu v Broome. Ludia v Japonskych maskach tancuju po uliciach. Toto je jediny specialny tyzden v roku, ked perlarske lode, ako kedysi vyplavaju na ocean lovit perly. Ako kedysi.
Prave perly, male zrnka piesku obalene v muslovom obale. Nic viac a nic menej.
Nemaju tvrdost diamantu ani neznicitelnost zlata. Mozu byt bezcenne alebo hodnotnejsie ako zlato. Ty im davas hodnotu. Ich hodnota sa odraza v ludskom oku.
V malom japonskom obchodiku na konci ulice si tucny American prilozil ruzovkastu perlu k oku a obdivne sa na nu zahladel. Maly Japonec sa na nho usluzne usmial a podal mu ciernu perlu. American zaporne zavrtel hlavou.
“ Tieto su vzacnejsie,” pokyval hlavou.
“ Preco?” American sa zacudoval.
“ Ludia si ich viac cenia,.” Japonsky predavac pokrcil plecami a tajomne sa usmial: “ Zberaci orchidey sa zabijaju pre kvet, svet je plny zahad.”
American sa zasmial a hodil na stol kreditnu kartu.
Mestecko je plne turistov a obyvatelia Malajskeho, Cinskeho, Japonskeho a Europskeho povodu, ktori sa prisposobili zmenam sa pretekaju v ponukani turistickych atrakcii.
Perpetuin rodinny dom bol zrekonstruovany na dovolenkovu chatu. Domorode chatrce boli zrovnane so zemou a domorodci sa odstahovali cez toto rusne obdobie hlbsie do bushi. Turisti by si ani neboli vedomi, ze tam vobec nejaki domorodci zostali, nebyt par domorodych sprievodcov, ktori boli najati turistickymi spolocnostami na prehliadku kresieb v jaskyniach a pripravy domorodych specialit nad ohnom.
Iba nedaleky klastor s kostolikom a Broomska galeria s obrazmi Elizabeth Durrack su dokazom, ze Perpetua a Windjana neboli len vyplodom mojej fantazie.
A este niekto…
FABIAN
Fabian som prvy krat zbadala v poslednej lavici v stvrtej triede, ked som prisla ucit do jeho skoly tazko zvladnutelne deti. Tmavy kuceravy chlapec s inteligentnymi ocami a
sibalskym usmevom. Bol carodejnik s ceruzkou a jeho portrety a kresby z oblubenych filmov si jeho spoluziaci nalepovali do zositov. Bol vzdy prvy v triede, ktory vyriesil
matematicke hlavolami alebo postavil najkomplikovanejsiu konstrukciu z kociek.
Fabian bol najhorsim ziakom v triede. Chodil neskoro, neumyty a bez ranajok a bez prospektu, ze v ten den si kupi v skolskom stanku s obcerstvenim, desiatu alebo obed. Ak to nebol samozrejme jeden z par dni do mesiaca, kedy vytiahol z vacku 50 dolarovku a pozval vsetkych spoluziakov na obed. Nikto nevedel odkial ma peniaze ani nikto radsej nechcel vediet. Vedelo sa ze jeho otec sedi vo vazeni a jeho matku nikto nikdy v skole nevidel. V dni kedy prisiel do skoly dobity, napachnuty alkohom a v tricku, ktore stratilo farbu aj tvar sa predpokladalo, ze otec bol asi prepusteny ‘nachvilu’ za dobre spravanie. Jeho skolska taska bol plastikovy sacok, v ktorom mal jeden z jeho oblubenych vynalezov, praktickych zartikov, ktore rad uplatnoval na spoluziakov ale este radsej ucitelov. Ked sa zufala riaditelka a ucitelia, ktorym zmenil vyucovaciu hodinu na cirkusove predstavenie pytali preco to robi. Jeho odpoved bola vzdy rovnaka.
On nenavidel skolu a viac ako skolu neznasal ucitelov. V tom mladom veku si urobil plan, ze ak obrati skolu naruby a nebude poriadne fungovat, tak ju vyprazdnia a on bude mat pokoj. Vyhrazka na prepustenie zo skoly bola zbytocna, za styri roky stihol vystriedat vsetky skoly v okoli. Z nasej skoly, ktora vacsinou prichylovala najvacsich nezbednikov uz nebolo kam ist. A on to vedel.
Nespocetne mnozstvo detskych odbornikov a psychologov, ktori prisli dolezito s harkami papiera pod pazuchou po niekolkych hodinach len neurcito mavli rukou. Niektori vahavo navrhli, ze treba spolupracovat s jeho rodinou. No aj urychlene dodali, ze neexistuje zakon, ktori by donutil domorode rodiny spolupracovat so skolou, alebo sa len jednoducho starat o ich deti. Stat nechcel opakovat chybu z minulosti, ked domorode deti boli nasilne odnate od rodicov. Skola dostala zvysene financie. Riaditelka pocitala peniaze a nevedela co dalej. Zacali sme Fabianovi v skole robit sendviche, ale on ich casto odmietal. On chcel dobroty ako mali ostatni.
V zufalej situacii riaditelka mu navrhla zostavat par dni doma s jeho rodinou a dat vydychnut ucitelom a spoluziakom. Napriek jeho odporu k skole jej navrh neprijal a dokonca odmietal opustat skolu po zvoneni, ked mohol dokoncit rozrobeny model, alebo hru na pocitaci bez pritomnosti hlucnych spoluziakov. Napriek jeho pozvaniam na obed, kresliarskym a matematickym schopnostiam, spoluziaci ho obchadzali. Bol to strach zmiesany s nedoverou a pohrdanim. Bol spinavy domorodec.
Najvacsim jeho nepriatelom bol Kaid. Vysoky bledy blondavy chlapec v najmodernejsom obleceni, ktory rad tyral zvierat aj spoluziakov, ak mu neurobili po voli. Jeho najvacsou zabavou bolo nechavat nedojedene desiatove a obedove dobroty pod Fabianovym nosom a potom to pred nim slavnostne hadzat do kosa. Vsetko sa muselo pred nim zamykat, lebo Kaid bol ‘kleptoman’. Psycholog to vysvetlil, ze vsetko kradne, lebo to mu dava istotu. V castych vybuchoch zlosti, ktore prisli z nicoho nic zacal hadzat stolicky o stenu, nicit nabytok, kopat do stien a do dveri...Jeho matka vyobliekana v najnovsej mode prisla nahnevana a v nevyberanom slovniku nam objasnila jej nechut, ze sme jej prerusili nakupy a druhym dychom nas ubezpecila, ze nemoze nahradit skody, lebo je slobodna matka styroch malych deti. Tak ako pre Fabiana, nasa skola bola Kaidova posledna stanica. Kaidovou vyhrou bol jeho ‘obchodnicky vztah’ k ucitelom. Ucitelia sa naucili ‘kupovat’ Kaidovo dobre spravanie ‘podplacanim’. Kaid ‘prosperoval’ a ucitelia mali pokoj. Az kym znovu nevybuchol a ‘obchodnicke vyjadnavanie’ zacalo odznovu…
Fabian sa vsak nedal ‘podplacat’. Fabian bol ‘nacasovana bomba’ a kazdy v nasej skole cakal so zatajenym dychom, kedy vybuchne…
MOJ ZIVOT NESTOJI ZA NIC
Piaty rocnik zacal Fabian s neustalimi narazkami na smrt. Spestroval nam zivot roznymi prikladmi ako si vziat vlastny zivot alebo ublizit niekomu okolo. Zato travil vacsinu vyucovania za dverami s vychovavatelkou, ktoru uvadzal do stavu sialenstva jeho nespocetnymi praktickymi zartikmi.
V jedno horuce poobedie, ked teploty vystupili na 40tky a bolo to utrpenim pre obidvoch travit cas na kamennej verande pred triedou vletela vychovavatelka ako bez duse do triedy a s hrozou ukazovala na sportovy sklad oproti. Na najvyssom spicatom bode strechy stal Fabian a robil akrobaticke kusky. Plech musel byt rozhoruceny, lebo nevydrzal sa ho drzat dlho a zacal skakat.
Vyletela som von a zacala som nanho vykrikovat aby zisiel dolu. Fabian sa na mna vitazne zahladel. Jedna nula pre neho, podarilo sa mu ma vyviest z rovnovahy. Medzitym sa riaditelia z obidvoch skol / hlavnej aj pre tazko zvladnutelne deti/ zhromazdili pri mne a zacali vyratavat vsetky pravne procesy, co sa so mnou a so skolou stane ked si ublizi.
Vypytovat sa ma preco k tomu doslo a preco som tomu nepredisla. Preco som sa rozhodla ho drzat na horucej verande namiesto pouzit terapeuticku miestnost / prazdna miestnost, kde sa ziaci privezovali v najhorsich situaciach/. Nikdy som ju nepouzivala.
Fabian nas chvilu zo strechy so zabavou pozoroval a potom zacal poskakovat pricom rukami sa snazil udrziavat rovnovahu.
Vedela som, ze v tejto situacii to bude jednoduche zvalit vinu na mna a tak som im kyvla, ze nepotrebujem ich pomoc. S radostou sa vzdialili.
Jedina moja sanca bola zostat pokojna a nedat sa vyprovokovat. Necitit
zlost and sebalutost nad mojou situaciou do ktorej ma tento nespratnik dostal. Inak tam nema zmysel zostat ucit.
Fabian vykrikoval ako jeho zivot nestoji za nic. Pri kazdom upozorneni zacal skakat vyssie. Tak som sa vzdala. Pri jednom zo skokov sa preboril cez strechu. Stala som pred tymi zatvorenymi dverami do sportoveho skladu. Vnutri bolo ticho. Pred ocami mi prebiehalo vsetko naukladane sportove naradie. Dych sa mi s hrozou zastavil, ked som si vybavila kopije na hod do dialky naukladane spicatym koncom hore v strede miestnosti. Pomaly som odomkla dvere a nakukla do tmy vnutri.
Zrazu som zacula vysmievacny smiech:
“ Hej, tento krat to nevyslo, to si stastna, co?”
Sedel na kozenom matraci vedla kopiji a z prelomenej strechy nanho padali kusky materialu. Cez dieru v streche sa predral luc slnka a osvietil ho. Naraz vyzeral tak bezbrane. Mal skrabance na tvari a rukach, ktore trochu zacali krvacat. Sadla som si vedla neho a skontrolovala jeho zranenia.
“ Nenavidis ma?” Spytal sa naraz.
Pokrutila som hlavou: “ Ty sa sam nenavidis.”
“ No a co.” Nafukol sa.
“ Pod osetrime tvoje skrabance, nastastie sa Ti nic nestalo.”
Prekvapene som zistila, ze bez slova pocuvol a dal sa viest von, kde nas cakal zastup ucitelov s riaditelmi na cele, ktori debatovali situaciu a najlepsi trest pre Fabiana.
Viac sme o tom s Fabianom nerozpravali hoci cela skola mala o com rozpravat velmi dlho. Stresovu dovolenku som si nevybrala a Fabian pokrcil plecami, ked mu oznamili ze jeho pohyb po skole bude obmedzeny a prestavky stravi zbieranim papierov.
VYMEN NOZ ZA CERUZKU
V siestom rocniku Fabian zacal ohrozovanim jeho ucitelky Cinstiny nozom, ktory potiahol v nasej skolskej kuchyni, kde mame s detmi hodiny varenia.
“ ‘Tvoj’ Fabian zase vyvadza, pani Li potrebuje pomoc.” Jeho vychovavatelka pribehla za mnou. Uz sa to stalo pravidlom, ze ma volali cez moje prestavky alebo hodiny v inej triede na pomoc s Fabianom.
Fabianove vybuchy hnevy a prakticke zartiky neprestali, ale po mnohych rozhovoroch s nim sme prisli k dohode. Ja ho budem pocuvat, budem sa ho snazit pochopit a on sa bude snazit pracovat na jeho spravani. Trvalo to cely rok, kym nasa dohoda nadobudla naozaj platnost.
Ked som prisla k pani Li triede, znovu riaditelia diskutovali co dalej a pozerali cez okno do triedy. Zavolali uz policiu. Situacia san am vymykala z ruk.
Pani Li bola biela ako krieda nalepena na tabuli a Fabian s nozom namierenym na nu.
Nastastie tam neboli ziadni ziaci. Vosla som do triedy a Fabian so smiechom polozil noz vedla neho na zem:
“ To bol len zart,” zasmial sa: “ Moj otec, ked je doma mi to robi stale.”
Pani Li vybehla hystericky z triedy. Nasa riaditelka vosla do triedy a zacala nanho kricat, ze je zavolana nanho policia naco on znovu chytil noz do ruky. Chytila som jeho ruku s nozom, naco on ho namieril na mna.
Potom sa zasmial a podal mi ho: “Len zartujem.”
Nasledujuci tyzden stravil Fabian v riaditelkinom urade, kde sa debatovalo co dalej. Pani Li nepodala staznost na policii, ale odmietla ho ucit. Fabian sa ospravedlnil a nase hodiny varenia boli zrusene do konca roka. Ziaci sa stazovali, pravom, ze stratili oblubenu hodinu. Ostatni ucitelia ho odmietli tiez ucit. V skolskej zborovni bolo anonymne odhlasovane, ze je to nebezpecne pre ostatnych ziakov a ucitelov, aby sa pohyboval s vychovavatelkou ci bez po uzemi skoly a jeho pobyt musi byt obmedzeny len na jeho triedu alebo riaditelkin urad. Situacia zacala byt neznesitelna. Fabian nemal dovolene opustit triedu, ci to bol sport, prestavka…Bolo ho tazke tam udrzat. Citil sa tam ako lev v klietke a nechapal, ze on sam je tomu na pricine.
Vtedy sme zacali pracovat na skolskom projekte o Domorodcoch. Bola to skolska sutaz.
Fabian mi rozpraval domorode pribehy z jeho detstva, o jeho mnohych bratrancoch, o jeho mrtvom dedkovi o ktorom mu jeho mama rozpravala…Nasla som v skolskej kniznici DVD o domorodcoch zijucich v Broome a on ho dookola pozera a pritom nam rozpraval, ze raz tam pojde.
Nasiel vela informacii o domorodcoch na internete v skole a rozpraval o tom ziakom.
Ti ho zacali pocuvat bez strachu a nedovery po prvy raz. Dokonca aj Kaid pocuval.
Bola to jeho kultura a vedel o nej vela.
Zainteresovali sme aj ostatnych do projektu a nase skolske hodiny naraz prestali byt bojovym uzemim a zacali byt zalozene na spolupraci. Fabian neunavne pracoval na ilustraciach.
Riaditelka sa nezaujimala o projekt, ale bola rada, ze vsetci sa spravaju civilizovane na chvilu. Skupina Domorodcov, ktori dobrovolne prichadzali pomahat do skoly vsak namietli, ze ja nemozem so ziakmi robit ‘Domorody projekt’, lebo nie som Domorodkyna. Nemohli nas vsak uz zastavit. Po tristvrte roku prace na projekte sme ho konecne poslali na sutaz.
Ake bolo nase prekvapenie, ked sme vyhrali prve miesto za Juznu cast Zapadnej Australie.
Fabian nemal dovolene si ist prevziat cenu kvoli jemu nebezpecnemu spravaniu. Riaditelka si hrdo zavesila na stenu sedem tisicovy obraz, ktory sme vyhrali a navrhla ma na povysenie. Na otazku o Fabianovi len pokrcila plecami, ved bezo mna by to aj tak nespravil. Fabian tiez pokrcil plecami. Nestal o tu sutaz. Ale ja som vedela, ze bez Fabiana by sme tu sutaz nevyhrali. On bol jediny domorodec v nasej triede, mozno nebezpecny, ale velmi sikovny.
Blizilo sa k Vianociam. Posledny skolsky den som Fabianovi odovzdala Vianocny darcek zabaleny v ligotavom papieri s kartou na ktorej bolo napisane: “ Dakujem”. Podla pohladu, ktory na mna vrhol som pochopila, ze to bol prvy Vianocny darcek, ktory v zivote dostal. Kupila som mu dalekohlad, lebo som vedela, ze po nom tuzi. K nemu som mu napisala: ‘ Zelam Ti Fabian, aby si vzdy ked sa pozries cez tento dalekohlad videl svet taky aky ho chces vidiet a nie aky je pre Teba v skutocnosti.’
Ked sa vratil po prazdninach, tak som sa dozvedela, ze to bol prvy darcek, ktory kedy dostal okrem maminho kriza od mnisok pri narodeni. Nas vztah sa zmenil. Lepsieho ziaka som si ani nemohla priat. Samozrejme prakticke zartiky ho nepresli, ale nebolo v nich ani trosku zloby.
FABIANOVA MATKA PRISLA PRVY KRAT DO SKOLY
Zaciatok siedmeho rocnika zacal pre Fabiana vyborne, zapajal sa do vyucovacieho procesu, cital predpisane anglicke knihy a riesil gramaticke ulohy, aj ked neustale krutil hlavou nad stratou casu. Jedinym sposobom ako som ho udrzala pri ulohe boli slubene matematicke rebusy cakajuce nanho na konci jeho stola.
Napriek jeho dobremu spravaniu, jeho trest pokracoval a nesmel opustit triedu cez prestavky, sporty a exkurzie. Ked ziaci radostne opustili triedu a nechali Fabiana tam sediet sameho, jeho hnev prisiel spat, ale teraz sa upokojil iba nadavkami:
“ F…, drzia ma tu ako zviera ako v klietke, zevraj sa spravam ako zviera.”
“ Vies o tom, ze vedci teraz zistili, ze zvierata si dokazu pomahat a obetovat sa jeden pre druheho, ako napriklad vcely?”
“ No a co?”
“ Myslis si, ze ‘drakulie netopiere’ si pomahaju?”
“ Mozno si piju krv, ako drakule.”
“ Nie, davaju si krv, ako ludia davaju krv aby zachranili niekomu zivot.”
Stravili sme prestavky hladanim informacii o zvieratach na internete. Nasli sme druh opic, nazvanych ‘Bonobo’, ktori nepouzivaju nasilie na vyriesenie problemov a nedorozumeni. Mame s nimi spolocnych 98.7 genov. Na internete bola polozena otazka, keby sa ludia vyvyjali od Bonobo a nie od simpanzov, ktori sa zabijaju, boli by sme lepsi? Vela som skusala o tom s Fabianom rozpravat, ale bolo to pre neho nepochopitelne. Nasilie bola prva vec, ktoru poznal. Nasilie bolo neodmyslitelnou castou jeho zivota, najlepsie co dokazal bolo naucit sa nasilie ovladat.
Nakoniec som presvedcila skolske spolocenstvo aby mu dovolili zucastnit sa skolskych pretekov v plavani. A bomba znovu vybuchla.
V polovici siedmeho rocnika Fabian kopol ucitelku telocviku do brucha, lebo do neho drgla a nazvala ho ‘spinavym domorodcom’.
Fabian bol premozeny dvomi ucitelmi telocviku a odneseny do riaditelkineho uradu. Rozhodlo sa, ze nebude odporucany na buduci rok na strednu skolu pre tazko zvladnutelne deti, ale do polepsovne, ktoru ten rok otvorili pre adolescentov, ktori ohrozuju svoje prostredie a mali nieco do cinenia so zakonom.
Rozhodla som sa navstivit domorodych dobrovolnikov v skole a poziadat ich o pomoc. Poziadala som ich skontaktovat Fabianovu matku a oznamit jej, ze Fabian nema sancu dostat sa na Strednu Skolu. Stara domorodkyna na mna upodozrievavo pozrela, ale slubila, ze odkaz odovzda. Nemala som inu moznost, len jej verit.
Na druhy den tesne pred obedom niekto ticho zaklopal na dvere triedy a v nich sa zjavila Fabianova matka. Ked som videla prvy krat Mary Bernadette bola dobita s modrinami a s ocami sklopenymi mi podala Fabianov obed. Potichu som sa jej spytala, ci vie o Fabianovi a skole. Ona len rychlo odpovedala, ze vie a rychlo zmizla. O sekundu sa vo dverach objavila riaditelka.
“ Moja mama neveri ucitelom a boji sa riaditelky. To bola velka vec, ze prisla do skoly.” Zamrmlal Fabian, ked som mu podala obed.
“ Tvoj otec je zase doma na chvilu, vsak?” Spytala som sa potichu mysliac na jej modriny.
Fabian rychlo prikyvol a zahryzol s chutou do hamburgra.
Fabianovi nevadilo, ze ho nepustia do strednej skoly, bol len nahnevany, ze ho nazvali ‘spinavym domorodcom’. Snazila som sa mu vysvetlit, ze ten privlastok spinavy opisuje jeho neumyte vlasy a stare tricko. Fabian to nechcel pochopit, az raz jeden zo ziakov mi pomohol, bez toho, ze by si to uvedomil.
Scott bol tichy chlapec, ktory nedoveroval novym ludom a nemal rad, ked sa nieco zmenilo v jeho rezime. Kazdu malickost, ktora sa vymykala z normalu privital s vybuchami zlosti. Ked nahle zomrela jeho mama, vsetci sme s hrozou cakali ako na to zaeraguje. Majuc ho v mojej triede cast tyzdna a vidiac jeho tazko ovladatelnu zlost a hnev, pytala som sa ho co by ho upokojilo. Neodpovedal, ale raz pocas
hodiny gramatiky neocakavane vstal zo svojej lavice a podisiel k mojmu stolu. Zobral z vedlajsieho stola vychovavatelky jej kefu na vlasy a zacal mi cesat vlasy. Tento proces sa zacal opakovat pravidelne pri hodinach pisania a vyvolal vela nespokojnosti hlave do Kaida a Fabiana, ktori vehementne tvrdili, ze je to velmi nespravodlive aby Scott mal take vyhody.
Raz cez prestavku, ked zase vsetci odisli a on si sadol k pocitacu pokracovat v jeho ‘zvieracom projekte’, sa naraz obratil k mojmu stolu, kde som opravovala pisomky a dozadoval sa odpovede, preco Scott ma vyhody. Nanestastie, tito chlapci ziju v takych podmienkach, ze oznamenie umrtia matky ich neomraci, ani nerozciti. Fabian rad rozprava o smrti a casto sa vyhraza, ze otca zabije. Rozhodla som sa vyuzit jeho nahly zaujem v cesani vlasov na jeho vlastnu neopravenu a neucesanu hrivu. Vysvetlila som mu, ze Scott je vzdy umyty a cisto obleceny. Fabian sa na to bez slova otocil spat k pocitacu.
“ V nasom vesmire je obrovska jama, velka billion svetelnych rokov, je to mozne?” Zrazu vykrikol.
“ Kde si to nasiel?”
“ Je tu taka stranka o vesmire, mali by sme ucit viac o planetach a o tej vesmirnej jame.”
Polozila som cervene pero na kopu opravenych zositov a unavene som mu vysvetlila:
“ Mozme si zopakovat nasu svetelnu sustavu po prazdninach, ale vedci este nevedia vela o druhych svetelnych sustavach a tato tvoja velka vesmirna jama je velka zahada.”
“ Chcel by som byt astronomom a skumat vesmir.”
“ A co Ti v tom brani?’
Pokrcil plecami: “ Nie som dost dobry.”
“ Si genius v matematike,” pozrela som sa na neho: “ Mas este tvoj dalekohlad, pozri sa cez neho a uvidis Fabiana, ktory dokaze vsetko.”
“ Pozeram sa s nim na hviezdy kazdy vecer.” Zamrmlal Fabian a otocil sa spat k pocitacu.
ROZLUCKA S FABIANOM
O tyzden nato Fabian neprisiel do skoly a neukazal sa do konca polrocnych prazdnin.
Ked som isla za domorodymi dobrovolnikmi v skole opytat sa co sa stalo, oznamili mi,
ze Fabianov otec nema viac sancu opustit vazenie na velmi dlhy cas, tak starostlivot o Fabiana presla do ruk jeho stryka, ktory ho zobral so sebou do Broomu.
Uz sa viac nevrati.
Pripravila som jeho knihy a zosity do uhladnej kopky na konci jeho lavice, ale nikto si pre ne neprisiel.
Sprava ma ohurila, ale nakoniec som si povedala, ze je to prenho najlepsie riesenie. Cokolvek ho caka v Broome, je to urcite lepsie ako polepsovna. Kaid sa velmi potesil a spraval sa najlepsie ako vedel. Riaditelka s radostou vyciarkla Fabiana zo zoznamu ziakov a zivot isiel dalej.
Mesiac po navrate do skoly sa zrazu otvorili dvere a do triedy vosiel vyumyvany Fabian v novom tricku a teniskach. Prave sme citali v kruhu pred tabulou. Sadol si na jeho zvycajne miesto a zacal citat ako keby nikdy nechybal. Len jeho hlas stratil istotu.
“ Uz som zabudol co skola je,” uskeril sa na mna.
Riaditelka vletela bez dychu do triedy a dozadovala sa aby Fabian opustil triedu, lebo uz nie je nas ziak. Fabian sa postavil a zavrel nahnevane knihu. Kaid vyuzil situaciu a zacal odsuvat Fabianovu stolicku, aby ked si znova sadne dopadol na zem. Zobrala som mu stolicku z ruk a postavila ju spat a poprosila som riaditelku aby neprerusovala nasu hodinu citania. Nakoniec odisla, ale nasa hodina bola skoncena. Nakoniec sa mi podarilo utisit chlapcov a prehovorit Fabiana, aby nam porozpraval ako bolo v Broome.
Opisal nam radu starsich, ktora ho zaucala do domorodych zvykov aj domorode jedla, ktore jedol a tance, ktore tancoval v noci okolo ohna. A potom zacal rozpravat o alkohole…
Po skole, ked vseci ziaci odisli, podisiel k mojmu stolu a poznamenal huncutsky:
“ Moja mama si mysli, ze som v Broome, aj moj stryko s ktorym som tam letel.”
“ Fabian,” pozrela som sa na neho zhrozene: “ Ako si sa sem dostal z takej dialky?”
Fabian mavol rukou: “ Bratranec ma zviezol na jeho novom nakladiaku, viezol zasielku sem, tak som sa pridal. Fabian ukazal na jeho tricko: “ Kupil mi aj toto tricko, tak uz Ta mozem ucesat?”
Nez stihol chytit kefu na vlasy do ruky, riaditelka vpochodovala do triedy a ukazala na Fabiana, aby opustil triedu.
“ Uz mi nemozes rozkazovat, uz nie som Tvoj ziak.” Vybuchol a kopol do stolicky.
“ Fabian.” Povedala som jeho meno potichu.
Po chvili pokrcil plecami, polozil kefu pomaly spat a pobral sa k dveram. Nez vysiel von, otocil sa a zakyval mi na pozdrav: “ Poslem Ti darcek.”
Riaditelka si vzdychla a hodila rukou za odchadzajucim Fabianom: “ Ti domorodci su nevypocitatelni. Uz som do Broomu poslala o nom vsetky informacie. On sem nemoze prist spat. Kaid sa tak zlepsil odkedy je prec…”
“ On sa prisiel len rozlucit.” Ubezpecila som ju.
Presli dva tyzdne a Mary Bernadette sa objavila vo dverach. Nechcela som verit ociam nad jej zmenou. Jej tmave vlasy boli pekne upravene, v modernom tricku a dzinsach sa vynimala jej stihla postava. Vyzerala ako dievcatko, hoci uz tiez nebola najmladsia.
Po modrinach nebolo ani stopy. Ako dlho? Prebehlo mi myslou.
Len jej oci zostali sklopene ked mi podavala krabicu od auticiek.
“ Fabian mi nakazal Vam to dat, su tam pocitacove hry, ktore zbieral, davali mu ich za dobre spravanie v skole, ale my doma nemame pocitac, posiela ich pre Vasho syna.”
Chytila som prekvapene do ruk krabicu: “ To som necakala, odkazte mu, ze dakujem, ked pojdete za nim.”
Usmiala sa a prvy raz zdvihla oci, mala ich nezne orieskove: “ Ja zostavam tu.” Pozrela sa za seba a zakyvala svalnatemu chlapikovi s tetovanim, ktory stal, ruky prekrizene na chodniku. Otocila sa, ze ide za nim, ked si na nieco spomenula a ukazala na maly balicek vedla hier: “ Fabian chce, aby ste to mali na pamiatku.”
“ Co to je?” Spytala som sa zvedavo, ale ona neodpovedala a vysla z dveri: “ Pockajte, bude tam Fabian chodit do skoly vsak, je velmi sikovny, bola by ho skoda?”
Mary Bernadette sa otocila a mykla plecami: “ Jeho stryko sa o to postara, zevraj chce byt astronaut, ci take daco.”
Este raz mi zakyvala a pod trickom sa jej zaligotalo nieco cierne. Pretrela som si oci a pozrela sa este raz, ale ona sa uz otocila a spolu s jej novym druhom rychlo kracali prec.
Bola to cierna perla, alebo nebola. Rozmyslala som vecer doma, ale potom som si uvedomila, ze najlepsie je, ked v zivote zostanu niektore zahady nevyriesene, niektore slova nedopovedane a niektore skutky neuskutocnene. Zostane nam ta nekonecna tuzba…
Vecer doma som si rozbalila balicek v ktorom bol maly perletovy krizik. Zozadu bolo na nom vyryte: ‘ Sestry Svateho Jana, Kimberley, Zapadna Australia 1962’.
Polozila som krizik k ostatnym darcekom od ludi, ktorych cesty skrizili na chvilu moje a ktori dali mojmu zivotu vacsi zmysel. Fabian ma naucil trpezlivosti a umeniu nerozculovat sa nad malickostami. Stale este ‘panikarim’, to je povahova crta, ale uz ma maloco naozaj rozhadze. Fabian mi dal skolu…
Na druhy den skoro rano pred skolou som isla na moju pravidelnu prechadzku k oceanu, ked mi pri nohach pristala zvlastna musla s ciernou perletou vnutri. Prekvapena som ju zdvihla a pomaly som s nou kracala spat rozmyslajuc co to je zac, ked som skoro narazila do dlhej udice rybara chytajuceho z brehu ryby.
“ Co ste to nasli?” Spytal sa prekvapene hladiac na muslu v mojich rukach: “ To vyzera ako musla v ktorych kultivuju perly, rybarcil som hore v Broome, tam som take videl.”
“ V Broome?” Pozrela som sa na neho neveriaco.
Pomaly pritakal a poskrabal sa pod ciapkou: “ Bohvie ako sa tu nabrala, asi ju jedna z rybarskych lodi chytila do siete a priviezla sem, najpravdepodobnejsie.”
“ Tajomstvo ciernej perly,” posepkala som si pre seba a rychlo som pridala do kroku aby som nezmeskala prvu hodinu.
‘ Perception is everything’
V ten vecer som odovzdala mojmu synovi staru krabicu od auticiek s tuctom pocitacovych hier: “ Od kamarata, ktoreho nepoznas, je len trosku starsi od Teba.” Zhrabol krabicu so sirokym usmevom a hned bezal k pocitacu.
O chvilu sa vratil a v ruke drzal fotografiu: “ Hej, toto som nasiel naspodu krabice, to je asi on, vyzera starsi ako ja.”
Zahladela som sa na fotografiu a usmiala som. Bol tam zobrazeny Fabian s dalekohladom, co dostal odo mna na Vianoce a pod tym bolo napisane jeho hrbolatym pismom: ‘Perception is everything’.
Pozrela som sa svojho syna, ktory nie je o vela starsi od Fabiana a naraz som si uvedomila aky je rozdiel medzi nimi.
Novorodenca, ked sa narodi, je ako ta prava perla vylovena z mora.
Moze sa citit bezcenne alebo kralom sveta. V ociach jeho rodicov sa odraza jeho hodnota.
Dieta rastie a objavuje svet a v ociach rodicov hlada podporu,
na neprebadanej ceste zivotom.
Ked je jeho cas roztiahnut kridla a vyletiet z hniezda
hlada oci,
ktore by odrazali jeho lasku spat.
S kazdymi spalenymi kridlami straca a znovu
nachadza strateny lesk.
Dieta vyrastie a pride cas,
ked jeho oci sa spoja
s ocami jeho novonarodeneho
dietata
a pride cas odrazat novoziskany lesk spat.
Ked dieta zostarne,
tak znovu zacne hladiet spat,
hladat a pytat sa,
zil som ako som chcel?
v com je moja hodnota?
kde sa straca moj lesk?
A co sa stane s detmi,
ktorych rodicia
odmietaju
odrazat
ten
lesk
Zostanu z nich perly bez lesku,
perly bez ceny
Ak sa niekto
nenajde,
niekto cudzi
a nezdvihne tu perlu
z prachu
a nevrati jej LESK
Ja uz nepotrebujem navstivit klenotnictvo s pravymi perlami. Ja ich zbieram kazdy den, tie bezcenne a vraciam im lesk.
‘That’s what I do for living. I am just a teacher…’
Tak ako so vsetkymi rozpravkami, ten koniec je nakoniec pravdivy. Tak ako to uz s pravdou byva, pravdiva rozpravka sa nekonci so slovami: a stastne zili az kym nepomreli. Uz styri roky uplynuli od napisania tejto poviedky. Tato poviedka bola napisana na zelanie venovana mojmu naozajstnemu ziakovi Fabianovi, bez toho aby to vedel. Este sa mi obcas o nom sniva, niektori ziaci su pre ucitela nezabudutelni. Co sa s nim stalov vsak neviem, nikto kto sa vracia z Broomu mi o nom nic nevie povedat.
Moja priatelka, biologicka, ktora sa prave vratila z Broomu, nerozpravala o nicom inom ako o tajomnom ujave, ktori ma malo ludi stastie vidiet: rozmnozovanie koralov, tak sa aspon s Vami podelim s jej prihodou:
Nehostinne Kimberley pobrezie je posledna neprebadanna tropicka podmorska oblast na svete. Isla tam aj so skupinou biologov skumat tropicke koraly, ked ich zachytil tropicky cyklon Lua. Po dve noci sa skryvali v pobreznej jaskyni, kym vonku zuril vietor, ktory rychlo nabral rychlost 160 km za hodinu. Nachadzali sa v opustennom Cygnet zalive asi 200 km od Broomu. Vsetko sa tak rychlo utisilo ako to zacalo. Vysli von, bola noc, spln mesiaca a ich zaliv bol plnny ziarivych ruzovych a neonovych koralovych vajiciek. Tento specialny zaliv skryva okolo 280 druhov koralov a teplota vody tu vystupi az na 40 stupnov. Raj pre biologov, ktori sa zaoberaju podmorskym zivotom.
Takze uz len rozlucka s Vami moji mili verni citatelia. Koniec jedneho dobrodruzstva znamena zaciatok druheho...takze o com by mali byt nase dalsie Australske dobrodruzstva na papieri (ci vlastne na pocitaci:)...dufam, ze Vasa hlava je plnna napadov, takze dajte vediet...
No comments:
Post a Comment