“ Pozri sa na moj zasnubny prsten,” sestricka z vedlajsieho oddelenia k nej pristupila ked odmeriavala medicinu pre pacientov.
Perpetua polozila odmerky na nemocnicny stolcek a objala sestricku: “ Je krasny, Irene, som stastna pre Teba.”
“ Oh, Perpetua, nevies si to predstavit, ako sa citim, teraz sa zacnu pripravy na svadbu, budes moja hlavna druzicka, poviem Ti, kedy je skuska siat…”
“ Damy,” zrazu spoza rohu sa ozval prisny hlas vrchnej sestry: “ Ked ste skoncili skolu, to je este neznamena, ze znizite z pracovneho standartu, pripravte pacientov, bude visita.”
Obidve sestricky sa rychlo uklonili, ked postarsia sestra ich obisla s noom hore a ked vosla do pacientskej izby, s chichotom sa schovali na zachode pre zamestnancov.
“ Oh, Perpetua, budem rada, ze tuto vrchnu uz viac neuvidim, moj nastavajuci povedal, ze hned po svadbe letime do Londyna, nasiel si tam pracu…”
“ Letite, myslela som, ze pojdete lodou,” Perpetua jej skocila do reci.
“ Kde Ty zijes, dievca,” Irene si vzdychla a upravila si pred zrkadlom uniformu: “ Je rok 1959, mame Boeing jets, ktore su v Europe za par dni a su celkom lacne, ako moj nastavajuci vravi, mozme si to dovolit.”
“ Uvidis svet, Irene, to je fantasticke.”
“ Perpetua, pridi za mnou, myslim, ked sa usadime, pocula som, ze potrebuju v Londyne sestricky.” Irene ju naraz chytila nadsene za ruky: “ To by bolo fantasticke, moj muz, teda buduci tam ma rodinu, ale ja tam nikoho nepoznam.”
Perpetua smutne pokrutila hlavou a podvedome sa dotkla brucha: “ Myslim, ze ma cakaju ine starosti,” vzdychla si, ale ked zbadala Irenin spytavy pohlad, rychlo ju objala: “ Ale bude mi za Tebou strasne smutno.”
“ Irene, Irene…” Zaculi vykriky zvonku. Irene jej este raz stisla ruku a vybehla von. Perpetue sa naraz zakrutila hlava a obratil sa jej zaludok. Nez sa stihla spamat, umyvadlo bolo plnne jej ranajok. Rychlo sa oplachla, umyla umyvadlo a vysla von.
“ Perpetua, vyzeras ako duch,” postarsi doktor sa pozrel hore, ked pristupila k pacientovej posteli ktoreho prave vysetroval: “ Myslim, ze najlepsie spravis, ked dnes skoncis skor, aj tak z Teba nie je ziaden uzitok.”
“ Ale pan doktor,” zacala slabo protestovat, ale znovu si musela dat ruku pred usta.
On len mavol rukou k vychodu a ona utekala rychlo spat na zachod.
Ked sa jej zaludok utisil, sadla si na lavicku v nemocnicnom parku rozmyslajuc kde pojde. Zimne slnko sa horko tazko preskriabalo cez mraky a nachvilu polaskalo vsetko teplymi lucmi. Ale od oceana sa uz hnali tmave mraky a vedela, ze o chvilu sa spusti lejak. Vsetko nahle stmavelo. Vstala z lavicky a rychlym krokom sa pobrala k zastavke. Zlte listy jej suchotali pod nohami. V Broome vzdy svieti slnko, aj ked prsi svieti slnko…vzdychla si, ked si sadla do poloprazdneho autobusu a cez sklo pozorovala veternu spust vonku. Zrazu sa jej vyskove budovy velkomesta stratili pred ocami a uvidela Broome, ako ju privital toto leto.
Mestecko vyzeralo ako predtym, len Cinska stvrt sa zmenila, par tradicnych obchodikov sa stracalo medzi obrovskymi vilami v novom Azijskom style.
“ Som rada, ze perlarske lode este existuju.”
“ Zabudni na perlarske lode, farmy s umelymi perlami sa rozmohli
a hadaj, kto ich teraz vlastni?” pysne jej oznamil otcim, ked otvaral dvere na ich starom domceku.
“ Tak televizor prisiel aj do tychto kutov,” Perpetua objavila znamu skrinku v kute: “ Urcite Vam to zobralo divakov z kina.”
“ Drzime sa nad vodou.” Pokrcil plecami.
“ Povedala som mu, ze to ma zavriet.” Elizabeth vosla opatrne dnu a v polovici chodby sa musela opriet o stenu.
Perpetua jej bezala na pomoc, ale ona len kyvla rukou: “ To nic, chod pomoct otcimovi vybalit, ja sa zatial pozbieram.
Ked vecer pili caj v obyvacke, Elizabeth naraz chytila Perpetuu za ruku a tahala ju letnej izby: “ Pod, nieco Ti ukazem.”
“ Ty si zacala malovat, Mama.” Perpetua skrikla prekvapene ked sa obzerala po novozariadenom atelieri plnom rozpracovanych krajiniek.
“ Toto je z dedovej farmy, vsak?” Zastala pri jednom, ktory zobrazoval vodopad s jazerom skryvajucom sa v zeleni s tajomnou jaskynou odrazajucou sa od hladiny vody.
Elizabeth len mlcky prikyvla. A ked videla Perpetuin spytavy pohlad si vzdychla: “ Ked mi doktor oznamil, ze moje zdravie mi moze hocikedy vypovedat, akosi som viac zacala spominat na minulost a tuzim sa vratit spat…”
“ A toto je moj otec vsak?” Perpetua nezne pohladkala portret mladeho vojaka v pristave.
Zrazu otcimova hlava sa objavila v dverach: “ Juan Lee volal, uz nas cakaju, dnes je predsa ta perlarska party.”
“ Oh, ja som na to uplne zabudla,” Elizabeth sa v panike otocila na Perpetuu: “ Rychlo sa chod obliect, musis spoznat nasu novu smotanku.”
-
Perpetua sa nevedela vynadivat, ked zastali pred jednou z novych Cinskych vili a ocitli sa v priestrannej zahrade vysvietenej Cinskymi lampionmi. Mnozstvo ludi v smokingoch a vecernych satach sa prechadzali medzi tropickymi naaranzovanymi vodopadmi a casnici ich obiehali zo vsetkych stran s tackami so sampanskym a kaviarom.
“ Ten tucny Cinan v bielom saku tu vlastni najviac perlovych fariem, toto je jeho dom,” zasepkala jej Elizabeth do ucha a chytila si jej nahrdelnik z umelych peral: “ Mala som Ti pozicat jeden z mojich nahrdelnikov, toto je perlova party.”
“ Ja nemyslim, ze potrebujem jeden,” usmiala sa Perpetua huncutsky.
“ Pozri, tam je tvoja kamaratka z detstva, uz by si ju ani nespoznala vsak?” Elizabeth ukazala smerom k lavicke, kde sedela plnostihla zena v zle usitom kostyme s postarsim panom s vycnievajucim bruskom.
“ Kitty?” Perpetua skrikla neisto a pobrala sa tym smerom. Ale Kitty, ked ju zbadala necakala, vyskocila a vrhla sa jej do narucia.
“ Pod Perpetua, nech si chvilu oddychnem od toho mojho zgrlosskeho muza,” Kitty ju tahala prec od lavicky. Po ceste z tacky zobrala dva pohare so sampanskym a ked zasli za roh, sadla si na makku travu pod najblizsi strom, podala Perpetui, ktora ju s uzasom nasledovala, jeden pohar a druhym si s nou strngla: “ Na nas dve.”
“ Ale Kitty, tu nemozme takto sediet, niekto nas tu objavi.”
Kitty vsak mavla rukou, vypila pohar do dna a odhodila ho do krika, potom si s ulavou vyzula lacne lodicky a labuznicky sa oprela o kmen stromu. Ked si vsimla, ze Perpetua nad nou stale neisto stoji, pozornejsie sa na nu zahladela: “ Vyzeras naozaj dobre v tych Francuzkych koktailovych satach,
tie museli stat furu.”
“ V meste je casto vypredaj…”
“ V meste,” vzdychla si Kitty a pohladila miesto vedla seba: “ Sadni si, neboj sa, nezaspinis sa.”
Ked si Perpetua k nej nakoniec sadla, zbadala na jej dychu, ze to nie je prvy pohar, co dnes vypila. “ Kitty, ako sa mas?”
“ Bajecne,” zasmiala sa Kitty ironicky: “ Driem od rana do vecera v tej jeho krcme a on mi nechce dat ani na novy kostym, tento som tu mala minule, este k tomu mi bol aj maly, musela som si ho presit, vies po tretom decku…”
“ Ty mas uz tri deti?”
“ A co si si myslela, cas leti, ‘cas su peniaze’, ako vravi ten moj zgrlos, a teraz, ked zacala ‘strihacska sezona’ a mame stale nabite, tak ich ani nevidim.”
Ked zbadala Perpetuin zhrozeny pohlad, tak sa len zasmiala: “ Moja mama sa o nich stara a tak aj lepsie, lebo tito strihaci oviec si nedavaju pozor na usta, keby si videla ako sa Windjana zmenil, mohla som mu tisic krat povedat, ze domorodcov dnu nepustame, hodil na stol zvazok bankoviek a povedal, ze na vojne boli vsetci rovni…”
“ Videla si ho, kde je?” Perpetua sa naraz k nej otocila a stisla jej ruku, ze Kitty skrikla od bolesti.
“ Neblazni, odtrhnes mi ruku,” Kitty si odtiahla ruku a pokracovala:
“ Striha s ostatnymi partakmi tu okolo ovce, teraz su myslim tu nablizku u Modreho Joa, tam nebudu dlho, ten ma len okolo tisic oviec a potom sa nastastie pakuju a my budeme mat chvilu pokoj.”
“ Si si ista, ze su u Modreho Joa, to je ta najblizsia farma nie?”
“ Hm, myslim, ak uz neodisli do vnutrozemia, tam maju viac prace, Perpetua kam bezis, este si mi nepovedala ako je v meste?”
Skoro rano vyskocila z postele, umyla si vlasy a obliekla jej oblubene bezove nohavice s bielou bluzkou.
“ Kam sa chystas?” Elizabeth ju privytala v jedalni, kde prestrela vajcia so slaninou.
Perpetua si uchlipla z kavy a stroho poznamenala: “ Musim ist na farmu Modreho Joa, moze ma otcim odviezt alebo si musim najst iny transport?”
“ Perpetua, neblazni, je skoro rano…rozmysli si to,” Elizabeth sa na nu prosebne zahladela.
Perpetua bojovne vystrcila bradu.
“ Co sa deje?” Elizabethin muz strcil hlavu do dveri.
“ Prosim Ta odvez ju,” Elizabeth mavla rukou a ked videla Perpetuu radostne utekat k vychodu, zakricala za nou: “ Pije ako duha, nebud sklamana, to uz nie je Windjana akeho poznas.”
Ale Perpetua namiesto odpovede len silno buchla dvermi.
Otcim si ju skumavo prezeral, ked sa hrabali po prasnej ceste k prvym farmam, ale ked videl, ze nema naladu rozpravat, nechal ju tak. Zeny su nevypocitatelne stvory, cert aby sa v nich vyznal, dumal si sam pre seba.
Vydychol si, ked konecne po nekonecnom otvarani a zatvarani farmarskych bran, zastali pred rozlahlou rezidenciou a sam Joe na nich krical z verandy, kde si pil ranajsiu kavu: “ Pan filmarsky majster, dnes nejako skoro, ides mi ponuknut nejake dobre filmy?”
“ Dobre Rano, nemal som to v umysle, ale ked som uz tu preco nie urobit reklamu mojmu kinu.”
Perpetua pomaly vystupila z auta a sledovala neisto, ako jej otcim sa zvital na verandovych schodoch s farmarom a ukazoval smerom na nu: “ Toto je moja nevlastna dcera Perpetua, chcela by Ta poprosit o laskavost.”
“ Moje meno je Joe, rad Vas spoznavam mila slecna, ako Vam mozem byt napomocny?” Uzemcisty farmar jej otcovsky potriasol pravicu, ked k nim konecne pristupila a vludne sa na nu zahladel.
“ Rada by som Vas poprosila, ci by ste neuvolnili Vasho strihaca oviec na par hodin, nevidela som ho uz roky, potrebujem sa s nim porozpravat.”
“ Strihaca oviec, hm, zaujimave,” farmar sa uskeril a zakyval na jeho spravcu.
“ Windjana je jeho meno, je to rodinny hm nieco ako priatel, vyrastali spolu ako deti.” Jej otcim jej pomohol a ona sa nanho vdacne usmiala.
“ Prived Windjana.” Farmar zakrical na spravcu a potom sa obratil na Perpetuu: “ Pre mna si to moze dorobit v jeho volnom case, len jeho partaci neviem ako to zoberu.”
“ Dakujem,” Perpetua si vydychla a farmar im ukazal aby ho nasledovali.
“ Budem rad, ked si date so mnou ranajky, teraz zijem ako vdovec, zena je v Perthe na nakupoch.”
Ked im mlada domorodkyna priniesla na terasu caj s mliekom a ‘scones’, Perpetua vykrikla od prekvapenia: “ To si ty, Mary?”
Domorodkyna sa na nu zahanbene usmiala ale ked jej farmar pokyval rukou, rychlo zmizla za dverami: “ Vidim, mlada slecna, ze mate prehlad o vsetkych domorodcoch v okoli.” Zasmial sa prekvapene a Perpetua sa zahanbila.
“ Pomahala som mniskam v klastore, kde sa o nich starali…” Zacala sa ospravedlnovat, ale stratila rec ked zbadala Windjana vystupovat hore schodmi. V nemom uzase sledovala jeho obnazene mocne ramena lesknuce sa od potu, jeho jemne crty, ktore boli maskovane vonkajsou tvrdostou a jeho oci, ktore sa na nej zastavili v nahlom prekvapeni.
“ Volali ste ma ‘boss’?”
“ Windjana,” farmar k nemu pristupil slavnostne a potlapkal ho po pleci:
“ Neviem cim si si to zasluzil, ale dnes je tvoj stastny den, tato prekrasna slecna chce s Tebou stravit cas.” Rukou ukazal na Perpetuu a zacal sa smiat.
“ Dakujem Joe, to by stacilo,” Perpetua naraz vyskocila zo stolicky a chytila ohureneho Windjana za ruku: “ Je tu niekde kludne miesto, kde by sme sa mohli porozpravat?”
Windjana mlcky prikyvol a ukazal jej aby ho nasledovala. Ked sa obzrela videla cez sietkove dvere Mary ako ju sledovala s pohladom plnym nenavisti.
“ Dve hodiny, mila slecna, nezabudnite, dve hodiny.” Krical za nimi farmar a jeho posmievacny hlas jej brnel v usiach aj ked sa im farma stratila z oci a oni sa ocitli v hustej busi.
Windjana si naraz sadol pod vysoky Eucalyptus, kde este zostali fliacky zelenej travy: “ Este je rano, tak tu je prijemne, niekedy si sem chodim oddychnut.” Odkaslal si nervozne a zacal si sulat cigaretu.
“ Windjana, tak dlho som Ta hladala, myslela som, ze Ta v Korei zabili, ale Ty si sa vratil, Windjana, ty si sa vratil.” Perpetua si k nemu prisadla a nemohla zastavit prival slov: “ Tvoju perlu stale nosim, pozri, musis si ju teraz zobrat…” Bez rozmyslania si odopla bluzku a odvesila si perlu..
Ked mu ju vsak podavala, Windjana ju jemne chytil za ruky a zaveslil jej perlu spat na krk. Prilozil jej prst na pery a ked stichla, pokracoval v odopinani jej bluzky.
“ Slecna tu je konecna, slecna ste v poriadku?” Perpetua sa mykla ked zbadala nad sebou stat sofera autobusu.
“ Prepacte prosim, akosi som sa zamyslela.” Perpetua sa zahanbene ospravedlnila a vystupila na konecnej do husteho dazda. Ked sa cela premocena konecne dotrepala domov, prekvapena Mary ju privitala vo dverach: “ Dnes ste skoncili nejako skoro, preboha ty si cela mokra…”
“ Mary, ja musim ist domov, zajtra davam vypoved v nemocnici.”
“ A co tak zrazu?”
“ Mala som to urobit uz davno,” Perpetua sa na nu rozhodne usmiala a pobrala sa do hostovskej izby zbalit si kufor.
Cestovanie mam v krvi, kazda moja nova cesta ma privadza k novym objavom, mozem cestovat po tej istej ceste a predsa je vzdy ina. Na jednu z mojich ciest ste sa vybrali so mnou. Spolu sledujeme biele klbko, ktore sa pomaly odvija smerom do minulosti, teraz sme sa spolu ocitli v 50 rokoch v Australii, hoci vacsinna z nas nebola ani na svete, nova skusenost nam pomaha porozumiet nas vlastny cas v ktorom zijeme. CESTUJEME SPAT ABY SME LEPSIE VYCHUTNALI 'TERAZ' A LEPSIE SA PRIPRAVILI NA 'ZAJTRA'.
Fotograf Jonathan Scott, ktory stravil 30 rokov zobrazovanim zivota nasich prvych predkov, domorodcov z Juznej Afriky napisal: ' Jediny zaciatok, ktory pozname je cas nasho narodenia ako smrt je iba nasim koncom.'
Na zaciatku kazdej z mojich nespocetnych ciest citim blizkost nasich prvych predkov, ktori
sa vybrali na prvu cestu...cez celu Afriku az k brehom Stredozemneho mora, kde sa jedna skupina vybrala hore do nasich koncin, mili Europania a druha na vychod do Azie a odtial s castymi zastavkami na nespocetnych ostrovoch, ktore ako prirodny most ich spojili s najstarsim kontinentom, cez ktory sa uberaju moje nespocetne cesty...citim neuspokojitelnu tuzbu neustale cestovat az kym mi moje nevypovedaju sluzbu a potom mi uz zostane len jedine...takze cestujme spolu, kym sa nase klbko kruti....
No comments:
Post a Comment