V horucom slnecnom Februari 1996, ked Australcania koncili ich dovolenkovu sezonu novy ministersky predseda sa dostal k moci a slubil obyvatelom prosperitu a hojnost. Jeho meno je John Winston Howard a vladne Australii zeleznou rukou az dodnes. Ten nepokojny mesiac jedna predavacka v strednych rokoch v horucom Queenslande sa rozhodla, ze uz nebude viac predavat malym vsade pritomnym zltym, ktori sa sem preplavuju z Azie ani lenivym, vecne opitym domorodcom a zalozila si svoju vlastnu stranu. Nazvala ju: ‘Jeden Narod’ a slubila, ze ak bude mat dost hlasov a dostane sa do vlady, tak zbavi Australiu vsetkych ‘farebnych’ a Australia bude znovu len pre ‘bielych’.
Dostala sa za mreze za danove podvody a jej strana uplne zmlkla v roku 2001, ale zrnko nerovnosti bolo zasiate. Obydlia a zivnosti novy farebnych pristahovalcov do Australie casto vyhoreli. Novi farebni pristahovalci sa stali casto obetami nocnych prepadov. Australcania zahanbene krutili hlavami. Australia zmlkla. Novy ministersky predseda, ktory dostal prezyvku ‘bez ludskej tvare a emocii’ sa rozhodol nevyjadrit. Ked ho vsak predstavitelia domorodcov tlacili ukazat jeho ludsku tvar, ako urobil jeho predchodca a vyhlasit ‘Den smutku’ za vsetky tie roky co domorodci trpeli pod Europskymi usadlikmi, John Howard sa len pohrdlivo zasmial a ich ziadosti odmietol. V jeho znamej reci vyhlasil, ze najlepsie bude zabudnut na to co sa stalo a domorodci musia zit ako bieli, ak chcu byt funkcnymi a uspesnymi Australskymi obyvatelmi. Pomalicky vsak domorodci,‘ Cierni Australcania’ prenikaju do verejneho zivota a bojuju za ich kulturu.
Perpetua sedela jej malom domceku na pobrezi Rockinghamu, kde sa prestahovala nad salkou kavy, opravovala pisomne prace jej ziakov a dufala, ze sa im podari uspesne zapadnut do Australskej spolocnosti v tychto burlivych casoch.
Jej dcera, Mary Bernadette, sedela len o par ulic dalej v Coolingup, v Eddyho dome a drziac jej syna v naruci, chranila si hlavu pred utokmi jej druha Fabiana, ktory bol znovu na chvilu doma z vazenia. Mary Bernadette sa nestarala o politiku vonku, jej jedinym zelanim bolo prezit stastne kazdy den a dostat sa von z tohto prekliateho obydlia.
Na zaciatku Novembra 1998 Australcania vypli hrude a vyhlasili, ze nechcu byt uz pod Anglickou nadvladou. ‘ Prec s kralovnou, chceme republiku’ Perpetua s jej studentami sa pripojili k masam a zaplavili ulice Perthu. John Winston Howard vsak ziadal trpezlivost v jeho znamej reci a prosil ludi, aby hlasovali proti republike v referende. Vacsinna ludi, Australcanov pochadzajucich z Anglicka, na velky smutok Perpetui posluchla ich ministerskeho predsedu a Australska hrdost bola posliapana.
“ Co je to republika, mama?” pytala sa Mary Bernadette jej starsia dcera. Mary sa na nu pozrela krvou podliatymi ocami a uhla si z flase: “ Co ja sa staram, nemam sajnu a vobec ma to nezaujima.
Jej dcera tam stala a pozerala na nu. Naraz zaculi plac hladneho Fabiana z postielky v rohu izby.
“ Hej, pohni sa, daj flasu tvojmu bratovi a prestan tu stat a otravovat ma hlupymi otazkami, republika nie je nas problem,” rozhodila ruky v nahlej bezmocnosti a obzerala sa dokola po prazdnej izbe pokrytej prazdnymi flasami a zbytkami vcerajsej vecere:
“ Toto je nas problem.”
KONIEC STOROCIA
Perpetua sedela na verande v priestrannom dome s vyhladom na ocean, ktory si Margaret s jej muzom kupili len nedavno a pozerala ako Jerry sikovne prevracia morske zivocichy na grile.
“ Hej, nespal ich ako vzdy,” Margaret nanho kricala z kuchyne, kde krajala salat.
“ Ako vzdy, hej?” Jerry zakrical spat napajedene: “ Tak ich just pripalim, aby som nevysiel z cviku.” Potom sa obratil na Margaret a zmurkol na nu: “ Ta polska natura sa nezaprie, prchka je ako ohen.”
Perpetua stazka vstala z kresla, akosi ju viac a viac pobolievali kosti: “ To je Margaret aku ju poznam.” Usmiala sa na Jerryho a vosla do obyvacky. Zastala pred novou kozenou sedackou nad ktorou bol zaveseny pekny obraz so zapadom slnka.
Margaret zrazu k nej pristupila a stikla ovladacom: “ Tak teraz sa pozri na to.” Obraz sa naraz stratil a pod nim sa objavila obrazovka televizora: “ Dobre co?”
Perpetua prikyvla a sledovala televizny zaznam silvestrovskych zabav okolo sveta v tento 31.December 1999. Naraz sa otocila na Margaret: “ Kde je tvoj syn a ostatni?”
“ Prosim Ta, myslis, ze budu sediet s nami doma, bohvie kde su, niekde sa zabavaju, ale neboj sa, cela moja rodina tu bude zachvilu ako na koni. Budeme sa zabavat, poriadne, po polsky.”
Perpetua sa pozrela na hodinky a pokrutila hlavou: “ Slubila som Sue, ze ju stretnem o hodinu pred koncertnou halou v Perthe, kupila mi listky na novorocny koncert, vies nema tu rodinu…”
Margaret nahnevane zaprskala: “ Slubila si, ze s nami stravis Silvestra…”
Perpetua ju objala: “ Stastneho Silvestra, Margaret a nezabudni zobrat svoju rodinu rano na plaz ako bolo nasim zvykom, pamatas?’
“ Hej ty stara potvora, ty ma vzdy rozplaces,” Margaret ju objala a utrela si slzy:
“ Vtedy som si tajne zelala mat to com mam teraz a teraz si niekedy zelam byt spat v tom nasom malom domceku a mat svaty pokoj…”
Perpetua podvihla obocie v udive.
“ Nepozeraj sa na mna tak prekvapene,” Margaret ju pustila a pozerala sa von z okna na Jerryho: “ Jeho deti mi piju krv, nastahovali sa k nam, predstav si, jeho dcera nema pracu a vodi si sem kadekoho a jeho syn…”
“ Aj tvoj syn tu byva…”
Margaret sa trpko usmiala: “ Hej mam na krku jedneho dospievajuceho a dvoch skoro dospelakov, ktori sa nevedia zmestit do koze a …”
Perpetua pokyvala hlavou a zdvihla sa na odchod. To uz bola Margaret, musela sa vzdy postazovat, vyrozpravat, ale nakoniec si bola ista, ze by nemenila. Hodia sa spolu s Jerrym, akosi sa doplnaju, ohen a voda…
Vonku nastartovala jej Toytu a zakyvala Jerrymu a Margaret, ktori stali spolu na verande drziac sampanske pohare v rukach. Zadivala sa na sekundu na opalenu zaokruhlenu Margaret v bielych sortkach so slnkom vyblednutou sedivejucou kratkou hrivou vlasou stojacu sebavedome pred impozantnym domom. Ako je to mozne, ze Margaret, ktora je tu iba chvilu sa tu citi viac doma ako ona a Windjana sa kedy citili?
Kym docestovala do Perthu zotmelo sa. Uzke ulice medzi rozvietenymi mrakodrapmi boli plnne aut a rozjarenych ludi. Ked sa jej konecne podarilo najst prazdne miesto na parkovisku a vybehnut hore mramorovymi schodmi ku fontane pred rozsvietenou halou, nasla Sue stat medzi zastupmi cakajucich ludi v robach a nervozne ju vyzerat.
“ Kde si, musime uz ist dnu,” Sue si potiahla hodvabnu stolu, ktora zakryvala jej mliecno biele pehate ramena a necakajuc na odpved sa pobrala smerom k vchodu, ktory sa plnil ludmi.
Perpetua si vzdychla a vybrala sa za nou. Preco sa vlastne dala nahovorit na tento koncert. Preco ide stravit silvestra s jej Anglickou kolegynou, ktoru ani nema rada? Hned si vsak aj odpovedala, Je to lepsie ako sa smiat na polskych vtipoch, ktorym nerozumie a odolavat alkoholu na ktory ma este stale chut. Lepsie, ako zostat doma sama.
Raz vsak ked zacal orchester hrat zabudla na svet a ako v ocareni sledovala temperamentne pohyby mladej huslovej virtuozky.
“ Vola sa Durack, ako ty, “ zasepkala jej Sue do ucha: “ Lucy Durack, pozvali ju z Irska, je tam velmi znama.”
Perpetua mykla plecom: “ To je nahoda, nepamatam si, zeby moja matka bola muzikalne nadana, iba ak vytvarne.”
Sue pokyvala hlavou a zapocuvala sa do hudby. Perpetua vsak naraz zatuzila zistit, kto je ta tmavovlasa huslistka. Po predstaveni napriek nespocetnym Sue namietkam sa rozhodla pockat na nu pred zadnym vchodom Ked konecne vysla von s huslami pod pazuchou, zdala sa jej akasi mladsia a mensia ako na javisku. Perpetua chvilu zavahala, ale o chvilu k nej pristupila a ponukla jej ruku: “ Moje meno je Durack, chcela som len vediet ci…ci”
Huslistka sa unavene usmiala, presunula si obal s huslami do druhej ruky a potriasla jej pravicu: “ Lucy Durack, tesi ma, tu som ubytovana vedla v hoteli, ak chcete nasledujte ma, mozme si tam dat kavu vo vestibule a porozpravat sa.”
Pri druhej salke kavy sa Sue ospravedlnila a zrazu pri ich stole nastalo zahanbene ticho.
Perpetua si naraz nebola ista co od tejto neznamej mladej Irky chce, ked ona ticho prehovorila: “ V kazdom Australskom meste kde vystupujem pride za mnou nejaky potomok z nasej rodiny, ktora sa usidlila tu…”
Perpetua naraz zacala vstavat zo stolicky a ospravedlnovat sa: “ Prepac Lucy, ani neviem preco Vas otravujem, moj dedo mal farmu v Kimberley a…”
Lucy ju naraz chytila za ruku: “ Tak on urcite bude rodina mojho znameho pra, prastryka ‘Stumpy Michael’, ktory sa vybral do Kimberley s prvou vypravou farmarov, mame doma od neho listy v rodinnom trezore, opisoval tuto krajinu tak nadherne, ze vzdy som sa sem tuzila pozriet…”
Perpetua prekvapene pokrutila hlavou: “ ‘Stumpy Michael’, nikdy som to meno nepocula, aj ked moj dedo sa tiez volal Michael.”
Lucy sa k nej sprisahanecky naklonila: “ ‘Stumpy Michael’ isiel objavovat Kimberley pre svojho brata, ktory bol uz vtedy pred vyse dvesto rokmi uspesny farmar v Queenslande. Patsy Durack chcel rychlo uchmatnut vtedy neprebadane urodne uzemie Kimberley pre svojich synov, Michael a John a podarilo sa mu to, jeho synovia tam nakoniec vlastnili styri obrovske farmy s dobytkom...”
Perpetua ju chytila za ruku: “ To nemoze byt rodina mojho deda, on mal len jednu farmu, aj tu stratil, ked prislo velke sucho.”
“ ‘To je Australia,’ ako zvykla vzdychat nad listami moja prababka, najprv ‘Stumpy Michael’ pisal, ze su bohaci, o chvilu zase o vsetko prisli, zomrel zadlzeny a myslim, ze aj ti v Kimberley …”
“ Ako to vsetko vies?” Skocila jej do reci Perpetua: “ Ja iba viem, ze moj pradedo z maminej strany sem prisiel v okovach a to nebolo nieco, naco sme boli v rodine hrdi.”
Lucy naraz zazivala: “ Prepac, to su tie vecerne predstavenia, budem musiet ist, lebo o polnoci letim do Sydney, ozaj tam zije vnucka Mary Durack, ktora napisala tu znamu knihu o nasej rodine: ‘Kings in grass castles’ necitala si ju?”
Perpetua pokrutila hlavou a v duchu si povedala, ze tu knizku musi najst.
Lucy ju chytila nezne za ruku: “ Som rada, ze som Ta spoznala, daj mi adresu, poslem ti kopie listov ak chces, som si ista, ze tvoj dedo bol jeden z ich potomkov.”
Perpetua zamyslene prikyvla: “ Nebojis sa cestovat o polnoci, vravia, ze vtedy vypnu vsetky pocitace a nastane chaos ?”
Lucy sa nervozne zasmiala: “ Trochu, ale my ‘Duracks’ predsa neutekame pred tazkostami, inak by nasi predkovia neosidlili tuto divocinu a uz mam vypredane predstavenie, budeme hrat vonku pred Sydney Opera House pred tisickami ludi, to bude zazitok.”
“ Tak vela stastia, Lucy, neviem, ci sme rodina, ale som velmi rada, ze som Ta stretla.” Perpetua vstala a objala Lucy: “ Stastneho Silvestra a hras prekrasne, mas naozaj talent.”
Lucy jej stisla ruku a zmurkla na nu: “ Vies cim moj pra prastryko vzdy koncil listy, prababka mi to zopakovala, ked som isla studovat hudbu do Milana a musela som prvy opustit nasu Irsku dedinku?” Potom sa zohla pre svoje husle a nezne ich pohladkala:
“ Tieto husle su moj kluc do sveta, odvtedy len hram a cestujem, ale prvy krat to bolo tazke…”
“ Co povedala tvoja prababka?” Perpetua bola naraz zvedava.
Lucy si strcila husle pod pazuchu a usmiala sa na Perpetuu: “ ‘Pozeraj dopredu, cestuj s nadejou’, stastneho Silvestra, madam.”
“ To uz pre mna neplati, Lucy,” vzdychla si Perpetua stazka a prihladila si sedive vlasy: “ Ja uz nepozeram vela do buducnosti, viac ma to taha spat do minulosti, ved pockaj ked prides do mojho veku.”
Lucy sa len zasmiala, zakyvala jej na rozlucku a s huslami pod pazuchou zmizla v striebornych dverach vytahu.
Perpetua stazka vstala a opatrne sa predierala k vychodu cez zastupy rozjarenych ludi zelajucich si Veseleho Silvestra.
Sediva zienka pri sebe v pohodlnych nohaviciach s kremovou bluzkou sa ospravedlnujuco predierala cez anonymne davy, ktori jej nevenovali pozornost.
Patrala po znamej tvari, ktorej by na nej zalezalo, ktorej by mohla zazelat nieco v tento specialny moment. Zrazu jej prislo tazko a rychlo sa poponahlala k vychodu. Pod zaznutou lampu lapila druhy dych a prilozila si ruku na srdce, ktore ju akosi prestavalo pocuvat. Zrazu zacitila pod bluzkou ciernu perlu a ako potapajuci sa chyta poslednej slamky ju chytila: “ Windjana, vies o tom, ze nase storocie konci, nemal si ma tu nechat samu. To si nemal spravit, Windjana. A kde je moja dcera, povedz mi, kde je moja dcera?” Jej slabe vykriky zanikli v nahlom ohnostroji. Ludia zacali kricat a tancovat po uliciach. Teraz nikto nemal cas na nareky, na jej minulost.
Nove storocie sa predsa zacina a nic uz nebude ako bolo predtym.
Niektori z nas sa nikdy nezmenia, to su Ti ludia, ktorych stretnes na preplnenej krizovatke plnnej ludi a aut uhanajucich vsetkymi moznymi smermi a ich to nevyvedie z miery. Oni si len kludne kracaju cez ten zmatok a hluk akoby ich cesta bola uz davno presne vyznacenna a oni uz nepotrebuju 'kompas' ako my ostatni smrtelnici, ked nas niektora z nasich kazdodenych tragedii vyvedie z miery a my nevieme ako dalej...Tito ludia nikdy nedospeju, iba pomaly a nebadatelne starnu a pomaly, pomalicky sa cely zivot vracaju k tomu zdroju poznania z ktoreho vzisli. Tito ludia su ako zivot sam, kreativni, plnni sily a energie, ktora ich pohana dalej na tych celozivotnej ceste za poznanim.
Vravi sa, ze najvacsim nepriatelom poznania je iluzia, ze uz vieme vsetko...uz vies ako sa tato nasa nekonecna poviedka skonci?
Mozno si sa uz vzdal citat dalej utvrdenny, ze uz vies ako sa taketo poviedky koncia...myslim, ze budes prekvapenny, lebo koniec tejto poviedky je ako koniec nasho zivota....zivot zacina a konci okolo nas kazdu hodinu a kazdy den a predsa, kazdy z tychto zaciatkov a koncov je uplne jedinecny:)
Dobre citanie a uz vydrzte do konca:)
No comments:
Post a Comment