MARY BERNADETTE V ROCKINGHAME

Cast 13

     
Vietnamska vojna sa konecne skoncila, Australski vojaci sa vratili zachmureni a unaveni spat do svojho rodiska
a privitalo ich len chladne mlcanie. 

     “ Hej, naco ste tam vobec isli, vzdy musime pomahat tym hlupym Americanom, aj tak sme prehrali, nie,” ostatni do nich zabrdali v krcmach, kde si upijali z tvrdeho a hladeli okolo nepritomnymi pohladmi. 

Konzervativna vlada prevzala zezlo v Australii a sedemdesiate roky priniesli

vlnu nezamestnanosti a strajkov. Mary Bernadette sa vsak veselo usmievala, ked sa predierala medzi zastupmi strajkujucich novinaroch, ktori protestovali proti zavedeniu pocitacov. ‘Nie je nad pisaci stroj’ oznamoval jeden plagat, ktorym vehementne kyval mladik s vlasmi po plecia. Potiahol si jeho Mexicke fuzy, ked Mary Bernadete okolo neho prebehla a zaskeril sa na nu: “ Co tak sa stretnut dnes vecer na Disco?’

Mary Bernadette hanblivo pokyvala hlavou. Vacsinou ju bieli ignorovali.

Mladik mavol rukou a na jeho hrudi zastrngala falosna zlata retaz. Mary Bernadette chvilu sledovala jeho stihlu postavu v tesnom safari obleku az kym nezmizol za roh, ale stale bolo este pocut klepot jeho vysokych podpatkov zniet na kamenej dlazbe. Potom si vzdychla a zamierila k najblizsej banke, kde si chcela vybrat podporu. Bankovi uradnici vsak strajkovali tiez. 

    “ Windjana, uz nasli tvoje meno,” posepkala si pre seba, ked si pritisla jej novu bankovu knizku k hrudi: “ V kostolnej knihe svadobnych oznameni v Broome.”

Este raz pohladila knizku a zastrcila si ju za jej siroky cerveny opasok, ktory farebne doplnal jej zelenu karovanu siroku suknu a zapalila si cigaretu. Fabian jej ho vcera doniesol. Uskrnula sa, ked si spomenula ako ho pysne vytiahol z vrecka.

     “ Prava koza, posledna moda, moj bratranec ho vcera potiahol v obchodnom dome.” 

Bratranec, poznamenala si sama pre seba, ked sa poberala hore ulicou k domu Fabianovej mamy. Ma tolko bratrancov, kde sa len pohnu, stretnu nejakeho. Na pravej strane sa objavil travnik s detskym ihriskom, opustenym v tomto obednajsom upale. Dofajcila a zatlacila spacok opatkom do travy. Dala dolu lodicky a s pozitkom sa rozbehla bosa cez ten zeleny koberec. Zrazu zbadala spat na blizkej lavicke opiteho domorodca a rychlo sa otocila. Mozno aj toto je jeho bratranec, ta jeho rodina rastie kazdym dnom.  A co jej rodina? Casto sa odhodlavala, ze pojde patrat po Mary, ale potom si spomenula na Windjanu. Ako by vysveltila jeho smrt, ze nanho nedala pozor, ze sa tak dlho neozvala? Obula si spat lodicky a chcela prejst na druhu stranu cesty ked sa spoza rohu vyrojilo rychle auto. Za volantom spoznala Fabiana, ale kym stihla na neho zakricat, uz ten jeho novo prestriekany vrak pisklavo zmizol za zakrutou. O chvilu sa spoza rohu vyrojilo policajne auto a hukajuc zmizlo za Fabianom.

    “ Zase je v niecom namoceny,” pokrutila hlavou, ale potom len mykla plecom:  On sa z toho uz nejako vyhrabe, vzdy nieco vymysli, on je jedine co mam.

Nic je nemoze pokazit naladu v takyto krasny slnecny den. Fabianova rodina ju konecne prijala. Spomina sin a vcerajsi rozhovor s  Fabianovym strykom ktory patri do rady starsich.

     “ Fabian vravi, ze najradsej vysedavas pri oceane, naozaj nevies odkial pochadzaju tvoji ludia?”  Mary Bernadette pokyvala hlavou, ked si prisadla

k sedivemu asi sesdesiatrocnemu chlapikovi vo vyblednutom tricku, ktory sedel pod vyschnutym citrovnikom za domom medzi starymi flasami od piva a vyrezaval boomerang.

Fabianov stryko sa zamyslene poskrabal otupenym nozikom na zatylku: 

“ Ukradli Ta ako dieta, vsak?”

Mary Bernadette chcela protestovat, ale nakoniec len pokrcila plecami. Ako to ma len vsetko vysvetlit, ved ani sama nevie, co vlastne je.

Fabianov stryko sa na nu pozorne zahladel a Mary Bernadette sa naraz citila akoby tento maly starky vedel citat vsetky jej myslienky. Ked sklopila zrak, zacal znovu vyrezavat a pomaly vysvetlovat: “ My domorodci potrebujeme vediet odkial pochadzame, potrebujeme poznat svoju rodinu, svoju zem, ktora je nasou spolocnou matkou.”

     “ Nasou matkou?” Mary Bernadette sa spytala prekvapene, to jej Mary ani jej otec nespomenuli.

Starky si vsak nevsimol jej poznamku a monotone pokracoval: “ Nasi ludia zili tu v harmonii 40 tisic rokov a zanechali iba ich stopy v piesku, ich bytie, fyzicke, psychicke, spiritualne aj socialne bolo vzdy v jednote s ich matkou – zemou. Zobrali si od nej len to co potrebovali a rozdelili sa so vsetkym. Moja rodina je velka…” Starky rozhodil ruky a smutne sa na nu pozrel: 

“ Moja otca rodina pochadza odtialto, ale matkiny predkovia su Worora ludia.”

     “ Worora ludia ziju nedaleko od Broomu,” Mary Bernadette vykrikla prekvapene a spomenula si na domorodu osadu, ktoru casto obchadzali s Windjanom na ceste k ich chatrci. Ked zbadala starkeho zaujem rychlo pokrutila hlavou: “ Ja nie som jedna z nich.”

Starky si vzdychol: “ Musis najst svojich ludi, inak nenajdes pokoj.’

     “ Pokoj, ale mne nich nechyba?” Mary Bernadette vyhrkla prekvapene: “ Ja chcem zostat tu s Fabianom.”

Starky sa na nu viac nepozrel a unavene pokracoval: “Fabian stratil cestu k Whadjok ludom.  Chce zit ako bieli. Ti, ktori znicili nas kmen. Moj otec mi zvykol rozpravat, ako kempovali na brehu Labutej Rieky, moji ludia...”

     “ Co sa s nimi stalo?” Mary Bernadette vykrikla zufalo, ale Fabianov stryko jej viac nevenoval pozornost. Dlho tam sedela, ale ked videla, ze viac jej uz nepovie, pomaly vstala a smutne sa poberala spat do maleho domceka, odkial sa ozyval krik a nadavanie Fabianovej nespocetnej rodiny.

     “ Tvoj zivot nebude lahky, dieta,,” pocula za sebou somranie Fabianoveho stryka: “ Ty nevyzeras ako domorodkyna zo ziadneho kmena, ktory poznam a tvoja koza prezradzuje bieleho rodica, tvoj zivot nebude lahky, dieta.”

“ Ja uz nie som dieta,” Mary Bernadette sa rychlo obzrela spat, ale Fabianov stryko si pokracoval vo vyrezavani a naraz si nebola ista, ci sa jej to iba nezdalo. 

Pokrutila hlavou a opatrne presla popri rozpadavajucej sa verande na ktorej dupalo asi sest domorodych deti, ktore predtym nevidela.

     “ Ty si nasa teta?” Naklonilo sa kucerave dievcatko z verandy: “ Pozri co som Ti doniesla z Broomu?”

Nez sa Mary Bernadette stihla spamata velka musla letela jej smerom. Rychlo ju chytila, prilozila si ju k uchu a naraz ju srdce zabolelo za domovom. Usmiala sa na dievca, ktore poukazalo na nedopitu pepsi v jej rukach. Mary Bernadette jej ju hodila a rychlo utekala k prestavanej garazi, kde byvala s Fabianom.

      “ Pozri, co som dostala a tvoj stryko…” Ked s nadsenim otvorila dvere na ich izbe s jednou postelou polepenej s plagatami z casopisov, co nasli na plazi stratila rec. Z kazdeho rohu sa na nu pozeralo nespocetne mnozstvo oci, dlazka bola pokryta spiacimi telami. Nedopite flase v ich rukach.

     “ Pod,” Fabian sa naraz objavil spoza rohu a chytil ju za ruku: “ Moji pribuzni,” ukazal rukou a potichu zatvoril dvere: “ Prisli iba pred chvilou na zajtrajsi pohreb a konecne aj ty mozes sa pridat.”

     “ Ale Fabian, chcem si nieco zobrat…”

     “ Teraz tam nic nenajdes,” Fabian ju tahal von na ulicu, kde jej otvoril dvere na rozpadavajucom sa cadilacu: “ Nasadaj, kym sa za rohom neobjavia polisi…”

     “ Dalsie ukradnute?” Ironicky poznamenala, ked pridal na plyn a preleteli ulicou.

Fabian sa natiahol dozadu a uz mal v rukach nedopitu flasu lacneho alkoholu.. Zubami odkrutil zakrutku a hltavo sa napil: “ Takyto vrak nikomu nebude chybat, nechcu mi vsak dat spat vodivcsky, ale hej,” obratil sa k nej a podal jej flasu: “ urobime si noc na plazi.”

Mary Bernadette si poriadne glgla z flase a naraz sa citila lahka ako pierko: 

“ Vies co mi tvoj stryko povedal?” Obratila sa na Fabiana a zacala sa smiat: “ Ze vraj som prilis bleda na domorodkynu.”

Fabian sa na nu uskeril a zobral jej flasu z ruky: “ Ked je tma, tak je z Teba uplna beloska.” Jednou rukou si upil z flase a druhou prudko vybral zakrutu.

     “ To vobec nie je smiesne,” Mary Bernadette a naraz sa jej obratil zaludok ked sa auto posmyklo na strku na okraji cesty: “Moj otec bol domorodec a raz najdem jeho ludi, tvoj stryko povedal, ze nasa kultura je najstarsia na planete a pritom sme nezanechali vacsiu stopu nez odtlacok v piesku, keby nas bieli neznicili, tak sme tak mohli pokracovat….”

    “ ‘Katta Djinoong,,” Fabian sa na nu skeril spoza volantu.

    “ Ty to uz vies?” Mary Bernadette sa nanho pozrela prekvapene: “ A nerozpravaj na mna Vasim jazykom, vies, ze nerozumiem.”

     “ Tak sa uc,” potichu dodal, ked prudko zastavil auto na osamelom parkovisku a pred nimi sa cnel ocean oziareny cervenym zapadajucim slnkom: “ ‘ Katta Djinoong – pozoruj a uc sa.”

     “ Citim, ze moj otec, Windjana, je tu s nami,” Mary Bernadette naraz potichu poznamenala a zhlboka vdychla slany morsky vzduch.

Fabian si ju naraz pritiahol k sebe a zasepkal jej do ucha: “ Ak jeho rodina urobila vsetko preto, aby sa jeho dusa vratila k jeho predkom, k miestu odkial pochadza, tak sa znovu narodi…”

     “ Ja neviem, ja som nevedela…” Mary Bernadette naraz zacala vzlykat, ale Fabian jej polozil jeho prst na pery. 

2.

  

     V tom case Perpetua sedela v hotelovom bare na hlavnej ulici a pomaly si potahovala z cigarety. Cez zadymene okno roztrzene sledovala ako postarsie aj mladsie pary sa promenaduju po vecernom Fremantle, zastavajuc sa pred vykladmi zavretych obchodov.

     “ Casy sa menia, mama,” somrala si pre seba ked prstami klikla na casnika aby jej doniesol dalsi dzin. Netrpezlivo klopkala prstami ked ho zbadala zmiznut za barovym pultom a ked pred nu usluzne postavil plny pohar dychtivo si z neho upila a pokracovala v somrani pre seba: “ Pamatas, Elizabeth, tie hrozne 50 roky, nechcela si ist ani sama do kina, aby si neprisla o povest, a kym muz pri tebe nestal nebola si viditelna…mama pozri teraz na mna, ja toho ‘bastarda’ nepotrebujem…”

Zrazu si vsimla starsieho pana v drahom obleku s farebnou satenovou vreckovkou v prednom vrecku ako si prihladza rednuce vlasy a posiela je vzdusny bozk. Zrazu k nej pristupil casnik s dalsim plnym poharom.

     “ To je od toho pana oproti, rad by si k Vam prisadol.”

      “ Odkazte mu, prosim, nech si ten svoj ‘drink’ strci za klobuk,” zasycala Perpetua casnikovi do ucha a ten ho urychlene zobral zo stola a s poklonou sa vzdialil, ale Perpetua za nim este zakricala: “ Odkazte mu, prosim, ze s takymi ‘bastardami’ ako on som uz davno skoncila.”

Postarsi pan sa jej bleskurychle otocil chrbtom a ona sa pohrdlivo usmiala.

Tackavo  vstala zo stolicky a hodila par bankoviek na stol. Potom si  vitazneprehodila stolu cez jej vecerne saty a vitazne vypochodovala do rozsvietenej ulice. Zapalila si cigaretu na opustenej autobusovej zastavke, ale ked dlho nic neprichadzalo, mavla rukou a pobrala sa dolu ulicou.

Zrazu zbadala vojaka na invalidnom voziku ako stoji odparkovany pred krcmou.

     “ Kupim Ti nieco, aky alkohol chces?” Naklonila sa k nemu, ale jeho pohlad ju nevnimal. Povzdychla si a brala sa dalej, ked ho pocula odpovedat chraplavym hlasom.

     “ Moj kamarat z vojny je dnu, donesie mi nieco na zabudnutie.”

Rychlo k nemu priskocila a potriasla nim: “ Ake to tam bolo, vo Vietname, povedz mi?” Jeho pohlad bol vsak zafixovany do dialky. Perpetua sa zahanbila a pustila vojaka. Potom si vzdychla pre seba: “ Ja som poznala vojaka, co bol v predoslej vojne, v Korei…”

V tom ju mocne vojakove ruky zdrapili az zacala kricat od bolesti. Jeho sialeny pohlad sa na nu zafixoval a zacal opakovat: “ Je to peklo, sialenstvo, peklo a sialenstvo…”

     “ Pusti ma, pocujes, stratil si rozum?” Perpetua kricala ostosest a bez uspechu sa pokusala dostat z jeho zovretia.

     “ Hej, kamarat, tu mas, “ Zrazu druhy vojak dobehol z krcmy a strcil pred neho flasu. Invalid ju pustil a chytil flasu a zacal z nej plnymi duskami pit.

      “ Ublizil Vam?” Druhy vojak sa na nu sucitne pozrel. Perpetua len pokyvala hlavou ale neprestavala sa triast a suchat si zmodrene zapastia.

Vojak zacal tlacit invalidny vozik s naraz rozjarenym vojakom prec a zakyval jej na pozdrav: “ Nemajte mu to za zle, stratil rozum, videl toho prilis vela.”

Perpetua sa roztrasena pobrala druhym smerom. O chvilu vsak nabrala odvahu a pridala do kroku. Musim sa vratit k mojej profesii, este by mohla byt zo mna dobra sestricka. Rozmyslala sama pre seba a ani si nevsimla, ze prave minula odbocku do jej ulicky. Potom nemusim cakat na tie jeho milodary, aby som si mohla vyjst do kaviarne, ten ‘bastard’…

Od zlosti sa jej zatmelo pred ocami a musela sa opriet o stenu. 

     “ Ste v poriadku, madam, mam zavolat sanitku?” Akysi znamy hlas jej zvonil v usiach a ked v prekvapeni otvorila oci, videla pri sebe stat bledeho mladika s tmavymi vlasmi a neznymi ocami. Tie oci uz kdesi videla.

     “ Kde som, kto ste?” Zmatene sa zacala obzerat a zistila, ze stoji pred starodavnou mosadznou branou s velkym napisom:  ‘ Notre Dome Univerzita.’

     “ Moje meno je Raymond, prave som skoncil prednasku, studujem tu filozofiu a nasiel som Vas tu …”

     “ Raymond, boze, to nie je mozne, ” Perpetua sa naraz neveriacky rozosmiala a chcela ho chytit za ruky, ale mladik sa uhol a podozrivo si ju premeriaval.

     “ Nepamatam si, ze by sme sa niekedy stretli, pani.”

     “ Samozrejme, ze si nepamatas, bol si maly chlapec,” neprestavala sa smiat Perpetua: “ Tie mrtve sliepky na tej Vasej vyprahnutej farme na konci sveta ma dlho strasili v noci, moja mama vzdy vravela, ze to daleko nedotiahnes, zaujimave, prave dnes som si na nu spomenula…”

     “ Mrtve sliepky?” Raymond opakoval zmatene: “ Boli ste na nasej farme pri Melbourne, predavali sme aj vajicka jedneho casu…”

     “ Ja som tvoja pribuzna, Raymond, Perpetua je moje meno, ukazoval si mi fotku tvojej mamy, ozaj vratila sa k otcovi, co je s nim?”

Raymond smutne pokrutil hlavou a prezeral si ju znovu podozrievavo: “My tu nemame pribuznych, iba v Broome, tam zije moja sestra…”

     “ Jack je v Broome?” Perpetua vyhrkla neveriacky.

Raymond pokrcil plecami: “ Prestahovali sa tam minuly mesiac, Jacko chce znovu otvorit otcove prirodne kino…” 

     “ Ale to je predsa hlupost, to kino nevynasalo poriadne ani za jeho otca zivota, co sa chce zruinovat?”

Raymond znovu pokrcil plecami. Zrazu sa dvere na univerzite otvorili a z nich sa vyrojila skupina rozjarenych studentov.

     “ Ray, pod, ideme do klubu,” zakrical nanho dievcensky hlas a Raymond jej zakyval: “ Uz idem.”

Perpetua ho chytila za rukav: “ Raymond, musis mi porozpravat vsetko co vies o Jackovi a o tvojej sestre, akoze sa to vola, ziju dobre, su stastni, maju deti?”

Raymond znovu mykol plecami a obzeral sa netrpezlivo sa rozjarenymi studentami, ktori sa so spevom poberali dolu ulicou: “ Myslim, ze su, aj ked nemaju deti, ani penazi na rozhadzovanie…”

    “ A chcu otvorit to kino, to je sialenstvo…”

     “ Vsetci v mojej rodine su sialeni, preco by mala byt moja sestra vynimka?” Raymond sa naraz usmial, ale jeho oci zostali vazne.

Perpetua sa nanho pozorne zahladela a naraz nevedela, co ma na to povedat. Raymond jej kyvol na pozdrav a rozbehol sa rychlo za studentami.

     “ Raymond, pockaj, prosim Ta, pockaj…” Perpetua sa za nim naraz rozkricala, ale uz ho nebolo.

Zostala tam stat v tmavej ulici. Okolo nej sa rosprestrelo ticho. Naraz sa citila osamela ako este nikdy. Boze moj, vzdychla si naraz, kde je moja rodina?  Windjana, kde si ? Zosuchla sa popri stene na chodnik a clivo sa rozplakala.

Mili moji citatelia, po dlhom case pripajam dalsie pokracovanie poviedky z Australie, ktoru ste si oblubili a dakujem, ze ste tak trpezlivo vydrzali cakat. Pocestovala som si po Slovensku a potesila som si oko aj dusu krasnou prirodou, historiou aj nasimi pracovitymi a srdecnymi ludmi. 

Prisli mi na um nase stare slovenske pravdy, ktore maloktori uz dodrzuju: chci menej a dostanes viac, rozpravaj menej a viac sa dozvies, menej potrebuj a viac budes mat, vyprazdni svoj pribytok o vsetky zbytocnosti, starostlivost o ktore Ta obera o cas a energiu a radsej sa venuj tomu, co Ta tesi a cim mozes potesit druhych...

Nezabudni na lasku, nie tu sebecku, sebauspokojujucu a lacnu lasku, ktora sa na Teba usmieva z plagatu, ale na tu pravu lasku zrodenu z tvojej bolesti a trapenia, plnnu skromnosti a bazne, ked si uvedomis, ze potrebujes druhych ludi viac ako sam seba. Nezabudni na lasku, ktora Ta nauci zbavit sa ziarlivosti, pychy, trpkosti, pomsty, sebalutosti a krutosti.

Mnohi nemaju nic a zomru skor, nez maju moznost spoznat takuto lasku. Mnohi maju prilis vela a v ich neustalom zhone mat este viac, nemaju cas poznat takuto lasku a potom je tu par stastlivcov, ktori maju dost pre seba aj pre inych a maju cas hladat, najst a rozdelit sa o tu pravu lasku. Zelam Vam z celeho srdca, aby ste patrili medzi nich.

Nie je stastnejsieho cloveka nad toho,  ktory miluje tych vyvolenych, ale je milovany vsetkymi okolo.

Prajem krasnu Jesen vsektym doma, moji mili rodaci....