Slovak na Australsky sposob

Pri kazdej mojej navsteve domoviny ma moji drahi priatelia a rodinni prislusnici srdecne vystiskaju /ako to len Slovaci vedia/ a pytaju sa: " No ako, ako sa zije Slovakovi v dalekej Australii?"
Ta otazka ma vzdy zaskoci, hoci som ju uz pocula sto krat. Neviem ako najpravdivejsie opisat tu skusenost jednou vetou. Mozno tato poviedka uspokoji vsetkych, ktori sa doteraz museli uspokojit s mojim strucnym: "Dobre."


               Stefan, Stefko a Ja

     Zakladna Skola, Dlhe Diely, Bratislava

     Posledny rok doma som ucila prvacikov, ked do mojej triedy vosiel opaleny tridsiatnik za ktoreho chrbtom sa schovavalo utle chlapciatko. Stefan Urban sa vratil po desiatich rokoch zivota v Darwine do Bratislavy, aby ukazal svojmu synovi domovinu. Mlady Stevko sa rychlo prisposobil. Za tyzden sa naucil Slovensku abecedu a vedel vymenovat vsetky Slovenske skarede slova, len zabudol, ze tie sa nahlas neprednasaju pred tabulou.
Horsie to bolo so starym Stefanom. Akosi sa nevedel prisposobit. Srdce mu vravelo zostat doma, ale sposob zivota mu uz nevyhovoval. Nakoniec sa po par mesiacoch zbalil a vratili sa aj so synom do Darwinu.

Pocas jeho pobytu v Bratislave sme casto debatovali o Australii. Ja som srsala nadsenim. Prave som dostala povolenie vycestovat do Australie za pracou a chcela som vediet co ma caka.

On len kyval hlavou: " Je to ako upisat dusu certovi, vidis tu zem neobmedzenych moznosti, kde sa zije dobre, tak co mozes stratit, no nie?"

Ja som sa nanho prekvapene pozrela: " Co sa stazujes, mas moznost si vybrat, kde chces zit, ked sa Ti nepaci doma ides spat, tak co si vlastne stratil?"

On sa na mna smutne pozrel: " Mozes si vybrat a vlastne nemozes, lebo naraz nikam nepatris."

Ja som nechapavo nanho pozerala, ale on len mavol rukou: " Ved uvidis, a ked sa usidlis v Perthe tak ma pridi pozriet do Darwinu, mozme pokracovat v debate."


        Josh, Jane, Jo a Ja
        Klub priatelov knihy, Shoalwater, Perth
                                                

     Ked som sa usadila v Perthe, tak som prisla na dve veci. Stefana v Darwine nebudem mat moznost tak lahko navstivit, lebo to nie je ako ist na navstevu z Bratislavy do Kosic, ale skor ako z Bratislavy do Cairo
v Egypte. Este zatial sa mi nepodarilo za Stefanom zaskocit na vikend, ale pracujem na tom, lebo uz viem co stratil.

    Jesen sa ohlasila prvym dazdom po troch mesiacoch horuceho a sucheho leta. Eukalypty sa poslusne uklanali v nahlej sprske a naraz zacalo vsetko znovu vonat. Rychlo som zaparkovala a ponahlala som sa popri rozburenom oceane do nasej utulnej vinarnicky. Moje kolegyne a kolega uz vehementne listovali v novovydanej knihe vypozicanej z vydavatelstva a vymienali si nazory o zameroch autora.

    " Cely zivot zije v Anglicku, ale vsetky jej poviedky sa odohravaju v Irsku, ale pritom nema sajnu co sa tam deje." Rozculoval sa Josh, statny Australec, ktoreho praprarodicia prisli do Australie na trestaneckej lodi: " To Irsko co ona tu opisuje uz davno neexistuje, ja to musim vediet, moj syn tam uz roky byva."

Jo si uchlipla z vinka a pritakala: " Ja som sa narodila v Dansku, ale nemohla by som realisticky opisat tu krajinu, tak malo si pamatam."

    " Na zdravie Juznej Afrike," Jane zdvihla pohar a zasmiala sa: " Odisla som odtial ako strnastrocna a tie horory co by som mohla napisat, ale kde sme my bieli zili to vyzeralo ako male Anglicko alebo Australia..."

   " Ona to tu predsa vysvetluje, preco nemoze pisat o Anglicku," strcila som im prednu stranu knizky pod nos a citala nahlas: " O'Brien povedala, ze moze pisat iba o miestach, ktore najde aj poslepiacky. Irsko, kde sa narodila, prezila detstvo a mladost pozna aj v jej spanku, je to jej domov a preto o nom neprestane pisat."

   " Opytaj sa tvojich deti, ci by vedeli opisat tvoj domov?" Nahle sa na mna vsetci traja obratili.

   " Asi nevedeli," pokrutila som hlavou.

Na to sa zasmiali a strnkli poharikmi: " Vidis to, oni su Australcania, oni by pisali o Australii."

    " Oni ano, ale co ja?" Obratila som sa na nich, ale naraz som zistila, ze som si tu otazku polozila sama sebe: " Co som ja?".

Moji kolegovia mykli plecami, strnkli si a pokracovali v diskusii. Ja som polozila nedopity pohar na stol a zahladela som sa na ocean strateny v hmle. 

Stefanove slova sa mi ozyvali v usiach: "Je to ako upisat dusu certovi, vidis tu zem neobmedzenych moznosti, kde sa zije dobre, tak co mozes stratit?"