CAST 17. KONIEC ALEBO ZACIATOK ?

    V horucom slnecnom Februari 1996, ked Australcania koncili ich dovolenkovu sezonu novy ministersky predseda sa dostal k moci a slubil obyvatelom prosperitu a hojnost. Jeho meno je John Winston Howard a vladne Australii zeleznou rukou az dodnes. Ten nepokojny mesiac jedna predavacka v strednych rokoch v horucom Queenslande sa rozhodla, ze uz nebude viac predavat malym vsade pritomnym zltym, ktori sa sem preplavuju z Azie ani lenivym, vecne opitym domorodcom a zalozila si svoju vlastnu stranu. Nazvala ju: ‘Jeden Narod’ a slubila, ze ak bude mat dost hlasov a dostane sa do vlady, tak zbavi Australiu vsetkych ‘farebnych’ a Australia bude znovu len pre ‘bielych’.

Dostala sa za mreze za danove podvody a jej strana uplne zmlkla v roku 2001, ale zrnko nerovnosti bolo zasiate. Obydlia a zivnosti novy farebnych pristahovalcov do Australie casto vyhoreli. Novi farebni pristahovalci sa stali casto obetami nocnych prepadov. Australcania zahanbene krutili hlavami. Australia zmlkla. Novy ministersky predseda, ktory dostal prezyvku ‘bez ludskej tvare a emocii’ sa rozhodol nevyjadrit. Ked ho vsak predstavitelia domorodcov tlacili ukazat jeho ludsku tvar, ako urobil jeho predchodca a vyhlasit ‘Den smutku’ za vsetky tie roky co domorodci trpeli pod Europskymi usadlikmi, John Howard sa len pohrdlivo zasmial a ich ziadosti odmietol. V jeho znamej reci vyhlasil, ze najlepsie bude zabudnut na to co sa stalo a domorodci musia zit ako bieli, ak chcu byt funkcnymi a uspesnymi Australskymi obyvatelmi. Pomalicky vsak domorodci,‘ Cierni Australcania’ prenikaju do verejneho zivota a bojuju za ich kulturu.  

Perpetua sedela jej malom domceku na pobrezi Rockinghamu, kde sa prestahovala nad salkou kavy, opravovala pisomne prace jej ziakov a dufala, ze sa im podari uspesne zapadnut do Australskej spolocnosti v tychto burlivych casoch.

Jej dcera, Mary Bernadette, sedela len o par ulic dalej v Coolingup, v Eddyho dome a drziac jej syna v naruci, chranila si hlavu pred utokmi jej druha Fabiana, ktory bol znovu na chvilu doma z vazenia. Mary Bernadette sa nestarala o politiku vonku, jej jedinym zelanim bolo prezit stastne kazdy den a dostat sa von z tohto prekliateho obydlia. 

     Na zaciatku Novembra 1998 Australcania vypli hrude a vyhlasili, ze nechcu byt uz pod Anglickou nadvladou. ‘ Prec s kralovnou, chceme republiku’ Perpetua s jej studentami sa pripojili k masam a zaplavili ulice Perthu. John Winston Howard vsak ziadal trpezlivost v jeho znamej reci a prosil ludi, aby hlasovali proti republike v referende. Vacsinna ludi, Australcanov pochadzajucich z Anglicka, na velky smutok Perpetui posluchla ich ministerskeho predsedu a Australska hrdost bola posliapana. 

     “ Co je to republika, mama?” pytala sa Mary Bernadette jej starsia dcera. Mary sa na nu pozrela krvou podliatymi ocami a uhla si z flase: “ Co ja sa staram, nemam sajnu a vobec ma to nezaujima. 

Jej dcera tam stala a pozerala na nu. Naraz zaculi plac hladneho Fabiana z postielky v rohu izby.

     “ Hej, pohni sa, daj flasu tvojmu bratovi a prestan tu stat a otravovat ma hlupymi otazkami, republika nie je nas problem,” rozhodila ruky v nahlej bezmocnosti a obzerala sa dokola po prazdnej izbe pokrytej prazdnymi flasami a zbytkami vcerajsej vecere: 

“ Toto je nas problem.”

KONIEC STOROCIA

     Perpetua sedela na verande v priestrannom dome s vyhladom na ocean, ktory si Margaret s jej muzom kupili len nedavno a pozerala ako Jerry sikovne prevracia morske zivocichy na grile.

     “ Hej, nespal ich ako vzdy,” Margaret nanho kricala z kuchyne, kde krajala salat.

     “ Ako vzdy, hej?” Jerry zakrical spat napajedene: “ Tak ich just pripalim, aby som nevysiel z cviku.” Potom sa obratil na Margaret a zmurkol na nu: “ Ta polska natura sa nezaprie, prchka je ako ohen.”

Perpetua stazka vstala z kresla, akosi ju viac a viac pobolievali kosti: “ To je Margaret aku ju poznam.” Usmiala sa na Jerryho a vosla do obyvacky. Zastala pred novou kozenou sedackou nad ktorou bol zaveseny pekny obraz so zapadom slnka.

Margaret zrazu k nej pristupila a stikla ovladacom: “ Tak teraz sa pozri na to.” Obraz sa naraz stratil a pod nim sa objavila obrazovka televizora: “ Dobre co?”

Perpetua prikyvla a sledovala televizny zaznam silvestrovskych zabav okolo sveta v tento 31.December 1999. Naraz sa otocila na Margaret: “ Kde je tvoj syn a ostatni?”

     “ Prosim Ta, myslis, ze budu sediet s nami doma, bohvie kde su, niekde sa zabavaju, ale neboj sa, cela moja rodina tu bude zachvilu ako na koni. Budeme sa zabavat, poriadne,  po polsky.”

Perpetua sa pozrela na hodinky a pokrutila hlavou: “ Slubila som Sue, ze ju stretnem o hodinu pred koncertnou halou v Perthe, kupila mi listky na novorocny koncert, vies nema tu rodinu…”

Margaret nahnevane zaprskala: “ Slubila si, ze s nami stravis Silvestra…”

Perpetua ju objala: “ Stastneho Silvestra, Margaret a nezabudni zobrat svoju rodinu rano na plaz ako bolo nasim zvykom, pamatas?’

     “ Hej ty stara potvora, ty ma vzdy rozplaces,” Margaret ju objala a utrela si slzy: 

“ Vtedy som si tajne zelala mat to com mam teraz a teraz si niekedy zelam byt spat v tom nasom malom domceku a mat svaty pokoj…”

Perpetua podvihla obocie v udive.

     “ Nepozeraj sa na mna tak prekvapene,” Margaret ju pustila a pozerala sa von z okna na Jerryho: “ Jeho deti mi piju krv, nastahovali sa k nam, predstav si, jeho dcera nema pracu a vodi si sem kadekoho a jeho syn…”

     “ Aj tvoj syn tu byva…”

Margaret sa trpko usmiala: “ Hej mam na krku jedneho dospievajuceho a dvoch skoro dospelakov, ktori sa nevedia zmestit do koze a …”

Perpetua pokyvala hlavou a zdvihla sa na odchod. To uz bola Margaret, musela sa vzdy postazovat, vyrozpravat, ale nakoniec si bola ista, ze by nemenila. Hodia sa spolu s Jerrym, akosi sa doplnaju, ohen a voda…

Vonku nastartovala jej Toytu a zakyvala Jerrymu a Margaret, ktori stali spolu na verande drziac sampanske pohare v rukach. Zadivala sa na sekundu na opalenu zaokruhlenu Margaret v bielych sortkach so slnkom vyblednutou sedivejucou kratkou hrivou vlasou stojacu sebavedome pred impozantnym domom. Ako je to mozne, ze Margaret, ktora je tu iba chvilu sa tu citi viac doma ako ona a Windjana sa kedy citili?

Kym docestovala do Perthu zotmelo sa. Uzke ulice medzi rozvietenymi mrakodrapmi boli plnne aut a rozjarenych ludi. Ked sa jej konecne podarilo najst prazdne miesto na parkovisku a vybehnut hore mramorovymi schodmi ku fontane pred rozsvietenou halou, nasla Sue stat medzi zastupmi cakajucich ludi v robach a nervozne ju vyzerat.

     “ Kde si, musime uz ist dnu,” Sue si potiahla hodvabnu stolu, ktora zakryvala jej mliecno biele pehate ramena a necakajuc na odpved sa pobrala smerom k vchodu, ktory sa plnil ludmi.

Perpetua si vzdychla a vybrala sa za nou. Preco sa vlastne dala nahovorit na tento koncert. Preco ide stravit silvestra s jej Anglickou kolegynou, ktoru ani nema rada? Hned si vsak aj odpovedala, Je to lepsie ako sa smiat na polskych vtipoch, ktorym nerozumie a odolavat alkoholu na ktory ma este stale chut. Lepsie, ako zostat doma sama.

Raz vsak ked zacal orchester hrat zabudla na svet a ako v ocareni sledovala temperamentne pohyby mladej huslovej virtuozky.

     “ Vola sa Durack, ako ty, “ zasepkala jej Sue do ucha: “ Lucy Durack, pozvali ju z Irska, je tam velmi znama.” 

Perpetua mykla plecom: “ To je nahoda, nepamatam si, zeby moja matka  bola muzikalne nadana, iba ak vytvarne.”

Sue pokyvala hlavou a zapocuvala sa do hudby. Perpetua vsak naraz zatuzila zistit, kto je ta tmavovlasa huslistka. Po predstaveni napriek nespocetnym Sue namietkam  sa rozhodla pockat na nu pred zadnym vchodom Ked konecne vysla von s huslami pod pazuchou, zdala sa jej akasi mladsia a mensia ako na javisku. Perpetua chvilu zavahala, ale o chvilu k nej pristupila a ponukla jej ruku: “ Moje meno je Durack, chcela som len vediet ci…ci”

Huslistka sa unavene usmiala, presunula si obal s huslami do druhej ruky a potriasla jej pravicu: “ Lucy Durack, tesi ma, tu som ubytovana vedla v hoteli, ak chcete nasledujte ma, mozme si tam dat kavu vo vestibule a porozpravat sa.”

Pri druhej salke kavy sa Sue ospravedlnila a zrazu pri ich stole nastalo zahanbene ticho.

Perpetua si naraz nebola ista co od tejto neznamej mladej Irky chce, ked ona ticho prehovorila: “ V kazdom Australskom meste kde vystupujem pride za mnou nejaky potomok z nasej rodiny, ktora sa usidlila tu…”

Perpetua naraz zacala vstavat zo stolicky a ospravedlnovat sa: “ Prepac Lucy, ani neviem preco Vas otravujem, moj dedo mal farmu v Kimberley a…”

Lucy ju naraz chytila za ruku: “ Tak on urcite bude rodina mojho znameho pra, prastryka ‘Stumpy Michael’, ktory sa vybral do Kimberley s prvou vypravou farmarov, mame doma od neho listy v rodinnom trezore, opisoval tuto krajinu tak nadherne, ze vzdy som sa sem tuzila pozriet…” 

Perpetua prekvapene pokrutila hlavou: “ ‘Stumpy Michael’, nikdy som to meno nepocula, aj ked moj dedo sa tiez volal Michael.”

Lucy sa k nej sprisahanecky naklonila: “ ‘Stumpy Michael’ isiel objavovat Kimberley pre svojho brata, ktory bol uz vtedy pred vyse dvesto rokmi uspesny farmar v Queenslande. Patsy Durack chcel rychlo uchmatnut vtedy neprebadane urodne uzemie Kimberley pre svojich synov, Michael a John a podarilo sa mu to, jeho synovia tam nakoniec vlastnili styri obrovske farmy s dobytkom...”

Perpetua ju chytila za ruku: “ To nemoze byt rodina mojho deda, on mal len jednu farmu, aj tu stratil, ked prislo velke sucho.”

     “ ‘To je Australia,’ ako zvykla vzdychat nad listami moja prababka, najprv ‘Stumpy Michael’ pisal, ze su bohaci, o chvilu zase o vsetko prisli, zomrel zadlzeny a myslim, ze aj ti v Kimberley …”

     “ Ako to vsetko vies?” Skocila jej do reci Perpetua: “ Ja iba viem, ze moj pradedo z maminej strany sem prisiel v okovach a to nebolo nieco, naco sme boli v rodine hrdi.”

Lucy naraz zazivala: “ Prepac, to su tie vecerne predstavenia, budem musiet ist, lebo o polnoci letim do Sydney, ozaj tam zije vnucka Mary Durack, ktora napisala tu znamu knihu o nasej rodine: ‘Kings in grass castles’ necitala si ju?”

Perpetua pokrutila hlavou a v duchu si povedala, ze tu knizku musi najst.

Lucy ju chytila nezne za ruku: “ Som rada, ze som Ta spoznala, daj mi adresu, poslem ti kopie listov ak chces, som si ista, ze tvoj dedo bol jeden z ich potomkov.”

Perpetua zamyslene prikyvla: “ Nebojis sa cestovat o polnoci, vravia, ze vtedy vypnu vsetky pocitace a nastane chaos ?” 

Lucy sa nervozne zasmiala: “ Trochu, ale my ‘Duracks’ predsa neutekame pred tazkostami, inak by nasi predkovia neosidlili tuto divocinu a uz mam vypredane predstavenie, budeme hrat vonku pred Sydney Opera House pred tisickami ludi, to bude zazitok.”

     “ Tak vela stastia, Lucy, neviem, ci sme rodina, ale som velmi rada, ze som Ta stretla.” Perpetua vstala a objala Lucy: “ Stastneho Silvestra a hras prekrasne, mas naozaj talent.”

Lucy jej stisla ruku a zmurkla na nu: “ Vies cim moj pra prastryko vzdy koncil listy, prababka mi to zopakovala, ked som isla studovat hudbu do Milana a musela som prvy opustit nasu Irsku dedinku?” Potom sa zohla pre svoje husle a nezne ich pohladkala: 

“ Tieto husle su moj kluc do sveta, odvtedy len hram a cestujem, ale prvy krat to bolo tazke…”

     “ Co povedala tvoja prababka?” Perpetua bola naraz zvedava.

Lucy si strcila husle pod pazuchu a usmiala sa na Perpetuu: “ ‘Pozeraj dopredu, cestuj s nadejou’, stastneho Silvestra, madam.”

     “ To uz pre mna neplati, Lucy,” vzdychla si Perpetua stazka a prihladila si sedive vlasy: “ Ja uz nepozeram vela do buducnosti, viac ma to taha spat do minulosti, ved pockaj ked prides do mojho veku.”

Lucy sa len zasmiala, zakyvala jej na rozlucku a s huslami pod pazuchou zmizla v striebornych dverach vytahu.

Perpetua stazka vstala a opatrne sa predierala k vychodu cez zastupy rozjarenych ludi zelajucich si Veseleho Silvestra.

Sediva zienka pri sebe v pohodlnych nohaviciach s kremovou bluzkou sa ospravedlnujuco predierala cez anonymne davy, ktori jej nevenovali pozornost.

Patrala po znamej tvari, ktorej by na nej zalezalo, ktorej by mohla zazelat nieco v tento specialny moment. Zrazu jej prislo tazko a rychlo sa poponahlala k vychodu. Pod zaznutou lampu lapila druhy dych a prilozila si ruku na srdce, ktore ju akosi prestavalo pocuvat. Zrazu zacitila pod bluzkou ciernu perlu a ako potapajuci sa chyta poslednej slamky ju chytila: “ Windjana, vies o tom, ze nase storocie konci, nemal si ma tu nechat samu. To si nemal spravit, Windjana. A kde je moja dcera, povedz mi, kde je moja dcera?” Jej slabe vykriky zanikli v nahlom ohnostroji. Ludia zacali kricat a tancovat po uliciach. Teraz nikto nemal cas na nareky, na jej minulost. 

Nove storocie sa predsa zacina a nic uz nebude ako bolo predtym.

Niektori z nas sa nikdy nezmenia, to su Ti ludia, ktorych stretnes na preplnenej krizovatke plnnej ludi a aut uhanajucich vsetkymi moznymi smermi a ich to nevyvedie z miery. Oni si len kludne kracaju cez ten zmatok a hluk akoby ich cesta bola uz davno presne vyznacenna a oni uz nepotrebuju 'kompas' ako my ostatni smrtelnici, ked nas niektora z nasich kazdodenych tragedii vyvedie z miery a my nevieme ako dalej...Tito ludia nikdy nedospeju, iba pomaly a nebadatelne starnu a pomaly, pomalicky sa cely zivot vracaju k tomu zdroju poznania z ktoreho vzisli. Tito ludia su ako zivot sam, kreativni, plnni sily a energie, ktora ich pohana dalej na tych celozivotnej ceste za poznanim.

Vravi sa, ze najvacsim nepriatelom poznania je iluzia, ze uz vieme vsetko...uz vies ako sa tato nasa nekonecna poviedka skonci?

Mozno si sa uz vzdal citat dalej utvrdenny, ze uz vies ako sa taketo poviedky koncia...myslim, ze budes prekvapenny, lebo koniec tejto poviedky je ako koniec nasho zivota....zivot zacina a konci okolo nas kazdu hodinu a kazdy den a predsa, kazdy z tychto zaciatkov a koncov je uplne jedinecny:)

Dobre citanie a uz vydrzte do konca:)

CAST 16. VOJNA, KTORA SA NIKDY NESKONCILA…

CAST 16.

VOJNA, KTORA SA NIKDY NESKONCILA…

     Pisal sa rok 1991, Arabsky nacionalizmus, ktory zacal zalozenim Izraelskeho statu na Palestinskom uzemi v roku 1948 naberal na sile. Tisic rokov zili Zidia a Arabi mierumilovne v Palestine, ale rok 1948 vsetko zmenil. Navzdy. Uz vyse styridsat rokov nekonecny prud arabskych utecencov sa usidloval v Australii a neprestavali opisovat hrozostrasnych zidov.  A Izraelski zidia, ktori mali vacsie sance sa sem dostat, kedze ich koza bola belsia, ich penazenky plnsie a ich nabozenstvo a kultura viac podobna Australskym pomerom zase sa prezehnavali pri spomienke na fanatickych arabov.

Ale tu boli v Australii, tu bolo vsetko ine. Australsky zid rad chodil na obedy do ‘Arabskej restauracie’ a po anglicky zartoval s arabskym casnikom a takisto Australsky arab bol vdacny zidovskemu doktorovi, ze vyliecil jeho syna zo zapalu pluc. Ich rodiny sa spriatelili, ich synovia chodili spolu do skoly. Synovia vyrastli, otcovia pokojne zostarli a zabudli co je to vojna. Nie, nezabudli, vojna sa pre nich nikdy neskoncila.

Ked o par rokov znovu prislo v vojenskemu konfliktu medzi Izraelom a Palestinou, Australsky arab aj Australsky zid vyslal svojich synov bojovat za ich domoviny. Obidvaja isli, podali si naposledy ruky na letisku a modlili sa kazdy vo svojom jazyku, ze sa nestretnu zoci voci na bojisku. Ak mali stastie, tak konflikt sa o chvilu znovu utisil a oni sa vratili do Australie a podali si znovu ruky. Tento ritual sa zopakoval este mnoho krat a opakuje sa doteraz s ich synmi a vnukmi…

       V roku 1979 Ruske vojska napadli Afganistan a zacali ich desat rocnu vojnu s ‘ Mujahidin’ / Arabski svati bojovnici/, ktori boli zasobovani so zbranami z Ameriky. ‘ Osama Bin Laden’ bol jeden z tych bojovnikov, dobry kamarat s Americanmi. V tom istom roku Arabski fundamentalisti zacali vladnut v Irane. Australcania nechceli verit zaberom v telezii, ktore ukazovali zeny zahalene od hlavy po paty v ciernych robach. Zabery z miest, kde sa cas zastavil. Bol to aj rok, ked Saddam Hussein zacal vladnut v Iraku a dobri priatelia Americania ho zasobovali zbranami, aby mohol okupovat svojich susedov. Osem rokov trvala vojna medzi Irakom a Iranom, skoncila sa remizou. A pred rokom sa Irak rozhodol okupovat Kuwajt.  Novy Americky president George Bush sa rozhodol skoncovat s priatelstvom s Husseinom a Americke vojenske lode s leteckou a pozemnou posilou / 450 tisic vojakov/ vyplavali na pomoc Kuwajtu. 

Australske vojenske lode ich nasledovali.

Iba styri dni trvalo Americanom aby oslobodili Kuwajt, ale z Perzskeho zalivu sa uz nepohli. Australske vojenske lode dostali za ulohu sledovat Irsku morsku prepravu.

    Perpetua s ostatnymi Australcanmi kyvala prvym Australskym vojenskym lodiam, ktore opustali ‘Garden Island’. O dvanast rokov niektore z tych lodi budu potopene pri ‘Rottnest Island’ na velke potesenie rekreacnych potapacov, ale nove lode neprestanu odchadzat do Perzskeho zalivu.

     Pisal sa rok 1991, Australski domorodci konecne dostali prve vladne ospravedlnenie od novozvoleneho ministerskeho predsedu Paul Keating. Perpetua so slzami v ociach pocuvala jeho prejav v televizii, kde prvy krat bola spomenuta vysoka umrtnost domorodcov, nedostatok zdravotnickej starostlivosti, nedostatocne vzdelavacie a pracovne moznosti a dufala, ze toto bude prvy krok k naprave. O dvanast rokov sa maloco zmeni na ich situacii. Okrem jedneho zakonu, domorodci dostali pravo ziadat si o vlastnictvo ich uzemia. Od toho casu az doteraz sudy pokracuju riesit neuskutocnitelne prava na vlastnictvo uzemi na ktorom su teraz bane, farmy v sukromnom vlastnictve, mesta a obytne stvrte, chranene statne parky…otazka, ktoru si teraz vsetci kladu je, co uz z toho vobec patri domorodcom?

     O tri roky nato v jedno slnecne Septembrove rano Perpetua s nadsennou Margaretou cakala jej rozvetvenu Polsku rodinu na letisku. Ked zastup vysokych blondatych muzov a zien s tvrdym Europskym prizvukom sa vyrojil v letistnej hale a zacal sa hlucne k nim blizit, Perpetua zaspatkovala a chcela rychlo zmiznut, ale Margaret ju pritiahla k sebe:

    “ Tu sme vsetci jedna velka rodina a cim skor to pochopia, tym lepsie pre nich, to nie je mozne, to je moj syn…” Naraz roztiahla ruky a k nej sa hanblivo knisal sestnastrocny mladik.

    “ Marek, toto je moj muz, tvoj otcim,” Margaret naraz sa otocila k postarsiemu opalenemu banikovi.

    “ Pre teba Jerry, mate,” jej spolocnik srdecne natiahol ruku smerom k mladikovi, ktory ju okunavo chytil.

Perpetua sa usmiala nad tou rodinou idylkou. Prekvapujuco Margarete sa podarilo ulovit jej muza, aj ked nie najmladsieho, dva krat rozvedeneho, ale zarobil dobre. Roky uz pracoval na severe a len na par tyzdnov sa dostal domov k rodine do Perthu. Zoznamili sa na jeho Vianocnej dovolenke, na plazi. Spajala ich spolocna radost, plavanie. Rozpraval malo, vlastnil plachetnicu, na ktorej sa plavili okolo ostrovov aj s jeho detmi z druhych manzelstiev. To je jedna vec, s ktorou Margaret nepocitala a ucila sa zit. O jej muza sa bude delit s tromi dorastajucimi Australcanmi, ktori jej hned dali pocitit, kto tu bol prvy a kto tu je doma.

     “ Perpetua,” Margaret ju naraz prerusila z myslienok a poukazala na skupinu Poliakov: “ Toto je moja mama a toto moja sestra, jej muz, ich deti, Karolina a Vit, pozdravte tetu…”

Perpetua sa na nich hanblivo usmievala, ked sa snazili vysypat zo seba naucene Anglicke frazy a ospravedlnila sa, ze ma hodinu.

Vydychla si, ked vysla von z letistnej budovy a nastartovala jej novu bielu Toyotu. Jej rozvod dopadol dobre, Mark ju musel vyplatit z jeho bani. Aj ho trochu lutovala, jeho stastie vyprchalo a aj jeho bankove konto sa zacalo scvrkavat odkedy jeho kamarat, milionar Bond sedel vo vazeni za danove podvody. Perpetua zastala na cervenej oproti flaskovemu obchodu a velky plagat s flasou rumu z Queenslandu jej pritiahol oci. Chvilu zavahala, ale ked zasvietila zelena rychlo prefrcala okolo. Uz pol roka vydrzala  bez alkoholu. Mala teraz inu napln. Jen nove zamestnanie. Len raz skoro sklzla spat. Ked ju jej teraz uz dospely syn prisiel navstivit z Anglicka. 

Stale ma ten obraz pred ocami. Ako si opatrne sadol na osuchanu sedacku a neveriacky sa obzeral po ich poloprazdnom malom domceku, z ktoreho sa Margaret len vcera narychlo odstahovala. Perpetua sledovala jeho pohlad a v panike jej telom zahatila vyhlad do neupratanej kuchyne, kde voda neustale kvapkala z uvolneneho tesnenia, akokeby odmeraviala cas. Kvap. Kvap. Kvap.

     “ Das si caj, mam aj nejake keksy…” zacala, ale jej hlas sa naraz vytratil, ked videla ako rychlo pokrutil hlavou.

     “ Musim ist, mam nejake obchodne jednanie, zastupujem tu jednu z najvacsich firiem v Anglicku. ” Rychlo vstal a opatrne si oprasil prach z jeho znackoveho saka.

     “ Som rada, ze sa Ti dari, budes uspesny ako tvoj otec, pamatam sa aj on nosil taketo perfektne usite obleky.” Usmiala sa sa sama pre seba a s pychou si obzerala jej vysokeho urasteneho syna s hrivou ciernych vlasov po Markovi.

On vsak len na nu zazrel spod jeho cierneho obocia a pohrdlivo na nu vychrlil: “ Uz ich nenosi, lebo si ho obrala o vsetko pri tom rozvode, ako si len mohla?” Zacal naraz nervozne chodit hore dolu naprostiedku miestnosti a v Perpetuinej mysli sa vynoril obraz jeho otca, ktory takto odmeriaval kroky, ked ho nieco rozculilo. Zrazu zastal pred nou a rozhodil ruky: “ A naco Ti to vlastne je, aby si zila takto?”

     “ Ale ja …” Perpetua prekrizila ruky na jej hrudi akoby v sebeobrane lebo jej syn 

sa nad nou tycil ako hrozba, ako velka vycitka. Ako jej svedomie.

     “ Po cele tie roky sme sa museli hanbit za Teba, to nie su tvoje peniaze, ty nemas na ne pravo, ty…” Naklonil sa hrozivo k nej a ona podvedome ustupila a potom vychrlil na nu posledne slovo: “Alkoholicka.”

Perpetua cez slzy videla ako rychlo vypochodoval z miestnosti a videla jeho chrbat miznut v sietkovych dverach. Tie sa s buchotom za nim zavreli a potom nastalo ticho. 

Z vonku zacula hukot motora a krik ciernych a zltych deti z jej ulice. 

Vosla do kuchyne a zacala zatahavat kvapkajuci kohutik. Bezvysledne. Kvapky neprestali odmeriavat jej cas. Buchla nahnevane prazdnou krabicou od pizze, ktoru Margaret kupila na ich rozluckovu veceru a naraz vedela, ze uz to viac nevydrzi. Otvorila chladnicku a vybrala odtial nedopitu flasu ginu.

Nahle trubenie zozadu ju prebralo z myslienok. Pozrela sa do spatneho zrkadielka a videla, ze za nou v aute sedi jej kolegyna z Anglickej jazykovej skoly pre pristahovalcov. Ked zaparkovali pred starou impozantnou budovou TAFE skoly vo Fremantle, okruhla pehava Sue sa s tazkostami vyteperila z jej terenneho auta.

     “ ‘Hi darling’, nechcem Ti pokazit den, ale ten tvoj novy student, no ten postarsi utecenec z Afganistanu sa na Teba stazoval.”

     “ Saladin?” Perpetua zamkla dvere na jej aute a s prekvapenim nasledovala Sue do budovy.

Sue s hrmotom hodila kopec opravenych ‘esseys’ na jej stol a utrela si pot z cela:

“ Som rada, ze som sa dostala z toho uprsaneho Anglicka sem, ale mate tu sakramentske teplo,” podisla k dveram a pustila klimatizaciu: “ Veru Saladin, bol u riaditelky, musela som skontrolovat po Tebe ‘essey’, co napisal a Ty si mu ju znamkovala, tvrdil, ze si mu

dala zlu znamku, lebo si proti nemu zaujata.”

    “ Zaujata, to je hlupost, ten chlap pise stale po arabsky, len sem tam vsunie anglicke slovo a chce aby som ho odtikla, ze vie po Anglicky.” Perpetua v nahlom hneve odsunula stolicku a sadla si za jej stol oproti preplneny neopravenymi pisomkami: “ Pozri na toto,” poukazala v hneve na jednu hromadu: “ Toto su vsetko jeho pisania, ziadala som ho aby napisal jednu stranu po Anglicky a on napise desat zevraj v Anglictine v Arabskom style.”

Sue k nej pristupila a matersky ju chytila okolo pliec: “ ‘Sweet heart’, to nie je tvoja chyba, to su Arabi, horko tazko sa sem doplavia s pomocou priekupnikov na deravych lodiach z Indonezie a tu nas chcu ucit ako sa spravne pise…”

     “ Sue, ked mi rozpraval, co doma zazil, cela jeho rodina je mrtva, nic mu nezostalo, ale …”

Sue ju poklepkala sustrastne po pleci: “ Kazdy z nich rozprava tu istu rozpravku, ale my sme tu na to naucit ich po Anglicky, ci chcu alebo nie, aj tak on uz nie je tvoj problem, riaditelka ho predelila do mojej triedy, vies, bez urazky, ja som rodenna Anglicanka, moja anglictina je spisovna, nie ako ta Vasa Australska hatlanina, niekedy ani nerozumiem co sa ma pokladnicka pyta v obchode…”

Perpetua ju v uzase sledovala ako sa na nu sustrastne usmiala a potom si s chutou rozbalila hamburger. Otvorila usta, ze to vytmavi Sue kto je tu doma a nech sa prace spat do jej uprsaneho Anglicka, ale potom mavla rukou. To nie je Sue chyba. Otvorila rychlo dvere a vybrala sa po dlhej chodbe k riaditelkinej kancelarii. Dvere na triedach boli otvorene. Prvi studenti zaplnali lavice. Perpetua sa oprela o veraje a nazrela do jej triedy so siestimi lavicami do kruhu. Mlada Indonezska muslimka studovala jej Anglicku knihu gramatiky. Zdvihla hlavu a jej pohlad sa skrizil s Perpetuininym:

     “ ‘Good Afternoon, Ms Durack’,” povedala hrdo s tvrdym prizvukom.

     “ ‘ Good Afternoon, Tri,” Perpetua odpovedala a videla ako sa jej trde crty naraz zjasnili sirokym usmevom. Najprv sa zdala tato muslimka nepristupna, ale Perpetua casom zistila, ze to je len dojem. Otec ‘predal’ Tri bohatemu Australcanovi, ked mala iba sedemnast. Ona ziskala ‘bohateho muza’ a ako najstarsia dcera pocetnej rodiny na jednom z chudobnych rybarskych ostrovov povinnost starat sa o zbytok rodiny, ktory pozostaval z dalsich siestich dcer. Perpetua ju casto videla hned po hodine utekat na postu posielat peniaze domov. Tri mala ambicie, chcela studovat a pracovat v turistickej kancelarii. Nastastie jej muz mal pre to pochopenie a tak Tri vyuzila kazdu volnu chvilu na studium.

     “ Nasa princezna je mojim vzorom, ona vravi, ze aj ked sme muslimske zeny, to neznamena, ze mame len doma sediet a sluzit muzovi, my tiez mozeme mat svoju karieru.” Perpetua si spomenula na jej hrdy prednes, ked mala za ulohu sa predstavit po Anglicky a povedat nieco o sebe ostatnym ziakom.

Zrazu zbadala ako dalsia postarsia ziacka z Egypta si prisadla k Tri. Bola uz starou mamou a po dlhom case sa rozhodla nasledovat svojho muza, ktory uz dlho byval v Australii a posielal peniaze domov. Perpetua citila jej neistotu, ale obdivovala jej snahu zvladnut cudzy jazyk a cudziu kulturu v takom pokrocilom veku.

Zo zadnej lavice sa na nu zaskerili dvaja cinania z Honkongu. Ako dvojicky sklonili naraz hlavy na pozdrav. Ich Anglictina bola tazko zrozumitelna, ale boli to hlavicky s pocitacmi a s pisanou Anglictionou nemali vela problemov. Vedela, ze skoro ich odporuci na dalsie studium na univerzitu. 

Vonkajsia brana sa s rachotom otvorila a velka skupina Africkych studentov so spevom a tancom naplnila chodbu. Perpetua sa na nich usmiala a pobrala sa smerom k riaditelkinej kancelarii. Ked uz bola skoro pri dverach, otocila sa a vysla sklenymi dverami do vydlazdenej vnutornej zahrady s tropickymi kvetmi a lavickami. Hnev ju naraz presiel. Ruky sa jej zacali potit a pocitila neuhasitelny smad. Co by dala za glg ginu. Rychlo si sadla na lavicku a samu seba zacala prekarat za tie hriesne myslienky. Teply luc slnka jej posteklil tvar a zrazu si spomenula ako tu nervozna sedela pred dvoma rokmi, ked cakala na pohovor s riaditelkou. Vtedy sa zaprisahala, ze urobi vsetko ak jej daju toto zamestnanie. Absolvovala rocny ucitelsky kurz pre dospelych a troj mesacny kurz vyucby anglictiny. Dokazala to a ma konecne po dlhom case naozajstnu pracu. Naozajstny zmysel zivota.

Co na tom, ze vacsina jej kolegyn su ako Sue, novopriselkyne z Anglicka, ktore si myslia, ze Australia je stale ich kolonia.  Naraz sa pozrela na hodinky a rychlo sa rozbehla smerom k jej triede. Ked tam dorazila cela upachtena, jej dospeli ziaci na nu vazne pozerali z ich malych lavic, ktore k nim akosi uz vobec nesli. Srdecne sa na nich usmiala, pozdravila ich a zacala jej hodinu. 

‘ Dnes by som Vam rada nieco precitala z velmi specialnej novej publikacie, je to prva knizka nasej prvej domorodej spisovatelky a vytvarnicky, ktora sa stala popularnou v Australii. Jej meno je Sally Morgan a knizka sa vola: ‘Moje miesto’.  Niektori ste tu uz rok a niektori aj dlhsie a som si ista, ze vacsina z Vas domorodca ani nevidela. Australcania o nich nerozpravaju, ako keby ani neboli, ale oni boli prvi obyvatelia Australie. Kazdy z Vas si donasa Vase vlastne zvyky z Vasej domacej kultury, ktora je Vam draha a ktora Vas robi jedinecnymi. Australia je jedinecna, lebo je plnna roznych kultur, Anglicania sem doniesli ich kulturu, moji predkovia Iri ich kulturu, ale kultura, ktora nie je prinesena odinakial a je cisto Australska, je domoroda kultura a spolocne sa o nej budeme ucit. Lebo sme alebo chceme byt Australcanmi…’

2.

     V tom case sa Mary Bernadette v nemocnici v Rockinghame narodil syn. Konecne syn po dvoch dcerach. Dala mu meno po otcovi: ‘Fabian’. Cela Fabianova zenska rodina aj Eddyho zena s detmi sa doteperila do nemocnice a teraz sedeli okolo nej na kazdom volnom mieste, obsadzujuc aj vedlajsie postele, z ktorych biele mamicky hnevlivo ich sledovali spoza zatiahnutych plachiet. Fabian tam samozrejme nebol. Nepamata sa uz ani kedy nesedel vo vazeni. Vlastne pamata. Podvedome si chytila jazvu za uchom. Este ze to nie je vidno.

     “ Dufam, ze ty neskoncis ako tvoj otec,” zasepkala do malinkeho ucha a pritiahla si malu zvraskavenu tvaricku nezne k sebe.

Fabianova matka, ktora sedela oproti nej sa nespokojne zamrvila a pohladila malu pasticku: “ Vyzera ako Fabian, bude ako Fabian, mala by si byt na to hrda, tvoj druh je sikovny, vzdy bol, len ma trochu smoly v zivote, chuti mu privelmi grog a potom je privelmi smely.”

     “ Chceli ste povedat drogy a grog, uz miesa vsetko dokopy, lepsie je za mrezami, inak by nas uz aj tak prizabil…” 

Zrazu k nej priskocila Eddyho zena drziac za ruky dve pocerne dievcatka: “ Mary, zavri zobak, lebo este aj Eddyho dostanes za mreze,” potom sa otocila k detom: “ Pozrite sa, toto je Vas brat Fabian, raz Vas bude ochranovat.”  

     “ Alebo nahanat po dome s rozbitou flasou ako Vas otec.” Zasmiala sa Mary Bernadette a vsetky zeny si dali ruky pred usta. Potom sklonili hlavy a zacali si nieco mrmlat medzi sebou v ich domorodom jazyku. Mary Bernadette im stale poriadne nerozumela.

     “ Mozte si suskat co chcete, ja nie som ako Vy, ja nebudem cusat …” rozkricala sa na ne.

Zrazu hlavna sestra vkrocila rezolutne do izby: “ Tak to by stacilo damy, su tu aj druhe pacientky, navstevne hodiny su skoncene.”

     “ Este mame jednu hodinu,” Fabianova matka sa pred nu bojovne postavila: “ Precitali sme si dolu na vratnici, to len zato, ze sme domorodci tak nam chcete rozkazovat co?”

Ostatne domorodkyne sa za nu postavili a kyvali hlavami v suhlase: “ Veru tak je, my mame ine hodiny.”

    “ Ale damy, to ste si museli zle precitat,” zacala ustupovat sestra: “ Zavolam doktora, ten Vam to potvrdi.” V rychlosti vysla z izby.

Fabian sa rozplakal a Mary Bernadette sa hnevlivo posadila: “ Chodte domov, potrebujete vsade robit divadlo?”

Fabianova matka sa na nu otocila: “ Ked sa narodi syn, treba robit divadlo, Fabian by si to tiez prial.”

Mary Bernadette si vzdychla, otocila sa im chrbtom a zacala krmit hladneho Fabiana. Ked po chvile otocila hlavu, boli prec. Pozrela sa okolo na ostatne pacientky, ktore ju predtym ignorovali. Teraz na nu hnevlivo zizali. Sklopila oci a zbadala, ze Fabian zaspal.

Polozila ho do postielky vedla a vystrela sa s ulavou vo svojej posteli. Konecne ticho.

Zrazu zbadala ako sa pekny muz potichu blizi k vedlajsej posteli a nezne bozka mladu mamicku krmiacu jej babatko. Sadol si k nej a spolu si sepkali. Mary Bernadette si ani neuvedomila ako na nich ziza az kym mamicka na nu nezacala hnevlivo poukazovat a jej muz na nu pohrdlivo pozrel a zatiahol zaves. Do oci jej vystupili slzy ani nevedela preco.

Naraz ju zmohla velka unava a zaspala. Divny sen ju pohltil. Plavala s Windjana v bambusovej plti. More okolo nich bolo pokojne, pozlatene zapadom slnka. Ona drzala v naruci spiaceho Fabiana a on ich plavil k jeho ostrovu.

Nahly hrmot ju zobudil a zbadala sestrickin pohrdlivy pohlad, ked jej na koniec postele hodila tanier s obedom, kavu a zakusok. Rozhodla si to nevsimat, posadila sa, prisunula si tacku a hltavo sa pustila do jedla. Musi si nieco vymysliet. Musi dostat nejaku infekciu, alebo nieco. Zajtra ju pustia domov, ale ona tu chce zostat. Nechce ist spat do Eddyho preplneneho domu, kde sa stali zakaznici zastavuju kupovat drogy a izby su splne rozbitych flias a opitych domorodcov. Musi nieco vymysliet, aby tu mohla zostat aspon o den dlhsie.

MOJE NARODENINY, KU KTORYM STE MY MNOHI TAK SRDECNE BLAHOZELALI SOM STRAVILA NA MALOM OSTROVE PRI PERTHE, KTORY SA VOLA 'ROTTNEST ISLAND'. VSETKO TU MA SVOJE MIESTO: MALE VACKOVCE, PO KTORYCH JE OSTROV POMENOVANY...MORSKI ORLI AJ ZVEDAVE DELFINY...STROMY OHNUTE OD VETRA...SKALY...AJ JA. 
NIC NIE JE KRAJSIE V PRIRODE NEZ NEVINNOST. JE TO NIECO, CO NESTRACA CENU V ZIADNEJ KULTURE A 
V ZIADNEJ KRAJINE...A PREDSA NEVINNOST SA STAVA NIECIM ZVLASTNYM AND NEVYSVETLITELNYM V NASEJ MODERNEJ DOBE...MOZNO PRETO, ZE NEVINNOST NEZNAMENA LEN ZE CLOVEK JE BEZ VINY....TO SLOVO SKRYVA V SEBE OMNOHO VIAC...